Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/14/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobkyne: L. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., P. M. XXXX/X, zast. Pavlom Trnkom, advokátom, so sídlom Bánovce nad Bebravou, Novomeského 1322/16 proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 2. decembra 2016 č. k. 6C/251/2016-69 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 1.324,53 eura s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 09. 12. 2015 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/, f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 3, § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a na základe vykonaného dokazovania zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície Topoľčany zo dňa 06. 04. 2009 ČVS: ORP-175/OdV-TO-2007 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku bolo začaté stíhanie žalobkyni a R. P. ako obvinených za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2, písm. a) Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podala žalobkyňa sťažnosť. Uznesením Okresnej prokuratúry Topoľčany zo dňa 18. 05. 2009 č. k. 1 Pv 433/2007-46 bola sťažnosť žalobkyne zamietnutá. Dňa 31. 05. 2010 bola podaná na tunajšom súde Okresnou prokuratúrou Topoľčany obžaloba voči obvineným L. T., L. E. a R. P.. Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 05. 09. 2013 č. k. 2T/79/2010-894 obžalovaní L. T., L. E. a R. P. boli podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodení spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Topoľčanoch zo dňa 31. 05. 2010, vedenej pod 1 Pv 433/2007-76, pretože skutok nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19. 02. 2014. Z obsahu spisu tunajšieho súdu sp. zn. 2T/79/2010 vyplýva, že v konaní žalobkyňa splnomocnila advokáta Pavla Trnku so sídlom Bánovce nad Bebravou, Novomeského 1322/16, aby ju obhajoval v predmetnej trestnej veci, za čo mu zaplatila 1.324,53 eura. Listom právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 10. 09. 2015, adresovaného Generálnej prokuratúre SR žalobkyňa podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z., uplatňujúc si škodu špecifikovanú v tejto žiadosti v celkovej výške 1.324,53 eura. Žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku bola Generálnou prokuratúrou SR postúpená na vybavenie Ministerstvu spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 25. 11. 2015 Generálnej prokuratúre SR vrátilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ako nedôvodne postúpenú. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 08. 12. 2015 žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odmietla ako nedôvodnú. Uviedol, že z ustanovenia § 4 vyplýva, že subjektom zodpovednosti podľa druhej časti zákona je štát, ktorý svoju moc vykonáva prostredníctvom určených štátnych orgánov, resp. subjektov, na ktoré bola prenesená časť verejnej moci. Samostatným subjektom zodpovednosti je Generálna prokuratúra SR, ktorá vykonáva pôsobnosť v špecifických oblastiach výkonu verejnej moci. Právne postavenie prokuratúry vo všeobecnosti a Generálnej prokuratúry SR upravujú čl. 149 až 151 Ústavy SR a zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozsudok NS ČR sp. zn. 1CZ 6/90, rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 53/1993). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti, a teda i zákonnosti začatia trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Z uvedeného teda vyplýva, že ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov citovaného zákona právo na náhradu škody s tým, že ako vyplýva z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 1CZ 6/90, uvedené právo nemá iba ten, kto si obvinenie sám zavinil a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo, že mu bola udelená milosť, alebo trestný čin bol amnestovaný. Z rozsudku Najvyššie súdu SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009 vyplýva, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Je nesporné, že bolo začaté voči nej stíhanie uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície Topoľčany dňom 06. 04. 2009 pod číslom ČVS:ORP-175/OdV-TO-2007. Sťažnosť žalobkyne bola uznesením Okresnej prokuratúry Topoľčany zo dňa 18. 05. 2009 č. k. 1 Pv 433/2007-46 zamietnutá. Dňa 31. 05. 2010 bola podaná na tunajšom súde Okresnou prokuratúrou Topoľčany obžaloba voči obvineným L. T., L. E. a R. P.. Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 05. 09. 2013 č. k. 2T/79/2010-894 obžalovaní L. T., L. E. a R. P. boli podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodení spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Topoľčanoch zo dňa 31. 05. 2010, vedenej pod 1 Pv 433/2007-76, pretože skutok nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19. 02. 2014. V konaní žalobkyňa splnomocnila advokáta Pavla Trnku so sídlom Bánovce nad Bebravou, Novomeského 1322/16, aby ju obhajoval v predmetnej trestnej veci. Za obhajobu mu zaplatila celkom 1.324,53 eura, ako to vyplýva z príjmových pokladničných dokladov vystavených právnym zástupcom žalobkyne a to príjmový pokladničný doklad zo dňa 26. 05. 2009 na sumu k úhrade 395 eur, zo dňa 09. 09. 2009 na sumu k úhrade 281,15 eura, zo dňa 07. 10. 2009 na sumu k úhrade 223,31 eura, zo dňa 23. 05. 2011 na sumu k úhrade 300 eur, zo dňa 05. 09. 2013 na sumu k úhrade 112,75 eura a zo dňa 10. 02. 2014 na sumu k úhrade 119,65 eura. Zo súdnej judikatúry vyplýva, že ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že žalobkyňa čin nespáchala a trestné stíhanie nemalo byť začaté. Uvedené vyplýva z rozsudku tunajšieho súdu 05. 09. 2013 č. k. 2T/79/2010-894 a dôvodu, pre ktorý bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby, ako to vyplýva z odôvodnenia citovaného rozsudku tunajšieho súdu. Podľa súdu k takémuto záveru bolo možné dospieť už v samotnom prípravnom konaní. Vo veci nebolo zistené, že by si obvinenie sama zavinila. Nebola oslobodená spod obžaloby preto, že nie je spáchaný trestný čin alebo pre udelenú milosť, alebo amnestiu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je daný nárok žalobkyne na náhradu škody, ktorú predstavujú vynaložené náklady spojené s právnym zastupovaním advokátom v predmetnom trestnom konaní. Výška týchto trov nebola ani žalovanou stranou spochybnená. Tieto trovy súd považoval za účelne vynaložené a to, že boli uhradené, vyplýva nielen z príjmových pokladničných dokladov, ale aj z výpovede samotnej žalobkyne. Účelne vynaložené a vyčíslené trovy obhajoby boli špecifikované právnym zástupcom žalobkyne podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., vychádzajúc z tarifnej odmeny účtované za 10 úkonov právnej služby podľa § 12 ods. 3, písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Jeden úkon v hodnote 57,95 eura x 10 = 579,50 eura. Nárok na odmenu vznikol podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky za prevzatie vrátane prvej porady z 30. 04. 2009. Podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhl. jeden úkon

