Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-295-2017.pdf
PDF · 94.48 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/295/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika, členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobkyne E. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom U. XX, W., štátny zastúpenej JUDr. Ivou Pavlíkovou, advokátkou so sídlom J. E. XX, W., IČO: 38 802 810 proti žalovanej Wüstenrot poisťovňa, a. s., so sídlom Karadžičova 17, Bratislava 26, IČO: 31 383 408, o zaplatenie 3 217,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 6C/211/2016-61 zo dňa 26. mája 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom podľa § 441 OZ zamietol žalobu žalobkyne, ktorou si v konaní uplatňovala 1/2 nárok na náhradu škody na zdraví vo forme jednorazového odškodnenia bolesti (§ 444 OZ), ktorú utrpela pri dopravnej nehode dňa 03. 02. 2015, ktorý nárok jej mal vzniknúť zo zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ vodiča R. M., vedúceho osobné motorové vozidlo, ktorého prevádzkou jej bola spôsobená predmetná škoda. Právo na náhradu voči nemu si neuplatňovala, ale podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla si ho neuplatnila priamo voči žalovanej. Žalovaná uspokojila dobrovoľne len polovicu nároku (ktorý nie je predmetom sporu). Na základe vykonaného mal preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 OZ, a to porušenie právnej povinnosti povinným (zodpovedným) subjektom, spôsobenú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi. Z rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 36T/68/2015-122 zo dňa 11. 06. 2015 vyplýva, že R. M. porušil svoje povinnosti účastníka cestnej premávky, ako aj vodiča predmetného motorového vozidla (ust. § 3 ods. 2 písm. a/, § 4 ods. 2 písm. c/zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke). Žalobkyňa 03. 02. 2015 utrpela škodu na zdraví v rozsahu, ako to vyplýva z lekárskeho posudku o bolestnom MUDr. A. R.. Nebyť nedisciplinovaného, neohľaduplného a bezpečnosť cestnej premávky ohrozujúceho spôsobu vedenia predmetného motorového vozidla jeho vodičom R. M. po požití alkoholu zjavne v stave ťažkého stupňa opitosti, nedošlo by u žalobkyne k predmetnej škode (ujme na zdraví). Pokiaľ ide o posledný predpoklad vzniku zodpovednosti R. M. za škodu, a to zavinenie (§ 420 ods. 3 OZ), tento predpoklad je prezumovaný, ale bol aj naplnený, vychádzajúc zo záverov citovaného rozsudku, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa ust. § 289 ods. 1 Tr. zákona (keďže Tr. zák. sankcionuje len zavinené konanie, či už úmyselné alebo nedbanlivostné). Z lekárskeho posudku MUDr. A. R., vypracovaného podľa zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, bola bolesť, ktorú utrpela, ohodnotená na 375 bodov. Žalobkyni vznikol nárok v sume 6 435,- eur (375 bodov x hodnota bodu 17,16 eur). Predmetom sporu bola otázka, či žalobkyňa má voči žalovanému právo na
plnenie zvyšnej časti bolestného (žalovanej sumy) alebo nie, a to vzhľadom k tomu, že škoda na jej zdraví mala byť (podľa obrany žalovanej) spôsobená jej spoluzavinením v rozsahu 50 %, keďže v stave opitosti, ktorý si sama privodila, sa vedome viezla v predmetnom motorovom vozidle, ktorého vodič bol v stave ťažkej opitosti, pričom nasadnutie do motorového vozidla k takémuto vodičovi nemožno vnímať inak ako ľahkovážny hazard so svojím zdravím a životom, a teda jedná sa o konanie, ktoré možno kvalifikovať ako vedomé porušenie jej prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 OZ. Žalobkyňa síce uvedené namietala, avšak na preukázanie svojich tvrdení na pojednávaní pri svojom výsluchu (tento dôkaz považoval vzhľadom na dikciu ust. § 195 ods. 1 CSP za podporný) neprodukovala žiaden dôkaz, že v čase, keď predmetné motorové vozidlo ako vodič (ešte pred požitím alkoholu ňou, ako aj vodičom R. M.) odstavila na neďalekej ceste od obce Hôrky, vytiahla kľúč zo zapaľovania a tento si uložila do kabelky a následne po požití alkoholu v stále odstavenom motorovom vozidle na zadnom sedadle zaspala, pričom sa prebrala až po vzniku škody na jej zdraví a pri začatí požívania alkoholu nemala vôľu motorové vozidlo následne viesť, ani jeho vedenie prenechať R. M. alebo D. E., pričom sa mienila vrátiť domov pešo, resp. zavolať svojmu otcovi, aby pre ňu a predmetné motorové vozidlo prišiel. Napriek tomu, že žalovaná skutkové tvrdenia žalobkyne prednesené pri jej výsluchu podľa § 186 ods. 2 CSP nenamietala, s prihliadnutím na obsah iných v konaní vykonaných listinných dôkazov hodnotiac všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP) považoval jej výpoveď za nevierohodnú (§ 191 ods. 2 CSP). Žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že po príchode na poľnú cestu a odstavení motorového vozidla si sadla na zadné sedadlo, kde začala požívať alkohol, pričom nevie uviesť, či pili aj R. M. a D. E.. Pritom pri výsluchu v rámci trestného konania vypovedala, že po odstavení motorového vozidla na poľnej ceste pili (teda nielen ona sama, ale všetci) vonku a až potom, keď usúdila, že má dosť, si sadla na zadné sedadlo. Rovnako R. M. v rámci trestného konania opakovane vypovedal, že po odstavení motorového vozidla na poľnej ceste pili (teda nielen on sám) vodku. Ďalej žalobkyňa uviedla, že vo vozidle zaspala na zadnom sedadle ešte v čase, keď toto stálo odstavené na poľnej ceste a precitla až po dopravnej nehode. R. M. v rámci trestného konania vypovedal, že keď im došiel alkohol na poľnej ceste, sadol za volant a vozidlo viedol na sídlisko Hájik, kde vo večierke kúpili ďalší alkohol, opäť nasadli do motorového vozidla, alkohol popíjali pred večierkou, pričom on sedel na mieste vodiča, D. E. vpredu na mieste spolujazdca a žalobkyňa na zadnom sedadle, kde neskôr zaspala. Žalobkyňa teda zaspala na zadnom sedadle až po tom, ako prišli spolu na sídlisko Hájik. Žalobkyňa v oznámení poškodeného - zraneného na otázku, či bola v čase dopravnej nehody pripútaná bezpečnostným pásom, zaškrtla možnosť áno, pritom nemala žiadny dôvod, aby bola na zadnom sedadle pripútaná bezpečnostným pásom, keďže osoba sa pripútava len v prípade, ak má byť motorové vozidlo uvedené do pohybu. Vyhodnotením uvedených dôkazov dospel k záveru o nevierohodnosti výpovede žalobkyne v rámci jej výsluchu na pojednávaní a ďalej vysokému predpokladu, že bola uzrozumená so skutočnosťou, že predmetné motorové vozidlo nebude ponechané na poľnej ceste a toto bude odtiaľ viesť iná osoba z niektorých prítomných po požití alkoholu. R. M. pritom vypovedal, že na poľnej ceste vypil pol listra 40 % alkoholu, teda už v tomto čase museli byť u neho prítomné prejavy vyššieho stupňa opitosti, keď aj D. E. požil alkohol, a teda ani on nemohol viesť motorové vozidlo v triezvom stave. Na základe takto zisteného skutkového stavu konštatoval, že žalobkyňa sa podieľala v podstatnej miere na vzniku škody svojím zavineným konaním, ktoré je možné právne kvalifikovať ako zavinené porušenie prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 OZ počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. Na základe uvedeného sa stotožnil s mierou (rozsahom) spoluzavinenia, akú túto v rámci plnenia nároku na náhradu škody vyhodnotila žalovaná, teda v rozsahu 50 %, a preto žalobu zamietol v celom rozsahu. Ďalej uviedol, že aj keby boli tvrdenia žalobkyne pravdivé, dospel by k rovnakému záveru o jej ľahkovážnom až krajne nezodpovednom konaní. Ako vyplynulo z jej výsluchu, ako jediná oprávnená osoba viesť predmetné motorové vozidlo ho odstavila na mieste mimo verejnej komunikácie a nie v mieste svojho bydliska alebo miesta, na ktorom by mohla očakávať adekvátnu pomoc a následne sa priviedla v krátkom čase po požití ňou zaobstaraného alkoholického nápoja do ťažkého stupňa opitosti, zaspala a stratila vedomie, a to bez vykonania akýchkoľvek náležitých opatrení (napr. predchádzajúceho privolania pomoci zo strany jej otca), čím zverila bez primeraných dôvodov seba, ako aj predmetné motorové vozidlo napospas iným osobám, ktoré neboli oprávnené viesť motorové vozidlo, o ktorých síce nevie, či nepožili tiež alkohol, ale so značnou mierou pravdepodobnosti to za danej situácie nepochybne mala predpokladať, čo možno považovať za konanie zjavne vybočujúce z normálnych medzí správania plnoletej osoby na danom mieste a za danej situácie a až za konanie krajne nezodpovedné, ktoré je súčasne možné považovať za zavinenie (minimálne z nevedomej nedbanlivosti) porušujúce prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415 OZ. Aj takéto konanie žalobkyne by bolo možné stavať do priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody na jej zdraví a v podstatnej miere sa na nej podieľajúce, keďže nebyť neho, neviedol by s určitosťou predmetné motorové vozidlo R. M. za ťažkej opitosti a nedošlo by k dopravnej nehode a k poškodeniu
