Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/238/2017

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa H. Q. nar. XX.X.XXXX, bytom M. X, T. U., T. S. A., J., J. P. R. T. I. J. Í., zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Burdovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Prešove, Volgogradská č. 13, za účasti Mgr. I. Q. nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v J. F. R., H.. D. Č.. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml. so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach, Štúrova č. 20 a Okresnej prokuratúry Košice I v Košiciach, Mojmírova č. 5 v konaní o nariadení návratu maloletej Q. Q. nar. XX.X.XXXX do krajiny obvyklého pobytu, zastúpenej procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Spišská Nová Ves, Odborárov č. 53 o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Košice I z 8.2.2017 č.k. 21P 119/2015-322 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie uznesením z 8.2.2017 č.k. 21P 119/2015-322 zamietol návrh navrhovateľa na navrátenie mal. Q. Q. nar. XX.X.XXXX do krajiny obvyklého pobytu v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.h/ a z obsahu odôvodnenia a vykonaného dokazovania nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru návrat maloletého dieťaťa nenariadiť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v príkrom rozpore s obsahom a účelom Haagskeho dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná. Má dôvodne za to, že nebol preukázaný žiaden z dôvodov na nenariadenie návratu. Nespochybňuje naviazanosť dieťaťa na matku, ale nespochybňuje ani naviazanosť dieťaťa na seba. Je prirodzené, že dieťa si počas dvojročnej lehoty od neoprávneného premiestnenia matkou vytvorilo citové väzby aj na Slovensku a je naviazané na matku, je však aj v kontakte s ním (na základe neodkladného opatrenia), viackrát týždenne spolu komunikujú cez aplikáciu WhatsApp, dieťa sa pýta na svojich kamarátov, ktorých v Londýne spoznalo, pýta sa, kedy sa vráti domov. Keď sa v novembri 2016 stretol s dieťaťom takmer po dvoch rokoch, na ich blízkom vzťahu sa nič nezmenilo napriek dlhšiemu časovému úseku, čo nemali možnosť byť spolu ani v telefonickom kontakte. Strávili spolu tri dni niekoľko hodín a ich lúčenie bolo veľmi ťažké, dieťa sa nechcelo od neho odlúčiť. Zdôraznil, že toto konanie nie je o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale o nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Rovnako zdôraznil, že toto konanie nie je konaním o nariadení návratu matky a jej plány a názory na návrat sú preto právne irelevantné. Svojím rozhodnutím súd a za účasti a na doporučenie takého rozhodnutia prokurátorom len podporuje protiprávne konanie matky a cielené porušovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tejto súvislosti poukázal na Haagsky dohovor (čl. 2, 11 a 13 písm.b/), stanovisko predsedu ESĽP, rozhodnutie Veľkej komory ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 176/2015 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Navrhol odvolaciemu súdu, aby v

zmysle ust. § 388 rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu v plnom rozsahu a nariadi návrat mal. Q. do krajiny obvyklého pobytu - Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a zaviaže matku dieťaťa na náhradu trov konania v súlade s čl. 26 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980.

3. Matka dieťaťa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje, považuje ho za správne a spravodlivé, rešpektujúce medzinárodnú i vnútroštátnu právnu úpravu, či rozhodovaciu činnosť súdov za súčasného dostatočne vykonaného dokazovania potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 13 ods. 1 písm. b/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky dohovor), ktorý predstavuje výluku pre nenariadenie návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu titulom existencie vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Maloletá Q. je zžitá s prostredím na Slovenku, ktoré považuje za svoj domov, kde žije 28 mesiacov, t.j. skoro polovicu svojho fyzického veku, je šťastná a spokojná na Slovensku, má tu okruch svojich priateľov a rodiny a vyrastá v pokojnom rodinnom prostredí. Na Slovensku začala navštevovať materskú školu, má poskytovanú adekvátnu zdravotnú starostlivosť a v každodennej interakcii s prostredím nie je limitovaná jazykovou bariérou. Vytrhnutie dieťaťa z jediného prostredia, ktoré dôverne pozná a ktoré pre neho predstavuje jedinú istotu v jeho živote, kde sa cíti bezpečne, by mu spôsobilo nenapraviteľnú ujmu. Táto okolnosť vyplynula aj zo šetrení procesného opatrovníka, ako aj z vyšetrení detskej psychologičky maloletej, ako to vyplýva z predložených lekárskych správ. Nie je pravdou, že otec (navrhovateľ) javí o maloletú skutočný záujem, lebo nevyužíval možnosť styku priznané vykonateľným neodkladným opatrením a tvrdenia otca (navrhovateľa) v tejto časti sú účelové lži. Takéto okolnosti nevyplynuli zo šetrení procesného opatrovníka a ani žiadneho dôkazu. Maloletá má rada svojho otca, v čom ju podporuje, ale v žiadnom smere neuvažuje o tom, že by mala žiť v prostredí a s ľuďmi, na ktorých sa vôbec nepamätá a s ktorými nemala vytvorené žiadne stabilné väzby. Otec si účelovo prispôsobuje vytrhnuté úseky rozhodnutí vnútroštátnych i medzinárodných súdov, ale mnohé z nich v plnom svojom texte a širšom kontexte vychádzajú z úplne iného skutkového stavu, než je prejdnávaná vec. Na okolnosť nejednotnej judikatúry poukázala rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 11CoP 442/2013, ktorým bol návrh na návrat dieťaťa zamietnutý z dôvodu zžitia sa dieťaťa s prostredím na podklade veľmi podobného skutkového stavu, ako je v predmetnej právnej veci. Otec namieta postoj prokurátora, lebo nie je v súlade s jeho subjektívnymi očakávaniami a rovnako je subjektívnym konštatovaním otca, že prokurátor podporuje jej protiprávne konanie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo stavu v čase rozhodovania, považuje ho za správne, lebo je nepochybné, že maloletá sa zžila s prostredím natoľko, že jej návrat do Británie by jej spôsobilo psychickú ujmu a priviedlo ju do neznesiteľnej situácie, pričom túto ujmu je potrebné kvantifikovať a nie zovšeobecňovať, ako to robí otec. Je toho názoru, že v prípade mal. Q. nejde o ujmu, ktorá je prirodzene spôsobená premiestnením ako takým, ale kvalita ujmy je daná silnou väzbou na miesto jej aktuálneho života vrátane osôb v jej živote, čo skonštatovala aj jej psychologička. Najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti riadi aj Haagsky dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa. V tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR a tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

3. Procesný opatrovník dieťaťa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

4. Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že nespornou skutočnosťou, ktorá bola konštatovaná i v priebehu konania na súde prvej inštancie vykonaným dokazovaním je, že maloletá bola neoprávnene premiestnená matkou z miesta obvyklého pobytu (Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska) na územie Slovenskej republiky, ale vzhľadom k veku dieťaťa, ktoré malo v čase jeho neoprávneného premiestnenia cca 2 roky a 8 mesiacov a vo veku dieťaťa, ktoré malo v čase rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľa cca 4 roky a 10 mesiacov, teda po viac ako dvojročnom pobyte dieťaťa na území Slovenskej republiky, počas ktorého si prirodzene vzhľadom k veku viac než predtým vytváralo a uvedomovalo vzťahy (obzvlášť vzťah s primárnou vzťahovou osobou - matkou) a prostredie, v ktorom žije, prijal záver, že boli naplnené podmienky na postup súdu v zmysle čl. 13 písm.b/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z dôvodu, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil duševnej ujme, a to najmä narušením jeho istoty spôsobenej vyňatím ho zo známeho prostredia a od známych ľudí (širšia rodina) a osobitne od matky. Vyjadril názor, že z týchto dôvodov, ako to bolo preukázané vykonaným dokazovaním,

nie je v záujme dieťaťa a jeho zdravého duševného vývoja, aby bol nariadený jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu. Navrhol, aby odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, keďže vo svojich výrokoch je vecne správne.

5. Navrhovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu matky a prokurátora k odvolaniu oznámil, že všetky podstatné skutočnosti uviedol vo svojom odvolaní, a preto nezaujíma k nim osobitné stanovisko, nakoľko by len repetítoval svoj názor a právnu argumentáciu. Opäť dal do pozornosti, že ide o konanie, kde má súd konať čo najrýchlejšie a napriek tomu dochádza k márnemu plynutiu času zo strany súdu a sama zákonná sudkyňa svojím procesným postupom spôsobila neprimerané predĺženie konania.

6. Zo strany účastníkov konania neboli podané ďalšie stanoviská a vyjadrenia vo veci.

7. Konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa prejednávajú a rozhodujú podľa zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

8. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

11. Podľa článku 1 písm. a/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod číslom 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980 pre Slovenskú republiku vstúpil do platnosti 1.2.2001 (ďalej len „Dohovor“). Predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.

12. Podľa článku 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 Dohovoru a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

13. Podľa článku 13 Dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že: a/ osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/ existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

14. Podľa článku 19 Dohovoru, rozhodnutie podľa tohto dohovoru (konanie o návrat dieťaťa do miesta obvyklého pobytu) nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

15. Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia rady ES č. 2201/2003 z 27.11.2003(ďalej len „Nariadenie“), pojem „opatrovnícke právo" zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.

16. Podľa ods. 11 Nariadenia, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie" znamená premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa, ak: a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b/ za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

17. Podľa článku 10 Nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a/ každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/ dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo, dozvedela, alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z podmienok: i/ do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, alebo v ktorom je zadržiavané; ii/ nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode i/ sa nepodala nová žiadosť; iii/ konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť vrátiť dieťa.

18. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 1 bez nariadenia pojednávania podľa § 132 a contrario v rozsahu danom v § 66 a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Civilného mimosporového poriadku, ako aj príslušných medzinárodných dohovorov, v súlade s § 191 vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa (otca) uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a navrhovateľ (otec) ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali mať za následok rozhodnutie v súlade s jeho návrhom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v prvom rade treba uviesť, že súd prvej inštancie v danej veci postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia rady (ES č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností) a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi a súd prvej inštancie sa nimi riadil a rozhodoval v súlade s nimi.

19. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto prípade došlo k neoprávnenému premiestneniu a zadržaniu maloletej Q. v zmysle článku 3 Dohovoru, pretože maloletá mala obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením a zadržaním v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, navrhovateľ (otec dieťaťa), ktorý žiadal o návrat maloletej, nadobudol opatrovnícke práva podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území mala maloletá svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením a zadržaním a v čase premiestnenia a zadržania maloletej matkou na územie Slovenskej republiky sa toto právo skutočne aj vykonávalo, resp. by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu maloletej. Q. záver podporil procesný opatrovník Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Spišská Nová Ves a Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I v priebehu konania na súde prvej inštancie, ale aj vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa (otca dieťaťa).

Odvolací súd na základe všetkých relevantných okolností dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že obnovenie status quo, ktoré existovalo pred neoprávneným premiestnením dieťaťa, by znamenalo vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, preto aplikácia článku 13 ods. 1 písm. b/ Dohovoru je opodstatnená. Súd prvej inštancie výnimku zo všeobecného princípu interpretoval v súlade s účelom a cieľom Dohovoru, t.j. v rozsahu, v akom bola formulovaná v článku 13 ods. 1 písm. b/ Dohovoru. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že maloletá Q. sa zžila s prostredím na Slovensku a jej vytrhnutím zo stabilného sociálneho prostredia nariadením návratu do krajiny obvyklého pobytu sú tu opodstatnené obavy, že by maloletá bola vystavená fyzickej alebo duševnej ujme. Faktom je, že maloletá Q. žije na území Slovenskej republiky od 30.12.2014 v stabilnom sociálnom prostredí so širokým rodinným zázemím, má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť a predškolskú prípravu, nota bene ťažisko rodinného a sociálneho života maloletej Q. je na území Slovenskej republiky. Odvolací súd tiež dodáva, že prostredím maloletej Q. berúc do úvahy jej vek z čase neoprávneného premiestnenia a tomu zodpovedajúcemu schopnosť vnímania prostredia a tiež jazykovú vybavenosť na úrovni tri a polročného dieťaťa, rodinné prostredie tvorené matkou, s ktorou žije, ktorá ju skutočne opatruje a stará sa o ňu od 30.12.2014, stalo sa práve domovom, kde má maloletá pocit istoty a spolupatričnosti vo vzťahu aj k širšiemu okoliu, ktorý vníma komplexnejšie vzhľadom na svoj vek (5,5 roka) na základe čoho možno konštatovať, že pobyt dieťaťa na území Slovenskej republiky sa vyznačuje dostatočnou mierou stálosti. Rovnako bola preukázaná silná emočná väzba maloletej na matku, čím sa však nespochybňuje existencia obdobnej citovej väzby na otca, ale prirodzene okolnostiam táto väzba nie je tak silná. V priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v priebehu odvolacieho konania bolo nepochybne zistené, že maloletá sa v mieste súčasného bydliska na Slovensku veľmi dobre adaptovala, rozpráva po slovensky, má tu vytvorené všestranné zázemie od roku 2014 a navštevuje aj škôlku, teda sa začlenila aj do kolektívu detí, starostlivosť o dieťa zo strany matky je hodnotená kladne a vzhľadom k zemepisnému a rodinnému pôvodu oboch rodičov, ktoré sa viaže na Slovensko, neprichádza do úvahy ani jazyková bariéra pri komunikácii otca s maloletou dcérou. Vyššie uvedené skutkové okolnosti a najmä integrácia dieťaťa do rodinného a sociálneho prostredia na území Slovenskej republiky dovoľuje záver, že postup súdu prvej inštancie, resp. aplikácia § 13 ods. 1 písm. b/ Dohovoru v nadväznosti na čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 bola opodstatnená v záujme dieťaťa. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, pretože sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, ak tento zákon neustanovuje inak a ani s ohľadom na okolnosti prípadu by nebolo spravodlivé priznať náhradu trov konania podľa § 55 s tým, že priznanie náhrady trov konania v zmysle čl. 26 Dohovoru nemá relevanciu, pretože v tomto prípade nebol nariadený návrat dieťaťa do miesta obvyklého pobytu.

Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .