Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-512-2016.pdf
PDF · 89.8 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/512/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobkyne F. Y., P. L. Q., I. Y. Č.. XX, zastúpenej JUDr. Matúšom Lemešom, advokátom so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 29 proti žalovanej Regionálnej poľnohospodárskej a potravinárskej komore Košice, so sídlom v Košiciach, Popradská č. 78, zastúpenej JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., advokát s.r.o., so sídlom v Košiciach, Jantárová č. 30, o mzdové nároky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 11.10.2016 č.k. 45C/202/2009-592 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 49,82 eura s 9% úrokom z omeškania od 1.9.2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 98%.
2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o mzdových nárokoch žalobkyne.
3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobkyňa sa v konaní domáhala vyplatenia mzdových nárokov pozostávajúcich z nevyplatených ročných odmien za roky 2006-2009 a doplatkov za vyčerpanú dovolenku presahujúcich rozdiel medzi náhradou za vyčerpanú dovolenku a doplatku za dovolenku zahrňujúcu aj ročné odmeny. Zároveň žiadala aj vyplatenie rozdielu za mzdy za rok 2009 v sume 49,82 eura, pričom svoj nárok odvodzovala z platového dekrétu z 31.1.2000, podľa ktorého jej zamestnávateľ určil hrubú základnú mzdu vo výške 12.000,00 Sk mesačne a odmeny vo výške 40% z ročnej hrubej mzdy za predchádzajúci rok. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že na žalobkyňou predložený platový dekrét vydaný dňa 31.1.2000 ako listinu preukazujúcu uplatnený nárok na vyplatenie ročnej odmeny nie je možné prihliadnuť. Platový dekrét nebol vydaný 31.1.2000, ale bol písomne vypracovaný a podpísaný až niekedy v roku 2006 alebo neskôr ako listina s uvedením iného dátumu, vyhotovená, podpísaná. Podľa názoru súdu nie je možné považovať za platný právny úkon listinu, ktorá je opatrená dátumom spred viacerých rokov, bola vyhotovená žalobkyňou pre potreby účtovníctva, pričom žalobkyňa mala vedomosť o tom, že takto vyhotovené dekréty, resp. dekrét z 31.1.2000 nezakladá jej nárok na vyplatenie odmien, keďže v čase jeho vyhotovenia v roku 2000 mala vedomosť, na základe akých skutočností jej u žalovanej boli do uvedeného roku vyplácané odmeny. Podľa názoru súdu vyhotovenie platového dekrétu so spätným dátumom obchádza zákon. Z týchto dôvodov preto súd neprihliadal na žalobkyňou predložené platové dekréty vrátane dekrétu z 31.1.2000, keďže zo strany žalovanej neboli vydané ako rozhodnutia, ktorými žalobkyni vznikol nárok na
odmeny, resp. z ktorého žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na zaplatenie odmien v rokoch 2006-2009. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že odmeny boli do roku 2000 vyplácané žalobkyni na základe rozhodnutia Regionálnej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Posledným rozhodnutím predstavenstva RPPK bolo zvýšenie mesačnej mzdy žalobkyni 12.000,00 Sk od 1.2.2000. Od roku 2000 predstavenstvo rozhodovalo len o odmene riaditeľa RPPK. O odmenách pre zamestnancov vrátane žalobkyne bolo rozhodované len na základe ústneho rozhodnutia riaditeľa komory. Nebola sporná ani skutočnosť, že od roku 2006 s výnimkou decembra 2008 odmeny neboli žalobkyni vyplácané. Ich nepriznanie bolo zdôvodnené nedostatkom finančných prostriedkov - príjmov komory po roku 2005. Súd bol toho názoru, že v danom prípade žalobkyňou požadované plnenie predstavuje nenárokovú zložku mzdy, keďže z dokazovania vyplynulo, že každé priznanie odmeny podliehalo rozhodnutiu, či už predstavenstva alebo neskôr riaditeľa regionálnej komory. Vyplatenie odmien nebolo viazané na žiadne podmienky ani kritériá, po splnení ktorých mala žalobkyňa nárok na jej vyplatenie a teda že rozhodnutie o odmene malo už len deklaratórny charakter. Nebolo preukázané, že by žalobkyni patrili odmeny priamo na základe pracovnej zmluvy, resp. platového dekrétu. Skutočnosť, že v roku 2008 zamestnávateľ vyplatil žalobkyni odmenu, pričom šlo o individuálne rozhodnutie zamestnávateľ. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že žalobu vo vzťahu k nároku na vyplatenie odmien žalobkyni, ktoré predstavovali nenárokovú zložku je potrebné zamietnuť.
