Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/262/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu M. proti žalovanému R., zastúpenému V., o vylúčenie veci z exekúcie, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. mája 2017, č.k. 24C/9/2017-52, takto

rozhodol:

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie o vylúčení veci z exekúcie a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 08.08.2016 domáhal proti žalovanému vylúčenia veci z exekúcie. Súd prvej inštancie po predbežnom právnom posúdení dospel k záveru, že žaloba je zjavne nedôvodná a v zmysle § 138 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) vyzval žalobcu na jej späťvzatie. Na základe výzvy žalobca podaním zo dňa 28.04.2017, doručeným dňa 04.05.2017, zobral žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť, pričom žiadal aj o oslobodenie spod povinnosti náhrady nákladov z dôvodov hodných osobitného zreteľa. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 257 CSP. Povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania je skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. I keď žalobca zobral žalobu späť na základe výzvy súdu prvej inštancie, možno konštatovať, že procesne zavinil zastavenie konania, nakoľko podal nedôvodnú žalobu, v dôsledku čoho ho súd vyzval na jej späťvzatie. Napriek tomu, že boli naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania žalovanému, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade je na mieste neprihliadať na toto procesné zavinenie žalobcu a následne aplikoval ustanovenie § 257 CSP, ktoré umožňuje náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa bral do úvahy najmä skutočnosť, pre ktorú žalobca podal žalobu. Touto skutočnosťou bolo predovšetkým správanie druhej osoby - dlžníka, za ktorého žalobca z dôvodu ručenia platil, respektíve aj naďalej platí jeho záväzky. Chovanie inej osoby tak donútilo žalobcu nielen domáhať sa ochrany na súde (i keď z právneho hľadiska nedôvodne) a zároveň ho dostalo do zlej finančnej situácie. Súd prvej inštancie má za to, že už samotné plnenie žalobcu ako ručiteľa je dosť zaťažujúce a nebolo by spravodlivé zaťažiť ho ďalšou povinnosťou platenia v podobe náhrady trov konania.

2. Proti tomuto uzneseniu vo výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie o nepriznaní trov konania žalovanému zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Žalovaný uviedol, že súhlasí s tým, že žalobca je značne finančne zaťažený. S uvedenou záťažou však žalobca ako ručiteľ musel počítať pri prevzatí ručiteľského záväzku. Nesúhlasí s tým, že správanie dlžníka možno považovať za dôvod

podania žaloby. Nikto žalobcu nenútil žalobu podať. Žalobca sa tak rozhodol sám a urobil tak dobrovoľne. Žalobca si na svoju obranu vybral tú najhoršiu možnosť, keď sa rozhodol žalovať žalovaného, nakoľko tým tretiemu subjektu spôsobil nutnosť vynaložiť náklady na obranu voči nedôvodnému nároku. Žalobca mal aj iné možnosti sa brániť. V prvom rade mal odmietnuť plniť na úverový účet dlžníka a dohodnúť so stavebnou sporiteľnou splácanie na jej vlastný účet, ktorý nebol zaťažený exekúciou. V druhom rade mal možnosť vyhľadať odborníka - právnika a poradiť sa s ním o tom, či je žaloba, ktorú sa chystá podať, dôvodná. Žalovaný nepovažuje za spravodlivé, že súd pri rozhodovaní o trovách konania prihliadol len na záujmy žalobcu a celú výšku trov preniesol na žalovaného, ktorý sa týmto stal obeťou. Žalovaný vyjadril porozumenie, že z pohľadu toho, že žalobca platil za dlžníka, sa môže zdať nespravodlivé, aby zaplatil aj trovy právneho zastúpenia žalovaného, ale dodal, že súd v tomto prípade jednu nespravodlivosť napravil spáchaním inej nespravodlivosti a trovy nechal zaplatiť subjektu, ktorý nič neinicioval, len sa bránil proti nedôvodnému nároku. Žalobu súd posúdil ako nedôvodnú až po vyjadrení žalovaného k žalobe (ak by tak súd urobil po podaní žaloby pred jej zaslaním žalovanému, tak by trovy právneho zastúpenia nevznikli). Z hľadiska skutkového stavu pre rozhodnutie žalovaný namietal tiež skutočnosť, že pomery žalobcu neboli v konaní predmetom žiadneho dokazovania a jeho vyhlásenie o tom, že je v zlej finančnej situácii, by nemali pre súd byť dostatočným dôvodom na zbavenie ho zodpovednosti za vlastné činy a následky, ktoré tým spôsobil. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca pred podaním žaloby nekontaktoval žalovaného a svoj zámer podať žalobu mu neoznámil. Ak by k tomu došlo, žalovaný by mu vysvetlil svoj právny názor a je pravdepodobné, že žaloba by vôbec nebola podaná.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v odvolaním napadnutej časti podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti - vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 388 zmeniť.

5. Výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie zastavené, nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho nepreskúmaval.

6. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

7. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

8. Náhradu trov konania v prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, upravuje ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ustanovenie § 256 ods. 1 predpokladá zodpovednosť za zavinenie tej strany sporu, ktorej procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Preto, ak žalobca vezme návrh späť, v zásade platí, že zastavenie konania zavinil a je preto povinný hradiť trovy konania žalovanému. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania žalovaného z dôvodov hodných osobitného zreteľa, aplikujúc § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V zmysle dôvodovej správy k § 257 je potrebné vykladať dôvody hodné osobitného zreteľa prísne reštriktívne.

9. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje vždy kumulatívne spojenie dvoch podmienok a to: a) dôvody hodné osobitného zreteľa a b) výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. To však neznamená, že tým sa vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. K aplikácii ustanovenia § 257 môže dôjsť aj z aspektov sociálnych. Dôvodom, spočívajúcim v pomeroch strán, je napr. skutočnosť, že strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne sa v takej závažnej, sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu.

10. Ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie ustanovenia § 257 neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

11. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda možno zhrnúť nasledovne: a) neprimeraná tvrdosť, b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, c) povaha a okolnosti sporu, d) zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, e) osobné pomery strany sporu.

12. Súd prvej inštancie ako dôvod hodný osobitného zreteľa bral do úvahy skutočnosť spočívajúcu v správaní druhej osoby - dlžníka, za ktorého žalobca z dôvodu ručenia platil, respektíve aj naďalej platí jeho záväzky, čo žalobcu dostalo do zlej finančnej situácie. Odvolací súd preto preskúmal tieto dôvody a má za to, že správanie tretej osoby nemožno v takomto prípade považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Žalovaný svojím konaním predmetný spor nevyvolal. Podiel na vzniku sporu nemožno pričítať žalovanému, ale v celom rozsahu iba žalobcovi.

13. K dôvodnosti podanej žaloby žalobcu, rovnako ako uvádza súd prvej inštancie, je vzhľadom na všetky okolnosti možné predpokladať, že žalobca by nebol v konaní úspešný. Predmet sporu o vylúčenie veci z exekúcie, vzhľadom na existenciu početnej judikatúry v tomto smere, tiež nemožno považovať za doposiaľ neriešenú a zložitú právnu problematiku, ktorá by zakladala dôvod hodný osobitného zreteľa.

14. Z okolností sporu ďalej vyplýva, že motívom podania žaloby žalobcu bol jeho ručiteľský záväzok k tretej osobe - dlžníkovi. Tento ručiteľský záväzok sa však nijako nedotýka žalovaného. Z podstaty ručiteľského vzťahu vyplýva, že v prípade, ak dlžník neplní svoj záväzok, povinnosť plnenia preberá ručiteľ. Žalobca ako ručiteľ musel s touto možnosťou pri vzniku ručiteľského záväzku počítať. V prípade, že ručiteľ za dlžníka plnil z ručiteľského záväzku, ručiteľ je z tohto plnenia finančne zaťažený, no zároveň získava vo vzťahu k dlžníkovi postavenie veriteľa a tieto finančné prostriedky môže od dlžníka vymáhať. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že okolnosti splácania dlhu z dôvodu ručiteľského záväzku ručiteľom veriteľovi sú predmetom súkromnoprávneho vzťahu z predmetného záväzku medzi zmluvnými stranami. Zhoršenú finančnú situáciu žalobcu ako ručiteľa tak nemožno posúdiť ako dôvod na aplikáciu § 257 CSP. Zároveň treba dodať, že skutočnosť plnenia žalobcu ako ručiteľa za dlžníka z ručiteľského záväzku nemožno považovať za výnimočnú okolnosť v zmysle § 257 CSP.

15. Odvolací súd, vzhľadom na uvedené, nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností v zmysle § 257 vyznievajúcich v prospech žalobcu, a preto podľa ustanovenia § 388 napadnuté uznesenie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. l, § 396 ods. 1 CSP. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu voči neúspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262 ods. 2 .

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .