Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Co-66-2017.pdf
PDF · 94.65 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/66/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Barbora Korenecová, advokátka, so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovanému F. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. D. XXX/XX, XXX XX E., o zaplatenie 1 380,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/165/2016-47 zo dňa 26. 08. 2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/165/2016-47 zo dňa 26. 08. 2016 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody od žalovaného vo výške 1 380,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1 380,- Eur od 03. 09. 2011 do zaplatenia, zamietol. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 11. 03. 2011 bola medzi stranami sporu uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej si žalovaný ako dlžník požičal od žalobcu ako veriteľa sumu 700,- Eur, pričom žalovaný bol v predmetnej zmluve o úvere označený jednak ako fyzická osoba identifikovaná rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, adresou trvalého pobytu a zároveň aj ako živnostník. Na základe zmluvy žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 700,- Eur, pričom žalovaný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 680,- Eur, spolu 1 380,- Eur v 12 mesačných splátkach po 115,- Eur počnúc dňom 20. 04. 2011. Žalobca v žalobe uviedol, že predmetný úver zosplatnil ku dňu 03. 09. 2011 a z dôvodu, že žalovaný porušoval povinnosť poskytnutý úver splácať riadne a včas a od uvedeného dátumu žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy až do zaplatenia. Súd zo spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22T/98/2012 zistil, že trestným rozkazom č. k. 22T/98/2012-94 zo dňa 07. 05. 2012 bol žalovaný uznaný vinným z prečinu úverového podvodu, ktorého sa dopustil tak, že v snahe získať neoprávnený finančný prospech, podpísal dňa 11. 03. 2011 žiadosť o úver vo výške 700,- Eur, toho istého dňa uzavrel aj zmluvu o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 700,- Eur, prevzal peniaze, neuhradil ani jednu splátku, čím spôsobil spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava škodu vo výške 926,70 Eur. Žalobca bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 10. 2012. Súd pri aplikácii § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. a § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody na súde po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade uplatnenej škody je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a o zodpovednej osobe. Ide o subjektívnu 2-ročnú premlčaciu dobu plynúcu v rámci 10-ročnej objektívnej lehoty v prípade
škody spôsobenej úmyselne. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa pri náhrade škody viaže v súdenej veci k okamihu vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru, t. j. k dátumu 03. 09. 2011, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že ku škode došlo na jeho úkor a kto za ňu zodpovedá. Súd prihliadol na skutočnosť, že žalobca si v rámci plynutia premlčacej doby dňa 08. 02. 2012 riadne uplatnil svoje právo poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní v súlade s ust. § 112 Občianskeho zákonníka v tzv. adhéznom konaní. Plynutie premlčacej doby sa od tohto momentu zastavilo a počas celého priebehu tohto konania neplynulo, keď premlčacia doba spočívala, a to až do právoplatného rozhodnutia v trestnej veci žalovaného, t. j. do 16. 10. 2012. Až následne po tom, čo v rámci trestného konania nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody a tento bol so svojim nárokom odkázaný na občianskoprávne konanie, mal poškodený možnosť uplatniť si svoj nárok v občianskom právnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie po skončení trestného konania pokračovalo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z toho, že premlčacia doba začala plynúť od 03. 09. 2011, pričom v čase od 08. 02. 2012 do 16. 10. 2012 neplynula, mal súd preukázané, že 2-ročná subjektívna premlčacia doba, počas ktorej mal byť nárok žalobcu uplatnený na súde, uplynula dňa 16. 07. 2014. Žalobca podal žalobu na súd dňa 14. 06. 2016, tzn. po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody spôsobenej žalovaným trestným činom úverového podvodu, zamietol. Súd sa vysporiadal s charakterom poskytnutého úveru, keď mal za to, že úverovú zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu je potrebné považovať za spotrebiteľský úver, pričom poukázal na skutočnosť, že žalovaný je v zmluve označený „dvojako,“ a to jednak osobnými údajmi, ktoré sú typické pre nepodnikajúcu fyzickú osobu (meno, priezvisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a trvalé bydlisko), ako aj údajmi charakterizujúcimi fyzickú osobu podnikateľa (obchodné meno, IČO, miesto podnikania). Súd dospel k záveru, že uvedenú zmluvu uzatváral žalovaný ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ s poukazom na to, že údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali dlžníka ako podnikateľa, sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo tiež v osvedčení o živnostenskom oprávnení, avšak údaje charakterizujúce dlžníka ako fyzickú osobu - nepodnikateľa nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť len z dokladov priamo poskytnutých dlžníkom, napr. z občianskeho preukazu. Zo znenia zmluvy je zrejmé, že verejná listina (napr. občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, napr. či ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté. Z týchto dôvodov mal súd za to, že dlžník v uvedenom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ, poukázal na formu zmluvy, ktorá je na predtlačenom formulári spolu so všeobecným zmluvnými podmienkami. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie spotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ - žalobca), pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IÚS 247/07. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému v konaní žiadne trovy konania nevznikli. Zároveň rozhodol, že Slovenská republika nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby s poukazom na to, že žalobca v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom, je oslobodený od platenia súdnych poplatkov a keďže žalovaný bol v konaní úspešný, žalobcu k náhrade súdneho poplatku pri aplikácii § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch nezaviazal, ale rozhodol, že Slovenská republika nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku z podanej žaloby.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Odmieta postavenie žalovaného ako spotrebiteľa s poukazom na to, že so žalovaným uzavrel zmluvu o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Všetky právne vzťahy sa spravujú Obchodným zákonníkom, zmluva sa uzavrela ako nepomenovaná zmluva podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Namietal, že aplikáciu Občianskeho zákonníka ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy v obchodno-právnom vzťahu možno vylúčiť dohodou zmluvných strán, zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmluve o úvere a všeobecných podmienkach poskytnutia úveru povinný vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru. K premlčaniu poukázal na to, že uplatnený nárok nie je premlčaný z dôvodu, že Okresný súd Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 22T/98/2012 žalobcu odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Rozsudok Okresného súdu Lučenec nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.10.2012 s poukazom na ust.
§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Uplatnený nárok premlčaný nie je. Poukázal na ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za 3 roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Poukázal na to, že z právoplatného a vykonateľného trestného rozkazu jasne vyplýva, že k udalosti došlo dňa 11. 05. 2011, a teda nárok bol uplatnený v premlčacej dobe. Poukázal na to, že žalobca sa domáha zaplatenia sumy 1 380,- Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody z dôvodov, že súd uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu a žalobcu odkázal, ako poškodeného, so svojim nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 CSP zrušil a v zmysle § 391 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), v dôsledku odvolania podaného žalobcom vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi. S prihliadnutím na obsah napadnutého rozhodnutia, rozsah odvolania a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalobcu, preskúmal odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá z dôvodu subjektívnej premlčacej doby uplatneného nároku na náhradu škody. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby z dôvodu premlčania nároku po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby za vecne správny, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 2 CSP, odôvodnenie rozhodnutia má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, poukazuje na správne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie a za správny považuje aj právny názor o spotrebiteľskom charaktere uzavretej zmluvy o úvere, pričom odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na podrobné odôvodnenie záveru prijatého súdom prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere úveru, s ktorým záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Práve z dôvodov, ktoré uviedol súd prvej inštancie pri posúdení uzavretej úverovej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno považovať námietku žalovaného v podanom odvolaní, že zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, za nedôvodnú.
8. Čo sa týka odvolacej námietky žalobcu vo vzťahu k premlčaniu uplatneného práva zo zodpovednosti na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že nemožno na posúdenie premlčacej doby aplikovať ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré v odvolaní poukázal žalovaný, pretože v súdenej veci v rámci konania u Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22T/98/2012 súd rozhodol iba o vine a treste žalovaného, avšak nerozhodol o náhrade škody, keď trestným rozkazom č. k. 22T/98/2012-94 zo dňa 07. 05. 2012 žalobca v postavení poškodeného podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku so svojim nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno aplikovať pri tzv. judikovanom práve (pohľadávke), ktoré sa premlčuje za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť, resp. deň po lehote určenej na plnenie, o ktorý prípad však v súdenej veci nejde. K námietke žalovaného, poukazujúc na ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nezamietol uplatnený nárok žalobcu z dôvodu uplatnenia nároku na súde po uplynutí premlčacej lehoty v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje tzv. objektívnu premlčaciu dobu. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, že
súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom sa súd náležite vysporiadal aj so spočívaním premlčacej doby v období odo dňa uplatnenia práva na náhradu škody v trestnom konaní, ku ktorému žalobcom došlo dňa 08. 02. 2012 do právoplatného rozhodnutia trestným rozkazom č. k. 22T/98/2012-94 zo dňa 07. 05. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 10. 2012. Správne súd ustálil, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa 03. 09. 2011, v čase od 08. 02. 2012 do 16. 02. 2012 neplynula, dňom nasledujúcim po právoplatnosti trestného rozkazu 2-ročná subjektívna premlčacia doba ďalej plynula a táto uplynula dňom 16. 07. 2014. Keďže žalobca podal žalobu na súd až dňa 14. 06. 2016, tzn. po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby, z dôvodu premlčania práva súd žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd naviac poukazuje, že žalobca v podanom odvolaní správnosť záveru súdu prvej inštancie o uplynutí subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby žiadnym spôsobom ani nenamietal. Odvolací súd poukazuje, že právo musí byť uplatnené na súde tak v subjektívnej dobe, ako aj v objektívnej dobe. Ak len čo i jedna premlčacia doba uplynula, nemožno uplatnené právo z dôvodu premlčania priznať.
9. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo vzťahu k závislým výrokom o trovách konania, ako aj vo vzťahu k rozhodnutiu, že Slovenská republika nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby, ktoré výroky sú závislé vo vzťahu k rozhodnutiu súdu vo veci samej, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania, keďže z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalovanému žiadne trovy konania v súvislosti s konaním pred súdom prvej inštancie nevznikli, rovnako neboli splnené podmienky na uloženie povinnosti, ktorémukoľvek zo strán sporu zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, keďže žalobca je v súlade s ust. § 4 ods. 2, písm. j) zákona č. 71/1992 Zb. oslobodený od platenia súdneho poplatku a keďže žalobca nebol úspešný, úspešnou stranou sporu bol žalovaný, nebolo možné aplikovať ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie správne rozhodol, že Slovenská republika nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby.
10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol síce v odvolacom konaní úspešnou stranou sporu a v zmysle § 255 ods. 1 CSP by mu prináležal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže však odvolací súd z obsahu spisu mal nepochybne preukázané, že žalovanému žiadne trovy konania v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli, žalovanému nevznikol ani nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a preto odvolací súd žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
11. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).