Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_43CoE-329-2017.pdf
PDF · 133.33 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoE/329/2017
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Deáka a členov senátu JUDr. Jozefa Mikluša a JUDr. Juraja Babjaka, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: O. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. R.. XXX/XX, J. A., o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 334,59 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom so sídlom Exekútorského úradu Štúrova č. 784/52, 962 12 Detva pod spisovou značkou EX 139/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/814/2007-71 zo dňa 13.06.2016, takto
rozhodol:
Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1, písm. b/ a písm. c/ CSP z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej aj „Exekučný poriadok“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že poverením č. 5611013109 zo dňa 02.04.2007 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávneného na uspokojenie jeho pohľadávky v sume 334,59 eur (10 080,- Sk) a príslušenstva. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej aj „rozhodcovský súd“) pod spis. značkou SR 5306/06 zo dňa 08.11.2006. Základný právny rámec nároku priznaného oprávnenému rozhodcovským súdom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru dlžníkovi na základe Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 23.03.2006 (ďalej aj „zmluva o úvere“), záväzky z ktorej povinný riadne a včas nesplnil. Integrálnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v čl. 17 ktorých si zmluvné strany upravili rozhodcovskú doložku o riešení ich vzájomných sporov.
3. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom podľa jej obsahu ako štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu vzhľadom na povahu zmluvných strán a jej obsah, pretože veriteľ pri jej uzatváraní konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Súd konštatoval, že samotná skutočnosť, že formulárová zmluva je zmluvným typom podľa Obchodného zákonníka, nemá za následok vylúčenie pôsobnosti príslušných vnútroštátnych a európskych noriem prijatých za účelom ochrany spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu na právny vzťah medzi oprávneným a povinným aplikoval normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovenia V. hlavy prvej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
4. V prejednávanej veci súd zistil, že sú dané okolnosti zakladajúce neprípustnosť exekúcie a jej následné zastavenie. S poukazom na ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúru Súdneho dvora EÚ mal za preukázané, že rozhodcovský súd opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, keď oprávnenému priznal aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi.
5. V prvom rade konštatoval, že rozhodcovská doložka bola spotrebiteľovi vnútená tým, že bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Povinný nemal reálnu možnosť zmeniť obsah formulárovej zmluvy, vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, zmluvu mohol len ako celok prijať alebo ju ako celok odmietnuť. Oprávnený ako dodávateľ formulárovou zmluvou jednostranne určil, že ich prípadné spory bude riešiť ním zvolený, konkrétne určený, rozhodca. Povinnému tak bol vnútený spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou. Súd preto vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere neplatná. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a jej dôsledkom je, že núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť právomoci rozhodcovského súdu.
6. Ďalej bolo uvedené, že v posudzovanej veci sa v prospech oprávneného vykonáva exekúcia na vymoženie sumy 334,59 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za nesplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je pre rozpor s dobrými mravmi aj v rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je podľa súdu v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti. Rozhodcovský súd nielenže priznal oprávnenému úrok z omeškania vo v sadzbe 91,25 % ročne, ale neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon absenciu tohto údaja sankcionuje tým, že úver má byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa súdu dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka a ostatných vnútroštátnych noriem prijatých na ochranu spotrebiteľa. Po zvážení všetkých okolností uzatvárania zmluvy o úvere, povahy jej účastníkov, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora EÚ dospel súd k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá bola absolútne neplatná, na čo bol súd povinný prihliadnuť ex offo. Keďže neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia, súd nezákonne vedenú exekúciu s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
7. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/ a h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).
8. V úvode odvolania poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že postup všeobecných súdov, ktoré pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzali len z obsahu rozhodcovského rozsudku a pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami, nebol správny a bol v rozpore so základnými procesnými právami oprávneného. Podľa názoru oprávneného uvedený Nález Ústavného súdu SR upravuje do značnej miery dokonale zhodný rozhodovací mechanizmus všeobecných súdov a prináša zásadný prelom pri svojvoľnej paušalizácii ich rozhodnutí v týchto vecne zhodných konaniach.
9. Uviedol, že súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 140/2010 týkajúci sa výkladu komunitárneho práva, na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 a v súvislosti s ním na to, že uplatnenie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
10. V danom prípade nastalo podľa názoru oprávneného činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, nakoľko oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný súd si ďalej nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie. Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd.
11. Oprávnený ešte uviedol, že ak už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázal ďalej na to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskej únie, je to súčasť jeho koncepcie neprijateľných podmienok.
12. Oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení :
Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?
13. V súvislosti s opodstatnenosťou odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktorý pre tieto dôvody rozhodnutie okresného súdu zrušil. Vyslovil názor, že všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere,
aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac, žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
14. Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
15. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
16. Súd prvej inštancie porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j. odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie.
17. Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, tak aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.
18. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie § 40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
- interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd teda vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.
19. Oprávnený mal za zo, že exekučný súd konal v rozpore s dobrými mravmi. Je tomu tak predovšetkým z dôvodu, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného. Jediný spôsob na zachovanie elementárnej miery spravodlivosti vo vzťahu k nárokom oprávneného je umožniť mu vymoženie istiny a zákonného úroku z omeškania, teda exekúciu zastaviť iba v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich ich zákonnú výšku.
20. Poukázal na ustanovenie § 45 ZRK a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol,
že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú upomienku vo výške 1,99 eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
21. V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, už raz súd posudzoval a už raz o nej právoplatne rozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej moci vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Keďže od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť z zmene postoja súdu, vzhľadom na vyššie uvedené považoval rozhodnutie súdu o neprípustnosti exekúcie za nezákonné.
22. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
23. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že s účinnosťou od 01.07.2016 vstúpil do platnosti nový procesný predpis Civilný sporový poriadok, ktorý sa v zmysle prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v zmysle § 9 a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 použije aj v právoplatne neskončených exekučných konaniach.
24. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
25. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
26. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
27. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
28. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací postupoval v odvolacom konaní podľa s ust. § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
29. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii, teda otázku platnosti a vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu zodpovedal presvedčivo a svoje závery v súlade s jeho právnym názorom i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávneným v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.
30. Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie a ním zvoleného postupu, ktorý exekúciu v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a aj bez návrhu ju zastavil. Pre správnosť a objektívnu presvedčivosť dôvodov a zákonný postup pri zastavení exekúcie, ktorý predstavuje vecný rozsah napadnutého rozhodnutia, je postačujúcim, aby sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Nakoľko však obsahom odvolania je opakovane podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávneného s dôvodmi zastavenia exekúcie, odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami oprávneného, ktoré neboli prejednané a doplniť dôvody na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.
31. Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b/, písm. c/ CSP odvolací súd uvádza:
32. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení do 31.03.2017). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa 10.07.2013. Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, rozhodnutie o predložení návrhu na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, neprináleží účastníkom konania, ale len (predkladajúcemu) súdu. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky súd prvej inštancie, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd, pred ktorým bol návrh oprávneného opätovne vznesený. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky).
33. K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd uvádza, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Európskej únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru Európskej únie neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.
34. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade úniového práva. Odvolací súd uvádza, že, tak ako pri navrhovanom prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, aj v tomto prípade „pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s úniovým právom konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o
rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória acte éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Európskej únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.
35. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil z dôvodu, že predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Súd prvej inštancie rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
36. Je potrebné zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu Smernice 93/13/EHS z 05.04.1993 malo význam len to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo smernicu, ale na smernicu len odkázal s tým, že zmyslom a cieľom Smernice je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany, ako stanovuje predmetná Smernica. Navyše, výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.
37. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podané návrhy na prerušenie konania z dôvodov podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b/, písm. c/ CSP zamietol.
38. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že dňa 07.03.2007 oprávnený podal na Exekútorskom úrade JUDr. Jána Debnára návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne bola súdu prvej inštancie dňa 15.03.2007 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu pod spis. značkou SR 5306/06 zo dňa 08.11.2006, podľa ktorého bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 334,59 eur (10 080,- Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 326,63 eur (9 840,- Sk) od 23.05.2006 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 126,20 eur (3 802,- Sk), to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 23.03.2006. V texte úverovej zmluvy sú oprávneným vopred predtlačené viaceré prehlásenia žiadateľa o úver mimo iného o tom, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej časti tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Text rozhodcovskej doložky sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného (č.l. 62 spisu).
39. Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne vzhľadom na ust. § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z., ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení zákonov účinných v čase uzavretia zmluvy o úvere.
40. Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení súdu prvej inštancie preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 v znení účinnom do 31.03.2017.
41. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
42. Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
43. Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
44. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a súdny exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom súd prvej inštancie správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka.
45. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže zvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
46. Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 23. 03. 2006, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
47. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
48. K námietke oprávneného o tom, že v predmetnom prípade mal okresný súd nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom ku
dňu vydania rozhodnutia prvoinštančným súdom, bola súdu daná len možnosť nie povinnosť nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
49. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože súd prvej inštancie danými skutočnosťami rozhodnutie nedôvodil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.
50. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).