Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-16-2017.pdf
PDF · 123.17 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/16/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore navrhovateľa P. F., O.. XX.X.XXXX, V. M. XX, zast. JUDr. Mikuláš Pavlík, advokát, Špitálska 6, 071 01 Michalovce, proti odporcom 1/ G. G., E.. E., O.. XX.X.XXXX, V. O. XXXX/XXX, U., zast. JUDr. Adriana Grendová, advokátka so sídlom Mickiewiczova 2, Bratislava, 2/ P. R., bytom na neznámom mieste v USA, 3/K. R., E.. Č., bytom na neznámom mieste v USA, 4/ K. E., E.. X., bytom na neznámom mieste v USA, zastúpených v konaní Slovenským pozemkovým fondom, Búdkova 36, Bratislava, 5/ U. Č., O.. XX.XX.XXXX, V. M. X, U., 6/ V. F., V. F. XX, B., 7/ T. F., V. X. XXX, 8/R. Z., V. M., O. X. XXX, Č., 9/ L.O. F., V. P. XX, XXX XX P., Č., 10/ U. V., V. Z., L. XXX/XX,11/ U. P., V. Ž. O. F., Y. X/X, 12/ R. T., O.. XX.X.XXXX, V. X. E. XXX, Č., 13/ U. F.Á., O.. XX.X.XXXX, V. M., 14/ X. I., M. XX, U., 15/ U. M., D. XX, U., 16/ X. N., M. XX, U., v spore o určenie vlastníckeho práva a protinávrhu X. B., O.. XX.X.XXXX V. M. XX, zast. R. V., O.. XX.X.XXXX, Z. V. L.. B. XXX, U., o odvolaní odporkyne v 1.rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 13C/102/2007-277 z 27.2.2015
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) určil, že navrhovateľ P. F., O.. XX.X.XXXX je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, vedenej na LV č. XXX, katastrálne územie M., registra „C“, a to parcela číslo 114 o výmere 772 m2 TTP, parcela č. 125 o výmere 1429 m2 TTP a parcela č. 383 o výmere 251 m2 zastavané plochy a nádvoria v celosti (výrok I.). Súd konanie voči žalovanému v VIII. rade U. F. a žalovanému v XII. rade W. T. zastavil (výrok II.). Súd konanie vo veci protinávrhu B. zastavil (výrok III.). Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok IV.). Vychádzal zo zistenia, že podaním došlým súdu dňa 29.2.2012 odporkyňa B. B.Á., rod. V. podala návrh, ktorým žiadala, aby súd určil, že B. B., nar. X.X.XXXX ako právna nástupkyňa po podielových spoluvlastníkoch P. R. a jeho manželke K. R., E.. Č. je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedených na LV č. XXX v k.ú. obce M., parc. č. 114 TTP o výmere 772 m2 a parc. č. 125 TTP o výmere 1429 m2 v celosti. Ďalej navrhla, aby katastrálnym úradom bola vrátená parc. č. 388/3 o výmere 251 m2, zastavaná plocha bola rovnomerne rozdelená medzi všetkých doterajších podielových spoluvlastníkoch, nakoľko sa na tejto nachádzajú prístupové cesty k jednotlivým parcelám a na nich už stojacim rodinným domom. Poukázala na skutočnosť, že P. R. R. K. R. E.. Č. boli manželmi a ich manželstvo bolo uzatvorené 2.9.1906, ktoré nadobudli kúpou od otca K. G. Č. v roku 1912. Z manželstva sa narodil syn U. R.. P. R. v I. svetovej vojne zomrel na neznámom mieste, jeho vdova K. R. E.. Č. sa dňa 17.2.1920 vydala za L. Ž., ktorí po uzavretí manželstva emigrovali do USA aj so synom K. Ž., P. R., E.. Č. U. R.. Dňa 10.11.1937 už vdovec L. Ž. aj v mene zosnulej manželky K. spolu so synom nebohej U. R. na konzuláte
Československej republiky v Clevelande Ohio USA napísali splnomocnenie, ktorým splnomocnili na všetky úkony, ktoré súviseli s užívaním a nakladaním s ich nehnuteľnosťami v obci M. K. V., E.. Ž., F. L. Ž. podľa vlastného uváženia. Zároveň ju splnomocnili na všetky právne úkony, súdne konania a pod. v súvislosti s užívaním a nakladaním s týmito nehnuteľnosťami. V čase smrti K. V., ktorá zomrela v roku XXXX L. Ž. R. U. R. ešte žili, preto k formálnemu prevodu týchto nehnuteľností na K. V. nedošlo. Tá však uvedené ale aj iné nehnuteľnosti patriace jej bratovi L. Ž. R. U. R. užívala, a následne ústnym zmluvným prevodom previedla na svoju dcéru B. B. E.. V.. Z vyjadrenia odporcov v II. a IV. rade zastúpených Slovenským pozemkovým fondom súd zistil, že podľa ich názoru žalobca nepreukázal, že sporný pozemok nadobudla ich predchodkyňa, nie je zrejme ktorý právny predchodca a ani od koho ich na základe zámeny pozemkov nadobudol právny predchodca žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že sporné nehnuteľnosti nadobudol od svojho právneho predchodcu na základe akého titulu ani kedy zo žaloby nie je zrejmé a mali za to, že nebolo doposiaľ preukázané ani podložené takými konkrétnymi okolnosťami, z ktorých by sa dalo usúdiť, že presvedčenie žalobcu a jej predchodcu o tom, že im nehnuteľnosti patria je dôvodné. Žalobca nepreukázal v prípade sporného pozemku ani oprávnenosť vstupu do držby svojej predchodkyne. Samotné užívanie nepostačuje pre splnenie podmienok. Navrhli vykonať dokazovanie, zamerané na splnenie podmienok týkajúcich sa oprávnenej držby a uplynutia zákonom stanovenej doby. Na uvedenom pojednávaní pán B. a jeho zástupkyňa pani V. oznámili súdu, že netrvajú na protinávrhu, ktorý pán B. podal, tento berú späť a žiadajú, aby ho súd v tejto časti konania zastavil. Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že trvá na podanom návrhu, poukázal na obsah uznesenia Krajského súdu sp. zn. 14Co/27/2002 zo dňa 22.4.2004 na str. 7, v ktorom uvedené skutočnosti a tvrdenia svedkov a účastníkov konania na strane žalovaných sa javia ako nevieryhodné. Poukázal na to, že užívanie predmetnej veci žalobcom bolo potvrdené aj výpoveďami žalovaných, B. B., X. F. R. U. E.. V priloženom obecnom svedectve rady MNV v Kusíne zo dňa 24.4.1980 je potvrdené, že nehnuteľnosť do svojej smrti užíval L. U. a po jeho smrti jeho dcéra s manželom, t.j. so žalovaným P. E.. Pokiaľ ide o spornú parcelu sám žalovaný P. E. tvrdil, že jeho svokrovci ju užívali len do roku 1950, potom ju užívali rodičia žalobcu a po ňom žalobca až doposiaľ. Obecné svedectvo o užívaní nehnuteľností sa týka zrejme inej časti pôvodných pozemkovo-knižných parciel zapísaných v zápise č. 133, ktoré boli predmetom dedičského konania vedeného pod sp. zn. 5C/663/1980. Z potvrdenia Obecného úradu Kusín súd zistil, že navrhovateľ je poplatníkom dane z nehnuteľností a taktiež poplatníkom dane miestneho poplatku za komunálny odpad. Z výpovede žalovanej X. I. súd zistil, že je nástupníčkou po X. N., vnučke L. F.D., ktorá uviedla, že vedela, kde sa nachádza sporný pozemok a tento je za domom žalobcu F.Á., vedela že to užívajú F., nevedela však uviesť kto je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. S mamou sa o tom nerozprávali. Z výpovede žalovanej U. M. súd zistil, že je právnou nástupkyňou po neb. X. N., vnučke L.