Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-120-2017.pdf
PDF · 186.98 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/120/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky G.. U. G. A.. XX.XX.XXXX bývajúcej Q. O. A. J. X. Č.. XX zastúpenej Advokátskou kanceláriou Hopferova, s.r.o. so sídlom na Bajzovej ulici č. 2 v Košiciach a manžela navrhovateľky P.. F. G. A.. X.X.XXXX W. Q. O. A. J. X. Č.. XX zastúpeného advokátom JUDr. Marekom Morochovičom so sídlom Advokátskej kancelárie v Bratislave na Krížnej ulici č. 56 v konaní o rozvod manželstva a o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom F. G. nar. XX.X.XXXX a U. G. nar. XX.XX.XXXX zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v O., X. A. Č.. X, O. a za účasti Okresnej prokuratúry Košice II a Úradu komisára pre deti so sídlom v W. na E. A.. X o odvolaní navrhovateľky a manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 16.11.2016 č.k. 23P 198/2014-479 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o striedavej osobnej starostlivosti rodičov maloletej F. nar. XX.X.XXXX a maloletého U. nar. XX.XX.XXXX s tým, že bez ohľadu na to, ktorý z rodičov má dieťa v starostlivosti, je matka oprávnená zabezpečovať starostlivosť o maloleté deti F. a U.:
- v čase vianočných sviatkov každý nepárny rok od 24.12. od 9:00 hod. do 25.12. do 19:00 hod.,
- v čase vianočných sviatkov každý párny rok 26.12. od 9:00 hod. do 19:00 hod.,
- každý párny rok od 31.12. od. 9:00 hod. do 1.1. nasledujúceho roka do 19:00 hod.,
- každý párny rok na Veľkonočnú nedeľu od 9:00 hod. do 19:00 hod.,
- každý nepárny rok na Veľkonočný pondelok od 9:00 hod. do 19:00 hod., a otec je oprávnený zabezpečovať starostlivosť o maloletú F. a maloletého U.:
- v čase vianočných sviatkov každý párny rok od 24.12 od. 9:00 hod. do 25.12 do 19:00 hod.,
- v čase vianočných sviatkov každý nepárny rok 26.12. od 9: 00 hod. do 19:00 hod.,
- každý nepárny rok od 31.12. od 9:00 hod. do 1.1. nasledujúceho roka do 19:00 hod.,
- každý nepárny rok na Veľkonočnú nedeľu od 9:00 hod. do 19:00 hod.,
- každý párny rok na Veľkonočný pondelok od 9:00 hod. do 19:00 hod.
Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti otca zaplatiť náhradu trov štátu a vo výroku o trovách účastníkov konania.
Zrušuje v napadnutom výroku o vyživovacej povinnosti otca k maloletej F. a k maloletého U. na čas po rozvode manželstva a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie.
Navrhovateľka nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo 16.11.2016 č.k. 23P 198/2014-479 manželstvo účastníkov konania P.. F. G. nar. X.X.XXXX a G.. U. G. rod. Č. nar. XX.XX.XXXX uzavreté XX.X.XXXX zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu F. vo zväzku XX ročník XXXX na strane XX pod poradovým číslom XXX rozviedol. Na čas po rozvode manželstva účastníkov zveril maloleté deti: F. G. nar. XX.X.XXXX a U. G. nar. XX.XX.XXXX do striedavej osobnej starostlivosti rodičov tak, že osobnú starostlivosť v párnom roku bude zabezpečovať manžel navrhovateľky, ako otec maloletých detí, od 1. dňa v mesiaci od 7.30 hod. do 15. dňa v mesiaci do 7.30 hod. a navrhovateľka, ako matka maloletých detí, bude zabezpečovať starostlivosť od 15. dňa v mesiaci od 7.30 hod. do konca toho-ktorého kalendárneho mesiaca do 7.30 hod. a v nepárnom roku bude osobnú starostlivosť o maloleté deti zabezpečovať manžel navrhovateľky, ako otec detí, od 15. dňa v mesiaci od 7.30 hod. do posledného dňa v mesiaci do 7.30 hod. a navrhovateľka, ako matka maloletých detí, od 1. dňa v mesiaci od 7.30 hod. do 15. dňa v mesiaci do 7.30 hod. s tým, že rodičia si maloleté deti budú odovzdávať v stanovenom čase pred bytom toho z manželov, ktorého starostlivosť bude končiť. Obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Zaviazal manžela navrhovateľky, ako otca detí, prispievať na výživu maloletej F. 150 € mesačne a na výživu maloletého U. 130 € mesačne vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca dopredu navrhovateľke. V prevyšujúcej časti návrhy účastníkov konania zamietol. Zaviazal manžela navrhovateľky zaplatiť na účet konajúceho súdu z titulu náhrady trov štátu 279,36 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti štátu nepriznal náhradu trov. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol tak, že žiaden z nich nemá nárok na ich náhradu.
2. Manželstvo účastníkov konania rozviedol s odôvodnením, že je hlboko a trvalo rozvrátené, manželia žijú oddelene od roku 2014, od kedy nedošlo k obnoveniu ich manželského spolužitia, neplní žiadnu zo svojich spoločenských funkcií a je iba právnym zväzkom manželov, na základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľky na rozvod manželstva je dôvodný. Za dôvod rozpadu manželstva účastníkov vyhodnotil výrazné a závažné povahové odlišnosti manželov, ich rozdielne hodnotové rebríčky a nezodpovedný prístup navrhovateľky k manželstvu spočívajúci v jej mimomanželskom vzťahu počas trvania manželstva.
3. S poukazom na výsledky rozsiahleho dokazovania zveril maloleté deti F. a U. do striedavej osobnej starostlivosti rodičov s dvojtýždňovým intervalom s odôvodnením, že táto forma výchovy je v najlepšom záujme maloletých detí, keďže rešpektuje právo detí na zachovanie a rozvíjanie vzťahu s oboma rodičmi, striedavá osobná starostlivosť funguje už po dobu viac ako dvoch rokov, aj keď sa v tejto starostlivosti prejavili isté úskalia, nešlo o závažné problémy, ale skôr o situácie s možnosťou riešenia štandardným, zodpovedným a spolupracujúcim prístupom oboch rodičov, ktorí si jednoznačne musia uvedomiť, že rozvodom manželstva sa pozícia ich rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletým deťom výrazne nemení a naďalej zostávajú rodičmi, z čoho jednoznačne vyplýva ich povinnosť, napriek ich vzájomným postojom k druhému partnerovi, spolupracovať a komunikovať v oblasti výchovy a starostlivosti o maloleté deti za účelom rešpektovania a dosiahnutia ich najlepšieho záujmu. V tejto súvislosti konštatoval a poukázal na odporúčanie znalcov, že sa rodičia musia vyvarovať neprimeraným postupom, ako je napr. uprednostňovanie jedného dieťaťa pred druhým, úmyselnému negatívnemu vyjadrovaniu sa, či dokonca znevažovania druhého rodiča pred deťmi, konfrontovaniu detí s ich prejavenou vôľou vo vzťahu k osobnej starostlivosti toho-ktorého rodiča o ne a sú povinní zabezpečiť spoločnú komunikáciu s maloletými deťmi a načúvať ich požiadavkám a potrebám. Rodičia musia upustiť od vzájomných obviňovaní sa, hľadania chýb v druhom z rodičov a musia sa prispôsobiť potrebe maloletých detí v záujme udržiavania a rozvíjania ich vzťahu s druhým rodičom a umožniť im správnym vedením rozvíjanie a prehlbovanie súrodeneckých väzieb, ktoré sú pre deti veľmi dôležité do budúceho života. Práve rešpektovanie súrodeneckých väzieb a potreba ich vzájomného udržiavania a rozvíjania do budúcna viedla súd k rozhodnutiu o konkrétnej forme úpravy striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti. Opakovane poukázal na to, že v priebehu konania bolo preukázané, že striedavá osobná starostlivosť fungovala a funguje, aj keď sa v nej prejavili určité zmeny a posuny pokiaľ ide o intervaly striedania toho-ktorého z detí. Je všeobecne známou skutočnosťou, ktorá bola zdôraznená aj znalcami, že je potrebné rešpektovanie prejavenej vôle maloletých detí, že maloletý U. prejavil vôľu v podstate v priebehu celého konania striedanie v dvojtýždňových intervaloch a maloletá F., ktorá súhlasila so striedavou osobnou starostlivosťou menila svoje postoje k dĺžke pobytu u toho-ktorého rodiča podľa aktuálnych prežívaných okolností, preto aj napriek znalcami konštatovanej rozumovej vyspelosti maloletej F. a nepodliehaniu vplyvu okolia je potrebné usmernenie maloletej pre absenciu jednoznačného názoru vo vzťahu k dĺžke pobytu a to aj z pohľadu udržiavania súrodeneckých väzieb, preto považoval za najlepší záujem maloletých detí ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti
rodičov s rovnakým intervalom (dvojtýždňovým). S poukazom na to, že obaja rodičia majú rovnaké osobnostné predpoklady pre výkon starostlivosti o maloleté deti rozhodol, že obaja rodičia majú právo a povinnosť maloleté deti F. a U. zastupovať a spravovať ich majetok (§ 24 ods. 1 Zákona o rodine). Na základe výrazného rozdielu vo výške príjmov dosahovaných rodičmi (bod č. 10 a 11 rozsudku), ich osobných a majetkových pomerov (bod 12, 13, 14 a 15 rozsudku), ako aj nevyhnutných výdavkov (bod 1 str. 3 a bod 2 str. 5 rozsudku) a po zohľadnení odôvodnených potrieb maloletých detí (bod 1 str. 3, bod 2 str. 5 a bod 32 rozsudku) s dôrazom aj na to, že navrhovateľka (matka maloletých detí) je samostatne zárobkovo činná osoba a práve forma striedavej osobnej starostlivosti o maloleté deti jej vytvára priestor pre dosiahnutie reálne lepších príjmových pomerov, dospel k záveru, že takto určené výživné je primerané z hľadiska všetkých relevantných zákonných ustanovení Zákona o rodine a manžel navrhovateľky (otec maloletých detí) je schopný si plniť vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom v súdom určenej výške bez ohrozenia jeho osobných potrieb. Súd prvej inštancie zistený skutočný stav posúdil a rozhodol podľa § 1, § 18. § 22, § 23, § 24, §25, §26, § 27, § 28, § 62, § 65, § 75, § 76, § 77 Zákona o rodine.
4. O náhrade trov štátu rozhodol tak, že manžel navrhovateľky je povinný zaplatiť na účet súdu 279,36 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo vzťahu k navrhovateľke, ktorej bol priznaný nárok na právnu pomoc, ktorý má podľa osobitného predpisu účinky oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu priznanej právnej pomoci, nepriznal štátu náhradu trov konania. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II, IV, V a VIII podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka s návrhom, aby odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania za účelom zistenia skutočného stavu veci z m e n i l rozsudok v napadnutých výrokoch tak, že obe maloleté deti zverí do jej osobnej starostlivosti, otca zaviaže prispievať na výživu maloletej F. 329 € mesačne a maloletého U. 294 € mesačne, zaviaže rodičov k úhrade mimoriadnych výdavkov na maloleté deti v pomere 20 % matka a 80 % otec, upraví styk otca s maloletými deťmi počas bežného roka voľne a počas sviatkov tak, že otec sa bude stretávať s maloletými deťmi každý párny kalendárny rok 24.12. od 10.00 hod. do 20.00 hod. a 26.12. od 10.00 hod. do 15.00 hod., každý nepárny kalendárny rok od 31.12. od 10.00 hod. do 1.1. do 20.00 hod., počas veľkonočných sviatkov každý párny kalendárny rok od Veľkého piatku od 10.00 hod. do Veľkonočného pondelka do 18.00 hod., počas jarných prázdnin každý nepárny kalendárny rok od pondelka 10.00 hod. do soboty do 18.00 hod. a počas letných prázdnin od 1.7. do 31.7. od 10.00 hod. prvého dňa styku do 18.00 hod. posledného dňa styku a priznal jej náhradu trov konania, alternatívne navrhla z r u š i ť rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že nariadi súdu prvej inštancie výsluch oboch znalcov za účelom odstránenia rozporov medzi obsahom a závermi znaleckých posudkov, ako aj medzi posudkami navzájom, vykonanie dôkazu obsahom spisu ÚPVSaR, vysporiadanie sa v odôvodnení preskúmateľne so všetkými návrhmi účastníkov, ako aj s predloženými dôkazmi a zákonnými ustanoveniami týkajúcimi sa plnenia rodičovských povinností zo strany otca maloletých detí a ochrany záujmov maloletých detí, to všetko pri dodržaní zákonných lehôt pre konanie o maloletých deťoch, ďalšom nekonfrontovaní maloletých detí s vyjadrením svojho postoja ohľadom ich zverenia do starostlivosti a so zvážením náhrady trov konania v súlade s ust. § 55 CMP. Odvolanie odôvodnila tým, že: a/ súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. b/ a e/ CSP), výsluch znalca F.. Ľ. W. z dôvodu vnútornej rozporuplnosti čiastkových záverov a znalkyne F.. Ľ. L. z dôvodu vnútornej rozporuplnosti kontrolného znaleckého posudku, ako aj rozporu s prvým znaleckým posudkom a teda nevypočutie znalcov bolo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý jej znemožnil, aby mohla uskutočniť jej patriace procesné práva v podobe kladenia otázok znalcom v tak dôležitej veci, ako je odstránenie rozporov medzi obsahom a závermi oboch znaleckých posudkov, od ktorých závisí rozhodnutie vo veci úpravy pomerov rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie na pojednávaní ani v odôvodnení rozsudku neuviedol obsah spisu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý navrhla vykonať ako dôkaz vzhľadom k tomu, že obsahuje všetky jej hlásenia o porušení rodičovských povinností otca počas trvania tohto súdneho konania. Nevykonanie tohto dôkazu taktiež považuje za porušenie jej práva na spravodlivý proces.
