Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/69/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudkýň JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej ako členiek, v právnej veci žalobkyne B. M., r.č. XXXXXX/XXX, bytom O. č. XX, zast. JUDr. Gabriel Bleho, advokát so sídlom Bratislava, Ul. L. Dérera č. 2, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti právnych úkonov, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 13C/376/2015-67 zo dňa 03. 11. 2015, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 13C/376/2015-67 zo dňa 03. 11. 2015 p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že zmluva o úvere č. 611300195 uzavretá dňa 16. 05. 2012 medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná (výrok I.). Určil, že rozhodcovská zmluva uzavretá dňa 16.05.2012 medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná (výrok II.). Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400, eur do troch dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (výrok III.). Žalovaného zaviazal nahradiť žalobkyni 526,82 eur trov konania na trovách právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku a to právnemu zástupcovi žalobkyne (výrok IV.). Žalovaného zaviazal zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Rimavská Sobota súdny poplatok za konanie vo výške 199,- eur do 3 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (výrok V).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 07.08.2015 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že zmluva o úvere č. 611300195 uzavretá dňa 16.05.2012 medzi ňou a žalovaným je neplatná a že rozhodcovská zmluva uzavretá dňa 16.05.2012 medzi ňou a žalovaným je tiež neplatná. Súčasne sa domáhala zaviazať žalovaného zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,- eur.

3. K prvému výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere je neplatná, súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade bola zmluva o úvere uzavretá na strane dodávateľa úveru spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o., ktorá má v predmete podnikania poskytovanie úverov a na strane druhej fyzickou osobou - spotrebiteľkou, ktorá pri uzatváraní zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvej inštancie zmluvu o úvere považoval za zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať kogentné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, Občianskeho zákonníka ako aj iných zákonov, ktoré majú za cieľ chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu pred dodávateľom. Pokiaľ ide o obsah samotnej úverovej zmluvy, súd prvej inštancie poukázal na tú

skutočnosť, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platnom a účinnom v čase jej uzavretia. V zmluve o úvere č. 611300195 zo dňa 16.05.2012 žalovaný neuviedol povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010, t.j. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru a ani povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko zmluva obsahuje len celkovú výšku splátky, počet splátok a termín prvej splátky bez toho, aby žalovaný členil tak, ako mu to určuje zákon. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. sa potom takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v zmluve o úvere, ktorej súčasťou je príloha pod názvom ,,štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere“ je uvedená výška úrokovej sadzby 32 % ročne. Z internetovej stránky NBS súd prvej inštancie preveroval úrokové sadzby podobných úverov v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do 1 roka v období 05/2012 činil úrok 7,20 % ročne. Z toho je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi v danom prípade bol viac ako štvornásobne vyšší (konkrétne 4,44 násobne vyšší). Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatným. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009). Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky dojednané v úverovej zmluve sú považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Keďže v danom prípade išlo o viac ako štvornásobné navýšenie obvyklej úrokovej sadzby súd prvej inštancie posúdil právny úkon - zmluvu o úvere č. 611300195 zo dňa 16.05.2012 v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej v zmluve o úvere bol úver vo výške 600,- eur navýšený o poplatok vo výške 576,- eur, teda spolu sa žalobkyňa zaviazala vrátiť sumu vo výške 1 176,- eur. Poplatok vo výške 576,- eur predstavuje 96 % istiny poskytnutého úveru, čiže ide o takmer 100 % navýšenie istiny úveru, čo súd prvej inštancie považoval za neprimerané úverové zaťaženie. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný vzhľadom na to, že žalobkyňa mala ako príjem len dôchodok, z ktorého jej navyše boli vykonávané exekučné zrážky, bola po smrti manžela vo finančnej núdzi, využil jej ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť a neschopnosť správne vyhodnotiť, či bude vedieť plniť prevzaté záväzky, čo by v konečnom dôsledku mohlo napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu úžery. V občianskoprávnej úprave v čase uzavretia zmluvy o úvere, úžera ešte nebola upravená, preto aj okrem vyššie uvedenej právnej argumentácie uzavretie právneho úkonu za takýchto okolností má za následok jeho absolútnu neplatnosť podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi.

4. K druhému výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že rozhodcovská zmluva je neplatná, súd prvej inštancie uviedol, že rozhodcovská zmluva rovnako ako zmluva o úvere bola uzavretá medzi účastníkmi konania v rovnakom postavení ako pri zmluve o úvere, preto ide tiež o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať kogentné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, Občianskeho zákonníka ako aj iných zákonov, ktoré majú za cieľ chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu pred dodávateľom. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v prípade uzavretej rozhodcovskej zmluvy sa nejednalo o individuálne dojednanie, pretože tak ako to vyplynulo z výpovede žalobkyne, zmluva bola vopred pripravená a žalobkyňa nebola pri podpise zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy informovaná o jej náležitostiach, bola poučená len v tom smere, že musí pravidelne platiť. Žalobkyňa nevedela posúdiť za daného stavu svoje možnosti ovplyvniť obsah takejto zmluvy, nemala vedomosti čo znamená rozhodcovská zmluva a aké následky sú s ňou spojené. Podľa súdu prvej inštancie je na prvý pohľad zrejmé, že ide o typicky formulárovú zmluvu, ktorá obsahuje predtlačené údaje, do ktorej sa len dopisujú údaje o účastníkov konania a o zmluve o úvere. Nie je tam žiadny priestor na vyjednávanie. Zmluvná strana - dlžník, v tomto prípade žalobkyňa mala možnosť zmluvu ako takú iba podpísať, meniť nič nemohla. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že by sa mohlo zdať, že rozhodcovská zmluva výslovne neurčuje ako jediný orgán majúci právomoc riešiť spory z úverovej zmluvy rozhodcovský súd, ale dáva možnosť výberu medzi rozhodcovským orgánom a príslušným všeobecným súdom SR. Je zrejmé, že takouto formuláciou chcel žalovaný, ktorý bol samotný tvorca obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktorej obsah nemala žalobkyňa možnosť ovplyvniť a tak zamedziť tomu, aby rozhodcovská zmluva bola považovaná za neprijateľnú podmienku. Len formálne zakotvenie alternatívneho spôsobu riešenia sporov všeobecnými súdmi nepredstavuje aj faktickú možnosť spotrebiteľa vybrať si aj iný spôsob riešenia sporov ako v rozhodcovskom konaní. Totiž v prípade ak riešenie sporu zo zmluvy iniciuje dodávateľ, čo bolo podľa názoru súdu prvej inštancie pravdepodobné v 99 % sporov vzniknutých z obdobných úverových zmlúv a dodávateľ podá návrh na Stálom rozhodcovskom súde, spotrebiteľ

už nemá nijakú možnosť tento proces zvrátiť a žiadať, aby spor zo zmluvy neriešil tento orgán, ale všeobecný súd. Fakticky sa tak dostane do takého istého postavenia ako keby v rozhodcovskej zmluve bolo dohodnuté výlučne len riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom netreba opomenúť, čo bolo súdu prvej inštancie známe z jeho rozhodovacej činnosti, že dodávateľ si všetky návrhy proti dlžníkovi z úverových zmlúv uplatňoval len na Stálom rozhodcovskom súde. Súd prvej inštancie považoval celé dojednanie rozhodcovskej zmluvy za neprijateľné a tým v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka s poukazom aj na ust. § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka, za neplatné.

5. Pokiaľ išlo o uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie súd prvej uviedol, že z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že sú jej zasielané rôzne upomienky a to konkrétne upomienka zo dňa 08.01.2015 na sumu vo výške 4 005,99 eur a naposledy výzva na úhradu dlhu zo dňa 28.05.2015 na sumu vo výške 4 652,04 eur. Žalobkyňa teda žila v neistote, očakávaní, čo sa môže stať, čo negatívne vyplývalo aj na jej zdravie a kvalitu života. Súd prvej inštancie vyššie urobil záver o tom, že žalovaný v pozícii dodávateľa úveru pre žalobkyňu, porušil právne normy na ochranu spotrebiteľa, konal v rozpore so spotrebiteľským právom teda žalobkyňa úspešne uplatnila na súde porušenie spotrebiteľského práva a preto má právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že žalobkyňa vplyvom konania žalovaného, hrozieb exekúciou, zasielaním upomienok utrpela ujmu v podobe života v sústavnej obave s svoj majetok, v neistote čo sa môže v budúcnosti stať, preto súd prvej inštancie mal za to, že sa dôvodne domáhala zaplatenia finančného zadosťučinenia, ktorého uplatnenú výšku 400,- eur súd prvej inštancie považoval za primeranú vo vzťahu k intenzite zásahov žalovaného do práv žalobkyne ako spotrebiteľky a preto žalobe aj ohľadne tohto nároku vyhovel.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len ,,OSP“), podľa ktorého účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešnou účastníčkou a súčasne si aj uplatnila náhradu trov konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 526,82 eur, ktoré trovy jej súd prvej inštancie priznal podľa ust. § 13a ods. 1 písm. a), c), d), ust. § 16 ods. 3, 4, ust. § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. Podľa ust. § 160 ods. 1 OSP je žalovaný povinný prisúdenú sumu trov konania zaplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v zmysle ust. § 149 ods. 1 OSP tieto trovy zaplatí právnemu zástupcovi žalobkyne. Žalovaného súd prvej inštancie podľa § 1 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu a to v sume 199,- eur, (2 x 99,50 eur), keďže išlo o dva samostatné určovacie petity (určenie neplatnosti zmluvy o úvere a určenie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy), pretože žalobkyňa bola priamo zo zákona (§ 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb.) v tomto konaní oslobodená od platenia súdnych poplatkov a v konaní bola úspešná.

7. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len , ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Proti uvedenému rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný. Podľa žalovaného rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

9. Žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, nakoľko súd predmetné rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ust. §157 ods. 2 OSP.

10. Namietal, že v predmetnom prípade nemožno žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého vzhľadom na ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Neplatná by bola len tá časť odplaty, ktorá by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Koncepciu celkovej neplatnosti zmluvy nemožno vyvodiť ani z komunitárneho práva a ani prípadná nekalá obchodná praktika nemôže byť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ dôvodom neplatnosti celej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie súdneho dvora EÚ vo veci C-453/10 Perenič, Pereničová/S.O.S financ a C-26/13

Kásler, Káslerné Rábai. Ustanovenie § 53d Občianskeho zákonníka vzhľadom na § 879r Občianskeho zákonníka sa v danej veci neuplatní. Nie je možné opomenúť ani ústavnoprávny princíp zachovania platnosti zmluvy.

11. Žalovaný má za to, že slovenská právna úprava v oblasti úverov ,,účtovaniu“ poplatku výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky. Je teda podľa žalovaného zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Je potrebné zopakovať skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobkyňa a nie žalovaný. Žalobkyňa teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobkyňa ako aj súd prvého stupňa dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobkyňa sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § I až 459. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi sú sudcovia NS ČR).

12. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, že žalobkyňou tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa čl. 9 ods. 10 novelizovaného zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž „veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona 18a alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa". Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný.

13. Rovnako sa žalovaný nestotožnil s úhradou trov konania ako i úhradou súdneho poplatku, keďže rozhodnutie, ktorým boli trovy priznané nenadobudlo ešte právoplatnosť, a teda nie je možné aplikovať v danom prípade ani zásadu úspešnosti, na základe ktorej boli priznané trovy konania.

14. Je nepochybné, že rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi žalobkyňou a žalovaným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od žalobkyni, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Takýto právny názor vyslovil v uznesení zo dňa 30.05.2011, sp. zn. 14NcC/10/2011 aj Krajský súd v Bratislave. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité je teda to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Prijatie takejto argumentácie by znamenalo pre žalovaného len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre žalovaného (a teda aj každého dodávateľa). Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka naviac treba vykladať eurokonformne v zmysle znenia Smernice. Podľa písm. q) ods. 1 prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Okrem toho, nie je splnená ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. Treba len zdôrazniť, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje) nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii.

15. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry. Legitimita a legalita rozhodcovského rozsudku na základe rozhodcovskej doložky, ktorej účastníkom bol žalovaný, bola o.i. priznaná právoplatným uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2011, č k. 7Cob/43/2010. Rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Medzi žalobkyňou a žalovaným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papier, oddelene od samotnej zmluvy o úvere.

16. Navrhol rozhodnutie zmeniť tak, že súd návrh v celom rozsahu zamieta, prípadne aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. Žalobkyňa sa k uvedenému odvolaniu žalovaného vyjadrila. Podľa názoru žalobkyne, odôvodnenie rozsudku je náležité už aj z kvantitatívneho pohľadu, keď v 11 stranovom vyhotovení rozsudku zaberá výroková časť iba pol strany, necelú stranu zaberá poučenie a zbytok tvorí odôvodnenie rozsudku. V odôvodnení súd uviedol o aké dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, ktoré zákonné ustanovenia sa vzťahujú na zistený skutkový stav, ako vyhodnotil dôkazy a ako vec právne posúdil. Žalobkyňa poznamenala, že zmluva o úvere č. 611300195, ktorá je predmetom súdneho konania vykazovala porušenie viacerých ustanovení záväzných právnych predpisov a nemalo by prakticky význam ponechávať v platnosti iba torzo takejto zmluvy. Zmluva obsahuje viacero neprijateľných zmluvných podmienok a pritom neobsahuje napr. náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keď tu žalovaný neuviedol dobu trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti úveru a ani povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď zmluva obsahuje len celkovú výšku splátky, počet splátok a termíny prvej splátky bez toho, aby ju žalovaný členil tak, ako mu to určuje zákon. Preto podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. sa takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tiež žalobkyňa poznamenala, že v zmluve o úvere, ktorej súčasťou je aj príloha ,,štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere“ a tu je uvedená výška úrokovej sadzby 32 % ročne. Táto sadzba úrokov výrazne a to až štvornásobne prevyšuje úroky poskytované v tomto čase u podobných úverov bankami. Tu potom treba uplatniť ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právneho úkonu, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Žalobkyňa ďalej poznamenala, že v prípade rozhodcovskej zmluvy ide o typickú formulárovú zmluvu obsahujúcu predtlačené údaje, ktorú mohla žalobkyňa v ten istý deň ako úverovú zmluvu iba podpísať bez vsunutia akýchkoľvek zmien a doplnkov. Je všeobecne známe, že žalovaný ako dodávateľ a

silnejší partner v existujúcich úverových vzťahoch si všetky návrhy voči dlžníkom uplatňuje takmer výlučne na Stálom rozhodcovskom súde, ktorého objektivita je však pochybná. Naviac tzv. rozhodcovská doložka patriaca k Zmluve o spotrebiteľskom úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a zo zákona neplatnou. Žalobkyňa pokladá rozsudok za zákonný a spravodlivý, správne odôvodnený a plniaci aj výchovnú funkciu. Navrhla, aby odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil, pričom si uplatnila aj trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania.

19. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP aktuálne § 362 ods. 1 oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP) aktuálne § 359 proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 OSP aktuálne § 355 ods. 1 po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP aktuálne § 127 a § 165 preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom § 379 a dôvodmi odvolania § 380 ods. 1 s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať, alebo doplniť dokazovanie (§ 383 postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

21. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. Podľa § 387 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

23. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

24. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia. V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody, pre ktoré tak urobil správne rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

26. Odvolanie žalovaného nepoukazuje na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu, prípadne zrušenie rozhodnutia.

27. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd, vzhľadom na odvolacie dôvody udáva, že súd prvej inštancie v súlade s § 153 ods. 1 OSP rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, skutkový stav subsumoval pod správne normy hmotného práva, ktoré správne interpretoval.

28. Odvolací súd poukazuje na správne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie a za správny považuje aj právny názor o neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy v celom rozsahu. Odvolací súd si osvojuje tento záver a na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa:

29. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je

to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

30. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere zo dňa 16.05.2012 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol žalobkyni za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalobkyne. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.

31. účinný v čase uzatvorenia zmluvy úpravu neprijateľných podmienok spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho. Ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov občianskeho práva. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o úvere, ktoré síce boli uzatvorené podľa prísl. ustanovení Obchodného zákonníka, avšak majú spotrebiteľský charakter v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je potrebné vychádzať z ust. § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

32. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ). Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka. Zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ZoSÚ, a to konkrétne dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru a ani povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko zmluva obsahuje len celkovú výšku splátky, počet splátok a termín prvej splátky bez toho, aby žalovaný členil tak, ako mu to určuje zákon. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. sa potom takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

33. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že poplatok, ktorý bol dohodnutý vo výške 576,- eur predstavuje 96 % istiny poskytnutého úveru, čiže ide o takmer 100 % navýšenie istiny úveru, čo súd prvej inštancie považoval za neprimerané úverové zaťaženie. Úroková sadzba v danom prípade dosahuje výšku 32 % ročne. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100

% oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100% je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby podobných úverov v bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do 1 roka v období 05/2012 7,20 % ročne. Úverová zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 16.05.2012 bola so splatnosťou 12 mesiacov, t.j. do jedného roka. Úroková sadzba predmetného úveruje tak viac ako 4-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39,§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).

34. Vo vzťahu k nákladom na uzatvorenie a vypracovanie zmluvy, ktorý je vo výške 384.00 Eur odvolací súd uvádza, že poplatok je neúmerne vysoký. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku - 384,00 eur predstavuje 64 % zo sumy poskytnutého úveru, a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).

35. V konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľka s jeho podstatou bola oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého úveru sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

36. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

37. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 16.05.2012 - dojednanie administratívneho poplatku vo výške 384,00 eur nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná.

38. Pokiaľ ide o možnosť moderácie výšky úrokov a administratívneho poplatku, odvolací súd v tomto smere poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“). Z uvedeného článku vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné iba neuplatniť nekalú podmienku, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice. Táto možnosť by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže predajcovia alebo dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu, a tak by ich záujmy ostali zabezpečené. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nemožno chápať tak, že vnútroštátnemu súdu v prípade, že zistí existenciu nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje zmeniť obsah uvedenej podmienky namiesto toho, aby ju voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10 BancoEspanol de Crédito SA proti Joaquínovi Calderónovi Caminovi, bod 65, 69, 71).

39. S poukazom na uvedené odvolací súd musí prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa, čo daný úkon - zmluvu o úvere ako celok robí neplatným v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

40. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal nesprávny skutkový a právny záver okresného súdu v otázke posúdenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a na podporu svojho názoru poukázal na odbornú literatúru a rozhodnutia súdov v analogických prípadoch. Akcentuje, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere, čím naznačuje, že išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu a z tejto skutočnosti plynúce konzekvencie.

41. Krajský súd názor žalovaného nemohol akceptovať, pritom vychádzal z konštantnej iudikatúry k problematike rozhodcovských zmlúv a rozhodcovských doložiek, ktoré sú v korelácii s právnou úpravou spotrebiteľských vzťahov vo vnútroštátnej úprave ako aj s komunitárnym právom.

42. Riešenie sporov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv na rozhodcovskom súde na základe rozhodcovskej zmluvy resp. rozhodcovskej doložky znamená: i) obchádzanie dôležitého prvku únijového práva, ktorý predstavuje ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách ii) absenciu individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

43. Nedošlo k platnému dojednaniu rozhodcovskej zmluvy, keďže v spotrebiteľskej zmluve je možné takéto dojednanie len individuálne a v danej veci ide o formulárový typ zmluvy, ktorej obsah žalobca nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť a mohol ju ako celok iba odmietnuť alebo podpísať.

44. Nič na tomto závere nemení ani to, že rozhodcovská zmluva je uzavretá na osobitnom liste. Je nepochybné, že tak zmluva o úvere, ako aj rozhodcovská zmluva boli uzavreté v jeden deň - 16.05.2012, teda je evidentné, že žalobkyňa nemala žiadnu možnosť ovplyvniť ich formulárový obsah, teda mohla obe listiny iba podpísať alebo ich ako celok odmietnuť. Napokon samotná žalobkyňa nemala vedomosti čo znamená rozhodcovská zmluva. Žalovaný na toto tvrdenie žalovanej vôbec nereagoval, i keď jeho zaťažovala povinnosť preukázať, že išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu (§ 53 ods. 3 in fine Občianskeho zákonníka), preto platí, že nešlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu, ako sa to snaží interpretovať žalovaný. Súd prvej inštancie teda správne považoval celé dojednanie rozhodcovskej zmluvy za neprijateľné a tým v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka s poukazom aj na ust. § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka, za neplatné.

45. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).

46. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyni o určenie neplatnosti právnych úkonov vyhovel. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavanej veci a rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.

47. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 rozsudok ako vecne správny potvrdil.

48. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .