Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

64Cr/14/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica konajúc sudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou v právnej veci žalobcu Stredná odborná škola lesnícka, so sídlom Akademická 16, 969 26 Banská Štiavnica, IČO: 00 162 710, právne zast. HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Andrej Halada, proti žalovanému Coleco, s. r. o., so sídlom Stráž 8418, 960 01 Zvolen, IČO: 45 648 441, právne zast. Law Service, s. r. o., Stráž 223, 960 01 Zvolen, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Peter Konečný, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

rozhodol:

Žalobu zamieta.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 27. 12. 2016 domáhal, aby súd zrušil rozsudok Stredoslovenského rozhodcovského súdu zriadeného záujmovým združením právnických osôb s názvom Združenie Crypt, so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen, vydaný v konaní ustanoveným rozhodcom R.. K. Y. dňa 20. 11. 2016 pod sp. zn. 1C/9/2014-320. Uviedol, že žalobca odôvodňuje podanie žaloby tým, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní spôsobom, ktorý mohol mať (a mal) vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona o rozhodcovskom konaní). Svoj nárok žalovaný v rozhodcovskom konaní odôvodňoval tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17. 03. 2014 naňho ako na postupníka mala byť postúpená pohľadávka spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o., Šaľa IČO: 36 565 849, ktorá mala vzniknúť voči žalobcovi na základe Zmluvy o službách č. 031209/4 zo dňa 04. 12. 2009. V zmysle Zmluvy o službách sa spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o., zaviazala pre žalobcu vyhotoviť analýzu vzdelávacieho procesu v rozsahu a kvalite určenej v zmluve a žalobca sa zaviazal za riadne vykonanú a dodanú analýzu zaplatiť dohodnutú odmenu. Pohľadávka, ktorá mala byť postúpená na žalovaného mala podľa tvrdenia žalovaného predstavovať nárok na zaplatenie odplaty za vypracovanie analýzy. Žalobca v rozhodcovskom konaní opakovane namietal, že žalovaným uplatňovaný nárok je v celom rozsahu nedôvodný, nakoľko dielo (analýza), ktoré dodala žalobcovi spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o. podľa Zmluvy o službách bolo vadné, v dôsledku čoho spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o. nevznikla voči žalobcovi žiadna pohľadávka, a preto nemohlo dôjsť ani k jej platnému postúpeniu na žalovaného a v dôsledku čoho si žalobca uplatnil právo na odstúpenie od Zmluvy o službách, v dôsledku čoho došlo k zrušeniu Zmluvy o službách. Na preukázanie uvedených tvrdení žalobca v rozhodcovskom konaní navrhol konať viaceré podstatné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali, že dielo (analýza) bolo vadné a že tieto vady sú dôsledkom takých skutočností, že spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o. o týchto vadách diela v čase jej odovzdania vedela, resp. musela vedieť. Žalobca konkrétne navrhol, aby rozhodcovský súd ustanovil znalca, ktorý by posúdil

odbornú skutkovú otázku, či predmetná analýza mala alebo nemala žalobcom vytýkané vady, vypočul svedka K.. T. N. a svedka K.. C. U., Z... Žalobca zároveň opakovane navrhol, aby rozhodcovský súd nariadil ústne pojednávanie. Rozhodcovský súd nevykonal žiadny zo žalobcom navrhovaných dôkazov a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania. Postupom rozhodcovského súdu, ktorý vo veci rozhodol v neprospech žalobcu len na základe písomných vyjadrení žalovaného, došlo k celkom jednoznačnému porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v neprospech žalobcu. Nedôvodné a neodôvodnené odmietnutie vykonania žalobcom navrhnutých relevantných dôkazov, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci samej, jednoznačne predstavuje odňatie možnosti účastníka uplatňovať v konaní svoje práva. Takýto postup rozhodcovského súdu preto bez ďalšieho možno označiť za hrubé porušenie zásady rovnosti účastníkov konania s poukazom na § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z.. Rozhodcovské konanie, v ktorom nie je rešpektovaná základná zásada rovnosti účastníkov konania je konaním, ktoré je vedené v rozpore so Zákonom č. 244/2002 Z. z.. Ak takýto postup súdu pritom zmarí účastníkovi konania možnosť preukázania skutočností podstatných pre rozhodnutie vo veci samej, ide o dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z.. V súvislosti so zásadou rovnosti účastníkov konania žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 259/2010 zo dňa 26. 01. 2011. Rozhodcovský súd svoj postup odôvodnil tým, že v konaní mal preukázané to, že žalobca vady analýzy nevytkol (nereklamoval) včas podľa §562 ods. 2 Obchodného zákonníka, a preto mu práva zo zodpovednosti za prípadné vady nemožno priznať. Uvedený záver je však celkom zjavne nesprávny. Žalobca v rozhodcovskom konaní opakovane namietal a zdôrazňoval nie len to, že analýza bola vadná, ale aj to, že predmetné vady analýzy sú dôsledkom takých skutočností a mali takú povahu, že spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o. o ich existencii v čase odoslania analýzy musela vedieť. Žalobca preto nemusel v danom prípade vôbec dodržať lehotu podľa § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka. Rozhodcovský súd sa bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu stotožnil s tvrdeniami žalovaného, pričom žalobcovi neumožnil, aby v konaní preukázal nepravdivosť, resp. nesprávnosť týchto tvrdení. K porušeniu zásady rovnosti rozhodcovského konania došlo aj tým, že žalobcovi nebolo zo strany rozhodcovského súdu umožnené, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom by mohol bližšie objasniť okolnosti a dôvody uzatvorenia Zmluvy o službách, ktoré sú nevyhnutné pre správnu interpretáciu ustanovení tejto zmluvy. Žalobca opakovane v rozhodcovskom konaní navrhol, aby súd nariadil ústne pojednávanie. Tvrdenie rozhodcovského súdu, podľa ktorého v zmysle Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu a Zákon č. 244/2002 Z. z. nebolo možné nariadiť ústne pojednávanie, je celkom zjavne nesprávne. V súlade s § 10 ods. 1 a § 10 ods. 2 Rokovacieho poriadku a § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z.. žalobca rozhodcovskému súdu navrhol, aby vo veci nariadil ústne pojednávanie za účelom vypočutia účastníkov konania ako aj za účelom vykonania výsluchu účastníkmi navrhnutých svedkov. Žalobca a žalovaný sa nikdy nedohodli na tom, že by sa ústne pojednávanie v rozhodcovskom konaní uskutočniť nemohlo, pričom rokovací poriadok ako aj zákon možnosť nariadenia ústneho pojednávania na návrh účastníka priamo predpokladajú. V zmysle relevantnej právnej teórie je dokonca ustanovenie § 26 Zákona č. 244/2002 Z. z. potrebné vykladať v tom zmysle, že pokiaľ účastník rozhodcovského konania uskutočnenie ústneho pojednávania navrhne, rozhodcovský súd je povinný toto pojednávanie nariadiť. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob 102/2012 zo dňa 29. 11. 2012. V rámci predmetného rozhodcovského konania došlo nielen k porušeniu základných procesných práv žalobcu, ale aj samotný rozhodcovský rozsudok je z vecného hľadiska nesprávny a až extrémne nespravodlivý. Žalobca si tiež dovoľuje poukázať na možnosť existencie okolností, pre ktoré rozhodcovský súd nekonal a nerozhodoval nestranne a nezaujato. Žalobca si totiž všimol skutočnosť, že sídlo žalovaného a sídlo rozhodcovského súdu je na takmer identickej adrese. Je zrejmé, že žalovaný a rozhodcovský súd sú priami susedia. Žalovaný a rozhodcovský súd majú sídlo v nehnuteľnosti, ktorú vlastní rovnaký vlastník, pričom žalovaný má sídlo v garáži a rozhodcovský súd má sídlo v bezpečnostnom sklade. Konateľ spoločnosti, ktorá vlastní nehnuteľnosti, je pritom zároveň aj konateľom žalovaného. Uvedená skutočnosť nabáda k podozreniu, či medzi žalovaným a rozhodcovským súdom neexistujú nadštandardné vzťahy, resp. či medzi týmito subjektmi nie je vzťah spriaznenosti. Zo zoznamu rozhodcovských konaní zverejnenom na internetovej stránke rozhodcovského súdu vyplýva minimálne skutočnosť, že žalovaný je, resp. bol účastníkom viacerých rozhodcovských konaní vedených na rozhodcovskom súde. Keďže žalobca nemal (a ani v súčasnosti nemá) žiadny priamy dôkaz o vzťahu spriaznenosti so žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom a rozhodcovským súdom, nemohol v rozhodcovskom konaní podať relevantnú námietku proti rozhodcovi. Súčasne žalobca podal návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku s odôvodnením, že vzhľadom na enormnú výšku sumy, ktorú je žalobca na základe napadnutého rozhodcovského rozsudku povinný zaplatiť vo veľmi krátkej lehote, reálne hrozí, že žalobcovi vznikne

