Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-10Csp/148/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ N. a 2/ V. o zaplatenie 7.602,08 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Konanie proti žalovanej v 1. rade z a s t a v u j e .

II. Žalovaný v 2. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6.216,03 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.153,34 eur od 13. 01. 2015 do 28. 01. 2015, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.103,34 eur od 29. 01. 2015 do 12. 02. 2015, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.099,61 eur od 13. 02. 2015 do 22. 05. 2015 a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.029,61 eur od 23. 05. 2015 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 50,- eur, pričom prvá splátka sa stane splatnou 12. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky vždy do 12. dňa toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

IV. Žalovanej v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

V. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 69,7 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 28. 11. 2016 domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne mu zaplatiť sumu 7.602,08 eur, spolu s úrokom vo výške 6,69 % ročne zo sumy 6.029,61 eur od 01. 11. 2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.305,03 eur od 01. 11. 2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.

2. Svoju žalobu odôvodňoval tým, že na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXX 2 02 bola so žalovanými v 1. a 2. uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXX 2 02 zo dňa 19. 02. 2013 v súlade s ktorou poskytol žalobca žalovaným medziúver vo výške 7.000,- eur s tým, že títo sa zaviazali splatiť úver pravidelnými mesačnými splátkami jednou sumou vo výške 46,92 eur v zmysle čl. V bod 5.2 zmluvy o úvere. Zároveň do pridelenia cieľovej sumy zaviazali sa podľa žalobcovho tvrdenia splácať úroky medziúveru vo výške 6,69 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 39,03 eur splatnými do 15. dňa v mesiaci a do pridelenia cieľovej sumy sa zaviazali vkladať na účet stavebného sporenia aj pravidelné mesačné vklady vo výške 7,89 eur. Po pridelení cieľovej sumy mali stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,75 % ročne splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 46,92 eur. V žalobe tvrdil, že žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a

medziúver prestali riadne a včas splácať, preto listom zo dňa 17. 12. 2014 žalobca vyzval žalovaných na doplatenie omeškaných splátok a upozornil ich, že v prípade ak nebudú doplatené, bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Žalobca uviedol, že omeškané splátky neboli doplatené, preto dňa 12. 01. 2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Podľa žalobcovho tvrdenia v žalobe v súlade s článkom X bod 10.18 úverovej zmluvy ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru zúčtoval nasporenú sumu vo výške 846,66 eur so sumou poskytnutého medziúveru vo výške 7.000,- eur čo po započítaní predstavuje istinu 6.153,34 eur s tým, že celková dlžná suma ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bola vo výške 6.428,76 eur a pozostávala z istiny 6.153,34 eur, z nezaplatených úrokov za úver vo výške 186,42 eur a z nezaplatených poplatkov vo výške 89,- eur. V žalobe žalobca uviedol, že požadovaním predčasného splatenia úveru úverová zmluva nezaniká a žalobca v zmysle článku X bod 10.19 úverovej zmluvy úročí istinu dohodnutým úrokom za úver vo výške 6,69 % a zároveň celý zostatok dlhu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne. Podľa vyčíslenia žalobcu v žalobe je výška jeho pohľadávky po zohľadnení vkladov v celkovej výške 123,73 eur uskutočnených po vyhlásení mimoriadnej splatnosti ku dňu 31. 10. 2016 vo výške spolu 7.602,08 eur a táto pozostáva z istiny vo výške 6.029,61 eur, nezaplatených úrokov za úver ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 186,42 eur, z nezaplatených poplatkov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 89,- eur, 6,69 % ročného úroku za úver od 13. 01. 2015 do 31. 10. 2016 vo výške 728,12 eur a 5 % ročného úroku z omeškania od 13. 01. 2015 do 31. 10. 2016 vo výške 568,93 eur.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil a spolu s ňou predložil fotokópiu zmluvy o úvere č. XXXXXXX 2 02 zo dňa 19. 02. 2013, Všeobecné podmienky pre zmluvy o stavebnom sporení, upozornenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti z 17. 12. 2014 s doručenkami, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru z 12. 01. 2015 s doručenkami a výpis z účtu zo zosplatneného medziúveru.

4. Žalovaný v 2. rade sa k žalobe, ktorá mu spolu s prílohami a výzvou vyjadriť sa k nej bola do vlastných rúk doručená dňa 19. 05. 2017, písomne nevyjadril.

5. Pri pokuse o doručenie žaloby žalovanej v 1. rade bola zásielka so žalobou doručujúcou poštou súdu vrátená s oznámením, že žalovaná v 1.rade zomrela. Z odpovede na lustráciu žalovanej v 1. rade v Registri obyvateľov SR súd následne zistil, že žalovaná v 1.rade zomrela po začatí sporu, dňa 04. 05. 2017.

6. Žalobca po oznámení mu úmrtia žalovanej v 1. rade po podaní žaloby, dňa 22. 08. 2017 súdu oznámil, že v plnom rozsahu trvá na žalobe voči žalovanému v 2. rade, ktorý v úverovom vzťahu bol spoludlžníkom. Následne písomným podaním zo dňa 13. 10. 2017 súdu oznámil, že žalobu voči žalovanej v 1. rade z dôvodu jej úmrtia berie späť.

7. Postup súdu nasledujúci v prípade, ak žalobca svoju žalobu vezme v priebehu konania sčasti späť upravuje § 145 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

8. Podľa § 145 ods. 2 ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

9. Podľa § 146 ods. 1 súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

10. Vzhľadom k tomu, že žalobca svoju žalobu vzal voči žalovanej v1. rade späť skôr, než sa začalo pojednávanie, postupujúc podľa § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 súd v prvom výroku rozsudku konanie proti žalovanej v 1. rade bez ďalšieho zastavil a konal ďalej ako so žalovaným už len so žalovaným v 2. rade.

11. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktoré sa žalobca napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavil. Svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, o jeho odročenie nežiadal. V súlade s ust. § 180 preto súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalobcu, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.

12. Stanovisko žalovaného v 2. rade na pojednávaní k žalobe bolo také, že o dlhu vie, ale nie je v jeho silách zaplatiť naraz žalobcovi takú vysokú sumu, chcel by splácať dlh v splátkach, ale nie je schopný splácať vyššiu splátku ako 30,- eur mesačne, keďže má 2 maloleté deti, je chorý, bol operovaný na nádor v hlave, potrebuje platiť lieky, náklady s výchovou detí, preto viac splácať nedokáže.

13. Pri svojom výsluchu žalovaný v 2. rade uviedol, že je pravdou, že uzavreli s manželkou úverovú zmluvu so žalobcom, pravdou je aj to, že boli im peniaze vyplatené a že posledný vklad zaplatili ešte v septembri 2014, pričom po zosplatnení úveru zaplatili len 123,73 eur a po podaní žaloby platené nebolo nič. Úver prestali platiť preto, lebo manželku v tom čase vyradili z evidencie nezamestnaných a museli žiť len z jeho príjmu, ktorý v tom čase bol len 160,- eur, teraz keď má invalidný aj vdovecký dôchodok, dokáže žalobcovi v 30,-eurových splátkach dlh splatiť. Čo sa týka samotnej žalovanej sumy, žalovaný v 2. rade nesporil, že vznikol dlh, potvrdil, že chodili im od žalobcu upomienky a upozornenia, nenamietal ani zosplatnenie úveru, ale žiadal o splátky. Vo vzťahu k svojim pomerom uviedol, že je invalidný dôchodca, jeho aktuálny príjem spolu s vdoveckým dôchodkom po manželke je spolu 400,- eur mesačne, keďže deti chodia do školy v Slovenskej Vsi, okrem bežných výdavkov na ne platí im cestovné vo výške cca 20,- eur mesačne, on berie veľa liekov, od bolesti aj iné, mesačne ho to stojí cca 40,- eur. Býva s deťmi pri svojej mame, ktorej na bývanie neprispieva lebo nemá z čoho, nemá žiaden majetok väčšej hodnoty ani úspory.

14. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného v 2. rade, keďže ho považoval za nevyhnutný pre rozhodnutie tohto spotrebiteľského sporu (§ 295 , oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie žiadneho z nich nebolo žalovaným v 2. rade namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a zistil tento skutkový stav:

15. Žalobca uzavrel so žalovanými ako dlžníkmi dňa 19. 02. 2013 zmluvu o úvere, ktorou sa zaviazal poskytnúť dlžníkom na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení úver označený ako medziúver/spotrebiteľský úver na dobu určitú pod číslom XXXXXXXXXX/XXXX vo výške 7.000,- eur s tým, že po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a dodržaní všetkých zmluvných podmienok sa medziúver zúčtuje bez osobitnej dohody s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia, čím sa zmení na stavebný úver vo výške cca 4.726,27 eur. Žalovaní sa zaviazali splácať úver pravidelnými mesačnými splátkami jednou sumou vo výške 46,92 eur s tým, že do pridelenia cieľovej sumy predstavujú uvedenú sumu 46,92 eur vklady na účet stavebného sporenia vo výške 7,89 eur a úroky z medziúveru vo výške 39,03 eur. Po pridelení cieľovej sumy mala suma 46,92 eur predstavovať splátku stavebného úveru vrátane úrokov. Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil zo žalobcom predloženého písomného vyhotovenia úverovej zmluvy kde základné úverové podmienky sú podrobne uvedené v článku I zmluvy.

16. Žalobca tvrdí, že žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky, keď medziúver riadne a včas nesplácali a tak listom zo dňa 17. 12. 2014 (čl. 22 a 23 spisu), ktorý podľa žalobcom predložených doručeniek bol žalovaným doručený dňa 22. 12. 2014 ich vyzval na doplatenie omeškaných splátok a upozornil ich, že ak omeškané splátky nebudú doplatené, bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Žalovaní podľa tvrdenia žalobcu v žalobe omeškané splátky neuhradili, preto žalobca dňa 12. 01. 2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom, čo žalovaným oznámil v liste - Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 12. 01. 2015 (čl. 20 a 21 spisu), ktorý vychádzajúc zo žalobcom predložených doručeniek bol žalovaným doručený dňa 16. 01. 2015.

17. Zo žalobcom predloženého výpisu z účtu zo zosplatneného medziúveru (čl. 3 spisu) súd zistil, že v tomto je zaznamenané vyplatenie medziúveru žalovaným tak, že dňa 27. 02. 2013 vyplatená im bola suma 5.600,- eur a následne dňa 03. 05. 2013 vyplatená im bola ďalšia suma 1.300,- eur, spolu teda vyplatená im bola suma 6.900,- eur. Zvyšná časť čerpaných finančných prostriedkov medziúveru do sumy 7.000,- eur bola podľa tvrdenia žalobcu započítaná na úhradu poplatku za spracovanie medziúveru vo výške 100,- eur, a to v súlade s článkom VIII bod 8.1 zmluvy o úvere tak, že celková výška vyplateného medziúveru bola znížená o výšku tohto poplatku. Potom sú v predmetnom výpise z účtu zo zosplatneného medziúveru zaznamenané jednotlivé predpisy a vklady žalovaných z ktorých vyplýva, že po vklade sumy 50,- eur dňa 25. 09. 2014 žalovaní s platením úplne prestali. Pri dátume 12. 01.

2015 je tam uvedená dlžná suma k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti (6.428,76 eur). Dňa 28. 01. 2015 je tam zaznamenaný vklad žalovaných vo výške 50,- eur, dňa 12. 02. 2015 vklad žalovaných vo výške 3,73 eur a dňa 22. 05. 2015 vklad žalovaných vo výške 70,- eur, pričom ku dňu 31. 10. 2016 je tam uvedená celková dlžná suma 7.602,08 eur. Z predmetného výpisu zároveň vyplýva, že táto celková dlžná suma k 31. 10. 2016 podľa vyčíslenia žalobcu pozostáva z istiny 6.029,61 eur, nezaplatených úrokov do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 186,42 eur, nezaplatených poplatkov do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 89,- eur, nezaplatených úrokov za úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti vo výške 728,12 eur a nezaplatených úrokov z omeškania po vyhlásení mimoriadnej splatnosti vo výške 568,93 eur.

18. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalobou uplatneného nároku, nemôže byť pochýb o tom, že zmluva uzavretá medzi stranami dňa 19. 02. 2013 je zmluvou spotrebiteľskou, na čom nič nemení to, že samotná základná zákonná úprava zmluvy o úvere ako zmluvného typu je obsiahnutá v ustanoveniach §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka a zmluva o úvere v tradičnom ponímaní (§ 261 Obchodného zákonníka) patrí medzi tzv. absolútne obchody. O tom, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu boli koniec koncov obe zmluvné strany v čase uzavretia zmluvy uzrozumené a zodpovedalo to ich prejavenej vôli, keďže aj z nimi použitého označenia dojednaného úveru vyplýva, že sa malo jednať o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko ako druh úveru je v zmluve výslovne uvedené medziúver/spotrebiteľský na dobu určitú, z čoho je zrejmé, že nejednalo sa v danom prípade o úver vylúčený v zmysle § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z režimu spotrebiteľského úveru. Koniec koncov, aj dôvodová správa k § 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch uvádza, že napr. úvery poskytované stavebnými sporiteľňami spadajú pod zákon, pokiaľ sú poskytované na rekonštrukciu, modernizáciu, dostavbu nehnuteľnosti, t.j. ak ich účelom je zvýšenie hodnoty nehnuteľnosti. V danom prípade, vychádzajúc z účelu úveru uvedeného v článku III úverovej zmluvy jednalo sa práve o úver na modernizáciu a obnovu bývania žalovaných, teda o spotrebiteľský úver, preto súd pri právnom posúdení uvedenej zmluvy a z nej uplatnených nárokov vychádzal z ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy ako aj zo všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.).

19. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (19. 02. 2013) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

20. Podľa § 1 ods. 8 ZoSÚ ustanoveniami tohto zákona nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných predpisov (napr. zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).

21. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

22. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20130101> a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130101>, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20130101>, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2010/129/20130101>, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130101> za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

23. Podľa § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

24. Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

25. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

26. Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

27. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

28. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/20160701>najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

29. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

30. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

31. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

32. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 02. 2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

33. Zmluva posudzovaná v súdenej veci, uzavretá žalobcom so žalovanými je ako už bolo uvedené spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách, spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu zmluvy ako celku. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá reálne možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a výslovne stanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Vychádza sa totiž z toho, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom vo výhode.

34. Súd vzhľadom na žalobcom predložené listinné dôkazy, po právnom posúdení veci v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení má za to, že žaloba žalobcu je v časti dôvodná, v časti nedôvodná.

35. Žalobca predložením písomného vyhotovenia úverovej zmluvy preukázal, že uzavrel so žalovanými ako dlžníkmi zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zákonom predpísanej písomnej forme. Po posúdení obsahu zmluvy súd konštatuje, že tejto čo do dodržania základných náležitostí predpísaných v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ako podmienka vzniku nároku na úroky a poplatky za úver nie je čo vytknúť, preto nejde o bezúročný a bezpoplatkový úver v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a žalobcovi podľa názoru súdu vznikol nárok na dohodnuté úroky, avšak z dôvodov uvedených v ďalšej časti tohto odôvodnenia len za dobu do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.