- výsluch svedkyne U. dňa 10. 08. 2009, 2x výsluchy svedkov zo 07. 09. 2009 cez 2 hod., 2x výsluchy svedkov z 09. 09. 2009 cez 2 hod., 2x výsluch znalca zo 16. 09. 2009 cez 2 hod., 1x výsluch svedka D. na OR PZ ÚJKP dňa 25. 09. 2009 a 1x výsluch svedka C.. D. z 19. 11. 2009. Ďalej za jeden úkon právnej

služby podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky za návrh na doplnenie dokazovania z 10. 08. 2009 za úkon 28,98 eura. Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky, odpočítajúc 20%. Za úkon právnej služby preštudovanie spisu na OR PZ ÚJKP TO dňa 26. 04. 2010 odmena za úkon 60,11 eura. Ďalej za 5 úkonov právnej služby 5x po 61,75 eura, t.j. 308,75 eura a to za účasť na hlavnom pojednávaní v dňoch 22. 03. 2011 cez 2 hodiny, dňa 23. 03. 2011 a 07. 06. 2011 cez 2 hodiny, odpočítajúc 50% podľa § 13 ods. 2 vyhl. Za úkon právnej služby, uplatňujúc odmenu pre rok 2013 za úkon vo výške 65,08 eura, účasť na hlavnom pojednávaní 07. 02. 2013, odpočítajúc 50% podľa § 13 ods. 2 vyhl. Za úkon právnej služby § 12 ods. 3, písm. a) s poukazom na § 1 ods. 4 citovanej vyhlášky za účasť na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Topoľčany dňa 05. 09. 2013, odpočítajúc 50% odmeny za úkon 57,95 eura. Ďalej bol vyčíslený režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky tak, ako je to uvedené podrobne v predmetnej špecifikácii právneho zástupcu rovnako náklady na cestovné a náhrady za stratu času právneho zástupcu, odmena advokáta pre účely uplatnenia nároku k 31. 12. 2013 bola v celkovej výške 1.245,74 eura. Od 01. 01. 2004 advokát nie je platcom DPH. Ďalej vyčíslil odmenu za úkon právnej služby, vychádzajúc zo sumy 60,11 eura za účasť na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Nitre dňa 19. 02. 2014, odpočítajúc 50% podľa § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky, t.j. odmena vo výške 30,05 eura. Za režijný paušál vyčíslil sumu 8,04 eura : 2, t.j. 4,02 eura. Náklady na cestovné podľa § 15a citovanej vyhlášky cesta Bánovce nad Bebravou - Nitra a späť, vyčíslujúc sumy 6,21 eura a 11,71 eura. Titulom náhrady za stratu času účtovanú podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky vo výške 1/2 za 4,5 hodiny straty času po 13,40 eura : 2, čo predstavuje sumu 26,80 eura. Spolu v sume 78,79 eura. Celkové náklady obhajoby a suma, ktorú žalobkyňa uhradila právnemu zástupcovi, bola vyčíslená na 1.324,53 eura (1.245,74 eura + 78,79 eura). Vzhľadom na vyššie uvedené súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 1.324,53 eura. O úroku z omeškania rozhodol v súlade so zákonným ustanovením § 517 a § 3 nariadenia vlády. Žalovaná sa dostala do omeškania nasledujúci deň po tom, ako listom zo dňa 08. 12. 2015 odmietla žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ako nedôvodnú. Žalovaná vo veci poukázala na to, že predmetná žaloba na náhradu škody vychádza z automatického predpokladu, že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený a automaticky vzniká nárok na náhradu škody. Takýto právny názor bol v minulosti prelomený s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 163/2013 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 201/2007. Súd sa stotožnil so stanoviskom právneho zástupcu žalobkyne, že citované rozhodnutie Ústavného súdu SR prelomuje prax pri rozhodovaní súdov. Priamo sa touto otázkou z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu nezaoberá a nález sa zaoberá predovšetkým otázkou premlčacej lehoty. Uvedené stanovisko je zhodné s odôvodnením predmetného nálezu Ústavného súdu SR, ktoré riešilo na záver najmä otázku k ustanoveniu § 22 Zákona o zodpovednosti za škodu, t.j. premlčania práva. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššie súdu SR zo dňa 30. 07. 2008 sp. zn. 3Cdo 201/2007, z tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa domáhal ochrany osobnosti a náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, žiadajúc náhradu škody vo výške 6.980 Sk a titulom nemajetkovej ujmy 300.000 Sk podľa vtedy platného zákona č. 58/1969 Zb. Je pravdou, že v odôvodnení citovaného rozsudku sa uvádza, že niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno totiž považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Ďalej sa poukazuje v odôvodnení na ustanovenie § 11 s tým, že dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zamietol žalobu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 300.000 Sk, je v konečnom dôsledku správne. Z uvedeného vyplýva, že nemožno jednoznačne uvedené stanovisko spájať s predmetnou vecou a v neposlednom rade súd zohľadňoval novšie stanoviská vychádzajúce z rozhodovacej praxe, ako sú uvedené vyššie a ďalej, ako sú rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 194/2010, sp. zn. 8Cdo 151/2014, ale aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 03. 02. 2016 sp. zn. 17Co/1089/2014. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Pretože žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, súd jej priznal náhradu trov konania, ktoré jej vznikli titulom zaplateného súdneho poplatku za podanie žaloby a titulom trov právneho zastúpenia a to v plnej výške.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovej lehote žalovaná odvolanie, odôvodniac ho tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nezákonným rozhodnutím podľa obžaloby, ako aj rozhodnutia súdu malo byť uznesenie o vznesení obvinenia a následný nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z predpokladu, že automaticky v každej veci, v ktorej bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený rozhodnutím súdu vzniká obžalovanému nárok na náhradu škody. Takýto názor nepovažuje za správny. Judikatúrou bol prijatý istý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má oslobodenie

spod obžaloby rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, a teda, že prípravné konanie bolo nezákonné. Takýto záver však nemôže byť prijatý absolútne bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu bez zohľadnenia osobitosti každého prípadu. Rozhodnutie o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o vine obvineného, nakoľko takéto rozhodnutie môže urobiť iba súd, na základe výsledkov následne vykonaného dokazovania. Uznesenie o vznesení obvinenia, podľa platného trestného práva nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom a istotu, že skutočne spáchal podozrivý. Preto uznesenie o vznesení obvinenia tak nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu neskôr počas jednotlivých štádií trestného konania sa z rôznych dôvodov nepotvrdila. V danej veci až vykonané súdne konanie zahŕňajúce výsluchy svedkov, znalcov a vykonané i ďalšie znalecké dokazovanie, viedlo k oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby. Ani úvaha o tom, že bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nezmení nič na posúdení nezákonnosti rozhodnutia. Z dôkazného stavu zisteného v čase vznesenia obvinenia žalobkyni vyplývalo dôvodné podozrenie, že L. E. sa dopustila konania, ktoré má všetky znaky stíhaného trestného činu. V štádiu vznesenia obvinenia nebolo nutné vykonať dokazovanie v rozsahu umožňujúcom prijať jednoznačný záver o tom, že skutok je alebo nie je trestným činom, nakoľko rozhodnutie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku nie je rozhodnutím konečným, ale predstavuje prvý úkon trestného konania, ktorý smeruje voči konkrétnej osobe. Dostatočnú odôvodnenosť záveru o tom, že trestný čin spáchala určitá osoba, ktorú pre vznesenie obvinenia vyžaduje je tak nutné vnímať s prihliadnutím na štádium konania, ktoré je v momente vznesenia obvinenia vo vzťahu ku konkrétnej osobe ešte len na začiatku. Na základe uvedeného nemožno prijať záver, že by uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané bez existencie relevantných podkladov, a preto by ho bolo nutné považovať za nezákonné. Ani oslobodzujúci rozsudok neznamená, že postup policajta, resp. dozorujúceho prokurátora pri vznesení obvinenia bol nezákonný. Prokuratúra má povinnosť obžalobu podať, pokiaľ existuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom zabezpečuje dôkazy v prospech obžaloby, ale v prospech obžalovaného. Nerozhoduje o vine alebo nevine obžalovaného. Prípustná je aj obžaloba, v ktorej sa môžu vyskytovať určité rozpory medzi dokladmi alebo pochybnosti, o ktorých následne rozhodne súd. V prípravnom konaní dôkazy neodôvodňovali iný postup vo veci ako podanie obžaloby súdu, ktorý je orgánom oprávneným rozhodnúť o vine, resp. nevine obžalovaného. Naviac, ak by prípravné konanie nebolo vykonané v súlade s Trestným poriadkom, súd by nemohol na základe podanej obžaloby nariadiť hlavné pojednávanie, ale by musel obžalobu odmietnuť, resp. zastaviť trestné stíhanie v rámci predbežného prejednania obžaloby. Súd však o podanej obžalobe prokurátora konal, nariadil hlavné pojednávanie, teda až následne vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom a obžalovanú spod obžaloby oslobodil. V danom prípade v prípravnom konaní existovala skupina dôkazov vyplývajúca predovšetkým zo znaleckého dokazovania, ktorá odôvodňovala podanie obžaloby, nakoľko nebola splnená podmienka nepochybnosti o tom, že nie je tento skutok trestným činom. V takom prípade prokurátor nemá inú možnosť ako podať obžalobu na súd, kde následne súd rozhodne po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní. Nestotožnila sa so závermi súdu, že k záveru, ku ktorému dospel súd v trestnom konaní, bolo možné dospieť už v prípravnom konaní. Dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní neodôvodňovali iný postup vo veci ako podanie obžaloby súdu, ktorý je oprávnený rozhodnúť o vine, resp. nevine obžalovaného. Skutkové zistenia vyslovené súdom prvej inštancie, na základe ktorých dospel k záveru o povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu žiadanú v rámci náhrady škody, pokladá za nesprávne, nakoľko v konkrétnej trestnej veci aj s prihliadnutím na vyššie uvedené nebolo prokurátorom vydané žiadne nezákonné rozhodnutie, tiež nebolo zistené, že by nesprávne úradne postupoval, teda nebolo zistené, že by žalovaná strana porušila svoje povinnosti, konala nezákonne, čo je jedným zo základných predpokladov naplnenia vzniku objektívnej zodpovednosti, teda by odôvodňovala priznanie nároku na náhradu škody žalobkyni v rozsahu ako rozhodol súd prvej inštancie. Za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania, a nie také rozhodnutie, ktoré síce bolo v čase vydania zákonným rozhodnutím, ale na základe dokazovania vykonaného po jeho vydaní bol v trestnom konaní ustálený iný právny záver. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom vychádzal zo skutočností, ktoré z dokazovania nevyplynuli, vôbec neprihliadol na preukázané vyššie uvedené skutočnosti ohľadne zákonného postupu v rámci prípravného konania. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že podanú žalobu zamietne.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že poukazuje na svoju argumentáciu v priebehu súdneho konania a najmä na skutočnosť, že žalovaná nesprávne posudzuje otázku nezákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej moci a jeho nezákonného postupu z pohľadu predpisov Trestného poriadku a v dôsledku toho uvažuje nad otázkou spôsobenia škody z hľadiska zodpovednosti za zavinenie. Takéto posudzovanie by nútilo súd, ktorý v občianskoprávnom konaní rozhoduje o nároku na náhradu škody, hodnotiť správnosť postupu vyšetrovateľa pri rozhodovaní o vznesení obvinenia na základe v tom čase vykonaných dôkazov a pri takomto hodnotení by nemal inú možnosť než jeho rozhodovanie, vzhľadom na následné rozhodnutie prokurátora o zamietnutí sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia, hodnotiť ako zákonné. Keďže jednou zo zákonných podmienok úspešnosti nároku na náhradu škody je to, že si obvinený proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, legitímny nárok na náhradu škody by pri takomto posudzovaní prakticky mohol vzniknúť iba v prípadoch, v ktorých prokurátor na základe podanej sťažnosti ňou napadnuté uznesie zrušil, pričom vzhľadom na limitovaný počet úkonov právnej služby by bola škoda minimálna. Všetky ostatné prípady, v ktorých sa trestné stíhanie ukázalo ako nedôvodné až v ďalšom priebehu trestného stíhania po zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátorom by boli z odškodnenia vylúčené. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zodpovednosťou objektívnou, pre ktorú je rozhodujúci výsledok trestného konania. Štát, ak má byť považovaný za materiálny právny štát, musí niesť zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým tieto zasiahli do práv jednotlivca, ak sa z pohľadu výsledku trestného konania ich konanie ukázalo ako mylné. Nie je preto rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Pokiaľ trestné konanie skončilo zastavením trestného stíhania alebo oslobodením obžalovaného spod obžaloby z toho dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, tento nie je trestným činom alebo nebolo preukázané, že ho spáchal obžalovaný, znamená na to, že pôvodné podozrenie nepotvrdilo a takéto rozhodnutie má potom, ako to konštatujú početné rozhodnutia súdov, vrátane NS SR, z hľadiska nároku na náhradu škody, rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 , viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobkyne (§ 379 a § 380 ods. 1 prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

5. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 1.324,53 eura s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 09. 12. 2015 do zaplatenia. Žalobu podala z dôvodu, že vyšetrovateľ PZ Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície Topoľčany uznesením ČVS: ORP-175/OdV-TO-2007 zo dňa 06. 04. 2009 podľa § 206 ods. 1 Tr. por. stíhal žalobkyňu pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2, písm. a) Tr. zák., pričom žalobkyňa podala dňa 23. 04. 2009 proti uzneseniu sťažnosť, ktorú prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra uznesením zamietol. Okresná prokurátorka v Topoľčanoch pod sp. zn. 1 Pv 433/2007-76 dňa 31. 05. 2010 podala podľa § 234 ods.1 Tr. por. na Okresný súd v Topoľčanoch na žalobkyňu obžalobu. Okresný súd Topoľčany rozsudkom pod sp. zn. 2T/79/2010-894 zo dňa 05. 09. 2013 žalobkyňu podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry Topoľčany pod sp. zn. Pv 20/2013-13 dňa 28. 10. 2013 odvolanie a Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 2To/90/2013-918 zo dňa 19. 02. 2014 podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora zamietol, pretože nie je dôvodné. Rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 2T/79/2010-894 zo dňa 05. 09. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre nadobudol právoplatnosť dňa 19. 02. 2014. V trestnom konaní vedenej voči žalobkyni, táto bola nútená vyhľadať právnu službu, pričom si ako obvinená zvolila za advokáta Pavla Trnku, pričom v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím uvedeným vyššie a následným nezákonným postupom proti žalobkyni vznikla škoda vo výške 1.324,53 eura, ktorá predstavuje vynaložené náklady na právne zastupovanie advokátom vzniknuté v predmetnom trestnom konaní.

6. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (§ 379 , tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 , ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovanou v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti a to i tie, ktoré žalovaná uvádzala v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 odkazuje.

10. Na potvrdenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR zo 07. 07. 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016-49, v ktorom ústavný súd poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 (z ktorého aj súd prvej inštancie správne vychádzal) a v ktorom uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla 2004 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.) a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

11. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).

12. Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 320/2016-49 z 07. 07. 2016 tiež uviedol, že ak bolo sťažovateľke na základe záväzného pokynu prokurátora vznesené obvinenie z trestného činu, pričom uznesenie o

vznesení obvinenia bolo neskôr zrušené z dôvodu, že sťažovateľka nenaplnila pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu, záväzný pokyn prokurátora je potrebné považovať za nezákonný postup, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv sťažovateľky. V materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Samotná skutočnosť, že je v právomoci orgánu činného v trestnom konaní vydať záväzný pokyn na vznesenie obvinenia, resp. vzniesť obvinenie z trestného činu konkrétnej osobe, neznamená, že táto právomoc môže byť vykonávaná v rozpore so zákonom. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd preto konštatoval, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.

13. Z uvedených dôvodov, vychádzajúc tak z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .