Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/246/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno v konaní pred sudkyňou JUDr. Oľgou Kováčovou v právnej veci žalobcu: PARADISO Slovakia, s.r.o. so sídlom Nová osada 2, Dunajská Streda, IČO: 34 103 406, v konaní zastúpeného JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom so sídlom Račianska 66, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, takto

rozhodol:

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 132,78 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 132,78 € od 3.12.2009 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á právo na náhradu trov konania v rozsahu 99,58 % trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II. dňa 20.5.2010 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 67.934,74 € titulom náhrady škody, ktorá bola vyvolaná nezákonnými rozhodnutiami a úradným postupom Colného riaditeľstva SR a Colného úradu Komárno (Trnava) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne od 3.6.2009 do zaplatenia a trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. V žalobe uviedol, že nárok na náhradu škody predložil na predbežné prerokovanie Ministerstvu financií SR, ktoré ho aj prerokovalo, avšak nárok na náhradu škody z požadovaného titulu označilo za nedôvodný bez bližšieho zdôvodnenia. Štyridsiatimi rozhodnutiami sp. zn. 1153/2002-556100 a sp. zn. 1768/2001-556100 až 1806/2001-556100 zo dňa 18.6.2002 mu Colný úrad Komárno vymeral colný dlh v celkovej výške 5.275.800,- Sk, z toho clo vo výške 4.977.170,- Sk a DPH vo výške 298.640,- Sk. Proti týmto rozhodnutiam podal odvolanie, ktoré bolo Colným riaditeľstvom SR zamietnuté rozhodnutím č. 43594/2002-890102. Bol toho názoru, že rozhodnutia Colného úradu Komárno mali byť ako nezákonné zrušené, preto podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR ako aj rozhodnutí Colného úradu Komárno. Najvyšší súd SR zrušil napadnuté rozhodnutie Colného riaditeľstva SR rozsudkom sp. zn. 5 Sž 172/2002 zo dňa 30.9.2003. Rozhodnutia Colného úradu Komárno zrušené neboli a keďže tieto boli predbežne vykonateľné, jeho povinnosť zaplatiť colný dlh vo vyššie uvedenej výške trvala aj naďalej. Colné riaditeľstvo SR opätovne vo veci rozhodlo zamietnutím jeho odvolania a zároveň potvrdilo rozhodnutia Colného úradu Komárno rozhodnutím sp. zn. 54256/2003 zo dňa 2.4.2004. Následne podal na Krajskom súde v Trnave žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR a rozhodnutí Colného úradu Komárno. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/44/2004 zo dňa 10.3.2005 zrušil rozhodnutie Colného riaditeľstva SR. Colné riaditeľstvo SR podalo proti rozsudku odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.1.2007 prvostupňový rozsudok potvrdil. Na základe

tohto rozsudku Colné riaditeľstvo SR rozhodnutia Colného úradu Komárno ako nezákonné zrušilo rozhodnutím č. 39617/2007 zo dňa 29.10.2007 a vec vrátilo na ďalšie konanie Colnému úradu Trnava, ktorý po zániku Colného úradu Komárno sa stal miestne a vecne príslušným konať vo veci. Colný úrad Trnava rozhodnutím č. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008 konanie zastavil. Zaplatený colný dlh mu bol vrátený až dňa 21.2.2008. Nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Komárno a postupom Colného riaditeľstva SR mu vznikla škoda v celkovej výške 67.934,74 €, ktorá sa skladá z úrokov zaplatených za čerpanie finančných prostriedkov z kontokorentného účtu, ktoré boli použité na zaplatenie jednotlivých splátok vymeraného colného dlhu. Takto zaplatil na úrokoch 22.604,60 € a ďalších 11.311,45 € Dexia banke ako úroky za zloženú colnú zábezpeku, ktorú musel zložiť na účet colného úradu. Za bankovú záruku zaplatil poplatky vo výške 10.360,72 €. Všetky tieto platby súviseli so zaplatením a zabezpečením colného dlhu a boli vyvolané nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím Colného riaditeľstva SR, ako aj Colného úradu Komárno, rovnako ako boli vyvolané aj platby za poskytnuté právne služby, ktoré by inak nepotreboval a za ktoré zaplatil 23.525,19 €. Rovnako zaplatil sumu 132,78 € za správne poplatky za žiadosť o odklad platenia colného dlhu. Všetky tieto platby sú škodou, pretože boli vyvolané nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov a medzi týmito rozhodnutiami a škodou je príčinná súvislosť. Nebyť týchto rozhodnutí nebol by musel vyššie uvedené finančné prostriedky vynaložiť a jeho majetok by sa o tieto finančné prostriedky nezmenšil. Svoj právny nárok na náhradu škody opieral o ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) a b), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na ustanovenie § 3 vládneho nariadenia č. 87/95 Z.z. si uplatnil aj úrok z omeškania zo sumy 67.934,74 € vo výške 9,75 % ročne od 3.6.2009, nakoľko bol toho názoru, že žalovaný sa dostal s plnením do omeškania najneskôr nasledujúci deň po tom, čo mu bol doručený návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

2. Škodu uplatnenú žalobcom titulom trov právneho zastúpenia právny zástupca žalobcu upresnil na pojednávaní konanom 10.10.2010. Uviedol, že so žalobcom mali uzatvorenú písomnú zmluvu o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002 (čl.184), podľa ktorej v prípade plného úspechu má nárok na odmenu vo výške 10% z hodnoty prejednávanej veci, t.j. zo sumy 4.977.160,- Sk, z čoho 10 % činí 497.716,- Sk. Trovy právneho zastúpenia uplatnené v tomto konaní fakturoval žalobcovi faktúrou č. 3 vo výške 118.404,- Sk bez DPH za: prevzatie zastúpenia, podanie žaloby a za účasť na pojednávaniach na Krajskom súde v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 14S/44/2004 po 23.250,- Sk, 2 x režijný paušál po 136,- Sk a 1 x 150,- Sk, stratu času za 6 polhodín 1.500,- Sk, za podanie odvolania a zastúpenie na odvolacom pojednávaní pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 1Sž-o-KS/71/05 po 23.250,- Sk, režijný paušál 1 x 150,- Sk a 1 x 178,- Sk, t.j. spolu 118.404,- Sk + 19 % DPH 22.497,- Sk.

3. Na pojednávaní konanom dňa 10.10.2011 žalobca žalobu v časti o zaplatenie škody titulom trov právneho zastúpenia v sume 1.503,68 € s príslušenstvom vzal späť, súd konanie v tejto časti uznesením vyhláseným na tomto pojednávaní č.k. 10C/246/2010-436 zo dňa 10.10.2011 zastavil. Písomným vyjadrením k prednesu žalovanej na pojednávaní 9.4.2014 (čl. 400) došlo k ďalšiemu čiastočnému späťvzatiu žaloby v časti o zaplatenie sumy 3.017,94 € spolu s uplatneným úrokom z omeškania. Rozhodnutie o čiastočnom späťvzatí žaloby sa odrazilo v prvom výroku rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 10C/246/2010-443 zo dňa 4.2.2015. Rozsudok vo výroku o čiastočnom zastavení konania odvolaním napadnutý nebol. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody predstavuje sumu 63.413,12 €, ktorú si uplatňuje spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne od 3.6.2009 do zaplatenia.

4. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil, žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 13.8.2010, tiež na ústnych pojednávaniach uviedol, že žalobca v colných konaniach v postavení deklaranta na Colnom úrade Komárno podal colné vyhlásenia, ktorými navrhol prepustiť tovar

- biely cukor v množstve 800 ton do colného režimu voľný obeh. Deklarovaným kódom „CZ“ v colných vyhláseniach uplatnil nárok na priznanie preferencie s ohľadom na pôvod tovaru. V rámci následnej kontroly po prepustení tovaru do navrhnutého režimu české colné orgány vykonali verifikáciu deviatich účtovných dokladov (faktúr), kde bolo zistené, že na faktúrach uvedený tovar nespĺňal podmienky preferenčného zaobchádzania. Tento výsledok bol oznámený Colnému riaditeľstvu SR dňa 8.3.1999 a 26.11.1999. S touto skutočnosťou bol oboznámený aj žalobca, ktorý vo svojom písomnom stanovisku uviedol, že odberateľom tovaru, ktorý bol vyrobený v Cukrovare a rafinérii cukru, a.s. Dobrovice v Českej republike, bola spoločnosť Pain Impex s.r.o. Nymburg. Tovar bol určený pre bulharského odberateľa, ktorý kúpnu cenu neuhradil a preto tovar bol ponúknutý jemu. Kúpnu zmluvu uzatvorili 28.6.1998. Miestom plnenia bola železničná stanica v Podunajských Biskupiciach odkiaľ bol tovar preložený na

kamióny a prepravený do Dunajskej Stredy. Domnieval sa, že pochybnosti o pôvode tovaru vznikli tým, že po jeho preložení na kamióny požiadal o následnú verifikáciu tovaru tak, ako bol naložený a preclený u výrobcu podľa priložených nákladných listov a nie tovaru v kamiónoch. Ministerstvo financií ČR - Generálne riaditeľstvo ciel v Prahe v liste zo dňa 30.5.2000 označenom „Výsledok následnej verifikácie“ uviedlo, že : „z prehlásenia výrobcu - Cukrovar a rafinérie cukru a.s. Dobrovice vyplýva, že nemôže s istotou prehlásiť, že tovar, ktorý firma Pain Impex, s.r.o. predala na Slovensko, skutočne pochádza z ich výroby, pretože tento obchod sa uskutočnil bez ich vedomia ..., a vzhľadom k tejto skutočnosti výrobca pôvod vyvezeného tovaru nepotvrdil“. Teda tovar nemožno považovať za pôvodný v ČR v zmysle podmienok ustanovených Protokolom. Zistenie colných orgánov v ČR odôvodňovalo a bolo podkladom pre začatie konania vo veci porušenia colných predpisov voči žalobcovi dňom 26.1.2000 pre colný delikt z dôvodu, že žalobcovi bol tovar prepustený do režimu na základe nepravdivých údajov v colných vyhláseniach prijatých v čase od 1.7.1998 do 8.7.1998. Za uvedené konanie bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 10.000,- Sk a zároveň bolo začaté konanie vo veci dodatočného vymerania colného dlhu. Colný úrad Komárno na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v pôvodných colných konaniach došlo k vymeraniu nižšej sumy cla, ako je suma cla dlžná na základe právnych predpisov, preto rozhodnutiami zo dňa 18.6.2002 clo v správnej výške žalobcovi dodatočne vymeral. Dorubené clo bolo aj predmetom konania Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Trnave, Colného riaditeľstva SR, Colného úradu Trnava a bolo ukončené rozhodnutím Colného úradu Trnava č. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008, ktorým rozhodnutím bolo konanie zastavené. Žalobca si v žalobe uplatnil škodu v celkovej výške 67.934,74 €, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti so splatením colného dlhu v splátkach

- úroky, zo zloženia colnej zábezpeky - úroky, poplatkov za bankovú záruku, poplatkov za poskytnutie právnych služieb a správnych poplatkov za podanie žiadosti za odklad platenia cla. Vo vzťahu k zaplateniu colného dlhu v splátkach uviedol, že ide o jednu z foriem zaplatenia colného dlhu, pre ktorú sa rozhodol sám žalobca, to znamená, že pri vstupe do právneho vzťahu s príslušným peňažným ústavom si musel byť vedomý, že poskytnutie uvedenej služby je spojené s určitým navýšením poskytnutých finančných prostriedkov. V prípade úrokov, ktoré si uplatnil žalobca za čerpanie finančných prostriedkov z kontokorentného účtu, z ktorého platil colný dlh v splátkach a k úrokom zaplateným banke zo zloženej colnej zábezpeky uviedol, že žalobca mal právo požiadať colný úrad o odloženie vykonateľnosti prvostupňových rozhodnutí, ktorými mu bol colný dlh dodatočne vymeraný, a to už v čase, keď mu uvedené rozhodnutia boli oznámené. Poukázal aj na to, že Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S 44/2004 zo dňa 10.3.2005 odložil vykonateľnosť rozhodnutí colných orgánov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca neuskutočnil všetky zákonom ustanovené postupy a úkony za účelom zabránenia vzniku škody. V súvislosti s trovami právneho zastúpenia poukázal na zákon č. 58/1969 Zb., ktorý v žiadnom ustanovení neuvádza, že do trov konania sa zahrňujú aj trovy právneho zastúpenia. Až zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 18 ods. 3 stanovil, že trovy právneho zastúpenia sú súčasťou trov konania. Dával do pozornosti súdu aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.1.2007, ktorým súd žalobcovi náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania nepriznal z dôvodov osobitného zreteľa. Zastával názor, že v danom prípade nezákonné rozhodnutia colných orgánov neboli vydané, preto škoda žalobcovi v súvislosti s vydaním rozhodnutí colných orgánov nevznikla a preto nie je splnená zákonom ustanovená podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Okrem vyššie uvedených namietal aj premlčanie pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto konaní s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie tohto práva zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Na základe žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR č. 43594/2002 zo dňa 21.10.2002 Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sž 172/2002 zo dňa 30.9.2003 rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Právo na uplatnenie náhrady škody si mal žalobca uplatniť v trojročnej premlčacej dobe, ktorá mu začala plynúť dňom doručenia zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 30.9.2003 a uplynula v roku 2006. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi už v roku 2006 zaniklo právo na uplatnenie náhrady škody. K trovám konania poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/172/2002, ktorým boli žalobcovi priznané trovy konania vo výške 83.340,-Sk (2.766,38 € za právne služby poskytnuté v rokoch 2002, 2003) od Colného riaditeľstva SR. Ku kontokorentnému úveru od Tatra banky, a.s. uviedol, že zmluva o úvere bola uzatvorená 28.11.2001, pričom Colný úrad Komárno domeral žalobcovi colný dlh vo výške 5.275.800,- Sk až dňa 18.6.2002. Žalobca si zobral úver vo výške 20.000.000,- Sk, z ktorého 15.000.000,- Sk zobral na financovanie svojich prevádzkových potrieb. Zdôraznil, že žalobcom vykázané úroky uplatnené vo výške 22.604,60 €, ktoré mal zaplatiť Tatra banke, a.s. a Dexia banke, a.s. sú úrokmi za celý poskytnutý

úver vo výške 25.000.000,- Sk za obdobie od roku 2006 do 28.2.2008, pričom doteraz predloženými dokladmi žalobca preukázal iba to, že Tatra banke, a.s. zaplatil 40 splátok po 49.600,- Sk. Zo spôsobu výpočtu úrokov od dátumu každej splátky uhradenej colnému úradu k dátumu vrátenia zaplatených splátok colným úradom, do 21.2.2008 vyplýva, že sa jedná o výpočet úrokov z omeškania a nie o úroky z úveru a takéto úroky žalobca od štátu požadovať nemôže, pretože štát sa do omeškania nikdy nedostal. Do omeškania sa dostal jedine colný úrad. O takto vzniknutej škode žalovaný sa mohol dozvedieť výlučne zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňom 2.6.2009 a podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. v prípade opodstatnenosti nároku mal možnosť odškodniť žalobcu do 6 mesiacov. K sume 340.768,74 Sk uplatnenej za úroky za zloženú colnú zábezpeku zaplatenej Dexia banke, a.s. uviedol, že žalobca predložil súdu iba potvrdenie Dexia banky, a.s. aká bola výška úrokových sadzieb za jednotlivé roky a o zaplatenej sume úrokov z celého úveru poskytnutého žalobcovi vo výške 25.000.000,- Sk. Zdôraznil pritom, že ide o obdobie, kedy mal žalobca odloženú vykonateľnosť rozhodnutí colného úradu a napriek tomuto dobrovoľne splácal colný dlh.

5. Podanej žalobe rozhodol Okresný súd Komárno rozsudkom č.k. 10C/246/2010-443 zo dňa 4.2.2015, ktorým konanie v časti o zaplatenie sumy 3.017,94 € s príslušenstvom pre späťvzatie žaloby v tejto časti zastavil. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č.k. 7Co/531/2015-474 zo dňa 30.6.2016 tak, že rozsudok tunajšieho súdu v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vo svojom rozhodnutí odvolací súd vyslovil záväzný právny názor o danosti základu nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami, keď rozhodnutia Colného úradu Komárno špecifikované v podanej žalobe vyhodnotil ako nezákonné rozhodnutia v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb., pričom svoj právny názor a analýzu rozhodnutí Colného úradu Komárno podrobne vyhodnotil a odôvodnil vo svojom rozhodnutí. Tiež vo svojom rozhodnutí odvolací súd vyslovil záväzný právny názor o tom, že nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom v tomto spore je potrebné posudzovať výlučne v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.6.2004. Prvoinštančnému súdu konštatujúc existenciu jednej z kumulatívnych podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody (existencia nezákonného rozhodnutia) uložil opätovne sa zaoberať existenciou ostatných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody a to existenciou škody a príčinnou súvislosťou medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Tiež ustálil, že žalobca v konaní do času rozhodnutia odvolacieho súdu nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by viedli k nepochybnému záveru po preukázaní výšky škody.

6. Tunajší súd riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom po vypočutí si prednesu žalobcu a jeho právneho zástupcu ako aj poverenej zamestnankyne žalovaného a po oboznámení sa s listinami tvoriacimi súdny spis a to výpisom žalobcu z obchodného registra, rozhodnutiami Colného úradu Komárno sp. zn. 8116/2002-550110 (k zaplateniu cla domeraného rozhodnutím č. 1806/2002-556100 zo dňa 18.6.2002) 8124/2002-550110, 8125/2002-550110 8154/2002-550110, 8115/2002-550110, 8153/2002-550110, 8151/2002-550110, 8152/2002-550110, 8149/2002-550110, 8150/2002-550110, 8148/2002-550110, 8147/2002-550110, 8146/2002-550110, 8144/2002-550110, 8145/2002-550110, 8141/2002-550110, 8142/2002-550110, 8143/2002/550110, 8140/2002-550110, 8132/2002-550110, 8133/2002-550110, 8134/2002-550110, 8135/2002-550110, 8136/2002-550110, 8137/2002-550110, 8138/2002/550110, 8139/2002-550110, 8120/2002-550110, 8123/2002-550110, 8127/2002-550110, 8128/2002-550110, 8126/2002-550110, 8117/2002-550110, 8118/2002-550110, 8119/2002-550110, 8129/2002-550110, 8130/2002-550110, 8131/2002-550110, 8121/2002-550110, 8122/2002-550110 zo dňa 12.8.2002, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 16.8.2002, žiadosťou žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Colného riaditeľstva SR v spojení s rozhodnutiami Colného úradu Komárno zo dňa 28.5.2009, dôkazom o doručení žiadosti Ministerstvu financií SR dňa 2.6.2009, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.1.2007, rozhodnutím Colného úradu Trnava č. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008, potvrdením Tatra banky, a.s. o výške zaplatených úrokov z kontokorentného úveru, prehľadom úrokových sadzieb Tatra banky a.s. platných pre kontokorentný úver ÚZ č. 1479/2001, výpismi z internetovej stránky Národnej banky Slovenska, potvrdením Dexia banky Slovensko, a.s. o výške úrokových sadzieb a o sumách zaplatených úrokov na kontokorentnom úvere č. 50/004/06, dodatkom č. 1 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 uzatvorenej medzi Tatra bankou a.s. a žalobcom, zmluvou o podmienkach poskytnutia záruky č.

603.864 a spôsobe zabezpečenia pohľadávok banky - zmluvou o otvorení vkladového účtu - zmluvou o zabezpečovacom postúpení pohľadávky uzavretej medzi Tatra bankou a.s. a žalobcom, záručnou listinou č. 603.864 Tatra banky a.s., výpismi z podnikateľského účtu zo dňa 6.8.2002, 6.8.2003, 6.8.2004, 8.8.2005 14.2.2006, potvrdením Tatra banky a.s. o poplatkoch za bankovú záruku č. 603.864, faktúrami advokáta JUDr. Ondreja Krempaského za poskytnutie právnej pomoci č. 08/07/2002, 1/01/2003, 08/01/04, výpisom z účtu zo dňa 30.7.2002, 15.1.2003, 27.2.2008, zmluvou o poskytnutí právnej pomoci uzavretej medzi JUDr. Ondrejom Krempaským a žalobcom dňa 16.12.2002, oznámením Ministerstva financií SR zo dňa 23.11.2009 o prerokovaní nároku na náhradu škody, žiadosťou žalobcu o povolenie zaplatenia časti colného dlhu v splátkach, rozhodnutím Colného úradu Komárno č. 8154/2002-550110 zo dňa 12.8.2002 vo veci povolenia zaplatiť časť dovoznej platby v splátkach, rozhodnutím Colného riaditeľstva SR sp. zn. 3961/2007 zo dňa 29.10.2007, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/44/2004-37 zo dňa 10.3.2005, rozhodnutím Colného riaditeľstva SR č. 54256/2003 zo dňa 2.4.2004, rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 172/02 zo dňa 30.9.2003, rozhodnutím Colného riaditeľstva SR sp. zn. 43594/2002 zo dňa 21.10.2002, vyjadrením žalovaného zo dňa 13.8.2010, vyjadrením žalobcu zo dňa 27.9.2010, vyčíslením trov konania zo dňa 23.1.2007, vyjadrením žalobcu k vyčísleniu škody zo dňa 9.2.2011, výpismi z účtu z ČSOB, a.s. za obdobie od 29.7.2002 do 5.8.2002, súvahou k 31.12.2002, zmluvou o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 z 28.11.2001, prvou stranou dodatku č. 2 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001, dodatkom č. 3 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 uzavretým dňa 19.4.2004, dodatkom č. 4 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 uzavretým dňa 29.7.2005, zmluvou o kontokorentnom úvere č. 50/004/06 zo dňa 24.1.2006, oznámením o zmene spôsobu zabezpečenia dovoznej platby z 14.10.2005, výpismi z účtu z neurčitého dátumu, žiadosťou o zrušenie záručnej listiny z 6.2.2006, žiadosťou o preúčtovanie colného dlhu z 31.1.2006, súhlasom zo dňa 31.1.2006, zápisnicou zo dňa 10.10.2011 v časti výsluchom svedkyne Z., vyjadrením žalovaného zo dňa 3.11.2011, daňovým priznaním žalobcu za rok 2000, súvahou k 31.12.2000, výkazom ziskov a strát k 31.12.2000, daňovým priznaním žalobcu za rok 2001, súvahou k 31.12.2001, výkazom ziskov a strát k 31.12.2001, vyjadrením žalobcu zo dňa 20.1.2012, vyjadrením žalobcu zo dňa 29.1.2013, potvrdením Tatra banky, a.s. zo dňa 26.4.2013 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001, vyjadrením žalovaného zo dňa 10.5.2013, vyjadrením žalobcu zo dňa 19.5.2014, oznámením žalobcu adresovaným Colnému úradu Trnava zo dňa 18.12.2007, doplnením odvolania adresovanému Colnému riaditeľstvu SR zo dňa 2.7.2007, rozhodnutím Colného úradu Komárno č. 1805/2001-556100 zo dňa 18.6.2002, rozsudkom Okresného súdu Komárno č.k. 10C/246/2010-443 zo dňa 4.2.2015, odvolaním žalobcu, vyjadrením žalovaného k odvolaniu, uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co/531/2015-474 zo dňa 30.6.2016, stanoviskom žalobcu zo dňa 29.10.2017 ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

7. Predmetom konania je uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Komárno. Túto škodu žalobca vyčíslil sumou 63.413,12 €, ktorá pozostáva z úrokov úveru poskytnutého žalobcovi Tatra bankou, a.s. použitého na zaplatenie colného dlhu v celkovej výške 6.938,72 €, z úrokov úveru poskytnutého Dexia bankou Slovensko, a.s. v sume 12.647,95 €, z úrokov z colnej zábezpeky v sume 11.311,45 € uhradenej Dexia banke Slovensko, a.s., z poplatkov vo výške 10.360,71 € za bankovú záruku, z úhrady titulom právnych služieb v sume 22.021,51 € a zo správneho poplatku 132,78 €.

8. Táto škoda podľa žalobcu vznikla dorubením cla v sume 5.275.800,- Sk štyridsiatimi rozhodnutiami Colného úradu Komárno sp. zn. 1153/2002-556100, sp. zn. 1768/2002-556100 až 1806/2002-556100 zo dňa 18.6.2002 v rozpore s platnými právnymi predpismi. Tieto rozhodnutia Colného úradu Komárno žalobca napadol odvolaním. Jeho odvolanie bolo rozhodnutím Colného riaditeľstva SR sp. zn. 43594/2002-890102 zo dňa 21.10.2002 (čl.152) zamietnuté a zároveň boli potvrdené napadnuté rozhodnutia Colného úradu Komárno. Žalobca podal na Najvyšší súd SR žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia Colného riaditeľstva SR a jeho zrušenia z dôvodu nezákonnosti. Súčasne žiadal zrušiť aj 40 prvostupňových rozhodnutí Colného úradu Komárno. NS SR rozsudkom sp. zn. 5Sž 172/02 zo dňa 30.9.2003 (čl. 149) zrušil rozhodnutie Colného riaditeľstva SR a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 83.340,- Sk na účet JUDr. Ondreja Krempaského. V odôvodnení rozsudku uviedol, že Colné riaditeľstvo sa dôsledne nevysporiadalo s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podaných odvolaniach, predovšetkým s námietkami ohľadne vzniku colného dlhu a tvrdením, že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá mu poskytla informácie (§ 196 ods.3 veta druhá colného zákona). Napadnuté rozhodnutie Colného riaditeľstva SR považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Po opätovnom posúdení a

zhodnotení námietok žalobcu Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 2.4.2004 sp. zn. 54256/2003 (čl.140) opätovne potvrdilo rozhodnutia Colného úradu Komárno a odvolanie zamietlo. Nakoľko s týmto rozhodnutím žalobca nesúhlasil, podal žalobu na Krajský súd v Trnave, ktorý rozsudkom sp. zn. 14S/44/2004-37 zo dňa 10.3.2005 (čl.133) rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 2.4.2004 č. 54256/2003 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Colné riaditeľstvo SR zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 73.576,- Sk do rúk JUDr. Ondreja Krempaského, zároveň odložil vykonateľnosť rozhodnutia Colného riaditeľstva SR z 2.4.2004 č. 54256/2003 majúc za to, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia by hrozila vážna ujma žalobcovi. V odôvodnení rozsudku vyslovil názor, že žalovaný sa náležite nevysporiadal s úlohou uloženou mu NS SR v rozsudku č.k. 5Sž 172/02 zo dňa 30.9.2003, a to predovšetkým s námietkou ohľadne vzniku colného dlhu a tvrdením žalobcu, že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá poskytla informácie, a to v zmysle § 196 ods. 3 veta druhá Colného zákona, ktorá skutočnosť je sama o sebe spôsobilou na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Ďalej krajský súd poukázal na to, že správne orgány oboch stupňov nevykonali dostatok dôkazov na preukázanie spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti vzniku colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4, 5 Colného zákona, pretože potvrdenie výrobcu tovaru - cukru Cukrovaru a rafinérii cukru, a.s., Palackého 1, Dobrovice, ČR, nemôže byť jediným dôkazom o pôvode tovaru najmä s poukazom, že označená spoločnosť vo svojom vyjadrení oznámila skutočnosť, že nemôže potvrdiť, že predmetný tovar bol u nej vyrobený, z ktorého vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že danú skutočnosť nepotvrdil ani nevylúčil. Bolo povinnosťou žalovaného skúmať ďalšími dôkazmi preukázanie existencie pôvodu tovaru a za tým účelom si vyžiadať stanovisko predajcu PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg, zaoberať sa s vecou v širších súvislostiach a vyžiadať si stanovisko českej strany na preukázanie pôvodu tovaru, ktorý označená spoločnosť predávala pred predajom žalobcovi a za tým účelom, pokiaľ existujú odobraté vzorky tohto tovaru, prípadne i znaleckým dokazovaním skúmať zhodu tovaru, ktorý vystavila Hospodárska komora Českej republiky ako certifikáty o pôvode tovaru v prospech spoločnosti PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg za účelom predaja tovaru konečnému odberateľovi Boyana import - export LTD Sofia Bulharsko. Okrem uvedených krajský súd poukázal na to, že žalovaný sa nezaoberal skúmaním podmienky prekludovania nároku z úradnej povinnosti, pretože pokiaľ ide o verifikáciu faktúry č. 25/98 zo dňa 30.6.1998 výsledok verifikácie bol známy dňa 8.3.1999 a vzhľadom k tomu, že sa začalo správne konanie dňa 26.1.2000 a prvýkrát rozhodol o dorubení colného dlhu dňa 18.6.2000, dorubenie dlhu na základe označenej faktúry treba považovať za prekludované. Pokiaľ ide o ďalšie faktúry vychádzajúc z výsledkov verifikácie, doručené žalovanému dňa 26.11.1999, treba mať za to, že v tejto časti nárok na dorubenie colného dlhu, keďže Colný úrad v Komárne vo veci rozhodol dňa 18.6.2002, nemožno považovať za prekludovaný. Krajský súd v Trnave vyslovil právny názor, že pokiaľ správne orgány na základe doplnenia dokazovania dospejú k názoru, že sú splnené zákonné podmienky na dorubenie colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4, 5 Colného zákona, zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že údaje o pôvode tovaru žalobca uviedol výslovne na základe oznámenia o pôvode tovaru svojho predajcu, a to spoločnosti PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg, z ktorých dôvodov je založená zodpovednosť za vznik predmetného colného dlhu označenej spoločnosti ako ďalšieho dlžníka v zmysle § 196 ods. 3 Colného zákona. Colné riaditeľstvo SR podalo proti rozsudku KS v Trnave odvolanie, ktoré bolo prejednané Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 71/2005 (čl.52). Rozsudkom z 23.1.2007 bol rozsudok krajského súdu potvrdený z dôvodu, že najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je spôsobilé jednoznačne spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Vytýkal žalovanému, t.j. Colnému riaditeľstvu SR, že v predmetnej veci bolo jeho povinnosťou presne konkretizovať skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval. Bolo jeho povinnosťou označiť konkrétne ustanovenia a pre zrozumiteľnosť aj s čiastočnou alebo úplnou citáciou, preto bolo nedostatočné v napadnutom rozhodnutí len poukázať na existenciu medzinárodných dohôd (Dohoda medzi SR a ČR č. 199/1993 Z.z. o vytvorení colnej únie, Dohoda medzi Vládou SR a Vládou ČR z 22.2.1993 uverejnené v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 118/1994 Z.z. o pravidlách pôvodu tovaru a metódach administratívnej spolupráce vrátane protokolov a príloh, ktoré sú jej súčasťou) bez toho, aby pre účely predmetného rozhodnutia bolo náležite objasnené okrem iného, či a prečo po vytvorení colnej únie a spoločného colného územia zostala zachovaná ochranná funkcia medzi zmluvnými stranami, či naďalej vzájomný dovoz a vývoz bol koordinovaný, ktorým ustanovením bolo záväzným spôsobom určené kto má žiadať sprievodné doklady k vývozu a ktoré konkrétne ustanovenie konkrétneho predpisu vyžaduje použitie presne stanovených dokladov. Správnemu orgánu vytýkal nedostatočne zistený skutkový stav, jeho rozhodnutie považoval za predčasné. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania napadnutý rozsudok zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol tiež tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Pri rozhodovaní o trovách

prvostupňového ako aj odvolacieho konania vychádzal z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. Náhradu trov žalobcovi nepriznal z dôvodov osobitného zreteľa, za ktoré považoval dôvodné pochybnosti o postupe žalobcu bona fidae pri uplatňovaní svojich nárokov v predmetnom konaní. Následne Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím sp. zn. 39617/2007 zo dňa 29.10.2007 ( čl.125) rozhodnutia Colného úradu Komárno zn. 1153/2002-556100 a zn. 1768/2001-556100 až 1806/2001-556100 zo dňa 18.6.2002 zrušil a vec vrátil Colnému úradu Trnava ako vecne príslušnému správnemu orgánu (právnemu nástupcovi zaniknutého Colného úradu Komárno) na nové prejednanie a rozhodnutie. Z dostupných dokladov Colného úradu Trnava predloženého súdu colným úradom, ako aj z vyššie uvedených rozhodnutí správneho orgánu a súdov vyplýva, že žalobca podal colné vyhlásenia, ktorými navrhol prepustiť tovar

- biely cukor v množstve 800 ton do režimu voľný obeh. Colný úrad Komárno jeho žiadosti vyhovel. V colných vyhláseniach žalobca uplatnil nárok na priznanie colnej preferencie s ohľadom na pôvod tovaru

- Česká republika. Prílohami jednotlivých colných vyhlásení predkladanými v rámci colných konaní boli faktúry, ktorých súčasťou bolo vyhlásenie vývozcu o pôvode tovaru. V rámci následnej kontroly po prepustení tovaru do voľného obehu bola prostredníctvom českých colných orgánov vykonaná verifikácia faktúry č. 28/98, ktorou sa zistilo, že na nej uvedený tovar nespĺňa podmienky preferenčného zaobchádzania. Výsledok verifikácie bol doručený Colnému riaditeľstvu SR 8.3.1999. Následne bola vykonaná i verifikácia ostatných 39 účtovných dokladov s výsledkom doručeným Colnému riaditeľstvu SR dňa 26.11.1999. Dňa 22.6.1999 bol žalobca, zastúpený konateľom spoločnosti, oboznámený s výsledkom verifikácie. Podľa konateľa odberateľom tovaru vyrobeného v Cukrovari a rafinérii cukru, a.s. Palackého 1, Dobrovice, ČR bola česká spoločnosť PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg a bol určený pre konečného odberateľa Boyana Import - Export LTD Sofia Bulharsko. Bulharský kupujúci však neuhradil kúpnu cenu, preto zásielka bola ponúknutá na odkúpenie žalobcovi, ktorý následne uzavrel kúpnu zmluvu so spoločnosťou Pain Impex s.r.o. Tovar bol na železničnej stanici v Podunajských Biskupiciach pod colným dohľadom preložený na kamióny a následne prepravený do Dunajskej Stredy, kde bol navrhnutý na prepustenie do colného režimu voľný obeh. Ministerstvo financií ČR vzhľadom na prehlásenie výrobcu zaujalo stanovisko, že cukor nemožno považovať za pôvodný v ČR v zmysle podmienok ustanovených Protokolom (vzhľadom na prehlásenie výrobcu Cukrovaru Dobrovice, že nemôže s istotou prehlásiť, že cukor ktorý firma Pain Impex predala na Slovensko, skutočne pochádza z ich výroby, pretože tento obchod sa uskutočnil bez ich vedomia). Vzhľadom na toto stanovisko Ministerstva financií ČR boli začaté konania vo veci porušenia colných predpisov žalobcom a Colný úrad Komárno rozhodnutiami č. 1768 až 1806/2001-556100 a č. 1153/2002-556100 zo dňa 18.6.2002 dodatočne vymeral žalobcovi colný dlh podľa § 196 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a § 220 ods. 4, 5 Colného zákona č. 180/1996 Z.z. úhrnom vo výške 5.275.800,- Sk.

9. Listom zo dňa 5.8.2002 sa žalobca obrátil na Colný úrad Komárno o povolenie zaplatenia časti colného dlhu v splátkach. Jeho žiadosti colný úrad vyhovel rozhodnutiami zo dňa 12.8.2002 a povolil mu zaplatiť časť dovoznej platby (cla) domeranú 40 rozhodnutiami Colného úradu Komárno zo dňa 18.6.2002 v splátkach, a to každým rozhodnutím vymerané clo 99-mi splátkami po 1.240,- Sk vždy do posledného kalendárneho dňa a poslednú splátku v sume 1.669,- Sk do 31.12.2010.

10. Colný úrad Trnava rozhodnutím sp. zn. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008 konanie vo veci dodatočného vymerania colného dlhu za tovar - cukor biely kryštál v množstve 800.000 kg voči PARADISO Slovakia s.r.o. zastavil, pretože odpadol dôvod konania v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na jeho dodatočné vymeranie v zmysle § 220 ods. 5 Colného zákona, ktorá lehota uplynula dňom 14.10.2007 (čl. 60). Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.1.2008.

11. Žalobca žiadosťou zo dňa 28.5.2009 doručenou Ministerstvu financií dňa 2.6.2009 (čl. 48) požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Colného riaditeľstva v spojení s rozhodnutiami Colného úradu Komárno v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.. Škodu spôsobenú štátom vyčíslil sumou 67.934,74 € a zároveň si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške dvojnásobku základnej sadzby ECB (čl. 48). Ministerstvo financií listom č. MF/018145/2009-241 zo dňa 23.11.2009 (čl. 121) oznámilo žalobcovi, že po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody sa zistilo, že návrh žalobcu je neopodstatnený, nie sú splnené podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

12. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.6.2004, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred

štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 citovaného zákona, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1, 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom.

Podľa § 18 ods. 1,2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 20 citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone občianskym zákonníkom.

13. Predmetné rozhodnutia Colného úradu Komárno č. 1768 až 1806/2001-556100 a č. 1153/2002-556100 zo dňa 18.6.2002, ktoré žalobca označil v podanej žalobe za nezákonné a titulom vydania ktorých si v tomto konaní uplatnil nárok na náhradu škody po tom, ako príslušný orgán (Ministerstvo financií SR) jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nevyhovel, tunajší súd viazaný názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho rozhodnutí č.k. 7Co/531/2015-474 zo dňa 30.6.2016 považuje za nezákonné rozhodnutia v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. v znení účinnom do 30.6.2004. Z titulu týchto rozhodnutí v súvislosti so zastavením konania pred príslušným správnym orgánom bola žalobcovi suma uhradeného cla v plnej výške dňa 21.2.2008 vrátená. V konaní bola zo strany žalobcu preukázaná vecná legitimácia strán sporu i dodržanie zákonného postupu a lehoty pre uplatnenie si nároku na náhradu škody formou podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku príslušnému orgánu verejnej moci.

14. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje nárok na zaplatenie sumy úrokov a poplatkov, ktoré uhradil bankovým inštitúciám v súvislosti s poskytnutým úverom, colnou zábezpekou a bankovou zárukou ako aj sumu uhradenú právnemu zástupcovi titulom úkonov právneho zastúpenia v konaniach vyvolaných v súvislosti s vydaním predmetných rozhodnutí Colným úradom Komárno a tiež sumu správnych poplatkov uhradených titulom podania žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutí Colného úradu Komárno.

15. Keďže zo strany žalobcu bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., súd riadiac sa rozhodnutím odvolacieho súdu a právnym názorom tam vysloveným, v ďalšom konaní skúmal, či zo strany žalobcu bola preukázaná existencia ďalších podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody a to preukázanie vzniku škody (a jej výšky) a preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Pre priznanie nároku na náhradu škody musí žalobca preukázať splnenie týchto podmienok kumulatívne.

16. Ako vyplynulo zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 zo dňa 28.11.2001 uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. a žalobcom, jej predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru do výšky úverového rámca 20.000.000,- Sk s konečnou splatnosťou dňa 30.11.2002. V čase uzavretia zmluvy bol zmluvný úrok dojednaný vo výške 12 % p.a.. Úver bol žalobcovi poskytnutý k účtu 2624210240/1100.

17. Ako vyplynulo z dodatku č. 1 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 zo dňa 29.7.2002, jeho predmetom bolo navýšenie úverového rámca na sumu 25.000.000,- Sk, zmena účelu použitia, ktorým bolo zabezpečenie a uspokojenie pohľadávok veriteľa z titulu zmluvy o zárukách a tiež sa dodatkom č. 1 zmenila doba konečnej splatnosti na deň 31.7.2003. Dodatkom č. 1 k zmluve o kontokorentnom úvere tiež došlo k zmene podmienok poskytnutia úveru.

18. Ako vyplynulo z dodatku č. 2 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 (ohľadne ktorého žalobca predložil v priebehu konania len prvú stranu, preto nie je známy dátum jeho uzavretia), jeho predmetom bolo navýšenie úverového rámca na sumu 30.000.000,- Sk, zmena konečnej splatnosti na deň 31.7.2004. Dodatkom č. 2 k zmluve o kontokorentnom úvere tiež došlo k zmene úrokovej sadzby na hodnotu 9 % p.a..

19. Ako vyplynulo z dodatku č. 3 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 zo dňa 19.4.2004, jeho predmetom bola zmena účelu použitia, zmena konečnej splatnosti ako aj úrokovej sadzby. Konečná splatnosť bola dohodnutá na deň 31.7.2005 a úroková sadzba sa zmenila na hodnotu 1 M BRIBOR + 2 % p.a..

20. Dodatkom č. 4 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 zo dňa 29.7.2005, jeho predmetom bola zmena konečnej splatnosti, ktorá bola dohodnutá na deň 31.7.2006.

21. Ako vyplynulo zo zmluvy o podmienkach poskytnutia záruky č. 603.846 a o spôsobe zabezpečenia pohľadávok banky, zmluvy o otvorení vkladového účtu a zmluvy o zabezpečovacom postúpení pohľadávky, túto uzatvoril žalobca s obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s.. Predmetom zmluvy bolo (okrem iného) poskytnutie bankovej záruky v prospech colnej správy SR prostredníctvom Colného úradu Komárno, pobočka Dunajská Streda až do najvyššej čiastky 4.977.160,- Sk tým spôsobom, že sa banka zaviaže spoločne a nerozdielne s dlžníkom splniť colný dlh, ktorý vznikol dlžníkovi pri dovoze, resp. v súvislosti s dovozom tovaru: biely cukor kryštál a jeho prepustením do colného režimu voľný obeh. Za poskytnutie bankovej záruky si zmluvné strany dohodli bankový poplatok vo výške 1,7 % p.a. zo záručnej sumy (minimálne vo výške 5.000,- Sk/ročne) a to za obdobie odo dňa vystavenia až do skončenia ručenia banky zo záruky vždy ročne vopred, jednorazový spracovateľský poplatok vo výške 7.000,- Sk zúčtovaný po podpise zmluvy a ostatné poplatky a náklady spojené so zárukou v zmysle platného sadzobníka poplatkov. V súvislosti s touto zmluvou obchodná spoločnosť Tatra banka, a.s. vystavila záručnú listinu č. 603.864 dňa 6.8.2002, ktorou Colnému úradu Komárno, pobočka Dunajská Streda poskytla záruku až do sumy 4.977.160,- Sk a zaviazala sa spoločne a nerozdielne so žalobcom splniť colný dlh - clo dovymerané rozhodnutiami Colného úradu Komárno, pobočka Dunajská Streda dňa 18.6.2002 (VS 6115103094 - 6115103135 a 6115201283).

22. Ako vyplynulo z predložených výpisov z účtu dňa 6.8.2002 bola na účte žalobcu evidovaná položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 8.610,00 Sk, dňa 6.8.2002 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 85.786,88 Sk, dňa 6.8.2003 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 86.021,92 Sk, dňa 6.8.2004 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 85.786,88 Sk, dňa 8.8.2005 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 85.786,88 Sk, dňa 14.2.2006 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 1.500,- Sk a dňa 14.2.2006 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 41.365,73 Sk.

23. Ako vyplynulo z podania Tatra banky, a.s. zo dňa 10.2.2006, Tatra banka, a.s. oznámila žalobcovi, že v súvislosti so zárukou č. 603.864 bol vrátený poplatok vo výške 41.365,73 Sk a že jeho účet bol zaťažený poplatkom za zmenu záruky (ukončenie záruky) vo výške 1.500,- Sk.

24. Ako vyplynulo z potvrdenia Tatra banky, a.s. zo dňa 12.12.2008, výška zaplatených úrokov z kontokorentného úveru (ÚZ č. 1479/2001) bola k maturite úveru (k 17.2.2006) v celkovej výške 4.256.847,67 Sk, z toho za rok 2002 suma vo výške 346.214,13 Sk, za rok 2003 suma vo výške 1.323.999,89 Sk, za rok 2004 suma vo výške 1.427.831,35 SK, za rok 2005 suma vo výške 1.056.692,31 Sk a za rok 2006 suma vo výške 102.109,99 Sk. Potvrdenie bolo vydané na žiadosť žalobcu. Ako vyplynulo z prehľadu úrokových sadzieb Tatra banky, a.s. platných pre kontokorentný úver č. zmluvy 1479/2001, v období od 30.11.2001 do 1.4.2002 bola úroková sadzba vo výške 12 % p.a., v období od 2.4.2002 do 30.11.2002 vo výške 11 % p.a., v období od 1.12.2002 do 19.1.2003 vo výške 10 % p.a., v období od 20.1.2003 do 23.7.2003 vo výške 9,50 % p.a., v období od 24.7.2003 do 31.3.2004 vo výške

9 % p.a., v období od 1.4.2004 do 22.4.2004 vo výške 8 % p.a. a v období od 23.4.2004 do 17.2.2006 vo výške 1 M BRIBOR + 2 % p.a..

25. Z daňového priznania za rok 2000 a jeho príloh, z daňového priznania za rok 2001 a jeho príloh, z daňového priznania za rok 2002 mal súd preukázané hospodárenie žalobcu na daňové účely.

26. Zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 50/004/06 súd zistil, že túto uzavrel žalobca s obchodnou spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s. dňa 24.1.2006. Jej predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 25.000.000,- Sk, ktorý mohol čerpať od 27.1.2006. Úroková sadzba bola dohodnutá vo variabilnej forme, v čase uzavretia zmluvy táto predstavovala 5,70 % p.a.. Úver mohol žalobca čerpať tak, že mu veriteľ povolil debetný zostatok vo výške 25.000.000,- Sk na účte 9804471001/5600.

27. Ako vyplynulo z výpisov z účtu žalobcu č.ú.: 2624210240/1100 zo dňa 27.1.????, žalobca v tento deň vložil v prospech účtu Colného úradu Nitra 40 x platbu vo výške 74.829,- Sk.

28. Ako vyplynulo z podania Colného úradu Nitra zo dňa 6.2.2006 adresovaného Tatra banke, a.s., colný úrad na základe žiadosti žalobcu požiadal Tatra banku, a.s. o zrušenie záručnej listiny č. 603.864 vystavenej dňa 6.8.2002, ktorá bola prijatá Colným úradom Komárno dňa 12.8.2002 z dôvodu zmeny zabezpečenia colných dlhov ku dňu 27.1.2006.

29. Ako vyplynulo z potvrdenia Dexia banky, a.s. zo dňa 22.12.2008, táto na základe písomnej žiadosti žalobcu vydala potvrdenie o výške úrokových sadzieb a celkových sumách zaplatených úrokov na kontokorentnom úvere č. 50/004/06 v období od 25.1.2006 do 28.2.2008 nasledovne:

- v roku 2006 boli zaplatené úroky celkove vo výške 1.422.057,92 Sk (47.203,67 €),

- v roku 2007 boli zaplatené úroky celkove vo výške 1.507.995,21 Sk (50.056,27 €),

- v roku 2008 boli zaplatené úroky celkove vo výške 237.139,45 Sk (7.871,59 €). Výška úrokových sadzieb v súvislosti s predmetným úverom bola:

- v období od 27.1.2006 do 31.3.2006 vo výške 6,20 % p.a.,

- v období od 28.4.2006 do 30.6.2006 vo výške 7 % p.a.,

- v období od 19.7.2006 do 1.1.2007 vo výške 8 % p.a.,

- v období od 27.1.2007 do 1.1.2008 vo výške 6,88 % p.a.,

- v období od 25.1.2008 do 29.2.2008 vo výške 5,85 % p.a..

30. Dňa 26.4.2013 Tatra banka, a.s. na žiadosť žalobcu vydala potvrdenie o vývoji výšky úrokovej sadzby, výške zaplatených úrokov a výške zaplatených úrokov zo splátok uhradených pre colný úrad zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1479/2001. V tomto podaní sú rozpísané úroky zo splátok za obdobie mesiacov október 2002 až február 2006, hoci zmluvný vzťah s obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. bol podľa skutkového tvrdenia žalobcu v mesiaci január 2006 ukončený.

31. Z faktúry č. 08/07/2002 vystavenej JUDr. Ondrejom Krempaským žalobcovi dňa 29.7.2002vyplynulo, že vystaviteľ faktúry touto vyúčtoval žalobcovi cenu za poskytnutie právnej pomoci na základe ústnej dohody zo dňa 24.7.2002 (2 x právny úkon) tarifnú odmenu vo výške 45.300,- Sk podľa § 13 vyhl. č. 163/2002 Z.z.. Dátum splatnosti faktúry bol stanovený na deň 10.8.2002 a spôsob úhrady bezhotovostným prevodom. Ako vyplynulo z výpisu z účtu žalobcu, tento v deň 30.7.2002 poukázal na účet JUDr. Ondreja Krempaského sumu vo výške 45.300,- Sk k VS: 0008072002.

32. Z faktúry č. 1/01/2003 zo dňa 2.1.2003 vyplynulo, že touto JUDr. Ondrej Krempaský vyúčtoval žalobcovi cenu za poskytnutie právnej pomoci na základe ústnej dohody zo dňa 18.12.2002 (2 x právny úkon) tarifnú odmenu vo výške 47.300,- Sk podľa § 13 a 16 vyhl. č. 163/2002 Z.z. (z ktorej suma 5.000,- Sk bola uhradená ako záloha a teda k zaplateniu zostala suma 42.300,- Sk). Dátum splatnosti faktúry bol stanovený na deň 10.1.2003 a spôsob úhrady bezhotovostným prevodom. Ako vyplynulo z výpisu z účtu žalobcu, tento v deň 15.1.2003 poukázal na účet JUDr. Ondreja Krempaského sumu vo výške 42.300,- Sk k VS: 0001012003.

33. Z faktúry č. 08/01/04 zo dňa 31.1.2008 vyplynulo, že touto JUDr. Ondrej Krempaský vyúčtoval žalobcovi cenu za poskytnutie právnej pomoci na základe zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002 podielovú odmenu vo výške 497.716,- Sk a tarifnú odmenu + náhrady vo výške 118.404,-

Sk, celkove sumu 616.120,- Sk + DPH vo výške 117.063,- Sk, čo predstavuje sumu 733.183,- Sk. Dátum splatnosti faktúry bol stanovený na deň 29.2.2008 a spôsob úhrady bezhotovostným prevodom. Ako vyplynulo z výpisu z účtu žalobcu, tento dňa 27.2.2008 poukázal v prospech účtu JUDr. Ondreja Krempaského sumu vo výške 733.183,- Sk (VS: 0000080104).

34. Ako vyplynulo z vyčíslenia trov konania zo dňa 23.1.2007 adresovaného Najvyššiemu súdu SR, týmto podaním si právny zástupca žalobcu uplatnil náhradu trov konania vo veci sp. zn. 1Sž-o-KS 71/05 celkove vo výške 144.901,- Sk.

35. Zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002 vyplynulo, že túto uzavrel žalobca so svojim právnym zástupcom JUDr. Ondrejom Krempaským. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie právnej pomoci v právnych veciach dodatočného vymerania colného dlhu vedených na Colnom úrade Komárno v celkovej výške 5.275.800,- Sk. Zmluvné strany sa dohodli na odmene za poskytnutie právnej pomoci vo výške 10 % z hodnoty prejednávanej veci (t.j. 497.716,- Sk) a to v prípade plného úspechu vo veci, ktorým sa rozumie ukončenie konania s rozhodnutím, podľa ktorého zanikne povinnosť zaplatiť sumu 4.977.160,- Sk. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že okrem podielovej odmeny bude advokátovi patriť aj tarifná odmena bez ohľadu na úspech vo veci.

36. Ako vyplynulo zo zápisnice zo dňa 10.10.2011, v tento deň bol vykonaný výsluch svedkyne Ing. Marty Szabó, ktorá bola od roku 2007 daňovou poradkyňou žalobcu. K predmetu sporu uviedla, že žalobca bol 40-timi rozhodnutiami Colného úradu Komárno zaviazaný na zaplatenie colného dlhu. Tento žalobca splácal pravidelne každý mesiac tak, ako to bolo zosumarizované v prílohe 3, ktorú vypracoval žalobca a uvádza sa v ňom prehľad úrokov na uhradený colný dlh pre colný úrad. Tieto úroky boli vypočítané tak, že tieto sú vypočítané od nasledujúceho dňa po zaplatení splátky do dňa vrátenia zaplatenej sumy colným úradom žalobcovi, ktorá suma celkove vo výške 3.124.800,- Sk bola žalobcovi vrátená dňa 21.2.2008. K tomuto dňu už žalobca mal túto sumu na svojom účte. Doplnila, že colný dlh bol hradený dvojakým spôsobom. Od 3.10.2002 do 31.12.2005 bol hradený úhradami z účtu žalobcu na účet Colného úradu Komárno a od 28.1.2006 do 30.11.2007 sa na základe žiadosti žalobcu preúčtovala suma na Colnom úrade Nitra zo zábezpeky zloženej žalobcom na predpísané splátky. V januári 2006 žalobca celú zostávajúcu časť sumy colného dlhu zložil na účet Colného úradu Nitra vo forme colnej zábezpeky. K zloženiu colnej zábezpeky došlo z dôvodu ukončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s., ktorá ručila za predmetný colný dlh bankovou zárukou.

37. Žalobca v priebehu konania zotrval na podanej žalobe, jeho právny zástupca na pojednávaní dňa 30.10.2017 uviedol, že v priebehu konania predložil všetky dôkazy, ktorými preukázal, že žalobca v čase dovyrubenia cla nemal finančné prostriedky na jeho uhradenie a tak si tieto musel obstarať z banky. Mal za to, že zo strany žalobcu bola riadne vyčíslená výška škody, ktorá mu vznikla v súvislosti so zaplatením úrokov z úverov a tiež preukázal vynaloženie nákladov v súvislosti s právnym zastúpením. Hoci mu v súdnom konaní náhrada týchto trov priznaná nebola, neznamená to, že žalobca túto sumu neuhradil a že mu tým nevznikla škoda. Zodpovednosť štátu odvodzoval od nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, pričom škoda žalobcu predstavuje všetky prostriedky, ktoré musel vynaložiť nad rámec bežnej podnikateľskej činnosti. Tieto považoval za riadne zdokumentované, čím mal vznik škody za preukázaný. Na pojednávaní dňa 30.10.2017 tiež učinil návrh na doplnenie dokazovania predložením listinného dokladu z banky ohľadne výšky sumy úrokov zaplatených titulom úverov vo vzťahu k sume použitej na úhradu colného dlhu.

38. Poverená zamestnankyňa žalovaného na pojednávaní dňa 30.10.2017 uviedla, že vychádzajúc z rozhodnutia odvolacieho súdu ak by aj akceptovala existenciu nezákonného rozhodnutia, zo strany žalobcu nebolo preukázané, akí škoda v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami mu vznikla. Tvrdila, že žalobca doposiaľ nepreukázal vznik a výšku skutočnej škody, resp. ušlého zisku. Dôkazom o vzniku škody a jej výške pritom nie je výpočet, ktorý si vypracoval žalobca a ktorým odôvodňuje vznik a výšku škody. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody titulom trov konania, poukázala na to, že v čase preskúmavania rozhodnutí colných orgánov samotný súd rozhodol tak, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania. Preto nie je možné, aby si žalobca takýto nárok uplatňoval opakovane ako náhradu škody. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody prezentovaný ako nárok titulom úrokov z úverov, konštatovala, že žalobca vypočítal úrok mechanizmom ako sa vypočítava úrok z omeškania. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie úroku, tento by žalobca vedel preukázať len predložením relevantného dokladu z banky, tento však zo strany žalobcu predložený nebol. Tiež nebol predložený

žiadny relevantný doklad preukazujúci splácanie úveru banke. Poukázala na to, že žalobca čerpal úver vo výške od 20.000.000,- Sk do 30.000.000,- Sk, pričom zo sumy reálne čerpaného kontokorentného úveru nie je možné odčleniť, koľko z uhradenej sumy pripadalo na tú časť úveru, ktorou bol splatený colný dlh. Tiež vyslovila názor, že štát sa vo vzťahu k uplatnenému nároku nikdy nedostal do omeškania, takýto nárok by bolo možné uplatniť len voči príslušnému colnému úradu.

39. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

40. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.6.2004 bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, preto je potrebné bo vzťahu k škode aplikovať ustanovenie § 442 Občianskeho zákonníka.

41. Podľa § 442 ods.1, 3 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

42. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku k tejto zodpovednosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sú : 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne.

43. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. Z.z. je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa nemožno zbaviť (viď. § 1 ods. 2 citovaného zákona), čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, ale stačí preukázať vznik škody a to, že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, ako všeobecným ekvivalentom a spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného alebo predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné, alebo účelné. Medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Pojem príčinnej súvislosti treba chápať ako súhrn príčin, ktoré viedli k vzniku škody. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku takéhoto nezákonného rozhodnutia. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený, nestačí, ak je sprostredkovaný. Existencia príčinnej súvislosti musí byť vždy bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. Otázka príčinnej súvislosti nemôže byť riešená všeobecne, ale iba v konkrétnych súvislostiach. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci totiž musí byť majetková ujmy spôsobená tým, že takýto postup alebo rozhodnutie zasiahlo do priebehu deja vedúceho k určitému zisku, a nielen tvrdené zmarenie zamýšľaného finančného zámeru. Pre existenciu príčinnej súvislosti je nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu ku vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. To znamená, aby prvotná príčina bezprostredne vyvolala ako následok príčinu inú a tá prípadne príčiny ďalšie. K prerušeniu príčinnej súvislosti dochádza, ak nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá vyvolala vznik škody bez ohľadu na pôvodnú škodovú udalosť. Ak zostala pôvodná škodová udalosť tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje. Podľa teórie adekvátnej príčinnej súvislosti táto existuje vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny (conditio sine qua non).

44. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa čl. 6 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.

Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

Podľa čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 150 ods. 1, 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany sporu požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.

Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

45. Počnúc od 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil dovtedy platný a účinný právny predpis - zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava civilného konania je založená na princípe zisťovania skutkového (nie skutočného) stavu, keď zodpovednosť za výsledok konania je ponechaná na strany sporu. Civilný sporový poriadok je postavený na princípe skutkových tvrdení a popretia skutkových tvrdení, keď výslovne nepopreté

skutkové tvrdenia strán sporu sa považujú za nesporné. Súd zmenil svoje postavenie aj vo vzťahu k dokazovaniu, keď vykonanie dokazovania je podmienené návrhom strán sporu, pričom súd rozhoduje len o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov sa vykoná a ktorý nie. Súd z vlastnej iniciatívy už nie je oprávnený vykonávať dokazovanie okrem prípadov upravených v ustanovení § 185 ods. 2 a 3 CSP.

46. V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami správneho orgánu. Za škodu spôsobenú rozhodnutím colných orgánov zodpovedá Ministerstvo financií SR.

47. Vychádzajúc z ustanovenia čl. 6 žalobcu zaťažovala povinnosť preukázania jeho skutkového tvrdenia vo vzťahu k vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, keďže žalovaný jeho skutkové tvrdenia o vzniku a výške škody ako aj vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím popieral. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenie žalobcu o škode vzniknutej mu v súvislosti s úhradou správnych poplatkov za podanie žiadostí o odklad celkove vo výške 132,78 €, toto žalovaný nepopieral, preto v tejto časti súd považoval skutkové tvrdenie žalobcu o vzniku škody a jej výške z titulu uhradených správnych poplatkov ako aj vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami za nesporné.

48. Vo vzťahu k zvyšným nárokom na náhradu škody žalobcu v tomto spore zaťažovala povinnosť preukázať súčasné splnenie všetkých troch základných atribútov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, keďže vo vzťahu k tomuto nároku žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu popieral.

49. Vykonaným dokazovaním súd riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho uznesení č.k. 7Co/531/2015-474 zo dňa 30.6.2016 vo vzťahu k nároku na náhradu škody titulom úrokov zaplatených žalobcom z titulu kontokorentného úveru poskytnutého mu obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. (zmluva o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 z 28.11.2001) a titulom kontokorentného úveru poskytnutého žalobcovi obchodnou spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s. (zmluva o kontokorentnom úvere č. 50/004/06 zo dňa 24.1.2006) dospel k záveru, že žalobca svoje skutkové tvrdenie vo vzťahu k vzniku a výške tejto škody nepreukázal, keď v priebehu konania nepredložil žiaden relevantný dôkaz preukazujúci, že v súvislosti s použitím konkrétnej sumy poskytnutého úveru uhradil konkrétnu sumu zmluvného úroku. Výpočet vypracovaný žalobcom nie je dôkazom o tom, akú sumu úroku žalobca skutočne uhradil v súvislosti s použitím peňažných prostriedkov z kontokorentného úveru na úhradu colného dlhu a tiež nepredložil žiaden dôkaz o tom, ako poskytnutý kontokorentný úver splácal. Zmysel kontokorentného úver spočíva v tom, že banka veriteľovi poskytne možnosť ísť do debetu na svojom účte, pričom tento úver sa spláca kreditnými operáciami na účte. Nie je teda vylúčené, že dlžník v jeden mesiac vyčerpá kontokorentný úver v plnej výške úverového rámca a tento následne bezprostredne po jeho čerpaní uhradí kreditnou operáciou na svojom účte, resp. že v určitom období kontokorentný úver nečerpá, resp. ho čerpá len v časti. Preto výpočet predložený žalobcom nepreukazuje, ako žalobca kontokorentný úver (či už poskytnutý obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. alebo obchodnou spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s.) skutočne čerpal a kedy a akým spôsobom tento uhradil. Z predložených listinných dokladov súd zistil, že žalobca mal v obchodnej spoločnosti Tatra banka, a.s. zriadený podnikateľský účet, z ktorého realizoval transakcie v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou, teda na tomto účte (prostredníctvom ktorého čerpal aj kontokorentný úver) v období od roku 2001 (kedy uzavrel zmluvu o kontokorentnom úvere) do januára 2006 bolo realizovaných množstvo debetných i kreditných transakcií, pričom výška zmluvného úroku z kontokorentného úveru bola závislá od toho, v ktorom konkrétnom mesiaci v akej výške mal žalobca na účte debetný zostatok. Preto jeho výpočet sumy škody, ktorú odvodzoval od sumy zmluvného úroku z titulu poskytnutého kontokorentného úveru odo dňa uhradenia splátky colného dlhu do dňa vrátenia sumy uhradenej titulom colného dlhu príslušným colným úradom, je nesprávny, keď žalobca nepreukázal, že v čase úhrady jednotlivej splátky skutočne musel čerpať sumu zodpovedajúcu jednotlivej splátke zo sumy kontokorentného úveru (a teda že sa dostal v súvislosti s úhradou splátky colného dlhu do debetu na svojom účte) a tiež nepreukázal, kedy tento debet doplnil kreditnou operáciou tak, že tento bol vyrovnaný. Totiž len suma, ktorú žalobca uhradil za to, že po istú dobu čerpal prostriedky zo svojho účtu titulom kontokorentného úveru (teda sa čerpaním dostal do debetu), do dňa zaplatenia tejto sumy (teda do dňa, kedy sa na svojom účte dostal na nulu, resp. plusových hodnôt) je sumou, ktorú bol povinný titulom úrokov (ako odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov) zaplatiť banke titulom čerpania kontokorentného úveru. V priebehu celého sporu však žalobca nepreukázal, kedy a v akej výške využíval možnosť čerpania kontokorentného úveru (poskytnutého obchodnou spoločnosťou Tatra

banka, a.s. a následne Dexia banka Slovensko, a.s.), a tiež nepreukázal ako v rozhodnom období (od uhradenia jednotlivých splátok do dňa vrátenia sumy uhradeného colného dlhu) hospodáril s finančnými prostriedkami na svojom účte, tiež nepreukázal, že kontokorentný úver skutočne čerpal a v akej výške, akú sumu úrokov v súvislosti s čerpaním kontokorentného úveru uhradil a či suma kontokorentného úveru bola skutočne použitá na úhradu colného dlhu ako tvrdil. Preto, keďže žalobca v tejto súvislosti svoje skutkové tvrdenie nepreukázal, súd podanú žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 6.938,72 € (tvrdiac, že išlo o sumu uhradenú Tatra banke, a.s. v súvislosti s úrokom zaplateným v súvislosti s kontokorentným úverom) a vo výške 12.647,95 € (tvrdiac, že išlo o sumu uhradenú Dexia banke Slovensko, a.s. v súvislosti s kontokorentným úverom) i s uplatneným príslušenstvom - úrokom z omeškania zamietol, a to z dôvodu nepreukázania vzniku škody a jej výšky, a následne ani poslednej kumulatívnej podmienky priznania nároku na náhradu škody, ktorou je preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a (v danom prípade) nezákonným rozhodnutím.

50. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy poplatkov za poskytnutie bankovej záruky, súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že i v tejto časti uplatneného nároku žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, keď v priebehu konania nepredložil relevantný dôkaz o tom, že v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí Colným úradom Komárno mu vznikla škoda v podobe poplatkov za bankovú záruku. Uzavretie zmluvného vzťahu s obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. bolo slobodným rozhodnutím žalobcu, ktoré nebolo vyvolané zo strany Colného úradu Komárno, pretože tento žalobcovi neuložil zaplatiť vymeraný colný dlh tak, že za jeho zaplatenie poskytne colnému úradu záruku banka. Hoci teda žalobca v priebehu konania predložením zmluvy o podmienkach poskytnutia záruky č. 603.846 a o spôsobe zabezpečenia pohľadávok banky, zmluvy o otvorení vkladového účtu a zmluvy o zabezpečovacom postúpení pohľadávky, záručnej listiny č. 603.864 zo dňa 6.8.2002 a výpismi z účtu preukázal uhradenie konkrétnej sumy poplatkov v súvislosti s poskytnutím bankovej záruky (avšak v inej sume, ako si uplatnil podanou žalobou titulom náhrady škody), žalobca nepreukázal existencii príčinnej súvislosti medzi zaplatením poplatku za poskytnutie bankovej záruky a nezákonnými rozhodnutiami o dorubení colného dlhu, keď uzavretie zmluvy, na základe ktorej bola poskytnutá banková záruka zo strany colného úradu vyžadované nebolo a teda žalobca si mohol zvoliť z radu iných spôsobov úhrady dlžnej sumy. Uzavretie zmluvy s bankovou inštitúciou, predmetom ktorej bolo ručenie banky za dlh žalobcu bolo slobodným rozhodnutím žalobcu, ktoré nemalo žiadnu príčinnú súvislosť vo vzťahu k rozhodnutiam Colného úradu Komárno, ktorými bol dovymeraný colný dlh. Takýto postup vyplynul až z iniciatívy žalobcu, ktorý požiadal Colný úrad Komárno o povolenie úhrady colného dlhu v splátkach s tým, že colný dlh zabezpečí bankovou zárukou (č.l. 124 spisu).

51. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody titulom úrokov za colnú zábezpeku, žalobca v priebehu konania tvrdil, že suma zodpovedajúca colnej zábezpeke vo výške 2.933.160,- Sk bola na účet Colného úradu Nitra prevedená z kontokorentného úveru čerpaného na základe zmluvy uzavretej s Dexia bankou Slovensko, a.s.. Škodu žalobca definoval ako sumu nákladov v podobe zmluvných úrokov, ktoré vynaložil titulom čerpania kontokorentného úveru od momentu zloženia tejto sumy na účet príslušného colného orgánu do dňa 21.2.2008, kedy mu bola predmetná suma v plnej výške vrátená. V súvislosti s týmto uplatneným nárokom súd poukazuje na svoj právny názor ohľadne preukázania vzniku a výšky škody ako aj príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, ktorý vyslovil vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie úrokov titulom kontokorentného úveru čerpaného na základe zmluvného vzťahu s obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. a obchodnou spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s.. Tak ako už súd konštatoval vyššie, zmysel kontokorentného úver spočíva v tom, že banka veriteľovi poskytne možnosť ísť do debetu na svojom účte, pričom tento úver sa spláca kreditnými operáciami na účte. Nie je teda vylúčené, že dlžník v jeden mesiac vyčerpá kontokorentný úver v plnej výške úverového rámca a tento následne bezprostredne po jeho čerpaní uhradí kreditnou operáciou na svojom účte, resp. že v určitom období kontokorentný úver nečerpá, resp. ho čerpá len v časti. Preto výpočet predložený žalobcom nepreukazuje, ako žalobca kontokorentný úver skutočne čerpal a kedy a akým spôsobom tento uhradil. Výška zmluvného úroku z kontokorentného úveru je závislá od toho, v ktorom konkrétnom mesiaci v akej výške má dlžník na účte debetný zostatok. Preto výpočet sumy škody, ktorú žalobca odvodzoval od sumy zmluvného úroku z titulu poskytnutého kontokorentného úveru odo dňa uhradenia sumy colného dlhu do dňa vrátenia sumy uhradenej titulom colného dlhu príslušným colným úradom, je nesprávny, keď žalobca nepreukázal, že v čase úhrady časti colného dlhu skutočne musel čerpať sumu zodpovedajúcu tejto úhrade zo sumy kontokorentného úveru (a teda že sa dostal v súvislosti s úhradou colného dlhu do debetu na svojom účte) a tiež

nepreukázal, kedy tento debet doplnil kreditnou operáciou tak, že tento bol vyrovnaný. Totiž len suma, ktorú žalobca uhradil za to, že po istú dobu čerpal prostriedky zo svojho účtu titulom kontokorentného úveru (teda sa čerpaním dostal do debetu), do dňa zaplatenia tejto sumy (teda do dňa, kedy sa na svojom účte dostal na nulu, resp. plusových hodnôt) je sumou, ktorú bol povinný titulom úrokov (ako odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov) zaplatiť banke titulom čerpania kontokorentného úveru. V priebehu celého sporu však žalobca nepreukázal, kedy a v akej výške využíval možnosť čerpania kontokorentného úveru a tiež nepreukázal ako v rozhodnom období (od uhradenia časti colného dlhu do dňa vrátenia sumy uhradeného colného dlhu) hospodáril s finančnými prostriedkami na svojom účte, tiež nepreukázal, že kontokorentný úver skutočne čerpal a v akej výške, akú sumu úrokov v súvislosti s čerpaním kontokorentného úveru uhradil a či suma kontokorentného úveru bola skutočne použitá na úhradu colného dlhu ako tvrdil. Preto, keďže žalobca v tejto súvislosti svoje skutkové tvrdenie nepreukázal, súd podanú žalobu i v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 11.311,45 € s príslušenstvom zamietol, a to z dôvodu nepreukázania vzniku škody a jej výšky, a následne ani poslednej kumulatívnej podmienky priznania nároku na náhradu škody, ktorou je preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a (v danom prípade) nezákonným rozhodnutím.

52. Žalobca si titulom náhrady škody tiež uplatnil nárok na zaplatenie sumy 22.021,51 € s príslušenstvom titulom nákladov na právne služby poskytnuté mu JUDr. Ondrejom Krempaským na základe dvoch ústnych dohôd (ústna dohoda zo dňa 24.7.2002, ústna dohoda z 18.12.2002) a jednej zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002. Súd ohľadne uplatneného nároku dospel k záveru, že tomuto taktiež nie je možné vyhovieť, keď žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal vznik škody vo výške 22.021,51 € v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí Colného úradu Komárno, hoci tvrdil, že táto škoda mu vznikla v súvislosti s poskytnutím právnej pomoci JUDr. Ondrejom Krempaským v konaniach, ktoré viedol proti príslušným orgánom po vydaní rozhodnutí Colného úradu Komárno o dovymeraní colného dlhu do ich zrušenia. Pokiaľ aj žalobca v súvislosti so svojou obranou proti vydaniu rozhodnutí Colným úradom Komárno o vyrubení cla využil právne služby advokáta, na účely tohto konania nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody titulom náhrady za právne služby a tiež nepreukázal výšku tejto škody, keď v priebehu konania predložil tri faktúry, ktorými bola vyúčtovaná cena právnych služieb, avšak táto bola vyúčtovaná a uhradená vo vyššej sume, než si uplatňuje žalobca v tomto konaní titulom náhrady škody. Potom súdu nie je zrejmé, náhradu čoho konkrétne si žalobca titulom škody v súvislosti s úhradou ceny poskytnutých právnych služieb uplatňuje.

53. V tejto súvislosti súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v uznesení sp. zn. I. ÚS 543/2016-29 zo dňa 14.9.2016, keď Ústavný súd SR vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 402/2015 z 28.4.2016 sa stotožnil s jeho záverom, že: „ z hľadiska rozsahu náhrady škody, treba primerane použiť aj všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu týkajúcu sa trov konania (napriek tomu, že trovy konania upravujú procesné predpisy povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy). Ide predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu. V súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. V súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene (§ 22 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. a vyhlášky č. 163/2002 Z. z., obdobne § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). V súlade s uvedenými zásadami niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhrady škody (pozn. súdu konanie o náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.) všetky náklady, ktoré vynaložil ... na svoju obhajobu. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. ... ale sa iba limituje právo poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie vadného stavu (v tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne. Účelnosť vynaložených nákladov na trovy ... znamená aj to, že

štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú (tak je tomu aj v predmetnej vecí). Východiskom, čo treba považovať za účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa dovolacieho súdu niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch, a podľa počtu úkonov právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody podľa uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje právo advokáta a jeho klienta dohodnúť v zmluve o poskytnutí právnych služieb zmluvnú odmenu, ktorá môže byť vyššia, než je tarifná odmena. Tu sa iba zohľadňuje, že štát nemusí úhradu zvýšených nákladov vynaložených poškodeným znášať. Podľa názoru ústavného súdu nemožno povinnosť náhrady trov obhajoby vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi obhajcom a jeho klientom prenášať na štát, ktorý síce za vzniknutú škodu zodpovedá, súčasne však výber obhajcu zvoleného sťažovateľom ani výšku dojednanej odmeny nemohol ovplyvniť.“

54. Uvedený právny názor možno aplikovať aj v tomto prípade, keď si žalobca s JUDr. Krempaským v zmluve o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002 dohodli súčasne podielovú i tarifnú odmenu za poskytovanie služieb právnej pomoci, ktoré rozhodnutie a dohodu žalobcu s JUDr. Ondrejom Krempaským nie je možné bez ďalšieho skúmania účelnosti vynaložených trov konania, prihliadnuc na skutočnosť, že suma dohodnutej podielovej odmeny neprimerane prevyšuje výšku tarifnej odmeny v súvislosti s počtom realizovaných úkonov právnej služby advokátom, premietnuť do náhrady škody. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi považovať len náklady v rozsahu tarifnej odmeny. Hoci žalobca mal právo dohodnúť sa so svojim advokátom i na podielovej odmene za poskytnutie služieb právnej pomoci, povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi advokátom a jeho klientom nie je možné bez ďalšieho prenášať na štát, ktorý síce za vzniknutú škodu zodpovedá, súčasne však výber advokáta zvoleného klientom, ani výšku dojednanej odmeny nemohol ovplyvniť.

55. Keďže žalobca v priebehu konania nekonkretizoval, akú konkrétnu sumu a za aké konkrétne služby právnej pomoci poskytnuté mu JUDr. Ondrejom Krempaským si v tomto spore titulom škody vzniknutej mu v súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí uplatňuje, súd podanú žalobu v tejto časti uplatneného nároku pre jeho nepreukázanie zamietol. Žalobca v tejto súvislosti nevyužil také prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktorými by bol jednoznačne preukázal uplatnený nárok, ktorý žalovaný popieral. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že trovy konania, ktoré žalobcovi v súvislosti s jeho obranou proti rozhodnutiam o vyrubení cla vznikli, boli predmetom rozhodovania o nároku na náhradu trov konania príslušných súdov v ich konečných rozhodnutiach.

56. Preto, keď žalobca v priebehu konania nepreukázal splnenie kumulatívnych podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, súd podanú žalobu v časti o zaplatenie sumy úrokov z titulu kontokorentných úverov, z titulu poplatkov za bankovú záruku, z titulu úrokov z colnej zábezpeky, ako i z titulu sumy zaplatenej za poskytnuté právne služby spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania uplatneným zo sumy jednotlivých nárokov odo dňa 3.6.2009 do zaplatenia zamietol. Súd vyhovel podanej žalobe len v časti o zaplatenie náhrady škody v súvislosti s úhradou správnych poplatkov za podanie žiadostí o povolenie splácania colného dlhu v splátkach celkove vo výške 132,78 €, keď žalovaný skutkové tvrdenie žalobcu o vynaložení týchto nákladov a ich úhrade nepopieral, pričom túto sumu žalobca uhradil v dôsledku vydania nezákonných rozhodnutí Colným úradom Komárno a teda preukázal i existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím.

57. Ohľadne uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania súd konštatuje, že nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. sám neupravuje sankcie za omeškanie s vyplatením náhrady škody, je potrebné v predmetnom prípade s poukazom na ustanovenie § 20 tohto zákona aplikovať subsidiárne ustanovenia

Občianskeho zákonníka týkajúce sa omeškania dlžníka. Inými slovami, keďže zákon č. 58/1969 Zb. splatnosť pohľadávky na úhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom neustanovuje, použije sa právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka a to s poukazom na jeho subsidiárne použitie (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Toto ustanovenie (§ 563 Občianskeho zákonníka), ktoré sa týka všetkých pohľadávok, vrátane pohľadávok titulom náhrady škody, upravuje, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Vychádzajúc z tohto ustanovenia sa potom žalovaný dostal do omeškania s úhradou dlhu titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím colného úradu v deň nasledujúci po uplynutí 6 mesačnej zákonnej lehoty na dobrovoľné splnenie si povinnosti po tom, čo bol žalobcom k tomu vyzvaný (žalovaný prevzal žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 2.6.2009 (doručenka č.l. 48 spisu), čo bolo dňa 3.12.2009 (dňa 2.6.2009 žalovaný prevzal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, dňa 2.12.2009 mu uplynula ž mesačná zákonná lehota na dobrovoľné plnenie)). Preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 132,78 € počnúc od 3.12.2009 do zaplatenia. Úrok z omeškania súd priznal žalobcovi v súlade s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške vyplývajúcej z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorá ku dňu 3.12.2009 predstavovala hodnotu 9 % ročne. Nad priznaný nárok titulom úroku z omeškania súd podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol.

58. Súd návrh právneho zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania predložením listinného dokladu z banky ohľadne výšky sumy úrokov zaplatených titulom úverov vo vzťahu k sume použitej na úhradu colného dlhu zamietol a to s poukazom na ustanovenie § 153 CSP, v zmysle ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Súd mal za to, že žalobcovi nič nebránilo, aby takýto doklad predložil najneskôr na pojednávaní dňa 30.10.2017, navyše keď z rozhodnutia odvolacieho súdu vydaného v tomto konaní mu muselo byť zrejmé, že z jeho strany vznik a výška škody a následne ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím preukázaná nebola. Za účelom vyhovenia návrhu právneho zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania by navyše bolo potrebné pojednávanie vo veci odročiť, čo súd vyhodnotil ako nehospodárne, keď právnym zástupcom žalobcu špecifikovaný doklad by ani nebol spôsobilý zmeniť právny názor súdu v tejto veci, ktorý bol podrobne vo vzťahu k nároku na náhradu škody titulom zaplatených úrokov zdôvodnený v odsekoch č. 49 a 51 tohto rozsudku.

59. Súd v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej uvádza, že zmenou procesného predpisu počnúc od 1.7.2016 už zodpovednosť za výsledok sporu spadá výlučne do kompetencie strán sporu. Pokiaľ strana sporu vystupujúca ako žalobca v priebehu konania nepostupuje tak, aby svoje skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný popieral, jednoznačne preukázala, a to riadnym a včasným využitím prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany definovaných v ustanovení § 149 CSP, musí počítať s tým, že v spore súd vysloví pre ňu nepriaznivé rozhodnutie, ktorým podanej žalobe nevyhovie. V danom prípade nešlo o taký typ sporu, v ktorom by súd bol ex offo povinný sám vyhľadávať dôkazy, resp. prihliadať na záujmy slabšej strany v spore (napr. spotrebiteľ v spore zo spotrebiteľskej zmluvy), preto pokiaľ bol žalobca v spore neúspešný, je to len z dôvodu, že v priebehu konania nevyužil prostriedky procesného útoku a procesnej obrany tak, aby preukázal svoje skutkové tvrdenia uvedené v podanej žalobe, ktoré žalovaný popieral. Úlohou súdu v civilnom sporovom konaní je byť arbitrom, dohliadať nad dodržiavaním ustanovení Civilného sporového poriadku a v spore, ktorý je ovládaný zásadou kontradiktórnosti, na základe zisteného skutkového (nie skutočného) stavu rozhodnúť.

60. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 369 tak, že žalovanému, ktorý mal v spore neúspech len v zanedbateľnej časti priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník Okresného súdu Komárno osobitným uznesením (§ 262 ods. 2 .

61. Lehotu na plnenie súd určil v zmysle § 232 ods. 3 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Komárno v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 .

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.