Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_10Co-231-2017.pdf
PDF · 105.75 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/231/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: F. Q., nar. XX.X.T., bytom E. XXX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o určenie neprijateľných zmluvných podmienok zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 9Csp/66/2016-68 zo dňa 19. apríla 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie ponecháva n e d o t k n u t ý vo výroku (III.) o čiastočnom zamietnutí žaloby.
Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Východiskovo okresný súd vyslovil prípustnosť zvolenej určovacej žaloby s poukazom na § 137 písm. d/ CSP, ako i § 3 ods. 3 a 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 298 CSP. V danej spojitosti konštatoval, že stotožnenie sa s argumentáciou žalovaného by predstavovalo obmedzenie prístupu spotrebiteľa k aktívnej ochrane jeho práv vyplývajúcich zo spotrebiteľského práva a obmedzovalo by ho iba na pasívnu ochranu práv, t.j. mohol by sa brániť iba v rámci žalôb týkajúcich sa nárokov zo spotrebiteľského práva, ktoré by smerovali voči nemu. 2.Nadväzne súd prvej inštancie ustálil (podrobne sa venujúc jednotlivých charakteristickým pojmom/ znakom spotrebiteľskej zmluvy), že dotknutá zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500125295 zo dňa 30.7.2015 (ďalej len „zmluva“) je zmluvou spotrebiteľskou, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať žalovanému v 42 splátkach pri výške mesačnej splátky 46,99 eur, pričom dátum prvej splátky úveru a konečnej splatnosti úveru sa nachádza iba v samotnom oznámení veriteľa o schválení úveru. V žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, ktorú podpísala žalobkyňa dňa 29.7.2015 tieto údaje absentujú. Celková čiastka úveru, ktorú mala žalobkyňa titulom predmetného úveru zaplatiť predstavovala 2.123,58 eur pri RPMN 25,42 %, priemernej RPMN za úver vo výške 37,67 % a úrokovej sadzbe úveru vo výške 17,40 %.
3.Spolu (v ten istý deň) s predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu uzatvorila žalobkyňa so žalovaným aj spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu č. 8500125295 a súčasne dohodu o zrážkach zo mzdy (a iných príjmov) dlžníka č. 8500125295. Súd prvej inštancie sa preto následne venoval otázke, či sú dané dôvody na vyslovenie neplatnosti predmetnej spotrebiteľskej rozhodcovskej
zmluvy a dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka z dôvodu ich právneho posúdenia ako neprijateľných zmluvných podmienok. Pokiaľ ide o posúdenie neprijateľnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, poukázal na to, že o rozhodcovskú zmluvu, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (v súdenej veci žalovaného), spotrebiteľ (žalobkyňa) by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu (napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp.zn. 10CoE/153/2011, resp. 10CoE/230/2011). Inými slovami, i z pohľadu právnej vedy (Kristián Csach) je pre spotrebiteľa rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami (porovnaj Štandardné zmluvy, str. 214, vydávateľ Alex Čeněk, 2010). Z uvedeného teda možno vyvodiť, že aj v prípade, ak ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva pre neho transparentný štátny všeobecný súd. Je teda zjavné, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne/individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je potrebné tiež poukázať na to, že poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity, a to aj pre súkromno-právnu sféru arbitrov. Ide totiž o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmov osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí, a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovské zmluvy rozhodne nemôžu predstavovať určité pasce pre spotrebiteľov, za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie, prípadne obchádzania spravodlivosti, ktorú môžu poskytnúť spotrebiteľovi všeobecné súdy. Z výpovede žalobkyne mal súd prvej inštancie preukázané, že zástupkyňa žalovaného náležite nevysvetlila žalobkyni význam rozhodcovskej zmluvy, rozdiel zásad rozhodcovského konania a