4. Vzhľadom na skutočnosť, že súd zamietol žalobu o vyplatenie odmien za sporné obdobie s odôvodnením, že žalobkyni nevznikol nárok na túto zložky mzdy, zamietol súd aj žalobu v časti doplatkov náhrad mzdy za vyčerpanie dovolenky vyplývajúce práve z nezaplatených odmien. Z rovnakého dôvodu zamietol súd aj žalobu v časti, v ktorej žalobkyňa žiadala určiť žalovanej povinnosť odviesť odvody príslušným poisťovniam zo žalovaných odmien a doplatkov za dovolenky.
5. Pokiaľ išlo o nárok žalobkyne na zaplatenie rozdielu mzdy za júl 2009, súd v tejto časti žalobe vyhovel. Vo vzťahu k tomuto nároku súd uviedol, že žalovaná tento nárok riadne nepoprela, svoju argumentáciu zamerala výlučne na žalobu v časti nevyplatených odmien a náhrady za vyčerpanú dovolenku a vo vzťahu k tomuto nároku argumentoval len paušálnym konštatovaním, že neeviduje voči žalobkyni žiadne nedoplatky. Žalobkyňa predložila výpočet nedoplatku čistej mzdy za mesiac júl 2009 a zo mzdy zo mzdového listu za rok 2009. Výška mzdy mala predstavovať odrátanie daňového odvodového zaťaženia sumu 1.969,20 eura, kým žalovaná jej na účet vyplatila sumu 919,38 eura. Žalovaná nárok v tejto časti riadne nepoprela ani nespochybnila, preto súd v súlade s ust. § 151 ods. 2 považoval popretie skutkových tvrdení žalovanou len konštatovaním za právne neúčinné. Z uvedeného dôvodu preto súd žalobe v tejto časti vyhovel. Vzhľadom na to, že sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením rozdielu vo vzťahu k nevyplatenej mzde za júl 2009, priznal jej súd aj príslušný úrok z omeškania vo výške 9% od 1.9.2009 podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 98%.
7. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
8. V odvolaní uviedla, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorým súd dospel k záveru, že jej nárok na náhradu odmeny za rok 2006-2009 nie je dôvodný. Podľa jej názoru je nesporným faktom, že za roky 2000-2005 bola jej vyplácaná odmena vo výške 40% hrubej mzdy za predchádzajúci rok, teda presne v súlade s obsahom platového dekrétu zo dňa 31.1.2000. Riaditeľ žalovaného S.. H. potvrdil, že podpis na predmetnom platovom dekréte je jeho a vo veci namietal iba to, že mal byť ňou uvedený do omylu v tom zmysle, že takýto dokument je potrebné vyhotoviť pre účely správneho vedenia účtovníctva. Nejednalo sa však o žiaden omyl, ale len o zosúladenie skutkového stavu so stavom právnym, čo vyplýva aj z obsahu pracovnej zmluvy. Za rozhodujúce však považuje, že riaditeľ pri svojej svedeckej výpovedi potvrdil iba to, že platový dekrét bol podpísaný neskôr ako je dátum na ňom uvedený, avšak nikdy nerozporoval jeho obsah. Nikdy netvrdil, že ho uviedla do omylu ohľadom skutočností uvedených v platovom dekréte, namietal len dátum jeho podpisu. S.. H. netvrdil, aby nevedel čo podpisuje a bol si plne vedomý významu, účinkov platového dekrétu, ktorý vlastnoručne podpísal. Ak by nemal v úmysle vyvolávať právne následky platového dekrétu aj do budúcna, mohol predsa v tomto dekréte obmedziť
jeho platnosť, t.j. iba na obdobie od roku 2000 do momentu, kedy ho podpísal. Rovnako mohol vydať nový platový dekrét, ktorým by zrušil predchádzajúci, resp. zmenil. Nič z toho však neurobil, čo len potvrdzuje, že si bol plne vedomý toho, že platový dekrét zakladá jej právo na odmenu aj do budúcna. Z jeho výpovede vyplynulo, že o existencii tohto platového dekrétu vedel a netvrdil, že sa o ňom dozvedel až v priebehu konania. Je nesporné, že obaja vedeli o existencii predmetného platového dekrétu. Mala za to, že má nárok na odmenu vo výške 40% v zmysle platového dekrétu, zotrvávala v pracovnom pomere u zamestnávateľa. Ak by mala za to, že na odmeny nemá právny nárok a má nárok iba na hrubú mzdu vo výške 12.000,00 Sk nepochybne by pracovný pomer u žalovanej za takéhoto stavu ukončila. Práve vedomie nároku na odmenu odôvodňovalo jej zotrvanie v pracovnom pomere u žalovanej, keďže jej hrubá mzda sa od roku 2000 nezvyšovala.
9. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov konania.
10. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
11. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru o nedôvodnosti žalobkyňou uplatnených nárokov v zamietajúcom výroku, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.
12. K odvolaniu žalobkyne je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že jej vznikol nárok na odmenu vo výške 40% z ročnej hrubej mzdy za predchádzajúci rok podľa platového dekrétu z 1.2.2000.
13. Pri posudzovaní nároku žalobkyne správne vychádzal súd prvej inštancie z názoru odvolacieho súdu, podľa ktorého pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku v spore o zaplatenie mzdy bez ohľadu na to, či právnym podkladom poskytovanej mzdy má byť mzdový predpis, alebo či je mzda dohodnutá v pracovnej alebo v inej zmluve, je rozhodujúce, či boli naplnené predpoklady pre vznik nároku na mzdu, alebo či hľadiska vyznačujúce zákonom stanovenú, či dohodnutú skutkovú podstatu pre vznik mzdového nároku splnené neboli. Pre posúdenie nároku žalobkyne bolo teda rozhodujúce zistenie, či plnenie požadované žalobkyňou predstavovalo mzdový nárok, ktorý žalovaná bola prípadne povinná poskytnúť, ak žalobkyňa splní dohodnuté predpoklady a podmienky, t.j. či ide o tzv. nárokovú zložku, alebo či ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia žalovanej o jej priznaní, t.j. či sa jedná o nenárokovú zložku mzdy.
14. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vyplatenie prípadnej odmeny nebolo viazané na žiadne podmienky ani kritériá po splnení ktorých by žalobkyni vznikol nárok na jej vyplatenie, pričom priznanie odmeny podliehalo rozhodnutiu, či už predstavenstva, resp. riaditeľa regionálnej komory, ktoré malo konštitutívny charakter. Žalobkyni v súvislosti s odmenou neboli určené žiadne podmienky po splnení ktorých by došlo k vyplateniu prípadných odmien. Naopak v konaní bolo preukázané, že počas trvania pracovno-právneho vzťahu u žalovanej, boli od začiatku jednotlivé odmeny žalobkyni priznávané vždy na základe rozhodnutia zamestnávateľa (schválené predstavenstvom, resp. individuálnym rozhodnutím riaditeľa). Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu skutkovému záveru, že v danom prípade išlo o nenárokovú zložku mzdy, preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak po zistení, že žalobkyňa nespĺňa podmienky pre vyplatenie odmeny žalobu zamietol. Bez právneho významu v tejto súvislosti je aj tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že za roky 2000-2005 jej bola vyplácaná odmena vo výške 40% z hrubej mzdy za predchádzajúci rok, teda v súlade s obsahom platového dekrétu zo dňa 31.1.2000.
15. Nárok žalobkyne teda nebol dôvodný v časti o vyplatenie odmien za sporné obdobie, preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak zamietol aj žalobkyňou uplatnený nárok v časti doplatku o náhradu mzdy za vyčerpané dovolenky z nevyplatených odmien a rovnako aj v časti uplatneného nároku o uložení povinnosti príslušným poisťovniam odviesť odvody z odmien a doplatku za dovolenky.
16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
17. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 C.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom prípade žalovaná, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
18. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).