Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/296/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne M. M., O.. XX.XX.G., V. X. M., P. XX, zastúpenej JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Čajakova 5, proti žalovaným: 1/ B. X., O.. XX.XX.XXXX, V. X. M., V. G., 2/ O. X., O.. XX.XX.XXXX, V. X. M., V. X, obe zastúpené JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., advokátom, so sídlom v Košiciach, Jantárova 30, 3/ R. X., O.. XX.XX.XXXX, V. C. K. M.-T. B., K. D. X. K., V. X. M., P. XX, právne zastúpený JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 a 4/ P. C., O.. XX.XX.XXXX, V. X. M., F. XX, o určenie, že došlo k zmene účastníka záväzkového vzťahu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 20.04.2016 č.k. 14C/1787/1999 - 539 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným 1., 2. a 3. p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému 4. proti žalobkyni n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa zmeneným žalobným návrhom domáhala určenia, že povinným zo záväzku voči žalovanému v 4. rade P. C., ktorý vznikol na základe uznesenia Obvodného súdu Košice 2, sp. zn. 20C/456/93-52 zo dňa 21.09.1993 v čase začatia exekučného konania vedeného u súdneho exekútora JUDr. Jána Borovského pod sp. zn. Ex/3050/1996, ktoré sa začalo dňa 19.09.1996 a je vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 1Er/912/1996 bol nebohý U. X. O.. XX.XX.XXXX, M. K. Y. XX.XX.XXXX, O. V. X. M., V. X.

2. Okresný súd Košice II (ďalej iba „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20.04.2016 (v poradí tretí rozsudok vo veci) žalobný návrh zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne na účet ich právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 626,35 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému v 3. rade na účet jeho právnej zástupkyne trovy právneho zastúpenia vo výške 198,96 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému v 4. rade náhradu trov konania nepriznal.

3. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení z 22.12.2014 č.k. 3Co/576/2013 -432, podľa ktorého mal vyriešenú existenciu naliehavého právneho záujmu na žalobkyňou požadovanom určení, preto vo veci samej hľadal odpoveď na otázku, kto bol v čase začatia exekučného konania povinným z uznesenia Obvodného súdu Košice 2 č.k. 20C/456/95-52. Exekučné konanie sp. zn. 1Er/912/1996 začalo na základe návrhu podaného žalovaným v 4. rade ako oprávneným, proti povinnej žalobkyni M. M. na základe uznesenia Obvodného

súdu Košice 2 zo dňa 21.09.1993 č.k. 20C/456/1993 - 52, ktorým bol schválený zmier, podľa ktorého bola M. M. uložená povinnosť vyplatiť P. C. na vyrovnanie podielu zo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti sumu 445.000,- Sk. Povinná vykonateľným rozhodnutím uloženú povinnosť dobrovoľne nesplnila. Na základe uvedeného uznesenia ako vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie a na základe vydaného poverenia na vykonanie exekúcie začalo exekučné konanie na vymoženie peňažnej pohľadávky. Poverenie bolo vydané proti povinnej M. M., ktorá bola zaviazaná plniť z exekučného titulu. Žalobkyňa tvrdila, že dodatkom ku kúpnej zmluve zo 27.12.1993 prevzal pôvodný žalovaný v 1. rade U. X. na seba jej záväzok, ktorý mala voči žalovanému v 4. rade P. C.. Dňa 02.04.l994 sa U. X. mal opätovne zaviazať, že dlh žalobkyne voči žalovanému v 4. rade uhradí zo sumy 700.000,- Sk, ktorú žalobkyňa U. X. uhradila.