36. Žalobca predloženým výpisom z účtu stavebného sporenia a výpisom z účtu zo zosplatneného medziúveru číslo XXXXXXX 7 04 preukázal tak poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaným ako dlžníkom, ako aj neplnenie ich povinnosti splácať úver a plniť vkladovú povinnosť dohodnutým spôsobom, keďže tí sa dostávali do omeškania so splácaním, pričom po poslednom vklade v septembri 2014 so splácaním úplne prestali. Nakoľko v článku IX bod 9.3 úverovej zmluvy strany mali dohodnuté, že v prípade omeškania žalovaných ako dlžníkov s viac ako dvoma splátkami alebo jednou splátkou po dobu dlhšiu ako 3 mesiace je žalobca ako veriteľ oprávnený požadovať zaplatenie celého zostatku dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti, žalobca v dôsledku omeškania žalovaných bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Zákonné podmienky pre takýto postup v zmysle § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka podľa názoru súdu boli splnené, nakoľko v zmluve, ako už bolo uvedené bolo dohodnuté právo žalobcu žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, žalovaní boli viac ako tri mesiace v omeškaní so zaplatením splátky a boli žalobcom listami zo dňa 17. 12. 2014, teda v lehote podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozornení na uplatnenie tohto práva žalobcu. Preto ak žalobca listom zo dňa 12. 01. 2015 žalovaným doručeným dňa 16. 01. 2015 oznámil žalovaným vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, bolo to po práve a žalovaní v dôsledku straty výhody splátok boli povinní zaplatiť žalobcovi jednorázovo všetky oprávnené nároky z úverovej zmluvy. Súd sa však nestotožnil s výškou týchto nárokov uplatnených žalobcom a preto jeho žalobe vyhovel len čiastočne.

37. Žalobca v žalobe uplatnené nároky špecifikoval tak, že ku dňu 31. 10. 2016 boli tieto vo výške spolu 7.602,08 eur a pozostávali z istiny 6.029,61 eur, nezaplatených úrokov za úver ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 186,42 eur, nezaplatených poplatkov ku dňu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti vo výške 89,- eur, 6,69 % úroku za úver od 13. 01. 2015 do 31. 10. 2016 vo výške 728,12 eur a 5 % ročného úroku z omeškania od 13. 01. 2015 do 31. 10. 2016 vo výške 568,93 eur.

38. Čo sa týka nároku žalobcu na zaplatenie úverovej istiny vo výške 6.029,61 eur a úrokov za úver ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 186,42 eur, tieto nároky žalobcu súd považoval za preukázané tak čo do základu ako aj výšky a za plne dôvodné. Žalobca preukázal, že v prospech žalovaných ako dlžníkov poskytol sumu úveru 7.000,- eur. Voči výslovnému dojednaniu strán v článku VIII bod 8.1 zmluvy v zmysle ktorého bola časť týchto peňažných prostriedkov vo výške 100,- eur zúčtovaná na úhradu poplatku za spracovanie úveru, čím sa o túto sumu znížila celková suma žalovaným poukazovaných finančných prostriedkov nemožno mať výhrady, nakoľko žalovaní sami súhlasili, že použijú časť poskytnutých peňažných prostriedkov na úhradu uvedených poplatkov, čím si znížia reálne čerpanú sumu. Poskytovanie peňažných prostriedkov je predmetom podnikania žalobcu, dohoda na úhrade uvedeného poplatku bola výslovná, jasná a zrozumiteľná. Nakoľko týkala sa výšky reálne poskytnutých peňažných prostriedkov, čo je vždy hlavný bod záujmu každého dlžníka, nesporne žalovaní boli s ňou uzrozumení a akceptovali ju, preto súd v danom prípade má za to, že žalobcovi uvedený poplatok hradený z úverovej istiny patrí a nemá vplyv na zmluvnú povinnosť žalovaných vrátiť žalobcovi na úver istinu 7.000,- eur. Po započítaní sumy 846,66 eur nasporenej žalovanými na účte stavebného sporenia ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru s úverovou istinou 7.000,- eur činí nárok žalobcu na úverovej istine ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru 6.153,34 eur. Po započítaní vkladov žalovaných zo dňa 28. 01. 2015 vo výške 50,- eur, zo dňa 12. 02. 2015 vo výške 3,73 eur a

zo dňa 22. 05. 2015 vo výške 70,- eur na úhradu úverovej istiny tak neuhradená úverová istina činí 6.029,61 eur tak, ako je to uvedené aj vo výpise z účtu zo zosplatneného medziúveru a v tejto časti žalobu žalobcu súd mal za dôvodnú.

39. Za dôvodnú mal súd žalobu aj v časti požadovaných úrokov nezaplatených za dobu do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru vo výške 186,42 eur, nakoľko nárok na úroky z úveru v sadzbe 6,69 % ročne má oporu v zmluve a táto výška úrokov do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bola predloženým výpisom z účtu zo zosplatneného medziúveru preukázaná. Preto celková suma, ktorú súd považoval za dôvodne uplatnenú predstavuje 6.216,03 eur (6.029,61eur + 186,42 eur).

40. Čo sa týka žalobcom požadovaného 6,69 % ročného úroku za úver od 13. 01. 2015 do 31. 10. 2016 vo výške 728,12 eur a od 01. 11. 2016 do zaplatenia zo sumy 6.029,61 eur, v tejto časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

41. Otázka existencie, či neexistencie nároku veriteľa na riadne (zmluvne dohodnuté) úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru je v súčasnosti mimoriadne aktuálna a diskutovaná (viď napríklad príspevky na internetovom portály www.najpravo.sk <http://www.najpravo.sk> týkajúce sa tak pohľadu rozhodovacej praxe súdov ako aj pohľadu z „druhej strany“ - advokátov), pričom aj súdna prax sa k riešeniu uvedenej otázky stavia rôzne. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou za užívanie peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27. 06. 2007 sp. zn. 33Odo 657/2005). Z množstva verejne dostupných súdnych rozhodnutí na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR vyplýva, že aj žalobca je opakovane konfrontovaný s názormi súdnej praxe o existencii či neexistencii jeho nároku na úroky za dobu po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Teda tak ako žalobcovi už musí byť veľmi dobre známa argumentácia tej veľkej časti súdnej praxe, ktorá mu nárok na úroky za dobu po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nepriznáva, tak aj súdu z jeho činnosti je známa argumentácia žalobcu, prečo by mu takéto úroky patriť mali. S týmto názorom žalobcu však súd nesúhlasí.

42. Právny názor súdu premietnutý aj do rozhodnutia tu súdenej veci je, že úroky za dobu po vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalobcovi priznať nemožno. Súd je totiž názoru, ktorý zastáva aj nižšie uvedená bohatá aktuálna judikatúra vyšších súdov, a síce, že úroky z úveru je možné priznať len do zosplatnenia istiny a v prípade existencie zmluvnej klauzuly v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, akou je v tu súdenej veci dojednanie v článku IX bod 9.3 zmluvy, či žalobcom v žalobe v tejto súvislosti uvádzaný článok X bod 10.19 zmluvy - ktorý sa ale v skutočnosti týka odstúpenia od zmluvy, alebo článok XIX Všeobecných podmienok žalobcu pre stavebné sporenie v zmysle ktorých v prípade zosplatnenia úveru žalobca ako veriteľ má právo účtovať si popri úroku z omeškania aj zmluvný úrok, je potrebné takúto klauzulu podrobiť súdnej kontrole z hľadiska jej prijateľnosti (viď generálna klauzula o neprijateľných zmluvných podmienkach v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V prípade záveru o jej neprijateľnosti úrok za dobu po vyhlásení predčasnej splatnosti nemožno priznať, čo je aj prípad tu prejednávanej veci. Veľmi podrobnú argumentáciu k vyššie uvedenému právnemu názoru, ktorá zohľadňuje a vyporiadava sa aj s najčastejšími argumentmi veriteľov vrátane žalobcu v prospech opačného názoru, teda názoru o existencii nároku na úroky za dobu po predčasnom zosplatnení úveru obsahuje aktuálne rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/42/2016 zo dňa 11. 05. 2017, na ktoré súd v tejto súvislosti plne poukazuje. Nakoľko toto rozhodnutie žalobcovi musí byť dobre známe, keďže sa týka práve jeho obdobnej zmluvy a jeho nároku na úroky za dobu po predčasnom zosplatnení úveru, súd len bez opakovania tam uvedenej argumentácie uvádza, že s tam uvedeným právnym názorom vo vzťahu k úrokom po splatnosti sa plne stotožňuje. V uvedenej súvislosti súd poukazuje tiež napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, v zmysle ktorého “jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave,

je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.“

43. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998, dohodnuté úroky, t.j. zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je logický a je potrebné s ním súhlasiť, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami. Právny názor o neexistencii nároku na úroky za dobu po predčasnom zosplatnení úveru vyvodzovaného z neprijateľnej klauzuly v spotrebiteľskej zmluve aký zastáva aj tunajší súd bol podrobený aj testu ústavnosti. Súd v tejto súvislosti odkazuje na uznesenie ÚS IV. 476/2012 z 18. 09. 2012, v zmysle ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (§ R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru s tým, že následne mu už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania.

44. Ak teda žalobca v žalobe v prospech úrokov za dobu po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru argumentuje tým, že cit.“ požadovaním predčasného splatenia úveru úverová zmluva nezaniká, žalobca v zmysle čl. X bod 10.19 úverovej zmluvy úročí istinu dohodnutým úrokom za úver vo výške 6,69 % p.a. a zároveň celý zostatok dlhu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úrokom z omeškania“ tak k tomu súd uvádza, že uvedenú formulárovú klauzulu, ako aj už vyššie uvedené klauzuly v článku IX bod 9.3 zmluvy a XIX Všeobecných podmienok, ktoré v neprospech spotrebiteľa zachovávajú právo veriteľa na úroky aj za dobu po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ktorý stratil výhodu splátok a je povinný zaplatiť jednorázovo celú sumu no naďalej by mal platiť úroky akoby k zosplatneniu úveru nedošlo a ešte k tomu úroky z omeškania, čím je sankcionovaný nad zákonný limit úrokov z omeškania) považuje za neprijateľné a preto za nespôsobilé založiť tvrdené právo žalobcu na úroky za dobu po predčasnom zosplatnení úveru. 45. Ak žalobca v žalobe (bod III tretí odsek žaloby) poukazuje na to, že požadovaním predčasného splatenia úveru úverová zmluva nezaniká, tak súdu nie je známe o čo tento názor žalobca opiera. Ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti zo strany veriteľa v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka, tak systematické zaradenie § 565 v ôsmej časti (záväzkové právo), šiestom oddiele (Zánik záväzkov) Občianskeho zákonníka svedčí pre záver o zániku úverovej zmluvy v zmysle jej pôvodného znenia a účinkov. Zaniká tak aj povinnosť spotrebiteľa splácať veriteľovi poskytnutý úver v dohodnutých splátkach a platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie (riadne, v zaniknutej zmluve dohodnuté) úroky. V dôsledku postupu veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade omeškania spotrebiteľa s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania, avšak nie riadne úroky. 46. Povinnosť spotrebiteľa platiť veriteľovi riadne úroky po tom, čo sa veriteľ vykonaním jednostranného právneho úkonu rozhodol ukončiť zmluvný vzťah so spotrebiteľom, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia žiadneho právneho predpisu. Niet kogentnej úpravy, podľa ktorej by bolo možné priznať úroky dohodnuté popri úrokoch z omeškania. Dohodnuté úroky za úver zákon reguluje bez časovej úpravy a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je v neprospech spotrebiteľa a tiež vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Aj ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka na ktoré veritelia v tejto súvislosti často poukazujú vyslovene ustanovuje splatnosť úrokov k času vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie k ich skutočnému vráteniu. Aj častá argumentácia veriteľov podopretá ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je nesprávna, nakoľko systematicky toto ustanovenie pojednáva o otázke splatnosti úrokov v prípade predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Veritelia, vrátane žalobcu pri svojej argumentácii často poukazujú tiež na ustanovenie

§ 16 zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (cit.: „Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia“), avšak k tomu súd uvádza, že zákon v citovanom ustanovení § 16 ods. 1 upravuje povinnosť platiť úroky pri predčasnom splatení spotrebiteľského úveru spotrebiteľom a nehovorí o úrokoch po splatnosti úveru. 47. Ak napriek vyššie uvedenému povinnosť spotrebiteľa platiť riadne úroky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti zo strany veriteľa je inkorporovaná priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako je tomu v tu súdenom spore, tak podľa už opakovane uvedeného názoru súdu dané ustanovenie je neplatné s ohľadom na ust. § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o odklon od práv spotrebiteľa v jeho neprospech, a jedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku, vzhľadom na značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, kedy by spotrebiteľ bol povinný platiť dohodnutý úrok zo spotrebiteľského úveru, čomu by však už ďalej nekorešpondovalo jeho dohodnuté právo hradiť spotrebiteľský úver v splátkach. Pre prípad výskytu akýchkoľvek pochybností ohľadne výkladu problematiky nároku veriteľa na riadne úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa je tiež potrebné poukázať na povinnosť vykladať právne normy v otázke spotrebiteľských zmlúv v prospech spotrebiteľa (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

48. Koniec koncov, záver o neprijateľnosti obsahovo totožnej, aj tu použitej dohody v úverovej zmluve žalobcu, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru, čo spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru, pričom je nepravdepodobné a nepreukázané, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne (C-415/2011, AZIZ) už bol právoplatne vyslovený (viď vyššie spomenutý rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/42/2016. Vyhovenie žaloby v tejto časti by teda zjavne obišlo zákonný zákaz vyplývajúci z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Podľa tohto zákonného ustanovenia ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Ak sa rozhodnutie súdu podľa odseku 1 týka len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú v odseku 1 v rozsahu tejto časti. Ak ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje dodávateľovi používať zmluvnú podmienku, ktorá bola právoplatne súdom vyhlásená za neprijateľnú a takáto zmluvná podmienka je neplatná (podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pričom ide o absolútnu neplatnosť), akceptovaním jej účinkov a ďalšieho používania dodávateľom by sa vytvoril protiprávny stav, navyše zákonom explicitne zakázaný, a priznanie plnenia z takejto zmluvnej podmienky by bolo v priamom rozpore so zákonom. Ak by teda súd v tu súdenom spore priznal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, nenaplnil by sa účel a zmysel § 53a Občianskeho zákonníka a išlo by o tolerovanie pokračujúceho protiprávneho stavu zo strany súdu a popieranie vysokého záujmu Európskej únie a práva Európskej únie na ochrane práv spotrebiteľa.

49. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo z vlastného rozhodnutia a konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom, hoci stále mal pri nesplácaní úveru žalovanými možnosť úver nezosplatniť a žalovať len jednotlivé nezaplatené splatné splátky úveru spolu s úrokmi. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny

stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

50. Záverom na podporu svojho názoru súd odkazuje tiež na rozsudky Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/407/2016 - 129 z 22. 02. 2017 alebo sp. zn. 5Co/223/2014, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015 z 23. 11. 2016, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/52/2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 z 29. 07. 2015, Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co/4/2017-67 z 16. 02. 2017, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/156/2016, 5Co/171/2016, 3Co/85/2013, 3Co/131/2016, 4Co/83/2013 a 21Co/30/2016, či rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/224/2015 - 125 z 09. 06. 2016.

