Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/228/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: W. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., B. R. XX, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom vo Svidníku, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31340890, zastúpený: AK Antol, s.r.o., so sídlom Kupeckého 2542/72, Pezinok, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/115/2016-63 zo dňa 29.06.2016 takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie konania zamieta.

Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol. Určil, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX z 24.07.2015 je bezúročný a bez poplatkov. Tiež určil, že zmluvné podmienky uvedené v článku VIII. Záverečných ustanovení obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery účinných od 13.06.2015 tvoriacich prílohu k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX z 24.07.2015 v znení: „bod 8.1: Dlžník a spoludlžník sa zaväzuje, že bez zbytočného odkladu oznámi banke akékoľvek zmeny, ktoré boli rozhodné pre poskytnutie úveru vrátane informácií, ktoré môžu mať negatívny vplyv na schopnosť dlžníka a/alebo spoludlžníka splácať záväzok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“ „Bod 8.4: Dlžník a spoludlžník je povinný oznámiť banke všetky okolnosti, ktoré môžu negatívne ovplyvniť jeho schopnosť plniť záväzky zo zmluvy o úvere, najmä to, že bolo začaté súdne rozhodcovské, konkurzné, exekučné alebo iné konanie týkajúce sa jeho majetku. Dlžník a spoludlžník zodpovedá za škodu, ktorá vznikne v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti“ sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 515,38 eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, a to na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere - dobrá pôžička č. XXXXXXXXXX z 24.07.2015 je bezúročná, bez poplatkov. Žalobca sa domáhal aj vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok uvedených v článku VIII. Záverečných ustanovení obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery účinných od 13.06.2015, a to v bodoch 8.1 a 8.4 v citovanom znení. Žalovaný so žalobou nesúhlasil.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 80 písm. c) O.s.p., § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1 až 3, 5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 9, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s poukazom na § 153 ods. 4 O.s.p. zistil, že účastníci uzavreli dňa 24.07.2015 písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere - dobrá pôžička pod č. XXXXXXXXXX. Touto zmluvou žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa žalobca zaviazal uhradiť 60 mesačnými splátkami po 55,30 eur. Táto splátka pozostáva zo sumy 52 eur predstavujúcej úroky a istinu úveru a sumy 3,30 eur ako náklady spojené s poistením schopnosti splácať úver. V zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba 18,90 %, uvedené je RPMN vo výške 20,70 %, priemerná hodnota RPMN 13,83%. Odplata za poskytnutie úveru je uvedená vo výške 20,88 % a najvyššia prípustná výška odplaty 27,66%. Celková čiastka úveru predstavovala 3.091,17 eur. Stanovený je aj dátum prvej splátky 20.08.2015 a konečná splatnosť úveru dňa 20.07.2020. V bode 3 zmluvy sú konkretizované jednotlivé poplatky a z bodu 4.6 vyplýva, že právne vzťahy neupravené zmluvou sa riadia Obchodnými podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré tvora neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere.

4. K aplikácii ust. § 80 písm. c) O.s.p. uviedol, že v predmetnom prípade majú účastníci rôzne predstavy o výške pohľadávky z úverovej zmluvy. Žalobca úver ešte nesplatil a preto má naliehavý právny záujem na určenie skutočnosti, ktorá má význam na ustálenie skutočnej výšky dlhu, aby sa predišlo ďalšiemu sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného, ak by žalobca plnil síce podľa úverovej zmluvy, ale bez právneho dôvodu. Žalobca má preto naliehavý právny záujem na určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