4. Súd prvej inštancie posudzoval uplatňovaný nárok podľa § 531 os. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ktorý upravuje inštitút prevzatia dlhu. Uviedol, že dodatok ku kúpnopredajnej zmluve o vzájomnom započítaní pohľadávok (č.l. 7 spisu), bol vyhotovený v atypickej forme, keď podpisy účastníkov a ďalších neidentifikovaných osôb sa nachádzajú nad textom dodatku. U. X. sa zaviazal, že zo sumy, ktorú ma zaplatiť žalobkyni za kúpu rodinného domu, vyplatí sumu 450.000,- Sk žalovanému v 4. rade. Táto dohoda medzi žalobkyňou a U. X. neobsahuje súhlas veriteľa pohľadávky vyplývajúcej z uznesenia Obvodného súdu Košice 2 č.k. 20C/456/1993 - 52. Súd prvej inštancie uviedol, že pre súhlas veriteľa s prevzatím dlhu nie je rozhodujúce, v akej forme je udelený. Musí však spĺňať podmienky uvedené v § 37 ods. 1 OZ, musí ísť teda o úkon daný slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Žalovaný v 4. rade vo svojej výpovedi uviedol, že žiaden súhlas na prevzatie dlhu U. X. nedal, a to ani ústne, ani písomne, ani konkludentne. Dohoda o prevzatí dlhu, ku ktorej nedal veriteľ súhlas je neúčinná. Pôvodný dlžník zostáva dlžníkom naďalej. Súd prvej inštancie uviedol, že tak to bolo aj v tomto prípade, pretože v konaní nebolo preukázané, aby žalovaný v 4. rade dal súhlas na prevzatie dlhu dlžníčky a nevyplynulo to ani z výpovedí pôvodných účastníkov, ani z výpovedí svedkov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie podrobne analyzuje výpovede svedkov V., T., M., L.. U.Á.. Ak žalobkyňa namietala, že súhlas dal žalovaný v 4. rade konkludentne, tak takýmto prejavom konkludentného súhlasu s prevzatím dlhu by mohlo byť len prijatie plnenia. Žalobkyňa sa dostala do dôkaznej núdze a splnenie dlhu U. X. žalovanému v 4. rade nepreukázala. Nepredložila o tom žiaden dôkaz. Zo svedeckých výpovedí vyplynuli len vedomosti svedkov o tom, že X. vyhlasoval, že plnil dlh žalovanému, ktorý však toto tvrdenie jednoznačne poprel a preto dôkazné bremeno o plnení bolo na žalobkyni. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že ak by bol žalovanému v 4. rade splnil dlh pôvodne žalovaný U. X., nebol by žalovaný v 4. rade mal dôvod podávať návrh na začatie exekúcie proti žalobkyni. Žalobkyňou predkladané čestné prehlásenia súd prvej inštancie nemal za zákonné prostriedky a preto ich nevyhodnocoval a nebral do úvahy.

5. Súd prvej inštancie ďalej vec posudzoval aj podľa ust. § 533 a § 534 OZ, ktoré upravujú inštitút pristúpenia k záväzku. Podľa jeho názoru neprichádzalo do úvahy pristúpenie U. X. k záväzku podľa § 533 OZ, pretože také pristúpenie vyžaduje písomnú dohodu s veriteľom a muselo by tu ísť o písomnú dohodu U. X. so žalovaným v 4. rade, pričom U. X. by sa stal dlžníkom popri žalobkyni a boli by z tohto záväzku zaviazaní spoločne a nerozdielne. K takejto dohode jednoznačne nedošlo, resp. v konaní nebola preukázaná. Ust. § 534 upravuje inštitút prevzatia plnenia. Keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala súhlas žalovaného v 4. rade s prevzatím záväzku U. X., do úvahy prichádzala iba možnosť vyhodnotiť dohodu z 27.12.1993 ako pristúpenie U. X. k záväzku žalobkyne voči žalovanému v 4. rade. Na základe takejto dohody pôvodne žalovaný X. mal povinnosť voči žalobkyni poskytovať plnenie jej veriteľovi, teda žalovanému v 4. rade, z toho však priame právo voči pôvodne žalovanému U. X. nevzniklo. Táto dohoda teda nespôsobila zmenu v subjektoch ani v obsahu pôvodného záväzku žalobkyne voči žalovanému v 4. rade, ktorý vyplýval zo súdneho rozhodnutia. Preto žalovaný v 4. rade bol oprávnený vymáhať svoju pohľadávku v exekučnom konaní len voči dlžníčke, ktorou zostala žalobkyňa. U. X. totiž nevstúpil do záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 4. rade, ale založil nový samostatný záväzkový vzťah medzi dlžníčkou - žalobkyňou a X., ktorý pôvodný záväzok nemohol ovplyvniť. Preto z pôvodného záväzku bola stále povinná žalobkyňa a žalovaný v 4. rade bol oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie voči nej. Ak U. X. nesplnil záväzok za žalobkyňu ako sa zaviazal, bol za nesplnenie tohto záväzku zodpovedný iba voči nej. Žalobkyňa sa mohla domáhať plnenia voči U. X., nie však žalovaný v 4. rade a preto sa žalobkyňa v tomto konaní nesprávne domáhala svojich práv z dohody, pretože táto dohoda žalobkyne s U. X. neovplyvnila pôvodný záväzok voči žalovanému v 4. rade. Ak neskôr došlo zmluvou uzavretou medzi žalovaným v 4. rade ako postupcom a pôvodne žalovaným U. X. ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky voči žalobkyni, U. X. sa stal novým

veriteľom pohľadávky z rozhodnutia Obvodného súdu Košice 2 voči žalobkyni, ale až účinnosťou Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 31.03.1998, ktorá bola podpísaná dňa 01.04.1998. V tomto momente mohlo dôjsť k zániku práva - pohľadávky žalovaného v 4. rade aj k zániku záväzku žalobkyne, keď v dôsledku zmeny v osobe veriteľa pohľadávky, ktorej novým veriteľom sa stal U. X., V. Z. C. U. X. zároveň povinný plniť za žalobkyňu jej záväzok. Záväzok tak mohol zaniknúť splynutím, ktoré spočíva v spojení veriteľstva a dlžníctva z určitého záväzku k jedenej osobe. Následkom splynutia je, že záväzok zaniká okamihom splynutia. Exekučné konanie vo veci Er/912/1996 sa však začalo dňa 19.09.1996 a v čase jeho začatia nebol povinným z neho nebohý U. X.. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným v 1. až 3. rade priznal náhradu ich trov proti žalobkyni. Žalovanému v 4. rade trovy konania nevznikli.

6. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktoré odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. aby rozsudok zmenil a vyhovel žalobnému návrhu.

7. V dôvodoch odvolania žalobkyňa namieta, že napriek rozsiahlemu dokazovaniu konajúci súd dôkazy nesprávne vyhodnotil, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jednak vec nesprávne právne posúdil. Žalobkyňa v texte odvolania rekapituluje skutkový stav zistený súdom prvej inštancie a zdôrazňuje, že zo znenia dodatku ku kúpnej zmluve zo dňa 27.12.1993 je zrejme, že finančný záväzok Kvetoslavy Kollárovej voči P. C. po obojstrannej dohode na seba zobral U. X.. K výpovedi žalovaného v 4. rade uvádza, že ju považuje za tendenčnú a účelovú, nakoľko je jednoznačné, že žalovaný v 4. rade nemohol mať právny záujem na tom, aby priznal, že dal súhlas na prevzatie dlhu pôvodným žalovaným v 1. rade U. X.. Je pochopiteľné, že žalovaný v 4. rade tvrdením o tom, že nedal súhlas na prevzatie dlhu a popieraním tej skutočnosti, že mu bola pohľadávka voči žalobkyni vyplatená U. X., chcel dosiahnuť duplicitné vyplatenie pohľadávky v exekučnom konaní. Odvolateľka ďalej namieta, že skutočnosť, že žalovaný v 4. rade vedel o prevzatí dlhu žalobkyne U. X. a súhlasil s tým, že bola preukázaná výpoveďou žalobkyne a ďalšími dôkazmi, ktoré však súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Konkrétne poukazuje na výpoveď žalobkyne, výpoveď svedka U. V., ktorý potvrdil, že žalovaný v 4. rade sa u žalobkyne informoval, či by mu záväzok nemohol uhradiť U. X.Č.. Svedok tiež uviedol, že na stretnutí v Hoteli Hutník sa žalobkyňa so svojou terajšou advokátkou JUDr. Solárovou stretla so žalovaným v 4. rade, ktorý chcel, aby žalobkyňa prevzala späť svoj záväzok voči nemu. Svedok C.. U. I. H., Ž. U. X. mu osobne potvrdil, že vyplatil žalovanú v 4. rade sumu, ktorú tento požadoval od žalobkyne. Za podstatnú považuje odvolateľka i výpoveď JUDr. Solárovej v exekučnom konaní Er/912/1996, z ktorej malo vyplývať, že žalovaný v 4. rade vedel o tom, že dlh za žalobkyňu prevzal U. X.. F. L. U. mal vypovedať, že existovala dohoda medzi U. X. a žalobkyňou. Tvrdí tiež, že z čestného vyhlásenia C.. M., P. P. R. X. L. C. bolo preukázané, že žalovaný v 4. rade vedel o prevzatí dlhu žalobkyne U. X. a že s ním súhlasil. Poukazuje tiež na výpoveď C.. M. vo výpovedi. Z toho všetkého vyvodzuje, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný v 4. rade konkludentne prejavil svoj súhlas s prevzatím dlhu U. X. za žalobkyňu M. M.. Na základe toho dlh žalobkyne voči žalovaného v 4. rade zanikol, pretože novým dlžníkom sa stal U. X. na základe prevzatia dlhu, s ktorým mal žalovaný v 4. rade súhlasiť. Tým sa žalobkyňa zbavila svojho záväzku voči žalovanému v 4. rade v rámci exekučného konania a došlo nepochybne k zmene účastníka záväzkového vzťahu. Pre prípad, ak by bol súd toho názoru, že už nedošlo k prevzatiu dlhu pôvodne žalovaným U. X. sa odvolateľka domnieva, že došlo k pristúpeniu záväzku podľa § 534 OZ. Následne žalovaný v 4. rade ako postupca, U. X. ako postupník uzavreli dňa 21.03.1998 zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej postupca postúpil pohľadávku voči žalobkyni a na základe tohto právneho úkonu došlo k tomu, že právo a povinnosť sa stretli u jedného subjektu, čím došlo k zániku záväzku s plynutím podľa § 584 OZ. S týmto tvrdením žalobkyne sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

8. Žalované 1. a 2. v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli rozsudok potvrdiť v celom rozsahu a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Uvádzajú, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti jeho nároku. Svoje stanovisko k odvolaniu žalovaní odôvodňujú tým, že žalobca nepreukázal oprávnenosť požadovania určenia, že došlo k zmene účastníka záväzkového vzťahu. Údajné prevzatie dlhu za žalobcu v konaní nebolo zdôvodnené, právna povinnosť zaplatiť dlh P. C. K. M. M. O. U. X. neprešla. U. X. odkúpil pohľadávku voči žalobkyni od P. C. a stál sa tak jej veriteľom a oprávneným aj v exekučnom konaní. Následne bola pohľadávka postúpená na X. K., v prospech ktorej sa dodnes realizujú zrážky zo starobného dôchodku žalobkyne v exekučnom konaní. Ani výsluchy svedkov M. R. I. nepreukázali vôľu U. X. prevziať dlh za žalobcu v rámci exekučného

konania. Formálnej logike odporuje, žeby U. X. mál záujem prevziať dlh žalobcu, keď bol účastníkom viacerých súdnych sporov proti nemu a naopak odkúpil pohľadávku P. C. voči žalobkyni. Samotný veriteľ P. C. svoj akýkoľvek súhlas s prevzatím dlhu výslovne poprel, navyše v exekučnom konaní platí zákaz „restitutio in integrum.“

9. Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok a priznal náhradu trov odvolacieho konania. Napriek tvrdeniam uvedeným v odvolaní je toho názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a jej žalobný návrh je zjavne nedôvodný. Súd vykonal dokazovanie v ktorom sa nepotvrdili tvrdenia žalobkyne, ani oprávnenosť jej nároku. Nebohý U. X. vo svojej výpovedi v súdnom konaní uviedol, na základe akých skutočností pohľadávka vznikla a prečo bola uzavretá zmluva o postúpení pohľadávky na matku žalovaného v 3. rade X. K.. Súd vykonal dokazovanie aj v exekučnom konaní, v ktorom sa nepreukázali zmeny v osobe povinného zo záväzku, a preto do dnešného dňa prebieha exekúcia na základe zmluvy o postúpení pohľadávok.

10. Odvolateľka v replike k vyjadreniu žalovaných v 1. a 2. rade opakuje svoje odvolacie námietky a naďalej tvrdí, že v konaní bolo preukázané, že U. X. si prevzal dlh za žalobkyňu voči žalovanému, s čím žalovaný v 4. rade konkludentne prejavil súhlas. Poukazuje aj na podstatnú okolnosť, že došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným veriteľom P. C. R. U. X., u ktorého následne došlo k splynutiu pohľadávky a zániku záväzku. Rovnako sa vyjadrila žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovaného v 3. rade.

11. Zo strany žalovaných neboli predložené dupliky na repliku žalobkyne.

12. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len , ktorý platí aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona zostali zachované (§ 470 ods. 1, 2 prvá veta . Žalobkyňa podala odvolanie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), preto Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací posudzoval odvolanie z hľadiska jeho prípustnosti a uplatnených odvolacích dôvodov podľa ustanovení predchádzajúceho procesného predpisu.

13. Po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1 O.s.p.), odvolací súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože na jeho nariadenie nebol daný dôvod podľa § 305 ods. 1 CSP. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu podľa ust. § 379 a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 380 ods. 1, 2 a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci vykonal dokazovanie, rešpektujúc zásadu kontradiktórnosti konania a dôkazné návrhy sporových strán, v rozsahu dostatočnom pre zistenie skutkového stavu veci potrebného pre rozhodnutie. Na takto zistený skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia hmotného práva, ktoré aj správnym spôsobom interpretoval. V konaní nedošlo k takým vadám, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 CSP. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa dôsledne vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávanej veci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je podrobné, jasné, logické a zrozumiteľné a dáva odpoveď aj na tie námietky odvolateľky, ktoré boli prednesené vo forme procesnej obrany už aj v konaní na súde prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje správnosť a úplnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 .

15. Podstata odvolacích námietok žalobkyne spočíva v tom, že na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie sa domnieva, že vykonanými dôkazmi bolo preukázané jej tvrdenie o tom, že U. X. platne prevzal na seba záväzok, ktorý mala žalobkyňa voči žalovanému v 4. rade na základe rozhodnutia Obvodného súdu Košice 2 č.k. 20C/456/1993 - 52 zo dňa 21.09.1993, o čom mal vedomosť aj žalovaný v 4. rade a súhlasil s tým. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie v tejto veci, a to uznesenie z 22.12.2014 č.k. 3Co/576/2013 - 432, ktoré bolo záväzné pre súd prvej inštancie. V tomto rozhodnutí uložil súdu prvej inštancie, aby vyhodnotil už vykonané dokazovanie, prípadne vykonal aj ďalšie dokazovanie práve na posúdenie rozhodujúcej otázky, či skutočne došlo k tvrdenej zmene v osobe záväzkového vzťahu tak, ako to tvrdí žalobkyňa, pretože jedine takouto žalobou sa môže

žalobkyňa domôcť prípadnej zmeny účastníka v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie na túto okolnosť vykonal rozsiahle a podrobné dokazovanie a jeho rozhodujúcou úlohou bolo vyhodnotiť vykonané dôkazy vo vzťahu k podstatnej skutkovej okolnosti možnej zmeny subjektov v rámci záväzkového vzťahu z citovaného rozhodnutia Obvodného súdu Košice 2. Posúdenie týchto okolností bolo závislé na dvoch čiastkových otázkach: a) či dodatok ku kúpnej zmluve z 27.12.1993 uzavretý medzi žalobkyňou a U. X. obsahuje hmotnoprávny úkon prevzatia dlhu a b) či na tento úkon dal súhlas žalovaný v 4. rade ako veriteľ.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že aj keď dodatok ku kúpnopredajnej zmluve a vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 27.12.1993 (č.l. 7 spisu) je vyhotovený v atypickej forme, je z neho zrejmé, že U. X. sa zaviazal voči žalobkyni, že zo sumy, ktorú má žalobkyni zaplatiť za kúpu polovice rodinného domu, vyplatí sumu 450.000.- Sk žalovanému v 4. rade. Účastníci dodatku zhodne uviedli, že túto dohodu chápu ako dodatok ku kúpnopredajnej zmluve. Aj keď U. X. ako pôvodne žalovaný v 1. rade vo svojej výpovedi uzavretie tejto dohody poprel a tvrdil, že ide o sfalšovanú listinu, vychádzal súd prvej inštancie z faktu, že k tomuto právnemu úkonu došlo a považoval ho za platný.

17. Druhá rozhodujúca skutková okolnosť však zostala sporná, pretože odvolateľka z vykonaných dôkazov vyvodzuje, že žalovaný v 4. rade dal súhlas na prevzatie záväzku, zatiaľ čo súd prvej inštancie dospel k záveru, že súhlas veriteľa - žalovaného v 4. rade s prevzatím dlhu žalobkyne U.Á. X. z vykonaného dokazovania nevyplynul.

18. Podľa § 531 ods. 1, 3 OZ, kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal. Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou.

19. Prevzatie dlhu (privatívna intercesia) predstavuje v záväzkovom práve právne nástupníctvo, ktorého podstatou je zámena dlžníka, ktorý prestáva byť účastníkom záväzkového vzťahu, pričom zároveň na jeho miesto nastupuje tretia osoba (subjekt, ktorý nebol účastníkom pôvodného záväzkového vzťahu) ako preberajúci dlžník. Pri prevzatí dlhu preberajúci dlžník nahrádza pozíciu pôvodného dlžníka vo vzťahu ku konkrétnej subjektívnej povinnosti. Prevzatie dlhu je možné výlučne na zmluvnom základe a vychádza z konsenzu medzi pôvodným dlžníkom a jeho nástupcom, s ktorým musí navyše osobitne súhlasiť veriteľ pohľadávky. Súhlas veriteľa je pritom úkonom neformálnym, v ktorom však musí byť jednoznačne vyjadrená vôľa veriteľa spočívajúca v jeho stotožnení sa s prevzatím dlhu konkrétnou osobou. Tento súhlas môže byť daný buď pôvodnému alebo preberajúcemu dlžníkovi. Na súhlas veriteľa nie je potrebná písomná forma, môže byť uskutočnený výslovne alebo konkludentne, musí však byť nepochybné, že veriteľ prevzatie dlhu schválil. Nie je pritom rozhodujúce, či bol súhlas udelený vopred alebo následne.

20. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky udelenia súhlasu veriteľa považoval za najpodstatnejší dôkaz výpoveď žalovaného v 4. rade, teda priameho veriteľa pohľadávky, ktorej sa zmena v osobe dlžníka mala týkať. Ten výslovne a opakovane poprel, žeby dal súhlas s prevzatím dlhu.

21. Odvolateľka vyvodzuje svoj názor o tom, že žalovaný v 4. rade naopak dal súhlas na prevzatie dlhu z výpovedí svedkov, ktorí vo veci boli vypočutí. V civilnom sporovom konaní má sporová strana povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, pričom tieto povinnosti vo svojom súhrne tvoria tzv. dôkazné bremeno. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa tieto povinnosti týkajú je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer. Právna norma tak určuje jednak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Nositeľom dôkazného bremena je pritom ten subjekt, ktorý z konkrétnej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivý následok.

22. V prejednávanej veci je to žalobkyňa, ktorá tvrdí, že došlo účinne k prevzatiu dlhu voči žalovanému v 4. rade U. X. a zároveň tvrdí, že veriteľ pohľadávky, teda žalovaný v 4. rade s prevzatím súhlasil. Z týchto tvrdení žalobkyňa vyvodzuje základ uplatneného nároku, preto spočíva dôkazné bremeno v celom rozsahu na nej. Žalobkyňa označila dôkazy, ktoré aj súd vykonal, avšak po ich vyhodnotení dospel k záveru, že tvrdenie žalobkyne o súhlase veriteľa s prevzatím dlhu preukázané nebolo. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s hodnotením vykonaného dokazovania na toto tvrdenie žalobkyne.

Konštatuje, že ak sám veriteľ výslovne a opakovane poprel, žeby udelil súhlas s postúpením pohľadávky, a ak zároveň na toto tvrdenie neexistujú žiadne iné priame dôkazy, vyhodnotil súd prvej inštancie nepriame dôkazy správne. Ani z jedného z vykonaných dôkazov totiž nevyplýva, žeby ktorýkoľvek zo svedkov bol osobne prítomný pri výslovnom prejave žalovaného v 4. rade, ktorým by udelil súhlas s prevzatím dlhu U.. X., preto na toto skutkové tvrdenie neexistuje žiaden priamy dôkaz. Svedok je fyzická osoba, ktorá má vypovedať o skutočnostiach, ktoré vnímala svojimi zmyslami a je schopná o tom podať správu. Priamym dôkazom teda môže byť iba to, čo svedok vnímal svojimi zmyslami. Z výpovedí svedkov vyplynuli len nepriame a vágne závery o tom, že k udeleniu súhlasu malo dôjsť, tieto tvrdenia svedkov sú však iba sprostredkované. Odvolateľka poukazuje na výpovede svedkov U. V., C.. U. I., L.. L. U., Č. C.. L. M., ani v jednom prípade však nejde o priamy dôkaz, ktorý by aj pri možnej tendenčnosti výpovede žalovaného v 4. rade mohol smerovať k jednoznačnému záveru o tom, že veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu U. X., či už výslovný alebo konkludentný. Naopak aj obsah ďalších priamych dôkazov, ako je zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi U. X. R. P. C., svedčí skôr v prospech záveru, že súhlas s prevzatím dlhu udelený nebol. Tak to správne zhodnotil aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia.

23. K ďalšej odvolacej námietke spočívajúcej v tom, že aj keď nedošlo k súhlasu dlžníka s postúpením dlhu, zanikol dlh žalobkyne spojením dvoch skutočností, a to prevzatím záväzku žalobkyne U. X. a následným postúpením pohľadávky medzi P. C. R. U. X., čím došlo k splynutiu záväzku, uvádza odvolací súd, že súd prvej inštancie sa s touto okolnosťou vysporiadaval na strane 19 odôvodnenia rozsudku (tretí odsek).

24. Podľa § 534 kto sa s dlžníkom dohodne, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Veriteľovi z toho však priame právo nevznikne.

25. Ustanovenie § 534 upravuje inštitút prevzatia plnenia treťou osobou. Pri prevzatí plnenia nedochádza k zmene v osobe dlžníka, ako pri prevzatí dlhu, ani k rozšíreniu počtu dlžníkov, ako v prípade pristúpenia k záväzku. V dôsledku prevzatia plnenia vzniká popri hlavnom záväzkovom vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nový osobitný záväzkový vzťah medzi dlžníkom a treťou osobou, ktorého obsahom je záväzok tretej osoby splniť za dlžníka jeho dlh veriteľovi. Súd prvej inštancie však správne poukázal na to, že ide o vzťah výslovne medzi U. X. a žalobkyňou, pričom za porušenie tohto záväzku bol U. X. zodpovedný výlučne žalobkyni.

26. Naproti tomu k pristúpeniu k dlhu (§ 531 ods. 2 môže prísť iba za predpokladu, že tretia osoba prevezme dlh zmluvou s veriteľom a tak sa stáva dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi. Platné pristúpenie k dlhu (kumulatívna intercesia) predpokladá, že došlo k uzavretiu dohody medzi U. X. R. P. C. D. Z., Ž. U. X. zaplatí záväzok žalobkyne miesto nej.

27. Vo vzťahu k naznačeným otázkam možnej kumulatívnej intercesie, resp. prevzatia plnenia odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ani preukázanie existencie jedného z týchto dvoch vzťahov nemôže nič zmeniť na rozhodnutí o zamietnutí žaloby. Bráni tomu zásada viazanosti súdu žalobným návrhom, ktorá vyplýva z ust. § 216 os. 1 a ktorá predtým vyplývala z ust. § 153 ods. 2 O.s.p.

28. Žalobkyňa sa žalobným návrhom domáhala určenia, že povinným zo záväzku voči žalovanému v 4. rade P. C., ktorý vznikol na základe uznesenia Obvodného súdu Košice II sp.zn. 20C/456/1993 - 52 zo dňa 21.09.1993 bol v čase začatia exekučného konania nebohý U. X. O.. XX.XX.XXXX, O. V. X. M., V. X. Súd prvej inštancie je viazaný zákonným obmedzením „ne ultra petitum“, ktorý znamená, že v zásade nie je možné rozhodnúť vec nad rámec žalobného návrhu, čo je dôsledkom obsahu dispozičného a prejednacieho princípu, ktorými sa spravuje civilné sporové konanie. Žalobca je totiž subjektom, ktorý vymedzuje predmet sporového konania pokiaľ ide o konkrétny právny vzťah, o ktorom tvrdí, že existuje alebo je ohrozený alebo porušený, resp. o konkrétny nárok z tohto právneho vzťahu, ktorému žiada poskytnúť právnu (súdnu) ochranu. Súd nemôže poskytnúť ochranu právnemu vzťahu alebo právu, o ochranu ktorého žalobca nežiadal a nemôže sa vecne zaoberať iným právnym vzťahom, či iným právom alebo iným plnením než tým, ktoré vymedzil žalobca v žalobe.

29. Žalobkyňa sa v tomto konaní nedomáhala rozhodnutia, že došlo k zániku záväzkového vzťahu, splynutím práva a povinnosti u U. X.. Žalobný petit bol formulovaný výslovne na určenie povinnej osoby

v čase začatia exekúcie a ani prípadné preukázanie pristúpenia k dlhu alebo prevzatia plnenia inou osobou nemôže smerovať k vydaniu rozhodnutia, o ktoré žalobkyňa žiadala.

30. Na základe týchto okolností odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, a to vo výroku o zamietnutí žaloby, rovnako aj vo výrokoch o trovách konania podľa § 387 os. 1 CSP.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 s použitím § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobkyňa nebola úspešná, žalovaným v 1., 2. a 3. rade vznikli trovy konania, ktorých náhradu im odvolací súd priznal. Žalovanému v 4. rade trovy odvolacieho konania nevznikli.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.