51. Žalobca v žalobe uplatnil tiež nárok na zaplatenie sumy 89,- eur ako „nezaplatených poplatkov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti“. Hneď úvodom treba vo vzťahu k nemožnosti tento nárok žalobcovi priznať uviesť už prvoradý dôvod tejto nemožnosti. Tým je to, že žalobca, za ktorého žalobu vychádzajúc z informácie pri podpise žaloby vyhotovoval právnik oddelenia vymáhania pohľadávok napriek tomu, že pôvodne navrhoval vo veci rozhodnúť platobným rozkazom, teda od stola, bez vypočutia či možnosti vyjadrenia sa žalovaných pred rozhodnutím, v tejto časti neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, keďže tento nárok v žalobe ani v ďalšom konaní čo do základu a výšky nijako nezdôvodnil, vôbec sa o ňom nezmienil, neuviedol, z čoho má vyplývať základ a výška týchto poplatkov. V žalobe sa v súvislosti s nimi obmedzil len na konštatovanie že mu patria, avšak bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia v nadväznosti na konkrétnu výšku týchto tu konkrétne uplatnených poplatkov, ktoré žalobca len mechanicky zahrnul do vyčíslenia ním uplatnenej sumy. Uvedené síce nebránilo prejednaniu veci v tejto časti, keďže nejde o nedostatok pre ktorý nemožno v konaní pokračovať, ale v zmysle procesných zásad platných pre sporové konanie - prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti a povinností zaťažujúcich žalobcu - povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú súd už len z uvedených dôvodov jeho žalobe v tejto časti nemohol vyhovieť. Povinnosťou žalobcu je tvrdiť rozhodujúce skutočnosti z ktorých vyvodzuje svoj nárok a predložiť, či aspoň označiť dôkazy na ich preukázanie (§ 132 ods. 1, 3 . Opísanie rozhodujúcich skutočností pritom v žiadnom prípade nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 . Povinnosťou súdu potom je posúdiť, či tvrdené skutočnosti sú označenými dôkazmi preukázané. Nie je ale povinnosťou, no ani právom súdu, ktorý z podstaty svojho poslania musí byť nezávislý a nestranný si skutočnosti rozhodujúce pre ten ktorý uplatnený nárok domýšľať a hádať a hľadať ktorým z predložených dôkazov by asi takýto nezdôvodnený nárok mohol byť preukázaný, aby mohol nárok priznať. V kontradiktórnom sporovom konaní kde neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena má pre žalobcu za následok stratu sporu či jeho časti nie je ani povinnosťou súdu žalobcu vyzývať k splneniu týchto povinností, keďže ich neunesenie nebráni pokračovaniu v konaní, lebo nejde o procesné vady žaloby, ale bráni vyhoveniu žalobe. V opačnom prípade by súd zásadu nestrannosti a rovnosti porušil, nakoľko by tým jednej strane pomáhal k úspechu v časti sporu, keďže nejedná sa o odstraňovanie vád podania na ktoré dopadá § 129 CSP. Žalobca neuniesol v konaní bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pri preukázaní dôvodu uplatňovaného nároku na zaplatenie poplatkov vo výške 89,- eur, neuviedol, akým spôsobom dospel ku konkrétnej tu požadovanej výške týchto poplatkov, nijako bližšie ich ani nešpecifikoval.

52. Napriek tomu súd, v snahe vysporiadať sa s uvedeným nárokom žalobcu na „poplatky“ čo najkomplexnejšie, teda aj z hľadiska jeho samotnej opodstatnenosti, samozrejme v rámci možností danými absenciou akéhokoľvek jeho zdôvodnenia žalobcom preskúmal aj vecnú opodstatnenosť uvedeného nároku a zistil nasledovné.

53. Vychádzajúc z výpisu z účtu zo zosplatneného medziúveru, malo by sa v prípade týchto žalobcom žiadaných poplatkov jednať o poplatok označený ako „poplatok za vedenie účtu MU“ vyúčtovaný dňa 19. 02. 2013 vo výške 29,- eur, ďalej o poplatky označené ako „poplatok za 1. upomienku“, „poplatok za 2. upomienku“, poplatok za „predžalobnú upomienku“, ktoré boli vyúčtované vo výške spolu 45,- eur a o poplatok za „Individ. rieš. omeš. splátok“ vo výške 15,- eur.

54. Pokiaľ ide o poplatok za vedenie úverového účtu splatný dňa 19. 02. 2013, súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť nasledovné:

55. V zmysle § 37 ods. 21 zákona NR SR č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení od 10. 06. 2013 (v súčasnosti je to § 37 ods. 17) banke, zahraničnej banke a pobočke zahraničnej banky sa zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona alebo osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.

56. Zákaz podľa ustanovenia § 37 ods. 21 sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 9. júni 2013 (§ 122s ods. 4 Zákona o bankách).

57. Podľa § 9 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 10. 06. 2013 veriteľovi sa zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1991/513/> alebo osobitného zákona.

58. Z vyššie citovanej úpravy obsiahnutej v Zákone o bankách ale aj v § 9 ods. 10 Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že účinnosťou novely č. 132/2013 od 10. 06. 2013 priamo zákon zakazuje bankám a iným veriteľom požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za správu úverových účtov. Možno konštatovať, že predmetná novelizácia bola akýmsi vyvrcholením v podobe výslovnej zákonnej úpravy zákazu žiadania poplatkov za správu úverových účtov ako účtov, ktoré vznikajú na základe úverového vzťahu, ale ľuďom nič neprinášajú a sú dôležité iba pre finančné inštitúcie.

59. V danom prípade sa jedná o poplatok, ktorý sa stal splatným pred uvedenou novelou zákona o bankách a zákona o spotrebiteľských úveroch. Pri podrobení dojednania o poplatku za vedenie úverového účtu (obsiahnutého v článku VIII bod 8.3 úverovej zmluvy v časti „poplatky a náklady“) súdnej kontrole v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nutné predmetné dojednanie vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalovaní boli povinní platiť žalobcovi ako veriteľovi za to, že tento pre svoju vlastnú potrebu vykonával akúsi správu úverového účtu, teda sledoval prijatie splátok, prípadné omeškania alebo iné pohyby na účte. Súd má za to, že keď žalobca ako veriteľ poskytol žalovaným ako dlžníkom úver, bolo len v jeho kompetencii, ako sa rozhodne predmetný úver spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášali žalovaní ako spotrebitelia, ktorí za poskytnutie úveru, resp. konkrétnej finančnej čiastky zaplatili žalobcovi ako veriteľovi odplatu vo forme úroku z úveru a tiež poplatku za poskytnutie úveru, preto na žalovaných nemožno prenášať úhradu ďalších takýchto nákladov v danej výške. Aj z uvedených dôvodov súd nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za správu úveru uplatneného žalobou vo výške 29,-eur zamietol.

60. Žalobca si podanou žalobou uplatňoval aj nárok na zaplatenie poplatku vo výške 15,- eur za individuálne riešenie omeškaných splátok. Súd má za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik záväzku žalovaných hradiť žalobcovi tento poplatok a teda neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti výšky uplatnenej pohľadávky v časti nároku na tento poplatok, pretože súdu nepreukázal, kedy, ako a či vôbec skutočne došlo k individuálnemu riešeniu omeškania splátok, aké reálne náklady mu v súvislosti s vykonaním takéhoto úkonu vznikli, aby súd mohol tieto následne posúdiť v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto má súd za to, že v tejto časti bola žaloba nedôvodná.

61. Súd žalobcovi ďalej nepriznal ani nárok na poplatky za upomienky spolu v sume 45,- eur. Žalobca nepreukázal súdu zaslanie upomienok a ani nepreukázal, že by mu za zaslanie týchto upomienok vznikli

reálne náklady v uvedenej výške. Zároveň v prípade poplatku takéhoto typu zaň dodávateľ spotrebiteľovi neposkytol žiadne protiplnenie. Predmetný poplatok tak predstavuje iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami dlhu, nie iba skutočnú náhradu nákladov dodávateľa. Uplatňovanie uvedeného poplatku v danej výške (keď poplatok za každú upomienku bol vo výške 15,- eur) je možné zároveň považovať za priečiace sa dobrým mravom v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. V danej súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. 7 U 17/06, v ktorom sa uvádza, že už také poplatky ako poplatky za vydanie náhradnej kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej pozemkovoknižnej forme, skúmanie a preverovanie pomerov a upomienky sú neprijateľné.

62. Na podporu svojho názoru vo vzťahu k uvedeným poplatkom súd uvádza, že tie už v inom spore žalobcu boli podrobené súdnej kontrole, pričom Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 21Co/88/2016 k uvedeným poplatkom uviedol, cit.: “Pokiaľ súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie poplatkov za vedenie účtu, za poistenie, individuálne riešenie omeškania a za upomienky z dôvodu neprijateľnosti, ako aj neunesenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne významné právne skutočnosti, ktorými by spochybnil dôvodnosť vyslovených skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením predmetných zmluvných podmienok a na doplnenie správnosti uvádza. Poplatky za uzavretie zmluvy za vedenie a správu úverového účtu, sú bez akýchkoľvek pochybností aj podľa názoru odvolacieho súdu takými zmluvnými podmienkami, ktoré vyjadrili finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané, a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Zdá sa, že aj zákonodarca v rámci zák. č. 132/2013 Z.z., na ktorý poukazuje súd prvej inštancie, reagoval na súdnu prax a aj v súlade s dôvodovou správou k označenému zákonu bolo cieľom aj vyslovene zakázať stavebnej sporiteľni požadovať od stavebných sporiteľov, ktorí sú fyzickými osobami - nepodnikateľmi, poplatky alebo akúkoľvek odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu, na ktorom je úver vedený a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu. Poplatky za vedenie účtu sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou tak, ako to napokon posúdil výslovným zákazom označenom v zákonnej norme aj samotný zákonodarca. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňali aj neprimerané poplatky za upomienky, ktoré sú predmetom tohto konania. Poplatky, ktoré umožňujú žalobcovi (poskytovateľovi úveru) získať objektívne vyššiu čiastku, ako sú skutočné náklady za upomienku narušujú rovnováhu zmluvných strán. Objektívne takto účtované poplatky upravené jednostranne len sadzobníkom spracovaným dodávateľom sú spôsobilé získať od spotrebiteľa čiastku prevyšujúcu skutočné náklady na takéto výdavky dodávateľa úveru“. 63. Súd vo vzťahu k požadovaným poplatkom za upomienky aj v nadväznosti na vyššie uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu opätovne pripomína, že ani v tomto spore neboli žalobcom predložené žiadne dôkazy o vyhotovení a zasielaní upomienok žalovaným a o konkrétnych nákladoch s tým spojených. Civilný sporový poriadok skutočnosti, ktoré netreba dokazovať jasne vymenúva v § 186, pričom patria tam len skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj tam uvedené právne predpisy a právne záväzné akty. Žalobcom požadované poplatky a náklady teda právna úprava nijako nevyníma z predmetu dokazovania. Povinnosťou žalobcu bez ohľadu na výšku pohľadávky je preukázať každú jej uplatnenú časť, inými slovami, ak žalobca v žalobe uplatňuje peňažné plnenie, je povinný ho preukázať do posledného centu. Žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku nepomeruje dôkaznú povinnosť žalobcu výškou uplatneného nároku, či v prípade viacerých uplatnených nárokov výškou k inak nespornému nároku. Ak by zákonodarca zamýšľal priznať veriteľom v občianskoprávnych spotrebiteľských vzťahoch paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bez potreby preukázať do posledného centu ich konkrétnu skutočnú výšku, bol by to v zákone explicitne vyjadril tak, ako to urobil vo sfére obchodných záväzkových vzťahov, kde počnúc dňom 01. 02. 2013 zapracovaním nového ust. § 369c do Obchodného zákonníka veriteľom pri omeškaní dlžníka priznal aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia a dokazovania ich skutočnej výšky. Dôvodová správa k tejto zmene uvádza, že ide o náhradu administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s telefonickou alebo písomnou urgenciou dlžníka, táto však nie je podmienkou pre vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov). Aj z výslovného vylúčenia tejto úpravy na záväzky zo spotrebiteľských zmlúv v prípadoch kde dlžníkom je spotrebiteľ (§ 369c ods. 2 Obchodného zákonníka) je ale zrejmé, aký dôraz zákonodarca kladie na to, aby v spotrebiteľských vzťahoch nároky voči spotrebiteľom boli jednoznačne čo do základu aj výšky preukázané v plnom rozsahu, teda do posledného centu. To sa

v súdenej veci vo vzťahu k žalobcom žiadaným „poplatkom“ nestalo, aj preto súd v časti poplatkov vo výške 89,-eur žalobu žalobcu zamietol.

64. Žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, a to odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru, t.j. odo dňa 13. 01. 2015, pričom úroky z omeškania (do zaplatenia) v petite žaloby žiadal zo sumy spolu 6.305,03 eur. Z uvedeného vyplýva, že úroky z omeškania žiadal tak z istiny vo výške 6.029,61 eur, ako aj z úrokov za dobu do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru vo výške 186,42 eur, ako aj z poplatkov vo výške 89,- eur. Preto súd posúdil aj tento jeho nárok, pričom vychádzal pritom z ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré už citoval vyššie.

65. Žalobca vychádzajúc z jeho tvrdenia v žalobe úrok z omeškania žalovaným počíta a žiada odo dňa 13. 01. 2015, teda odo dňa po predčasnom zosplatnení úveru, čo bolo dôvodné, pričom úrok z omeškania žiadal v sadzbe 5 % ročne, ktorá nepresahuje sadzbu vyplývajúcu z § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Preto súd úrok z omeškania žalobcovi v tejto sadzbe od 13. 01. 2015 priznal, avšak len zo sumy nevrátenej istiny úveru, ktorá ku dňu 13. 01. 2015 bola vo výške 6.153,34 eur a po uskutočnených čiastočných úhradách zohľadnených vo výroku rozsudku o úrokoch z omeškania od 23. 05. 2015 je vo výške 6.029,61 eur a nie už zo sumy úrokov do splatnosti úveru vo výške 186,42 eur a poplatkov vo výške 89,- eur.

66. Čo sa týka úroku z omeškania z poplatkov vo výške 89,- eur, súd už vyššie podrobne zdôvodnil že žalobcovi tieto poplatky priznať nemožno, preto mu logicky nemožno priznať ani úroky z omeškania z nich, nakoľko do omeškania s plnením nedôvodného nároku sa žalovaní dostať nemohli.

67. Čo sa týka úrokov z omeškania z úrokov vo výške 186,42 eur vypočítaných za dobu do zosplatnenia úveru, podľa názoru súdu ani tieto úroky z omeškania priznať nebolo možné.

68. Opätovne pre úplnosť treba uviesť, že obdobne ako je to pri otázke úrokov za dobu po mimoriadnom zosplatnení úveru, tak aj v otázke existencie či neexistencie nároku veriteľa na úrok z omeškania z úroku sa aplikačná prax rozchádza. Časť súdov nárok na úrok z omeškania z úrokov považuje za dôvodný, časť nie. Súd však je názoru, že úrok z omeškania z úroku nemožno priznať a preto ho nepriznal, a to z nasledujúcich dôvodov. 69. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. V zmysle tejto právnej úpravy je potrebné odlišovať zmluvné úroky od úrokov z omeškania, na ktoré vzniká veriteľovi právo zo zákona. Oneskoreným zaplatením úrokov z úveru podľa názoru súdu nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 1995 sp. zn. 6 Obdo 4/94 (R 70/1995) úroky z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky, ale len jej príslušenstvom. Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka). 70. Občiansky zákonník ani neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo pohľadávky, t. j. úroky z omeškania pre prípad omeškania s platením iného príslušenstva pohľadávky. V tejto súvislosti súd podporne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35 Odo 101/2002, zo dňa 24. 03. 2004 (Rc 5/2006.) 71. Z toho dôvodu potom žalobcovi patria do zosplatnenia úveru úroky z úveru a po zosplatnení už žalobcovi patria iba úroky z omeškania. 72. Vzhľadom na rozchádzanie sa slovenskej aplikačnej praxe v tejto otázke a vyššie uvedený poukaz súdu na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35 Odo 101/2002, zo dňa 24. 03. 2004 (Rc 5/2006) je treba pre úplnosť uviesť, že aj stanovisko Najvyššieho súdu ČR k danej otázke sa postupom času menilo, avšak ustálilo sa na názore, že úroky z omeškania z úrokov veriteľovi nepatria. Najskôr NS ČR v rozsudku z 04. 03. 2002, sp. zn. 33 Odo 47/2002, zaujal názor, že (pre úplnosť citované v pôvodnom, českom znení) „Nesplacení smluvních úroků v dohodnuté lhůtě opravňuje věřitele vymáhat po dlužníkovi úrok z prodlení, neboť nesplacené smluvní úroky se stávají dluhem, a podle § 517 obč. zák. může věřitel po dlužníkovi požadovat vedle plnění i úrok z prodlení. Proto je možno požadovat úrok z prodlení z nezaplacených smluvených úroků...“ Nasledujúcim rozhodnutím veľkého senátu obchodného kolégia NS ČR zo dňa 24. 3. 2004, sp. zn. 35 Odo 101/2002, sa však od vyššie uvedeného ponímania NS ČR odchýlil a právo veriteľa požadovať po dlžníkovi úrok z omeškania z nesplatených zmluvných úrokov bez ďalšieho nepriznáva. Vo svojom rozhodnutí pripomína delenie peňažných záväzkových

právnych vzťahov, na ktorom stavia svoju argumentáciu, a to na vzťahy hlavné a vedľajšie, pričom sa k prípustnosti úrokov z omeškania z príslušenstva pohľadávky vyjadril nasledovne (pre úplnosť citované v pôvodnom, českom znení): „…Vedlejším a akcesorickým peněžitým závazkovým právním vztahem je závazkový právní vztah úrokový, který vzniká pouze tehdy, jestliže mezi účastníky existuje peněžitý závazkový právní vztah hlavní.…Občanský zákoník (a v návaznosti na něj i obchodní zákoník) rozeznává úroky a úroky z prodlení. Úroky z prodlení mají povahu sankce (sankční úroky) za prodlení dlužníka se splněním závazku (§ 517 odst. 2 obč. zák.). Platí se vedle vlastního plnění stanoveným procentem z té části dluhu, s níž je dlužník v prodlení…Tím, že včas nesplatí úroky z jistiny, se dlužník dostává do prodlení s plněním příslušenství, nikoli do prodlení s plněním vlastního dluhu (jistiny). Právo požadovat po dlužníku příslušenství z příslušenství (zde úroky z prodlení ze smluvených úroků) pak věřitel nemá proto, že občanský ani obchodní zákoník mu tuto možnost nepřiznávají. Jinak řečeno, ani obchodní, ani občanský zákoník nezakotvují majetkové sankce pro případ prodlení s placením příslušenství pohledávky…Rozumí-li se pohledávkou ve smyslu úpravy obsažené v ustanovení § 121 odst. 3 obč. zák. jistina…, pak ovšem nemůže nárok na příslušenství z příslušenství pohledávky plynout ani z dikce ustanovení § 517 odst. 2 obč. zák.; úsudek, že lze přiznat úrok z prodlení nebo poplatek z prodlení z příslušenství pohledávky, odůvodněný toliko úpravou obsaženou v posledně označeném ustanovení, by totiž bez vazby na ustanovení § 121 odst. 3 obč. zák. vedl k absurdnímu závěru, že takto přiznané příslušenství z jistiny již není příslušenstvím pohledávky, nýbrž nově vzniklou samostatnou pohledávkou…Tím není dotčeno právo účastníků dohodnout se (typově např. v mezích smlouvy o úvěru - srov. § 497 a násl. obch. zák.), že sjednané úroky se stanou součástí jistiny [že k ní podle dohody účastníků budou přičítány coby civilní plody peněz (fructus civiles)], a následně pak právo věřitele požadovat, aby dlužník pro případ prodlení s placením takto zvýšené jistiny platil sjednanou nebo zákonem stanovenou sazbu úroku z prodlení. Uvedené však nic nemění na skutečnosti, že se takto opět úročí pouze jistina a nikoli příslušenství pohledávky. Braní úroků z úroků (tzv. anatocismus) bylo zapovězeno již podle tradic římského práva, přičemž totéž platilo v českém právu i historicky.“ Aj v svojej neskoršej judikatúre už NS ČR iba rozvádza vyššie uvedenú argumentáciu a od svojho stanoviska sa nijako neodchyľuje. Z obdobných rozhodnutí NS ČR stojí za zmienku napr. rozsudok sp. zn. 32 Odo 21/2002, uznesenie sp. zn. 29 Odo 919/2006, či rozsudok sp. zn. 29 Odo 689/2006, podľa ktorého nie je podstatné, či veriteľ požaduje zaplatenie úrokov z omeškania z dohodnutých úrokov na základe zákona či dohody s dlžníkom, lebo "…ustanovení § 121 odst. 3 občanského zákoníku je ve vymezení příslušenství pohledávky ustanovením kogentním a vytvořit novou kategorii 'příslušenství z příslušenství' dohodou účastníků by tak znamenalo chovat se v rozporu se zákonem (§ 39 obč. zák.)… Smluvní ujednání o placení úroků z prodlení ze smluvených úroků je ve smyslu § 39 obč. zák. neplatné pro rozpor se zákonem.“

73. Vychádzajúc z definície príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Pohľadávkou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (potiaľ, že sa môžu nárokovať aj sankcie za omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku, alebo iným jeho zánikom zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa dlžník do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dohodnutých úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani mu túto možnosť nepriznávajú, nakoľko nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Prípadná odlišná dohoda strán v tomto smere potom podľa názoru súdu je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, v spotrebiteľskom vzťahu navyše nemôže obstáť ani z pohľadu jeho § 53 ods. 1, 5 a § 54 ods. 1.

74. Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti požadovaného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 186,42 eur predstavujúcej vyčíslené úroky zamietol a priznal iba úroky z omeškania z nevrátenej úverovej istiny, t.j. zo sumy 6.153,34 eur od 13. 01. 2015 do 28. 01. 2015, kedy žalovaní uhradili na istinu sumu 50,- eur, ďalej zo sumy 6.103,34 eur od 29. 01. 2015 do 12. 02. 2015 kedy žalovaní uhradili na

istinu sumu 3,73 eur, ďalej zo sumy 6.099,61 eur od 13. 02. 2015 do 22. 05. 2015, kedy žalovaní uhradili na istinu sumu 70,- eur a od 23. 05. 2015 do zaplatenia zo sumy 6.029,61 eur predstavujúcej aktuálny dlh na istine úveru. Súd tak žalovanému v 2.rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.216,03 eur a vyššie uvedené úroky z omeškania, keďže v priebehu konania neboli zistené žiadne skutočnosti spochybňujúce tvrdenie žalobcu, že uvedenú sumu žalovaní mu do dňa podania žaloby ani do dňa vyhlásenia rozsudku nezaplatili, čo žalovaný v 2. rade aj sám potvrdil. V uvedenom rozsahu preto súd žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti ju zamietol.

75. Pre úplnosť vo vzťahu k úmrtiu žalovanej v 1. rade ako spoludlžníčky žalovaného v 2. rade v priebehu sporu súd uvádza, že bolo plne dôvodné bez ďalšieho zaviazať k úhrade celej sumy zostávajúceho dlžníka- žalovaného v 2. rade, a to bez ohľadu na výsledok dedičského konania po žalovanej v 1. rade. V tejto súvislosti súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 1997, sp. zn. 5 Cdo 71/97 (R 90/1998), z ktorého cit.: „V danom prípade, keď zomrel jeden zo spoločných dlžníkov, bol žalobca ako veriteľ oprávnený požadovať splnenie celého dlhu od druhého solidárneho spoludlžníka, a to od žalovanej. Právne následky pasívnej solidarity totiž spočívajú v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka, t.j. od jedného, niekoľkých alebo od všetkých, a dlžník je povinný poskytnúť celé plnenie. Keď teda odvolací súd za tohto skutkového stavu a po zistení, že v prejednávanom prípade ide o spoločný (solidárny) záväzok manželov (§ 511 Obč. zák.), a to žalovanej a jej neb. manžela voči žalobcovi, zamietol žalobu ako predčasnú s odôvodnením, že nemožno zistiť, kto z dedičov a v akej miere sa podieľa na dlhoch poručiteľa, resp. kto sa po ňom stal nadobúdateľom motorového vozidla, nepostupoval správne z hľadiska hmotnoprávneho (§ 511 Obč. zák.). Preto jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, lebo vyriešenie otázky, kto sa z dedičov po neb. a v akej miere podieľa na jeho dlhoch, resp. kto sa po ňom stal nadobúdateľom auta nie je pre daný spor podstatné.“

76. Keďže žalovaný v 2. rade žiadal o povolenie splácať prisúdenú sumu v splátkach, súd preskúmal túto žiadosť a využijúc právo vyplývajúce mu z ust. § 232 ods. 3 a 4 povolil tomuto žalovanému platiť žalobcovi prisúdenú sumu s príslušenstvom v splátkach, avšak nie vo výške 30,- eur mesačne žiadanej žalovaným v 2. rade, ale vo výške 50,- eur mesačne. Súd má za to, že vzhľadom na pomery žalovaného v 2. rade zistené z jeho výsluchu, ako aj logicky vyplývajúce z toho, že žalovaný nedávno prišiel o manželku a musí sám zabezpečovať starostlivosť o ich maloleté deti, s prihliadnutím na výšku dlžnej sumy a dĺžku omeškania s jej zaplatením splátkou, ktorá zodpovedá zásade spravodlivej ochrany práv vyjadrenou v čl. 2 Civilného sporového poriadku pri súčasnom určení, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas nastane splatnosť celého plnenia je splátka vo výške 50,- eur mesačne. Ak žalovaný v 2. rade žiadal povoliť splácať dlh splátkou najviac 30,- eur mesačne, tak tomu nebolo možné vyhovieť, lebo vzhľadom na výšku dlhu a narastajúceho príslušenstva v podobe úrokov z omeškania taká výška splátky by bola príliš nízka, nezabezpečovala by reálne uspokojenie veriteľa v primeranom čase a nezodpovedala by požiadavke na spravodlivú ochranu práv žalobcu. V tomto prípade, najmä vzhľadom na výšku dlžnej sumy nie je možné úplne nadradiť aktuálne osobné a majetkové pomery žalovaného v 2. rade nad právo žalobcu na uspokojenie jeho oprávneného peňažného nároku, keďže by to znamenalo neúmerné zvýhodnenie žalovaného v 2. rade ako dlžníka na úkor žalobcu ako veriteľa. Z vyššie uvedených dôvodov súd žiadosti žalovaného o povolenie splácať dlžnú sumu v splátkach po 30,- eur mesačne nemohol vyhovieť a povolil splátky vo výške 50,- eur mesačne, keďže práve v tejto výške podľa názoru súdu ide o minimálnu prípustnú výšku splátky primeranú výške dlhu, postaveniu žalobcu, ktorý ako veľká banka nebude tým neprimerane zasiahnutý vo svojich pomeroch a právach, a všetkým vyššie uvedeným okolnostiam sporu a rešpektujúcu požiadavku spravodlivej ochrany práv tak na strane žalobcu, ako i žalovaného v 2. rade.

77. O trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu týchto strán vo veci. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku výsledok konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade je taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola zamietnutá, tak žalobca ako i tento žalovaný boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní. Pri výpočte pomeru úspechu strán vo veci pre účel rozhodnutia o trovách konania súd za základ na jeho určenie vzal tak žalovanú pohľadávku - istinu, ako aj žalované príslušenstvo pohľadávky - úrok a úrok z omeškania (v tejto súvislosti viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. 04. 2004 sp. zn. 1MCdo 1/2004, Zbierka Stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky SR 4/2005 alebo uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/227/2011). Súd sa plne stotožňuje s právnym názorom prezentovaným aj vo vyššie uvedených rozhodnutiach vyšších

súdov, v zmysle ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať za „neúspech v pomerne nepatrnej časti“, ale za „čiastočný úspech" (citované z Rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27. 04. 2004 sp. zn. 1MCdo 1/2004, Zbierka Stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky SR 4/2005).

78. Pre úplnosť je treba uviesť, že i keď vyššie spomenuté súdne rozhodnutia vychádzajú z procesnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku, sú stále plne aktuálne a použiteľné aj na rozhodnutie o trovách konania v režime nového Civilného sporového poriadku. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku - Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 926 s, cit.: “Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky“.

79. Nie je pritom podľa názoru súdu vôbec podstatné, či žalobca príslušenstvo pohľadávky vo svojej žalobe vyčíslil, kapitalizoval, alebo či ho žiadal „do zaplatenia“, nakoľko rozhodujúce je len to, či ho zaplatiť žiada alebo nie. Odporovalo by základnej logike, ak by do úspechu či neúspechu žalobcu nemalo byť príslušenstvo pohľadávky poňaté len z dôvodu, že žalobca, hoci jeho zaplatenie žiada (a tak v prípade úspechu žaloby v tejto časti by ho žalovaný aj musel zaplatiť) uviedol, že žiada ho „do zaplatenia“, keďže § 217 ods. 1 v takom prípade odkazuje na stav v čase vyhlásenia rozsudku. Je na výlučnom rozhodnutí žalobcu aké nároky v žalobe uplatní, pričom si musí byť vedomý všetkých dôsledkov z toho vyplývajúcich vrátane dôsledkov na rozhodnutie o trovách konania v prípade, že v niektorom z nárokov nebude úspešný vôbec alebo len v časti. Podľa názoru súdu aj vzhľadom na účel Civilného sporového poriadku a jeho ciele premietnuté napr. do takých jeho základných princípov ako sú upravené v článku 2, 3 či 5 Civilného sporového poriadku nemôže mať v tomto zákone žiadnu oporu taký jeho výklad, ktorý by žalobcov priam nabádal „skúšať“ na príslušenstve pohľadávky v podobe úrokov a úrokov z omeškania uplatňovať akokoľvek vysoké nároky, často podstatne prevyšujúce samotnú sumu žalovanej istiny s vedomím, že ich prípadné nepriznanie nebude mať žiaden odraz v rozhodnutí o trovách konania.

80. V danom prípade žalovaná istina s príslušenstvom kapitalizovaným ku dňu vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 veta prvá činí 8.326,61 eur (7.602,08 eur ako v petite žaloby žiadaná istina + 406,69 eur ako ku dňu vyhlásenia rozsudku vypočítaný 6,69 % ročný úrok zo sumy 6.029,61 eur od 01. 11. 2016 + 317,84 eur ako ku dňu vyhlásenia rozsudku vypočítaný 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 6.305,03 eur od 01. 11. 2016).

81. Prisúdená istina s príslušenstvom kapitalizovaným ku dňu vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 veta prvá činí 7.064,84 eur (6.216,03 eur ako prisúdená istina + 848,81 eur ako ku dňu vyhlásenia rozsudku vypočítaný 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 6.153,34 eur od 13. 01. 2015 do 28. 01. 2015, zo sumy 6.103,34 eur od 29. 01. 2015 do 12. 02. 2015, zo sumy 6.099,61 eur od 13. 02. 2015 do 22. 05. 2015 a zo sumy 6.029,61 eur od 23. 05. 2015).

82. Žalobca tak bol vo veci úspešný v rozsahu 84,85 %, žalovaný v 2. rade bol vo veci úspešný v rozsahu 15,15 %.

83. Po odpočítaní úspechu žalovaného v 2. rade v rozsahu 15,15 % od úspechu žalobcu v rozsahu 84,85 % vznikol vo veci úspešnejšiemu žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,70 %.

84. Postupujúc podľa § 255 ods. 2 preto súd náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu strán vo veci a o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade v súlade s ust. § 262 ods. 1 v piatom výroku rozsudku rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 69,7 %. O konkrétnej výške náhrady trov konania v súlade s ust. § 262 ods. 2 rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

85. Nakoľko vo vzťahu k žalovanej v 1.rade konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom voči nej pre jej úmrtie v priebehu sporu, podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 súd rozhodol, že žalovanej v 1. rade náhrada trov konania sa nepriznáva, keďže tá nemá procesnú

subjektivitu, a teda i pri vyhodnotení späťvzatia žaloby žalobcom voči nej ako procesného zavinenia žalobcu na zastavení tejto časti konania niet komu nárok na náhradu trov konania priznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.