zásad občianskeho súdneho konania, reálne jej nepredstavila pravidlá, podľa ktorých sa vedie rozhodcovské konanie a nedala jej po preukazateľnom poučení možnosť výberu rozhodnúť sa. Za notorietu okresný súd označil, že získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajne individuálne vyjednanie má kampaňovitý charakter bez toho, že by sa dodávatelia zmieňovali o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13 EHS, podľa ktorého zmluvná podmienka, ktorá nie je individuálne dojednaná sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Súdny dvor EÚ dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na úroveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života. Zároveň súd prvej inštancie pripomenul § 53a Občianskeho zákonníka, upravujúci podmienky, ktoré zákon označuje ako neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa, a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Uvedené ustanovenie vyjadruje snahu zákonodarcu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi, keď spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich právnický jazyk a ich rozsiahlosť, drobnosť písma, nemá možnosť či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. V súdenej veci prípadné individuálne dojednanie žalobkyne so žalovaným ohľadne rozhodcovskej zmluvy nedáva zmysel aj z toho pohľadu, že žalobkyňa by sa ako spotrebiteľka dojednala na rozhodcovskom konaní pred Rozhodcovským súdom v Bratislave, resp. v Žiline, keď bydlisko samotnej žalobkyne je v R., na základe čoho by príslušným na prejednanie prípadných sporov zo spotrebiteľskej zmluvy bol Okresný súd Ružomberok. Podľa názoru súdu neobstojí skutočnosť, že v bode 2. predmetnej rozhodcovskej zmluvy je vyhlásenie veriteľa o tom, že uzavretie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom a ani iného zmluvného vzťahu medzi nimi, ako aj to, že dlžník nie je povinný prijať návrh tejto spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom vyhlasuje, že o tejto skutočnosti bol veriteľom jasne a zrozumiteľne informovaný. Z takéhoto nekalého konania potom nemôže žalovaný odvodzovať svoje práva a získavať neprimerané výhody vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľke. Taktiež neudržateľnou je argumentácia žalovaného o tom, že žalobkyňa mohla od predmetnej rozhodcovskej zmluvy odstúpiť, keďže tento postup si už vyžadoval aktívne správanie zo strany spotrebiteľky vyžadujúci si určité právne vedomie. S poukazom
na uvedené okresný súd nemohol uvedenú formálnu možnosť poskytnutú žalovaným žalobkyni vnímať inak ako snahu o vyvolanie dojmu jeho ústretového prístupu vo vzťahu k žalobkyni ohľadom splnenia informačných povinností, ktoré žalovaný ako dodávateľ finančnej služby v spotrebiteľskom vzťahu mal. Podľa názoru súdu by takouto úprimnou snahou bolo napríklad, ak by spolu s rozhodcovskou zmluvou žalovaný žalovanej predložil už formulár upravujúci odstúpenie od predmetnej zmluvy, t.j. že by vo vzťahu k spotrebiteľke postupoval rovnako aktívne, ako to bolo pri uzatváraní samotnej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a zmluvy o spotrebiteľskom revolvingovom úvere. Záverom v danej súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 10Co/460/2015 zo dňa 25.02.2016 podľa ktorého, „rozhodcovské konanie by mohlo fungovať ako efektívny prostriedok ochrany za transparentných podmienok, keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcovského konania ide, a nie ako netransparentná pasca (na neznámych spotrebiteľov). Predkladanie rozhodcovských zmlúv - formulárov spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (podstatu rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predloženému formuláru, sa „minimálne“ javí ako zneužívanie údajného individuálneho dojednania. Na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecnej zmluvy/obchodných podmienok, alebo vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Druhá menovaná možnosť predstavuje v konečnom dôsledku len sofistikovanejšiu formu nekalého postupu dodávateľa.“ Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil predmetnú zmluvnú podmienku, t.j. spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.
