Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4To-110-2017.pdf
PDF · 96.68 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/110/2017
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému E. C., stíhaného pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/46/2016 zo dňa 22.03.2017, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 26.októbra 2017 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/46/2016 zo dňa 22.03.2017 v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I bol obžalovaný E. C. postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 15.11.2016 sp. zn. 2Pv 334/15/1101, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
dňa 12.09.2015 nastúpil do taxíka poškodeného Y. H. s tým, že chce odviesť na parkovisko medzi ulicami Staromestská a F. v Bratislave, pričom v čase medzi 03.00 hod. a 03.15 hod. po príchode na parkovisko obvinený poškodenému povedal, nech ho počká , že ide za kolegom a potom pôjde ďalej taxíkom na letisko, po približne troch minútach sa obvinený vrátil s tým, že kamarát mu má vrátiť 200,- Eur, ale má len 500,-Eur bankovku a požiadal poškodeného, aby mu požičal 300,-Eur s tým, že následne 500,-Eur bankovku od kamaráta po ceste rozmení a poškodenému vráti 300,-eur a zaplatí cestovné za taxík, na čo poškodený obvinenému dal 300,-Eur, obvinený peniaze vzal a odišiel na neznáme miesto, pričom sa už späť k vozidlu nevrátil, čím spôsobil poškodenému Y. H. celkovú škodu vo výške 312,-Eur, z toho 300,-eur ponechaním si finančnej hotovosti a 12,- Eur nezaplatením prepravy taxíkom,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. bol poškodený Y. H. odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote prokurátor, ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním. V odvolaní namieta nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvého stupňa. Poukazuje na skutočnosť, že rozpory vo výpovediach poškodeného boli v detailoch, neboli zásadné a mohli byť spôsobené jeho vyšším vekom v čase spáchania skutku, ako aj časovým odstupom medzi jednotlivými výpoveďami. Podstatné však je to, že výpoveď poškodeného nebola menená v podstatných častiach a to akým spôsobom mal obžalovaný skutok spáchať a aká škoda mu bola spôsobená. Poukazuje tiež na to, že po spáchaní skutku sa poškodený ihneď dostavil na útvar PZ,
za účelom podania trestného oznámenia na neznámeho páchateľa. Obžalovaného predtým poškodený nepoznal s tým, že obžalovaný bol poškodeným následne stotožnený na podklade vykonanej rekognície ako osoba, ktorá si od neho vypýtala hotovosť vo výške 300,- euro. Napokon obžalovaný taktiež potvrdil, že v inkriminovaný deň sa viezol v taxíku poškodeného, z ktorého odišiel bez zaplatenia. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 317 ods.1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a zistil, že podané odvolanie prokurátora je dôvodné.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Podľa § 321 ods.1 písm. a/ Tr. por. odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutému výroku rozsudku predchádzali.
Podľa § 317 ods. 1 veta druhá Tr. por. na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne odvolací súd len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.
Odvolací súd konštatuje, že dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku bolo zistenie podstatnej chyby konania pred súdom prvého stupňa, ktorá napadnutému rozsudku predchádzala a ktorá mala zásadný vplyv na vydané meritórne rozhodnutie okresného súdu.
K tejto podstatnej chybe konania došlo na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.03.2017 pri výsluchu svedka - poškodeného Y. H., keď samosudca po skončení výsluchu poškodeného procesnými stranami sám, bez návrhu procesnej strany zasiahol do ukončeného výsluchu a postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. per analogiam v spojení s § 2 ods. 11 Tr. por. začal z vlastnej iniciatívy odstraňovať rozpory vo výpovedi poškodeného na hlavnom pojednávaní s výpoveďami poškodeného, ktoré boli realizované v prípravnom konaní. Samosudca týmto aktívnym spôsobom, ktorý nemá zákonnú oporu v Trestnom poriadku, preniesol časť výpovedí poškodeného, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní, do dokazovania na hlavnom pojednávaní a následne, práve na podklade rozporov, ktoré zistil svojou aktívnou činnosťou, neuveril výpovedi poškodeného a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Samosudca takýmto aktívnym postupom pri výsluchu poškodeného porušil ustanovenie § 264 ods. 1 Tr. por., pričom práve toto porušenie zákona malo zásadný vplyv pre vydanie oslobodzujúceho rozsudku. Vzhľadom k tomu, že táto chyba konania má povahu podstatnej (zásadnej) chyby, nakoľko výrazne ovplyvnila to, že okresný súd vyniesol vo veci oslobodzujúci rozsudok, musel k nej odvolací súd prihliadnuť aj napriek tomu, že nebola odvolateľom vytýkaná (§ 317 ods. 1 veta druhá Tr. por.). Zásadné porušenie ustanovenia § 264 ods. 1 Tr. por., ktoré malo následne reálny vyplyv na meritórne rozhodnutie súdu totiž napĺňa dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., nakoľko v takomto prípade je rozhodnutie súdu založené aj na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že porušenie ustanovenia § 264 ods. 1 Tr. por. môže napĺňať konštatovaný dovolací dôvod možno vyvodiť aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo 26/2013 zo dňa 18.06.2013).
Podľa § 264 ods. 1 Tr. por. ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach.
Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ svedok vypovedá na hlavnom pojednávaní, potom jeho svedecké výpovede vykonané v prípravnom konaní možno „preniesť“ čítaním do dokazovania na hlavnom pojednávaní len výnimočne a to iba za splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení. Na
to, aby mohla byť v zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. čítaná na hlavnom pojednávaní výpoveď svedka (alebo jej časť) musia byť splnené dve základné podmienky. Prvou je skutočnosť, že podľa názoru niektorej procesnej strany vypovedá svedok na hlavnom pojednávaní odlišne od svojej výpovede uskutočnenej v prípravnom konaní a druhou je to, že procesená strana zároveň podá návrh na predloženie skoršej výpovede svedka na vysvetlenie rozporov v jej výpovediach. Toto sú dva základné procesné predpoklady na to, aby sa vôbec mohlo pristúpiť k čitaniu výpovede svedka, ktorá bola uskutočnená v prípravnom konaní. Navyše ustanovenie § 264 ods. 1 Tr. por. je svojou povahou fakultatívne (použitie slova „môže“), čo znamená, že k prečítaniu predchádzajúcej výpovede svedka nemusí prísť ani v prípadoch, ak sú splnené spomenuté dve zákonné podmienky. Aj táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu zvýrazňuje to, že súd by mal pri svojom rozhodovaní o podanej obžalobe zásadne vychádzať z výpovedí osôb, ktoré boli realizované v dokazovaní na hlavnom pojednávaní s tým, že dokazovanie vykonané v prípravnom konaní (pokiaľ ide o svedecké výpovede) by sa do dokazovania na hlavnom pojednávaní malo prenášať len v obmedzenom rozsahu.
Z ustanovenia § 264 ods. 1 Tr.por. možno vyvodiť aj to, že tu zákonodarca nepočíta s aktívnou účasťou samosudcu, resp. predsedu senátu, ale priestor na odstraňovanie prípadných rozporov vo výpovedi svedka ponecháva výhradne procesným stranám a je len a výhradne na ich rozhodnutí, či toto svoje oprávnenie (ide o právo nie o povinnosť strán odstraňovať rozpory vo výpovedi svedka) podať návrh na odstraňovanie rozporov vo výpovedi svedka využijú alebo nevyužijú. To platí o to viac a bezvýhradne za situácie, ak ide o svedka, ktorého vypočuť na hlavnom pojednávaní navrhli procesné strany.
V tomto smere krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 26/2013 zo dňa 18.06.2013, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že podľa § 264 ods. 1 Tr. por. je možné svedkovi zápisnicu o jeho skoršej výpovedi predložiť len na návrh prokurátora, obžalovaného alebo jeho obhajcu. Ak takýto návrh zo strany procesnej strany nebol podaný a súd aj napriek tomu (iniciatívne) postupoval podľa § 264 ods. 1 Tr. por. ide o „neprípustný a kontradiktórnemu charakteru výsluchu odporujúci zásah samosudcu do dokazovania, respektíve výsluchu svedka navrhnutého obžalobou“. Najvyšší súd SR by akceptoval takýto aktívny postup samosudcu iba ako výnimku a to len pre prípad, že o vykonaní výsluchu svedka rozhodol súd bez návrhu procesnej strany.
Krajský súd si uvedené závery najvyššieho súdu osvojil a pokiaľ okresný súd aktívne pristúpil k postupu podľa § 264 ods. 1 Tr. por. a to bez návrhu procesnej strany s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 11 Tr. por., tak postupoval zjavne nesprávne, nakoľko pri výpovedi poškodeného Y. H. nešlo evidentne o dôkaz, ktorý by strany nenavrhli.
Krajský súd pripomína súdu prvého stupňa, že možnosť súdu vstúpiť do dokazovania aj z vlastnej iniciatívny (§ 2 ods. 11 Tr. por.) rozhodne nie je možné chápať tak, že súd je predĺženou rukou, či pomocníkom procesnej strany, ktorej iniciatívne doplní alebo dotvorí dokazovanie tak, aby to bolo v jej prospech a to aj za situácie, keď procesné strany môžu, ale nevyužívajú svoje oprávnenia (napríklad oprávnenie v zmysle § 264 ods. 1 Tr. por.). Dôkazné bremeno v konaní pred súdom ťaží prokurátora, ktorý je povinný aktívne viesť dokazovanie na hlavnom pojednávaní (tejto povinnosti zodpovedá právo obžalovaného viesť aktívne svoju obhajobu a využívať aj svoje práva dané jej zákonom v dokazovaní na hlavnom pojednávaní), pričom povinnosťou súdu je len spravidlivo rozhodnúť, teda posúdiť, či prokurátor uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno (v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. majú povinnosť dokazovať a objasňovať rozhodné skutkové okolnosti len orgány činné v trestnom konaní, ale nie aj súd). Ak by sa prijal názor súdu prvého stupňa, že si môže alebo má v dokazovaní na hlavnom pojednávaní „všetko urobiť sám“, t. j. aj iniciatívne odstraňovať možné rozpory vo výpovedi svedka, išlo by o zjavné porušenie rovnosti strán v konaní pred súdom (§ 2 ods. 14 Tr. por.). Takéto poňatie kontradiktórneho trestného procesu je neakceptovateľné. Súd by preto mal využívať svoje oprávnenie na aktívny vstup do dokazovania len v nevyhnutných prípadoch, zdržanlivo a len na objasnenie určitých dielčích otázok, či len na určité upresnenie skutkových okolností. Celkom určite by však súd nemal aktívne vstupovať (odstraňovaním rozporov z vlastnej iniciatívy) do výsluchu svedka, ktorého navrhli strany a ktorého strany aj na hlavnom pojednávaní vypočúvajú.
V osobe poškodeného išlo o svedka obžaloby, ktorého prokurátor navrhol vypočuť na hlavnom pojednávaní už v písomne podanej obžalobe. Návrh na vypočutie poškodeného na hlavnom pojednávaní podala následne aj obhajoba osobitným prípisom (č. l. 156). Išlo teda výhradne o svedka, ktorého navrhli
vypočuť procesné strany a preto základnú zásadu trestného konania uvedenú v ustanovení § 2 ods. 11 Tr. por. tu nie je možné aplikovať.
Vzhľadom k dôkazným návrhom procesných strán v danej trestnej veci, bol poškodený vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 22.03.2017, keď najskôr bol riadne poučený o svojich právach a následne sa pri výsluchu poškodeného postupovalo v súlade s ustanovením § 261 ods. 3 Tr. por. Teda poškodený mal možnosť súvisle opísať podstatné skutkové okolnosti a následne mali procesné stany (prokurátor, obhajca a obžalovaný) priestor na to, aby aktívne kládli poškodenému otázky, čo aj využili. Do tohto momentu bol výsluch poškodeného na hlavnom pojednávaní vykonaný v súlade so zákonom a fakticky skončil výsluchom poškodeného zo strany obžalovaného. Procesné strany ďalej nemali žiadne návrhy, pripomienky k výpovedi poškodeného a preto mal súd výsluch poškodeného ukončiť. Ako už bolo uvedené vyššie, výsluch poškodeného neskončil, nakoľko samosudca aktívne (bez návrhu procesnej strany) začal predkladať poškodenému časti zápisníc z prípravného konania, v ktorých mal podľa samosudcu vypovedať inak, než na hlavnom pojednávaní. Možno len zopakovať, že táto časť výsluchu poškodeného (tzv. odstaňovanie rozporov), ktorú iniciatívne realizoval samosudca bola vykonaná v rozpore so zákonom (v rozpore s ustanovením § 264 ods. 1 Tr. por.) a preto k tejto časti výsluchu nebude možné v ďalšom priebehu konania prihliadať.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 22.03.2017 je pritom zrejmé, že samosudca si bol vedomý, že nemôže sám iniciatívne (bez návrhu procesnej strany) odstraňovať rozpory vo výpovedi poškodeného postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por., nakoľko postupoval podľa § 264 ods. 1 Tr. por. per analogiam, t. j. za použitia analógie. Samosudca bližšie v napadnutom rozsudku nevysvetlil, z čoho vychádzal, keď dospel k záveru, že je tu možné využitie analógie.
Odvolací súd sa nestotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že odstraňovanie rozporov vo výpovedi svedka Vladimíra H. zo strany súdu je možné za použitia analógie ustanovenia § 264 ods. 1 Tr. por. Použitie analógie je síce v trestnom práve procesnom prípustné, avšak analógiu možno použiť len tam, kde možno skutočne hovoriť o medzere v zákone, o podobnosti prípadu v zákone neriešeného s konkrétnym ustanovením zákona. Analógia teda predstavuje nachádzanie práva (dotváranie práva, či vypĺňanie medzier v práve) a to v oblasti mimo rozsah pojmu a to tak, že spája právne následky konkrétnych v zákone uvádzaných noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia. Od analógie je však nutné odlíšiť argumentum a contrario (dôkaz opaku) s tým, že argumentum a contrario odmieta spojiť právne následky s určitým skutkovým stavom a to práve preto, že nie sú predmetom výslovnej právnej úpravy. Použitie analógie teda vylučuje argumentum a contrario. Jeho možné použitie teda v konkrétnom prípade vypovedá o tom, že analógia nie je prípustná.
Nielen z jazykového vyjadrenia, ale aj z účelu ustanovenia § 264 ods.1 Tr. por. je zrejmé, že odstraňovať rozpory vo výpovedi svedka možno len na návrh procesnej strany a za predpokladu, že sa svedok odchýli od svojej skoršej výpovede. Z ustanovenia § 264 ods. 1 Tr. por. za použita argumentu a contrario možno vyvodiť, že predložiť skoršiu výpoveď svedkovi na vysvetlenie rozporov neprichádza do úvahy, ak nebol na takýto postup daný návrh procesnej strany, respektíve, ak sa svedok neodchyluje od svojej skoršej výpovede. Analógia tu preto neprichádza vôbec do úvahy, nakoľko tu zjavne nejde o medzeru v zákone, či mlčanie zákonodarcu, ale ide o evidentné odmietnutie zákonodarcu spojiť právne následky predpokladané v ustanovení § 264 ods. 1 Tr. zák. aj s aktívnym (iniciatívnym) postupom konajúceho súdu. Pasivitu procesných strán pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní, respektíve ich cielené nevyužitie práva na podanie návrhu v zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. nie je možné nahrádzať aktivitou súdu a tvrdiť, že tu ide o situácie vyslovene v zákone neuvedené, t. j. ide tu o mlčanie zákonodarcu, ktoré možno preklenúť analógiou. Práve naopak, ustanovenie § 264 ods. 1 Tr. por. má zákonodarcom predpokladané následky v tom, že ak nebudú splnené podmienky v ňom uvedené, potom sa predchádzajúce výpovede sveka na hlavnom pojednávaní nevykonajú a súd bude musieť rozhodnúť len na poklade dôkazov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Ustanovenie § 264 ods. 1 Tr. por. je tu preto zákonodarcom ucelené, jasne formulované a za použitia arugumentu a contrário je možné aj zistiť, kedy sa podľa tohto ustanovenia nesmie postupovať. Absenciu návrhu procesnej strany v zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. nie je možné zamieňať, či stotožňovať s mlčaním zákonodarcu, či s medzerou v zákone.
V ďalšom priebehu konania v konaní pred súdom prvého stupňa neprichádza do úvahy opätovné vypočúvanie poškodeného Y. H., nakoľko, ako už bolo uvedené, jeho výsluch bol realizovaný zákonne a chybou je postihnutá len tá časť výsluchu, ktorá sa týkala odstraňovania rozporov zo strany samosudcu.
Takáto procesná chyba je neodstrániteľná a preto pri opätovnom hodnotení dôkazov nebude možné prihliadať na tú časť výsluchu poškodeného v rámci ktorej samosudca iniciatívne odstraňoval rozpory vo výpovedi poškodeného (takýto procesný postup vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/26/2013 zo dňa 18.06.2013). Alebo povedané inak, súd prvého stupňa pri opätovnom rozhodovaní bude vychádzať z toho, akoby nikdy k odstraňovaniu rozporov poškodeného na hlavnom pojednávaní nebolo z jeho strany došlo a bude vychádzať tiež z toho, že procesné strany nedali návrh na odstraňovanie rozporov vo výpovedi poškodeného. Podanie takéhoto procesného návrhu zo strany niektorej procesnej strany už ani nie je možné, nakoľko opätovný výsluch poškodeného neprichádza do úvahy a právo podať návrh v zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. mali procesné strany zachované pri výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 22.03.2017, ktoré však nevyužili.
Vzhľadom k tomu, že došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku, bude sa musieť okresný súd pred opätovným vyhodnotením dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, zákonným spôsobom zaoberať aj dôkaznými návrhmi obžalovaného, ktoré podal v rámci svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní (č. l. 183). Pokiaľ súd týmto dôkazným návrhom nevyhovie a nedoplní dokazovanie, bude musieť presvedčivým spôsobom (buď v zápisnici o hlavnom pojednávaní, alebo v odôvodnení rozsudku) vysvetliť prečo sa tak stalo.
Nad rámec uvedeného krajský súd uvádza, že sa nestotožňuje s úvahou okresného súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku, že uznanie viny v situácii, keď proti sebe stoja len dve protichodné tvrdenia je celkom výnimočné. Práve naopak, je celý rad trestných činov, ktoré sú spáchané za situácie, že okrem obžalovaného a poškodeného nebol nikto iný prítomný a neboli zistené ani žiadne iné dôkazy a napriek tomu došlo k výroku o vine (takáto situácia je pomerne častá napríklad pri trestnom čine znásilnenia, nebezpečného vyhrážania a podobne). Zásada in dubio pro reo totiž znemaná „v pochybnostiach v prospech obvineného“ a nie „v prípade rozporov vo výpovediach v prospech obvineného“. Pochybnosti tu nemožno mechanicky stotožňovať s rozpormi vo výpovediach.
Uplatnenie zásady in dubio pro reo je preto namieste len v prípadoch, ak súd po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí, alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však súd po vyhodnotení takejto dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí, alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady in dubio pro reo, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002).
Odvolací súd v tomto smere pripomína, že ani prípadné, do určitej miery rozporné výpovede jednej a tej istej osoby automaticky neznamenajú pochybnosti, respektíve dôvodné pochybnosti, ktoré by mohli alebo mali spôsobovať nedôveryhodnosť výpovede. Krajský súd upozorňuje, že je pomerne bežným, že svedkovia (ako aj obžalované osoby) vypovedajú v trestnom konaní opakovane, pričom takmer nikdy nie sú výpovede tej istej osoby úplne identické. Takmer vždy opakovane vypovedajúca osoba niečo, čo uvádzala v predchádzajúcej výpovedi, zabudne spomenúť, prípadne, už tomu neprikladá dôležitosť, respektíve si dodatočne spomenie na niečo, čo v predchádzajúcej výpovedi neuviedla. To súvisí aj s okolnosťami výpovede, keď osoba vypovedajúca napríklad bezprostredne po spáchaní skutku môže byť pri výpovedi unavená, vystrašená a podobne. Rovnako tak je nevyhnutné skúmať, či prípadné rozpory vo výpovedi tej istej osoby sú skutočne zásadné (podstatné), nakoľko rozpory len v určitých, pre skutkové okolnosti nepodstatných detailoch, nemusia byť významené pre celkové posudzovanie vierohodnosti vypovedajúcej osoby. Alebo povedané inak, podstatou výpovede svedka je popísanie rozhodných skutkových okolností zo spáchania ktorých bola na určitú osobu podaná obžaloba (konanie a následok) a preto je nutné sústrediť pozornosť najmä na to, či v týchto rozhodujúcich skutkových okolnostiach dochádza k zásadným, či podstatným odlišnostiam v jej výpovediach, respektíve, či ide len o nepodstatné skutočnosti. Skutočnosť, že súd prvého stupňa „našiel“ vo výpovediach poškodeného nejaké rozpory ešte neznamená, že ide o rozpory zásadné (napokon súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku bližšie nevysvetlil, prečo zistené rozpory považuje za zásadné) a ani neznamená, že je nutné ihneď označiť výpoveď poškodeného za nedôveryhodnú. To, že svedok vypovedá stále zhodne (identicky) automaticky neznamená, že vypovedá pravdivo a to, že svedok nevypovedá identicky ešte automaticky neznamená, že klame.
S poukazom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, pričom v ďalšom priebehu konania bude okresný súd viaznaný právnym názorom krajského súdu, ktorý bol vyslovený v tomto uznesení (§ 327 ods. 1 Tr. por.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.