Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoKR/5/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcov: 1/ W. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. R. XXX, 2/ B. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. R. XXX, proti žalovanému: I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 865 265, správca konkurznej podstaty úpadcu ELTOS, s.r.o., so sídlom Mudroňa 5, 010 01 Žilina, IČO: 36 385 808, právne zastúpenému IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, o odvolaní žalobcu 1/ a žalobkyni 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/22/2015-146 zo dňa 21.04.2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/22/2015-177 zo dňa 05.10.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/22/2015-146 zo dňa 21.04.2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/22/2015-177 zo dňa 05.10.2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/ a 2/ m a j ú p o v i n n o s ť nahradiť žalovanému spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) v spojení s uznesením (opravným) žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 316,27 Eur titulom trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovaného, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 28 ods. 7 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj len „ZKR“), § 9 ods. 1 a 2 ZKR, § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OBZ“) okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 22.06.2012 sp.zn. 2R/1/2012, bolo zastavené reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi ELTOS, s.r.o. a začaté konkurzné konanie a bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka ELTOS, s.r.o. Uznesenie bolo v Obchodnom vestníku zverejnené dňa 28.06.2012. „V obchodnom vestníku č. 205/2014 bol dňa 27.10.2014 vydaný súpis oddelenej podstaty, súčasťou ktorého bola aj súpisová položka majetku por.č.4: nehnuteľná vec: byt č.XX nachádzajúci sa v stavbe - polyfunkčný bytový dom so s.č. XX nachádzajúci sa na pozemku parc. č. KN-C 537/73 o výmere 702 m2, poschodie 2, číslo vchodu 1, veľkosť podielu na spoločných častiach, zariadeniach, na príslušenstve, na pozemku parc. č. KNC 537/73 a na 537/65 - 11427/189884, pričom ide o majetok vo vlastníctve tretej osoby - navrhovateľov v podiele 1/1.“

3. Výzvou zo dňa 22.08.2014 boli žalobcovia vyzvaní na zaplatenie podľa § 79 ods. 1 (č.l. 46 spisu) a výzvou zo dňa 07.11.2014 boli vyzvaní na uvedenie dôvodov a predloženie dôkazov, ktoré zapísanie

majetku do súpisu vylučujú (č.l. 49 spisu). Následne uznesením zo dňa 17.08.2015 (č.l. 54 spisu) bola žalobcom uložená povinnosť podať vylučovaciu žalobu, pričom lehota na podanie žaloby začala plynúť dňa 26.08.2015 a posledným dňom lehoty bol deň 05.10.2015, kedy aj bola podaná žaloba. Okresný súd skonštatoval, že žaloba bola podaná v zákonom stanovenej lehote. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že dňa 23.12.2009 bola uzavretá kúpna zmluva medzi žalobcami v rade 1/ a 2/ ako kupujúcimi a spol. ELTOS, s.r.o. ako predávajúcim, v mene ktorého konal žalobca v rade 1/ ako konateľ, „pričom predmetom zmluvy bol predmetný byt č. XX na 2.p. bytového domu so s.č. XX, vchod č. 1, nachádzajúci sa na pozemku parc. CKN č. 537/73, zastavené plochy a nádvoria, a spoluvlastnícke podiely na pozemku parc. KNC č. 537/65, č. 537/73 vo výške 11427/190191 a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach predmetného bytového domu s.č. XX vo výške 11427/190191, všetko v k.ú. K. R.. Podľa článku X. predávajúci vyhlásil, že na predmete prevodu neviaznu žiadne záložné práva, žiadne dlhy, ani práva tretích osôb. Vklad vlastníckeho práva do KN k daným nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa 1/ a 2/ bol povolený rozhodnutím zo dňa 22.03.2010, V 287/10. (l.č. 12-21) Z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva nehnuteľnosť - parc. CKN č. 537/65 a 537/73, na ktorom je postavený bytový dom s.č. XX, v ktorom je aj predmetný byt vo vlastníctve navrhovateľov v podiele 1/1 nadobudnutý kúpnou zmluvou č. V287/2010 z 22.03.2010-182/2010. Podľa časti C tohto LV, pod poradovým číslom 21, je uvedené: záložné právo zo zákona podľa § 15 ods.1 zák.č. 182/1993 Z.z. na byt č. XX.“ Zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 53882-2008 spolu s dodatkami vyplýva, že bola uzavretá dňa 06.05.2008 medzi Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou, a.s. ako záložným veriteľom a spol. ELTOS, s.r.o. ako záložcom, pričom predmet zmluvy je riadne špecifikovaný v článku I Zmluvy, podľa ktorého sa zriaďuje záložné právo v 1.poradí a týka sa parc. KNC č. 537/64 a 537/65 a stavieb na parc. KNC č. 537/64 a 537/65 bez s.č. ako rozostavaná stavba. Za záložcu konal aj konateľ W. F., ktorý je zároveň žalobcom v rade 1/. Dodatkom č.1 zo 07.05.2008 sa predmet zálohu zmenil tak, že sa zriadilo záložné právo aj na parc. CKN č. 537/73 a rozostavanú stavbu bez s.č. na danom pozemku. Vklad bol povolený dňa 27.06.2008 pod č. V 708/08. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že následne boli postavené byty v daných nehnuteľnostiach - stavbách, súčasťou ktorých je aj predmetný byt.

4. Okresný súd mal preukázané, že veriteľ - Slovenská záručná a rozvojová banka, a.s., si prihlásil svoju pohľadávku v konkurznom konaní sp.zn. 2R/1/2012, prihláškou zabezpečenej pohľadávky. Žalobca v rade 1/ pred súdom prvej inštancie výslovne uviedol, že vedel o zriadení záložného práva, keďže ako konateľ dlžníka takú zmluvu podpisoval. Bolo nepochybné, že žalobca v rade 1/ je konateľom úpadcu, v mene ktorého uzatvoril zmluvu o zriadení záložného práva v roku 2008 (06.05.2008) a tiež, že žalobca v rade 1/ spolu s manželkou - žalobkyňou v rade 2/, uzavreli kúpnu zmluvu dňa 23.12.2009 na predmetný byt, na ktorý viazla ťarcha - záložné právo. Žalobcovia o ťarche mali vedomosť z listu vlastníctva, ale aj z toho, že zmluvu o zriadení záložného práva podpisoval aj žalobca v rade 1/ ako konateľ úpadcu. „Z uvedeného je zrejmé, že ide o spriaznené osoby. Tvrdenie navrhovateľa v rade 1/, že v kúpnej zmluve bolo vyhlásenie úpadcu, že na byt neviazne žiadna ťarcha, je účelové a zavádzajúce, nakoľko konateľom úpadcu bol aj navrhovateľ v rade 1/, ktorý mal vedomosť o záložnom práve a predsa pri uzatváraní kúpnej zmluvy záložné právo bolo v KN na príslušnom liste vlastníctva riadne evidované. Preto nejaké vyhlásenie v zmluve o žiadnej ťarche je irelevantné a predsa uzavretím kúpnej zmluvy záložné právo nezaniká.“ Teda v čase uzavretia kúpnej zmluvy už daná ťarcha viac ako jeden rok riadne zapísaná a evidovaná na liste vlastníctva a dokonca bola zriadená za účasti žalobcu v rade 1/ ako konateľa úpadcu, ktorý následne dal do zmluvy vyššie uvedené vyhlásenie. Zmluva o zriadení záložného práva bola uzavretá dňa 06.05.2008 s následnými dodatkami, o ktorých všetkých vedel žalobca v rade 1/ ako konateľ záložcu a kúpna zmluva, ktorou žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k bytu, bola uzavretá dňa 23.12.2009, pričom pri jej uzavretí bola daná vedomosť o záložnom práve. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že za obdobie od zriadenia záložného práva a uzavretím kúpenej zmluvy nedošlo k zániku záložného práva, napriek tomu záložca ako predávajúci predal byt konateľovi záložcu (úpadcu) a jeho manželke s uvedením v zmluve, že na byte neviazne žiadna ťarcha. Takéto konanie bolo podľa okresného súdu nelogické „a až absurdné s tým, či úpadca sám seba chcel oklamať. Preto aj tvrdenia o nejakej ich dobrej viere sú absurdné.“ Okresný súd konštatoval, že žalobcovia sú osobami spriaznenými úpadcu v zmysle § 9 ZKR.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca v rade 1/ tvrdil, že zaplatil kúpnu cenu za predmetný byt a nevie, prečo banka záložné právo nevymazala, tak toto tvrdenie bolo pre dané konanie irelevantné, pretože záložné právo bolo zriadené na rozostavanú stavbu, v ktorej sa vybudovali následne viaceré byty a záložné právo tak zotrvalo na týchto bytoch ako na

celej nehnuteľnosti. „Nebol dôvod pre zánik záložného práva vytvorením bytov v danej stavbe, keďže založená bola celá nehnuteľnosť ako taká.“ Zaplatenie kúpnej ceny úpadcovi ako predávajúcemu nemalo vplyv na zánik záložného práva. Finančné prostriedky by museli byť poukázané záložnému veriteľovi, od ktorého následne závisí výmaz záložného práva. Avšak je zrejmé, že celá pohľadávka nebola uhradená vzhľadom na záložné právo na celú stavbu. Pokiaľ žalobca v rade 1/ tvrdil, že banka na niektorých bytoch záložné právo vymazala, nie je to predmetom tohto konania. Bolo nepochybné, že záložné právo na predmetný byt danej stavby zotrvalo bez zmeny, a to bez ohľadu zaplatenia kúpnej ceny úpadcovi. Žalobcovia zaplatili kúpnu cenu prostredníctvom hypotekárneho úveru v Slovenskej sporiteľni a.s., ako tvrdil žalobca v rade 1/, avšak ani toto nemalo vplyv na zánik záložného práva. Záložným veriteľom je iný subjekt a zaplatením kúpnej ceny úpadcovi za byt, na ktorom viazne záložné právo, nespôsobuje zánik záložného práva, a to bez ohľadu na to, že kúpna cena bola „vraj poukázaná na úverový účet úpadcu, čo navrhovatelia ani nepreukázali. Taktiež je nutné poukázať na to, že záložné právo bolo zriadené v roku 2008 a v roku 2010 nadobudli vlastnícke právo navrhovatelia a záložné právo naďalej v KN bolo evidované ako ťarcha na predmetnom byte. Navrhovatelia toto nikdy preukázateľne nenamietali až do tohto konania začatého v roku 2015.“ Žalobcovia „mali byť pri kúpe bytu obozretní a mali si preveriť, či skutočne neviaznu ťarchy. Avšak je nepochybné, že minimálne navrhovateľ 1/ vedel o tejto ťarche, keďže ju zriaďoval ako konateľ úpadcu, pričom daná skutočnosť je zrejmá aj z listu vlastníctva. Preto jeho tvrdenia neobstoja a súd ich posúdil len ako účelovú obranu. Takže navrhovatelia nepreukázali ani zaplatenie kúpnej ceny na úverový účet úpadcu, nakoľko z predloženého príkazu na úhradu nie je zrejmé, koho je daný účet. Avšak aj prípadné preukázanie by nemalo vplyv na záložné právo, ktoré bolo zriadené už v roku 2008. Navrhovatelia nadobudli vlastnícke právo k bytu v roku 2010 a záložné právo naďalej trvá aj ku dňu rozhodnutia, t.j. k 21.04.2016. Ak záložný veriteľ porušil nejakú povinnosť (ohľadom prípadného výmazu záložného práva a pod....), nie je to predmetom tohto konania. Podstatné je, že záložné právo naďalej trvá.“

6. Okresný súd poukázal na to, že ak žalobcovia ako jediný dôvod na vylúčenie majetku z konkurznej podstaty úpadcu uvádzali skutočnosť, že majetok ako vlastníci nadobudli na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 23.12.2009 s úpadcom, „...pričom predmetná Kúpna zmluva mala v článku X. podľa tvrdenia žalobcu obsahovať zmluvné vyhlásenie úpadcu ako predávajúceho o tom, že na predmetnom majetku neviaznu žiadne dlhy, ťarchy a vecné bremená ani iné obmedzenia. Súčasne však sami navrhovatelia uvádzajú, že napriek tomuto vyhláseniu (už v čase prevodu tohto majetku na základe kúpnej zmluvy) na predmetnom majetku viazla ťarcha - záložné právo, ktoré je v katastri nehnuteľnosti zapísané do dnešného dňa v prospech veriteľa úpadcu Slovenská záručná a rozvojová banka, a.s., ktoré zabezpečuje záväzok úpadcu voči zabezpečenému veriteľovi.“ S poukazom na majetkovú a osobnú účasť žalobcu v rade 1/ v úpadcovi (žalobca v rade 1/ dokonca sám konal v mene úpadcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ktorú v mene úpadcu ako predávajúceho vlastnoručne podpísal) a rovnako jeho vzťah ako blízkej osoby k osobe žalobcu v rade 2/, teda na skutočnosť, že obaja účastníci konania na strane žalobcov sú osobami spriaznenými s úpadcom podľa § 9 ZKR, možno považovať tvrdenie o existencii dobrej viery o „nadobudnutí majetku bez tiarch za absurdné. Ostatne bez ohľadu na spriaznenosť navrhovateľov s úpadcom bola existencia záložného práva jednoducho overiteľná zo zápisu v katastri nehnuteľností.“ Ak teda žalobcovia tvrdili, že im úpadca poskytol vyhlásenie, že na predmetných nehnuteľnostiach neviaznu žiadne ťarchy, tak z obsahu kúpnej zmluvy bolo zrejmé, že takéto tvrdenie nezodpovedalo skutočnému stavu veci. K uvedenému žalovaný podľa okresného súdu správne dodal, že kúpna zmluva napriek nespochybniteľnej deklarácii existencie záložného práva, dokonca ani neobsahuje žiaden záväzok úpadcu, vykonať úkony nevyhnutné k zabezpečeniu výmazu tohto záložného práva z katastra nehnuteľností.

7. Podľa okresného súdu bolo nesporné, že titulom na zápis majetku do konkurznej podstaty úpadcu nie je neuznanie alebo spochybnenie vlastníckeho práva žalobcov, resp. ich právnych predchodcov k majetku, teda v danom prípade nie je predmetom sporu ani prípadná úhrada kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k majetku. Titulom na zápis majetku do konkurznej podstaty úpadcu je výlučne existencia záložného práva zabezpečeného veriteľa k majetku, ktoré zabezpečuje uspokojenie záväzku úpadcu voči zabezpečenému veriteľovi, pričom žalobcovia v konaní zánik záložného práva k majetku nepreukázali. Keďže si úpadca svoj záväzok voči zabezpečenému veriteľovi do vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu nesplnil, zabezpečený veriteľ si riadne do konkurzného konania prihlásil svoju pohľadávku ako zabezpečenú okrem iného aj záložným právom k majetku žalobcov zabezpečujúceho záväzok úpadcu voči zabezpečenému veriteľovi. Žalovaný v súlade s § 79 ods. 1 vyzval žalobcov na úhradu hodnoty majetku a po márnom uplynutí lehoty určenej žalovaným na plnenie, žalovaný v súlade s

príslušnými ustanoveniami zapísal majetok do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Keďže zabezpečená pohľadávka bola v konkurznom koní riadne prihlásená, tak okresný súd posúdil vzhľadom na vyššie uvedené za správne jej zaradenie do súpisu oddelenej podstaty úpadcu a nebol zistený dôvod pre vylúčenie zo súpisu, z ktorých dôvodov žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP.

8. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v rade 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP namietali, že okresný súd nesprávne posúdil vec ako aj dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodom vedúcim k vylúčeniu majetku z konkurznej podstaty bola tvrdená skutočnosť, že predmetný byt kúpili od úpadcu s tým, že kúpnu cenu riadne a včas zaplatili prostredníctvom hypotekárneho úveru poskytnutého Slovenskou sporiteľňou, a.s. Peňažné prostriedky boli poukázané priamo na úverový účet úpadcu, v dôsledku čoho došlo k zníženiu úverového zaťaženia úpadcu a banka mala na základe tejto skutočnosti vystaviť príslušné potvrdenie o zániku záložného práva. Skutočnosť, že došlo k úhrade kúpnej ceny druhým účastníkom nebola v žiadnom smere napádaná ani rozporovaná. „Vzhľadom na nespornosť uvedenej skutočnosti a neexistenciu námietok, teda súd nemohol a nemal spochybňovať uvedenú otázkou. Od skutočnosti, že došlo k úhrade celej kúpnej ceny našu dobrú vieru, že vyššie uvedené nehnuteľnosti nadobúdame bez tiarch. Uvedená dobrá viera vychádzala i z ustanovenia čl. X kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého predávajúci vyhlásil, že na predmetnú nehnuteľnosť sa neviažu žiadne dlhy, ťarchy a vecné bremená, ani iné obmedzenia nasledovné skutočnosti.“ Ochrana dobrej viery (ochrana dobromyseľných účastníkov súkromnoprávnych vzťahov) predstavuje jeden z kľúčových prejavov princípu právnej istoty normatívne zakotveného ako ústavnoprávna zásada demokratického štátu (čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V tejto súvislosti poukázal a citoval i z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky v Náleze sp.zn. II. ÚS 165/11 zo dňa 11.05.2011. Z hľadiska poskytnutia ochrany Ústavný súd Českej republiky sa zaoberal uvedenou problematikou vo viacerých nálezoch, „napr.: sp. zn. II. ÚS 77/200, nálezu pléna PI. ÚS 78/06, náleze sp. zn. I. ÚS 3061/11, náleze sp. zn. II. ÚS 165/11 a sp. zn. I. ÚS 143/07, náleze sp. zn 1747/07. Výsledkom jeho rozhodnutí je právna veta, ktorú je možné interpretovať nasledovne: „vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s či. 11 Listiny a s ústavným princípom právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Opačná interpretácia, podľa ktorej dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého nadobudol vlastníctvo ktorýkoľvek z právnych predchodcov vlastníka, tento vlastník stráca vlastnícke právo, hoci mu čl. 11 Listiny a ustanovení § 123 Občianskeho zákonníka poskytujú ochranu, narušuje celý koncept právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. To platí pochopiteľne len u tých práv, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, ktorá vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo. Akceptovanie výkladu, že zánikom kúpnej zmluvy (z akéhokoľvek dôvodu), ktorá bola uzatvorená ako prvá v rade, by si vlastník, ktorý nadobudol vlastníctvo derivatívne, nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, zjavne nezodpovedá poňatiu materiálneho právneho štátu." Uvedené závery vychádzajú z testu proporcionality v prípade vzájomnej konkurencie dvoch rovnako významných subjektívnych práv. Ochrana sa v danom prípade poskytuje prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Poukázali aj na „§ 151h ods. 3 v zmysle ktorého: „Záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania. Záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu ani vtedy, ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Ak je záložné právo registrované v registri záložných práv, predpokladá sa, že nadobúdateľ zálohu nie je dobromyseľný, ak nepreukáže opak“. Bolo podľa žalobcov zrejmé, že záložca v danom prípade úpadca previedol záloh v rámci bežného styku, nakoľko realizoval výstavbu daného bytového domu za účelom jeho predaja. K predaju pritom došlo v rámci obvyklých podmienok úpadcu v súlade s jeho cenníkom a došlo i obvyklým cenníkom k zaplateniu kúpnej ceny. V dôsledku predaja zálohu v rámci obvyklého styku došlo k zániku záložného práva. Opätovné uhrádzanie kúpnej ceny by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi, tak súd výkonu takéhoto práva odmietne poskytnúť právnu ochranu. „V konečnom dôsledku je možné namietať i priznanie nároku na náhradu trov konania. Je zrejmé, že pracovníci odporcu sú právne vzdelaný a ich činnosťou je práve vedenie uvedeného druhu konaní. Je rovnako zrejmá i personálna spätosť advokátskej kancelárie a správcu. Priznanie trov právneho zastúpenia a využitie inštitútu zastúpenia predstavuje zneužitie práva alebo do úvahy pripadá aplikácia ustanovenia § 150 OSP o nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa.“ Žiadali, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie prípadne zmenil tak, že návrhu vyhovie.

9. K doručenému odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný v podaní právneho zástupcu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom. Argumentáciu žalobcov, že v článku X. predmetnej kúpnej zmluvy sa nachádza vyhlásenie úpadcu, že na nehnuteľnosti neviaznu žiadne ťarchy, považoval žalovaný za účelové. Žalovaný zdôraznil, že žalobca v rade 1/ je spoločníkom a konateľom úpadcu a osobne v mene úpadcu uzatvoril zmluvu o zriadení záložného práva zo dňa 06.05.2008 (ďalej len „Zmluva o zriadení záložného práva“), a preto nemožno mať pochybnosti o tom, že v čase kúpy predmetnej nehnuteľnosti mal vedomosť o ťarche viaznucej na tejto nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností. Žalobkyňa v rade 2/ je manželka žalobcu v rade l/, a teda mala vedomosť o ťarche viaznucej na predmetnej nehnuteľnosti okrem vyššie uvedenej skutočnosti aj zo skutočnosti, že ťarcha bola zapísaná v príslušnom registri, a to v príslušnom katastri nehnuteľností na liste vlastníctva, na ktorom je predmetná nehnuteľnosť zapísaná. Žalovaný považoval argumentáciu žalobcov „o nadobudnutí nehnuteľnosti v dobrej viere za absurdnú“. Obaja žalobcovia sú osobami spriaznenými s úpadcom v zmysle § 9 ZKR. Bližšia argumentácia k spriaznenosti žalobcov s úpadcom je uvedená vo vyjadrení žalovaného zo dňa 30.12.2015. Ak žalobcovia poukazovali na § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka, tak podľa žalovaného ako aj odbornej verejnosti, toto ustanovenie je možné aplikovať len na prevod vlastníckeho práva k hnuteľným veciam, k čomu v danom prípade nedošlo. Žalovaný poukázal na § 151h ods. 4 Občianskeho zákonníka, z ktorého aj citoval. K žalobcami namietanému nároku na priznanie náhrady trov konania poukázal žalovaný na stav účinný v čase rozhodovania prvostupňového súdu v predmetnej veci, t.j. OSP, ktorý sa premietol aj do ustanovení účinného od 01.07.2016. S ohľadom na znenie považoval žalovaný namietanie priznania náhrady trov konania právnemu zástupcovi žalovaného za nedôvodné. Poukázal pritom na § 27 ods. 3 OSP, § 25 ods. 1 prvá veta OSP, § 89 ods. 1 CSP, § 90 ods. 1 CSP. Zdôraznil, že správca vykonáva množstvo úkonov v jednotlivých konkurzných konaniach, a preto často nie je v možnostiach žalovaného osobne sa zúčastňovať všetkých pojednávaní v rámci súdnych konaní prebiehajúcich v rôznych konkurzných konaniach. V zmysle si preto žalovaný na tieto konania ustanovuje zástupcu a takto ustanovený zástupca, ktorý môže byť len z radov advokátov má nárok na náhradu právneho zastúpenia tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa v rozsudku. Žalovaný považoval odvolanie žalobcov voči rozsudku za nedôvodné a žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

10. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobcovia písomne nevyjadrili.

11. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania § 219 ods. 3 verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

12. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/5/2017-191 zo dňa 17.10.2017, s tým, že podľa § 219 ods. 3 bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu zo dňa 17.10.2017, na základe čoho boli, v spojení s § 378 ods. 1 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

13. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 8.6.2016 (č.l. 158 spisu), krajský súd bol v odvolacom konaní povinný postupovať a konať od 1.7.2016 podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

14. Podľa § 90 ods. 2 CSP, ak si strana nezvolí advokáta ani v primeranej lehote určenej súdom, na jej úkony sa neprihliada; o tom súd stranu poučí.

15. Vzhľadom k predmetu sporovej veci, a to ku konaniu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu je zrejmé, že sa jednalo o spor súvisiaci (vyvolaný) konkurzom, na základe čoho žalobcovia ako strana

sporu z titulu účinnosti Civilného sporového poriadku dňom 1. júla 2016 podľa § 474 CSP, museli byť zastúpení advokátom na to, aby bola splnená podmienka pre vykonávanie ďalších úkonov v odvolacom konaní. Z dôvodu, že žalobcovia v tomto spore neboli zastúpení advokátom, t.j. v konaní o určenie popretej pohľadávky, bolo prostredníctvom okresného súdu postupované v zmysle § 90 ods. 1, 2 a žalobcovia boli vyzvaní okresným súdom výzvami č.k. 26Cbi/22/2016-174, 175 zo dňa 16.8.2016, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy si zvolili advokáta, pokiaľ nemajú vysokoškolské právnické konanie druhého stupňa v spojení s § 468 CSP, za poučenia podľa § 90 ods. 1, 2 CSP, že ak si ako strana sporu nezvolí advokáta ani v primeranej lehote určenej súdom, nebude sa na jej úkony prihliadať. Výzva okresného súdu bola doručená žalobcovi v rade 1/ v zmysle doručenky na č.l. 175 rub spisu dňa 06.09.2017 a žalobkyni v rade 2/ v zmysle doručenky na č.l. 175 rub spisu dňa 7.9.2016.

16. V štádiu konania a rozhodovania krajským súdom žalobcovia na výzvy Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/22/2016-174, 175 zo dňa 16.8.2016 uskutočnené podľa § 90 ods. 1, 2 nereagovali. Z dôvodu, že žalobcovia ako strana sporu v rámci odvolacieho konania v spore o určenie popretej pohľadávky v zmysle § 90 ods. 1 neboli zastúpení advokátom a ani nepreukázali, že by mali vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, bolo nevyhnutné zo strany krajského súdu konštatovať, že žalobcovia nesplnili zákonom stanovenú podmienku povinného zastúpenia advokátom podľa § 90 ods. 1 CSP, ktorá právna situácia bola podmienkou pre akceptáciu ich úkonov po dátume 1.7.2016 pre Krajský súd v Žiline ako súd odvolací. Vzhľadom na uvedené sa na úkony žalobcov po dátume 1.7.2016 odvolacím súdom neprihliadalo.

17. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobcovia vymedzili v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 , krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcami. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

22. Za účelom posúdenia odvolacích dôvodov žalobcov sa krajský súd v potrebnom rozsahu oboznámil so spisovým materiálom. Žalobcovia v podanom odvolaní zopakovali argumentáciu, ktorá bola uplatnená už v konaní pred súdom prvého stupňa, avšak bola i doplnená o argumentáciu, ktorá pred súdom prvého stupňa nebola žalobcami použitá. V tomto smere krajský súd poukazuje na to, že sporové

strany boli v konaní relevantne poučené podľa § 118 OSP ako i § 120 ods. 4 OSP, a to opakovane, napr. na č.l. 57 spisu v spojení s doručenkami na č.l. 57 rub spisu a 58 spisu a tiež na č.l. 68 spisu v spojení s doručenkami na č.l. 69 rub spisu. Napriek tomu, že boli žalobcovia relevantne poučení, tak v rámci odvolania bola použitá argumentácia, ktorá nebola použitá pred súdom prvého stupňa. Ide predovšetkým o argumentáciu žalobcov v rovine § 151h ods. 3 OZ. Napriek tomu, že išlo o novú argumentáciu žalobcov, ktorá nebola použitá pred súdom prvého stupňa, tak odvolací súd uvádza len pre úplnosť, že tejto argumentácii neprináleží v tomto štádiu konania taká relevancia, akú jej žalobcovia prikladali. V rovine právnej úpravy § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby táto právna úprava bola vykladaná v celom rozsahu zákonnej úpravy, a teda i s poukazom na § 151h ods. 4 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ustanovenia sa ods. 3 nevzťahuje na záložné právo, ktoré vzniká registráciou v osobitnom registri, ak sa na jeho vznik vyžaduje podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona registrácia v osobitnom registri. Je teda zrejmé, že v prejednávanej veci na vznik registrácie záložného práva bola vyžadovaná registrácia v osobitnom registri, a to v katastri nehnuteľnosti. Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že ak je záložné právo registrované v registri záložných práv, predpokladá sa, že nadobúdateľ zálohu nie je dobromyseľný, pokiaľ nepreukáže opak. Dôkazné bremeno je na nadobúdateľovi zálohu. Ak v danom prípade však vzniklo záložné právo registráciou v osobitnom registri, tak v takom prípade sa otázka prípadnej dobromyseľnosti vôbec neuplatňuje a záložné právo tu pôsobí aj voči „dobromyseľnému“ nadobúdateľovi zálohu. K uvedeným skutočnostiam len pre úplnosť odvolací súd ešte poukazuje i na závery okresného súdu, ktoré vyplývajú z rozhodnutia okresného súdu, v zmysle ktorých okresný súd konštatoval, že „Navrhovatelia mali byť pri kúpe bytu obozretní a mali si preveriť, či skutočne neviaznu ťarchy. Avšak je nepochybné, že minimálne navrhovateľ 1/ vedel o tejto ťarche, keďže ju zrieďoval ako konateľ úpadcu, pričom daná skutočnosť je zrejmá aj z listu vlastníctva. Preto jeho tvrdenia neobstoja a súd ich posúdil len ako účelovú obranu“ (č.l. 149 spisu). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov okresného súdu, poukazuje odvolací súd i na § 68 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej aj len „“), v zmysle ktorého je katastrálny operát verejný a každý má právo doň nahliadnuť a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. Zároveň sa v zmysle § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona údaje katastra uvedené v § 7 tohto zákona, teda okrem iného údaje o právach k nehnuteľnostiam, považujú za hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa § 70 ods. 2 Katastrálneho zákona sú údaje katastra vrátane údajov o právach k nehnuteľnostiam hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Nemôže preto obstáť argumentácia žalobcov, uvádzaná tak pred súdom prvého stupňa ako i v odvolaní, napriek ich poukazu na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky v Náleze sp.zn. II. ÚS 165/2011 a na ďalšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky, tak ako uvádzali žalobcovia v odvolaní. Zvýrazňuje odvolací súd, že údaje katastra vrátane údajov o právach k nehnuteľnostiam sa považujú za hodnoverné a kým sa nepreukáže opak, je potrebné z nich vychádzať. Bolo preto dôvodné podľa záverov odvolacieho súdu, aby správca ako z hodnoverných údajov vychádzal z údajov zapísaných v katastri ohľadom existencie záložného práva v prospech zabezpečeného veriteľa, ktoré viazlo na predmetných nehnuteľnostiach. Zároveň je možné konštatovať, že žalobcom nič nebránilo, aby údaje, týkajúce sa predmetných nehnuteľností, ktoré nadobudli na základe kúpnej zmluvy, verifikovali oboznámením sa s údajmi ohľadom týchto nehnuteľností, ktoré boli v čase, keď predmetné nehnuteľnosti nadobúdali, zapísané v katastri nehnuteľnosti ako verejnom registri, do ktorého môže každý nahliadnuť. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP.

23. Odvolaním žalobcov bolo osobitne napadnuté rozhodnutie okresného súdu v časti rozhodnutia o náhrade trov. Uviedli, že „V konečnom dôsledku je možné namietať i priznanie nároku na náhradu trov konania. Je zrejmé, že pracovníci odporcu sú právne vzdelaný a ich činnosťou je práve vedenie uvedeného druhu konaní. Je rovnako zrejmá i personálna spätosť advokátskej kancelárie a správcu. Priznanie trov právneho zastúpenia a využitie inštitútu zastúpenia predstavuje zneužitie práva alebo do úvahy pripadá aplikácia ustanovenia § 150 OSP o nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa.“

24. Pre posúdenie možnosti (ne)aplikácie § 150 ods. 1 OSP (účinného k momentu rozhodovania okresného súdu), považoval krajský súd za nevyhnutné citovať zodpovedajúcu právnu úpravu.

25. Podľa § 150 OSP (účinného k momentu rozhodovania okresného súdu), ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

26. Podľa § 257 CSP(účinný k momentu rozhodovania odvolacieho súdu), výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 27. Pri posudzovaní, či tu (ne)bol daný dôvod hodný osobitného zreteľa pre rozhodovanie o náhrade trov konania, bol odvolací súd povinný vychádzať rozhodnutia vo veci samej a z odôvodnenia, ktoré sa viazalo k zamietnutiu žaloby vo veci samej. Z odôvodnenia rozsudku však nevyplývali okolnosti sporového prípadu takého charakteru, ktoré by dávali základ pre aplikáciu § 150 ods. 1 OSP (účinného k momentu rozhodnutia okresného súdu), a to v tom ponímaní, ako ich uvádzali žalobcovia v podanom odvolaní. Z výkladu § 150 ods. 1 OSP vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania, súd náhradu trov konania nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4M Cdo 2/2008, zo dňa 25. februára 2009). 28. Krajský súd považuje za podstatné, že § 150 ods. 1 OSP umožňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť výnimočne na zvláštnosti prejednávanej veci a prispieť tým k odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie jednotlivých zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o náhrade trov konania. Úvaha súdu, či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia, musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých relevantných okolností konkrétnej veci. Predmetné ustanovenie preto nemožno interpretovať tak, že súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania, nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy náležite vysvetlená a konkretizovaná. Pri posudzovaní, či v tej - ktorej veci sú tieto dôvody dané, musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery (treba zdôrazniť, že všetkých) účastníkov konania a vziať do úvahy nielen to, aké sú pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale i to, aký bude dopad aplikácie § 150 ods. 1 OSP na (medziiným tiež majetkové) pomery účastníka na opačnej procesnej strane. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu procesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania a pod. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. novembra 2011, sp.zn. 3M Cdo 19/2010). Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 212/09-26 z 10.11.2009: „Okolnosti hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania“. 29. Zvýrazňuje odvolací súd to, že pri aplikovaní § 257 (ktoré prebralo § 150 OSP) má ísť o výnimočný prípad, čo vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky aj v Náleze sp.zn. I. ÚS 423/2010. Ďalej krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 144/2010, podľa ktorého ....,,použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter“. Podľa odvolacieho súdu však nebol zistený nesprávny postup okresného súdu pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania, pokiaľ bola aplikovaná zásada zodpovednosti za výsledok v konaní, t.j. za úspech v spore v zmysle § 142 ods. 1 OSP (v čase rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 255 ods. 1 , vzhľadom na obsah spisového materiálu a odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Krajský súd nezistil dôvod k aplikácii § 257 v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcov, ktorý nie je možné hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie trov súdneho konania žalovanému ako úspešnej strane v civilnom procese (Čl. I § 1 ods. 3 zák. č. 125/2016 Z.z.).

30. Súčasne odvolací súd nevyhodnotil ako relevantné ani tvrdenie žalobcov, že „Je zrejmé, že pracovníci odporcu sú právne vzdelaný a ich činnosťou je práve vedenie uvedeného druhu konaní. Je rovnako zrejmá i personálna spätosť advokátskej kancelárie a správcu. Priznanie trov právneho zastúpenia a využitie inštitútu zastúpenia predstavuje zneužitie práva“.

31. Pripomína odvolací súd, že v danom spore je správca konkurznej podstaty v postavení účastníka konania so všetkými právami a povinnosťami v zmysle procesných predpisov upravených v občianskom súdnom konaní (k momentu rozhodnutia okresného súdu). Podľa § 24 OSP (účinný k momentu

rozhodovania okresného súdu) účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa § 25 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Za služby právnej pomoci si advokát účtuje odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za zastupovanie advokátom je jednou z položiek trov konania deklarovaných v § 137 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu). O ich náhrade rozhodoval okresný súd podľa § 142 (OSP účinný k momentu rozhodovania okresného súdu). Za trovy konania treba považovať aj odmenu advokáta, ktorého si účastník ako zástupcu v konaní zvolil a z tohto hľadiska nie je rozhodujúce, či je týmto účastníkom správca konkurznej podstaty, pretože správca konkurznej podstaty má rovnaké procesné práva a povinnosti ako každý iný účastník konania.

32. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti žalobcov, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania (v čase rozhodnutia odvolacieho súdu strana konania), ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnému“ účastníkovi (strane konania) náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložil. Účelnosť vynaložených trov súdneho konania zákon, a to OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) nedefinuje, avšak nepochybne pri účelnosti uplatňovania alebo bránenia práva pôjde o také úkony účastníka, ktoré sú vykonané vo vecnej a časovej súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním. K úplnosti sa dodáva, že účelnosť vynaložených trov v danej konkrétnej veci bola preukázaná bránením práv žalovaného prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu. V danom prípade boli na strane žalovaného účelne vynaložené trovy prvoinštančného konania, titulom trov právneho zastúpenia, a pokiaľ by okresný súd náhradu trov prvoinštančného konania žalovanému nepriznal, odoprel by tomuto účastníkovi, resp. strane ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, ktorým je aj majetkové právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právo na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny, pretože náhrada trov súdneho konania tiež súvisí s majetkovým právom žalovaného.

33. Keďže žalobcovia v podanom odvolaní nenamietali spôsob výpočtu náhrady trov prvoinštančného konania, titulom právneho zastúpenia žalovanému, potom krajský súd nemal priestor k tomu, aby podrobil prieskumu v odvolacom konaní aj spôsob výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia, priznaných žalovanému, a tak bolo možné cez aplikáciu § 387 ods. 2 na spôsob výpočtu uskutočnený okresným súdom len odkázať a stotožniť sa s ním v celom rozsahu.

34. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

35. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil

so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

36. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

37. Ak žalobe žalobcov nebolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.