4.Obdobne vyhodnotil okresný súd ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aj dohodu o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka, keď argumentoval, že zo samotnej právnej úpravy vyplýva možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru aj dohodou o zrážkach zo mzdy, avšak s poukazom na skutočnosti zistené pri preskúmaní obsahu zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným, dospel k záveru, že predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Z dotknutej dohody totiž vyplýva, že sa vzťahuje na zabezpečenie pohľadávok žalovaného voči žalobkyni, tvorených samotnými revolvingovými úvermi, ako aj príslušenstvami týchto úverov (keď tak, ako to bolo aj v prejednávanom spore, nie všetky uplatňované nároky sú súladné so spotrebiteľským právom, resp. hmotným právom všeobecne). Takto formulovaná dohoda o zrážkach zo mzdy jednoznačne za daných okolností spôsobuje nerovnováhu vo vzájomnom postavení žalobkyne a žalovaného, keď oprávňuje žalovaného vykonať zrážky zo mzdy aj na plnenia, ktoré svojím obsahom sú alebo môžu byť v rozpore so spotrebiteľským právom a dodávateľ finančnej služby (v súdenej veci žalovaný) sa môže domôcť uspokojenia svojich peňažných nárokov (vrátane ďalších, s tým súvisiacich plnení) bez toho, aby boli tieto zmluvné plnenia podrobené preskúmaniu zo strany súdu. V tejto súvislosti poukázal na navonok deklarovanú ústretovosť žalovaného ako veriteľa umožniť žalobkyni ako spotrebiteľke slobodne sa rozhodnúť, či bude súhlasiť s takouto formou zabezpečenia predmetného úveru a vytvoriť tým dojem, že prípadné pristúpenie k dohode o zrážkach zo mzdy zo strany dlžníka nebude mať žiadny vplyv na následné posúdenie žiadosti spotrebiteľa o poskytnutie spotrebiteľského úveru. Tak žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského revolvingového úveru, ako aj samotná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy boli podpisované súčasne, keď z ekonomického hľadiska samotné pristúpenie k dohode o zrážkach zo mzdy musí mať vplyv na zníženie rizika veriteľa ako poskytovateľa finančnej služby (žalovaného) na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Pri prezumovaní úmyslu dodávateľa finančnej služby podnikať „so ziskom“, by na strane žalovaného malo mať vyššie zabezpečenie úveru rozhodne vplyv na dojednanie výšky zmluvného úroku v záujme vyváženia rizika možnej straty pri nesplácaní predmetného úveru zo strany dlžníka. Je absolútne nepravdepodobné, aby poskytovateľ finančnej služby poskytoval zabezpečený a nezabezpečený úver za rovnakých podmienok. Z uvedeného možno logicky vyvodiť, že žalovaný pri stanovovaní zmluvných podmienok poskytovaného úveru už vychádzal z prezumcie, že poskytuje pre neho „výhodnejší“ zabezpečený úver. Rovnako je nepravdepodobné, aby samotná žalobkyňa ako dlžníčka iniciovala čo najvyššie zabezpečenie úveru, ktorý jej bol žalovaným poskytnutý, ak by k takýmto podmienkam nebola postupom žalovaného nútená pristúpiť. Rovnako veriteľ (žalovaný) by neinštruoval svoju pracovníčku k tomu, aby táto bez ďalšieho vypisovala dohodu o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka bez toho, aby očakával, že dlžník (žalobkyňa) pristúpi na túto dohodu, a tým dôjde k vyššiemu zabezpečeniu úveru a zvýšeniu pravdepodobnosti návratnosti predmetného úveru. Na základe opísaného súd prvej inštancie vyslovil, že dohoda o zrážkach zo mzdy je taktiež neplatným zmluvným dojednaním z dôvodu neprijateľnosti.
