Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Cpr-5-2017.pdf
PDF · 96.33 KB
Case nature
Area
Subarea
20Cpr/5/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobcu P.. Z. M., H.. X.X.XXXX, C. Ž., O. XX, pr. zast.: LALINSKÝ ADVOKÁT s. r. o., Advokátska kancelária, so sídlom Žilina, Námestie Andreja Hlinku 1, proti žalovanej GURLEX s. r. o., so sídlom Stará Ľubovňa, Prešovská 8, IČO: 31 731 228, pr. zast.: JUDr. Vladimírom Pavlovom, advokátom so sídlom Košice - Juh, Mlynárska 15, v spore o vyplatenie cestovných náhrad, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podaným návrhom domáhal zaplatenia žalovanej čiastky na tom základe, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 pracoval od 1.4.2013 u žalovaného ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dohodou o skončení pracovného pomeru dňa 14.6.2016. Žalobca uviedol, že počas trvania pracovného pomeru vykonával pracovné cesty, a to najmä do zahraničia, pričom každú pracovnú cestu si viedol vo svojej evidencii pracovných ciest. Vysielanie na pracovné cesty mali strany sporu dohodnuté v pracovnej zmluve s tým, že žalobca má právo na náhradu výdavkov a iných nutne vynaložených nákladov súvisiacich so služobnou cestou. Nakoľko žalobcovi neboli riadne uhradené cestovné náhrady, domáha sa žalobca ich úhrady podanou žalobou.
2. Žalovaný poprel žalobné tvrdenia žalobcu s tým, že žalobca sa v podanej žalobe odvoláva na zákon o cestovných náhradách, ale v podanej žalobe nijako nešpecifikuje výšku požadovanej sumy. Uviedol, že jeho zamestnanci si cestovné náhrady uplatňujú predložením riadne vyplneného cestovného príkazu, a na základe tohto je potom možné uplatnený nárok skontrolovať a plniť. Žalovaný namietol, že žalobca nepredložil žiadne relevantné podklady k uplatnenému nároku, teda nesplnil si zákonné povinnosti k uplatneniu si nároku na náhradu cestovných náhrad, uplatnený nárok nijako relevantne nešpecifikoval ani neuplatnil zákonným spôsobom. Žalovaný uviedol, že počas celého trvania pracovného pomeru žalobca žiaden nárok na vyplatenie cestovných náhrad neuplatnil, v dôsledku toho žalovaný za každý odpracovaný deň žalobcovi teda poskytoval prostredníctvom stravovacích poukážok stravovanie, pričom žalobca si žiaden iný nárok nikdy neuplatňoval. Žalovaný namietol, že žalobca nikdy neuviedol podrobné údaje o vykonávaných pracovných cestách, t.j. údaje o poverení na vykonanie ciest, časové úseky trvania ciest, miesto vykonania cesty a účel, akú prácu vykonal a komu podal správu o výsledku cesty, ako a kedy si nárok na cestovné náhrady uplatnil a pod. Z uvedeného dôvodu navrhol žalovaný žalobu zamietnuť.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový stav:
4. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 pracoval od 1.4.2013 u žalovaného ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dohodou o skončení pracovného pomeru dňa 14.6.2016. Žalobca sa pôvodne domáha úhrady sumy 10.000,- eur s príslušenstvom vo forme úroku z omeškania, pričom žalovanú sumu nijako nešpecifikoval. Na preukázanie svojho nároku žalobca uviedol, že počas trvania pracovného pomeru vykonával pracovné cesty, a to najmä do zahraničia, pričom každú pracovnú cestu si viedol vo svojej evidencii pracovných ciest. Vysielanie na pracovné cesty mali strany sporu dohodnuté v pracovnej zmluve s tým, že žalobca má právo na náhradu výdavkov a iných nutne vynaložených nákladov súvisiacich so služobnou cestou. Podaním doručeným dňa 22.3.2017 žalobca navrhol pripustenie zmeny petitu žaloby s tým, že svoj nárok vyčíslil tak, že za obdobie od 7.1.2014 do 19.12.2014 si uplatnil nárok na sumu 7.548,21 eur, za obdobie od 7.1.2015 do 23.12.2015 si uplatnil nárok na sumu 7.568,03 eur a za obdobie od 7.1.2016 do 22.4.2016 si uplatnil nárok na sumu 1.920,- eur. Svoj nárok teda uplatnil vo výške 17.036,24 eur. Na pojednávania dňa 3.10.2017 opätovne upravil svoj nárok s tým, že požadoval celkovú úhradu sumy 16.749,49 eur.
5. Žalovaný poprel žalobné tvrdenia žalobcu a navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že v podanej žalobe žalobca nijako nešpecifikuje výšku požadovanej sumy. Namietol, že jeho zamestnanci si cestovné náhrady uplatňujú predložením riadne vyplneného cestovného príkazu, a na základe tohto je potom možné uplatnený nárok skontrolovať a plniť. Žalobca nikdy nepredložil žiadne relevantné podklady k uplatnenému nároku, teda nesplnil si zákonné povinnosti k uplatneniu si nároku na náhradu cestovných náhrad. Ani v podanej žalobe ani v žiadnom inom podklade neuviedol podrobné údaje o vykonávaných pracovných cestách, t.j. údaje o poverení na vykonanie ciest, časové úseky trvania ciest, miesto vykonania cesty a účel, akú prácu vykonal a komu podal správu o výsledku cesty, ako a kedy si nárok na cestovné náhrady uplatnil a pod. Počas celého trvania pracovného pomeru žalobca žiaden nárok na vyplatenie cestovných náhrad neuplatnil, v dôsledku toho žalovaný za každý odpracovaný deň žalobcovi teda poskytoval prostredníctvom stravovacích poukážok stravovanie, pričom žalobca si žiaden iný nárok nikdy neuplatňoval. Pokiaľ žalobca predložil spracované poverenia na vykonanie pracovnej cesty, tieto boli spracované až dodatočne externou spoločnosťou, neboli podpísané ani za zamestnávateľa ani za zamestnanca nie je možné nijako zistiť, odkiaľ žalobca čerpal v nich uvedené údaje. Žalovaný predložil predtlač cestovného príkazu, v ktorom je podrobne uvedené, akým spôsobom má zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu deklarovať jednotlivé údaje, pričom žalobca túto povinnosť nesplnil. Žalovaný namietol, že žalobcom dodatočne predložené poverenia na pracovnú cestu nemožno považovať za dôkaz o vyslaní žalobcu na pracovné cesty ani za dôkaz o uskutočnení pracovných ciest. Súčasne namietol, že žalobca mal uzavretú ďalšiu pracovnú zmluvu v Poľsku.
6. Podľa § 57 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.
7. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2002/283/20150301> na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.
8. Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty (odsek 1) v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.
9. Podľa § 3 ods. 1 cit. zákona zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.
10. Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov.
11. Podľa § 10 cit. zákona na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia § 3 až 9 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2002/283/20150301>, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Podľa § 36 ods. 7 cit. zákona zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená.
13. V rámci účastníckeho výsluchu žalobca uviedol, že žalovaný má v Poľsku dcérsku spoločnosť, ktorá vedie obchodnú činnosť na území Poľskej republiky. Pracoval väčšinu svojho času v Poľsku. Jeho činnosťou bolo pripraviť plán na týždeň, ktorý posielal konateľovi spoločnosti, ktorý žalobcu priamo riadil. Pracovný týždeň žalobcu začínal v pondelok v sídle žalovaného, kde sa stretol s majiteľom a prebrali pracovnú činnosť. Následne žalobca išiel do Poľska, kde vykonával svoje pracovné činnosti podľa potreby klientov. Nakoľko nemá k dispozícii služobný počítač, nemá žiadnu evidenciu. Pracovná zmluva s poľskou spoločnosťou bola podľa žalobcu uzavretá účelovo, aby mohol vybavovať záležitosti spoločnosti na colnici. V Poľsku mu bol poskytovaný plat, odvody boli hradené, rovnako ak PHM a ubytovanie. Neexistuje písomný príkaz, že bol vyslaný do zahraničia, rovnako ak vyúčtovanie pracovných ciest žalobca nerobil.
14. Z pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 súd zistil, že v zmysle uvedenej zmluvy žalobca u žalovaného počnúc dňom 1.4.2013 pracoval ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. V zmysle čl. XII bod 1. zmluvy - zamestnanec môže byť kedykoľvek vyslaný zamestnávateľom na služobnú cestu, ako na území SR tak do zahraničia. Pokiaľ to bude vyžadovať situácia, môže sa jednať i o cesty prebiehajúce mimo pracovnú dobu zamestnanca, cez víkendy alebo sviatky. Zamestnanec na pracovnej ceste koná prácu podľa pokynov zamestnávateľa, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal. V zmysle čl. XII bod 2. zmluvy - zamestnanec má nárok na náhradu výdajov a iných nutne vynaložených nákladov v súvislosti so služobnou cestou v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v platnom znení. V zmysle čl. XII bod 3. zmluvy - zamestnávateľ vykoná úhradu týchto výdajov a nákladov, a to iba na základe riadne predloženého vyúčtovania zamestnancom, doplneného daňovými dokladmi zodpovedajúcimi príslušným predpisom.
15. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 14.6.2016 súd zistil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dňa 21.6.2016.
16. Z evidencie vydaných stravný lístkov predložených žalovaným súd zistil, že neevidujú rozdiely medzi počtom stravných lístkov vydaných žalobcovi a iným zamestnancom.
17. Z poverení na pracovnú cestu predložených žalobcom súd zistil, že na nich nie je uvedený dôvod ciest, absentujú na nich podpisy zamestnávateľa i zamestnanca a boli vypracované dodatočne v zmysle pokynov žalobcu. Obsahujú strohé údaje o cieli cesty v Poľsku - Krakow, Českej republike
- Praha a Maďarsku - Budapešť, bez uvedenia účelu či dôvodu cesty. Cestovné príkazy predložené žalovaným obsahujú pritom množstvo údajov nevyhnutných pre posúdenie ich správnosti a dôvodnosti, vrátane účtovných podkladov, podpisov a dátumov a je evidentné, že listiny predložené žalobcom tieto
parametre neobsahujú. Rovnako tak záznamy vodiča a výdavky za vozidlo EČV: SL613BC neobsahujú ani jediný podpis či doklad o ich predložení zamestnávateľovi. Právna zástupkyňa žalovaného namietla, že žalobcom predložené doklady boli predložené na CD nosiči s tým, že je zrejmé, že boli vytvorené dňa 6.7.2017. Navyše zo zmluvy o prenájme vozidla zo dňa 14.2.2012 vyplýva, že vozidlo tov. zn. Škoda Octavia EČV: K bolo a je v prenájme spoločnosti GURLEX GROUP PL sp. z o. o. so sídlom Libertów, Bartnickiej 35, Poľsko.
18. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a spoločnosťou GURLEX GROUP sp. z o. o. ako zamestnávateľom dňa 1.9.2013 súd zistil, že v zmysle uvedenej zmluvy mal od 1.9.2013 žalobca pracovať ako projektový manažér v meste Libertów (Poľsko) tzv. na 1 pracovného úväzku, t.j. 2 hodiny denne, resp. 10 hodín týždenne.
19. Žalobca predložil fotokópie čestných vyhlásení dvoch nestotožnených zamestnancov či bývalých zamestnancov spoločnosti GURLEX GROUP PL sp. z o. o., z ktorých má vyplývať nevyplácanie cestovných náhrad, avšak jedná sa o subjekt, ktorý nie je totožný so žalovaným a navyše čestné vyhlásenia súd vyhotovené ako predtlač v slovenskom jazyku, i keď sa má jednať o vyhlásenie poľských občanov a nie je zrejmé, koho to boli zamestnanci a či rozumeli písomnému prejavu v slovenskom jazyku.
20. Z odpovede Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 4.8.2016 súd zistil, že nakoľko neboli predložené podklady k tvrdeniam žalobcu, nemá inšpektor práce možnosť oprávnenosť nárokov žalobcu posúdiť a žalobcu odkázal s jeho nárokom v zmysle § 14 Zákonníka práce na podanie žaloby.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 C.s.p. strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
22. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
23. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 C.s.p., ale aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Dokazovanie v občianskom procesnom práve je v sporovom konaní založené na prejednacej zásade, ktorá je vyjadrená v citovanom ustanovení § čl. 8 C.s.p. Sporové konanie ovládané touto zásadou je chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy je vecou účastníkov. Zistený skutkový stav je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov.
24. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 počnúc dňom 1.4.2013 pracoval ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Žalovaný má od svojho založenia oficiálne sídlo v Starej Ľubovni, Prešovská 8. Súčasne žalobca od 1.9.2013 pracoval ako projektový manažér v meste Libertów (Poľsko) pre zamestnávateľa GURLEX GROUP sp. z o. o., resp. GURLEX GROUP PL sp. z o. o. Či tento pracovný pomer trvá žalobca neuviedol. Zo žiadneho dokladu predloženého v konaní ani zo žiadneho dôkazu v konaní vykonaného nevyplýva, že by bol žalobca zamestnávateľom vyslaný na pracovnú či zahraničnú pracovnú cestu, že by túto cestu absolvoval pre zamestnávateľa, a že by po jej ukončení preložil vyúčtovanie, i keď sa k tejto povinnosti zaviazal tiež v pracovnej zmluve. V rámci výsluchu žalobca navyše potvrdil, že tieto doklady existovať nemôžu, nakoľko ani žalobca sám si svoju povinnosť v zmysle zákona a pracovnej zmluvy neplnil. Je zrejmé, že pokiaľ by bol žalobca žalovaným vyslaný na pracovnú cestu, tento pokyn by mal byť daný písomne a po skončení pracovnej cesty malo zo strany žalobcu byť v zmysle § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. riadne predložené vyúčtovanie, čo však žalobca nepreukázal. Nárok uplatnený žalobcom tak v konaní nebol preukázaný. Navyše žalobca v priebehu konania svoj nárok opakovane menil, avšak bez toho, že by ho podrobne špecifikoval, t.j. uviedol, akú sumu si uplatňuje ako náhradu cestovného, stravného či náhrady výdavkov za pohonné látky a iné výdavky.
25. Aby mohol žalobca so svojou argumentáciou v sporovom konaní uspieť, musí k svojim skutkovým tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol po ich vykonaní a zhodnotení dospieť k záveru, že má právo, ktorého uspokojenia sa vo veci domáha. Pri zisťovaní skutkového stavu, súd v zásade vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh strán sporu vykonané. Ak žalobca potrebné dôkazy nepredložil, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno, následkom čoho nemôže v konaní uspieť. Na uvedenom závere súdu nič nezmení ani nepredloženie prípadných dôkazov zo strany žalovaného, nakoľko právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými medzinárodnými štandardmi, atribútmi pojmu spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 dohovoru (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 764/2013-17). Žalovaný tak nie je povinný produkovať dôkazy proti sebe, a to bez možnosti vzniku rizika jeho procesného neúspechu.
26. S ohľadom na čiastočné späťvzatie žaloby čo do sumy 286,75 eur s príslušenstvom súd v tejto časti konanie podľa § 145 ods. 2 C.s.p. konanie zastavil a vo zvyšku súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca svoj nárok nepreukázal.
27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.