5. Pri posúdení náležitosti predmetnej úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa však súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalobcu o nutnosti rozlíšenia splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže z formulácie daného zákonného ustanovenia nevyplýva nutnosť rozlíšenia splátky a napokon tento názor si osvojila aj Slovenská republika, Európska komisia a najnovšie aj Generálna advokátka Eleanor Sharpston vo svojom návrhu zo dňa 09.06.2016 v už spomínanom konaní na Súdnom dvore EÚ C - 42/15. Napriek záveru o tom, že v predmetnej zmluve bola zachovaná jej povinná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) cit. zákona súd dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a to pre nesplnenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona a to neuvedením predpokladov použitých na výpočet RPMN. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“) je jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom právnom vzťahu, teda spotrebiteľovi, stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa podľa vyššie citovanej právnej úpravy musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet. Je pritom nepochybné, že v zmluve spomínaný údaj chýba, napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nepostačuje. Žalovaný síce žiadal o odročenie pojednávania tvrdiac, že tieto predpoklady by mali byť uvedené vo VOP žalovaného, súd však tomuto návrhu nevyhovel. V spotrebiteľských veciach totiž súd ex offo skúma, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti, ktorých absencia spôsobuje záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Takýto postup súdu vyplýva z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa citovaného ustanovenia orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Bolo na žalovanom, aby preukázal, že zmluva obsahuje všetky povinné náležitosti bez ohľadu na to, na ktoré žalobca v žalobe poukázal. Navyše zákonodarca jasne uviedol, že predpoklady použité na výpočet RPMN musia byť uvedené v zmluve a teda nepostačuje, ak sú uvedené len vo VOP, iba ak by v zmluve bol odkaz na konkrétne ustanovenie VOP, v ktorom tieto predpoklady by boli uvedené (vyplýva to zo spomínaného návrhu generálnej advokátky vo veci C - 42/15). V tomto prípade však v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je žiadny odkaz ohľadom predpokladov na výpočet RPMN na VOP a preto aj keby tieto predpoklady boli uvedené vo VOP, súd by musel aj tak dospieť k záveru o absencii danej náležitosti zmluvy. Súd sa nestotožňuje ani s názorom o prekvapivom rozhodnutí súdu, čo uviedol právny zástupca žalovaného na pojednávaní, za prekvapivý súd považuje skôr tento názor žalovaného jednak vzhľadom na už spomínané ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. a predovšetkým preto, že súd vyzval právneho

zástupcu žalovaného práve na preukázanie spomínanej náležitosti zmluvy a preto názor o prekvapivom súdnom rozhodnutí nemôže obstáť.

6. Vo vzťahu k nároku na vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok súd prvej inštancie uviedol, že pri tomto druhu žalôb sa nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) O.s.p., nakoľko oprávnenie na podanie takejto žaloby je dané priamo zákonom, a to § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z.

7. Súd prvej inštancie poukazujúc na ust. § 153 ods. 4 O.s.p. skonštatoval, že v danom prípade napadnuté zmluvné podmienky jednoznačne nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nepredstavujú ani hlavný predmet zmluvy a ani netýkajú sa primeranosti ceny. Keďže sú súčasťou obchodných podmienok žalovaného, ktoré sú vopred stanovené, rozhodne nie sú individuálne vyjednané medzi účastníkmi. Úspešnosť žaloby tak závisela na posúdení toho, či v nich ide o hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Sporné zmluvné podmienky podľa súdu nie sú formulované určito a zrozumiteľne, ostáva totiž len na posúdení banky, ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu žalobcu považuje za relevantné, ktoré by mal žalobca oznámiť. Navyše samotný vznik nejakej skutočnosti ohrozujúcej pohľadávku banky neznamená, že žalobca by sa nedokázal s ňou vyporiadať. Zanedbateľné nie je ani to, že súd postráda praktický význam splnenia tejto povinnosti, ktorá nemôže ovplyvniť už daný záväzok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy. Nemožno súhlasiť s tým, že by sporné zmluvné podmienky boli v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, lebo uvedený zákon vo vzťahu k fyzickej osobe, čo nepochybne je aj spotrebiteľ, žiadne podobné povinnosti neukladá. Preverovanie bonity spotrebiteľa sa vyžaduje pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v § 7 ods. 1 alebo § 11 ods. 2. Nemá teda žiadne právne a ani faktické opodstatnenie preskúmavať bonitu spotrebiteľa po uzavretí úverovej zmluvy a ponechať aktivitu na spotrebiteľa a ešte s neurčitými podmienkami, keď nie je konkretizované, čo spotrebiteľ by mal hlásiť. Problém je teda v tom, že napadnuté zmluvné podmienky upravujú povinnosť pre spotrebiteľa nie dostatočne určito, čo by znamenalo, že bolo by len na posúdení banky, čo podľa jej názoru mal jej spotrebiteľ nahlásiť. Argumentácia, že záujmom banky pri dodržaní týchto zmluvných podmienok je pomôcť klientovi a v prípade jeho finančných problémov dohodnúť si iný splátkový kalendár, je pochybná. Z obsahu týchto zmluvných ustanovení jasne vyplýva, že ich účelom nie je pomoc klientovi, ale práve opačne zdôrazňuje jeho záväzok na náhradu škody v prípade ich porušenia. Tieto ustanovenia teda slúžia výlučne záujmom banky. Právny zástupca žalovaného praktický vyznám daných zmluvných podmienok vysvetlil aj tým, že ak by klient oznámil súdne a exekučné konanie, mohla by banka svoju pohľadávku prihlásiť do dražby. V tomto prípade však súd nevidí dôvod pre oznámenie súdnych, či iných konaní, pretože tie nemajú súvislosť s tým, či banka prihlási svoju pohľadávku do dražby a ak len to malo byť účelom zmluvných podmienok, žalovaný ich mal naformulovať inak. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s názorom žalobcu o tom, že tieto zmluvné podmienky predstavujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa a preto žalobe vyhovel aj v tejto časti. Žiadosti žalovaného na prerušenie konania vzhľadom na vyššie vyslovený názor nevyhovel.

8. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Takto priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 515,38 eur v zmysle § 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. a), c) a d) v spojení s § 11 ods. 1, § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom od 01.07.2013. Pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určuje z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotu zvyšuje o 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny patriacej v ostatných spojených veciach (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky). V danom prípade bola základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vypočítaná z tarifnej odmeny vo veci s najvyššou hodnou, t.j. vo výške 66 eur ( v roku 2016), zvýšenej o 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny v druhej veci o sumu 22 eur, t.j. 1/3 zo 66 eur. Takto bola priznaná odmena vo výške 352 eur za štyri úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, napísanie žaloby, vyjadrenie zo dňa 13.06.2016 a účasť na pojednávaní dňa 29.06.2016, t.j. 4 x 88 eur. Bol pripočítaný aj režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 34,32 eur, t.j. 4 x 8,58 eur za rok 2016. V zmysle § 15, § 16 a § 17 citovanej vyhlášky a vyhl. č. 283/2002 Z.z. bola priznaná aj náhrada cestovných výdavkov za cestu osobným motorovým vozidlom značky A. na pojednávanie dňa 29.06.2016, na trase O. - M. - O., pri vzdialenosti XXX km ( 2 x XX km), pri priemernej spotrebe 6,27 l / 100 km, cene PHM vo výške 1,089 eur / l. Keďže bola na cestovnom uplatnená iba suma 14,56 eur, bola táto priznaná. Náhrada za stratu času, stráveného cestou na uvedené pojednávanie bola priznaná za štyri začaté polhodiny á 14,30 eur vo výške 57,20

eur, z čoho bolo uplatnené iba 28,60 eur, a preto aj priznané v tejto sume. Bola priznaná aj 20 % DPH vo výške 85,90 eur (zo sumy 429,48 eur, teda 352,00 eur + 34,32 eur + 14,56 eur + 28,60 eur). Takto priznanú náhradu trov bolo uložené zaplatiť advokátovi žalobcu v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p.

9. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a to okrem výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) C.s.p. Uviedol, že dňa 24.07.2015 so žalobcom uzavrel Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - dobrá pôžička č. č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur. Tento sa zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach vo výške po 55,30 eur s 18,90 % ročným úrokom, RPMN 20,70 % p.a., s priemernou RPMN na trhu 13,83 % p.a. s výškou celkového poskytnutia úveru aj s dátumom prvej a konečnej splátky. Žalobca mal vedomosť o podmienkach poskytnutia úveru, s ktorými sa pred uzatvoreným zmluvy oboznámil. Žalobca do podania žaloby nič neuhradil, čo považuje za účelové s cieľom vyhnúť sa splneniu záväzku, čo mu súd poskytol ochranu. Žalobca sa pritom dostal do omeškania nezaplatením hneď prvej splátky a na úhradu svojho dlhu nič neuhradil. Podľa žalovaného všetky podmienky potrebné na výpočet RPMN sa nachádzajú v Zmluve o úvere. V Zmluve o úvere zo dňa 24.07.2015 je uvedená hodnota čerpaných prostriedkov vo výške 2.000 eur, je uvedený počet mesačných splátok 60 s výškou mesačnej úhrady 55,30 eur, ako aj dátum prvej splátky a dátum konečnej splatnosti úveru. Výška odplaty za poskytnutý úver predstavovala 20,88 %, pritom najvyššia prípustná výška bola 27,66 %, čo predstavuje dvojnásobok priemernej RPMN. Poplatky v súvislosti s poskytnutým úverom by boli účtované iba v prípade, ak by sa žalobca dostal do omeškania so splácaním záväzku, inak bola zmluva bezplatná. Celková suma úveru podľa Zmluvy o úvere bola vo výške 3.091,17 eur. Žalovaný teda uviedol v Zmluve o úvere všetky podmienky požadujúce na výpočet RPMN. Podľa žalovaného súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, lebo Zmluva o úvere bola uzatvorená v súlade so ZOSÚ a obsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) uvedeného zákona. Žalovaný preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé.

