Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/142/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú F. S. nar. XX.XX.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Košice, Staničné námestie č. 9, Košice dieťaťa rodičov X. S. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v F. na G. X zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Petrom Holéczym so sídlom v Košiciach na Vojenskej 5 a V. R. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v F. na C. 16 zastúpený advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou so sídlom v Košiciach na Štúrovej 20 v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 8.2.2017 č.k. 11P 73/2016-89 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o výživnom pre maloletú F. S. nar. XX.XX.XXXX a vo výroku o dlhu na výživnom.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 8.2.2017 č.k. 11P 73/2016-89 zveril maloletú F. S. nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky, ktorá ju bude zastupovať a spravovať jej majetok. Zaviazal otca prispievať na výživu maloletej F. 80 Eur mesačne od 26.5.2016 do budúcna vždy do 15-teho dňa v mesiaci dopredu matke dieťaťa. Dlžné výživné 515,67 Eur za obdobie od 26.5.2016 do 31.1.2017 povolil otcovi splácať v mesačných splátkach 50 Eur spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok s tým, že splatnosť prvej splátky je po právoplatnosti rozsudku. Úpravu styku otca s maloletou neurčil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. Proti výrokom rozsudku o výživnom a dlžnom výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie otec dieťaťa z dôvodov podľa § 355 ods. 2, § 357 písm. d/, § 362 ods. 1 a § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Zdôraznil, že súd určil výživné 80 Eur mesačne na základe nepravdivých, ničím nepodložených a nepreukázaných tvrdení. Uviedol, že má ukončené len základné vzdelanie a po jeho nadobudnutí navštevoval Stredné odborné učilište R. na S. č. X v F., kde ukončil iba prvý ročník. Vzhľadom na jeho vzdelanie je veľmi náročné nájsť si zamestnanie, o ktoré sa pravidelne uchádza v rôznych firmách, chcel by pracovať ako vodič, avšak zatiaľ neúspešne. Od 21.11.2016 je zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a poberá dávku v hmotnej núdzi 61,60 Eur. Okrem vyživovacej povinnosti voči maloletej F. má vyživovaciu povinnosť k maloletému U. R. nar. XX.X.XXXX a k maloletej G. R. nar. X.XX.XXXX, na výživu ktorých bol zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Košice I z 13.8.2015 sp. zn. 18P 205/2014 spolu vo výške 55 Eur mesačne. Namietal odôvodnenie rozsudku v bode 7, pretože brigádnicky môže pracovať na stavbách iba v letných mesiacoch a v čase podania odvolania nemal žiaden príjem z brigády. Konštatovanie súdu, že za bývanie platí 250 Eur mesačne je nesprávne, pretože musí hradiť náklady bývania 300 Eur mesačne. Namietal bod 9 odôvodnenia rozsudku, že jeho príjem je 800 Eur až 900 Eur mesačne, ako tvrdila matka dieťaťa, pretože príjem v takejto výške nikdy nemal. Vo vzťahu k dlžnému výživnému uviedol, že dieťa nikdy netrpelo núdzou, vždy bolo o neho riadne postarané, ale matka

