Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Scud-12-2014.pdf
PDF · 141.59 KB
Case nature
Area
Subarea
13Scud/12/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a sudkýň JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci žalobcu Y. A. Z. - Blue-Media, miesto podnikania Svidník, Bardejovská 220/1, IČO: 46 213 058, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta 8, Bratislava, za účasti: 1/ A. O. R., bytom Y. XX, XX XXX I., Z. republika, 2/ A. A., bytom Y. XX, XX XXX F., Z. republika, 3/ A. O.-R.ń, bytom W. 8, XX XXX X., Z. republika, všetci zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 02. januára 2014 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, zo dňa 2. januára 2014 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA a zo dňa 30. decembra 2013 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s príslušnými rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu na základe žalôb, takto
rozhodol:
Žaloby zamieta.
Priznáva žalobcovi voči žalovanej len právo na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o ich o výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením.
Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 02.01.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 13Scud/12/2014.
2. Žalobou zo dňa 14.2.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 2.1.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 13Scud/13/2014.
3. Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 30.12.2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 13Scud/14/2014.
4. Na pojednávaní konanom dňa 30.04.2015 krajský súd podľa § 112 ods. 1 v spojení s §246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) spojil všetky tri veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 13Scud/12/2014.
5. Preskúmavanými rozhodnutiami rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa
22.08.2013 č. XXXXX-X/XXXX-KEM (13Scud/12/2014), zo dňa 05.09.2013 č. XXXXX-X/XXXX-KEM (13Scud/13/2014) a zo dňa 15.08.2013 č. XXXXX-X/XXXX-KEM (13Scud/14/22014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
6. Prvostupňový správny orgán rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. a § 210 ods. 1 zákona tak, že zamestnancom žalobcu A. O. R. zaniklo dňa 31.05.2013, A. A. dňa 02.09.2013, A. O. R.ń dňa 06.05.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V rozhodnutiach žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona).
7. Poukázala na odvolania žalobcu, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1., § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a že zamestnanci žalobcu boli vedení v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.04.2012 A. O. R., od 01.07.2012 A. A., od 01.03.2012 do 31.08.2013 A. O. R.ń. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorým cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v Poľskej republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky. Túto vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice u žalobcu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Zistila, že v registrovanom sídle zamestnávateľa: Alžbetina 30, Košice neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka žalobcu. Ďalšími kontrolnými zisteniami bola skutočnosť, že riadiacou osobou je pán Y. A. Z. a spoločné pracovné stretnutie so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby U.. A. W. sú vykonávané na adrese T. XXX, S., pričom zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávky zmluvných partnerov, miesto výkonu práce jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia žalobcu je výkon ich práce viazaný na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľ nevyhotovoval, práce prideľoval ústnou formou. Z výsledkov kontroly teda vyplýva, že sídlo zamestnávateľa uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.
8. Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že kontroly vykonané Inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky, týkali sa iných skutočností a že splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy je oprávnená (v zmysle koordinačných nariadení) kontrolovať len Sociálna poisťovňa. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného miesta alebo podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých možno určiť registrované
sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok.
9. Vo vzťahu k formulárom E101 (PD A1) podľa ktorých sa na zamestnancov zamestnávateľa vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky, ktoré boli vo vzťahu k zamestnancom žalobcu uvedeným vyššie vystavené uviedla, že tieto formuláre boli vystavené v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na výsledky kontroly následne rozhodla tak, že posledný deň platnosti formulára PD A1 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenie a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady ako sú pracovné zmluvy, mzdové listiny, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov na určenom mieste, v určený deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanci vykonávali prácu na určenom mieste. V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanci žalobcu budú považovať za osoby, ktoré vykonávajú všetky svoje činnosti ako zamestnanci alebo ako samostatne zárobkovo činné osoby a ktoré získavajú celý svoj príjem v Poľskej republike.
10. Žalovaná ďalej uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona a zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný stav veci.
11. Včas podanými žalobami sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutiach vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t.j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade vyššie uvedených zamestnancov, občanov Poľskej republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr kontrola zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.
12. Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
13. Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:
14. „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.
15. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.
16. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.
17. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“
18. Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.
19. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.
20. V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.
21. Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.
22. Vo veciach 13Scud/12/2014 a 13Scud/13/2014 žiadal, aby z dôvodu skôr začatého konania v obdobnej veci krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c) príp. § 110 O.s.p. konania prerušil. Na pojednávaní konanom dňa 30.04.2015 vzal návrhy na prerušenie konaní späť, preto krajský súd podľa § 250d) ods. 3 O.s.p. konanie o týchto návrhoch zastavil.
23. V priebehu súdneho konania (návrhmi zo dňa 21.01.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalobcu a to A. O. R., A. A. a A. O. R.ń.
24. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Scud/12/2014-26 zo dňa 4.2.2015, 13Scud/13/2014-25 zo dňa 4.2.2015 a 13Scud/14/2014-27 zo dňa 4.2.2015 krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalobcu a to 1) A. O. R. ( ako žalobcu v 2) rade ), 2) A. A. ( ako žalobcu v 3) rade ) a 3) A. O. R.ń ( ako žalobkyňu v 4) rade ). Vo všetkých prípadoch nadobudli uznesenia krajského súdu právoplatnosť dňa 9.3.2015.
25. Rozsudkom č. k. 13Scud/12/2014 - 39 zo dňa 30.04.2015 krajský súd žalobu žalobcu v 1) rade zamietol, konanie o žalobe žalobkyne v 4) rade zastavil, vo vzťahu k žalobcom v 2) a 3) rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňových správnych orgánov a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie, konanie o návrhoch žalobcov v 1) až 3) rade na prerušenie konania zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu žalobcom v 1) a 4) rade nepriznal, vo vzťahu k žalobcovi v 2) rade zaviazal žalovanú na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 148,22 Eur a vo vzťahu k žalobcovi v 3) rade na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 148,22 Eur.
26. Na základe odvolaní žalobcov aj žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 7Sžso/56/2015 zo dňa 26.01.2017 rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 13Scud/12/2014 - 39 zo dňa 30.04.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
27. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na § 250 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Ďalej uviedol, že A. O. R., A. A. a A. O.-R. boli ako zamestnanci žalobcu účastníkmi správneho konania, pričom je celkom zrejmé, že zrušenie napadnutých rozhodnutí sa bude dotýkať ich práv a povinností, keďže predmetom rozhodnutí bola otázka, či pánovi A. O. R., A. A. a pani A. O.-R., zaniklo povinné sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy. Od vzniku a trvania povinného sociálneho poistenia sa potom odvíja celý rad práv v oblasti nemocenského, dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti, napr. právo na dávky v nezamestnanosti, nemocenské, resp. dôchodkové dávky. Zrušením napadnutých rozhodnutí by teda mohli byť dotknuté ich práva. Pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby A. O. R., A. A. a A. O.-R., do konania na strane žalobcov podľa tretej časti OSP (§ 92 ods. 1 OSP), nepostupoval v súlade so zákonom, pretože v správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 OSP, keďže druhá hlava piata časť Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 OSP). V správnom súdnictve sa vo všeobecnosti účastníci určujú podľa druhej definície účastníkov konania, a teda účastníkom v správnom súdnictve je ten, ktorého za účastníka označuje zákon. Z povahy veci v danom prípade je preto vylúčené pristúpenie osoby do konania či už na strane žalobcu, alebo na strane žalovaného podľa § 92 ods. 1 OSP. Krajský súd v Prešove rozhodujúci podľa druhej hlavy piatej časti OSP nemal právomoc rozhodovať podľa § 92 ods. 1 OSP, a na jeho uznesenie zo dňa 04.02.2015, č. k. 13Scud/l 2/2014-26 o pribratí do konania účastníka správneho konania podľa § 92 ods. 1 OSP A. O. R., uznesenie zo dňa 04.02.2015, č. k. 13Scud/13/2014-25 o pribratí do konania účastníka správneho konania podľa § 92 ods. 1 OSP A. A. a uznesenie zo dňa 04.02.2015, č. k. 13Scud/14/2014-27 o pribratí do konania účastníka správneho konania podľa § 92 ods. 1 OSP A. O.-R. nie je možné z dôvodu nezákonnosti takého rozhodnutia prihliadať. Návrhy zo dňa 22.01.2015 na vstup A. O. R., A. A. a A. O.-R., na žalujúcej strane mal krajský súd z týchto istých dôvodov zamietnuť a v konaní ďalej postupovať s nimi ako s pribratými účastníkmi podľa § 250 ods. 1 druhej vety OSP. Pre úplnosť najvyšší súd považoval za potrebné uviesť, že A. O. R., A. A. a A. O.-R.ń, disponovali samostatným právom podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Aj keď samostatne žalobu nepodali, zostáva im zachované právo byť účastníkom konania podľa § 250 ods. I
druhej vety OSP. Nemožno však súhlasiť s ich názorom prezentovaným v odvolaní, že v tomto prípade možno uvažovať aj o tzv. nerozlučnom spoločenstve práv podľa § 250 ods. 3 OSP, keďže ich práva a povinnosti ako zamestnancov, ktoré vyplývajú zo zákona o sociálnom poistení, sú rozdielne ako práva a povinnosti zamestnávateľa, a teda nejde o spoločné práva a povinnosti, hoci môžu byť založené tým istým rozhodnutím žalovanej. Vychádzajúc z uvedeného vyššie najvyšší súd dospel k záveru, že ak krajský súd nepostupoval v konaní s A. O. R., A. A. a A. O.-R., ako pribratými účastníkmi podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP, postupoval v rozpore so zákonom. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 492 ods. 2 SSP a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 OSP. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bolo rozhodnúť o návrhoch zo dňa 22.01.2015 na vstup A. O. R., A. A. a A. O.-R. na žalujúcej strane v naznačenom smere, následne s nimi konať ako s účastníkmi konania podľa právnej úpravy Správneho súdneho poriadku, vec znovu prejednať v rozsahu žalobných námietok a opätovne vo veci samej rozhodnúť. V novom rozhodnutí znovu rozhodnúť aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho. Bude pritom potrebné prihliadnuť aj na zmeny procesných noriem od 1. júla 2016 v súvislosti s nadobudnutím účinnosti Správneho súdneho poriadku.
28. Právny zástupca žalobcu a ďalších účastníkov konania ani žalovaná sa na pojednávanie konané dňa 27.10.2017, na ktoré boli riadne a včas predvolaní, nedostavili. Z neúčasti sa ospravedlnila žalovaná, ktorá súhlasila aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti. Zároveň predsedníčka senátu na tomto pojednávaní konštatovala, že aj o žiadosti JUDr. Dušana Remetu, právneho zástupcu žalobcu a ďalších účastníkov konania o odročenie tohto pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní reagoval správny súd prípisom zo dňa 19.09.2017 v tom zmysle, že trvá na zabezpečení účasti právneho zástupcu - advokáta na tomto pojednávaní, keďže vec možno riešiť formou substitučného plnomocenstva, pričom nie je vylúčená ani účasť advokátskeho koncipienta.
29. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok ( ďalej len S.s.p. ).
30. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
31. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
32. Vzhľadom na uvedené, aj keď v danej veci začalo konanie podľa piatej časti O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb.), t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti S.s.p., dokončí sa podľa S.s.p.
33. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
34. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
35. Podľa § 199 ods. 1 S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie a) Sociálnej poisťovne, b) Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, c) Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, d) Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, e) zdravotných poisťovní, f) Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
g) Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ministra obrany Slovenskej republiky a nadriadeného určeného podľa osobitného predpisu, h) príslušného útvaru sociálneho zabezpečenia, i) obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov v oblasti sociálnych služieb.
36. Podľa § 199 ods. 3 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
37. Podľa § 190 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
38. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, správny súd riadiac sa záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo s tým, že podľa § 114 S.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, rozsudok verejnej vyhlásil s poukazom na § 137 ods. 3 S.s.p. vyvesením skráteného písomného vyhotovenia na úradnú tabuľu krajského súdu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
39. Uznesením č.k. 13Scud/12/2014 - 110 zo dňa15.05.2017 správny súd návrhy A. O. R., A. A. a A. O.- R.ń, na vstup do konania na strane žalobcu, všetky zo dňa 21.01.2015, zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.06.2017.