okamžitým výkonom napadnutého rozhodcovského rozsudku závažná ujma. Pohľadávka priznaná napadnutým rozhodcovským rozsudkom je pre žalobcu veľmi vysokým výdavkom. Žalobca nie je podnikateľský subjekt, netvorí zisk a v prípade neočakávaného výpadku plánovaných príjmov alebo vzniku neočakávaných výdavkov žalobcovi vznikajú vážne prevádzkové problémy, ktoré môžu vyústiť až do obmedzenia či dokonca prerušenia činnosti školy. V prípade, ak by žalobca uhradil pohľadávku priznanú napadnutým rozhodcovským rozsudkom, nemal by dostatok disponibilných výdavkov na to, aby mohol zabezpečiť základnú prevádzku školy.

2. Vo vyjadrení k žalobe (§ 167 ods. 2 žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že značná časť námietok žalobcu smeruje k pokusu o hmotno-právne preskúmanie rozhodcovského rozsudku, resp. žalobca namieta, že rozhodcovský rozsudok nie je vecne správny. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku však nie je možné preskúmať vecnú stránku rozhodcovského rozsudku. Nemožnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku po hmotno-právnej stránke je daná samotným zákonom s poukazom na § 40 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. a potvrdená rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, ako aj ústavným súdom a potvrdená odborným názorom odbornej verejnosti. Ďalej žalovaný uviedol, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej doložke obsiahnutej v bode 5.1 Zmluvy o službách dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmluvy o službách budú riešené v rozhodcovskom konaní pred Stredoslovenským rozhodcovským súdom podľa Rokovacieho poriadku a Štatútu Stredoslovenského rozhodcovského súdu jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov tohto rozhodcovského súdu. Účastníci rozhodcovského konania sa tak v súlade s § 12 ods. 5 Zákona č. 244/2002 Z. z. podrobili predpisom Stredoslovenského rozhodcovského súdu. V súlade s uvedeným a s poukazom na § 3 ods. 3, § 26 ods. 3 veta prvá Zákona č. 244/2002 Z. z. a § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku rozhodcovský súd vzhľadom na existujúcu dohodu zmluvných strán rozhodcovského konania nebol povinný nariadiť ústne pojednávanie, a to dokonca ani na žiadosť jedného z účastníkov rozhodcovského konania. Tým, kedy sa zmluvné strany v rozhodcovskej doložke dohodli, že rozhodcovské konanie bude vedené podľa Rokovacieho poriadku a Štatútu rozhodcovského súdu, zmluvne strany sa dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Z dôvodu existencie dohody účastníkov konania na forme rozhodcovského konania, nebola v danom konaní prípustná aplikácia § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z.. Od 01. 01. 2015 došlo k novelizácii § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. tak, že na koniec druhej vety bolo doplnené: „ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak“. Zákonodarca teda nepresnosť zákona odstránil, keď táto povinnosť rozhodcovského súdu je daná len za splnenia podmienky, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak. Rozhodcovský súd tak bol v súlade s účastníkmi konania v zmysle § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku dohodnutou písomnou formou rozhodcovského konania povinný zisťovať stav veci na základe tvrdení účastníkov obsiahnutých v ich písomných podaniach. Rozhodcovský súd plne v súlade s Rokovacím poriadkom a Zákonom č. 244/2002 Z. z. rozhodol, že vykonanie žalobcom navrhnutého dôkazu - znaleckého dokazovania nie je potrebné. Rozhodcovský súd pritom v odôvodnení rozhodcovského rozsudku dostatočne ozrejmil, prečo vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za potrebné. Dôvody, ktoré viedli rozhodcovský súd k záveru o nevykonaní tohto dôkazu majú pritom základ v hmotno- právnom posúdení v rozhodcovskom konaní uplatneného nároku. Žalovaný však zdôrazňuje, že otázka hodnotenia dôvodnosti v rozhodcovskom konaní uplatneného nároku je pritom otázkou hmotno-právnou, ktorej preskúmanie je v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku vylúčené. V neposlednom rade, v zmysle § 28 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. bolo výlučne na úvahe rozhodcu, či znalca ustanoví alebo neustanoví. Rozhodcovský súd plne v súlade so Zákonom č. 244/2002 Z. z. a rokovacím poriadkom rozhodol, že vykonanie dôkazu výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov nebolo možné jednak z dôvodu účastníkmi konania dohodnutej písomnej formy a súčasne z dôvodu, že výsledok rozhodcovského konania závisel od zodpovedania otázky, či žalobca riadne a včas uplatnil vady diela, skutočnosť ktorú však rozhodcovský súd mal bezo sporu v konaní za preukázanú na základe účastníkmi konania predložených listinných dôkazov a ich písomných vyjadrení. V odôvodnení rozhodcovského rozsudku je dostatočne ozrejmené prečo vypočutie navrhnutých svedkov nebolo možné a ani dôvodné. Pokiaľ mal pritom žalobca v úmysle preukázať určité skutkové okolnosti prípadu svedeckou výpoveďou, právny zástupca žalobcu mohol tento dôkaz vyhľadať a o zistených skutočnostiach vyhotoviť písomný záznam podľa § Advokátskeho poriadku a zaslať ho rozhodcovskému súdu. Zo strany rozhodcovského súdu bola obom účastníkom poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie ich práv a na ich ochranu, t. j. rozhodcovský súd zabezpečil obom účastníkom konania rovnosť zbraní. Obom účastníkom rozhodcovského konania bol opakovane poskytnutý priestor nielen byť informovaný o rozhodcovskom konaní, ale aj prezentovať svoje skutkové a právne tvrdenia, a to aj v reakcii na druhým účastníkom konania prezentované skutkové a právne tvrdenia, všetko plne v súlade s nimi dohodnutou písomnou

formou rozhodcovského konania. V zmysle § 40 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. súd v tomto konaní nemôže prihliadnuť na tie dôvody podľa § 40 ods. 1 písm. a) Zákona č. 244/2002 Z. z., ktoré žalobca nenamietal v rozhodcovskom konaní v lehote na to ustanovenej. Medzi rozhodcovským súdom a žalovaným neexistuje vzťah spriaznenosti. Samotná skutočnosť, že rozhodcovský súd má sídlo v nehnuteľnosti, ktorú vlastní spoločnosť NEWCOM 1, s. r. o., pritom nemôže mať za následok, že by v rozhodcovskom konaní malo byť rozhodnuté inak ako nestranne a nezávisle. Rozhodcovský súd nevykonával funkciu rozhodcu, v rozhodcovskom konaní bol rozhodcom R.. K. Y., ktorý aj vydal rozhodcovský rozsudok. Na strane rozhodcu R.. K. Y. pritom neexistujú žiadne skutočnosti, pre ktoré by mal byť v rozhodcovskom konaní zaujatý. Žalobca pritom nepreukázal, dokonca ani netvrdí, že vo vzťahu k rozhodcovi by tieto existovali. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal existenciu dôvodov na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, preto neexistuje predpoklad, že žalobca bude v ďalšom konaní úspešný a žiadal, aby súd návrh na povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku zamietol.

3. Podaním zo dňa 01. 06. 2017 (§ 167 ods. 3 žalobca uviedol, že žalobca namieta, že rozhodcovský súd v danom prípade ústne pojednávanie nariadiť mohol a vzhľadom na predmet konania a žalobcove návrhy na doplnenie dokazovania aj nariadiť mal. Žalovaný ignoruje fakt, že rokovací poriadok zároveň v § 10 ods. 2 ustanovuje, že rozhodcovský súd môže vždy (aj v prípade absencie osobitnej dohody účastníkov konania o forme konania) nariadiť ústne pojednávanie, a to za účelom prejednania veci, jej časti alebo za účelom vykonania navrhovaného dôkazu. Je tak nepochybné, že rozhodcovský súd v danom prípade ústne pojednávanie nariadiť mohol, otázkou tak zostáva len to, či ústne pojednávanie vzhľadom na konkrétne okolnosti aj nariadiť mal. Žalobcov návrh na vykonanie dokazovania nebol samoúčelný, žalobca navrhoval uskutočniť pojednávanie z dôvodu vykonania žalobcom navrhnutých dôkazov, ktoré bez ústneho pojednávania nebolo možné vykonať. Rozhodcovský súd tak znemožnil žalobcovi preukázať v rozhodcovskom konaní ním tvrdené (podstatné) skutočnosti a tým mu znemožnil účinne sa v konaní brániť voči žalovaným uplatňovanému nároku. Žalovaný argumentuje tým, že rozhodcovský súd nemá povinnosť nariadiť vo veci pojednávanie vždy a že to, či rozhodcovský súd pojednávanie v konkrétnom prípade nariadi, je na jeho úvahe. Zároveň je však potrebné dodať, že úvaha súdu vo vzťahu k tejto otázke nemôže byť arbitrárna, resp. svojvoľná. Neexistoval žiadny racionálny dôvod, pre ktorý rozhodcovský súd ústne pojednávanie nenariadil a výsluch navrhnutých osôb nevykonal. Zásada rovnosti účastníkov konania, či už súdneho alebo rozhodcovského, nezahŕňa len požiadavku na to, aby sa všetci účastníci mohli navzájom vyjadriť ku tvrdeniam protistrany. V zmysle tejto zásady musí byť totiž všetkým účastníkom umožnené aj to, aby v konaní mohli navrhovať relevantné dôkazy za účelom preukázania svojich tvrdení a zároveň to, aby súd tieto navrhnuté (relevantné) dôkazy umožnil účastníkovi vykonať. Rozhodcovský súd odmietol ktorýkoľvek zo žalobcom navrhovaných dôkazov vykonať. V zmysle druhej vety § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovský súd nariadi vo veci ústne pojednávanie aj v prípade, ak je forma rozhodcovského konania, určená v súlade s prvou vetou, písomná, a to vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania na návrh účastníka rozhodcovského konania, s výnimkou, ak sa účastníci konania dohodli inak. Žalobca a žalovaný sa v danom prípade nedohodli inak. V § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku je vymedzený len spôsob určenia formy konania tak, že v prípade absencie osobitnej dohody je konanie písomné. V rokovacom poriadku sa však účastníci nedohodli na vylúčení aplikácii druhej vety § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z.. Naopak, v § 10 ods. 2 Rokovacieho poriadku sa v súlade s druhou vetou § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. konštatuje, že súd môže aj v písomnom konaní nariadiť vo veci pojednávanie za účelom prejednania veci, jej časti alebo vykonania dokazovania. Rokovací poriadok tak žiadnym spôsobom nevylučuje aplikáciu § 26 ods. 1 veta druhá Zákona č. 244/2002 Z. z., naopak, s aplikáciou tohto ustanovenia počíta. Vo vzťahu k nevykonaniu znaleckého dokazovania žalobca namieta, že dokazovanie vo vzťahu k otázke vadnosti analýzy mohlo mať vplyv na rozhodnutie rozhodcovského súdu vo veci samej. Rozhodcovský súd žalobcovi nedoručil žiadne uznesenie o odmietnutí návrhu na vykonanie dokazovania, na základe ktorého by žalobca mohol zistiť, že ním navrhnuté znalecké dokazovanie súd v konaní nenariadi. Rozhodcovský súd navrhnutých svedkov a účastníkov konania vypočuť mohol s poukazom na § 10 ods. 2 Rokovacieho poriadku a § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. a vzhľadom na okolnosti, skutočnosti, ku ktorým sa mali vyjadriť, aj vypočuť mal. Žalobca sa o tom, že rozhodcovský súd odmietol vykonať všetky ním navrhnuté dôkazy a že odmietol vo veci nariadiť ústne pojednávanie dozvedel až z napadnutého rozhodcovského rozsudku, žalobca sa tak o existencii uplatneného zákonného dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku dozvedel až z rozhodcovského rozsudku.

