Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-69-2012.pdf
PDF · 159.62 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BR-4C/69/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Brezno, sudkyňou JUDr. Stanislavou Padúchovou, v právnej veci žalobkyne Z. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX A. A., právne zast. JUDr. Ľubomírom Hrežďovičom, advokátom, AK Hrežďovič a Mulder, so sídlom Rudlovská 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, XXX XX A., právne zast. JUDr. Stanislavom Rešutíkom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Nám. M. R. Štefánika 29/36, 977 01 Brezno, o neplatnosť právnych úkonov, takto
rozhodol:
I. Súd u r č u j e, že Zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom dňa XX.XX.XXXX, v čl. III., podľa ktorého dlžník je povinný zaplatiť 3% mesačne zo sumy 800 000 Sk, je v časti presahujúcej úrok z omeškania vo výške 16% ročne, n e p l a t n á.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,14 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou osobne podanou na súd dňa 31.08.2006 domáhala určenia, že Zmluva o pôžičke uzavretá dňa XX.XX.XXXX medzi žalovaným ako veriteľom a ňou ako dlžníkom je absolútne neplatná a ďalej určenia, že Záložná zmluva V XXXX/XXXX uzavretá dňa XX.XX.XXXX medzi žalovaným ako záložným veriteľom a ňou ako záložcom je absolútne neplatná. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania. Podanú žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej žalovaný požičal 800 000 Sk (vtedy platná mena). Súčasne toho istého dňa so žalovaným uzatvorila Záložnú zmluvu, na základe ktorej žalovanému ako záložnému veriteľovi dala do zálohu nehnuteľnosť v jej osobnom vlastníctve, a to byt č. XX, na X. posch. obytného domu súp. č. XXXX postavený na parc. č. XXXX/X/X, vchod č. XX so spoluvlastníckym podielom k pozemku par. č. XXXX/X/X, parc. č. XXXX/X/X vo veľkosti XXXX/XXXXXX, zapísanú na LV č. XXXX, k.ú. A. A.. Žalobkyňa uviedla, že predmetné zmluvy síce podpísala, ale k ich podpisu bola donútená bývalým druhom V. M., ktorý je otcom jej syna N., nar. XX.XX.XXXX . Peniaze zo Zmluvy o pôžičke si nikdy nepožičala, od veriteľa ich neprevzala, ale tieto peniaze prevzal a použil pre svoje potreby V. M.. Neskôr žalobkyňa poukázala na neplatnosť Zmluvy o pôžičke aj z dôvodu neprimerane vysokých úrokov z omeškania (3 % mesačne zo sumy 800 000 Sk).
2. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe žiadal túto zamietnuť. Uviedol, že obe zmluvy boli vyhotovené v advokátskej kancelárii Q.. M.. Zmluvy žalobkyňa podpísala pred notárom a hotovosť vo výške 800 000 Sk jej bola osobne vyplatená. Žalobkyňa v zmluvách prehlásila, že konanie vyjadruje jej slobodnú vôľu, neuzatvára ich v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalovaný viac krát vyzýval žalobkyňu k splateniu jej dlhu zo Zmluvy o pôžičke s upozornením, že v opačnom prípade si bude uplatňovať
svoj nárok výkonom záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Nakoľko žalobkyňa na to nereagovala, žalovaný následne realizoval dražbu zálohu, pričom z výťažku dražby bol uspokojený. Žalobkyňa bola upovedomená o konaní a výsledku dražby a vie, že od 17.07.2006 nie je majiteľkou bytu.
3. Súd o žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009, ktorým návrh na určenie absolútnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi odporcom ako veriteľom a navrhovateľkou ako dlžníčkou zo dňa XX.XX.XXXX v plnom rozsahu zamietol (výrok I.), návrh na určenie absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy uzavretej medzi odporcom ako záložným veriteľom a navrhovateľkou ako záložcom zo dňa XX.XX.XXXX v plnom rozsahu zamietol (výrok II.) Zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok III.).
4. Rozsudok okresného súdu č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009 bol na odvolanie žalobkyne potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010. Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. Uviedol, že rozhodnutie okresného súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, lebo dôkladne v súlade so zisteným skutkovým stavom vyvodil právny záver, že úkony, ktoré sú predmetom tohto sporu sú úkonmi platnými a nie je možné vychádzať z tvrdenia žalobkyne, že boli uzavreté v tiesni a sú v rozpore s jej slobodnou a vážnou vôľou.
5. V ďalšom bolo uznesením okresného súdu č.k. 4C/198/2006-306 zo dňa 07.04.2010 v spojení s uznesením krajského súdu č.k. 12Co/151/2010-338 zo dňa 20.05.2010 rozhodnuté o trovách konania.
6. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 M Cdo 10/2010 zo dňa 31.01.2012 v spojení s uznesením zo dňa 26.03.2012, zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010, rozsudok okresného súdu č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/151/2010-338 zo dňa 20.05.2010 a uznesenie okresného súdu č.k. 4C/198/2006-306 zo dňa 07.04.2010 a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd s poukazom na záver súdu prvého stupňa, ktorý vyslovil danosť naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti zmluvy o pôžičke a jeho neexistenciu pri určení neplatnosti záložnej zmluvy zdôraznil, že záložná zmluva má vo vzťahu k zmluve o pôžičke akcesorickú povahu a sleduje z hľadiska platnosti osud hlavného záväzku. Z tohto dôvodu preto má žalobkyňa naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti záložnej zmluvy. Najvyšší súd ďalej uviedol, že nesprávny bol aj prístup súdu k posudzovaniu platnosti právneho úkonu. Zdôraznil, že žalobkyňa sa pôvodne domáhala rozhodnutia o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie slobodnej vôle podľa § 37 Občianskeho zákonníka, avšak neskôr svoj návrh rozšírila o namietané dôvody neplatnosti právnych úkonov pre neprimeranosť dohodnutej výšky úrokov z omeškania, ktorá má byť v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd zamietol návrh o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov (oboch zmlúv), avšak rozhodoval iba o absolútnej neplatnosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka, pričom k prípadnej neplatnosti, hoci len časti zmluvy o pôžičke podľa § 39 sa vyjadril iba hypoteticky, bez konštatovania a odôvodnenia právneho záveru a vo vzťahu k tejto časti rozšíreného návrhu nevykonával nijaké dokazovanie. Zároveň uviedol, že dôvody neplatnosti sa môžu vzťahovať len na časť právneho úkonu. Nesprávny bol preto postup súdu prvého stupňa, keď skúmal platnosť zmluvy iba ako celku a nerozhodol čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. Žalobkyňa tým, že žiadala vysloviť neplatnosť celého právneho úkonu, v návrhu subsumovala aj neplatnosť zmluvy o pôžičke v jej časti. Následne po posúdení platnosti zmluvy o pôžičke, v prípade vyslovenia jej čiastočnej neplatnosti bolo potrebné sa zaoberať tým, aký vplyv má čiastočná neplatnosť na záložnú zmluvu ako celok. Na základe uvedených skutočností dospel Najvyšší súd k záveru, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie dôvodne.
7. Po zrušení prv vydaných rozhodnutí okresného a krajského súdu a vrátení veci okresnému súdu Najvyšším súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie, bola predmetnej právnej veci pridelená nová sp. zn. 4C/69/2012.
