Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoPr-8-2016.pdf
PDF · 108.35 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/8/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: D. P., bytom U. XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou U. a U., s.r.o., so sídlom v A., W., proti žalovanému: N., a.s., so sídlom v M., M. R. F. 1, IČO: XX XXX XXX, o určenie existencie právneho vzťahu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. mája 2016, č. k. 12Cpr/4/2015-174, v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. júla 2016, č. k. 12Cpr/4/2015-176, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že dňa 17.09.2013 existoval medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom pracovný pomer. Zároveň súd rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 1 ods. 2, 3 Zákonníka práce, § 536 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 80 písm. c) Občianskeho zákonníka. Súd v prvom rade skúmal, či žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že dňa 17.09.2013 existoval medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom pracovný pomer. Dospel k záveru, že naliehavý právny záujem u žalobcu v danej veci je daný, keďže podaná žaloba je účinný a žalobcom správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcu, pretože sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, pričom sa ním len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom by muselo nasledovať nejaké iné súdne konanie. Súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ podľa výpisu zo živnostenského registra začal výkon svojej podnikateľskej činnosti dňa 11.10.2006, predmetom ktorej bolo zámočníctvo, montáž oceľových konštrukcií nepodliehajúcich stavebnému konaniu, železobetonárske práce, búracie a výkopové práce, maliarske a natieračské práce, vŕtacie práce mimo činnosti vykonávaných banským spôsobom a zváračské práce a že žalovaný ako právnická osoba vznikol zápisom do obchodného registra dňa 30.05.2012. K dátumu 17.09.2013, kedy došlo k poškodeniu zdravia žalobcu u žalovaného, uplynulo od dátumu zápisu žalovaného do obchodného registra viac ako 15 mesiacov. Medzi účastníkmi taktiež nebolo sporné, že žalovaný ako objednávateľ počas doby 12 kalendárnych mesiacov uzatváral so žalobcom ako zhotoviteľom zmluvy o dielo, ktorých predmetom bolo vykonávanie zámočníckych prác pri opravách strojnotechnologických zariadení na závode K.. Súd konštatoval, že každá jednotlivá zmluva o dielo jednoznačne spĺňala náležitosti zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Každý rozsah zhotovenia diela bol kontrolovaný a odsúhlasovaný v dennom zázname stavby oprávneným zamestnancom žalovaného na základe skontrolovaných výkonov, v dennom zázname stavby boli súčasne žalovaným odsúhlasené
počty hodín strávených žalobcom pri zhotovení diela, ktoré boli podkladom pre fakturáciu ceny za zhotovenie diela. V zmluvách o dielo bola jasne identifikovaná zmluvná strana, počet pracovných hodín, rozpis prác, plus cena práce. Všetky činnosti reálne vykonané v zmysle zmluvy o dielo boli vždy na konci kalendárneho mesiaca spísané medzi žalobcom a žalovaným na základe denných záznamov zo stavby, ktoré žalobca svojim podpisom potvrdil, na základe čoho žalobca vypracoval faktúru, ktorá bola zo strany žalovaného prostredníctvom jeho finančného oddelenia žalobcovi uhradená. Z jednotlivých zmlúv o dielo vyplýva nepravidelnosť prác žalobcu u žalovaného. Žalobca v konaní potvrdil, že počas celej doby výkonu prác u žalovaného si plnil svoje zákonné povinnosti ako živnostník. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že bol názoru, že pre žalovaného vykonáva práce v pracovnom pomere, sám žalobca si v inej časti konania v týchto tvrdeniach protirečil, keď uvádzal, že mal záujem pracovať v pracovnom pomere u žalovaného, čo mu malo byť aj sľúbené alebo že pred nástupom na výkon prác u žalovaného mal informovať zástupcov žalovaného o tom, že je živnostník. Žalobca si bol teda od počiatku výkonu prác u žalovaného vedomý toho, že u žalovaného pracuje na živnosť. Táto skutočnosť je naviac zrejmá aj z výpovedí všetkých svedkov vypočutých v konaní. Z výpovede žalobcu a taktiež z výpovedí svedkov mal súd preukázané, že pracovný čas u žalovaného bol pevne určený len u zamestnancov, kým živnostníci pracovali u žalovaného takisto viac-menej pravidelne, avšak boli využívaní na rôzne operatívne práce, ktoré bolo treba vykonať a vykonávali takisto aj práce so zvýšeným zdravotným rizikom, resp. keď pre nich žalovaný prácu nemal, jednoducho im to oznámil a zostali doma. Rovnako z výpovedí účastníkov a svedkov mal súd zistené, že v prípade, ak potrebovali živnostníci zostať doma, nevypisovali si dovolenkový lístok, ale len jednoducho poverenému zamestnancovi žalovaného túto skutočnosť oznámili. Rozdielny prístup žalovaného k svojím zamestnancom a živnostníkom, ktorí pre neho pracovali vyvstal aj z toho, že kým zamestnanci dostali od žalovaného pracovný odev, všetky pomôcky a prístroje na výkon práce, žalobca ako živnostník si tieto (okrem niektorých prístrojov) zabezpečoval sám. Žalovaný svojím zamestnancom prispieval takisto na stravu, kým žalobca sa síce mohol u žalovaného stravovať, avšak stravu si musel v plnej výške zaplatiť. Skutočnosť, že žalobca si musel byť dobre vedomý toho, že nie je zamestnancom žalovaného a že sa za neho ani nepokladal, svedčí aj spôsob odmeňovania žalobcu u žalovaného, s ktorým mal jednotlivo v každej zmluve o dielo dojednanú hodinovú odmenu a ktorý si v pravidelných mesačných intervaloch uplatňoval od žalovaného odmenu za vykonanú prácu po kontrole počtu odrobených hodín. Ďalej súd uviedol, že o účelovosti tvrdení žalobcu ohľadne existencie pracovného pomeru u žalovaného svedčí aj to, že svojho nároku sa v súdnom konaní domáhal s odstupom viac ako dvoch rokov po úraze, a to len z dôvodu, aby dosiahol priznanie náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Žalobca si teda od začiatku výkonu práce u žalovaného bol vedomý toho, že u žalovaného pracuje na živnosť a súhlasil s tým. Ťažko možno prisvedčiť právnej argumentácii žalobcu a síce, že vykonával pre žalovaného závislú činnosť. Je síce pravdou, že žalobca práce u žalovaného vykonával opakovane v podstate v rovnakom čase v priebehu týždňa, čo však nebolo vždy pravidlom a práce u žalovaného vykonával aj operatívne podľa potreby žalovaného. Pokiaľ žalovaný kontroloval dochádzku žalobcu, bolo to v súvislosti s dohodnutou hodinovou odmenou za vykonanú prácu. Z vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov mal súd zistené, že medzi žalovaným a žalobcom neexistoval žiaden pracovno-právny vzťah alebo náznak existencie závislej práce žalobcu u žalovaného, ale riadny obchodno-právny vzťah, v ktorom žalovaný vystupoval ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ diela. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si po vyhlásení rozsudku žiadnu nevyčíslil.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne zmeny rozsudku súdu prvej inštancie a vyhovenia žalobe s tým, že mu súd prizná aj náhradu trov konania. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že súd sa nestotožnil s jeho názorom, že jeho práca ako zamestnanca vykonávaná pre žalovaného ako zamestnávateľa spĺňa podmienky závislej práce, a preto na vec aplikoval ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorého mal byť medzi ním ako zhotoviteľom diela a žalovaným ako objednávateľom uzavretý obchodno-právny vzťah. Citoval ust. § 1 ods. 2, 3 Zákonníka práce, v znení v čase pracovného úrazu, pričom mal za to, že súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že spoločnou črtou všetkých znakov závislej práce je osobná, či hospodárska závislosť zamestnanca na zamestnávateľovi. Tieto znaky slúžia na odlíšenie závislej práce od iných ekonomických aktivít. Aby bolo možné označiť prácu za závislú, musí byť v konaní preukázané naplnenie všetkých znakov akými sú - zamestnanec osobne a sústavne vykonáva práce v
mene zamestnávateľa a podľa jeho pokynov, pričom sa voči zamestnávateľovi nachádza v podriadenom vzťahu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že on si bol od začiatku výkonu prác u žalovaného vedomý toho, že pracuje na živnosť a súhlasil s tým. V žiadnom ohľade sa však súd nevysporiadal s jeho argumentáciou, podľa ktorej chcel u žalovaného pracovať na základe pracovnej zmluvy, že žalovaný zneužil svoje ekonomické postavenie, aby ho prinútil zotrvať vo vzťahu k nemu, že sa jednalo o zastretý právny úkon (disimulovaný právny úkon). Bol toho názoru, že závery, ktoré vyplynuli zo zisteného skutkového stavu podľa (nesprávnej) argumentácie súdu odôvodňujú podradenie vzťahu medzi ním a žalovaným pod obchodno-právnu normu, s čím však on nesúhlasí. Na podporu tvrdení, že vykonávaná práca spĺňa podmienky závislej práce a faktického pomeru dal do pozornosti skutkové zistenia, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, a to 1. nadriadenosť a podriadenosť pri výkone závislej práce, 2. práca bola vykonávaná podľa pokynov zamestnávateľa, 3. práca bola vykonávaná v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, 4. výlučne osobný výkon práce, 5. výkon práce zamestnanca s pracovným náradím zamestnávateľa, 6. rovnaký prístup k zamestnancom a žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že záver o povahe právneho vzťahu je rozhodný skutočný obsah právneho rokovania, aj keď má zostať skrytý tretím osobám, mal súd zohľadniť, že podľa skutkových zistení bol na základe zmluvy o dielo medzi ním a právnym predchodcom žalovaného nastolený vzťah nadriadenosti právneho predchodcu žalovaného a jeho podriadenosti a že on vykonával práce podľa pokynov právneho predchodcu žalovaného a v jeho mene, ako aj k tomu, že predmetom zmluvy bola opakujúca sa činnosť, ktorú bol on povinný vykonávať osobne a iba pre právneho predchodcu žalovaného, po vopred stanovenú dobu a za dohodnutú odplatu a zaoberať sa jeho tvrdením o tom, že mu právny predchodca žalovaného a žalovaný poskytovali 4 týždne plateného voľna (dovolenky) v kalendárnom roku a že evidovali jeho dochádzku do práce. Súd prvej inštancie však uvedeným spôsobom nepostupoval, všetky rozhodné okolnosti nezvážil a žiadnym spôsobom nevzal do úvahy stimuláciu právneho úkonu, preto považuje jeho záver o tom, že medzi účastníkmi nie je pracovno- právny vzťah za nesprávny.
3. K podanému odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza, že v priebehu konania bol údajne zistený skutkový stav existencie nadriadenosti a podriadenosti pri výkone závislej práce žalobcu tvrdiac, že žalovaný riadil samotný výkon práce žalobcu, určoval čo, kedy a ako sa má vykonávať a žalobca bol povinný riadiť sa vydanými pokynmi, pričom súčasne čakal na pokyny k výkonu práce od osoby vykonávajúcej technický dozor v miestnosti na to určenej. Zdôraznil dôležitý fakt, ktorý žalobca po celú dobu konania nechce pripustiť, a tým je, že diela, ktoré zhotovoval pre neho ako objednávateľa boli vždy podľa zmluvne dojednaných podmienok zhotovené v areáli spoločnosti žalovaného, kde je v zmysle vnútropodnikových noriem a v súlade s bezpečnostnými predpismi na ochranu zdravia a života určený osobitný režim pre pohyb osôb a výkon akýchkoľvek prác v uvádzanom areáli. Tento režim mu ukladá v zmysle zákona povinnosť prijímať opatrenia a regulovať pohyb osôb a činnosti v priemyselnom areáli bez ohľadu na ich vzťah voči nemu alebo dôvodu vstupu do priemyselného areálu, ktoré čiastočne zabezpečuje prostredníctvom tzv. povoľovacieho konania. Uvádzané bolo prezentované aj výpoveďami svedkov na pojednávaní. Žalobca si takýto procesný postup žalovaného svojimi úvahami vykladá ako stav údajnej nadriadenosti a podriadenosti pri výkone závislej práce, keďže má zrejme zato, že na jeho osobu ako podnikateľa sa nevzťahujú bezpečnostné predpisy pre ochranu zdravia a života. Žalobca v odvolaní absolútne odmieta dôvodnosť výkonu tzv. dozornej činnosti žalovaného pri výkone prác, či už žalobcom alebo inými obchodnými partnermi žalovaného pri zhotovení diela. Upozornil na fakty a dôkazy predložené alebo vykonané v súdnom konaní, ktoré preukazujú, že existoval a existuje režim správania sa v priemyselnom areáli, ale že neexistovala hospodárska závislosť medzi žalobcom a žalovaným, že služby poskytované žalovaným boli nepravidelné, s rozličným rozsahom činností a charakterom, ako aj, že uzavreté obchodno-právne vzťahy nezakladali žalobcovi poskytovať služby tretím osobám a ani nezakladali iné obmedzenia jeho slobodného podnikania. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že v priebehu konania bol údajne zistený skutkový stav existencie práce vykonávanej podľa pokynov zamestnávateľa, pričom žalobca svoj záver podporuje tvrdením, že mal údajnú povinnosť vopred v dostatočnom časovom predstihu oznamovať svojmu údajnému nadriadenému, ktorý mal byť zamestnanec žalovaného, že nenastúpi na výkon práce, žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu išlo o oznamovací právny úkon ústnou formou, ktorý bol zo strany žalovaného iba rešpektovaný na vedomie a teda v reálnom čase nepodliehal akémukoľvek schvaľovaciemu konaniu žalovaného. Tieto skutočnosti deklarujú aj výpovede svedkov na pojednávaní. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že v priebehu konania bol údajne zistený skutkový stav existencie práce vykonávanej v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, keď tento záver žalobca podporil tvrdením,
že práce na diele údajne vykonával pravidelne, žalovaný uviedol, že žalobca účelovo zastiera fakt, že žalovaný je podnikom, ktorého predmetom výroby sú chemické produkty vysokej nebezpečnosti pre osoby, životné prostredie a okolie. V dôsledku tohto je v zmysle platných právnych predpisov na ochranu zdravia a života nutné, aby pohyb osôb po areáli podniku bol monitorovaný a súčasne časovo obmedzený. Žalobca mal preto z bezpečnostných dôvodov umožnené zhotovovať dielo iba v určenom čase, teda od 06.00 hod. do 18.00 hod. Z tohto je zrejmé, že žalobca vo svojom odvolaní účelovo deformoval fakty ohľadne času zhotovovania jednotlivých diel v areáli žalovaného a vytrhával z kontextu vety z rozsudku súdu prvej inštancie. On má za preukázané, že dohodnutý plán prác zhotoviteľa diela, ako ani regulácia a monitorovanie pohybu osôb v priemyselnom areáli nezakladá žalobcovi pracovný pomer. Zdôraznil, že zmluvy o dielo uzatvorené medzi ním a žalobcom, ich obsah, prílohy a znenie Všeobecných obchodných podmienok jeho spoločnosti v žiadnych ustanoveniach nevylučujú zhotovenie diela akýmkoľvek zamestnancom žalobcu. Žalobca vždy v zmluvných vzťahov konal vo vzťahu k nemu vo vlastnom mene, nakoľko aj v prípadoch vadného zhotovenia diela, bola zodpovednosť za vady vždy smerovaná na žalobcu ako obchodného partnera v zmysle dojednaných podmienok zmluvy o dielo. V prípade tvrdenia žalobcu, že práce vykonával s pracovným náradím žalovaného, žalovaný zdôraznil, že vypožičal žalobcovi v osobitných prípadoch niektoré špecializované náradie a nástroje, ktoré si vyžadoval osobitný režim, čo preukazujú aj výpovede svedkov, napr. p. E.. Žalobca teda napriek obsahu výpovedí pred súdom prvej inštancie neodôvodnene uvádza poskytovanie špeciálnych prístrojov, zariadení alebo nástrojov od žalovaného v niektorých osobitných prípadoch zhotovovania diel, ako poskytnutie všetkých prístrojov a náradia na zhotovenie každého jedného diela podľa uzatvorených zmlúv o dielo. Takéto tvrdenie žalobcu nezodpovedá skutočnosti. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný na základe magnetickej karty evidoval dochádzku žalobcu, pričom takúto kartu mali rovnako zamestnanci žalovaného a teda, že žalovaný údajne nerobil v prístupe k žalobcovi a zamestnancom žiadne rozdiely, žalovaný uviedol, že vystavovanie elektronických čipových kariet pre osoby, ktoré sú jeho zamestnancami, obchodnými partnermi na obchodných rokovaniach alebo osobami, ktoré si podľa zmluvne dojednaných podmienok plnia svoje záväzky zo zmlúv o dielo a iných obchodných zmlúv, v plnom rozsahu korešponduje s potrebou ochrany podniku žalovaného. Za účelom ochrany a kontroly areálu podniku je monitorovaný pohyb každej osoby, aby v prípade krízových situácii bolo možné identifikovať a zistiť, koľko osôb sa nachádza v areáli žalovaného. Táto povinnosť je určená žalovanému bezpečnostnými predpismi SR pre prevádzky chemických podnikov. Žalovaný poukázal na ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok, kde sa jasným dôkazom uvádza rozdielnosť medzi prístupom žalovaného k svojim zamestnancom a k iným osobám, medzi ktoré patrí aj samotný žalobca. V prípade straty čipovej karty zamestnancom si žalovaný voči zamestnancovi neuplatňuje žiadnu zmluvnú pokutu za stratu a vystavenia novej čipovej karty, na rozdiel v prípade straty čipovej karty žalobcom vzniká nárok žalovaného voči žalobcovi na zmluvnú pokutu vo výške 200 eur. V prípade, že sa žalobca zdržiaval v priestoroch šatní zamestnancov, žalovaný poukázal na citované ustanovenie Všeobecných obchodných podmienok jeho spoločnosti o zákaze zdržovať sa mimo miest realizácie diela. Takéto konanie žalobcu možno jednoznačne chápať ako porušovanie zmluvne dojednaných podmienok. Poukázal na dôležitý dôkaz, ktorým je výpoveď žalobcu a svedkov na pojednávaní dňa 23.05.2016, kde zhodne uviedli, že si boli plne vedomí spolu so žalobcom stavu, že pracujú ako živnostníci a nie v domnienke alebo omyle, že sú zamestnanci žalovaného. Je presvedčený, že tento stav žalobca dokáže preukázať listinnými dôkazmi, ktoré deklarujú plnenie si všetkých daňových a odvodových povinností ako podnikateľa - živnostníka. Dodal, že žalobca nevykonal voči žalovanému žiadne relevantné úkony vedúce k uzavretiu pracovného pomeru, nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by takéto konanie preukázal. Žalobca nebol žalovaným obmedzovaný v slobodnom podnikaní a údajná vôľa pracovať u žalovaného v pracovnom pomere tak nikdy nebola prejavená voči žalovanému a zrejme mala výlučne charakter úvah a všeobecných diskusií s tretími osobami odlišnými od žalovaného. Dôkazy a svedecké výpovede jasne preukazujú stav, že medzi žalobcom a žalovaným nikdy neexistoval pracovno- právny vzťah alebo jeho znaky, ktoré majú charakter pracovného pomeru.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením zo dňa 18.07.2016) je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. V posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol za účinnosti O.s.p. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý upravuje postup súdu pri
prejednávaní a rozhodovaní sporov, pričom Civilným sporovým poriadkom bol zrušený Občiansky súdny poriadok - zákon č. 99/1963 Zb. Odvolanie žalobcu už bolo podané za účinnosti CSP.
6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky týkajúce sa preskúmavanej veci, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa v dostatočnom rozsahu už vyporiadal súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval správne citované zákonné ustanovenia a vo veci aj vecne správne rozhodol. Odvolací súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na tieto v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu poukazuje, pričom na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:
7. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 8. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP.
9. Podstatou žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
10. V prejednávanej veci odvolací súd po jej preskúmaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti v zmysle ust. § 191 CSP, dospel k správnym skutkovým záverom a vec aj správne právne posúdil.
11. V danej veci odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, a to najmä výpoveďami svedkov vypočutých v konaní (L. U., T. F., A. E., L. B., V. B., B. B.), ale aj výpoveďou žalobcu, že medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiadny pracovno-právny vzťah alebo náznak existencie závislej práce žalobcu u žalovaného v zmysle ust. § 1 ods. 2, 3 Zákonníka práce, účinného v čase pracovného úrazu žalobcu. Všetci v konaní vypočutí svedkovia a dokonca aj samotný žalobca v konaní uviedli, že žalobca vykonával pre žalovaného práce ako živnostník, pričom je nepochybné, že dané práce vykonával na základe platne uzatvorených zmlúv o dielo so žalovaným podľa Obchodného zákonníka, kde žalovaný vystupoval ako objednávateľ diela a žalobca ako zhotoviteľ diela. Na základe vykonaných prác v zmysle zmlúv o dielo bol vždy na konci mesiaca uskutočnený súpis prác, počet odpracovaných hodín, na základe čoho žalobca vystavil pre žalovaného faktúru, po zaplatení ktorej žalobca následne z daných súm hradil štátu odvody. Z jednotlivých zmlúv o dielo vyplýva presná špecifikácia druhu práce žalobcu u žalovaného, predpokladaný počet hodín k zhotoveniu diela a zo samotných predložených objednávok a faktúr je zrejmá rozdielnosť objednaných a reálne vykonaných (odpracovaných) hodín na konkrétnom diele. Aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť jednoznačne preukazuje nepravidelnosť prác žalobcu u žalovaného. Zhodne so súdom prvej inštancie bol aj odvolací súd toho názoru, že skutočnosť, že žalobca nevykonával u žalovaného práce v pracovnom pomere, resp. ako závislú prácu nepreukazuje ani tá skutočnosť, že žalobca dohodnuté práce vykonával v podstate v rovnakom čase ako zamestnanci žalovaného, na základe usmerňovania (pokynov) žalovaného (zodpovedného pracovníka), že mal žalobca žalovaným rovnako ako zamestnanci žalovaného poskytnutú magnetickú
kartu alebo že mu bola poskytnutá časť ( špeciálnych) pracovných pomôcok. Ohľadne týchto skutočností odvolací súd poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, ako aj na podrobnú argumentáciu žalovaného v konaní a v jeho vyjadrení k odvolaniu, s ktorými sa stotožňuje. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie absolútne nevyplýva ani osobná, ani hospodárska závislosť žalobcu na žalovanom (ako zamestnanca na zamestnávateľovi), ako sa snaží argumentovať žalobca. Správne závery súdu prvej inštancie v danej veci nemôže ovplyvniť ani opakované tvrdenie žalobcu v odvolaní, že jednoznačne chcel u žalovaného pracovať na základe pracovnej zmluvy, keď s poukazom na už uvedené, vznik pracovno-právneho pomeru v danej veci nepochybne nebol preukázaný ( iba „záujem“ o takýto pomer, bez následných relevantných úkonov a naplnenia ďalších zákonných náležitostí nepostačuje).
12. Súdu prvej inštancie teda v danej veci nemožno vytknúť, že by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov nevyplynuli alebo nevyšli najavo a dospel tak k nesprávnym skutkovým záverom, preto žalobcom uplatnený dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd nepovažoval za uplatnený opodstatnene.
13. V kontexte skutkových záverov súdu prvej inštancie bol odvolací súd toho názoru, že danú vec súd prvej inštancie aj správne právne posúdil a teda nezistil ani opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že v danej veci bolo preukázané, že on vykonával pre žalovaného závislú prácu na základe faktického pomeru a preto súd nesprávne aplikoval na vec ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedené ustanovenia s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne potvrdzujú existenciu obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorými sú pri tomto druhu vzťahu definované konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán. Súd prvej inštancie teda v danej veci postupoval správne, ak žalobu žalobcu o určenie, že dňa 17.09.2013 (kedy došlo k poškodeniu zdravia žalobcu v areáli žalovaného) existoval medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom pracovný pomer, ako nedôvodnú zamietol. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením) ako vecne potvrdil.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. O výške týchto trov v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).