Ú. F. a pripojila sa k prednesu jej sestry, že k vlastníctvu predmetných nehnuteľností nemala žiadne vedomosti, preto sa ani nevedela vyjadriť. Súd dôvodil, že po smrti R. X. X. E.. XXXX nadobudli vlastnícke právo k tomuto podielu jeho pozostalé 4 dcéry, v záp. č. 133, spoluvlastnícky vedené pod B7, a/ U. E. E.. X. X/XX, B7b K. E. E.. X. X/XX, B7c R. Č. E.. X. X/XX a pod B7/d L. F. E.. X. X/XX. Podielový spoluvlatník v B4 P. R. zomrel v období I. svetovej vojny na neznámom mieste, vdova po ňom K. R. rod. Č. sa v roku 1920 po druhýkrát vydala za L. Ž., s ktorým okolo r. 1925 odišla do USA. Pri odchode sa ústne dohodla so susedom a podielovým spoluvlastníkom R. X., ktorý bol starým otcom navrhovateľa, že až do ich návratu môže užívať a obhospodarovať aj jej role, ktoré mali spolu obaja zapísané v záp. č. 133. Ostatné nehnuteľnosti, ktoré vlastnila v extraviláne obce zverila do užívania L. M., tiež občanovi z obce M.. K. R. sa už z USA nikdy nevrátila. Zomrela tam okolo roku 1935 na neznámom mieste. Zverené parcely zapísané v zap. č. 133 užíval až do svojej smrti R. X., spolu so svojou mladšou dcérou L. F., ktorá bola matkou navrhovateľa, pretože tá aj napriek tomu, že sa vydala a založila si vlastnú rodinu zostala žiť v spoločnej domácnosti s rodičmi a spolu s nimi hospodárila. Rodičov dochovala a po smrti užívala naďalej aj parcely, ktoré im zverila do užívania K. R. pri odchode do USA. L. F.D. matka navrhovateľa v r. 1946 odkúpila od svojej sestry K. E. E.. X.M. záp. č. 133 vedenej pod B7b, jej spoluvlastnícky podiel 3/20 z celku, lebo tá sa odsťahovala do USA, odkiaľ sa už nevrátila. L. F. získala darovaním aj spoluvlastnícky podiel 3/20 z celku od svojej sestry R. Č., E.. X., ktorá jej ho darovala z vďaky, že sa starala a pomáhala rodičom v starobe a ich aj dochovala. L. F., E.. X. dnes už nebohá matka a právna predchodkyňa navrhovateľa P. F., ktorá bola sestrou pozemnoknižných spoluvlastníčok U. E., K. E. R. R. Č., bola na základe takto nadobudnutých podielov v skutočnosti spoluvlastníčkou 9/20 z celku, a rozhodnutím súdu nadobudla právo dať si ich zapísať na svoje meno. L. F. matka navrhovateľa takto po nadobudnutí podielov od svojich sestier 6/20 z celku svojho podielu 3/20 z celku a užívaním podielov 8/20 z celku po K. R. R. P. R. užívala a hospodárila
na 17/20-tinách z celkovej výmery záp. č. 133. Tie potom čiastočne v dedičskom konaní a čiastočne ústnym prevodom od matky nadobudol do vlastníctva a užívania navrhovateľ P. F. s tým, že matku dochová až do konca jej života, čo sa aj stalo. Po podielovej spoluvlastníčke U. E. E.. X. v záp. č. 133 vedenej pod B7a, ktorá bola tiež sestrou L. F. matky navrhovateľa rozhodnutím súdu nadobudol vlastnícke právo k jej podielu jej syn P. E. a po jeho smrti v dedičskom konaní nadobudla vlastnícke právo jeho dcéra G. G. E.. E.M.. Tento podiel z nehnuteľností je už predpísaný na LV č.XXX, ktorý je evidovaný v k.ú. U., k.ú. M. register „C“. Vlastníctvo G. G. na LV č.XXX, k.ú. M. je iba formálne, nakoľko jej podiel pod B2 v 3/20 je vedený na LV č. XXX, čo je zrejmé z rozsudku Okresného súdu Michalovce pod č. k. 5C/663/80-23. Na základe toho už podieloví spoluvlastníci, ako aj právny nástupcovia a to po U. E.M., K. E. R. R. Č. majú byť vymazaní z LV č.XXX tak, ako hore bolo uvedené, t.j. K. E. svoj podiel predala na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.7.1946, L. F. /matka navrhovateľa/ a R. Č. darovacou zmluvou zo dňa 30.3.1973 previedla svoj podiel na L. F. /matka navrhovateľa/. Preto žiadal, aby súd rozsudkom určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXX k.ú. M. a to parc. č. 114 o výmere 772 m2 TTP, parc. č. 125 o výmere 1421 m2 TTP a parc. č. 388/3 o výmere 251 m2 zastavané plochy a nádvoria v celosti. Z výpovede žalovanej G. G. vykonanej dožiadaným súdom Okresným súdom Pezinok zo dňa 17.10.2014 súd zistil, že nesúhlasila so žalobným návrhom, žiadala ho zamietnuť ako nedôvodný a to z dôvodu, že dedičstvo po otcovi 3/20 v LV č. XXX parc.č. 125 rozloha 386 m2 a parc. č.114 na LV č. XXX o výmere 772 m2 boli pôvodnými vlastníkmi právni predchodcovia matky odporkyne G. G.Č., zo strany matky B. E., E.. U., žalobca P. F. nebol v žiadnom príbuzenskom pomere s matkou odporkyne, bol v príbuzenskom pomere s otcom odporkyne. Uviedla, že okruh žalovaných napriek opakovaným vyjadrenia žalovanej v I. rade stále nie je správny a jeho ustálenie je úlohou súdu a predovšetkým žalobcu. Súd citujúc § 129, § 130, § 134 ods.1 O.z. uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca dostatočne preukázal spôsob a titul nadobudnutia vlastníctva sporných nehnuteľností, preukázal, že získal k sporným parcelám vlastnícke právo titulom dedenia, ako aj reálnou deľbou a následným splnením vydržacích podmienok podľa § 134 OZ, čo preukázal predloženými listinnými dôkazmi, z ktorých súd jednoznačne dospel k záveru, že u žalobcu došlo k oprávnenej držbe, a preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Skutočnosť, že žalobca preukázal oprávnenosť vstupu do držby preukázali aj svojimi výpoveďami, nebohí žalovaní, ktorí tieto skutočnosti potvrdili tak, ako bolo hore uvedené, tvrdenie žalovanej v I. rade, že ona je vlastníčkou sporných nehnuteľností je nepravdivé, pretože jej vlastníctvo je len formálneho charakteru, avšak žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že vlastníctvo predmetných nehnuteľností skutočne prešlo na ňu. Aj skutočnosť, že pán B. svoj protinávrh, ktorým preukazoval skutočnosť, že vlastníčkou predmetných nehnuteľností je jeho matka zobral späť, dokumentuje, že návrh žalobcu bol podaný dôvodne a argumentácia právneho zástupcu žalobcu podložená listinnými dôkazmi podľa názoru súdu vyvrátila tvrdenie uvádzané v protinávrhu a prisvedčila ku skutočnosti, že skutočným vlastníkom predmetných nehnuteľností je žalobca a že žalobca nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam zákonným spôsobom. Vzhľadom k tomu, že žalobca zobral svoj návrh voči žalovaným W. T. a U. F. späť a žiadal, aby súd konanie vo veci zastavil, preto súd konanie voči týmto podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Vzhľadom k tomu, že pán B. zobral ako aj jeho zástupkyňa protinávrh späť a žiadali, aby súd konanie vo veci zastavil, preto súd konanie vo veci protinávrhu v zmysle ust. § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 O.s.p.tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal, pretože nikto z účastníkov si náhradu trov konania neuplatnil.
2. V podanom odvolaní navrhla odporkyňa v 1.rade zrušiť rozsudok v celom rozsahu a aby jej odvolaniu bolo vyhovené, právna zástupkyňa poukázala na nedostatok aktívnej legitimácie v spore pre žalobcov, nepáčilo sa jej vyhotovenie výpovede B. v konaní 14Co/27/2002 Krajského súdu v Košiciach (na poslednej strane 6. odstavec). V odvolaní namietala, že odvolanie vo veci samej odôvodňujem v zmysle § 205 ods. 1 písm. d) a písm. f). Skutkový stav zistený Okresným súdom Michalovce a uvedený na strane 5 napadnutého rozsudku sa týka vlastníckych a užívateľských vzťahov datovaných od roku 1920 resp. 1925, kde sám žalobca vo svojom podaní uvádza, že jeho údajní právni predchodcovia sa s vlastníkmi dohodli na užívaní a obhospodarovaní ich nehnuteľnosti (záp. č. 133) a nie o ich prevode, kúpe, darovaní. Samotný fakt, že pôvodní vlastníci sa už na Slovensko nevrátili a zomreli pravdepodobne v roku 1935 na neznámom mieste nič nemení na skutočnosti, že do dnešného dňa môže trvať len užívateľský vzťah. V tomto smere namietam i aktívnu legitimáciu žalobcu, keďže ani on, ani jeho právni predchodcovia nikdy nemohol mať iné práva ako tie, ktoré vyplývajú z ústnej dohody o užívaní. Keďže vo svojich podaniach a výpovedi
žalobca potvrdzuje svoju vedomosť o tom, že jeho právni predchodcovia máli sporné nehnuteľnosti v užívaní, nemohol byť dobromyseľný a nemal z čoho usudzovať, že k uvedeným parcelám mali vlastnícky vzťah on, alebo jeho právni predchodcovia, od ktorých sa dozvedel o užívaní. Nemohol teda nadobudnúť dobrú vieru, že vec užíva ako vlastník a jeho právni predchodcovia, ktorí taktiež nehnuteľnosti len užívali, ale nevlastnili, nemohli, ani predať, ani darovať ústnou zmluvou nehnuteľnosti, ak aj je nedostatok písomnej formy. Nemal taktiež súd prvej inštancie rozhodnúť o protinávrhu p. B., ktorého procesné postavenie je nejasné a neisté.
3. Vo vyjadrení k odvolaniu žiadali navrhovatelia bez náhrady trov konania potvrdiť rozsudok ako vecne správny (napr. U. Č., T. F. č.l. 305). Žalovaná v 1. rade vo svojom odvolaní okrem iného poukázala na to, že sám žalobca vo svojom podaní uvádza, že jeho právni predchodcovia sa s vlastníkmi dohodli na užívaní a obhospodarovaní ich nehnuteľností (záp. č. 133) a nie o ich prevode, kúpe, darovaní a že do dnešného dňa môže trvať užívateľský vzťah a z toho dôvodu namieta aj aktívnu legitimáciu žalobcu. Pokiaľ ide o toto tvrdenie žalobkyne v 1. rade mali za to, že je nepravdivé, na čo už niekoľko krát poukazovali a podľa ich názoru sa s tým súd vysporiadal v priebehu svojho konania a to spôsobom, ako je uvedené na strane 7 začínajúc slovami v siedmom riadku: Výpovede účastníkov v konaní o užívaní parcely č. 114 v minulosti sú prevažne v prospech žalobcu. Z dôvodu výpovede svedkov sa javí nevierohodným tvrdenie žalovaného P. E. (prvý predchodca žalovanej v 1. rade) pokiaľ tvrdí, že medzi inými aj spornú parcelu odpredala jeho matka v roku 1935 L. U.. Za daného stavu tvrdenie žalobkyne v odvolaní je účelové bez poznania skutočnosti, ktoré tlmočí iba sprostredkovane, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že všetci účastníci konania súhlasili s návrhom žalobcu a podľa jeho vedomosti sa voči tomuto rozsudku okrem žalovanej v 1. rade nikto neodvolal. Vzhľadom na horeuvedené mali za to, že rozsudok Okresného súdu zo dňa 27.2.2015, č. k. 13C 102/2007 bol vydaný na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, a preto navrhli, aby odvolací súd tento ako vecne správny potvrdil.
4. Vo vyjadrení k odvolaniu osobitne X. N. uviedol, že nemá voči rozhodnutiu žiadne výhrady a námietky.
5. Odvolací súd postupom podľa § 385 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1, 2 CSP a zistil, že sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny a to i napriek námietkam uvedeným v odvolaní, ktoré neprinášajú nové skutočnosti.
6. V uvedenej veci súd prvej inštancie nerozhodol prvý raz, keď napr. uznesením č.k. 4Co/178/2009-88 Krajský súd v Košiciach zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie.
7. Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.h/ CSP.
9. Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355 CSP), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 365 ods.1 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade strana sporu objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.
10. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
12. Odvolací súd dáva do pozornosti stranám sporu, že správne sa vysporiadal súd prvej inštancie v priebehu konania ohľadne vydržaní parcely č. 114 a aj zákonne vyhodnotil dôkazy, ktoré vykonal on sám. Odvolací súd už nemôže bez doplnenia dokazovania vyhodnocovať inak dôkazy, ak súhlasí so zisteným skutkovým stavom, pretože konanie pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom predstavuje určitú jednotu, odvolacie konanie je pokračovaním a vzájomne tieto konania súvisia.
13. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny, žalobe malo byť vyhovené samozrejme už skôr, ale pre nedostatočne zistený skutkový stav bol zrušovaný viac razy rozsudok súdu prvej inštancie. Nemožno vyhodnotiť tvrdenia odporcu P. E. (predchodca odporkyne v 1.rade) ako vierohodnú, keď stále opakoval a tvrdil, že medzi inými aj spornú parcelu mala odpredať jeho matka v roku 1935 L. U., lebo je to účelové tvrdenie.
14. Je len na súde prvej inštancie ako vyhodnotí dokazovanie, keďže vyhodnotil dôkazy na základe zisteného skutkového stavu, popísal ako dospel k záveru, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX kat.úz. M. do reg. „C“, parc. č. 114 a parc. č. 125 ako aj parc. č. 383, jeho záver je zákonný a presvedčivý.
15. Z listinných dôkazov vyplýva, že boli splnené vydržacie podmienky podľa zákonných parametrov uvedených v § 134 Obč.zák., zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, oprávnená držba bola preukázaná, aj nebohí odporcovia potvrdili skutočnosti tvrdené navrhovateľom. Bez právneho významu a relevancie je rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania o protinávrhu svedka B., ktorý nebol stranou v tomto spore. Protinávrh B. bol vzatý späť, a preto zákonne bolo aj konanie o tomto protinávrhu zastavené s poukazom na § 96 OSP (rozumej za platnosti CSP do 30.6.2016).
16. Odvolací dôvod, ktorý nebol označený odporkyňou v odvolaní podľa § 365 ods.1 písm.b/ CSP spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo aj rozhodnutím súdu došlo k odňatia možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP.
17. Podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, zavedenej zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Dôležitým článkom v Ústave je aj čl. 47 ods.3 Ústavy, o tom, že všetci účastníci sú si v konaní podľa ods.2 rovní. S poukazom na § 470 ods.1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
18. S poukazom na § 470 ods.2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
19. Odvolateľka podávala odvolanie v čase účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, Občiansky súdny poriadok, ktorý bol účinný do 30.6.2016. Odvolací súd podľa zákona postupoval a prejednal odvolanie v čase účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z., v znení neskorších predpisov CSP, ktorý je účinný od 1.7.2016.
20. Odvolací súd len konštatuje, že 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, zák. č. 160/2015 Z.z. a odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci (spore) po 1.7.2016 so starostlivosťou postupoval na základe úpravy z prechodného ust. § 470 ods.1 CSP a okrem iného odvolací súd posudzoval podmienky prípustnosti odvolania podľa právneho stavu existujúceho v čase podaného odvolania podľa príslušných ustanovení OSP, lebo dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby tu bolo naplnenie princípu právnej istoty.
21. Odvolanie podala odporkyňa v 1.rade 8.6.2015, aj keď je označené odvolateľkou dátumom 5.6.2015 v zákonom stanovenej lehote.
22. Podľa ustálenej súdnej praxe aplikácia § 116 ods.2 zák. č. 141/1950 Zb. o oprávnenej držbe, odvolací súd doplňuje, že držiteľ si od oprávneného držiteľa môže započítať držbu ten, kto vydržal nehnuteľnosť aj vydržaciu dobu predchodcu, pričom podľa ustálenej súdnej praxe, Rozhodnutie 911/1932 Najvyššieho súdu ČSR, úradná zbierka rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu ČSR, ak došlo medzi spoluvlastníkmi k rozdeleniu nehnuteľnosti na samostatné časti a tieto sa takto v rozdelenom stave užívali aj naďalej, k zrušeniu spoluvlastníctva došlo faktickým reálnym rozdelením nehnuteľností. Dlhotrvajúca držba a užívanie nehnuteľností zapísaných do pozemkovej knihy s menami spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci aj určené časti z týchto nehnuteľností mali vo výlučnej držbe a užívaní, znamená uzavretie dohody strán o deľbe, prípadne o zámene týchto nehnuteľností a to nielen čo do držby, ale aj čo do vydržania vlastníckeho práva. Právni predchodcovia navrhovateľa jednoznačne od roku 1950 (50 rokov) užívali nehnuteľnosti v dobrej viere (boli to jeho rodičia - F. L.) a boli podľa zák. č. 141/1950 Zb. Obč.zák. dobromyselní (rozs. NS 5Cdo/7/2011 z 2.6.2012).
23. Odvolací súd poznamenáva, že skutkové zistenie súdu má oporu vo vykonaných dôkazoch a oboznámených listinách. Medzi dôkazmi, ktoré vyhodnotil súd prvej inštancie a hodnotením dôkazov nebol zistený logický rozpor. Na podporu vykonaných dôkazov súdu prvej inštancie odvolací súd
poukazuje na to, že len oprávnený držiteľ môže vydržať časť nehnuteľnosti, t.j. ten kto s vecou nakladá ako so svojou aj so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje a o tom, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolností dobromyselný, musí byť zhodnotené objektívne, lebo ak dôjde k sporu, nestačí len zamerať dokazovanie na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa, ale je treba vykonať dôkazy, ktoré navrhnú všetci účastníci konania (teraz strany sporu, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 2M Cdo 16/2010 z 28.6.2011, R 42/1993 ohľadne pravidiel pre hodnotenie dôkazov, keď OSP nepredpisuje tieto pravidlá).
24. K samotnej oprávnenosti držby s akcentom na reálnu deľbu nehnuteľností a vydržanie poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22Cdo/469/2004 z 19.5.2004, publikované pod Rc 40/2000.
25. Preto ak odvolací súd považoval zistený skutkový stav za dostačujúci a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie za správne, nemohol už korigovať rozhodnutie súdu, ak nezopakoval dokazovanie, keďže vychádzal zo zhromaždeného skutkového materiálu súdu prvej inštancie.
26. Ani odvolateľka v odvolaní neponúkla relevantné dôkazy, ktoré by mohli zmeniť zásadne zistený skutkový stav.
27. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu a o trovách odvolacieho konania rozhodol vzhľadom na úspech navrhovateľov podľa § 396 CSP a odvolateľka nemala úspech v konaní a ďalším odporcom žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
28. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.