b/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), neúplne a nesprávne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 CMP), lebo v priebehu konania bolo preukázané, že striedavá starostlivosť v ich rodine nefunguje, pretože počas nej opakovane dochádza k porušovaniu rodičovských povinností zo strany otca, s ktorým nie je schopná sa dohodnúť na výchove a starostlivosti o maloleté deti z dôvodu jeho nezmeniteľných osobnostných vlastností (introvertnosť, nedostatočná schopnosť a neochota komunikovať), otec má komunikačný problém i vo vzťahu k maloletým deťom (nátlak na maloletého U., dlhodobá absencia komunikácie s maloletou F.) a nie je splnený ani základný predpoklad definovaný v závere posudku F.. L., ktorá uviedla, že striedavá starostlivosť bude v záujme maloletých detí len za predpokladu, že rodičia medzi sebou zachovajú normálnu komunikáciu a nebude preferované jedno dieťa pred druhým zo strany otca. Uviedla, že maloletý U. na striedavú starostlivosť úplne rezignoval, najmä pod vplyvom emočného nátlaku zo strany otca, podvoľuje sa jeho vôli napriek tomu, že nejde o jeho vnútorné presvedčenie. Vzhľadom na jeho ľahkú ovplyvniteľnosť a jeho neustále vystavovanie konfliktu loajality zo strany otca, ako aj vzhľadom ku kupovaniu si jeho náklonnosti, považuje jeho ďalšie vyjadrenia ku styku s otcom v tomto konaní za vyjadrenia, ktoré nenapĺňajú podmienku samostatného vyjadrovania názoru podľa § 38 CMP. c/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), keď súd prvej inštancie jej návrh na úpravu styku maloletých detí s rodičmi počas sviatkov a prázdnin bez odôvodnenia zamietol a rovnako ani rozhodnutie o výživnom neodôvodnil dostatočne, preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti za nepreskúmateľný. V tejto súvislosti poukázala na to, že otec maloletých detí nevie rozumne hospodáriť s peniazmi a naďalej si kupuje náklonnosť detí neprimerane drahými vecami na úkor iných potrebných výdavkov v záujme maloletých detí, preto v odvolaní navrhla, aby súd zaviazal otca k úhrade mimoriadnych výdavkov nad rámec tých položiek, z ktorých vychádza výška súčasného výživného v pomere 20% na strane matky a 80 % na strane otca. d/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a s poukazom na § 24 ods. 2 a ods. 4 Zákona o rodine zdôraznila, že konajúci súd neskúmal, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme maloletých detí a neprihliadol ku schopnosti rodičov dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o deti s druhým rodičom. Sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletých detí pre zabezpečenie ich najlepšieho záujmu sú v prípade ich rodiny preukázateľne zabezpečené u nej, ako matky a u otca absentujú. Obsah spisu i doterajšia skúsenosť so striedavou starostlivosťou preukazujú, že maloleté deti nemajú u otca zabezpečenú dostatočnú starostlivosť, bezpečie, ochranu duševného vývinu, telesného vývinu, podmienky na rozvoj schopností a vlôh, na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb medzi súrodencami, v dôsledku čoho v praxi momentálne dochádza a naďalej bude dochádzať k rozdeleniu detí a narúšaniu ich súrodeneckého vzťahu pod vplyvom striedavej starostlivosti, ako i k problémom s platením výživného na maloletú F. pri jej dlhodobejšom pobyte u nej. Súd prvej inštancie sa v rozpore s relevantnými zákonnými ustanoveniami v odôvodnení rozsudku stotožnil výlučne s názorom maloletých detí namiesto skúmania, či bude striedavá starostlivosť v ich záujme. Opakované neplnenie zákonných rodičovských povinností (nezabezpečenie sústavnej a dôslednej starostlivosti o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletých detí) zo strany otca bagatelizoval aj napriek tomu, že pod vplyvom neho dochádza k poškodzovaniu záujmov maloletých detí. Súd prvej inštancie neprihliadol ani na to, že v ich prípade z osobnostných dôvodov na strane otca sa rodičia nie sú schopní dohodnúť na výchove a starostlivosti o deti. S poukazom na § 38 ods. 1 CMP uviedla, že vzhľadom na ľahkú ovplyvniteľnosť maloletého U. a jeho neustále vystavovanie konfliktu loajality zo strany otca, ako aj vzhľadom ku kupovaniu si jeho náklonnosti otcom, považuje vyjadrenia maloletého syna ku styku s otcom po podaní znaleckého posudku F.. W. za vyjadrenia, ktoré nenapĺňajú podmienku samostatného vyjadrovania názoru podľa tohto zákonného ustanovenia. Uvedený záver potvrdzuje aj F.. L.. Súd prvej inštancie v bode 42 odôvodnenia rozsudku sám spochybnil schopnosť maloletej F. samostatne vyjadriť svoj názor, keď konštatoval, že maloletá nemá jednoznačný názor na vec. S poukazom na doporučenie F.. W., že vzhľadom na vek maloletých detí by nemali byť a nemajú byť konfrontované s vyjadrením svojho postoja ohľadom výchovy v situácii pred neznámymi ľuďmi, preto žiada, aby súd pri ďalšom dokazovaní už nevystavoval deti ďalšej konfrontácii, ale v súlade s platnou legislatívou posúdil to, čo bude v ich najlepšom záujme s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré boli, resp. budú v priebehu konania preukázané. Vyjadrila názor, že je v záujme maloletých detí skôr dlhodobejší pobyt u matky a krátkodobý pobyt u otca. Tento ich záujem sa dá dosiahnuť skôr ich zverením do jej starostlivosti a voľnou úpravou styku s otcom, než intenzívnym striedaním detí medzi dvoma domovmi s diametrálne odlišnou výchovou a životnou úrovňou, s výnimkou sviatkov a prázdnin, aby nenastala situácia obdobná tej, ktorá by mohla nastať, ak by súčasný výrok súdu prvej inštancie o styku rodičov s maloletými deťmi na čas po rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť, t. zn., že každý druhý rok nebude jeden z rodičov so svojimi deťmi
v čase Vianoc ani Silvestra vôbec. Takáto úprava styku v žiadnom prípade nie je v záujme maloletých detí. Bude podporovať styk otca, napr. môže ich voziť na krúžky, ráno do školy, tráviť s nimi voľný čas športom alebo venčením psa a bude záležať len na jeho záujme a ochote. Žiadala priznať trovy konania pred súdom prvej inštancie i pred odvolacím súdom podľa § 55 CMP.
6. Proti výroku rozsudku o vyživovacej povinnosti a povinnosti zaplatiť trovy štátu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých detí s odôvodnením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. S výrokom rozsudku, čo do výšky jeho jednotlivých vyživovacích povinností nesúhlasil z dôvodu, že jeho priemerný mesačný čistý príjem je 1.703,53 € a nie 1.807,00 €, ako ustálil súd a ako to vyplýva z predloženého ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmu za rok 2015 a nakoľko sa mu v roku 2016 nezvýšila mzda, približne rovnaký priemerný príjem dosahuje aj v roku 2016, teda porovnaním s príjmom matky 400 € mesačne rozdiel v príjmoch rodičov nie je v pomere 1:4,5, ale 1:3. Vytkol konajúcemu súdu, že nevzal do úvahy pri určení pomeru príjmov a výdavkov rodičov, že vlastní byt, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve oboch účastníkov s tým, že on spláca hypotéku za tento byt a v rámci vyporiadania BSM bude musieť podiel navrhovateľky vyplatiť z ďalšieho úveru, ktorý si na tento účel bude musieť vziať, pričom navrhovateľka žije v byte, ktorý nemá zaťažený žiadnym úverom a jej budúce príjmy sa zvýšia o podiel z vyporiadania BSM. Súd rovnako nevzal do úvahy, že navrhovateľka vyštudovala na Technickej univerzite v O. X.Í. fakultu, odbor F. T., po ukončení štúdia pracovala šesť rokov ako grafička (reklamný grafik) a zo zdrojov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR mediant hrubej mzdy je 1.165 € pre povolanie reklamný grafik. Navrhovateľka by teda mohla dosahovať vyššie príjmy, ak by sa zamestnala v odbore, ktorý vyštudovala, ako je jej príjem v súčasnosti z podnikania. Vo vzťahu k opodstatneným a nevyhnutným výdavkom na maloleté deti poukázal na nesprávnosť konštatovania súdu, že rodičia ustálili ročné výdavky maloletých detí a odôvodnenie súdu v tejto časti je nesprávne a nepreskúmateľné, nakoľko nie je jednoznačne zrejmé, ktoré výdavky detí vzal súd za odôvodnené a ktoré nie, z akej konečnej výšky výdavkov na deti pri určovaní výživného vychádzal a možno len hádať, resp. sa domnievať. V prílohe odvolania priložil zoznam jednotlivých nákladových položiek na deti s tým, že ročné náklady na maloletú F. sú odôvodnené vo výške 4.200 € a na maloletého U. 3.730 €. Ak je rozdiel v príjmoch rodičov v pomere 1:3 a odôvodnené výdavky pre maloletú F. 4.200 € ročne a pre maloletého U. 3.730 € ročne, potom jeho podiel na mesačnom výdavku je 117 € pre maloletú F. a 104 € pre maloletého U.. S poukazom na použité výpočty navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o výživnom a zaviazal ho prispievať na výživu maloletej F. 117 € a na maloletého U. 104 € mesačne na čas po rozvode manželstva. Vo vzťahu k povinnosti zaplatiť trovy štátu 279,36 € uviedol, že súd nariadil kontrolný posudok, s ktorým nesúhlasil a považoval ho za nadbytočný, len z dôvodu nespokojnosti navrhovateľky s prvotným posudkom, preto by náklady za kontrolný znalecký posudok mala znášať navrhovateľka v celom rozsahu a vzhľadom na jej oslobodenie od súdnych poplatkov, štát. Keďže za prvý znalecký posudok uhradil 150 €, doplatiť by teda mal 130,04 € (560,08 € : 2 = 280,04 € - 150 € je 130,04 €). V tejto časti navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a zaviazal ho zaplatiť na účet súdu z titulu náhrady trov štátu 130,04 € a zároveň rozhodol o povinnosti súdu (štátu) vrátiť mu nespotrebovaný zložený preddavok na kontrolný znalecký posudok vo výške 150 €.
7. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny O., Oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (procesný opatrovník) v stanovisku k odvolaniam rodičov vyjadril názor, že súd prvej inštancie rozhodol v prospech a v záujme maloletých detí.
8. Úrad komisára pre deti, komisárka pre deti G.. Q. S. F.., vo vyjadrení k odvolaniu rodičov uviedla, že v rámci konania nedošlo k porušeniu a bol chránený ich najlepší záujem. V súlade s medzinárodnými štandardami vyjadrenými v článku 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, má dieťa právo na vyjadrenie svojho názoru, ktorému má byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. V zmysle toho, že osobné stretnutie medzi maloletými a komisárkou pre deti sa neuskutočnila a vyjadrenie komisárky pre deti z 8.11.2016 bolo vypracované na základe dostupnej dokumentácie, neprináleží úradu vyjadrovať sa k presnej úprave striedavej osobnej starostlivosti určenej rozhodnutím súdu. Zastáva názor, že je potrebné rešpektovať názor maloletých vzhľadom na ich schopnosť vyjadriť svoj názor primerane svojmu veku. Je preto potrebné hľadať najlepšie riešenie, ktoré niekedy nemusí vyhovovať ani jednému z rodičov, ale musí byť jednoznačne v záujme maloletých. Úrad komisára pre deti nie je kompetentný vyjadrovať sa k jednotlivým dôvodom odvolania.
9. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca (č.l. 554-561 spisu) nesúhlasila, že rozdiel v príjmoch rodičov je v pomere 1:3 a trvala na tom, že tento rozdiel je minimálne 1:4,25. Navrhla vyžiadať prehľad príjmov otca za rok 2016 a 2017. S poukazom na to, že súd pri rozhodovaní má povinnosť vychádzať zo stavu platného v čase vyhlásenia rozsudku, uviedla, že otec do dnešného dňa žiaden úver za účelom vyporiadania BSM nezobral. Zdôraznila, že otec počas rokovania o mimosúdnej dohode uznal ako oprávnenú výšku ročného výživného pre maloletú F. 4.451,35 € a pre maloletého U.H. 3.861,35 €, kým ona navrhovala a naďalej navrhuje ročné výživné pre maloletú F. 4.931,35 € a pre maloletého U. 4.461,35 €. Pre vysvetlenie uviedla, že 2.351,35 € na maloletú F. a 1.641,35 € na maloletého U. predstavuje sumu za položky, ktoré medzi rodičmi neboli sporné. Súd prvej inštancie nevychádzal pri stanovení výšky výživného z minima, na ktorom sa rodičia zhodli, ale len z vyčíslenia položiek, ktoré medzi nimi neboli sporné bez zohľadnenia ďalších dôležitých nevyhnutných výdavkov. Vo vzťahu k námietke otca, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o výživnom je nepreskúmateľné, uviedla, že identické konštatovanie uviedla vo svojom odvolaní. Podrobne opísala rozsah a opodstatnenosť výdavkov súvisiacich so zabezpečením riadnej starostlivosti maloletých detí (č.l. 558 a 559 spisu). Nesúhlasila s odvolacím návrhom otca, čo do výšky výživného s poukazom na existenciu priepastného rozdielu medzi životnou úrovňou maloletých detí u otca a u nej s tým, že otec nechce platiť výživné, aby mohol manipulovať s deťmi a aby k nemu chodili. U nej žijú deti oveľa skromnejšie ako u otca, rada by im dopriala aspoň kvalitnejšiu stravu a vyššiu životnú úroveň. Tiež uviedla, že býva v nedozariaďovanom byte a je veľa vecí, ktoré napríklad maloletej F. kupuje len sama (spodná bielizeň, kozmetika, služby kozmetičky kvôli akné a pod.). Námietka otca, že súd mal znalca, ktorý vypracoval prvotný znalecký posudok, vypočuť a až potom nariadiť kontrolný znalecký posudok, je identická s obsahom jej odvolania. S návrhom otca, čo do rozhodnutia o trovách štátu, nesúhlasila vzhľadom k tomu, že už vo vyjadrení k prvému znaleckému posudku navrhovala najprv vypočuť znalca za účelom odstránenia vnútornej rozporuplnosti znaleckého posudku a prípadne až následne nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie.
10. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky (562-563 spisu) názor matky vo vzťahu k rozpornosti prvého znaleckého posudku a kontrolného znaleckého posudku nepovažoval za správny, keďže otca znalecké posudky vo svojich podstatných častiach boli zhodné a obidvaja znalci navrhovali zveriť maloleté deti do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, nakoľko to považovali za danej situácie za najvhodnejšie riešenie a nezistili dôvody pre odmietnutie takejto starostlivosti. Aj keď postup súdu, ktorý skôr, ako vypočul prvého znalca, nariadil kontrolné znalecké dokazovanie, nepovažoval za správne, najmä čo do hospodárnosti konania, ale vzhľadom na zhodné závery znaleckých posudkov nevykonanie výsluchu znalcov za tejto situácie nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by porušovala právo navrhovateľky na spravodlivý proces, nakoľko súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Navrhovateľka v odvolaní, ako aj počas celého konania, vytrhávala vyjadrenia znalcov z kontextu, považovala za správne len tie tvrdenia, ktoré jej vyhovovali a ktoré spochybňovali otca ako schopného rodiča pre striedavú osobnú starostlivosť za vhodnú formu výchovy maloletých detí a poukazovala na reálnu nefunkčnosť doteraz prebiehajúcej striedavej starostlivosti napriek tomu, že opak je pravdou. Matka vytrhávala z kontextu a nepresne citovala znalecký posudok znalca F.. W., ktorý v časti explorácia posudzovanej situácie uviedol: „Záverom sám spontánne dodáva (maloletý U.), že predsa len musí povedať, čo si o tom všetkom naozaj myslí a síce to, že striedavá výchova mu nevyhovuje a absolútne najlepšie by bolo, keby normálne bývali všetci spolu, ale pravdou je, že vtedy sa to nedalo vydržať, lebo denne boli škaredé hádky a veľké konflikty kvôli akejkoľvek blbosti, takže to už radšej vymení za striedavku". V tejto súvislosti poukázal na záver znaleckého posudku F.. L., že „maloletý prechováva rovnocenný vzťah k rodičom a v súčasnej dobe sa u neho prejavuje potreba identifikácie s mužskou autoritou rodiča". Upresnil matkou vytrhnutý kontext zo záveru znaleckého posudku F.. L. a citoval „V prípade, že obidvaja rodičia akceptujú danú variantu starostlivosti o deti, vnútorne sa ňou vysporiadajú a voči sebe navzájom zachovajú normálnu komunikáciu, bude navrhovaný model v prospech maloletých detí". Je zrejmé, že navrhovateľka nie je aj napriek odporúčaniu znalkyne ochotná akceptovať a vysporiadať sa so striedavou osobnou starostlivosťou, dôvody však nehľadá u seba, ale u neho. Na ilustráciu existencie normálnej komunikácie medzi rodičmi v praxi a zavádzajúcich tvrdení navrhovateľky o opaku uviedol príklad z nedávnej doby, keď 29.1.2017 absolvovali spoločný výlet na bežkách na O. M., a to všetci štyria a pes a takto spolu strávili celý deň. Pri neexistencii spoločnej komunikácie a pri nezáujme o deti by niečo také možné nebolo. Argument komunikácie nemôže obstáť, pretože aj právna úprava a doterajšia súdna prax ustálila, že nesúhlas so striedavou starostlivosťou nie je dôvod na jej neschválenie a problém v komunikácii rodičov nemá byť dôvodom na neschválenie striedavej starostlivosti. Má
za to, že striedavá osobná starostlivosť v praxi reálne funguje, deti si na ňu zvykli a obaja rodičia spolu komunikujú v rámci svojich možností a schopností a v záujme detí. Počas konania nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť s akýmkoľvek negatívnym psychickým alebo fyzickým stavom detí a striedavou starostlivosťou, ako sa to snaží presadiť navrhovateľka. Zistenia súdu a ich vyhodnotenie čo do výroku o určení osobnej striedavej starostlivosti rodičov považuje za správne a dostatočné a dôvody navrhovateľky uvedené v odvolaní za účelové z dôvodov, ako to uviedol vo vyjadrení. Návrh matky, čo do výživného na tzv. mimoriadne výdavky považuje za neodôvodnený a nevykonateľný. V ostatnom vo vzťahu k výživnému sa pridržiaval svojho odvolania. Odvolací dôvod navrhovateľky, že konajúci súd nesprávne právne posúdil záujem maloletých detí je založená na tom, že záujmom maloletých detí je len a len jej výlučná starostlivosť, pričom prehliadala závery znaleckých posudkov, kladné vyjadrenia k striedavej osobnej starostlivosti zo strany procesnej opatrovníčky, okresnej prokuratúry a komisára pre deti vyzvaných do konania na základe jej návrhu. Navrhovateľkou uvádzané dôvody ohrozenia záujmov detí sú neopodstatnené a v konaní nepreukázané, pričom názory detí zachytené v znaleckom posudku i v správe procesnej opatrovníčky, ktoré akceptovali striedavú osobnú starostlivosť, nebol jediným podkladom pre rozhodnutie súdu o striedavej starostlivosti, ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Z vyjadrenia navrhovateľky (otec detí môže deti voziť na krúžky, do školy, tráviť s nimi voľný čas športom, venčením psa atď.) je zrejmé, ako si matka v prípade zverenia detí do jej výlučnej starostlivosti predstavuje „podporu" styku detí s otcom, kedy kvalitu starostlivosti o dieťa chce nahradiť kvantitou starostlivosti, avšak z hľadiska potreby vývinu detí absolútne nedostatočnou a neakceptovateľnou. Návrh navrhovateľky na priznanie trov konania v tomto type konania považuje za nedôvodný a v podstate z jej strany ani za neodôvodnený, hoci poukazuje na § 55 CMP, ale neuvádza ani jednu okolnosť, pre ktorú by to malo byť spravodlivé, najmä za situácie, ak je jej poskytovaná bezplatná právna pomoc. Navrhol, aby odvolací súd zamietol návrh navrhovateľky na zmenu výrokov č. 2, 4, 5 a 8 a ako i alternatívny návrh na vrátenie veci súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do výrokov 2, 5 a 8 potvrdil a čo do výroku 4 zmenil v zmysle jeho odvolania.
11. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky (č.l. 569 - 571 spisu) vytkol súdu, že bez ďalšieho si osvojil tvrdenie navrhovateľky, že jej čisté príjmy sú 400 Eur mesačne, pričom toto nebolo preukázané a vzhľadom na pomer tohto príjmu k mesačným výdavkom, ktoré sú vyššie, by to znamenalo, že hospodári so stratou. Na mieste je teda otázka, z čoho vykrýva svoje výdavky, ktoré sú vyššie, ako jej oficiálne príjmy. Navrhovateľka argumentuje tým, že zatiaľ si nezobral žiadny úver na vyporiadanie BSM, čo ani nemohol do právoplatnosti rozsudku o rozvode, pretože by úverom zaťažil aj navrhovateľku. Navrhovateľka zamlčiava, že sama ho žiadala už v januári o čo najskoršie majetkové vyrovnanie a uvažuje o kúpe domu. Zdôraznil, že náklady na maloleté deti, ktorých odôvodnenia a rozpis poskytol v prílohe odvolania, zahŕňajú v sebe aj rezervy v prípade detí. Od 16.12.2016, kedy bol doručený rozsudok, platí výživné 280 Eur mesačne. V súvislosti s platením výživného navrhol matke podieľať sa rovnakým dielom na nákladoch, ktoré dosiahnu v danom mesiaci aspoň 20 Eur, čo matka odmietla a trvala na pomere 80 % : 20 %. Okrem úvahy o spravodlivom rozdelení príspevku rodičov na potreby maloletých detí navrhol aj model rozdelenia nákladov tak, že bude prispievať na výživu maloletého U. 105 Eur a na výživu maloletej F. 120 Eur mesačne a obaja rodičia sa budú v rovnakej miere podieľať na nákladoch na maloleté deti, ktoré dosiahnu v danom mesiaci aspoň 20 Eur, školné, obedy, hra na husle, herectvo, poplatky za šport, MHD, škola v prírode, školský výlet, sporenie, dračia stopa, letné tábory do sumy 250 Eur, oblečenie a topánky od sumy 300 Eur, odpad, záujmy a športové potreby pre deti do sumy 200 Eur ročne.
12. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu otca (č.l. 579-584 spisu) zopakovala prevažnú časť odvolacích námietok a dodala, že v prípade odstránenia vnútornej rozporuplnosti znaleckého posudku výsluchom prvého znalca, by netrvala na vykonaní kontrolného znaleckého posudku, že nenariadením výsluchu znalca, ktorý vypracoval prvý znalecký posudok, nevypočutím účastníkov konania pred nariadením kontrolného znaleckého posudku došlo k tomu, že nebola odstránená jeho vnútorná rozporuplnosť, predovšetkým nebol dostatočne braný zreteľ na záujmy maloletých detí a následne ani kontrolný znalecký posudok nebol zameraný na preskúmanie vnútorných rozporov prvého znaleckého posudku, ale len opätovne zopakoval znalecké dokazovanie, pričom v rozpore s tvrdením otca v mnohých bodoch dospel k rozdielnym záverom a ani pri tomto znaleckom posudku nebola účastníkom konania daná možnosť vypočuť znalca. Maloleté deti majú rozdielne výchovné režimy pod vplyvom priepastne rozdielnych osobnostných charakteristík otca a matky a za kľúčové považuje podmienenie prospešnosti striedavej osobnej starostlivosti pre obe maloleté deti normálnou komunikáciou a zmierením sa s týmto režimom starostlivosti zo strany oboch rodičov, ako to uvádza F.. L. v závere kontrolného znaleckého
posudku, ktoré jediné dokáže premostiť vnútornú rozporuplnosť medzi obsahom a závermi znaleckého posudku. Dala do pozornosti odvolacieho súdu fakt, že F.. L. nemá podľa zápisu v zozname znalcov zapísané odvetvie klinická psychológia dospelých, je teda otázne, nakoľko je spôsobilá čo do dôsledkov kvalifikovane posúdiť stav rodičov, ich osobnostné predpoklady a následne i vzťah k maloletým deťom. Tieto vytýkané nedostatky na adresu konajúceho súdu viedli k nezisteniu správneho skutkového stavu veci a následne k jeho nesprávnemu právnemu posúdeniu, ako to aj samotný otec potvrdzuje vo vyjadrení, že postup súdu nebol správny. So striedavou osobnou starostlivosťou od začiatku nesúhlasila, nakoľko nesleduje záujmy maloletých detí a vzhľadom k obsahu oboch znaleckých posudkov ohľadom osobnostných charakteristík otca, ako aj vzhľadom k tomu, že vníma, ako negatívne pôsobí pobyt detí u otca na ich výchovu, správanie a sociálne kontakty, vníma seba ako zodpovednú osobu, ktorá je schopná poskytnúť deťom stabilný domov, ktorý potrebujú. Otcovi nikdy v kontakte s deťmi nebránila, práve naopak, opakovane ho vyzývala k tomu, aby bol v kontakte s nimi a najmä, aby deti mali jeden domov a s otcom sa stýkali neobmedzene. Zistenia súdu a ich vyhodnotenie, čo do výroku o určení striedavej osobnej starostlivosti nepovažuje za správne a dostatočné. Vyjadrenie otca, čo do neodôvodnenosti a nevykonateľnosti určenia povinnosti rodičov pre prispievanie na mimoriadne výdavky, pomenovala dôvody, pre ktoré absolútne nemožno rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do výšky výživného akceptovať. Zotrvala na názore, že súd nesprávne právne posúdil záujem maloletých detí, ktorý môže byť odlišný od ich názoru prejaveného pred cudzími ľuďmi. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, okresná prokuratúra i komisár pre deti sa prikláňali k najlepšiemu záujmu detí, ale podľa jej názoru a z pohľadu vykonaného dokazovania by malo byť zverenie detí do jej osobnej starostlivosti za účelom zabezpečenia jedného stabilného domova a úpravou styku s otcom. Aj keď v súčasnosti fungujú režimom striedavej starostlivosti, na ktorý kvôli dlhotrvajúcemu súdnemu procesu nerešpektujúcemu predložené dôkazy rezignovala rovnako, ako deti, otec počas pracovného týždňa aj tak trávi s nimi minimum času kvôli pracovnej zaneprázdnenosti a osobnostným predpokladom, čo zas vníma z hľadiska potreby vývinu detí ako absolútne nedostatočné a neakceptovateľné. V prípade, že deti potrebujú riešiť vážne veci, aj tak vyhľadávajú ju. Vzhľadom k tomu, čo je o otcovi uvedené v znaleckých posudkoch, nie je schopný posúdiť negatívny vplyv striedavej osobnej starostlivosti na deti, ktoré nateraz využívajú a miestami až zneužívajú situáciu, napr. maloletá F. má počas pobytu u otca prísun k financiám a môže sa túlať po nociach a maloletý U. má povolený neobmedzený prístup k počítaču. Snaží sa robiť maximum, čo je v jej silách pre zmenšenie negatívneho dopadu tejto situácie na deti, avšak jej možnosti sú obmedzené, keď deti trávia čas u otca. Žiadala, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jej odvolania.
13. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu komisárky pre deti a k vyjadreniu otca (č.l. 595-599 spisu) poukázala na niektoré ňou tvrdené skutočnosti už v predchádzajúcich podaniach s poukazom na obavy o zdravý vývoj maloletých detí vyjadrené v odvolaní a uviedla niekoľko konkrétnych informácií o súčasnom stave svedčiace o nedostatočnej starostlivosti otca. Uviedla, že počas celého konania detailne a vyčerpávajúco uviedla a preukázala všetky svoje príjmy a výdavky a ako uviedla, stratu vykrývala zo svojich úspor a výpomocou od príbuzných. Dlhodobo vynakladané výdavky na voľnočasové aktivity maloletých detí považuje za akceptovateľné vzhľadom na životnú úroveň otca, na ktorom sa deti môžu podieľať a ktorú im otec vie zabezpečiť a jej príspevok na deti bude vzhľadom k výške príjmu pomerný. Prepočty otca ohľadom výšky výživného, ako aj jeho návrhy na spôsob úhrady jednotlivých položiek sú zavádzajúce s úmyslom znížiť jeho príspevok na deti pod nevyhnutné minimum, preto nesúhlasila s návrhom otca vo vzťahu k vyživovacej povinnosti a žiadala rozhodnúť v zmysle jej odvolania. K vyjadreniu komisárky pre deti uviedla, že vzhľadom na súčasný vyššie popísaný skutkový stav v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť súčasný režim striedavej starostlivosti ako režim chrániaci záujem maloletých detí.
14. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie o rozvode manželstva a zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom preskúmavania odvolacím súdom (§ 367 ods. 2 CSP).
15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa ods. 3 tohto zákonného ustanovenia, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
16. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v n a p a d n u t o m v ý r o k u o z v e r e n í m a l o l e t ý c h d e t í F. B. S. H. V. a U. Y. H. E. P. Í. H. Y. d o s t r i e d a v e j o s o b n e j s t a r o s t l i v o s t i r o d i č o v spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP s tým, že nie je odvolacími dôvodmi viazaný, podľa § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol, keď maloleté deti zveril do striedavej osobnej starostlivosti rodičov. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie o zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti F. a U. na čas po rozvode, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Úvahy súdu prvej inštancie vychádzajú zo správnych skutkových zistení a na nich nadväzujúce právne závery, zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie sa dôsledne a precízne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcich sa výchovy (striedavá osobná starostlivosť) maloletých detí na čas po rozvode, ako aj s námietkami rodičov, ktoré tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie o zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a dodáva, že len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným.
17. Odvolací súd na vysvetlenie dodáva, že striedavá osobná starostlivosť rodičov je prelomový spôsob osobnej starostlivosti o dieťa, ktorý zohľadňuje právo obidvoch rodičov na výchovu dieťaťa po ich rozvode. Na skutočnosť, že striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná pre všetky deti, poukazuje aj komentár k Zákonu o rodine, C.H. Beck 2001, str. 84. Zákonodarcovia sú však toho názoru, že striedavá osobná starostlivosť zabezpečuje dieťaťu primeraný kontakt s obidvoma rodičmi, redukuje porozvodovú traumatizáciu detí, prispieva k citovej vyrovnanosti a zdravému psychickému vývoju detí. Striedavá starostlivosť sa na základe skúseností viacerých krajín (USA, Nemecko, Nórsko a Česká republika) ukazuje podľa zákonodarcu ako najlepšia a nejefektívnejšia forma porozvodovej starostlivosti o deti. Aj zákonodarca však vo všeobecnej časti dôvodovej správy dodáva, že striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná pre každé dieťa, ani pre každého rodiča. Súd musí pri všetkých prípadoch rozhodovania o výkone rodičovských práv a povinností, teda nielen pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy musí prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, ako aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd musí dbať o to, aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. Striedavú osobnú starostlivosť je možné aplikovať aj vtedy, ak jeden z rodičov blokuje snahu druhého rodiča o uzavretie dohody rodičov tým, že s ňou nesúhlasí. Aj keď striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať (a najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), súd nesmie na spôsob tejto výchovy rezignovať už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy pro forma nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas len obštrukčný a ničím neodôvodnený, resp. nemá vo vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, súd nemôže oň oprieť svoje rozhodnutie. Ak jeden z rodičov nie je ochotný spolupracovať a komunikovať s druhým rodičom, je dôležitou otázkou, prečo mu chýba ochota a vyspelosť v záujme maloletého dieťaťa
participovať s druhým rodičom na výchove dieťaťa a spolupracovať s ním. Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti len jednému z rodičov nesmie byť výrazom ústupku vzájomnej rivalite rodičov, ktorá len sleduje „boj o dieťa", prípadne nízke pohnútky jedného rodiča trýzniť druhého rodiča prostredníctvom vlastného dieťaťa. Súdy môžu a majú využívať prostriedky poskytované Zákonom o rodine (napomenutie rodiča, či zásah do rodičovských práv), ktorými môžu postihovať toho z rodičov, ktorý, či už zámerne alebo z nedbanlivosti marí verejný záujem na riadnej výchove a rozvoji osobnosti dieťaťa. Ak ide o iracionálny alebo nepreskúmateľný dôvod, na ktorom je založený nesúhlas rodiča so striedavou osobnou starostlivosťou alebo sa v konaní preukáže, že ide o nesúhlas spočívajúci v dôvode, ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, súd nemôže na tomto nesúhlase založiť rozhodnutie, ktorým návrh na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti nevyhovie (Nález Ústavného súdu ČR z 23.2.2010 sp.zn. III.ÚS 1206/09).
18. Súd prvej inštancie sa uvedenými princípmi právnej úpravy rodičovských práv a povinností (výchova) zaoberal dôsledne a dospel k správnemu záveru, že v tomto prípade je striedavá osobná starostlivosť v najlepšom záujme maloletej F. a maloletého U., ktorá rešpektuje právo maloletých detí na zachovanie a rozvíjanie vzťahu s oboma rodičmi aj so zreteľom na to, že maloleté deti sú v striedavej osobnej starostlivosti rodičov prakticky viac ako dva roky a rozpory, ktoré vznikali medzi rodičmi vo vzťahu k výchove detí, neboli závažného charakteru a tieto sú rodičia schopní zvládnuť aj v budúcnosti pri rešpektovaní odporúčania znalcov v zmysle ich znaleckých posudkov. Odvolací súd vychádzajúc zo skutočného stavu dôsledne zisteného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto prípade boli kumulatívne splnené všetky hmotno-právne podmienky pre zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, pretože obidvaja rodičia sú spôsobilí deti vychovávať, obidvaja majú o osobnú starostlivosť o deti záujem, bude rešpektované právo detí na zachovanie ich vzťahu k obom rodičom a budú lepšie zaistené potreby detí tým, že rodičia budú mať rovnocenný výchovný priestor participovať na psychickom a fyzickom vývine detí a zároveň bude rešpektované právo detí na pravidelný, rovnocenný a rovnoprávny osobný styk s obidvoma rodičmi. Pri správnej výchove a správne zvolenom prístupe rodičov akceptujúc situačne aj predstavy detí nehrozí deťom vo veku 15 a pol roka a 13 rokov žiadna potencionálna ujma na fyzickom alebo psychickom zdraví, práve naopak, rozhodnutím súdu sa eliminuje eventuálny psychicky škodlivý dopad z hľadiska osobnostnej a morálnej ujmy na strane maloletých detí v dôsledku ukončenia niekoľko rokov trvajúceho dohadovania, vzájomného osočovania až neúcty medzi rodičmi, čo maloleté deti vzhľadom na svoj vek citlivo vnímali, resp. situačne využívali. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že záujem dieťaťa nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii výchovného prostredia, teda z ich predstavou o výkone rodičovských práv a povinností motivovanú častokrát vlastným sebeckým záujmom.
19. K odvolacej námietke matky ohľadom akceptovania vôle maloletých detí odvolací súd konštatuje, že deti sú vo veku (15 a pol roka F. a 13 rokov U.), v ktorom sa stabilita ich zásadných názorov a vôle priebežne formuje a mení v závislosti od aktuálnych vonkajších vplyvov a krátkodobých subjektívnych pocitov, ktoré prirodzene vnímajú v rodine matky vo vzťahu k otcovi a naopak, v dôsledku čoho môže ich vôľa reálne podliehať zmene v závislosti od týchto faktorov. Súd prvej inštancie citlivo zvážil dosah prejavenej vôle maloletých detí s ohľadom na ich vek, rozumovú, ale i emocionálnu vyspelosť a následne správne prijal a vyhodnotil názor maloletých detí ako relevantný pri posúdení aplikácie inštitútu striedavej osobnej starostlivosti rodičov po zohľadnení subjektívneho faktoru na strane maloletých detí, ktoré majú rovnocenný vzťah k obom rodičom a majú medzi sebou pekný súrodenecký vzťah. S poukazom na Dohovor o právach dieťaťa, že súd je povinný postupovať diferencovane s ohľadom na rozumovú schopnosť dieťaťa vnímať priebeh konania, dovoľuje záver, že názor maloletej F. a maloletého U. vo vzťahu k striedavej osobnej starostlivosti je plne relevantný.
20. Vo vzťahu k odvolacej námietke matky, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom znalcom, odvolací súd dodáva, že súd nemusí vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde, ktorý musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkmi, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Odvolací súd dodáva, že ani v priebehu odvolacieho konania nevznikla potreba vykonať tento matkou navrhnutý dôkaz, pretože súd prvej inštancie skutočný stav potrebný pre rozhodnutie o výchove maloletých detí spoľahlivo zistil inými dôkaznými prostriedkami (§ 185 ods. 1 CSP a § 36 CMP).
21. Relevantné ustanovenia Zákona o rodine o úprave práv maloletého dieťaťa reagujú na Dohovor o právach dieťaťa aj v tom zmysle, aby dieťa nebolo chápané iba ako objekt výchovy bez možnosti vyjadrovať slobodne svoj(samostatne vytvorený) názor na otázky, ktoré sa ho dotýkajú a je nasmerovaná nielen voči svojim rodičom a rodine, v ktorej dieťa žije, ale aj voči sebe samému, aby si tak dieťa lepšie uvedomilo aj určitú spoluzodpovednosť za svoj pozitívny vývoj.
22. Vo vzťahu k argumentácii rodičov týkajúcej sa znaleckého posudku vypracovaného F.. Ľ. W. a F.. Ľ. L., odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý má rovnakú dôkaznú silu ako ostatné dôkazy, nie je možné ho priorizovať a ako každý dôkaz je potrebné hodnotiť ho jednotlivo, ako aj v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi. Súd v rámci hodnotenia dôkazov nie je oprávnený posudzovať znalecký posudok z hľadiska jeho odborných záverov, pretože k tomu nemá požadované odborné znalosti, ale nemusí ho akceptovať v prípade, ak by závery znalca nezodpovedali skutkovým zisteniam, resp. by boli v rozpore so zásadami logiky, prípadne prekračovali rámec odborného posúdenia. Otázka vhodnosti konkrétnej úpravy výchovy (zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jednému z rodičov, resp. zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti rodičov), nie je otázkou odbornou, ale právnym posúdením veci a tieto skutočnosti súd hodnotí z hľadiska ostatných dôkazov vykonaných v rámci konania. V tomto prípade závery znaleckých posudkov korešpondujú aj s ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci, posudky neobsahujú žiadne rozpory, podávajú vyčerpávajúce odpovede na položené otázky a o ich objektívnosti ani odvolací súd nemal pochybnosti. Z týchto dôvodov odvolací súd nezistil potrebu vykonať dôkaz výsluchom znalcov. Z tohto uhla pohľadu matkou vytrhávané niektoré vety, resp. časti znaleckých posudkov z kontextu a ich účelové spájanie do matkou želanej podoby neobstojí, resp. by obchádzal dôsledne a precízne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie a jeho relevanciu vyhodnotený vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), nota bene bol by v príkrom rozpore s najlepším záujmom maloletých detí. Rovnako je irelevantná námietka rodičov, v akom poradí mal súd vykonať dôkazy, pretože je vecou súdu v rámci vedenia konania (dokazovanie) v akom poradí ich vykoná a navyše, súdom zvolený postup nemal vplyv na správnosť jeho rozhodnutia.
23. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonaním a zhodnotením všetkých relevantných dôkazov pre všestranné objasnenie skutočností, ktoré charakterizujú osoby rodičov a prostredia, v ktorom rodičia žijú, zistil spoľahlivý podklad pre záver, že obaja rodičia sú rovnocenní z hľadiska osobnostného, emocionálneho a intelektuálneho potencionálu (konštatované aj znalcami), preto je výchova detí formou striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov optimálna po zohľadnení rovnocennej citovej väzby detí k rodičom. Súd prvej inštancie rovnako správne posúdil, že rodičia sa vedia dohodnúť o veciach súvisiacich so školskou dochádzkou (dieťa by malo stále navštevovať rovnakú školu) aj s mimoškolskými aktivitami a záujmami detí, ktorým sa striedaním osobnej starostlivosti nemení ani okruh ich kamarátov a blízkych osôb a striedavej osobnej starostlivosti nebráni ani vzdialenosť bydlísk rodičov, pretože obidvaja bývajú v Košiciach. Súd prvej inštancie rovnako správne vyhodnotil, že eventuálny nedostatok kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi nie je vždy (bez ďalšieho) prekážkou pre striedavú osobnú starostlivosť rodičov o deti, to znamená, že absencia kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi nie je relevantným kritériom pri rozhodovaní o striedavej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie náležite zdôvodnil, na základe ktorých dôkazov rozhodol o zverení maloletých detí do striedavej starostlivosti rodičov napriek nesúhlasu matky vyjadrenom už v priebehu konania na súde prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd poznamenáva, že nemožno vylúčiť ani to, že práve medzi rodičmi, ktorí nie celkom dobre komunikujú, je striedavá starostlivosť podnetom a motiváciou na to, aby sa snažili spolu čo najviac kooperovať, pretože práve striedavá starostlivosť núti rodiča, ktorý nebol tejto forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota komunikovať, aby svoje správanie zmenil v záujme svojho dieťaťa. Podľa preskúmavaného spisu je zrejmé, že v tomto prípade tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, nešlo o také dôvody zo strany matky, ktoré by bránili súdu rozhodnúť o výchove detí formou striedavej osobnej starostlivosti rodičov. Striedavá starostlivosť kladie na rodičov vysoké ľudské a osobnostné požiadavky, ak ich však dokážu rodičia kultivovane zvládnuť, potom výrazne zvyšujú predpoklad, že láskyplný a produktívny vzťah detí k obom rodičom zostane zachovaný.
24. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že súd nemôže a to ani pri rešpektovaní práv dieťaťa poskytnúť ochranu zneužívaniu práva jedného rodiča na úkor druhého rodiča, pretože by tak dochádzalo k diskriminácii, pričom ochrana pred diskrimináciou je ťažiskovým ustanovením, ktorým článok 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podmieňuje výklad všetkých
ostatných článkov Dohovoru. Ak schopnosť rodiča spolupracovať s druhým rodičom pri výchove dieťaťa nie je bez zjavného dôvodu naplnená, potom je takýto rodič výchovne nespôsobilý.
25. Odvolací súd poznamenáva, že najideálnejším riešením výkonu rodičovských práv a povinností stále zostáva úprava uzavretím dohody rodičov, pretože relatívna voľnosť pri formulovaní dohody poskytuje rodičom dostatočný priestor na to, aby aj v otázkach striedavej osobnej starostlivosti mohli slobodne sa dohodnúť podľa špecifických podmienok a záujmov detí. Ani v tomto konkrétnom prípade nič nebráni rodičom, aby následne v praktickom živote súdom upravený interval striedania dohodou modifikovali podľa potrieb a želania maloletých detí a ich samotných. Odvolací súd apeluje na oboch rodičov, aby vzájomnou toleranciou, úctou a bez presadzovania vlastných záujmov hľadali vždy cestu smerujúcu k dohode, pretože striktná úprava súdom reálne nemôže reagovať na všetky rôzne situácie, ktoré môžu vzniknúť a budú vyžadovať flexibilný prístup rodičov ad hoc, nota bene interval striedania upravený autoritatívnym spôsobom (rozhodnutím súdu) v takýchto prípadoch by mal ustúpiť dohode rodičov s dôrazom na najlepší záujem dieťaťa.
26. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zveril maloleté deti F. a U. do striedavej osobnej starostlivosti rodičov z dvojtýždňovým intervalom striedania s tým, že osobitne upravil výkon striedavej starostlivosti o maloleté deti počas vianočných a veľkonočných sviatkov tak, aby deti mali možnosť stráviť s oboma rodičmi určitú časť uvedeného obdobia za súčasného zachovania rovnomerného času oboch rodičov, ktorý s nimi deti strávia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
27. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
28. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
29. Podľa § 391 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
30. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť konania, ktoré zamenil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Civilný súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako dôsledok absencie niektorej jeho opodstatnenej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť dôsledok obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti, prípadne úplne chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je potrebné vždy takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri uplatnení, ale jeho obsahom je zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania. Pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a v súlade jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako si súd ich vec vyložil a ako aplikoval príslušné hmotno- právne a procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.
31. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k v y ž i v o v a c e j p o v i n n o s t i otca voči maloletým deťom F. a U. na čas po rozvode manželstva rodičov sa neriadil dôsledne ustanovením § 185 CSP a ust. § 36 CMP, pretože nezistil všetky okolnosti významné pre rozhodnutie o vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom, pretože riadne nezistil príjem matky a v zmysle Zákona o rodine nevyhodnotil jej reálne zárobkové schopnosti a možnosti z hľadiska potencionality príjmu so zreteľom na jej kvalifikáciu a možnosti uplatniť sa na trhu práce. Dôsledne nevyhodnotil ani rozsah odôvodnených potrieb maloletých detí, najmä neuviedol, ktoré výdavky považoval za odôvodnené napriek tomu, že výpovede rodičov v tejto časti sú odlišné.
32. Odvolací súd konštatuje, že podľa ust. § 62 ods. 6 Zákona o rodine, súd sa musí vysporiadať pri zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti s otázkou výživného na dieťa. Zákon nechápe ako pravidlo, že sa výživné neurčí. Súd je povinný zistiť si sám všetky okolnosti relevantné pre rozhodnutie (vyhľadávací princíp) a rozhodnúť v záujme dieťaťa. Nevyhnutne aj v prípade striedavej starostlivosti je prvým krokom pri určovaní výživného vyčíslenie mesačných nákladov na dieťa a až potom, čo súd ustáli, aká čiastka predstavuje mesačné potreby dieťaťa, môže rozhodnúť o tom, v akom pomere medzi rodičov plnenie tejto vyživovacej povinnosti rozdelí. Jedným z možných variantov je rozdelenie takto zosumarizovaných nákladov na dieťa medzi rodičov podľa kritérií ustanovených v Zákone o rodine (ust. § 65 a násl.) v pomere vyplývajúcom najmä z ich možností, schopností a majetkových pomerov a s ohľadom na dĺžku času, ktorý sa bude každý z rodičov o dieťa osobne starať. Súd môže určiť, ktorý z rodičov bude hradiť potreby dieťaťa tretím osobám (školné, stravné v škole, odplata za školský klub, krúžky, cestovné náklady a podobne), inak sa môže stať, že jeden z rodičov bude striedavú starostlivosť zneužívať na neplnenie si vyživovacej povinnosti. Ďalšou možnosťou je, že súd určí povinnosť plniť výživné jednému z rodičov do rúk druhého rodiča (pričom pri jeho určení prihliadne na čas osobnej starostlivosti o dieťa oboch) a v odôvodnení rozsudku uvedie, že tak rozhodol zároveň o povinnosti platiť dieťaťu bežné potreby tretím osobám (školné, šeky, krúžky a podobne). Do úvahy prichádza tiež možnosť, že sa výživné na dieťa bude podľa rozhodnutia súdu kumulovať na osobitnom účte, a teda rodičia, ktorí by mali obaja prístup k účtu bežného výživného, by sa pri hospodárení navzájom kontrolovali, čím by sa zachovala transparentnosť pri hospodárení s prostriedkami výživného. Výnimočne súd môže rozhodnúť aj tak, že „výživné sa neurčuje" v prípade zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti.
33. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vydal nepreskúmateľné a zmätočné rozhodnutie o vyživovacej povinnosti rodičov voči maloletým deťom na čas po rozvode manželstva, ktorým postupom znemožnil účastníkom konania uskutočňovať im patriace procesné práva, teda relevantne argumentovať v odvolacom konaní, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces a nedostatočne zistil skutočný stav veci, pričom takéto nedostatky nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, musel odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
34. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dostatočne zistiť skutočný stav veci v naznačenom smere, vysporiadať sa so všetkými odvolacími dôvodmi rodičov vo vzťahu k ich reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam, dôsledne zistiť čiastku predstavujúcu mesačné potreby detí a následne rozhodnúť o výživnom na čas po rozvode manželstva, t.j. od 5.1.2017 do budúcna v súlade s ust. § 62 ods. 6 a tiež § 65 a násl. Zákona o rodine. Rovnako bude povinnosťou súdu prvej inštancie v prípade určenia výživného rozhodnúť o dlhu na výživnom od 5.1.2017 a svoje rozhodnutie v tejto časti jednoznačne odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby rozhodnutia a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní, boli spätne preskúmateľné, logicky správne a presvedčivé.
35. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
36. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
37. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
38. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o t r o v á c h š t á t u, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne a zákonne rozhodol o náhrade trov štátu, ktoré vznikli titulom znaleckého dokazovania podľa príslušných zákonných ustanovení, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách štátu presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. K odvolacej argumentácii otca odvolací súd dodáva, že štát má právo podľa výsledku konania proti účastníkom na náhradu nákladov konania, ktoré platil v konaní vedenom podľa Civilného mimosporového poriadku. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je rozhodujúce, či dokazovanie nariadené súdom, v dôsledku ktorého vznikli trovy štátu, bolo opodstatnené, ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu, pri ktorého výkone vznikli trovy štátu, nie je bezprostredne relevantné. Z uvedeného vyplýva, že v konaniach nesporových, kde nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania, má štát právo na náhradu trov konania podľa pomeru účastníctva na veci a konaní. Vzhľadom na to, že sa jedná o konanie o rozvod manželstva a s tým spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode, majú obaja účastníci konania rovnaký pomer účastníctva na veci a konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o povinnosti otca zaplatiť z titulu náhrady trov štátu 279,36 € podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že navrhovateľka (matka maloletých detí) nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania s poukazom na vyššie citovaného zákonné ustanovenie § 396 CSP v spojení s ust. § 52 CMP, podľa ktorých v konaniach podľa CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak a zároveň nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by to bolo spravodlivé (§ 55 CMP).
40. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku , ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.