4. Podaním zo dňa 29. 06. 2017 (§ 167 ods. 4 žalovaný uviedol, že opätovne poukazuje na to, že zmluvne strany sa uzatvorením rozhodcovskej doložky podrobili predpisom rozhodcovského súdu, kedy v zmysle § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku platí, že účastníci rozhodcovského konania sa dohodli, že rozhodcovské konanie je písomné. Nariadenie ústneho pojednávania bez dohody oboch účastníkov konania by bolo popieraním autonómie vôle zmluvných strán a porušením Zákona č. 244/2002 Z. z.. Z dikcie § 10 ods. 2 ZRK vyplýva, že sa nejedná o zákonný imperatív, ktorý by určoval rozhodcovskému súdu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, ale práve opačne ustanovenie § 10 ods. 2 ZRK podáva rozhodcovskému súdu možnosť rozhodnúť či ústne pojednávanie nariadi alebo nenariadi. ZRK naviac neustanovuje na základe akých kritérií má rozhodcovský súd zvážiť nariadenie ústneho pojednávania. Je preto len na subjektívnej úvahe a posúdení rozhodcu, či v konkrétnom spore pojednávanie nariadi. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu, že medzi zmluvnými stranami by nemala existovať dohoda podľa § 26 ods. 1 druhá veta Zákona č. 244/2002 Z. z.. Rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne jasne a logicky uviedol na základe akých skutočností a dôkazov ústne pojednávanie, resp. navrhnuté dôkazy nevykonal, keď sa v žiadnom prípade nejednalo o bezdôvodné nenariadenie ústneho pojednávania.

5. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na všeobecnom súde, teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu, na základe čoho aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na všeobecnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Hoci v súdnom konaní súd nevykonáva dôkazy bez návrhu (§ 185 ods. 2 , keďže súd má prejednávanú vec aj právne posúdiť a aj v odôvodnení rozsudku súd uvádza ako vec právne posúdil (§ 220 ods. 2 a keďže v danom prípade nešlo o spor, ktorý by vyplýval len z vlastných vzťahov sporových strán, pre potreby rozhodnutia o žalobe žalobcu si konajúci všeobecný súd vyžiadal aj celý spisový materiál rozhodcovského súdu (článok 3 a článok 4 .

6. Z dôkazných prostriedkov strán sporu, ako aj zo spisového materiálu Stredoslovenského rozhodcovského súdu so sídlom vo Zvolene, zriadeného Združením Crypt so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen (ďalej len „rozhodcovský súd“) súd považoval za zistené, že dňa 21. 03. 2014 bola rozhodcovskému súdu, ktorým v tom čase bol Stredoslovenský rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou Crypt, s. r. o., so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen, IČO 44 533 411, doručená žaloba spoločnosti Coleco, s. r. o., Zvolen, t. j. žalovaného v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016 (ďalej len „žalovaný“) proti Strednej odbornej škole lesníckej, Banská Štiavnica, t. j. žalobca v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016 (ďalej len „žalobca“) o zaplatenie sumy 10 567,20 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou titulom úhrady odplaty za vypracovanie analýzy na základe Zmluvy o službách č. 031209/4 zo dňa 04. 12. 2009 uzatvorenej medzi spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o. Šaľa a žalobcom, ktorá pohľadávka bola žalovanému postúpená na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 03. 2014.

7. Zo Zmluvy o službách č. 031209/4 súd považoval za zistené, že bola uzatvorená dňa 14. 12. 2009 medzi objednávateľom, ktorým bol žalobca a poskytovateľom, ktorým bola spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o. Šaľa, IČO: 36 565 849. Článok 1 Zmluvy upravoval Predmet zmluvy, článok 2 Práva a povinnosti zmluvných strán, článok 3 Odplatu, článok 4 Spoločné ustanovenia a článok 5 Záverečné ustanovenia, keď podľa článku 5 bod 5.1 zmluvné strany sa v zmysle § 3 a § 4 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z tohto právneho úkonu alebo v súvislosti s ním, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, predložia na rozhodnutie výlučne Stredoslovenskému rozhodcovskému súdu, zriadenému spoločnosťou Crypt, s. r. o., so sídlom Hosťovce 217, PSČ: 951 91, IČO: 44 533 411, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Nitra, oddiel Sro, vložka č. 24008/N, podľa ustanovení Rokovacieho poriadku a Štatútu Stredoslovenského rozhodcovského súdu platného v čase začatia konania, zverejnených v Obchodnom vestníku a na O..C..L., a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. Zmluvné strany sa dohodli, že v zmysle ustanovenia § 42 Zákona č. 244/2002 Z. z. vylučuje zrušenie rozhodnutia Stredoslovenského rozhodcovského súdu v rámci obnovy konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

8. Podaním zo dňa 25. 04. 2014 rozhodcovský súd žalobcovi doručoval žalobu a výzvu na predloženie žalobnej odpovede.

9. Dňa 26. 05. 2014 bola rozhodcovskému súdu doručená žalobná odpoveď žalobcu zo dňa 27. 05. 2014 a žalobca v nej, okrem iného, uviedol, že ním uvádzané skutočnosti sú preukázateľné aj svedeckou výpoveďou projektového manažéra Ing. Petra Lacka, ktorého vo veci navrhuje bezpodmienečne vypočuť. Zároveň navrhuje vykonať znalecký posudok ohľadom predloženej „analýzy“ a prerušiť konanie do rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní o obsahu podaného trestného oznámenia z dôvodu, aby rozhodnutím rozhodcovského súdu nebol legalizovaný príjem z trestnej činnosti.

10. Dňa 27. 05. 2014 rozhodcovský súd žalovanému zasielal žalobnú odpoveď a žiadal ho o vyjadrenie k uvedenému v lehote 20 dní odo dňa doručenia.

11. Dňa 24. 03. 2015 rozhodcovský súd zasielal účastníkom oznámenie, že v súlade s legislatívnou zmenou Zákonom č. 336/2014, sa pôvodný zriaďovateľ Stredoslovenského rozhodcovského súdu stal dňa 24. 02. 2015 členom nového zriaďovateľa rozhodcovského súdu - Stredoslovenského rozhodcovského súdu, zriadeného Združením Crypt, záujmovým združením právnických osôb so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen, IČO: 45 745 358, zapísaným v Registri záujmových združení právnických osôb Okresného úradu Banská Bystrica, rozhodcovské konanie je tak od 24. 02. 2015 vedené na Rozhodcovskom súde, a to pod sp. zn. 1C 9/2014.

12. Dňa 27. 03. 2015 bolo rozhodcovskému súdu doručené podanie žalobcu zo dňa 24. 03. 2015 označené ako Doplnenie žalobnej odpovede, Námietka nedostatku právomoci, v ktorom, okrem iného, žalobca podal návrh na nariadenie ústneho pojednávania za účelom vypočutia účastníkov konania ako aj za účelom vykonania výsluchu účastníkmi navrhnutých svedkov a v tejto súvislosti opätovne navrhuje vypočuť K.. T. N., ktorý bol ako zamestnanec žalobcu poverený komunikovať so spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL vo veciach súvisiacich s prípravou predmetnej analýzy. Žalobca zároveň navrhuje vypočuť aj K.. C. U., Z.., ktorý ako vtedajší riaditeľ žalovaného dohodol so spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL obsahové náležitosti predmetnej analýzy. Žalovaný zároveň trvá aj na vykonaní už navrhnutého znaleckého dokazovania za účelom preukázania odbornej otázky, že vyhotovená analýza nezodpovedá výsledku dohodnutému v Zmluve o službách, t. j. že analýza bola vyhotovená vadne.

13. Dňa 27. 03. 2015 rozhodcovský súd žalovanému zasielal doplnenie žalobnej odpovede a vyzval ho o vyjadrenie v lehote 20 dní.

14. Dňa 31. 03. 2015 bolo rozhodcovskému súdu doručené podanie žalovaného zo dňa 30. 03. 2015 označené ako Vyjadrenie k žalobnej odpovedi.

15. Dňa 20. 04. 2015 bolo rozhodcovskému súdu doručené podanie žalobcu zo dňa 17. 04. 2015 označené ako Doloženie nových dôkazov.

16. Dňa 21. 04. 2015 rozhodcovský súd žalovanému zasielal podanie žalobcu zo dňa 20. 04. 2015 (Doloženie nových dôkazov) a vyzval ho o vyjadrenie v lehote 20 dní.

17. Dňa 27. 04. 2015 bolo rozhodcovskému súdu doručené podanie žalovaného zo dňa 25. 04. 2015 označené ako Vyjadrenie k podaniu žalovaného (t. j. žalobcu).

18. Dňa 15. 05. 2015 rozhodcovský súd žalobcovi zasielal podania žalovaného, a to Vyjadrenie k žalobnej odpovedi doručené súdu dňa 30. 03. 2015 a Vyjadrenie doručené rozhodcovskému súdu dňa 27. 04. 2015 a žiadal ho o vyjadrenie v lehote 20 dní.

19. Dňa 11. 06. 2015 bolo rozhodcovskému súdu doručené podanie žalobcu zo dňa 09. 06. 2015 označené ako Vyjadrenie k vyjadreniam.

20. Dňa 20. 11. 2016 rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok č. k. 1C 9/2014-320, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 10 567,20 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10 567,20 Eur od 28. 03. 2010 do zaplatenia, zmluvnou pokutou vo výške 0,1% denne zo sumy 10 567,20 Eur od 28. 03. 2010 do zaplatenia a uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

právneho zastúpenia vo výške 1 115,72 Eur a ostatné trovy konania vo výške 423,- Eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 3. Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

21. V konaní nebolo sporné, že rozhodcovským rozsudkom Stredoslovenského rozhodcovského súdu zo dňa 20. 11. 2016 bol žalobca, v procesnom postavení žalovaného, vo vzťahu k žalovanému, v procesnom postavení žalobcu, zaviazaný na splnenie špecifikovanej povinnosti, teda žalobca ako účastník rozhodcovského konania je aktívne legitimovaný na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Z rozhodcovského spisu súd považoval za preukázané, že rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 30. 11. 2016 a z prijímacej pečiatky Okresného súdu Banská Bystrica, nachádzajúcej sa na č. l. 1 spisu tohto súdneho konania, súd považoval za preukázané, že žaloba na začatie tohto súdneho konania bola súdu doručená dňa 27. 12. 2016 (na pošte podaná dňa 22. 12. 2016), na základe čoho súd považoval za preukázané, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobcovi ako účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 41 Zákona č. 244/2002 Z. z.).

22. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z., teda že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, a to spôsobom, ktorý mohol mať a mal vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keď rozhodcovský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tým, že nevykonal žalobcom navrhované dôkazy a nenariadil pojednávanie, hoci tak v zmysle § 10 ods. 2 Rokovacieho poriadku urobiť mohol a to, či rozhodcovský súd niektoré navrhované dôkazy vykoná alebo nevykoná nemôže byť predmetom rozhodcovskej svojvôle.

23. Žalovaný sa bránil v konaní tvrdením, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej doložke v zmysle § 3 ods. 3 a § 26 ods. 3 veta prvá Zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, preto nebola v danom konaní prípustná aplikácia § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. a dôvody, ktoré viedli rozhodcu k záveru o nevykonaní dôkazov mali základ v hmotnoprávnom posúdení v rozhodcovskom konaní uplatneného nároku, ktoré už v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné skúmať, hodnotenie a závery rozhodcu pritom zodpovedajú zásadám formálnej logiky a vychádzajú zo zistenia skutkového stavu veci, ktorý bol podriadený pod príslušné právne normy, nemožno preto pripustiť, že by sa malo jednať o svojvôľu rozhodcu.

24. V konaní nebolo sporné, že nárok uplatnený žalovaným v rozhodcovskom konaní vychádzal zo Zmluvy o službách č. 031209/4, uzatvorenej dňa 04. 12. 2009 medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o., Šaľa, ako poskytovateľom, sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v článku 5 bod 5.1 Zmluvy o službách č. 031209/4 a sporná nebola ani skutočnosť, že žalovaný sa stal veriteľom žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 17. 03. 2014 medzi žalovaným ako postupníkom a spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o., Šaľa ako postupcom. V tejto súvislosti súd prioritne poukazuje na skutočnosť, že keďže zmluvné strany nevylúčili, že rozhodcovská zmluva, ktorá bola uzatvorená vo forme rozhodcovskej doložky, zaväzuje aj právnych nástupcov strán (§ 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014) a keďže s postúpenou pohľadávkou prechádzajú aj všetky práva s ňou spojené (§ 524 ods. 2 Občianskeho

zákonníka), zaväzovala rozhodcovská doložka aj žalovaného ako singulárneho právneho nástupcu spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o., Šaľa.