nevedela hospodáriť s finančnými prostriedkami, preto namieta aj výšku dlžného výživného. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o výživnom a dlhu na výživnom zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Žiadal, aby matka bola povinná nahradiť mu trovy právneho zastúpenia 153,68 Eur na bankový účet právnej zástupkyne v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Matka dieťaťa vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť. Vyjadrila názor, že ústredným motívom otca je presvedčenie, že jeho povinnosťou vo vzťahu k vlastným maloletým deťom po celý život je zaplatiť výživné max. 30% zo sumy životného minima a zároveň jeho ľahkomyseľný postoj vo vzťahu k plodeniu detí. Silnú oporu v tomto presvedčení otec nachádza v rozsudku Okresného súdu Košice I z 13.8.2015 sp. zn. 18P 205/2014, ktorý mu určil výživné voči dvom maloletým deťom vo výške 30% zo sumy životného minima. Uviedla, že odvolaním napadnutý rozsudok sa veľmi zodpovedne zaoberal nielen preukazovaným príjmom otca, ktorý predstieral súdu ako svoj jediný príjem, ale sa zaoberal aj skutočnými nepriznávanými príjmami a príjmami, ktoré by mohol získať, keby sa úmyselne nevyhýbal práci v riadnom pracovnom pomere. Veľmi správne súd prvej inštancie zobral do úvahy príjmy, ktoré mesačne otec preukázateľne do ich spoločnej domácnosti donášal a ktoré pochádzali z jeho práce mimo pracovného pomeru, ktoré mal súd za dokázané aj svedecky, keďže žila s ním vyše roka v spoločnej domácnosti a videla na vlastné oči, koľko zarábal, koľko peňazí mesačne donášal domov a vzhľadom na túto priaznivú finančnú situáciu sa aj rozhodla mať s ním dieťa. Z ďalších svedeckých výpovedí vyplynulo, že tu boli iní ďalší zamestnávatelia otca, ktorí ho zamestnávali na čierno, takže mu mohli vyplácať peniaze, ktoré neboli zdanené, a preto mohli byť o to vyššie. Zamestnávatelia otcovi poskytovali aj iné benefity v podobe bezplatného ubytovania, ktorého hodnota dosahovala rôzne sumy, ale až okolo ďalších 30 Eur mesačne. Súd prvej inštancie naviac zistil, že otec sa schválne vyhýbal evidencii na úrade práce, bol dobrovoľne nezamestnaný, pretože vedel, že si na jednej strane zarobí stavebnými prácami a tým si skutočne aj vedel zarobiť a na druhej strane môže ľahko pred úradmi a súdmi predstierať nemajetnosť. Až v priebehu konania sa 21.11.2016 prihlásil na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie. Poukázala na ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine s tým, že otec si schválne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto zákonného ustanovenia a nepriznal a nesprístupnil súdu žiadne údaje o svojich príjmoch, takže ich vlastne zatajoval a súd k nim dospel až svedeckými zisteniami, preto sa na neho plne vzťahuje toto zákonné ustanovenie a súd je povinný predpokladať jeho mesačný príjem vo výške 20-násobku sumy životného minima. Súd prvej inštancie rovnako správne prihliadol k tomu, že otec predstiera, že nevie si zohnať riadnu prácu, pretože podľa aktuálnych údajov ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny na trhu práce sú tisíce voľných pracovných miest, na ktoré má kvalifikáciu a aj možnosť sa riadne prihlásiť a riadne sa zamestnať. Súd prvej inštancie teda prihliadol aj na to, že otec sa vyhýba riadnej práci. Ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí, otec pracuje brigádnicky nie na vonkajších stavbách, ale prevažne na prerábkach bytov nepretržite po celý rok, ktoré práce nemajú žiadnu náväznosť na počasie, ako sa otec v odvolaní pokúša podsunúť súdu prvej inštancie, že pracuje len v lete. Výdavok za bývanie, ktoré otec v odvolaní uvádza vo výške 300 Eur sa vzťahuje zrejme na dobu, od kedy býva znovu spolu s bývalou manželkou a ich spoločnými deťmi, teda nejde o jeho vlastný výdavok. Otec je zjavne naďalej falošne presvedčený pod vplyvom rozsudku na svoje prvé deti deti, že iné, ako absolútne minimálne výživné 30% zo sumy životného minima pre neho ani neprichádza do úvahy. Vo svojom odvolaní neuviedol nič nové, čo by už nevedel aj súd prvej inštancie.

4. Kolízny opatrovník dieťaťa doporučil potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu vo výrokoch, ktoré otec napadol odvolaním.

5. Otec dieťaťa vo svojom stanovisku k vyjadreniu matky zdôraznil, že podal návrh na zapretie otcovstva k maloletej F., nakoľko nemôže byť jej biologickým otcom a v tejto súvislosti konštatoval, že matka mu bráni v stretávaní sa s maloletou dcérou s tým, že nie je jej biologickým otcom. Nikdy nemal bezplatné ubytovanie, resp. ubytovanie, za ktoré by nemusel uhrádzať nájom, ako to tvrdí matka vo svojom vyjadrení a svedok H. P. výšku mesačného nájmu v rodinnom dome 300 Eur mesačne potvrdil. Poukázal aj na svedeckú výpoveď H. G., že ho zamestnával pred 4-5 rokmi po dobu dvoch týždňov a jedine matka vypovedala, že jeho príjem je okolo 1.000 Eur, ktoré tvrdenie súd pri rozhodovaní o výške výživného zrejme zobral do úvahy a určil mu neprimerane vysoké výživné, ktoré ho stavia do neúnosnej situácie. Nie je pravdou tvrdenie matky, že pracuje na rekonštrukcii bytov nepretržite, pretože pracoval pri poslednej rekonštrukcii zhruba pred dvomi rokmi, ktorú prácu mu našla práve matka dieťaťa. Poukázal

aj na to, že matka uzavrela manželstvo a jej manžel je profesionálnym vodičom kamiónu s mesačným príjmom 2.500 Eur.

6. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65, § 66 bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a otec ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti k maloletej F.. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery o výživnom zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o výživnom odvolací súd dodáva, že v prípade určenia výživného od rodiča pre maloleté dieťa musí byť zachovaný princíp ochrany záujmu maloletého dieťaťa, kedy je súd povinný vychádzať z čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa zverejnený v Zbierke zákonov ako oznámenie FMZV pod č. 104/1991, z ktorého vyplýva, že sa má prihliadať na právo každého dieťaťa na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný a duchovný vývoj a pri skúmaní potrieb oprávneného dieťaťa je potrebné vziať do úvahy nielen potreby obvyklé, pravidelne sa vyskytujúce pre potreby jeho všestranného vývoja, ale potreby prospešné pre jeho budúci všestranný vývoj, ako sú i záľuby a záujmy dieťaťa, podpora nadania dieťaťa pre prípravu na budúce povolanie, ale i potreby nepravidelné alebo náhodné. Odvolací súd posúdil pomery účastníkov a dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd prvej inštancie, že výživné 80 Eur mesačne pre maloletú F. je, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, primerané potencionálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam otca a jeho majetkovým pomerom, zohľadňuje odôvodnené potreby maloletej F. preukázané v rozhodnom období, ako aj tú skutočnosť, že otec má dve ďalšie vyživovacie povinnosti voči maloletým. Odvolací súd sa rovnako v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý posúdil schopnosti a možnosti otca z hľadiska princípu potencionality a dodáva, že je neakceptovateľné, aby otec nevyvinul žiadnu snahu o zabezpečenie si adekvátneho zdroja príjmu tak, aby si mohol plniť vyživovaciu povinnosť v primeranej výške voči maloletej F., ktorá je odkázaná svojou výživou na rodičov. Rozhodnutie o výživnom v súlade s odvolacím návrhom otca by v tomto prípade znamenalo posunúť zodpovednosť za duševný a fyzický rast dieťaťa výlučne na matku, ktorá sa o dieťa osobne stará a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť voči nej na hranici svojich možností, nota bene určiť vyživovaciu povinnosť otca vo výške 30% zo sumy životného minima by bolo nepochybne v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou aj spravodlivosťou. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať a nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine), takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore, alebo na pozícii adekvátnej svojim predstavám, a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v primeranom rozsahu. Pre určenie výšky výživného nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou (resp. podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou)

zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho vlastných potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej úrovne môže súd viať do úvahy je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. Častokrát totiž ochota rodiča plniť určitú výšku výživného pre svoje dieťa nedosahuje ani jeho mesačné náklady na mobilný telefón. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Odvolací súd vychádzajúc zo skutočného stavu zisteného súdom prvej inštancie a uvedených úvah je toho presvedčenia, že otec dieťaťa vzhľadom na svoj vek (30 rokov) a doterajšie pracovné skúsenosti bol a je schopný zabezpečiť si finančné prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb aspoň v minimálnom rozsahu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil svojej maloletej dcére formou výživného. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého je potrebné prihliadať na potencionálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného rodiča v prípade, ak mu v ich využití nebránia objektívne okolnosti, za ktoré však nemožno bez ďalšieho považovať nezamestnanosť otca a ani pravidelné hlásenie sa na úrade práce nie je možné považovať za aktívne hľadanie zamestnania, pretože rodič, ktorý má vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu je povinný bez ohľadu na svoju ekonomickú situáciu a životné náklady poskytnúť svojmu maloletému dieťaťu výživné. Odvolací súd zdôrazňuje, že otec, ktorý nemá v osobnej starostlivosti maloleté dieťa, môže sa bez obmedzenia uchádzať o zamestnanie aj vo vzdialenejších regiónoch Slovenska, kde sú reálne vykazované lepšie pracovné možnosti. Odvolací súd tiež poznamenáva, že argumentácia otca rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči maloletej dcére F. nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie otcovi bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb maloletej dcéry preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie. V kontexte zisteného skutočného stavu považoval odvolací súd námietky otca vo vzťahu k vyživovacej povinnosti za účelovú obranu v snahe dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci a tento záver umocňuje aj fakt, že otec si svoje životné náklady vedel vždy zabezpečiť, konkrétne aj v čase, keď nemal žiaden oficiálny príjem a nebol evidovaný ani na úrade práce. Odvolacia námietka otca, že podal návrh na zapretie otcovstva k maloletej dcére F. je irelevantná s poukazom na ust. § 217 CSP, podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, nota bene otcovstvo k dieťaťu trvá. Rovnako je irelevantné, že otec platí náklady bývania 300 Eur mesačne, keďže každý občan je povinný platiť náklady súvisiace s bývaním a tiež svedecká výpoveď svedka H. G., pretože súd pri rozhodovaní o výživnom vychádzal z potencionality príjmu otca za dlhší časový úsek a nie z jeho príjmu, ktorý mal po dobu dvoch týždňov u tohto zamestnávateľa. Odvolací súd tiež dodáva, že príjem manžela matky je možné zohľadniť len vo vzťahu k vedeniu spoločnej domácnosti, lebo manželia sú povinní spoločne sa podieľať na výdavkoch spojených s vedením spoločnej domácnosti, ale táto skutočnosť nemá vplyv na výšku výživného od otca určenú na základe potencionality jeho príjmu, pretože manžel matky nemá zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletej F..

8. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o výživnom, dlžnom výživnom a trovách konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.

9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania s poukazom na ust. § 396 v spojení s ust. § 52 CMP, podľa ktorých v konaniach podľa žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak a zároveň nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že priznanie nároku na náhradu trov konania matke dieťaťa resp. rodičom by bolo spravodlivé (§ 55 .

10. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .