Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4CoP-29-2024.pdf
PDF · 114.94 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoP/29/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Zuzany Biščákovej v právnej veci navrhovateľky: Y.. T. C., P.. XX.XX.XXXX, Y. Ď. X, XXX XX E., U. N. N.. E.Í. X, XXX XX E., právne zastúpená: AK MAZANEC, s.r.o., so sídlom Metodova 3331/12, 080 01 Prešov, proti povinnému z platenia výživného: Z. C., P.. XX.XX.XXXX, Y. A. D. XX, XXX XX E., v konaní o úpravu vyživovacej povinnosti voči manželke, o odvolaní povinného z platenia výživného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29Pc/38/2022-300 zo dňa 19.10.2023 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti určenia povinnosti povinného z platenia výživného prispievať na výživu navrhovateľky sumou 150 eur mesačne.
II. Mení rozsudok vo výroku I. v časti určenia rozhodného obdobia tak, že povinný z platenia výživného je povinný prispievať na výživu navrhovateľky sumou 150 eur mesačne od 26.07.2022 do 01.01.2023.
III. Mení rozsudok vo výroku II. tak, že dlžné výživné za obdobie od 26.07.2022 do 01.01.2023 vo výške 783,87 eur je povinný z platenia výživného povinný uhradiť navrhovateľke v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Predmet konania
1. Predmetom konania je určenie manželského výživného.
II. Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:
„I. U r č u j e povinnému z výživného - odporcovi Z. C., P.. XX.XX.XXXX prispievať na výživu navrhovateľky-oprávnenej z výživného sumou 150,00 Eur mesačne, ktoré výživné bude uhrádzať vždy do 15.dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom 26.07.2022, opakovane do 31.01.2023.
II. Dlžné výživné za obdobie od 26.07.2022 do 31.01.2023 vo výške 929,00 Eur súd p o v o ľ u j e povinnému z výživného zaplatiť do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a.
IV. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.“
3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 71 ods. 1, 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“).
4. V predmetnom konaní bolo preukázané, že účastníci sú manželia, v máji 2022 manžel opustil spoločnú domácnosť a tiež potvrdil, že na výživu manželky neprispel. V tom čase bola navrhovateľka na materskej dovolenke, poberala prídavky na 3 deti a rodičovský príspevok. Manžel neprispieval na výživu maloletého syna. Na jeho výživu začal uhrádzať sumu 100 Eur od augusta 2022. Navrhovateľka, vzhľadom na celodennú starostlivosť o syna a ďalšie dve maloleté deti, si nemohla prácou zabezpečiť vyšší príjem než ten, ktorý mala poskytnutý ako rodičovský príspevok. Manžel sa nijako nepodieľal na úhradách za bývanie, naopak, ponechal navrhovateľku s dlhom za bývanie, ktorý vznikol ešte v čase, keď býval v spoločnej domácnosti. Jediná úhrada bola v januári 2022, kedy zriadil trvalý príkaz, ale zároveň ho vo februári zrušil a platba za február už uhradená nebola. Po odchode zo spoločnej domácnosti manžel nepreukázal, že by na účet manželky poskytoval finančné prostriedky. Navrhovateľka bola do novembra 2022 na materskej dovolenke s maloletým a následne sa v januári 2023 zamestnala. Jej príjem je viac ako 600 Eur. V súčasnosti manžel pracuje ako živnostník a jeho príjem je približne, podľa jeho vyjadrenia, rovnaký. Účastníci majú dieťa pochádzajúce z ich manželstva v striedavej osobnej starostlivosti. S poukazom na všetky tieto skutočnosti mal súd za to, že návrh navrhovateľky je dôvodný do doby, kedy sa zamestnala, teda do konca januára 2023, keďže začala pracovať v priebehu januára 2023. Súd vyčíslil dlžné výživné za obdobie od 26.07.2022 do 31.01.2023 vo výške 929 Eur a v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol, s poukazom predovšetkým na to, že od februára je životná úroveň oboch účastníkov približne rovnaká, aj s poukazom na maloleté dieťa, pochádzajúce zo spoločného vzťahu, ktoré je v striedavej osobnej starostlivosti.
5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).
III. Obsah odvolania povinného z platenia výživného a vyjadrenia navrhovateľky
6. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie povinný z platenia výživného, a to proti výrokom I., II. z dôvodov podľa § 62 ods. 1 CMP, § 365 ods. 1 písm. f) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Nárok navrhovateľky považuje za nedôvodný pre rozpor s dobrými mravmi. Namietal, že bol síce pripojený spis sp.zn. 30P/188/2022, avšak súd na skutočnosti z neho vyplývajúce neprihliadol, hoci naň poukazoval. Faktom je, že spoločnú domácnosť opustil z dôvodu, že navrhovateľka má dlhodobejšie problémy s alkoholom, ktoré odmietla riešiť. Jej problémy boli potvrdené kolíznou opatrovníčkou aj vypracovaným znaleckým posudkom D.. O.. O., v ktorom konzultantka diagnostikovala u navrhovateľky abúzus alkoholu. Uviedol, že sa opakovane pokúšal manželke pomôcť, avšak bezúspešne. Pod vplyvom alkoholu je navrhovateľka agresívna, čo dodnes popiera, problém s alkoholom navrhovateľka zľahčuje a odmieta ho riešiť, čo bolo dôvodom, pre ktorý musel opustiť spoločnú domácnosť, a pre ktorý podal návrh na rozvod. Taktiež namietal, že súd nezohľadnil možnosti a schopnosti matky poukazujúc na judikatúru R 3/1978. Navrhovateľka do novembra bola na materskej dovolenke, po jej skončení mala možnosť aj schopnosť zamestnať sa a zvýšiť si tak obmedzený príjem. Je vysokoškolsky vzdelaná v oblasti sociálnych služieb, kde je veľký dopyt po zamestnancoch. Bolo teda v jej možnostiach a schopnostiach po skončení rodičovskej dovolenky plynulo pokračovať v pracovnej činnosti. Poukazujúc na uvedené považuje napadnutý rozsudok za nesprávny, nezohľadňujúci skutočnosti, pre ktoré je možné priznanie manželského výživného považovať za rozporné s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací súd návrh navrhovateľky zamietol, alternatívne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že dobrovoľne podstúpila vyšetrenie, ktoré malo preukázať, či sa u nej údajný problém s užívaním alkoholických nápojov vyskytuje, pričom výsledok vyšetrenia bol negatívny. Bola konštatovaná len možná porucha správania v prípade užitia alkoholu, a preto samotné konštatovanie možnej poruchy správania v prípade užitia alkoholu nemožno považovať za podklad k záveru, že by navrhovateľka mohla impulzívne užívať alkohol. Nemožno opomenúť ani pracovný posudok, ktorý si vyžiadala samotná znalkyňa D.. O. O., ktorý vylučuje tvrdenie povinného z
platenia výživného o probléme navrhovateľky s užívaním alkoholických nápojov. Pokiaľ ide o namietanie dobrých mravov, navrhovateľka uvádza, že práve konanie jej bývalého manžela v čase odchodu z ich spoločnej domácnosti, ako aj v čase po odchode, nebolo v súlade s dobrými mravmi. Naopak, po odchode zo spoločnej domácnosti sa povinný z platenia výživného o maloletého syna vôbec nezaujímal, neprispieval na maloletého syna žiadnou čiastkou a jediným jej príjmom v tom čase bol len rodičovský príspevok. Takisto nie je pravdivé tvrdenie o tom, že spoločnú domácnosť opustil z dôvodu užívania alkoholu navrhovateľkou, keďže v čase odchodu od navrhovateľky mal novú partnerku, čo zaznelo v rámci súdnych konaní vedených medzi nimi niekoľkokrát. Poukázala aj na to, že povinný z platenia výživného ju nakazil pohlavnou chorobou, čo tiež nemožno považovať za súladné s dobrými mravmi. Vo vzťahu k jej schopnostiam a možnostiam uviedla, že ich spoločný maloletý D. dovŕšil X roky dňa XX.XX.XXXX, teda po septembri, kedy nastupujú deti do materskej školy. Navrhovateľka nastúpila do zamestnania 2.1.2023. Navrhovateľka vlastnou iniciatívou našla pre maloletého materskú školu, do ktorej nastúpil 15.1.2023. Povinný z platenia výživného nemal záujem o finančné spolupodieľanie sa na výchove ich maloletého syna a nemal záujem ani o kontakt s maloletým, o čom svedčí skutočnosť, že maloletý v októbri 2022 podstúpil operáciu, ktorá si vyžadovala mesiac rekonvalescencie, počas ktorej ho navštívil len jedenkrát. Hneď po skončení materskej dovolenky nájsť zamestnanie jej okolnosti nedovoľovali - vek maloletého syna, obsadenosť materských škôl, pričom navrhovateľka strávila s maloletým časť mimo materskej dovolenky len počas mesiaca december, teda nie je možné konštatovať, že nekonala podľa svojich možností a schopností. Uviedla, že v období od 2.1.2023, kedy nastúpila do zamestnania, až do 15.1.2023, kedy maloletý nastúpil do materskej školy, sa bývalý manžel o syna nezaujímal. Od odchodu manžela zo spoločnej domácnosti až do momentu, kedy sa zamestnala, jej manžel neprispieval na výživu, ani na zabezpečenie jej potrieb, domácnosti, ani na výživu ich spoločného syna. Nezaplatil dlh na nájomnom, ktorý vznikol v roku 2019 a rástol z dôvodu nepravidelných úhrad nájomného. Predmetný dlh je dlhom spoločným, a preto nie je spravodlivé od navrhovateľky požadovať, aby bol uhradený výlučne jej finančnými prostriedkami. Navyše nájomné sa malo uhrádzať z finančných zdrojov bývalého manžela, pretože on bol v danom čase pracujúcim, zatiaľ čo navrhovateľka bola na materskej dovolenke. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
IV. Hodnotenie odvolacieho súdu
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP ), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d/, g/ CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že odvolanie povinného manžela je len čiastočne dôvodné. Svoje rozhodnutie odôvodňuje nasledovne.
9. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania manžela navrhovateľky zistil, že návrhom doručeným súdu prvej inštancie sa manželka domáhala určenia manželského výživného. Predmetom prieskumu vzhľadom na odvolacie námietky manžela navrhovateľky vyjadrujúce nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie o určení výživného, sa stala rozhodnou otázka určenia manželského výživného za namietané obdobie. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd priznal navrhovateľke nárok na manželské výživné 150 Eur mesačne počnúc dňom 26.07.2022 do 31.01.2023 (výrok I.), rozhodol o dlžnom výživnom (výrok II.) a súvisiaci výrok o trovách konania (výrok IV.). Povinný manžel v odvolaní argumentoval predovšetkým tým, že nárok navrhovateľky považuje za nedôvodný pre rozpor s dobrými mravmi. Tvrdí, že navrhovateľka má problém s alkoholom, ktorý odmieta riešiť, čo bolo dôvodom, pre ktorý opustil spoločnú domácnosť, a pre ktorý podal návrh na rozvod. Zdôraznil, že súd nezohľadnil možnosti a schopnosti navrhovateľky. Naopak navrhovateľka uvádza, že práve konanie jej manžela v rozhodnom čase nebolo v súlade s dobrými mravmi.
10. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zaniká rozvodom alebo smrťou jedného z manželov. Zásadne trvá počas celého trvania manželstva, bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie. Vyžaduje sa, aby mali v zásade
rovnakú životnú úroveň. Aj pre priznanie výživného od manžela však platí, že výživné nemožno priznať, ak bolo v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti s tým je potrebné spoľahlivo zistiť dôvody, ktoré viedli niektorého z manželov k neplneniu vyživovacej povinnosti a to aj v kontexte ustanovenia § 18 a 19 Zákona o rodine, ktoré určujú práva a povinnosti manželov. Platí, že manželia sú povinní si navzájom pomáhať, starať sa spoločne o deti, starať sa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, aj o uspokojení potrieb rodiny založenej manželstvom. To, ako si konkrétni manželia upravia spôsob a rozsah prispievania každého z nich na uspokojovanie potrieb rodiny, je v praxi predovšetkým vecou ich dohody. Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti manžela je súd povinný zisťovať, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a majetkové pomery manželov a aké sú odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Zároveň je súd povinný zaoberať sa starostlivosťou o deti a o domácnosť.
11. Zo zisteného skutočného stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že účastníci konania uzavreli manželstvo dňa XX.XX.XXXX, na súde prvej inštancie prebieha konanie o rozvod manželstva pod sp.zn. 30P/188/2022. Po vzájomných nezhodách manžel opustil spoločnú domácnosť 27.05.2022, na výživu syna a navrhovateľky dobrovoľne neprispieval. Navrhovateľka bola v čase podania návrhu na materskej dovolenke, poberala rodičovský príspevok vo výške 383,80 Eur, prídavky na 3 deti vo výške 77 Eur a výživné na deti, pochádzajúce z jej predchádzajúceho vzťahu po 100 Eur, spolu 200 Eur. V júli 2022 boli zvýšené rodinné prídavky na sumu 30 Eur na jedno dieťa, teda spolu 90 Eur a od 01.01.2023 na sumu 60 Eur, teda spolu 180 Eur. Navrhovateľka sa v januári 2023 zamestnala a jej čistá mzda v januári bola 580 Eur. Pracuje ako H. E. J. I. O., pričom v danom čas maloletý D. nastúpil do materskej školy. Príjem navrhovateľky vo februári 2023 bol 604 Eur. Uznesením súdu č.k. 25P/8/2023-48 zo dňa 16.08.2023 bol maloletý D., pochádzajúci z manželstva rodičov, zverený do striedavej osobnej starostlivosti rodičov v týždenných intervaloch. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 01.09.2023. Od augusta 2022 manžel uhrádza výživné na maloletého vo výške 100 Eur mesačne. Dlh na nájomnom a službách, spojených s nájmom začal manželom vznikať v novembri 2019 a rástol z dôvodu nepravidelných úhrad nájomného. K dňu 31.12.2021 bol dlh na nájomnom vo výške 3.378,87 Eur. Navrhovateľka tvrdí, že po tom, čo bol zistený tento dlh, manžel opustil spoločnú domácnosť a ponechal ju, aby danú situáciu riešila. V čase materskej dovolenky sa účastníci dohodli, že platby za byt uhrádza manžel, ktorý potvrdil, že na spoločný účet, ku ktorému mala dispozičné právo aj navrhovateľka, mu chodila výplata a disponentmi spoločného účtu boli obaja účastníci ako manželia. Dňa 09.01.2022 bol zriadený trvalý prevodný príkaz na sumu 349,79 Eur (suma nájomného) prostredníctvom elektronického bankovníctva, ktorý bol dňa 16.02.2022 prostredníctvom elektronického bankovníctva zrušený manželom. Príjem manžela od mája 2022 do konca roka 2022 bol 527,805 Eur. Z výpisu z účtov, ktoré predložil, bolo zrejmé, že potvrdenie o príjme je len formálne, keďže z výpisu z účtu, ktorý následne predložil, je zrejmé, že mal v máji iný príjem, než je podľa potvrdenia o príjme. Hoci mal od mája do novembra zhodný príjem s hrubou mzdou 700 Eur, vo februári bol prevod zamestnávateľa na jeho účet 692,84 Eur. Manžel v súčasnosti pracuje ako živnostník. Jeho príjem podľa jeho vyjadrenia je 600-700 Eur v čistom. Manžel potvrdil, že od júla 2022 manželke ničím neprispel.
12. Pri určení manželského výživného je potrebné sa najprv zaoberať otázkou dobrých mravov. Dobré mravy sú nepísané pravidlá morálneho správania sa všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Definíciu dobrých mravov je ťažké vystihnúť, keďže podliehajú spoločenskému vývoju. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom, že navrhovateľka, vzhľadom na celodennú starostlivosť o syna a ďalšie dve maloleté deti, si nemohla prácou zabezpečiť vyšší príjem než ten, ktorý mala poskytnutý ako rodičovský príspevok a manžel sa nijako nepodieľal na úhradách za bývanie, naopak ponechal navrhovateľku s dlhom za bývanie, ktorý vznikol ešte v čase, keď býval v spoločnej domácnosti. Navrhovateľka bola do novembra 2022 na materskej dovolenke s maloletým a následne sa v januári 2023 zamestnala, manžel pracuje ako živnostník a jeho príjem je približne, podľa jeho vyjadrenia, rovnaký. Odvolací súd s odôvodnením súdu prvej inštancie súhlasí a dodáva, že práve správanie sa manžela počas trvania manželstva je potrebné vnímať v širších, avšak podstatných súvislostiach vo vzťahu k dobrým mravom. Z obsahu spisu a vyjadrení oboch účastníkov konania je nesporné, že manžel v máji 2022 opustil spoločnú domácnosť a na výživu manželky ničím neprispel napriek skutočnosti, že zabezpečovala starostlivosť o 3 maloleté deti, z ktorých jeden je ich spoločný syn, ktorý bol v útlom veku. Manželka práve z dôvodu celodennej starostlivosti o ich spoločné dieťa bola objektívne vylúčená z pracovnej činnosti, napriek tomu, že jej príjem bol minimálny, pozostávajúci len rodičovského príspevku. Odvolací súd zdôrazňuje, že prídavky na deti a výživné na maloleté deti slúžia na zabezpečenie potrieb maloletých, nie potrieb
rodičov, preto ich nie je možné započítavať do príjmu rodiča. Opusteniu spoločnej domácnosti však predchádzal aj dlhodobý konflikt ohľadne dlhu na nájomnom, ktorý k 31.12.2021 predstavoval 3.378,87 Eur. Nepochybne bolo preukázané, že hoci manžel pracoval, na úhradách za byt sa nepodieľal ani v čase, keď žil v spoločnej domácnosti a manželka bola na materskej dovolenke. Je zarážajúce, že manžel v januári 2022 zriadil trvalý príkaz na úhradu nájomného, ale zároveň ho hneď vo februári zrušil. V súhrnne možno konštatovať, že práve manžel neprejavil po svojom odchode od manželky žiadnu iniciatívu alebo snahu o plnenie povinností si pomáhať, starať sa o deti, starať sa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov aj o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom bez toho, aby na to mal objektívny dôvod. Jeho správanie nasvedčuje tomu, že práve manžel sa dopustil rozporu s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov odvolací súd konanie navrhovateľky nevyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by vylučovalo jej právo na priznanie výživného od manžela.
13. Pri porovnaní životnej úrovne oboch manželov bolo zistené, že v rozhodnom čase, za ktorý navrhovateľka požaduje priznanie výživného od manžela, navrhovateľka bola v čase podania návrhu na materskej dovolenke, poberala rodičovský príspevok vo výške 383,80 Eur, prídavky na 3 deti a výživné na deti, pochádzajúce z jej predchádzajúceho vzťahu po 100 Eur, spolu 200 Eur. Navrhovateľka sa v januári 2023 zamestnala ako H. E. J. I. O. s čistou mzdou v januári 580 Eur a v danom čase maloletý D. nastúpil do materskej školy. Príjem manžela od mája 2022 do konca roka 2022 bol 527,805 Eur. Z výpisu z účtov, ktoré predložil, bolo zrejmé, že potvrdenie o príjme je len formálne, keďže z výpisu z účtu, ktorý následne predložil, je zrejmé, že mal v máji iný príjem, než je podľa potvrdenia o príjme. Hoci mal od mája do novembra zhodný príjem s hrubou mzdou 700 Eur, vo februári bol prevod zamestnávateľa na jeho účet 692,84 Eur. Manžel v súčasnosti pracuje ako živnostník. Jeho príjem podľa jeho vyjadrenia je 600-700 Eur v čistom. Manžel bol v rozhodnom období zamestnaný, manželka bola na materskej dovolenke s ich maloletým synom, ktorý dovŕšil X roky dňa XX.XX.XXXX. Navrhovateľka nastúpila do zamestnania 2.1.2023, mesiac po tom, čo maloletý dovŕšil uvedený vek. Maloletý nastúpil do materskej školy 15.1.2023, pričom manžel sa o maloletého nezaujímal, nehľadal mu materskú školu, neprevzal ani časť rodičovskej zodpovednosti, ani finančne sa nespolupodieľal na výchove ich maloletého syna a nemal záujem o kontakt s ním. Odvolací súd konštatuje vo vzťahu k námietke odvolateľa o neskúmaní možností a schopností navrhovateľky, že navrhovateľka zodpovedne po skončení materskej dovolenky nastúpila do zamestnania cca o jeden mesiac vzhľadom na okolnosti - vek maloletého syna, obsadenosť materských škôl v decembri, pričom navrhovateľka strávila s maloletým časť mimo materskej dovolenky len počas mesiaca december, teda je možné prijať záver, že konala podľa svojich možností a schopností. Uvedené námietky manžela sú preto nedôvodné. Odvolací súd ďalej konštatuje, že iba navrhovateľka zabezpečovala starostlivosť o domácnosť a rodinu aj v zmysle starostlivosti o ich maloletého syna, aj napriek oddelenému žitiu, bez akejkoľvek participácie manžela. Starostlivosť o maloletého syna v danom období považuje odvolací súd za nevyváženú a nezodpovednú zo strany manžela, ktorý napriek skutočnosti, že odišiel zo spoločnej domácnosti, sa na potrebách rodiny nepodieľal ani v minimálnom rozsahu.
14. Zákon súdu ukladá obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť, pričom už nehovorí o spoločnej domácnosti, na základe čoho možno vyvodiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu Zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa svojmu osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejto činnosti priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia.
15. Odvolací súd vychádzajúc z citovanej právnej teórie, § 71 Zákona o rodine, ktorý upravuje vzájomnú vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, § 18 a § 19 Zákona o rodine upravujúcich osobné práva a povinnosti manželov a povinnosti pri uspokojovaní potrieb rodiny a zisteného skutočného stavu, mal za preukázané, že životná úroveň manželov v rozhodnom období nebola rovnaká a návrh navrhovateľky na priznanie výživného od manžela je dôvodný. Pri určení výšky výživného od manžela vychádzal odvolací súd zo skutočností preukázaných v priebehu konania.
16. Z uvedeného vyplýva, že i bez podrobného porovnávania životnej úrovne účastníkov konania je s prihliadnutím na ich vyššie uvedené súdom prvej inštancie správne ustálené pomery a výdavky bez akýchkoľvek pochybností namieste záver, že ich životná úroveň nebola ani len približne rovnaká, pretože pri starostlivosti o domácnosť (každý z nich o svoju, keďže žili oddelene) a uspokojovaní svojich životných potrieb je už len vzhľadom na ich príjmy úplne zjavná disproporcia v ich životnej
úrovni a životná úroveň povinného z platenia výživného bola v tomto období neporovnateľne vyššia. Ak totiž navrhovateľka mala k dispozícii na bývanie, stravu a iné základné životné potreby mesačne sumu pozostávajúcu z rodičovského príspevku a prídavku na dieťa, i v prípade, že by za bývanie nič neplatila, mohla z tejto sumy vyžiť len v prípade, ak znížila svoje odôvodnené potreby na úplné minimum. Vzhľadom na takúto výšku jej príjmu a výdavkov v tomto období, a na výšku príjmu jej manžela a jeho výdavkov, z ktorých je zrejmé, že sa nijak obmedzovať nemusel, nepovažuje odvolací súd za potrebné ďalej dôvodiť ohľadom životnej úrovne účastníkov, keďže zjavný hrubý nepomer v ich životnej úrovni je zrejmý. Určenie manželského výživného 150 eur mesačne za toto obdobie je nepochybne opodstatnené, keďže manžel si voči, v tom čase jeho manželke, vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 71 Zákona o rodine neplnil.
17. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie návrhu navrhovateľky na určenie vyživovacej povinnosti osoby povinnej platiť výživné navrhovateľke. V danej právnej veci bol návrh navrhovateľky dôvodne podaný, keď vecná legitimácia navrhovateľky vznikla z dôvodu, že osoba povinná platiť výživné ako manžel navrhovateľky si vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k navrhovateľke v rozhodnom období neplnil v plnej miere, v dôsledku čoho vznikol rozdiel v životnej úrovni manželov, teda vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni a zároveň neboli zistené dôvody pre nepriznanie výživného v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine (pre rozpor s dobrými mravmi).
18. Odvolací súd s námietkami povinného z platenia výživného nesúhlasí, pretože súd prvej inštancie zisťoval výšku príjmov manželov (zárobkové schopnosti a možnosti), osobné, rodinné a majetkové pomery každého z manželov. Tiež sa podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tzv. potencionalitou príjmov navrhovateľky, ktorá v dôsledku starostlivosti o maloleté dieťa nemohla vykonávať pracovnú činnosť, pričom nebolo v konaní preukázané také konanie navrhovateľky, ktoré by preukazovalo, že sa úmyselne pokúšala dosahovať nižší príjem, ktorého nedostatok by potom mal suplovať príjem od manžela. V konaní bolo preukázané, že v rozhodnom období bývalý manžel navrhovateľky jej neposkytoval žiadne úhrady, ktoré by postačovali na to, aby mohla navrhovateľka dôstojne zabezpečovať svoje životné potreby a potreby maloletého dieťaťa. Navrhovateľka sa starala sama o domácnosť a maloleté dieťa, čo možno považovať za ekvivalent finančných prostriedkov poskytovaných manželom. Nakoľko sama nedosahovala žiadne príjmy, nemohla si vytvoriť ani žiadne úspory na preklenutie obdobia, kedy jej manžel neprispieval a toto obdobie nemohla prekonať ani tým, že by sa zamestnala skôr ako v januári 2023, pretože zabezpečovala osobnú starostlivosť o maloletého syna v útlom veku. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, návrh navrhovateľky na určenie výživného na manželku v napadnutej vyhovujúcej časti bol dôvodne podaný.
19. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že s poukazom na vykonané dokazovanie bolo nesporne preukázané, že určenie výživného na navrhovateľku ako na manželku odôvodňujú odôvodnené potreby navrhovateľky, ako aj zárobkové schopnosti, možnosti a majetkové pomery manžela navrhovateľky s prihliadnutím na skutočnosť, že obaja majú vyživovaciu povinnosť k mal. dieťaťu pochádzajúcemu z manželstva účastníkov konania. Z vykonaného dokazovania boli nesporne preukázané odôvodnené mesačné bežné výdavky navrhovateľky tak, ako ich správne ustálil súd prvej inštancie, ktoré mesačné výdavky si navrhovateľka v rozhodnom období hradila sama, keď v konaní nebolo preukázané, že by bývalý manžel tieto výdavky navrhovateľky v rozhodnom období hradil. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti určenia povinnosti povinného z platenia výživného prispievať na výživu navrhovateľky sumou 150 eur mesačne podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením v tejto časti.
20. Odvolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, za aké obdobie je dôvodné priznať nárok na výživné od manžela. Konanie vo veciach výživného plnoletých osôb je návrhovým konaním. Manželské výživné možno priznať odo dňa podania návrhu navrhovateľkou. V zmysle § 71 Zákona o rodine manželské výživné môže byť priznané len manželom, teda počas trvania manželstva. Navrhovateľka žiadala o priznanie výživného od manžela za obdobie od podania návrhu, teda od 26.07.2022 do budúcna. Dňom 2.1.2023 nastúpila do zamestnania. Zhrnúc uvedené pristúpil odvolací súd k zmene rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti určenia rozhodného obdobia podľa ustanovenia § 388 CSP a priznal navrhovateľke nárok na výživné za obdobie od podania návrhu od 26.7.2022 do 1.1.2023, keďže s
účinnosťou od 2.1.2023 jej patril plat zamestnankyne a teda nárok na výživné od manžela za obdobie od 2.1.2023 do 31.1.2023 nebol dôvodný, navrhovateľka v tom období mala zabezpečený príjem.
21. Odvolací súd zároveň pristúpil k zmene rozsudku súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k dlžnému výživnému (výrok II. napadnutého rozsudku) podľa ustanovenia § 388 CSP a priznal navrhovateľke dlžné výživné za obdobie od 26.7.2022 do 1.1.2023 vo výške 783,87 Eur. Dlžné výživné určil výpočtom počtom mesiacov krát výška mesačného výživného, teda 5 x 150 eur za obdobie od 8/2022 do 12/2022, plus výživné za 6 dní mesiaca júl 2022 a 1 deň mesiaca január 2023 (150 eur/31 x 7, t.j. 33,87 eur ), spolu 750 eur + 33,87 eur, výsledná suma dlžného výživného je vo výške 783,87 eur. Pri zohľadnení manželovho príjmu a výšky dlžného výživného, odvolací súd nevidel dôvod na stanovenie splátok, ani na stanovenie dlhšej lehoty na splatenie dlžného výživného, preto odvolací súd určil osobe povinnej z platenia výživného uhradiť dlžné výživné do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).