Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_38CbZm-50-2015.pdf
PDF · 103.84 KB
No categories available
38CbZm/50/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Novotnou Mlinárcsikovou, v spore žalobkyne: S. Č., J.. XX.XX.XXXX, Y. G. Ž.F., M. J. O.: I. XXXX, XXX XX H., Č. V., zastúpená JUDr. Máriou Mihálikovou, advokátkou so sídlom Horný Val 9/19, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Ľ. A., J.. XX.XX.XXXX, G. A. XXXX/XX, XXX XX Ž., zastúpený: Hudák & Ochodničanová, v.o.s., so sídlom Hodžova 208/8, 010 01 Žilina, IČO: 50 836 901, o zaplatenie zmenkovej pohľadávky 2.500 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd určuje, že žalovaný je povinný splniť povinnosť uloženú mu rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26.01.2017 v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 21.10.2015 v spojení s úpravou žaloby doručenou súdu 30.11.2015 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal zmenkový platobný rozkaz, ktorým uloží žalovanému povinnosť zaplatiť jej zmenkovú pohľadávku spolu vo výške 2.500 € s úrokom 6% ročne z tejto sumy od 01.06.2015 do zaplatenia a trovy konania. Na odôvodnenie uplatneného nároku uviedla, že žalovaný vystavil dňa 02.06.2014 zmenku na sumu 1.500 € so splatnosťou 01.06.2015 a zmenku na sumu 1.000 € so splatnosťou rovnako 01.06.2015, ktorými sa zaviazal uhradiť dané sumy žalobkyni. Do dňa podania žaloby žalovaný zmenkovú pohľadávku neuhradil.
2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26.januára 2017, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.500 € s úrokom 6 % ročne z tejto sumy od 01.06.2015 do zaplatenia, do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.09.2017 v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2.500 € s úrokom 6% ročne z tejto sumy od 01.06.2015 do zaplatenia.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Rozhodnutie okresného súdu považoval za nesprávne, nakoľko okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že v konaní prejavil záujem dohodnúť sa so žalobkyňou a uhradiť žalovanú sumu vo forme mesačných splátok. Predložil listinné dôkazy preukazujúce jeho finančnú situáciu, príjmy a výdavky a žiadal umožniť plnenie v splátkach vo výške 40 € mesačne, prípadne predĺžiť splatnosť dlžnej sumy tak, aby splátky boli primerané jeho finančným možnostiam. Uviedol, že je živnostník, nevlastní žiadne nehnuteľnosti ani hnuteľné veci vyššej hodnoty. Predložil daňové priznanie k dani z príjmov za rok 2015, z ktorého vyplýva, že jeho ročný príjem v čistom
nedosiahol ani sumu 4.000 €. Ďalej predložil prehlásenie partnerky, že sa jej v júli 2016 narodila dcéra, na ktorej výživu prispieva sumou 100 € mesačne. Partnerka žalovaného je na rodičovskej dovolenke a väčšinu výdavkov spojených s domácnosťou hradí žalovaný. Len nájomné za byt predstavuje 360 € mesačne. Žalovaný nenamietal aplikáciu ust. § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), avšak mal za to, že s prihliadnutím na jeho majetkové pomery mal súd lehotu splatnosti určiť v dlhšom trvaní. Nie je v jeho možnostiach uhradiť dlžnú sumu do šiestich mesiacov, čo vyplýva z jeho príjmov a charakteru jeho výdavkov. Pokiaľ by mal žalovanú sumu hradiť tak ako je určené v rozsudku, vystavil by svoju partnerku a dcéru nebezpečenstvu, že nebudú mať zabezpečené ani základné životné potreby, ktoré zabezpečuje výlučne žalovaný, nakoľko jeho partnerka sa nemôže z dôvodu veku dcéry zamestnať. Spolu s odvolaním predložil žalovaný daňové priznanie k dani z príjmov za rok 2016, z ktorého vyplýva, že jeho príjmy v čistom sa v porovnaní s rokom 2015 nezmenili. Zároveň s odvolaním predložil doklad o úhrade prvej splátky žalobkyni vo výške 40 €, nakoľko vyššie splátky mu jeho finančná situácia nedovoľuje hradiť. So splátkami dlhu nezačal skôr, nakoľko bol presvedčený o možnom započítaní finančných prostriedkov, ktoré investoval do spoločného bývania so žalobkyňou. Mal tak za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal jeho finančnou a rodinnou situáciou a dĺžku lehoty splatnosti neurčil proporcionálne, primerane k jeho majetkovej situácii a možnostiam. Súd mal prihliadnuť najmä na záujmy maloletej dcéry, ktorá by z dôvodu striktnej lehoty splatnosti bola vystavená nebezpečenstvu nezabezpečenia jej základných životných potrieb. Na tieto okolnosti mal okresný súd prihliadať aj v rámci rozhodovania o náhrade trov konania a aplikovať ust. § 257 CSP, nakoľko súčasnú majetkovú situáciu žalovaného možno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa k tomu, aby protistrane nebola priznaná náhrada trov konania, prípadne, aby táto bola znížená. Žalovaný tak žiadal, aby odvolací súd určil dlhšiu lehotu na plnenie jeho povinnosti voči žalobkyni tak, aby predstavovala cca sumu 40 € mesačne a zároveň, aby žalobkyni nepriznal náhradu trov konania.
4. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č.k. 14CoZm/3/2017-90 z 09.08.2017 rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26.januára 2017 v napadnutom výroku o určení lehoty na plnenie „do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku“ a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá atribúty vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP a mal za to, že odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bola určená lehota na plnenie okresným súdom uloženej povinnosti v dĺžke šiestich mesiacov, je nedostatočné. V konaní pred okresným súdom neboli relevantne vyhodnotené tvrdenia žalovaného vo vzťahu k jeho žiadosti o plnenie dlhu v splátkach s ohľadom na jeho finančnú a sociálnu situáciu a absentovalo presvedčivé odôvodnenie záveru, že vzhľadom k výške priznaného nároku a pomerom účastníka je vhodné stanoviť lehotu na plnenie 6 mesiacov. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalovaný vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania žiadal o aplikáciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP, ktorých existenciu odôvodnil rovnakými skutočnosťami ako žiadosť o povolenie splácať dlh žalobkyni v mesačných splátkach. Krajský súd vo vzťahu k podmienkam prejednávanej veci uviedol, že okresný súd na základe zistených osobných majetkových a zárobkových pomerov žalovaného, tak ako vyplývali zo žalovaným predložených listinných dôkazov, na jednej strane považoval za dôvodné, aby v súlade s ust. § 232 ods. 3 CSP určil dlhšiu lehotu na splnenie povinnosti žalovaného, avšak na druhej strane otázku zistených majetkových pomerov neposúdil vo vzťahu k prípadnej existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne nemusela byť protistrane priznaná náhrada trov konania. Bude preto, podľa odvolacieho súdu, potrebné, aby okresný súd aj otázku náhrady trov konania zohľadnil vo vzťahu k zisteným osobným, majetkovým a sociálnym pomerom žalovaného a vyjadril sa k možnej aplikácii ust. § 257 CSP na prejednávanú vec. V ďalšom konaní tak odvolací súd uložil okresnému súd opätovne posúdiť okolnosti vyplývajúce zo žalovaným označených a predložených listinných dôkazov preukazujúcich jeho aktuálnu majetkovú a sociálnu situáciu a na základe zistených skutočností, za súčasného prihliadnutia na prípadné vyjadrenie žalobcu k otázke povolenia splátok a náhrady trov konania, zhodnotiť a ustáliť (ne)dôvodnosť poskytnutia výhody splátok žalovanému, resp. určenia dlhšej lehoty na plnenie rozsudkom určenej povinnosti, a to vo vzťahu k výške dlhu a pomerom sporových strán a tieto svoje závery zdôvodniť. S prihliadnutím na zistené skutočnosti okresný súd tiež opätovne rozhodne o náhrade trov konania.
5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení zo 06.11.2017 uviedla, že žalovaný doposiaľ neuhradil žalobkyni ani časť dlhovanej sumy. Z uvedeného dôvodu považovala požiadavku žalovaného na splácanie dlhu v splátkach za účelovú, s cieľom vyhnúť sa povinnosti plniť riadne a včas. Vyjadrila názor, že nie sú
žiadne dôvody na to, aby súd vyhovel návrhu žalovaného na možnosť uhrádzať dlh v splátkach alebo s predĺženou lehotou splatnosti. V opačnom prípade, vzhľadom na výšku dlhu a uplynutie času, od ktorého bol podľa zmenky žalovaný povinný dlh plniť, by žalobkyňa bola ukrátená na svojich právach. Na úhradu splatnej pohľadávky čaká neúspešne niekoľko rokov. Žalovaný najskôr, napriek viacnásobným výzvam žalobkyne odmietol dlh splniť. V súdnom konaní poprel povinnosť a odmietal vrátiť požičanú sumu. Ide o účelové konanie žalovaného s cieľom oddialiť jeho povinnosť a spôsobiť, že pohľadávka sa stane prakticky nevymožiteľnou. Súd by mal prihliadať na správanie žalovaného, ktorý odmietal uhradiť dlh a zapríčinil súdne konanie. Žalovaný mal dostatočný časový priestor na vrátenie dlhu. Rovnako mal možnosť preukázať, že dodrží prísľub splácať dlh v splátkach. Napriek skutočnosti, že od vyhlásenia rozsudku uplynul dlhý čas, doposiaľ nezaplatil ani jednu splátku. Nepriaznivú sociálnu situáciu žalovaný nepreukázal. Napriek tomu žalobkyňa nepodala odvolanie proti povoleniu splácať dlh po 6 mesiacoch od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný však nevyvinul žiadnu snahu a úsilie o splácanie dlhu. Napriek prísľubu nepresvedčil, že jeho úmysel splácať dlh je čestný. Nedoložil aktuálne potvrdenie o príjme alebo daňové priznanie za posledné obdobie. Nedeklaroval, že výdavky prevyšujú príjmy a že nemá žiaden majetok. Samotná skutočnosť, že žalovaný má vyživovaciu povinnosť neznamená, že má nárok na splácanie dlhu v splátkach. Žalobkyňa sa osobne stará o 2 maloleté deti, a jej jediným príjmom je rodičovský príspevok a prídavky na deti. Okrem bežných potrieb ako strava, ošatenie a hygiena, uhrádza nájomné za byt a nemôže toho času zlepšiť svoju finančnú situáciu, nakoľko deti sú príliš malé a poskytuje im osobnú starostlivosť. Žalovaný žije v spoločnej domácnosti s matkou dieťaťa, ktorá pracuje. Má tak dostatočný príjem na chod domácnosti a starostlivosť o dieťa. Pokiaľ žalovaný vykazuje nízky príjem, je jeho povinnosťou zvýšiť si ho nájdením si inej práce, čo nepreukázal, že sa snaží nejakým spôsobom zmeniť deklarovaný nízky príjem. Rovnako nie je žalobkyni známy aktuálny príjem, ktorý žalovaný nepreukázal. Podľa informácie žalobkyne si žalovaný kúpil ojazdené osobné motorové vozidlo. Pokiaľ žalovaný nemá dostatočnú hotovosť na splatenie dlhu, môže uvedené riešiť tak, že si zoberie úver a dlh vyplatí alebo predá veci v jeho vlastníctve. Do situácie dlžníka sa žalovaný dostal svojou vinou. Nie je preto dôvod, aby na jeho správanie doplatila žalobkyňa, ktorá sa stará o dve maloleté deti a poberá rodičovský príspevok. Na základe uvedeného žiadala, aby súd požiadavke žalovaného na odklad splatnosti dlhu nevyhovel a nesúhlasila s povolením splácania dlhu v splátkach.
6. V prílohe písomného vyjadrenia žalobkyňa predložila rodné listy maloletých detí narodených v roku 2017 a 2015 (č.l. 107 a 108 spisu) a oznámenie o zmene výšky dávky štátnej sociálnej podpory Úradom práce Českej republiky, krajská pobočka Příbramy z 04.08.2017 (č.l. 109 spisu), z obsahu ktorého vyplýva, že od 03.02.2017 sa zvýšil rodičovský príspevok poberaný na jedno maloleté dieťa žalobkyne na sumu 7.100 Kč.
7. Na pojednávaní konanom dňa 07.11.2017 súd prejednal vec v neprítomnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne, ktorá ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní elektronicky dňa 7.novembra 2017 (č.l. 104 spisu) zo zdravotných dôvodov. O odročenie pojednávania nežiadala.
8. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 07.11.2017 zotrvala na skutočnostiach uvedených v odvolaní z 24.02.2017. Uviedla, že finančná situácia žalovanému nedovoľuje splácať dlh žalobkyni vyššími sumami než 40 € mesačne. Poukázala na obsah daňového priznania žalovaného za rok 2016, z ktorého vyplývajú príjmy podobné ako v roku 2015. Za nepravdivé označila tvrdenie žalobkyne v písomnom vyjadrení, že žalovaný doposiaľ neuhradil ani časť dlhovanej sumy. Od februára 2017 žalovaný každý mesiac posielal žalobkyni 40 €, v apríli 80 €. Predložila do súdneho spisu zoznam príkazov z elektronického bankovníctva žalovaného zo Slovenskej sporiteľne (č.l. 113 a 114 spisu), z ktorého uvedené skutočnosti vyplývajú. Žalovaný plní svoju povinnosť voči žalobkyni tak, ako mu jeho finančná situácia umožňuje. K žiadnym zmenám u žalovaného nedošlo. Jeho priateľka je stále na rodičovskej dovolenke. Nebolo jej zrejmé, na základe akých skutočností žalobkyňa uviedla, že priateľka žalovaného pracuje, keďže majú jeden a pol ročné dieťa. Zotrvala na tom, že žalovaný preukázal, že sú dané dôvody na rozhodnutie v zmysle jeho návrhu už v priebehu prvostupňového konania, aby povinnosť uložená žalovanému rozsudkom z 26.januára 2017 mu bola umožnená plniť v splátkach, resp. aby splatnosť bola odložená tak, aby splátky dosahovali výšku 40 € mesačne, nakoľko finančná situácia mu nedovoľuje hradiť splátky vo vyšších sumách. Rovnako navrhla, aby súd aplikoval ust. § 257 CSP a zvážil nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni, resp. jej zníženie.
9. Z listinných dôkazných prostriedkov predložených žalovaným vo vzťahu k jeho osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom mal súd zistené, že v zmysle daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby
za rok 2015 dosiahol žalovaný príjmy zo živnosti 18.956,01 €, jeho výdavky predstavovali 15.032,40 €. Z účtovnej závierky k 31.12.2015 vyplýva, že majetok žalovaného za dané účtovné obdobie predstavoval hodnotu 1.021 €, z toho pohľadávky 350 €, peniaze a ceniny 639 € a účty v bankách 32 €. Z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2016 mal súd zistené, že žalovaný dosiahol príjmy zo živnosti 17.934,76 €, jeho výdavky predstavovali 13.824,76 €. Z účtovnej závierky žalovaného k 31.12.2016 vyplýva, že majetok žalovaného za dané účtovné obdobie predstavoval hodnotu 1.085 €, z toho pohľadávky 350 €, peniaze a ceniny 583 € a účty v bankách 152 €. Žalovaný ďalej predložil faktúru č. 16128, ktorou mu bol vyúčtovaný prenájom dvojizbového bytu za obdobie od 18.03.2016 do 18.04.2016 v sume 360 € a čestné prehlásenie Ing. Lenky Gráčovej, že žalovaný jej prispieva na výživné sumou 100 € mesačne na maloletú dcéru narodenú v júli 2016.
10. Podľa ust. § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
11. Predmetom konania v prejednávanej veci, po čiastočnom zrušení rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26.januára 2017 v napadnutom výroku o určení lehoty na plnenie a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania uznesením Krajského súdu v Žiline 14CoZm/3/2017-90 zo dňa 09.08.2017 bolo rozhodnutie o určení lehoty na plnenie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.500 € s úrokom 6% ročne z tejto sumy od 01.06.2015 do zaplatenia, uloženej žalovanému rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26.januára 2017, právoplatným v uvedenej časti dňa 11.09.2017.
12. Súd konštatuje, že zmena skutkového stavu v osobných, majetkových a sociálnych pomeroch žalovaného oproti stavu ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie 26.01.2017 ku dňu opätovného rozhodovania súdu prvej inštancie o lehote na splnenie povinnosti žalovaného nenastala. Žalovaný je fyzická osoba - podnikateľ na základe živnostenského oprávnenia s preukázanou vyživovacou povinnosťou voči jednej maloletej dcére, s ktorej matkou žije v spoločnej domácnosti. Žalovaný dosiahol príjmy zo živnosti v roku 2015 vo výške 18.956,01 € a v roku 2016 vo výške 17.934,76 €, pričom pri vyhodnocovaní výšky jeho príjmov za roky 2015 a 2016 nemožno vychádzať výlučne zo sumy po odpočítaní daňovo uznaných výdavkov na živnosť v zmysle predložených daňových priznaní za roky 2015 a 2016 bez poznania ich konkrétnej štruktúry. Súd má za to, že zo žalovaným tvrdených skutočností nevyplývajú také ťaživé sociálne, osobné alebo majetkové pomery žalovaného, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie súdu o lehote na plnenie než v pôvodnom rozsudku súdu prvej inštancie, resp. určenie dlhšej lehoty na plnenie alebo splátok v požadovanej sume 40 € mesačne. Zistené pomery na strane žalovaného, ktoré nevykazujú charakter výnimočne ťaživej majetkovej, sociálnej alebo osobnej situácie jeho samotného alebo ním vyživovaných osôb, boli v rámci úvahy súdu zohľadnené práve v rozhodnutí, kedy namiesto zákonnej lehoty na plnenie 3 dni od právoplatnosti rozsudku súd určil túto lehotu dlhšiu, a to v trvaní šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Dlhšia lehota na plnenie než 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku, resp. splátky v požadovanej výške 40 € mesačne by už podľa názoru súdu boli v rozpore so záujmami žalobkyne na riadnom uhradení jej pohľadávky, kedy žalobkyňa má splatnú pohľadávku voči žalovanému od júna 2015 a žalovaný s jej plnením začal preukázateľne až po rozhodnutí súdu v tejto veci, vo februári 2017. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie z 24.02.2017 pritom sám uviedol, že k úhrade svojho záväzku voči žalobkyni nepristúpil skôr, nakoľko bol v domnení, že voči sume požadovanej žalobkyňou v tomto konaní bude môcť započítať finančné prostriedky, ktoré investoval do ich spoločného bývania. K takémuto kroku žalovaný, napriek plynutiu času od splatnosti pohľadávky žalobkyne, nepristúpil a tvrdené skutočnosti súd ani nepovažuje za „ospravedlniteľný“ dôvod neplnenia záväzku žalovaného voči žalobkyni. Z uvedených dôvodov súd opätovne rozhodol tak, že určil, že žalovaný je povinný splniť povinnosť uloženú mu rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26.01.2017 v lehote šesť mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.
13. Vo výroku o nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná, preto jej súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
14. Žalovaný v konaní žiadal, aby o nároku na náhradu trov konania bolo súdom rozhodnuté podľa ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Za dôvody hodné osobitného zreteľa pritom považoval majetkovú situáciu žalovaného tak, ako ju skutkovo vymedzoval aj vo vzťahu k návrhu na rozhodnutie o lehote na splnenie povinnosti uloženej žalovanému skorším rozsudkom v prejednávanej veci. Primárne súd uvádza, že určenie dlhšej lehoty na plnenie v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP automaticky neznamená aplikáciu ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Osobné, majetkové a zárobkové pomery žalovaného, tak ako tieto boli zistené v konaní, boli súdom zohľadnené práve pri určovaní dlhšej lehoty na plnenie v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP. Tieto zistené skutočnosti však súd nepovažuje za také dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by mal pristúpiť k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 257 CSP, ktoré rozhodnutie zákon za danej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pripúšťa len výnimočne. Pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prihliada nielen na osobné, majetkové a sociálne pomery povinnej osoby (t.j. žalovaného tak ako boli popísané vyššie), ale aj druhej strany v konaní, kedy žalobkyňa preukázala existenciu vyživovacej povinnosti k dvom maloletým deťom, narodeným v roku 2015 a 2017, v ktorej súvislosti je poberateľkou rodičovského príspevku. Zároveň súd prihliada aj na okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu jej nároku na súde, a to existenciu splatnej pohľadávky voči žalovanému od júna 2015, ktorú pohľadávku žalovaný dobrovoľne nesplnil, a to z ním uvádzaných dôvodov tvrdenej existencie vzájomnej pohľadávky voči žalobkyni na finančné vysporiadanie finančných prostriedkov investovaných do ich spoločného bývania, k čomu však zo strany žalovaného nedošlo. Súd taktiež prihliadal na postoj žalovaného v konaní, ktorý pôvodne vzniesol voči žalobou uplatnenému nároku konkrétne námietky, avšak neskôr, v priebehu konania nárok uplatnený žalobkyňou nespochybňoval, avšak k dobrovoľnému plneniu svojej povinnosti voči žalobkyni pristúpil až po vyhlásení rozsudku v prejednávanej veci v januári 2017. Na základe uvedených skutočností súd konštatuje, že v konaní neboli zistené také dôvody hodné osobitného zreteľa súvisiace s majetkovými, sociálnymi, osobnými, zárobkovými, resp. inými pomermi strán sporu, okolnosťami prejednávanej veci, resp. charakteru uplatneného nároku, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni v súlade s ust. § 257 CSP ako strane v celom rozsahu v konaní úspešnej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).