5.Napokon súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v tej časti, kde sa žalobkyňa domáhala určenia, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, keďže dospel k záveru, že v uvedenom prípade nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere (§ 43 a nasl. Občianskeho zákonníka). V okolnostiach súdenej veci totiž návrh neobsahoval zákonom požadovaný údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom samotná akceptácia predmetného návrhu na uzavretie predmetnej zmluvy (t.j. oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 30.7.2015) už tento údaj obsahuje. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že žalovaný neakceptoval návrh žalobkyne úplne tak, ako bol žalobkyňou predložený, a tento návrh doplnil o ďalší údaj vyžadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch, čo podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať za odmietnutie návrhu na uzavretie zmluvy a súčasne za nový návrh. Tento návrh zo strany žalobkyne však už nebol právom predpísaným spôsobom akceptovaný. Zo správania samotnej žalobkyne potom, ako došlo zo strany žalovaného k vypracovaniu nového návrhu (t.j. k schváleniu predmetného úveru) by bolo možné vyvodiť, že predmetný „protinávrh“, resp. nový návrh zo strany žalovaného, či už ústne alebo konkludentne akceptovala, keď prijala a spotrebovala plnenie, ktoré jej bolo poskytnuté na základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, avšak tento akcept rozhodne nevykonala predpísanou formou, keď v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy musela mať zmluva o spotrebiteľskom úvere obligatórne písomnú formu, pričom podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o neplatnosť absolútnu. Keďže potom zo strany žalobkyne už následne nedošlo k písomnému prijatiu návrhu, zmluva je pre nedostatok písomnej formy absolútne neplatným právnym úkonom.
6.O trovách konania (vrátane trov neodkladného opatrenia) okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala prevažný úspech (úspešnou bola v časti určenia, že dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) a rozhodcovská zmluva sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami a žalovaný mal úspech v časti, v ktorej súd zamietol žalobu o určenie že úver je bez úrokov a bez poplatkov), nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si tento procesný nárok neuplatnila zo spisu jej vznik trov nevyplýva.
7.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a domáhal sa zmeny v podobe zamietnutia žaloby, alternatívne zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Namietal, že zákonná úprava dohody o zrážkach zo mzdy okresným súdom formulovanú podmienku nedefinuje, a to napriek tomu, že v posledných štyroch rokoch boli prijaté dve podstatné novely zákonov upravujúcich podmienky pre uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy v spotrebiteľských vzťahoch. Ani zákonom č. 102/2014 Z.z. a ani zákonom č. 438/2015 Z.z. nebolo určené, že podmienkou na uzavretie alebo využitie dohody o zrážkach zo mzdy je to, aby bol uspokojovaný nárok najskôr posúdený súdom. Súd prvej inštancie tak ako dôvod neprijateľnosti uvádza skutočnosť, ktorá nemá oporu v zákone. Zákonnú úpravou pritom nie je možné meniť ani jej výkladom, pretože v takom prípade nejde o interpretáciu zákona, ale o doplnenie nových požiadaviek vo vzťahu k platnosti právneho úkonu. K tomu je oprávnený len zákonodarca, ako to vyplýva z rozdelenia kompetencií medzi zákonodarnú a súdnu moc (rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV.ÚS 77/02). Odvolateľ v danej spojitosti uzavrel, že súd prvej inštancie prekročil oprávnenie vyplývajúce mu z Ústavy SR. 8.Žalovaný sa nestotožnil ani so záverom o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy z dôvodu jej neprijateľnosti ako zmluvnej podmienky. Mal za to, že rozsudok v tomto smere porušuje Občiansky zákonník a zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Z rozsudku totiž vyplýva, že označené zákony okresný súd nepoužil buď vôbec alebo nesprávne. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bola totiž uzavretá 22.1.2015, t.j.za platnosti a účinnosti zákona č. 335/2014 Z.z., kde zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že dojednanie o uzavretie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy má byť podmienené alebo dovolené len vtedy, ak dovolateľ nemôže podať žalobu ako prvý. Inými slovami, zákonná úprava počíta s poučením voči spotrebiteľovi, že rozhodcovské konanie bude voči nemu začaté. Zároveň vyžaduje, aby poučenie bolo písomné. Toto splnené bolo a žalobca ani v konaní nepreukázal, že by si poučenie nemohol prečítať. Ďalej odvolateľ cituje viacero ustanovení dotknutého zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, z ktorých podľa neho vyplýva, že žalobcom môže byť ktorákoľvek strana rozhodcovskej zmluvy. Rovnako je nesporné, že spotrebiteľ nemôže byť pri podaní žalobnej odpovede zaťažený poplatkom. Z toho vyplýva, že začatie rozhodcovského konania dodávateľom neodporuje žiadnemu zákonu a preto nejde o protiprávnu skutočnosť. Zákon tiež nevyžaduje, aby bola dohodnutá možnosť odstúpenia od zmluvy. Odvolateľ teda zhrnul, že dôvody, ktoré súd prvej inštancie uvádza v napadnutom rozhodnutí, nemajú oporu v zákone.