8. Uznesením č.k. 4C/69/2012-457 zo dňa 12.12.2013 súd pripustil zmenu žaloby nasledovného znenia: „Súd určuje, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi veriteľom ako žalovaným Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., R. XX a dlžníkom ako žalobkyňou Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A., W. XX, uzavretá dňa XX.XX.XXXX, je neplatná. Súd určuje, že záložná zmluva V XXXX/XXXX uzavretá
medzi záložným veriteľom ako žalovaným Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., R. XX a záložcom ako žalobkyňou Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A., W. XX, uzavretá dňa XX.XX.XXXX, je neplatná. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia; eventuálne súd určuje, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi veriteľom ako žalovaným Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., R. XX a dlžníkom ako žalobkyňou Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A., W. XX, uzavretá dňa XX.XX.XXXX v časti, podľa ktorej je dlžník povinný zaplatiť 3 % mesačne zo sumy 800 000 Sk, je neplatná. Súd určuje, že záložná zmluva V XXXX/XXXX uzavretá medzi záložným veriteľom ako žalovaným Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., R. XX a záložcom ako žalobkyňou Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A., W. XX, uzavretá dňa XX.XX.XXXX, je neplatná. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia.“
9. Súd rozsudkom č.k. 4C/69/2012-578 zo dňa 09.12.2015 podanej žalobe vyhovel. Určil, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi veriteľom ako žalovaným Y. X. a dlžníkom ako žalobkyňou Z. C., uzavretá dňa XX.XX.XXXX je neplatná (výrok I.) a že záložná zmluva V XXXX/XXXX uzavretá medzi záložným veriteľom ako žalovaným Y. X. a záložcom ako žalobkyňou Z. C., uzavretá dňa XX.XX.XXXX je neplatná (výrok II.). Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že žalovaný ako veriteľ neposkytol žalobkyni peniaze zo zmluvy o pôžičke, a teda právny vzťah z pôžičky medzi účastníkmi nevznikol, preto je zmluva o pôžičke pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o pôžičke nemôže byť platná ani záložná zmluva, ktorá má vo vzťahu k zmluve o pôžičke akcesorickú povahu a sleduje z hľadiska platnosti jej právny osud.
10. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 16Co/125/2016-571 zo dňa 25.10.2016 zrušil rozsudok okresného súdu č.k. 4C/69/2012-578 zo dňa 09.12.2015. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na prvý rozsudok okresného súdu zo dňa 27. 10. 2009, v ktorom sa súd podrobne zaoberal skúmaním neplatnosti oboch zmlúv ku dňu uzavretia ako aj námietkou žalobkyne, že peniaze si nikdy nepožičala a reálne ich nikdy neprevzala. Pritom súd dospel k záveru, že žalobkyňa v plnom rozsahu vedela, že dochádza k uzavretiu zmluvy o pôžičke, čo je jej obsahom a dôsledkom, a že sa stáva dlžníkom v rozsahu 800 000 Sk. Preto zamietol žalobu o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. V tomto rozsahu bolo rozhodnutie okresného súdu potvrdené i Krajským súdom v Banskej Bystrici, rozsudkom č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010, v ktorom krajský súd konštatoval, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti dvoch zmlúv z dôvodu, ktorý bol presne špecifikovaný a ktorý sa týkal absolútnej neplatnosti, pretože žalobkyňa mala uzavrieť zmluvy pod nátlakom, teda neprejavila v rámci konania o nich a všetkých právnych úkonoch svoju slobodnú vôľu a najviac predmet zmluvy, teda pôžička finančných prostriedkov nikdy nemala slúžiť jej samotnej, keďže tieto finančné prostriedky sama neprevzala, nepoužila ich pre svoju potrebu, ale urobila tak na žiadosť a pod nátlakom svojho druha, s ktorým mala maloleté dieťa. Uvedené právne závery okresného a aj odvolacieho súdu neboli spochybnené ani rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na základe ktorého síce došlo k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu ako i rozhodnutia okresného súdu, ale zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 10/2010 zo dňa 26.03.2012 vôbec nevyplýva spochybnenie dosiaľ účinných právnych záverov okresného a krajského súdu týkajúcich sa odovzdania finančných prostriedkov žalobkyni. K zrušeniu rozhodnutí súdov nižšieho stupňa došlo len v rozsahu, že okresný, a teda i krajský súd skúmal platnosť zmluvy iba ako o celku a nerozhodol čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. Najvyšší súd nespochybnil právne závery okresného a krajského súdu, že v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy vzťahy medzi žalobkyňou a V. M. neboli narušené, žalobkyňa nemala mať aké obavy a v žiadnom prípade je vzťah medzi ňou a V. M. nebol vzťahom podriadenosti voči nemu, na základe čoho by V. M. mohol použiť akékoľvek donucovacie prostriedky psychického nátlaku smerujúce k uzavretiu zmlúv. Krajský súd vytkol okresnému súdu, že v odvolaním napadnutom rozsudku sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s právnymi závermi okresného a krajského súdu, ale najmä Najvyššieho súdu. Ak aj okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k iným skutkovým zisteniam a z toho vyvodil iné právne závery, bolo jeho povinnosťou uviesť, na základe akých okolností sa odklonil od doposiaľ uvedeného konania vo veci. Okresný súd nepredvídateľne zopakoval dokazovanie, ktoré samo osebe a ani závery z neho vyvodené neboli nadriadenými súdmi spochybnené, bez uvedenia dôvodov a naopak nevykonal dokazovanie, na ktoré bol zaviazaný právnym záverom Najvyššieho súdu. Odvolací súd preto opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a jeho odôvodnenie, ktoré je pre okresný súd vo forme jeho právneho záveru záväzné.
11. Súd vo veci opätovne vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, rozsudkom okresného súdu č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010, uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 10/2010 zo dňa 31.01.2012 v spojení s uznesením zo dňa 26.03.2012, opätovným výsluchom strán sporu a svedkov, rozsudkom okresného súdu č.k. 4C/69/2012-578 zo dňa 09.12.2015, uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici č.k. 16Co/125/2016-571 zo dňa 25.10.2016, listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise, pričom na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav veci:
12. Strany sporu uzavreli dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o pôžičke a Záložnú zmluvu. Podpis dlžníka (žalobkyne) na zmluve bol notársky osvedčený. Podľa Zmluvy o pôžičke veriteľ (žalovaný) požičiava dlžníkovi (žalobkyni) sumu 800 000 Sk na dobu od 14.05.2002 do 14.11.2002. Dlžník sa zaväzuje, že uvedenú sumu vráti veriteľovi najneskôr do 14.11.2002 a pre prípad nesplnenia tejto povinnosti ručí za jej splnenie zriadením záložného práva k nehnuteľnosti na základe záložnej zmluvy, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy v prospech veriteľa. Zároveň sa účastníci Zmluvy o pôžičke dohodli, že dlžník je povinný zaplatiť 3% mesačne zo sumy 800 000 Sk v prípade, že pôžičku nesplatí do 14.11.2002 (čl. III.). Po tomto termíne je veriteľ oprávnený uplatniť si záložné právo voči dlžníkovi. Podľa čl. IV. bod 1 Zmluvy o pôžičke, dlžník dňom podpísania zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky vo výške 800 000 Sk. Záložná zmluva sa týka bytu č. XX na X. poschodí obytného domu súp. č. XXXX na W. ceste č. XX v A. A. spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemku. Záložné právo sa zriaďuje vo výške poskytnutej pôžičky a predstavuje sumu 800 000 Sk. Na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa (žalovaného) v sume 800 000 Sk z titulu uvedenej pôžičky záložca (žalobkyňa) dáva do zálohu svoju nehnuteľnosť a zriaďuje k nej záložné právo pre záložného veriteľa, ktorý toto právo prijíma. Obe zmluvy obsahujú klauzulu, že účastníci zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli, vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, neuzatvárajú ju v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, na znak čoho ju predpísaným spôsobom podpísali.
13. Záložná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX bola zavkladovaná dňa XX.XX.XXXX. Pre nesplatenie pôžičky došlo k realizácii zabezpečenia pohľadávky záložnou zmluvou a k dobrovoľnej dražbe. Podľa notárskej zápisnice JUDr. Ježkovej dňa 17.07.2006 pod sp. nn. N 109/2006, Nz 28009/2006 a MCRIs 27969/2006 sa vydražiteľom stala V. T., v prospech ktorej bolo vlastnícke právo zapísané do katastra nehnuteľností ku dňu 17.07.2006.
14. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia neplatnosti Zmluvy o pôžičke a Záložnej zmluvy z týchto dôvodov: 1/ k podpísaniu zmluvy bola donútená V. M., 2/ peniaze uvedené v zmluve o pôžičke si nikdy nepožičala a reálne ich neprevzala, 3/ z dôvodu neprimerane vysokých úrokov uvedených v Zmluve o pôžičke.
15. Žalobkyňa podala určovaciu žalobu za platnosti a účinnosti zákona 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Podľa § 80 písm. c/ OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Bolo preto potrebné zaoberať sa otázkou danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V nadväznosti na prvší právny záver okresného súdu a následný právny záver Najvyššieho súdu SR, má súd zato, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti oboch zmlúv. Pri zmluve o pôžičke je naliehavosť právneho záujmu na určenie jej neplatnosti daná tým, že dlžník by nebol touto zmluvou o pôžičke viazaný a nebol by viazaný vrátením dlžnej sumy. Keďže záložná zmluva má vo vzťah k zmluve o pôžičke akcesorickú povahu a sleduje z hľadiska platnosti osud hlavného záväzku, je daný naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti záložnej zmluvy.
16. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že peniaze zo zmluvy o pôžičke si od žalovaného nikdy nepožičala, reálne ich neprevzala, ale tieto si požičal a prevzal V. M. a ďalej o námietku, že k podpísaniu zmlúv bola donútená V. M., v tomto smere považuje súd za potrebné zdôrazniť, že týmito námietkami žalobkyne sa súd už zaoberal vo svojom prvom rozsudku č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009, ktorým žalobu zamietol.
16.1. V konaní vedenom pod pôvodnou sp. zn. 4C/198/2006 bolo na základe vykonaného dokazovania zistené a preukázané, že žalobkyňa v plnom rozsahu vedela, že dochádza k uzavretiu zmluvy o pôžičke, čo je jej obsahom a dôsledkom (ako aj záložnej zmluvy) a že sa stáva dlžníkom v rozsahu
800 000 Sk vo vzťahu k veriteľovi. Zmluva o pôžičke ako aj záložná zmluva boli v písomnej forme vyhotovené advokátom JUDr. M. v jeho advokátskej kancelárii (na čo poukázal žalovaný v podaní zo dňa 31.10.2006 na čl. 28, ako aj opakovane na pojednávaní dňa 16.3.2007, kde priamo uviedol, že tam bola prítomná aj žalobkyňa, pričom žalovaný podpisoval zmluvy priamo pred advokátom). Žalobkyňa obe zmluvy podpísala pred notárom, ktorý osvedčil pravosť jej podpisu. Napriek týmto preukázateľným skutočnostiam žalobkyňa na pojednávaní dňa 16.03.2007 na konkrétnu otázku, kde boli podpísané zmluvy uviedla, že si na to nepamätá. Napriek tomu, že bolo preukázané, že zmluvy boli vyhotovené advokátom, kde bola prítomná aj žalobkyňa, boli podpísané žalobkyňou pred notárom, pričom ani u advokáta ani u notára V. M. nebol prítomný, žalobkyňa tvrdila, že si peniaze nepožičala, ani ich neprevzala a navyše tvrdila, že konala z donútenia a pod nátlakom, pričom je zrejmé, že ani pri vyhotovení zmluvy ani pri ich podpisovaní reálne nátlak na ňu zo strany V. M. vyvíjaný byť nemohol a ani nebol. Žalovaný v konaní tvrdil, že peniaze vyplatil do rúk žalobkyne priamo v budove notára na chodbe. Aj zo zmluvy o pôžičke (čl. IV. bod 1) vyplýva, že dlžník dňom podpisu zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky vo výške 800 000Sk od veriteľa. Podľa názoru súdu bolo rozporuplné, že žalobkyňa na pojednávaní dňa 16.03.2007 si nepamätala kde zmluvy boli podpísané, ale napriek tomu tvrdila, že peniaze v tom istom čase a na tom istom mieste neprevzala. Žalobkyňa si tak sama protirečila, keď na jednej strane si nepamätala ani len kde podpisovala zmluvy (čo je preukázané, že u notára), ale na druhej strane si jasne spomína, že peniaze v budove notára neprevzala.
16.2. Skutočnosť odovzdania peňazí žalovaným žalobkyni potvrdil svedecky V. K., ktorý uviedol, že nebol osobne prítomný pri podpisovaní zmluvy, ale bol so žalovaným (jeho strýkom) na notárskom úrade v Banskej Bystrici, kde zostal na chodbe, pričom žalobkyňa išla dnu so žalovaným, kde pravdepodobne došlo k podpísaniu zmlúv, pričom osobne videl ako žalovaný odovzdal žalobkyni peniaze a potvrdil, že k odovzdaniu peňazí došlo na chodbe v budove notárskeho úradu pred kanceláriou notára. Kedy došlo k odovzdaniu peňazí si s odstupom času nespomenul, pričom na výsluchu dňa 07.05.2008 (čl. 175 spisu) uviedol, že to bolo pred 2-3 rokmi, čo súd vzhľadom na odstup času považuje za irelevantné a nespochybňujúce jeho výpoveď. Naopak za nedôveryhodnú považoval súd výpoveď svedka J. X. na pojednávaní dňa 25.01.2008 (čl. 151 spisu), ktorý v tom čase sa zrazu zjavil ako svedok vypovedajúci v prospech žalovaného, pričom nikdy predtým ani nijakými inými osobami nebol označený ako osoba, ktorá mala byť prítomná tiež pri odovzdávaní peňazí v budove notára. Žalobkyňa prítomná na pojednávaní však napriek tomu nespochybnila výpoveď tohto svedka a ani mu nepoložila žiadne otázky, jedine podotkla tú skutočnosť či sama mala ísť so sumou 800 000 Sk, vzhľadom k tomu že svedok uviedol že tam mala byť asi sama.
16.3. V konaní bol vypočutý aj svedok V. M., ktorý na pojednávaní dňa 24.03.2009 (čl. 214 spisu) uviedol, že to on mal záujem o peniaze, nakoľko v tom čase žil so žalobkyňou, kupovali spolu byt a spolu aj podnikali. Na zabezpečenie tohto podnikania potrebovali peniaze. Svedok prišiel s návrhom na pôžičku od žalovaného, pričom sa nevedel vyjadriť ohľadne toho, či išlo o prvú pôžičku. Vzťahy medzi ním a žalobkyňou boli v tom čase normálne, nakoľko spolu zakladali firmu. Svedok sa zaujímal aj o to, či by bolo možné získať pôžičku bez toho aby bol založený byt, avšak žalovaný mu uviedol, že to slúži ako záruka pre splácanie. Ohľadne skutočnosti či žalobkyňa mala nejaké námietky voči samotnej pôžičke sa V. M. nevedel vyjadriť. Na otázku či žalobkyňu nútil nejakým spôsobom, aby uzatvorila zmluvu o pôžičke uviedol, že určite nie, ani sa jej nevyhrážal ani nevyvíjal psychický nátlak, nakoľko ani nemal ako. Na otázku či žalobkyňa chcela založiť svoj byt uviedol, že vlastne peniaze si požičal on, jemu dala žalobkyňa k dispozícii byt, peniaze boli aj priamo jemu odovzdané, z týchto peňazí žalobkyňa nemala žiadne finančné prostriedky. Peniaze boli vyplácané po zavkladovaní zmluvy na kataster priamo jemu na parkovisku neďaleko katastra. Peniaze svedok aj splácal, pričom splácal aj iné pôžičky v splátkach, pričom niektoré boli žalovanému aj splatené. Ďalej z výpovede svedka vyplynulo, že prítomný pri zavkladovaní záložnej zmluvy bol on, žalovaný a žalobkyňa, pričom on čakal vonku a v budove katastra bola žalobkyňa. Na otázku či žalobkyňa mala nejaké námietky ohľadne toho, že svedok prevzal peniaze uviedol že nie, nakoľko išlo k pôžičku pre neho, on vybavoval pôžičku, on ju prevzal a aj ju potom splácal. V kontexte na to, kto, kedy, kde prevzal peniaze od žalovaného sa súd zaoberal aj vzťahom medzi V. M. a žalobkyňou, najmä či žalobkyňa mohla byť V. M. donútená k uzavretiu zmlúv a následne obmedzená v prevzatí peňazí. Z výpovede V. M. aj žalovaného vyplynulo, že V. M. mal od žalovaného požičané viackrát rôzne sumy peňazí. Aj splácanie dlhov V. M.alovanému súd vyhodnotil ako neprehľadné a s určitosťou nepreukázateľné aké sumy, v akom rozsahu V. M. splatil vo vzťahu ku ktorým svojim pôžičkám. I keď uvádzal a preukazoval, že 700 000 Sk zaplatil žalovanému prevodom z účtu a ďalších 300 000 Sk v hotovosti, to žeby to mala byť pôžička žalobkyne uvádzal až v čase,
keď už na súde bola napadnutá neplatnosť zmluvy o pôžičke. Svedok však preukázať skutočnosť, že vrátil žalovanému 300 000 Sk nevedel, ohľadne toho uvádzal, že nikdy neboli vystavované doklady od žalovaného ohľadne vrátenia peňazí. Poukazoval na to, že aj priebežne vracal žalovanému dlh v splátkach po 50 000 Sk mesačne, pričom ani túto skutočnosť svedok nevedel potvrdiť, pretože vraj ani ohľadne tejto skutočnosti žalovaný žiadny doklad svedkovi nevystavoval. Keďže svedok mal od žalovaného taktiež osobne požičané peniaze, jeho výpoveď ohľadne prevzatia peňazí od žalovaného na vedľajšom parkovisku Správy katastra Banská Bystrica, čo mohlo ísť o prevzatie peňazí z úplne iného právneho vzťahu, nebola podľa názoru súdu preukazom toho, že žalovaný priamo žalobkyni peniaze reálne neodovzdal. Pokiaľ však samotná žalobkyňa umožnila, aby peniaze od žalovaného prevzal V. M., ide už o dohodu nad rámec úpravy zmluvy o pôžičke, čo nemôže mať vplyv na jej platnosť. Vzhľadom na predmet sporu, ktorým je neplatnosť právneho úkony (zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy) ani spôsob splácania pôžičky, či dokonca splatenie celého dlhu nemá právny význam pre posúdenie predmetu sporu. Predmetom skúmania neplatnosti zmluvy o pôžičke musia byť reálne dôvody existujúce ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu XX.XX.XXXX.
16.4. Pre posúdenie platnosti zmlúv za najdôležitejšiu okolnosť považoval súd tú okolnosť, či k podpísaniu zmlúv bola žalobkyňa donútená V. M. alebo nie a teda, či právny úkon bol urobený slobodne a vážne. Ohľadne posúdenia tejto skutočnosti súd posudzoval vzťah žalobkyne a V. M. v čase podpisovania zmlúv. Z pripojeného spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 32P/182/2002 súd zistil, že žalobkyňa sa domáhala úpravy práv a povinností k maloletému synovi N. M.. V návrhu zo dňa 31.05.2002 žalobkyňa uviedla, že maloletý pochádza z mimomanželského vzťahu, pričom otec (V. M.) javí o dieťa záujem, žije vo Fiľakove, ona a maloletým žije v 3-izbovom byte v Banskej Bystrici. Zo správy Okresného úradu v Banskej Bystrici zo dňa 17.07.2002 (čl. 23 spisu) o prešetrení pomerov v rodine dieťaťa vyplynulo, že šetrenie bolo vykonané v popoludňajších hodinách, v čase šetrenia bola prítomná matka, maloletý aj otec, ktorý býva vo Fiľakove. Otec uviedol, že syna navštevuje tak často, ako sa len dá. Rodičia sú schopní rodičovskej dohody. Na pojednávaní dňa 18.07.2002 samotná žalobkyňa uviedla, že maloletý pochádza z mimomanželského vzťahu, s otcom nežili v spoločnej domácnosti, otec o dieťa prejavuje záujem, navštevuje ho podľa jeho časových možností, niekedy aj trikrát do týždňa, dieťa má k otcovi dobrý vzťah, neodmieta ho. Aj otec na pojednávaní 18.07.2002 potvrdil, že s matkou nikdy nežili v spoločnej domácnosti, o dieťa prejavuje záujem, je s ním v kontakte. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 18.7.2002 uviedla, že dlhy, pôžičky nemá, rovnako aj V. M. uviedol, že dlhy nemá, má pôžičku 300 000 Sk v Prvej stavebnej sporiteľni. Súd v tomto konaní rozhodol tak, že maloleté dieťa zveril do výchovy opatery matky a výživné na maloletého stanovil vo výške 1 000 Sk mesačne od 01.08.2002, pričom účastníci sa vzdali práva podať vo veci odvolanie.
16.5. Súd konštatoval, že z celého konania žalobkyne a V. M. v konaní sp. zn. 32P/182/2002, zo žiadneho vyjadrenia nevyplynulo, že by vzťah medzi nimi ako rodičmi bol narušený, právo naopak, z tohto konania vyplýva, že mali dobrý vzťah. V celom spise nie je najmenšia zmienka o tom, žeby ich vzťah bol narušený alebo žeby sa žalobkyňa V. M. bála. Súd preto neuveril tvrdeniam žalobkyne, že V. M. bol voči nej agresívny, žeby ju citovo či fyzicky vydieral a robil na ňu nátlak akýmkoľvek spôsobom (žalobkyňa poukazovala na to, že jej chcel zobrať dieťa) a neuveril ani tvrdeniu žalobkyne, že aj pri uzatváraní zmluvy o pôžičke by V. M. robil na ňu akýkoľvek nátlak, ale uveril výpovedi V. M., ktorý na pojednávaní dňa 24.03.2009 uviedol, že vzťah medzi ním a žalobkyňou bol normálny, nakoľko zakladali firmu a že za účelom získania peňazí formou pôžičky túto uzatvorila žalobkyňa bez toho, aby V. M. žalobkyňu k tomu akýmkoľvek spôsobom nútil. Z ďalších konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica ohľadne úpravy práv a povinností k maloletému však už vyplynulo, že vzťahy medzi rodičmi sa zhoršili a v roku 2006 bol V. M. 31.03.2006 podaný návrh ohľadne zmeny výchovného prostredia, ktorým sa domáhal zverenia maloletého do svojej osobnej starostlivosti. V roku 2006 podala matka dokonca trestné oznámenie na otca, pričom zo zápisnice o trestnom oznámení z 25.08.2006 vyplýva, že v tejto zápisnici už poukazuje na psychický nátlak a vyhrážky ohľadne podpísania zmluvy o pôžičke. Rovnako narušený vzťah medzi rodičmi maloletého je zrejmý aj z ďalších konaní ohľadne úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu (vedené Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 31P/12/2007, 32P/340/2008). Ide však už o konania z času podania žaloby ohľadne určenia neplatnosti zmlúv (žaloba bola podaná 31.08.2006). Je zrejmé, že vo všetkých podaniach už žalobkyňa poukazuje na psychický nátlak a vyhrážky V. M., nakoľko v tom čase už bol realizovaný záloh zo záložnej zmluvy a žalobkyňa stratila vlastníctvo k predmetu záložného práva (byt v A. A., W. cesta XX). Aj z výpovedi žalobkyne v trestnom konaní vyplynulo, že peniaze z pôžičky boli investované do firmy, kde samotná žalobkyňa aj pracovala.
16.6. Čo sa týka výpovede svedkov, ktoré mali preukazovať psychický nátlak V. M. na žalobkyňu pri podpisovaní zmlúv, tieto súd nepovažoval za vierohodné. Svedkyňa V. M., ktorá podala písomné prehlásenie z 30.12.2008 (čl. 190 spisu) napriek tomu, že bola volaná ako svedkyňa a v podstate nemohla mať vedomosť ohľadne toho čoho sa jej svedecká výpoveď mala týkať, v písomnom vyjadrení konkrétne uviedla uvádza, že V. M. nútil žalobkyňu podpísať zmluvu a že táto zmluva mala byť podpísaná a peniaze požičané len na 1 mesiac. Aj výpoveď D. B. z pojednávania 26.05.2009 (čl. 231 spisu) je nevierohodná vzhľadom k tomu, že uviedla že z mobilného telefónu počula ako V.J. kričal na žalobkyňu, aby si pohla na podpis zmluvy, lebo jej ináč rozbije nos a že sa jej tiež vyhrážal, že jej zoberie syna, pričom V. M. mal byť dole v aute. Táto svedkyňa tiež uviedla, že žalobkyňa sa V. M. zrejme bála. Vzhľadom k okolnostiam, ktoré svedkyňa uviedla, že to počula len z telefónu, ktorý žalobkyňa mala držať ďalej od tela, výpoveď tejto svedkyne nie je dôveryhodná.
16.7. Súd tak usúdil, že pokiaľ aj medzi žalobkyňou a V. M. v minulosti boli nezhody, tieto nezhody určite neboli takého závažného rozsahu, žeby sa žalobkyňa V. M. výslovne bála, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že samotná žalobkyňa na pojednávanie dňa 24.03.2009, kedy bol ako svedok vypočutý V. M., prišla s ním spolu v aute, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že samotný V. M. po skončení výsluchu pri odchode z pojednávacej miestnosti sa obrátil na žalobkyňu s tým, či má počkať vonku a na otázku z akého dôvodu prišli spoločným autom žalobkyňa uviedla, že nemala na výber ako prísť. Pojednávanie však bolo vytýčené až na 10:30 a žalobkyňa sa mohla naň dostaviť aj hromadným dopravným prostriedkom resp. so svojou právnou zástupkyňou.
16.8. Na základe vykonaného dokazovania v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4C/198/2006 dospel súd ku konečnému záveru, že v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy vzťahy medzi žalobkyňou a V. M. neboli narušené, žalobkyňa nemala mať aké obavy a v žiadnom prípade vzťah medzi ňou a V. M. nebol vzťahom podriadenosti žalobkyne voči nemu, na základe čoho by V. M. mohol použiť akékoľvek donucovacie prostriedky psychického nátlaku smerujúce k uzavretiu zmlúv. Reálne nebol preukázaný žiadny nátlak. Žalobkyňa vedome na základe vlastnej slobodnej vôle uzatvárala zmluvy s tým, že budú aj v prospech V. M., za účelom spoločného podnikania, preto je v plnom rozsahu zodpovedná za dôsledky vyplývajúce z uvedených zmlúv.
17. Z vyššie uvedeného vyplýva, že už v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 4C/198/2006 bola riešená otázka odovzdania pôžičky žalobkyni ako aj otázka, aký vzťah mali medzi sebou žalobkyňa aj jej vtedajší druh V. M., ktoré súd posudzoval ku dňu uzavretia napadnutých (sporných) zmlúv. Nadriadenými súdmi nebol spochybnený právny záver okresného súdu ohľadom odovzdania finančných prostriedkov žalobkyni, ani záver o tom, že v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy vzťahy medzi žalobkyňou a V. M. neboli narušené, na žalobkyňu nebol vyvíjaný žiaden nátlak aby zmluvy so žalovaným uzavrela. K zrušeniu rozsudku okresného súdu č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009 a rozsudku krajského súdu č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010 Najvyšším súdom SR došlo len preto, že okresný, a teda i krajský súd skúmal platnosť zmluvy iba ako o celku a nerozhodol čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. Najvyšší súd SR uviedol, že žalobkyňa sa pôvodne domáhala rozhodnutia o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie slobodnej vôle podľa § 37 Občianskeho zákonníka, avšak neskôr svoj návrh rozšírila o namietané dôvody neplatnosti právnych úkonov pre neprimeranosť dohodnutej výšky úrokov z omeškania, ktorá má byť v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd však zamietol žalobu o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov (oboch zmlúv), avšak rozhodoval iba o absolútnej neplatnosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka, pričom k prípadnej neplatnosti, hoci len časti zmluvy o pôžičke podľa § 39 sa vyjadril iba hypoteticky, bez konštatovania a odôvodnenia právneho záveru a vo vzťahu k tejto časti rozšíreného návrhu nevykonával nijaké dokazovanie.
18. Súd preto v ďalšom vychádzal zo svojho prv vysloveného právneho záveru a tento vzal za základ pre svoje nové rozhodnutie v danom spore.
19. Aj po vrátení veci okresnému súdu Najvyšším súdom SR na ďalšie konanie žalobkyňa zotrvala na svojich predchádzajúcich tvrdeniach. Naďalej uvádzala, že zmluvy sú neplatné, nakoľko ich podpísala pod nátlakom svojho vtedajšieho druha V. M., že peniaze zo zmluvy o pôžičke jej vyplatené neboli, že pôžičku si zobral V. M., že úroky v zmluve o pôžičke sú neprimerane vysoké. Súd vo veci doplnil dokazovanie, pričom zistil nasledovné:
20. Žalobkyňa naďalej tvrdila, že peniaze jej žalovaným neboli odovzdané. Čo sa týka úrokov dojednaných v čl. III. Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa XX.XX.XXXX, vo výške 3 % mesačne, žalobkyňa uviedla, že tieto úroky v ročnom súhrnne predstavujú 36 %, že podľa jej názoru predstavuje úžeru. Na otázku súdu, či tieto úroky je potrebné chápať ako úroky z pôžičky resp. ako úroky z omeškania resp. ako prípadné iné zmluvné dojednanie žalobkyňa uviedla, že sa k tomu nevie vyjadriť, nakoľko ako doposiaľ uvádzala, zmluvu podpísala pod psychickým nátlakom zo strany svojho bývalého druha p. M.. Nevie si konkrétne spomenúť ani na okolnosti podpísania zmluvy, kde, kedy a za akých okolností zmluvy podpísala. Na doplňujúcu otázku súdu, či si zmluvu o pôžičke predtým ako ju podpísala prečítala, žalobkyňa uviedla, že určite nie.
21. Žalovaný naďalej tvrdil, že peniaze osobne odovzdal žalobkyni za prítomnosti svojho synovca p. K.. Súdu ďalej doložil listinné dôkazy preukazujúce, že s V. M. ako dlžníkom uzavrel dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej dlžníkovi požičal 400 000 Sk na dobu 6 mesiacov, úrok bol dohodnutý vo výške 6% mesačne, pričom na zabezpečenie pohľadávky sa dohodli na zriadení záložného práva, ktorého predmetom bol OMV P. P ako aj dve zmenky, ktorými sa V. M. zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 105 000 Sk (zmenka vystavená dňa 29.10.2002) a sumu 110 000 Sk (zmenka splatná dňa 26.11.2002) /č.l. 478-480 spisu/.
22. Svedok Q.. Q. Švarc uviedol, že si spomína na to, že v minulosti pripravoval a vypracovával zmluvy, ktoré sú predmetom tohto konania. Vtedy zastupoval žalovaného, avšak tento spisový materiál bol v roku 2013 skartovaný. Iné podrobnosti uviesť nevie. Na otázku právneho zástupcu žalobkyne, či si predsa len nespomína na nejaké finále týkajúce sa vypracovania zmlúv napr. na záležitosti týkajúce sa prítomnosti klientov pri podpise zmlúv, odovzdania reálnych súm peňazí, svedok uviedol, že pri najlepšej vôli si na toto jednoducho spomenúť nedokáže, a to aj vzhľadom na odstup času ktorý odvtedy uplynul a vzhľadom na skartáciu materiálov. Na následnú otázku právneho zástupcu žalobkyne, či si nepamätá či by nejakým spôsobom žalobkyňa participovala v procese vypracovania zmlúv, svedok uviedol, že na toto si jednoducho nedokáže spomenúť, keďže napr. v 90.-tych rokoch mal klienta, ktorému vypracovával 50 zmlúv. Nie je teda schopný si spomenúť a dať relevantnú odpoveď na položenú otázku. Uviedol, že môže povedať len toľko, že meno C. mu niečo hovorí, avšak bližšie podrobnosti pri najlepšej vôli uviesť jednoducho nedokáže. Na žiadosť právneho zástupcu žalobkyne súd do zápisnice z pojednávania zaprotokoloval, že svedok sa na predchádzajúcu otázku vyjadril v tom smere, že „meno C. mu niečo hovorí, avšak neprišiel som s ňou do kontaktu“.
23. Súd opätovne vypočul svedka V. M.. Svedok uviedol, že peniaze od žalovaného si požičal on, sám ich aj prevzal pred domom žalobkyne (na parkovisku pri Koimexe) a tieto aj vrátil. Žalobkyňa ručila svojím bytom. Pôžičku splácal žalovanému v splátkach, ktoré nosil v hotovosti alebo ich posielal iným spôsobom, o čom doklady nemá, poslednú splátku poslal žalovanému na účet dňa 03.02.2007. Vyplateniu peňazí prevodom na účet žalovaného dňa 03.02.2007 predchádzalo stretnutie svedka so žalovaným v pizzerii v Banskej Bystrici, kedy svedok odovzdal žalovanému asi 300 000 Sk. So žalovaným sa dohodol, že potom ako mu pošle peniaze, celá záležitosť sa ukončí a žalovaný predpíše byt na žalobkyňu. Ďalej svedok uviedol, že mal od žalovaného aj iné pôžičky, ktoré všetky boli splatené.
24. Z výpovede svedka A. C., syna žalobkyne vyplýva, že V. M. naliehal na žalobkyňu, aby podpísala papier na základe ktorého on dostane peniaze od žalovaného, naliehal na ňu, že ak to nepodpíše, jemu nič nevyjde a z tých peňazí vyrobí ďalšie peniaze. V. M. sa žalobkyni vyhrážal tiež tým, že jej zoberie syna, svedkovho brata. Žalobkyňa takú sumu v živote nepotrebovala. Na otázku súdu, či bol prítomný keď V. M. na jeho mamu naliehal, svedok odpovedal tak, že bol toho prítomný, odohralo sa to v kuchyni v roku 2002. Na ďalšiu otázku súdu svedok uviedol, že matka sa takémuto naliehaniu nemala ako brániť, nakoľko V. M.J. rodinu.
25. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
26. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
27. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
28. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
29. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
30. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
31. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa XX.XX.XXXX dve zmluvy, a to Zmluvu o pôžičke a Záložnú zmluvu. Na základe Zmluvy o pôžičke žalovaný poskytol žalovanej pôžičku 800 000 Sk na dobu od 14.05.2002 do 14.11.2002. Žalobkyňa sa zaviazala pôžičku vrátiť žalovanému najneskôr do 14.11.2002 a pre prípad nesplnenia tejto povinnosti ručila za jej splnenie zriadením záložného práva k nehnuteľnosti v jej vlastníctve na základe záložnej zmluvy, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy o pôžičke. Podľa čl. III. Zmluvy o pôžičke (označený ako úrok z omeškania) sa strany dohodli, že žalobkyňa zaplatí úrok vo výške 3% mesačne zo sumy 800 000 Sk v prípade, že pôžičku nesplatí do 14.11.2002. Po tomto termíne je veriteľ oprávnený uplatniť si záložné právo voči dlžníkovi. Podľa čl. IV bod 1 Zmluvy o pôžičke, žalobkyňa potvrdila, že dňom podpísania zmluvy prevzala pôžičku vo výške 800 000 Sk. Záložná zmluva sa týka bytu č. XX na 3. poschodí obytného domu súp. č. XXXX na W. ceste č. XX v A. A. spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemku. Záložné právo bolo zriadené vo výške poskytnutej pôžičky a predstavuje sumu 800 000 Sk. Na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa (žalovaného) v sume 800 000 Sk z titulu pôžičky záložca (žalobkyňa) dala do zálohu svoju nehnuteľnosť a zriadila k nej záložné právo pre záložného veriteľa. Obe zmluvy obsahujú klauzulu, že účastníci zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli, vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, neuzatvárajú ju v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, na znak čoho ju predpísaným spôsobom podpísali. Podpis dlžníka (žalobkyne) na zmluve bol notársky osvedčený. Tieto skutočnosti medzi stranami sporu sporné neboli.
32. Napriek tomu, že zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že žalobkyňa prevzala sumu 800 000 Sk, tvrdila, že uvedenú sumu neprevzala a ďalej, že zmluvu resp. zmluvy uzavrela pod nátlakom, ktorý bol na ňu vyvíjaný zo strany jej vtedajšieho druha V. M., s ktorým má syna. Žalovaný tieto tvrdenia žalobkyne považoval za nepravdivé.
33. Odovzdanie finančných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke žalobkyni bolo preukázané už v konaní vedenom pod pôvodnou sp. zn. 4C/198/2006, a to svedeckou výpoveďou V. K., ktorý uviedol, že bol so žalovaným na notárskom úrade Banskej Bystrici, kde boli zmluvy podpísané, pričom osobne videl ako žalovaný peniaze odovzdal žalobkyni. Zároveň bolo preukázané, že V. M. u notára nebol prítomný. Pokiaľ V. M. tvrdil, že peniaze zo zmluvy o pôžičke prevzal od žalovaného on sám na vedľajšom parkovisku Správy katastra Banská Bystrica, vzhľadom k tomu, že taktiež mal od žalovaného osobne požičané peniaze, toto jeho tvrdenie ohľadom osobného prevzatia peňazí súd vyhodnotil tak, že mohlo ísť o prevzatie peňazí z úplne iného právneho vzťahu so žalovaným a takéto tvrdenie V. M. nie je preukazom toho, že by žalovaný peniaze neodovzdal priamo žalobkyni. Tvrdenie žalobkyne, že osobne neprevzala peniaze zo zmluvy o pôžičke bolo spochybnené samotnou žalobkyňou, keď na jednej strane tvrdila, že si nepamätá ani len, kde boli zmluvy podpísané (hoci preukázateľne boli podpísané pred notárom), no na druhej strane tvrdila, za peniaze v tom istom čase a na tom istom mieste neprevzala. Tým si vlastne žalobkyňa sa na protirečila.
34. Ani doplneným dokazovaním (po vrátení veci Najvyšším súdom SR) nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že peniaze od žalovaného neprevzala. K tejto otázke bol opätovne vypočutý V. M., ktorého výpoveď sa zhodovala s jeho prvšou výpoveďou, ohľadom ktorej dospel súd v zásade k záveru, že ak aj prevzal od žalovaného nejakú finančnú hotovosť, mohlo ísť o iný zmluvný vzťah medzi svedkom a žalovaným. Žalovaný doložil súdu listinné dôkazy, a to zmluvu o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX a dve zmenky (jedna vystavená dňa XX.XX.XXXX a druhá dňa XX.XX.XXXX), čím mal súd preukázané
tvrdenie žalovaného, že V. M. požičal finančné prostriedky. V nadväznosti na predložené listinné dôkazy tak súd naďalej zastáva svoj prvší záver, že pokiaľ V. M. tvrdil, že prevzal od žalovaného peniaze na vedľajšom parkovisku Správy katastra Banská Bystrica, mohlo ísť o prevzatie peňazí z úplne iného právneho vzťahu so žalovaným. Napriek tomu, že listinné dôkazy sú datované neskorším dátumom než sporná zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalovaným a žalobkyňou, minimálne v prípade zmeniek nie je vylúčené, že tieto boli vystavené až dodatočne, pričom finančné prostriedky mohol žalovaný poskytnúť V. M. už skôr (na spomínanom parkovisku). Ani listinný dôkaz predložený žalobkyňou, z ktorého vyplýva, že z účtu matky V. M. bola na účet žalovaného dňa 02.02.2007 prevedená suma 700 000 Sk (č.l. 495 spisu), ktorý listinný dôkaz podľa žalobkyne potvrdzuje, že peniaze zo spornej zmluvy o pôžičke prevzal resp. pôžičku si zobral V. M. resp. že za ňu pôžičku vyplatil, keďže ich takýmto spôsobom (bezhotovostným prevodom) žalovanému vrátil, podľa názoru súdu toto tvrdenie žalobkyne nepreukazuje. Táto transakcia nie je nijakým spôsobom identifikovaná, nevyplýva z nej, že by malo ísť o vrátenie konkrétnej pôžičky zo zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa XX.XX.XXXX, a teda mohlo ísť o vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých žalovaným V. M. z iného zmluvného vzťahu resp. z iných zmluvných vzťahov. Pokiaľ ide o svedka Q.. Q. M. tento vypovedal k okolnostiam prípravy sporných zmlúv. S istotou potvrdil, že tieto zmluvy vypracoval (to napokon medzi stranami ani nebolo sporné). Pokiaľ však ide o bližšie okolnosti vypracovania zmlúv, nevedel si na ne s odstupom času spomenúť. Nevedel sa teda vyjadriť k otázke, či žalobkyňa participovala pri príprave zmlúv, ani k otázke prítomnosti klientov pri podpise zmlúv. V závere podľa zápisnice, v ktorej je protokolovaná výpoveď svedka, mal uviesť, že „meno C. mi niečo hovorí, avšak neprišiel som s ňou do kontaktu“. Treba však uviesť, že takto svedok odpovedal až na v poradí tretiu položenú otázku právneho zástupcu žalobkyne k okolnostiam vypracovania zmlúv. Vyhodnocujúc celkovú výpoveď svedka súd nenadobudol presvedčenie v tom zmysle, žeby tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa s ním bola u advokáta, keď zmluvy podpisoval, bolo nepravdivé. Svedok totiž jednoznačne neuviedol, že tam žalobkyňa nebola. V spojitosti s výpoveďou samotnej žalobkyne, ktorá v konaní ako pôvodne, tak aj po vrátení veci Najvyšším súdom SR uvádzala, že si nevie konkrétne spomenúť na okolnosti podpísania zmluvy, kde, kedy a za akých okolností zmluvy podpísala, súd považoval za pravdivé tvrdenie žalovaného, ktorého opak bezo sporu ani doplneným dokazovaním nebol preukázaný.
35. Vykonaným dokazovaním súd nepovažoval za preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že zmluvy uzavrela pod nátlakom. Súd poukazuje na svoje predchádzajúce zistenia a právny záver, keď nebol preukázaný reálny nátlak V. M. na žalobkyňu pri samotnom uzatvorení sporných zmlúv, keďže nebol prítomný ani u advokáta ani u notára. Rovnako nebolo ani preukázané, žeby v čase uzatvárania zmlúv vzťahy medzi nimi boli narušené. Naďalej tak platia závery súdu konštatované v bode 16.4. až 16.8. tohto odôvodnenia. Tieto neboli vyvrátené ani doplneným dokazovaním, keď súd ako svedka vypočul syna žalobkyne A. C., ktorý uviedol, že V. M. naliehal na žalobkyňu, aby podpísala papier na základe ktorého on dostane peniaze od žalovaného, vyhrážal sa jej tým, že jej zoberie syna, svedkovho brata. Súd túto svedeckú výpoveď pokladal za nevierohodnú, a to vzhľadom k tomu, že svedok v čase keď došlo k podpisu zmlúv a tomu predchádzajúcemu údajnému nátlaku V. M. na žalobkyňu jednak mal len 14 rokov a jednak z dôvodu, že je celkom prirodzené, že svedok, v tom čase maloleté dieťa žijúc s matkou v spoločnej domácnosti, po celé tie roky zdieľal matkine obavy súvisiace s bytom, ku ktorému stratila vlastnícke právo a mohol si tak osvojiť tiež jej tvrdenia, postoje, vyjadrenia (vrátane jej tvrdenia o nátlaku). Zvlášť však táto svedecká výpoveď je v rozpore so zisteniami súdu zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32P/182/2002 (pozn. súdu, návrh na úpravu práv a povinností k maloletému synovi N. M. podala žalobkyňa dňa 31.05.2002, t.j. po uzavretí sporných zmlúv) z ktorého nevyplýva, žeby žalobkyňa a V. M. ku dňu uzavretia sporných zmlúv mali mať narušený vzťah, zo žiadneho vyjadrenia žalobkyne nevyplýva, že by sa bála, že jej V. M. zoberie syna (čo tvrdil svedok). Rodičia boli schopní i rodičovskej dohody. Pokiaľ by bol ich vzťah v relevantnom čase narušený, nesporne by sa to odrazilo práve v tomto konaní týkajúcom sa ich maloletého syna.
36. Vzhľadom k tomu, že na základe vykonaného dokazovania považoval súd za preukázané, že peniaze zo zmluvy o pôžičke boli vyplatené žalobkyni a za preukázané, že žalobkyňa zmluvy neuzavrela pod nátlakom, dospel súd k záveru, že obe zmluvy boli uzavreté platne.
37. Ďalej sa súd zaoberal námietkou žalobkyne ohľadom čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke, a to úroku dojednaného v článku III., ktorý úrok podľa názoru žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa prvej vety článku III. zmluvy o pôžičke sa účastníci zmluvy dohodli, že dlžník je povinný zaplatiť 3% mesačne zo sumy 800 000 Sk v prípade, že uvedenú pôžičku nesplatí do 14.11.2002. Vzhľadom na
označenie článku III. Zmluvy o pôžičke, ktorý hovorí o úroku z omeškania, ako aj vzhľadom na Záložnú zmluvu, v ktorej je výslovne uvedené, že pôžička je poskytnutá bezúročne na dobu do 14.11.2002 (čl. III), má súd zato, že medzi zmluvnými stranami išlo o zmluvnú úpravu úroku z omeškania a nie o dojednanie zmluvného úroku z pôžičky prípadne inej sankcie. K charakteru tohto zmluvného dojednania sa nevedela vyjadriť ani samotná žalobkyňa. Keďže však z celkového kontextu tohto dojednania vyplýva, že žalobkyňa je povinná platiť tento úrok až v prípade, že pôžičku nesplatí do 14.11.2002 (t.j. v lehote splatnosti), táto zmluvná povinnosť zodpovedá zákonnej úprave úroku z omeškania obsiahnutej v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu.
38. V nadväznosti na prijatý právny záver, že v článku III. zmluvy o pôžičke je upravený úrok z omeškania, súd sa ďalej zaoberal jeho výškou, keďže žalobkyňa tvrdila že ide o úrok neprimeraný. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis, ktorým je Nariadenie Vlády č. 87/ 1995 Z.z. Vzhľadom k tomu, že k omeškaniu s plnením peňažného dlhu žalobkyne mohlo dôjsť najskôr dňa 15.11.2002 (deň po splatnosti pôžičky), výška úrokov z omeškania sa podľa prechodného ustanovenia § 10a nariadenia riadi podľa predpisov účinných do 31. 12. 2008. Podľa tejto právnej úpravy predstavovala výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby stanovenej NBS platnej ku dňu, keď omeškanie s plnením peňažného dlhu vzniklo. Ku dňu vzniku omeškania v danom prípade bola diskontná sadzba stanovená NBS vo výške 8%, a teda dvojnásobok diskontnej sadzby predstavuje výšku 16%. Keďže medzi zmluvnými stranami bol dojednaný úrok z omeškania vo výške 3% mesačne, čo predstavuje 36% ročne, súd dospel k záveru, že zmluvné dojednanie o úroku z omeškania v článku III. zmluvy o pôžičke je v časti presahujúcej 16% ročne dojednané neplatne, keďže právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku neumožňuje výšku úroku z omeškania si dohodnúť odlišne od zákonnej úpravy. Vzhľadom na uvedené súd čiastočne podanej žalobe vyhovel a určil, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom dňa XX.XX.XXXX, v čl. III., podľa ktorého dlžník je povinný zaplatiť 3% mesačne zo sumy 800 000 Sk, je v časti presahujúcej úrok z omeškania vo výške 16% ročne, neplatná.
39. Úrok z omeškania má v chápaní Občianskeho zákonníka sankčnú povahu a je súčasťou občianskoprávneho zodpovednostného systému. V prípade, ak je dlžník v omeškaní, veriteľ má právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úrok z omeškania. Právo veriteľa na úrok z omeškania vyplýva priamo zo zákona a nemusí byť súčasťou zmluvy. Pokiaľ však zmluvné strany do zmluvy zahrnú aj dojednanie o úroku z omeškania (ktorý ale musí byť v súlade so zákonnou výškou), keďže nejde o podstatnú náležitosť zmluvy, takúto zmluvnú úpravu možno oddeliť od ostatných zmluvných dojednaní. Preto konštatovaná čiastočná neplatnosť zmluvy o pôžičke nemá vplyv na platnosť zmluvy o pôžičke ako celku a ani na platnosť záložnej zmluvy ako celku. Súd preto vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol.
40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 ods. 1 CSP (v zmysle zásady úspechu a neúspechu) a žalovanému, ktorý mal vo veci väčší úspech, priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,14 %. Súd pritom vychádzal z toho, že žalobkyňa v konaní uplatnila dva samostatné nároky, a to neplatnosť Záložnej zmluvy, kde bola v plnej miere neúspešná (100 %) a neplatnosť Zmluvy o pôžičke, kde bola čiastočne úspešná (46,86 % úspech; 53,14 % neúspech). V prípade neplatnosti Zmluvy o pôžičke súd posudzoval úspech žalobkyne podľa toho, čo mala na základe Zmluvy o pôžičke žalovanému plniť, t.j. 800 000,- Sk plus úrok z omeškania vo výške 36% ročne od 15.11.2002 do dňa vyhlásenia rozsudku, čo predstavuje sumu 5 108 953,42 Sk (100 %), a teda by neplnila, ak by bolo jej žalobe vyhovené a podľa toho, čo v zmysle tohto rozhodnutia považoval súd za oprávnený nárok zo Zmluvy o pôžičke, t.j. 800 000,- Sk plus úrok z omeškania vo výške 16% ročne od 15.11.2002 do dňa vyhlásenia rozsudku, čo predstavuje sumu 2 715 090,41 Sk (53,14 %). V nadväznosti na uvedené tak úspech žalobkyne v konaní predstavoval 0% pri Záložnej zmluve a 46,86% pri Zmluve o pôžičke. Úspech žalovaného predstavoval 100% pri Záložnej zmluve a 53,14% pri Zmluve o pôžičke. Nakoľko v danom spore išlo o posúdenie dvoch samostatne uplatnených nárokov, súd úspech strán sporu spriemeroval a vydelil dvomi, a teda celkový úspech žalobkyne v konaní predstavoval 23,43 % a celkový úspech žalovaného 76,57 %.
41. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP) v nadväznosti na ich vyčíslenie žalovaným.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom Okresného súdu Brezno na Krajský súd v Banskej Bystrici (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.