10. V ďalšom odvolateľ vyslovil svoj nesúhlas s výrokom súdu prvej inštancie, ktorým vyslovil neprijateľné zmluvné podmienky v bodoch 8.1 a 8.4, ktorými podľa žalovaného nedochádza k znevýhodneniu žalobcu. Poukazujúc na § 27 ods. 10 a § 93a zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách tvrdil, že zmluvné ustanovenia bodu 8.1 a 8.4 obchodných podmienok reflektuje na požiadavku uvedenú v zákonných ustanovení o povinnosti odbornej starostlivosti, ako aj o povinnosti permanentného posudzovania ekonomickej situácie klienta, čo nie je možné zabezpečiť bez aktivity dlžníka a je jedinou možnosťou ako naplniť zákonné požiadavky pri zaviazaní na takúto aktivitu aj dlžníka. Preto uvedené ustanovenia nie sú neprimeraným a svojvoľným rozhodnutím banky viazať spotrebiteľa „znevýhodňujúcimi“ zmluvnými podmienkami, ale ide o plnenie zákonných požiadaviek. Takto formulované zmluvné podmienky preto nemôžu byť neprijateľnými podmienkami v zmysle predpisov na ochranu spotrebiteľa. Aj príslušné ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 208/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere pripúšťajú, aby veriteľ kontroloval bonitu spotrebiteľov nielen pred uzatvorením zmluvy o úvere, ale aj počas trvania tohto vzťahu. Podľa článku 26 uvedenej smernice veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informáciu, ktorú im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti. Zmyslom a účelom Smernice bolo poskytnúť spotrebiteľovi širší rozsah práv pri zabezpečení jeho ochrany pred „silnejšou stranou“, ale i zadefinovať oprávnenia dodávateľa, aby nebol znevýhodnenou stranou. Takýmto oprávnením dodávateľa je aj možnosť využiť informácie poskytnuté spotrebiteľom na zabezpečenie svojej podnikateľskej činnosti, ak sa zhorší, resp. znemožní uspokojenie jeho pohľadávky. Aj pri takto zvolenej forme implementácii je potrebné vykladať znenie slovenských právnych predpisov v zmysle smernice, ktorá možnosť dodávateľa požadovať informácie od spotrebiteľa o svojej bonite upravuje ako zásadu v článku 26 Smernice. Preto od žalovaného vyžiadať si všetky podklady týkajúce sa „schopnosti klienta splniť si záväzky z obchodu“ alebo „možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu“ je v súlade s povinnosťou banky, vyplývajúcej z Opatrenia NB Slovenska z 31.08.2010 aj zákona o bankách č. 483/01 Z.z. Preto úpravu v bode 8.1 a 8.4 článku VIII. Obchodných podmienok nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Tvrdil tiež, že uvedené podmienky neobsahujú žiadnu osobitnú sankciu okrem zodpovednosti za škodu v zmysle Občianskeho zákonníka. Uvedené totiž vychádza zo znenia právneho predpisu a nie je vynucovaná znením bodov 8.1 a 8.4 Obchodných podmienok. Je preto nesprávne, keď súd prvej inštancie povinnosti vyplývajúce

z právneho predpisu hodnotí ako neprijateľné zmluvné podmienky. Pri logike prvoinštančného súdu by akékoľvek povinnosti určené veriteľom na svoju „ochranu“ boli vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vyslovil svoj nesúhlas s tvrdením, že žalovaný nemá opodstatnenie preskúmavať bonitu spotrebiteľa po uzatvorení úverovej zmluvy, lebo táto povinnosť je požadovaná právnym predpisom a môže ju poskytnúť iba sám dlžník. Iné subjekty nastupujú v štádiu, keď je ohrozená samotná vymáhateľnosť nároku. Prvoinštančný súd naviac nekonkretizuje, v čom spočíva „hrubý nepomer“ v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech žalobcu, iba to konštatuje. Keďže to nevysvetľuje, je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

11. Navrhol preto zmeniť rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Zároveň žiadal, aby Krajský súd v Prešove položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku ohľadom výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, úvodné ustanovenie č. 26, v zmysle ktorého sa odvoláva na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), „veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti." Navrhol takéto znenie prejudiciálnej otázky:

„Má sa článok 26 SMERNICI: EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, podľa ktorého by mali dodávatelia mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu, vykladať tak, že dodávateľ nemá možnosť požadovať a využiť informácie potrebné na posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa po uzatvorení zmluvného vzťahu so spotrebiteľom?“

„Má sa článok 26 SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS podľa ktorého by orgány členských štátov tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia, vykladať tak, že sú tieto orgány povinné poskytnúť pokyny a usmernenia, ktoré určia formu a znenie zmluvných podmienok, ktoré budú mohli dodávatelia začleniť do zmluvných dokumentov a ktoré ich budú oprávňovať na požadovanie informácii potrebných na posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa po uzatvorení zmluvného vzťahu so spotrebiteľom?“

V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami žalovaný navrhol Krajskému súdu v Prešove, aby prerušil konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p.

13. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

14. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ( zák. č. 99/1963 Z.z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30.06.2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov zrealizovaných pred súdom prvej inštancie (okresným súdom) ostali zachované (§ 470 ods. 2 .

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 , preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.10.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. Odvolací súd v rámci odvolacieho konania upozornil strany sporu na možnosť použitia ust. § 9 ods. 1, ods. 2 písm. l), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku uzavretiu zmluvy medzi stranami sporu dňa 24.07.2015.

17. K uvedenému upozorneniu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 13.07.2017, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného. Žalovaný sa ani k upozorneniu Krajského súdu, ani k jeho vyjadreniu zo strany žalobcu nevyjadril.

18. Žalobca k uvedenému upozorneniu zaujal také stanovisko, že z dôvodu absencie údajov obsiahnutých v § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. zákon spája podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na uvedenom nemení nič ani rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/2015 a poukaz na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/104/2016 z 30.03.2017, v ktorom bol prijatý rovnaký názor ako vyslovil súd prvej inštancie. K článku 10 ods. 2 písm. h), j) Smernice uviedol, že tieto sú vo vnútroštátnej úprave premietnuté do § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a v zákone č. 258/2001 Z.z. boli premietnuté do ust. § 4 ods. 2 písm. a). Ani znenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., ani znenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., preto nie sú v rozpore s článkom 10 ods. 2 písm. h), j) Smernice. K rozsudku SD EÚ C-42/2015 uviedol, že z jeho bodu 1 vyplýva, že v SR sa na platnosť zmluvy vyžaduje písomná forma, ktorá je zachovaná vtedy, ak sú všetky náležitosti zmluvy podpísané. Z čoho a contrario vyplýva, že čo nie je podpísané, nie je platné. Ak by mali byť VOP v písomnej forme, musia byť podpísané, inak písomná forma nie je zachovaná. Samotný odkaz na niečo, nenapĺňa obsah neoddeliteľnej súčasti. Rozsudok Súdneho dvora nijakým spôsobom nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava požadovala dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, naopak, takáto povinnosť vyplýva z čl. 10 ods. 2 písm. d) Smernice, podľa ktorého zmluva o úvere uvádza dĺžku trvania zmluvy o úvere. Nakoľko dĺžka trvania čohokoľvek, a teda aj úverovej zmluvy je, ako časový úsek, definovaná jeho začiatkom a koncom, je slovenská právna úprava, ktorá stanovuje, že úverová zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín jej konečnej splatnosti, v súlade so Smernicou o dĺžke trvania zmluvy o úvere. Vnútroštátna právna úprava, len inak štylisticky vyjadruje požiadavku Smernice, na potrebu uvádzať v zmluve dĺžku trvania zmluvy o úvere, keď túto dĺžku určuje nielen jej začiatkom, ale aj koncom, aj keď v súdenej veci úverová zmluva dobu trvania zmluvy a termín jej konečnej splatnosti, teda dĺžku trvania zmluvy o úvere obsahuje. Uvedený rozsudok nerieši rozpis splátok úverov bez amortizácie istiny a slovenská právna úprava ukladajúca uvádzať v zmluve výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h), j) Smernice, podľa ktorého zmluva musí obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa (článok 10 ods. 2 písm. h)) a ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, musí obsahovať výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich poplatkov (článok 10 ods. 2 písm. j)), čomu zodpovedá požiadavka slovenskej právnej úpravy na rozpis splátok v spotrebiteľskom úvere. V ďalšom uviedol, že amortizačná tabuľka nepatrí k povinným náležitostiam zmluvy. Na rozdiel od výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré informácie zmluva obsahovať musí, amortizačnú tabuľku obsahovať nemusí. Spotrebiteľ má len právo si ju vyžiadať. 19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery, a to čo sa týka výrokov, ktorými určil, že zmluvné podmienky uvedené v článku 8. Záverečných ustanovení obchodných podmienok v bode 8.1 a 8.4 sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Vo vzťahu k uvedenému sa ani v priebehu odvolacieho konania nič nezmenilo. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do výrokov o neprijateľných zmluvných podmienkach, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a to v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP. Iba na zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom týkajúcim sa tretieho výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné. 20. Z výsledkov vykonaného dokazovania je nesporným, že strany sporu uzatvorili dňa 24.07.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú správne súd prvej inštancie posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Ide pritom o zmluvu formulárovú, individuálne nedojednanú, majúcu spotrebiteľskú povahu, kedy má súd povinnosť prihliadať na neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti. Správne súd prvej inštancie podrobil súdnemu preskúmaniu uvedené zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri skonštatovaní, že neboli individuálne vyjednané. Rovnako treba súhlasiť s jeho záverom, že tieto podmienky nie sú formulované určito a zrozumiteľne, lebo iba banka môže posúdiť ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu žalobcu by považovala za relevantné a ktoré by mal žalobca oznámiť,

a to ešte pod následkom zodpovednosti za škodu pri nesplnení oznamovacej povinnosti. S poukazom na citované zákonné ustanovenie spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo v zmysle § 53 ods. 5 sú takéto neprijateľné podmienky neplatné. Odvolací súd preto jednoznačne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, týkajúcim sa dôvodov neprijateľnosti zmluvných podmienok uvedených v článku VIII. Záverečných ustanovení obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery špecifikovaných v bode 8.1 a 8.4. Tiež treba súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že uvedené podmienky jednak neboli individuálne vyjednané a nie sú formulované určito a zrozumiteľne, lebo iba banka posudzuje, ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu žalobcu považuje za relevantné, teda ktoré by mal žalobca oznámiť. Sporné zmluvné podmienky nemôže odvolateľ odvodzovať ani z dôvodu aplikácie zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý podobné povinnosti neukladá. Bonitu spotrebiteľa totiž je potrebné skúmať pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nie je rovnako možné súhlasiť s odvolateľom, že úmyslom bolo prípadne umožniť spotrebiteľovi znížiť splátky, ak by sa spotrebiteľ dostal do situácie, kedy by nemohol uhrádzať pôvodne dohodnuté splátky. Už aj skutočnosť, že porušenie povinnosti spotrebiteľa podľa uvedených bodov 8.1 a 8.4 ho sankciuje zodpovednosťou za škodu v dôsledku nesplnenia týchto povinností nemôže obstáť v procese ich súdnej kontroly. Uvedené v žiadnom prípade nemôže byť v prospech spotrebiteľa, lebo tieto ustanovenia sú jednoznačne iba v prospech a v záujme banky. Je preto nutné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že uvedené zmluvné podmienky predstavujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach strán sporu, a to v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. 21. Odvolací súd dodáva, že právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami je jedným zo základných práv spotrebiteľov. Je zakotvené v § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Do Občianskeho zákonníka bolo predmetné právo doplnené zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa z dôvodu zosúladenia legislatívy Slovenskej republiky s právom Európskej únie pri vstupe SR do EÚ. v 5. Hlave okrem všeobecnej úpravy spotrebiteľskej zmluvy zakotvuje aj inštitút neprijateľných podmienok, pod čím je možno rozumieť dojednanie nachádzajúce sa v spotrebiteľskej zmluve, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy vstupuje spotrebiteľ do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pritom z hľadiska vedomostí a skúseností uvedených subjektov ide o dva nerovnocenné subjekty. Vo väčšine prípadov spotrebiteľ nemá možnosť zmluvné podmienky, vopred určené dodávateľom, ovplyvniť. Je preto možné konštatovať, že v takomto vzťahu dodávateľ v prevažnej väčšine prípadov má výhodnejšie až dominantné postavenie. Pritom pri posúdení neprijateľnosti zmluvných podmienok je nutné zaoberať sa konkrétnymi okolnosťami prípadu a konkrétnymi podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve vyplývajúcimi jednak z obsahu samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ako aj zo skutočností, za ktorých bola táto uzatvorená. Občiansky zákonník okrem generálnej klauzuly uvedenej v ust. § 53 ods. 1 obsahuje aj odsek 4, v ktorom sú uvádzané konkrétne podmienky, ktoré v prípade, ak sú obsiahnuté v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom, je potrebné považovať za neprijateľné. Napriek demonštratívnemu výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok v § 53 ods. 4 OZ, je potrebné zohľadniť to, že ide len o ich exemplifikatívny výpočet, čo znamená, že za neprijateľné podmienky sa môžu považovať aj iné, výslovne neuvedené v § 53 ods. 4 OZ, pokiaľ ich je možné subsumovať pod generálnu klauzulu § 53 ods. 1 OZ. Možno preto skonštatovať, že vymedzenie neprijateľných podmienok obsiahnutých v je len typový. Zákonodarca preto ponechal konečné rozhodnutie o určení podmienky dojednanej v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú posúdením súdu. 22. V prejednávanom prípade rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd posúdil dojednanie špecifikované v bode 8.1 a 8.4 za dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo iba spotrebiteľovi, t.j. žalobcovi boli uložené povinnosti oznamovať žalovanému svoju bonitu, a to pod následkom zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti. V uvedených podmienkach žiadna povinnosť pod hrozbou zodpovednosti za škodu pre jej nesplnenie pre žalovaného nevyplýva a uložená nebola. Aj odvolací súd preto považuje takúto zmluvnú podmienku za absolútne neplatnú. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že v spotrebiteľskom vzťahu by nemala byť sankcionovaná výlučne len jedna strana. Už aj to je dôvodom na to, že takáto zmluvná podmienka dojednaná len za účelom zabezpečenia povinnosti spotrebiteľa musí byť posúdená súdom ako neplatná. Uvedený prípad je možné aplikovať aj v prejednávanej veci. Pri spotrebiteľských zmluvách je nutné zachovávať vyváženosť vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. 23. K odvolacím námietkam odvolací súd ešte uvádza, že pre rozhodnutie v predmetnej veci nie je podstatné to, či žalobca niečo uhradil z poskytnutého úveru. Tým, že súd prvej inštancie určil,

že konkrétne zmluvné podmienky sú neprijateľné neznamená, že tým zanikla aj povinnosť žalobcu poskytnuté finanční prostriedky žalovanému zaplatiť. Nie je rovnako možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že zákon o bankách mu umožňuje zisťovať bonitu klienta, t.j. spotrebiteľa, v našom prípade žalobcu, aj v čase po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy, a to pod hrozbou zodpovednosti za škodu v prípade nesplnenia neurčitej oznamovacej povinnosti žalobcu žalovanému. Žiadna takáto povinnosť žalobcu ako spotrebiteľa nie je v zákone explicitne upravená. Nie je však tým popreté právo banky ako dodávateľa kontrolovať bonitu spotrebiteľa aj počas trvania zmluvného vzťahu. V žiadnom prípade však to nie je možné vyžadovať, a to ešte pod hrozbou zodpovednosti za škodu v dôsledku neoznámenia neurčitých okolností od dlžníka. 24. K Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, ktorá podľa odvolateľa výslovne pripúšťa, aby veritelia kontrolovali bonitu spotrebiteľov nielen pred uzatvorením zmluvy o úvere, ale aj počas trvania tohto zmluvného vzťahu odvolací súd uvádza nasledovné. Pri konflikte Smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy skúmať, či môžu Smernici priznať priamy účinok. V sporoch medzi jednotlivcami je pritom priamy účinok Smernice v zásade vylúčený, preto súdy musia skúmať, či môžu Smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Pritom takýto eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, lebo by sa jednalo o výklad contra legem, teda v rozpore so zákonom. Je treba mať na zreteli to, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor preto sa nemôže vyjadrovať k výkladu ani zákona č. 129/2010 Z.z. Výklad vnútroštátneho práva realizujú vnútroštátne súdy. Na veci nemôže zmeniť nič to, že zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje podmienky úverovej zmluvy nad rámec Smernice. Zákon totiž expressis verbis hovorí, kedy je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov. Pritom článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Pritom podľa vyššie citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak nastane jedna z okolností taxatívne vymenovaná v ust. § 11 ods. 1 Zákona, napr. ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z), aa) Zákona. Aj keď Smernica nepožaduje, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky, istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, no požiadavka Zákona je od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákon teda ide nad rámec Smernice, pritom k výkladu uvedeného ustanovenia Zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, vrátane rozsudku NS SR, ako aj krajských súdov a okresných súdov SR, v zmysle ktorých sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona za bezúročný a bez poplatkov. V zmysle vyššie uvedeného, okrem toho, že Smernici nie je možné ani po Rozsudku C-42/2015 priznať ani priamy, ani nepriamy účinok, je potrebné vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu, úroky a poplatky ako neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. a), o) OZ. Odvolací súd ďalej dodáva, že takáto nekalá obchodná praktika veriteľov a neprijateľná obchodná podmienka spočíva v tom, že spotrebiteľovi sú predložené na podpis zmluvy, v ktorých absolútne nie je uvedené, v akej výške bude mesačne spotrebiteľ hradiť úroky úverov ako odmenu veriteľa a v akom pomere bude splácať istinu úveru, pričom informácia o splácaní odmeny je jedna z najpodstatnejších informácii v zmluve vôbec. Veriteľom nerobí problém túto informáciu do zmlúv včleniť, avšak veritelia túto informáciu do zmlúv zámerne nevkladajú a skrývajú. Keďže toto rozdelenie neurčuje spotrebiteľ, ani nie je o spôsobe tohto pomeru informovaný pred uzavretím zmluvy a ani v zmluve samotnej, aj takouto obchodnou praktikou veriteľa je spôsobená značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Veriteľ pritom musí mať vedomosť o tom, ako chce priraďovať jednotlivé splátky k úrokom a ako k istine od počiatku a vo svojich zmluvách musí túto skutočnosť spotrebiteľom oznámiť, lebo inak ide o nekalú obchodnú praktiku aj v zmysle ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Správnosť uvedeného záveru potvrdzuje aj bohatá judikatúra tak krajských súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/502/2014, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/50/2015. Pritom je treba zdôrazniť, že k znakom právneho štátu patrí aj princíp právnej istoty (článok 1 ods. 1 Ústavy SR ), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/87/93, PL ÚS/16/95 a II. ÚS/80/99) čo znamená, že

obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS/243/05), lebo by inak dochádzalo k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodnutia (pozri Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/107/07). 25. K výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.07.2015 je bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vyhodnotil predmetnú zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú z dôvodu chýbajúcich predpokladov použitých na výpočet RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Je možné súhlasiť s tým, že uvedené zákonné ustanovenie vyslovene uvádza potrebu uviesť všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Aj keď súd prvej inštancie konkrétne neuviedol, ktoré predpoklady pre výpočet RPMN v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi stranami sporu nie sú konkretizované, z obsahu zmluvy však nevyplýva, ktoré údaje boli použité pre výpočet RPMN. Iba skutočnosť, že v zmluve sú uvedené údaje o úvere bez toho, aby z nej bolo jasne, ktoré údaje boli použité na výpočet RPMN nie je možné považovať za naplnenie litery uvedeného ustanovenia. 26. Odvolací súd k potrebe určiť, že uvedený úver je bezúročný a bez poplatkov poukazuje aj na ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. 24.07.2015, podľa ktorého zmluva o úvere musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z uvedenej úverovej zmluvy jednoznačne vyplýva, že chýbajú v nej údaje o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa neuvádza samostatne výška splátky istiny, výška splátky úroku, ale toto je vyjadrené sumou 52 eur ako mesačná splátka úrokov a istiny úveru. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje od zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísne obsahové náležitosti, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkoprávneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru, zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 1 písm. b) sankcionuje v prípade nedodržania zákonných náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k) a písm. l) to, že takýto spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V prejednávanej veci preto boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.07.2015. 27. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 potvrdil. 28. K návrhu žalovaného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európske únie ohľadom výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/101/EHS na presne formulované znenie prejudiciálnej otázky odvolací súd uvádza, že v súlade so znením článku 267 ZF EÚ má súd právo obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ak to považuje za potrebné na rozhodnutie sporu o ktorom koná. Zo žiadneho ustanovenia však nevyplýva, že všeobecný súd musí prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu na návrh strany sporu. Pritom predpokladom povinnosti začať konanie o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu únijného práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Pritom prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Vnútroštátny súd však môže sám rozhodnúť o výklade práva a použiť ho na ním zistený skutkový stav, ak usúdi, že má dostatok informácii. Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania je žiaduce v prípade, ak ide o novú otázku výkladu, s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva EÚ. 29. Odvolací súd v prejednávanej veci však posúdil, že návrh žalovaného na prerušenie konania v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. c) a položenie ním formulovaných prejudiciálnych otázok nie je nutný. Judikatúra súdov k prejednávanej problematike už zaujala stanovisko pre výklad neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, preto odvolací súd nevidí dôvod na prerušenie konania tak, ako to navrhoval žalovaný. 30. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodu nepredlžovať súdne konanie bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý. 31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bol priznaný voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, ktoré vydá súdny úradník.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430