9.Napokon podľa žalovaného súd prvej inštancie porušuje aj § 53ods. 4 písm. r/ OZ v znení účinnom k 22.1.2015, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom. Dotknutá spotrebiteľská rozhodcovská zmluva však neumožňuje, aby prípadný spor bol riešený v inom rozhodcovskom konaní ako v tom, ktoré je upravené v zákone č. 335/2014 Z.z.
10.Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
11.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým ponechal odvolaním nenapadnutý výrok o čiastočnom zamietnutí žaloby) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
12.Zavádzajúca podstata predostretej odvolacej argumentácie nie je na prvý pohľad zrejmá. Spočíva totiž vo vyvolanom zdaní zákonnosti postupu žalovaného založenom na skutočnosti, že právne inštitúty, ktoré využil sú upravené zákonom. Pri takomto zadefinovaní podstaty odvolania je už jeho tendenčná podstata evidentnejšia. Akceptovanie opísanej logiky žalovaného by totiž viedlo k absurdnému záveru, že akákoľvek v praxi uzavretá zmluvy (kúpna, zmluvy o dielo, a pod.) je vždy platná, resp. v súlade so zákonom, pokiaľ ju zákon pripúšťa/upravuje. Uvedené pochopiteľne nezodpovedá realite. Tak zmluva o zrážkach zo mzdy, ako aj rozhodcovská zmluva môžu (v spotrebiteľských veciach skôr musia) byť podrobené prieskumu z hľadiska toho či v konkrétnych okolnostiach ich uzavretia nedošlo k naplneniu zákonom stanovených podmienok pre vyslovenie ich neplatnosti/neprijateľnosti. Dôsledkom posúdenia tejto otázky je potom plne legitímny záver príslušného sudu o neprijateľnom charaktere takejto podmienky, pričom okolnosť, že tieto inštitúty sú vo všeobecnosti upravené/obsiahnuté v rámci právnej úpravy, je z opísaného/určujúceho aspektu bez právnej relevancie. Inými slovami, všeobecná prípustnosť dohody o zrážkach zo mzdy, resp. rozhodcovskej doložky (aj v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) nebráni ich osobitnému/konkrétnemu posúdeniu súdom z hľadiska kritérií spotrebiteľskej právnej ochrany.
13.Nadväzne odvolací súd poukazuje na svoju principiálnu viazanosť rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, pričom nie je (z opísaného aspektu) oprávnený rozsudok okresného súdu preskúmavať z iných než odvolateľom formulovaných dôvodov. 14.V danej spojitosti platí, že jediným odvolacím dôvodom je - vyššia rozoberaná - skutočnosť, že dotknuté právne inštitúty sú právnou úpravou obsiahnuté. Následne však jednotlivé dôvody (body 3 a 4 tohto odôvodnenia), ktoré okresný súd viedli k záveru o neprijateľnom charaktere dotknutých zmluvných podmienok odvolateľ konkrétnym/relevantným spôsobom nespochybnil. Púha polemika o tom, že spotrebiteľské rozhodcovské konanie môže iniciovať ktorákoľvek zo zmluvných stráv nie je objektívne spôsobilá vyvrátiť úsudok okresného súdu založený na celom komplexe pomenovaných/ označených argumentov. Uvedené bez ďalšieho spôsobuje procesný neúspech odvolateľa v tomto odvolacom konaní.
15.Odvolacie dôvody žalobcu boli teda neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti. Napadnutý rozsudok preto vo veci samej potvrdil.
16.Následne odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho rozhodnutia závislý výrok o trovách prvoinštančného konania.
17. Výrok krajského súdu o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. Žalobkyni však v súvislosti s predmetným odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal nárok náhradu trov žiadnej zo strán sporu.
18.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.