25. Zmluvné strany sa v článku 5 bod 5.1 Zmluvy o službách č. 031209/4 dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmluvy o službách č. 031209/4, predložia na rozhodnutie výlučne Stredoslovenskému rozhodcovskému súdu, podľa ustanovení Rokovacieho poriadku a Štatútu Stredoslovenského rozhodcovského súdu platného v čase začatia konania. Súd potom poukazuje na skutočnosť, že aj podľa v tom čase platnej zákonnej úpravy, zmluvné strany sa mohli dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu a v tom prípade platilo, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 Zákona č. 244/2002 Z. z., t. j. Štatút a podľa § 14 Zákona č. 244/2002 Z. z., t. j. Rokovací poriadok, ktoré boli platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak (§ 12 ods. 6 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014), pričom rozhodcovský súd pripravoval a viedol rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku (§ 26 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014).

26. Rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu platným v čase začatie rozhodcovského konania bol Rokovací poriadok zo dňa 15. 10. 2013, zverejnený v Obchodnom vestníku 217/2013, deň vydania 11. 11. 2013. Tento Rokovací poriadok v § 10 upravoval Priebeh rozhodcovského konania, keď podľa § 10 bod 1 ak sa účastníci konania najneskôr do začatia rozhodcovského konania nedohodnú inak a neoznámia to rozhodcovskému súdu, rozhodcovské konanie je písomné a podľa § 10 bod 2 rozhodcovský súd môže rozhodnúť, že na prejednanie sporu, jeho časti alebo na vykonanie niektorého dôkazu nariadi ústne pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov aspoň 5 pracovných dní pred termínom pojednávania; predvolanie účastníkovi do cudziny sa doručí 30 dní pred termínom pojednávania, ústne pojednávanie pripraví rozhodcovský súd tak, aby bolo možné dosiahnuť jeho účel na jedinom pojednávaní a za prejednanie sporu na ústnom pojednávaní na návrh účastníka sa platí poplatok podľa Sadzobníka.

27. Žalobca v konaní netvrdil, a teda ani nepreukázal, že najneskôr do začatia rozhodcovského konania, teda do dňa 21. 03. 2014 (§ 16 ods. 1 písm. d) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014), sa žalobca a žalovaný, ako účastníci rozhodcovského konania, dohodli, že rozhodcovské konanie bude ústne a že oznámili túto dohodu a skutočnosť rozhodcovskému súdu, preto s poukazom na § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku platilo, že rozhodcovské konanie bude písomné, a teda platilo, že zmluvné strany sa dohodli na ústnej forme rozhodcovského konania.

28. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že hoci počas rozhodcovského konania došlo v dôsledku legislatívnych zmien (Zákon č. 336/2014 Z. z.) k zmene zriaďovateľa rozhodcovského súdu, túto skutočnosť nie je možné vyhodnotiť tak, že následne rozhodcovské konanie prebiehalo na novom rozhodcovskom súde (§ 54b Zákona č. 244/2002 Z. z.) a súd poukazuje aj na skutočnosť, že počas prebiehajúceho rozhodcovské konania bol zverejnený v Obchodnom vestníku 37/2015, deň vydania 24. 02. 2015, Rokovací poriadok rozhodcovského súdu zo dňa 29. 01. 2015, pričom aj v tomto priebeh rozhodcovského konania upravoval § 10 Rokovacieho poriadku a znenie § 10 bod 1 a § 10 bod 2 bolo totožné ako v predchádzajúcom Rokovacom poriadku platnom v čase začatia rozhodcovského konania.

29. V konaní nebolo sporné, že žalobca navrhol nariadenie ústneho pojednávania v Doplnení žalobnej odpovedi, ktoré bolo rozhodcovskému súdu doručené dňa 27. 03. 2015, keď v žalobnej odpovedi, doručenej rozhodcovskému súdu dňa 27. 05. 2014, síce ako dôkaz uviedol svedeckú výpoveď K.. T. N., ale nariadenie ústneho pojednávania nenavrhol a sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.

30. Hoci v danom prípade rozhodcovské konanie začalo dňa 23. 01. 2014, teda ešte pred novelou zákona prijatou Zákonom č. 336/2014 Z. z., žalobca návrh, aby rozhodcovský súd nariadil ústne pojednávanie, podal v doplnení žalobnej odpovede zo dňa 27. 03. 2015, kedy zákonodarca jednoznačne už upravil, že rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak (§ 26 ods. 1 veta druhá Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2015 v spojení s § 54b ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z.). Týmto zákonodarca jednoznačne odstránil prípadné nejasnosti o tom,

či v situáciách, ak sa účastníci rozhodcovského konania dohodli inak, mal rozhodcovský súd nariadiť ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania. Súd však poukazuje na to, že ustanovenia právneho predpisu sa vykladajú nielen jednotlivo, ale aj v ich súvislostiach. Preto ak v prvej vete § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014 zákonodarca upravil, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné, nie je možné druhú vetu § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014 vykladať jednotlivo tak, že rozhodcovský súd bol povinný na návrh účastníka rozhodcovského konania nariadiť ústne pojednávanie, ale je potrebné ju v súvislostiach vykladať tak, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd nielen na základe vlastného rozhodnutia, ale aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, rozhodol, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné a ústne pojednávanie nariadil vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania. Rovnako bolo potrebné ustanovenie § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014 vykladať aj v súvislostiach § 26 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, podľa ktorého rozhodcovský súd pripravoval a viedol rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania a ak sa nedospelo k dohode o pravidlách, rozhodca pripravoval a viedol konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne a vykladať aj v súvislostiach § 26 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, podľa ktorého stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku.

31. Keďže v danom prípade sa účastníci rozhodcovského konania dohodli na forme rozhodcovského konania, a to na písomnej forme rozhodcovského konania, nebolo potrebné, aby rozhodcovský súd rozhodol, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné (§ 26 ods. 1 veta prvá Zákona č. 244/2002 Z. z.).

32. Spornou bola potom medzi stranami otázka, či vzhľadom na rozhodcovskú doložku, Rokovací poriadok, ako aj zákonnú úpravu, rozhodcovský súd ústne pojednávanie nariadiť mohol a mal.

33. Je pravdivé tvrdenie žalobcu, že Rokovací poriadok rozhodcovského súdu možnosť nariadenia ústneho pojednávania na návrh účastníka nevylúčil, keď podľa § 10 ods. 2 Rokovacieho poriadku rozhodcovský súd mohol rozhodnúť, že na prejednanie sporu, jeho časti alebo na vykonanie niektorého dôkazu nariadi ústne pojednávanie. Išlo však len o možnosť rozhodcovského súdu na návrh účastníka ústne pojednávanie nariadiť, ale nešlo o povinnosť rozhodcovského súdu vždy na návrh účastníka ústne pojednávanie nariadiť. Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 5/2015-14 zo dňa 18. 11. 2015, odsek 23.). Preto aj v danom prípade síce rozhodcovský súd mohol rozhodnúť, či ústne pojednávanie nariadi, ale bolo na jeho úvahe, či nariadenie pojednávania je potrebné a účelné, a to práve na základe toho, za akým účelom žalobca nariadenie pojednávania navrhoval. Je pritom zrejmé, že účastníci rozhodcovského konania navrhujú nariadenie ústneho pojednávania najmä za účelom vykonania iného dokazovania ako dokazovania listinami, teda za účelom dokazovania, ktoré je možné vykonať len na ústnom pojednávaní. Bolo preto na rozhodcovi, ak to považoval za potrebné a nevyhnutné, že mohol rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania v danej veci. Rozhodcovský súd sa v odôvodnení rozhodcovského rozsudku dôsledne a dostatočne vysporiadal s tým, prečo ústne pojednávanie nenariadil, a to nielen s ohľadom na skutočnosť, či v súlade so zákonom a zmluvnou voľnosťou strán rozhodcovskej doložky bolo nariadenie pojednávania možné, ale aj s ohľadom na skutočnosť, že ani námietky uvádzané žalobcom v rámci jeho procesnej obrany neboli takou skutočnosťou, ktoré by zakladali potrebu ústneho pojednávania, keď v odôvodnení rozhodcovského rozsudku (strana 12 a strana 13) uviedol: „Rozhodcovský súd ďalej poukazuje na žiadosť žalovaného (t. j. žalobcu v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016) na nariadenie ústneho pojednávania za účelom vypočutia účastníkov konania a tiež žalovaným (t. j. žalobcom v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016) navrhnutých svedkov. Rozhodcovský súd však v tejto veci konštatuje, že do začatia tohto rozhodcovského konania mu nebola doručená dohoda účastníkov konania, ktorá by v zmysle § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku v spojení s § 26 ods. 1 ZoRK zakladala vôľu účastníkov viesť konanie inak než v písomnej forme, ako to bolo dohodnuté v rozhodcovskej doložke, resp. odkazom na Rokovací poriadok rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd preto nebol počas konania povinný

nariadiť ústne pojednávanie, pričom pre úplnosť je nutné uviesť, že ani námietky uvádzané žalovaným (t. j. žalobcom v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016) v rámci jeho procesnej obrany, neboli takou skutočnosťou, ktoré by zakladali potrebu ústneho pojednávania, najmä s poukazom na to, že výsledok tohto rozhodcovského konania primárne závisel od zodpovedania otázky, či žalovaný (t. j. žalobcu v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016) riadne a včas uplatnil u právneho predchodcu žalobcu (t. j. právneho predchodcu žalovaného v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016) vady diela, skutočnosť ktorú však Rozhodcovský súd mal bezo sporu v konaní za preukázanú na základe účastníkmi konania predložených listinných dôkazov a ich písomných vyjadrení. Návrh žalovaného (t. j. žalobcu v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016) na nariadenie ústneho pojednávania bol naviac aj v rozpore so zákonom a zmluvnou voľnosťou strán rozhodcovskej doložky, nakoľko v konaní bolo preukázané, že účastníci rozhodcovského konania sa dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, čo tvorilo prekážku nariadenia ústneho pojednávanie nielen v zmysle § 26 ods. 1 prvá veda ZoRK, ale aj v zmysle § 26 ods. 1 druhá veta ZoRK.“.

34. Bez toho, aby súd posudzoval hmotno-právnu stránku uplatneného nároku, súd má za to, že v danom prípade nemožno hovoriť o svojvôli rozhodcu ani pri hodnotení dôkazov, resp. rozhodnutí, nevykonať žalobcom navrhnuté dôkazy (výpovede svedkov a znalecké dokazovanie). Pre rozhodcovské konanie platí, že rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu (§ 27 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z.) a pre rozhodcovské konaní platí, že výsledky dokazovania hodnotí rozhodcovský súd nestranne podľa svojej úvahy (§ 27 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovský súd v danom prípade v rozhodcovskom rozsudku uviedol, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty účastníkov, ktoré skutočnosti a prečo považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, uviedol aj právne posúdenie veci, aj prečo vykonanie ďalšieho dokazovania nebolo potrebné a najmä prečo nevykonal znalecké dokazovanie, keď uviedol (strana 11 rozhodcovského rozsudku): „Vo vzťahu k žiadosti žalovaného (t. j. žalobcu v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016) vykonať znalecké dokazovanie, ktoré by určilo, či Analýza zodpovedá výsledku dohodnutému v Zmluve o službách, Rozhodcovský súd uvádza, že vykonanie takéhoto dôkazu nebolo v pomeru k vyššie uvedenému, kedy súd nemôže priznať žalovanému (t. j. žalobcovi v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016) žiadne práva z vád diela, potrebné. Rozhodcovský súd pre úplnosť uvádza, že posúdenie Analýzy nezáviselo od posúdenia takých skutočností, na ktoré by bolo treba vedecké poznatky alebo, že by sa jednalo o zložitosť posudzovaných otázok, keď Rozhodcovský súd porovnaním zmluvnými stranami dohodnutých špecifikácii diela v Zmluve o službách a predloženého vyhotovenia Analýzy mal možnosť bez ďalšieho tieto porovnať a zistiť prípadné rozdiely. Z dôvodov uvedených vyššie by preto takého porovnanie znaleckým posudkom bolo bez právneho významu. Rozhodcovský súd preto vykonanie takéhoto dokazovania považoval za nadbytočné a nehospodárne, ktoré naviac nemohlo prispieť k zisteniu skutočností významných pre posúdenie predmetu sporu. Rozhodcovský súd záverom dodáva, že žalovaný (t. j. žalobcu v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr 14/2016), za predpokladu, že mal za to, že vykonanie takého dôkazu by bolo v jeho prospech, mal možnosť Rozhodcovskému súdu predložiť súkromný znalecký posudok.“.

35. Súd preto dospel k záveru, že rozhodcovský súd nenariadením ústneho pojednávania a nevykonaním všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov, neporušil v neprospech žalobcu zásahu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keďže nebolo povinnosťou rozhodcovského súdu na návrh žalobcu nariadiť ústne pojednávanie a rozhodcovský súd vyhodnotil listinné dôkazy ako dostačujúce pre rozhodnutie veci, teda ako dostačujúce aj pre posúdenie uplatnenej obrany žalobcu a tak nenariadenie ústneho pojednávania, ako aj nevykonanie všetkých žalobcom označených dôkazov, rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku dostatočne a dôsledne odôvodnil.

36. Pokiaľ žalobca poukázal na inú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktorá nenariadenie ústneho pojednávala v rozhodcovskom konaní vyhodnotila ako porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, táto vychádzala zo skutkovo iného stavu, kedy strany rozhodcovskej doložky sa nedohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č. k. 43Cob 102/2012 zo dňa 29. 11. 2012 pritom tiež uviedol, že otázku porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konanie je vždy potrebné hodnotiť so zreteľom na všetky známe okolnosti namietaného porušenia tejto zásady a súhlasil aj s tým, že samotná skutočnosť, že rozhodcovský súd nenariadi ústne pojednávanie v konkrétnej veci, napriek návrhu účastníka konania, nemusí byť porušením zásady rovnosti účastníkov konania, je potrebné vždy zhodnotiť z akého dôvodu navrhuje účastník ústne pojednávanie, pričom sa prihliada aj k štádiu konania.

37. Pokiaľ žalobca uvádzal skutkové tvrdenia týkajúce sa nesprávnosti a nespravodlivosti rozhodcovského rozsudku, tieto súd pre potreby tohto súdneho konania nevyhodnocoval, keď ako už bolo uvedené, v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd neposudzuje hmotno-právnu stránku uplatneného nároku, keď aj samotný žalobca aj v podanej žalobe uviedol, že si je plne vedomý skutočností, že na základe žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd nemôže skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku.

38. Rovnako pokiaľ žalobca poukázal na podozrenie z možného vzťahu spriaznenosti medzi rozhodcovským súdom a žalovaným, išlo len o všeobecné tvrdenia žalobcu, ktoré nepredstavovali konkrétny dôvod predpojatosti vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi, pričom samotný žalobca uviedol, že nemal a ani v súčasnosti nemá žiadny priamy dôkaz o vzťahu spriaznenosti medzi žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom a rozhodcovským súdom. Tvrdenia žalobcu preto nemohli byť vyhodnotené ako porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania z dôvodu predpojatosti rozhodcu.

39. Pokiaľ žalobca uviedol, že keďže rozhodcovský súd, ktorý vydal napadnutý rozhodcovský rozsudok, nespĺňa od 01. 01. 2017 podmienky ustanovené Zákonom č. 244/2002 Z. z., a teda nemôže po 31. 12. 2016 uskutočňovať rozhodcovské konania, ani vydávať rozhodcovské rozhodnutia, čo znamená, že v prípade, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodcovského rozsudku, predmetná vec by sa dostala na rozhodnutie pred všeobecný súd, čím by došlo k odstráneniu akýchkoľvek rizík týkajúcich sa možného vzťahu spriaznenosti medzi žalovaným a rozhodcovským súdom a vec by bolo možné prejednať v riadnom súdnom konaní, u zákonného nestranného a nezávislého sudcu, tak, aby mohlo byť vo veci rozhodnuté zákonne, vecne správne a spravodlivo, poukazuje súd na to, že žalobca si mal byť pri uzatváraní rozhodcovskej doložky vedomý toho, že sa sám ukracuje na svojich právach a pokiaľ následne aj v záverečnej reči žalobca poukázal, na to, že chce, aby bolo o jeho nároku rozhodnuté v konaní, v ktorom budú rešpektované jeho práva, v ktorom mu bude umožnené riadne preukazovať svoje tvrdenia, v ktorom mu bude zachovaná rovnosť s protistranou a tým pásom bude možné rozhodnutie v takomto konaní akceptovať, či už bude v jeho prospech alebo bude v jeho neprospech, poukazuje súd na to, že aj v zmysle ustálenej judikatúry, a to aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromno-právnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci a strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby - rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným právom vyplývajúcim z § 40 Zákona číslo 244/2002 Z. z. ((uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 5/2015-14 zo dňa 18. 11. 2015, odsek 27.). Uzatvorením rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, si teda strany musia byť vedomé, že vlastnou vôľou prejavia súhlas aj s tým, že ich spor nebude rozhodovať všeobecný súd, a teda že nebudú mať možnosť na opravné prostriedky v rozsahu a spôsobom, ako je to v civilnom sporovom konaní, resp. ako to bolo v občianskom súdnom konaní, najmä nebudú mať možnosť podať proti meritórnemu rozhodnutiu rozhodcovského súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý zabezpečuje dvojinštantnosť súdneho konania, a teda zabezpečuje aj možnosť preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa aj hmotno-právne. Proti rozhodnutiu rozhodcovského súdu v merite veci totiž nie je prípustný opravný prostriedok, je prípustná len žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to len z taxatívne zákonom ustanovených dôvodov, ktoré však neumožňujú taký zásah všeobecného súdu, aby posudzoval aj hmotno-právnu stránku nároku uplatneného v rozhodcovskom konaní.

40. Žalobca teda nepreukázal, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní a že tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, a teda žalobca nepreukázal dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

41. Súd v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu vždy preskúma, či sú tu dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, teda ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom (§ 40 ods. 1 písm. b), § 40 ods. 2 a § 50 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.).

42. V rozhodcovskom konaní možno rozhodovať všetky spory týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je (§ 1 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.) a v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory len spory o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, spory o osobnom stave, spory súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí a spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania (§ 1 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z.) a v rozhodcovskom konaní podľa Zákona č. 244/2002 Z. z. nemožno rozhodovať ani spory medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré možno rozhodovať v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z.). Keďže v danom prípade predmetom sporu v rozhodcovskom konaní bol nárok z nájomnej zmluvy, pričom záväzok bol zabezpečený ručením, dospel súd k záveru, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky bolo možné predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní. Súd nezistil ani dôvody, ktoré by mohli viesť k záveru, že uznanie alebo výkon daného rozhodcovského rozsudku by boli v rozpore s verejným poriadkom, keď aj v zmysle Dôvodovej správy k týmto zákonným ustanoveniam, pojem verejný poriadok by sa pritom v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne a s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie a zrušenie rozhodcovského rozsudku pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalca alebo svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci.

43. Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd žalobu zamietol.

44. Spolu so žalobou žalobca podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku. Keďže podľa § 40 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozsudku odložiť a keďže konajúci súd pred meritórnym rozhodnutím veci nezistil splnenie predpokladov na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku a následne ani s prihliadnutím na výsledok tohto súdneho konania nebol dôvod na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku, v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, o takomto návrhu žalobcu procesne ani nerozhodoval.

45. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 1 súd v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol len o nároku na náhradu trov konania a v zmysle § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto súdnemu rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia na Okresnom súde Banská Bystrica vo vyhotovení dvojmo.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť

aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedené vady, ak tieto vady mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok; sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu; má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.