40. Predmetom preskúmania sú rozhodnutia správneho orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1, v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že ďalším účastníkom konania v 1) až 3) rade ako zamestnancom žalobcu zaniklo dňa 31.05.2013 ( ďalší účastník konania v 1) rade ) dňa 02.09.2013 ( ďalší účastník konania v 2) rade ) a dňa 06.05.2013 ( ďalšej účastníčke v 3) rade ) povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky.
41. Na základe odvolaní žalobcu žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
42. Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.
43. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.
44. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
45. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
46. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.
47. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
48. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.
49. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.
50. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.
51. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
52. V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Ing. A. W. sa konajú vo Svidníku na adrese T. XXX (hotel Rubín). Na tejto adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby aj všetky účtovné doklady. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných strán. Zamestnávateľ riadi svoju spoločnosť z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike. Práce prideľoval svojim zamestnancom ústnou formou. Miesto výkonu práce zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia žalobcu bol výkon prác viazaný na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľ nevyhotovoval. Na základe toho dospeli správne orgány
k záveru, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti a že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky.
53. V súvislosti so žalobami žalobcu správny súd poukazuje na to, že z ustanovení § 31 ods. 1, 2, 3 S.s.p. ( § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. ) vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 obsahovať aj náležitosti ustanovené osobitne pre určitý druh konania uvedený v § 6 ods. 2.
54. Ustanovenie § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 S.s.p. ( predtým § 250 ods. 2 O.s.p. ) upravuje, že žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmov. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
55. Citované ustanovenia S.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na svojich subjektívnych právach, čo znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí isť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu.
56. Žalobca namietal, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí nenamietal žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a v prípade, že správne orgány nekonali, bol na mieste postup podľa § 242 a nasl. S.s.p. ( predtým § 250t O.s.p. ), ktorý upravuje konanie o žalobe proti nečinnosti orgánov verejnej správy.
57. Správny súdny poriadok v ustanovení § 181 ods. 1, 4 S.s.p. ( predtým § 250b ods. 1 O.s.p. ) upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia (oznámenia) rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 183 S.s.p. ( predtým § 250h ods. 1 O.s.p. ) žalobca môže rozšíriť správnu žalobu, alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov, bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe, alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistené alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odsekoch 1 a 2 zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.
58. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.
59. Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca namietal iné porušenie ako svojich subjektívnych práv a to porušenie práv zamestnancov (ďalších účastníkov konania).
60. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku, že Sociálna poisťovňa nebola oprávnená vykonať v predmetnej veci kontrolu reálneho výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu.
61. Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.
62. Okrem toho správny súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu.
63. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
64. Vo vzťahu k námietkam žalobcu o prejudikovaní rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd uvádza, že žalobca v žalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.
65. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe dospel správny súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe žalobca namietal porušenie subjektívnych práv ďalších účastníkov konania, ktorí ale žalobu nepodali.
66. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že ide o nerozlučné spoločenstvo so zamestnancami ( ďalšími účastníkmi konania v 1) až 3) rade ), pretože tak ako to vyslovil aj najvyšší súd vo svojom zrušujúcom uznesení, v danej veci nejde o nerozlučné spoločenstvo podľa § 32 ods. 3 písm. b) S.s.p. ( predtým § 250 ods. 3 O.s.p. ), keďže práva a povinnosti zamestnanca, ktoré vyplývajú zo zákona o sociálnom poistení, sú rozdielne ako práva a povinnosti zamestnávateľa.
67. Z uvedených dôvodov správny súd podľa § 190 S.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol.
68. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p., podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol úspešný len v odvolacom konaní, preto mu súd priznal len právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal podľa § 168 S.s.p. v spojení s § 396 ods. 3 C.s.p. ( zákon č. 160/2015 Z.z. ), keďže žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,2 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1,2 S.s.p.).