zdravia žalobkyne. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku podala, v zákonom stanovenej lehote, odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/, h/ CSP a žiadala ho podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poprela spoluvinu na vzniku škody na zdraví. Hoci žalovaná jej skutkové tvrdenia pri výsluchu nenamietala, súd jej výpoveď považoval s prihliadnutím na obsah iných v konaní vykonaných dôkazov za nevierohodnú. Nevierohodnosť jej výpovede vyvodzoval z výsluchu R. M. ako zadržaného a obvineného v priebehu trestného konania, hoci ju pri vypočutí na rozpory v ich výpovediach nekonfrontoval, k jeho výpovedi ju nevypočul, a preto nemala možnosť k nej sa vyjadriť. Posudzujúci lekár MUDr. A. R. pri vykonanom obodovaní bolestného uviedol, že požitie alkoholu žalobkyňou nemalo vplyv na vznik nehody a okolnosti úrazu. Nesporným bolo jej tvrdenie (bez akýchkoľvek námietok žalovanej), že požila alkohol až po odstavení motorového vozidla s kľúčmi od neho uschovanými vo svojej kabelke, kde zaspala a zobudila sa až v nemocnici. Preto nemohla vypovedať o tom, že by sa priamy škodca mal previesť do večierky pre ďalší alkohol a vypovedal v množnom čísle, pričom netreba opomenúť ďalšieho prítomného svedka D. E.. Nezisťoval, či sa pripútala sama alebo ju pripútal niekto iný, ako k tomu pripútaniu došlo, pričom pre ňu to bol len fakt, ako ju našli v čase a mieste nehody. Z takéhoto správania nemohol vyvodiť ani len nevedomú nedbanlivosť. Keďže mala v pláne ísť pešo domov, prípadne následne zavolať otca, nie je logické, aby mu volala predtým, ako požije alkoholické nápoje. Súd procesne pochybil tým, že aj keď mal pripojený trestný spis, žiadna z listín z tohto spisu na pojednávaní nebola oboznámená, a preto sa nemala možnosť k nemu, resp. k nim vyjadriť, prípadne navrhnúť dôkaz, o ktorý by oprela pravdivosť svojich tvrdení. Pri rozhodovaní môže súd zobrať do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní. Je nepochybné, že sedela a požívala alkohol len na zadnom sedadle v stojacom vozidle, a teda jej spoluzavinenie neprichádza do úvahy. Z judikatúry pri aplikácii ust. § 441 OZ vyplýva, že pri objektívnej zodpovednosti za škodu okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla je možné hovoriť maximálne o nepatrnom spoluzavinením, pričom ak je aspoň jednou z príčin vzniku škody, a teda poškodený má podiel na jej vzniku, môže sa blížiť až k jednej polovici.
3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Súd v rozsudku označil všetky dôkazy, z ktorých vychádzal, detailne sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré počas konania vyšli najavo a rozhodnutie náležite odôvodnil. Na pojednávaní 28. 04. 2017 prečítal zápisnice výsluchov všetkých navrhnutých osôb z trestného konania, a to obvineného R. M., žalobkyne a poškodených. Na pojednávaní uviedol, že pri rozhodovaní bude vychádzať aj z týchto dôkazov, pričom vo vzťahu k oboznámeniu sa s trestným spisom neboli zo strany žalobkyne vznesené žiadne námietky. V napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými vykonanými výsluchmi a k ich relevantnosti pre prejednávanú vec, teda nie je pravdou, že by vykonal dokazovanie v rozpore s ustanoveniami CSP. S poukazom na § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti. Vierohodnosť, resp. nevierohodnosť výpovede žalobkyne ako dôkazného prostriedku správne vyhodnotil s prihliadnutím na poznatky a skutočnosti zistené na základe iných dôkazov. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Tvrdenie MUDr. A. R., o ktoré sa opierala žalobkyňa, nie je smerodajné pri určení miery jej spoluzavinenia, keďže tento je odborníkom v oblasti medicíny a v lekárskom posudku sa vyjadroval len vo vzťahu k utrpeným zraneniam žalobkyne. Otázka spoluzavinenia poškodeného je otázkou právnou, o ktorej rozhoduje súd. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by už ňou neboli uvedené počas pôvodného konania a s ktorým by sa súd nevysporiadal.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vrátane pripojeného trestného spisu a vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania žalobkyňa, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým am právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani odvolateľka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
6. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobkyne krajský súd dopĺňa, že civilné sporové konanie je založené na zásade kontradiktórnosti (č.l. 8, § 149, § 150 CSP), t. j. prioritná je procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné pravdivo a úplne tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaná vo svojom vyjadrení nárok žalobkyne na náhradu škody na zdraví poprela z dôvodu, že škoda bola spôsobená aj spoluzavinením žalobkyne (§ 441 OZ), keďže porušila prevenčnú povinnosť (§ 415 OZ) a viezla sa v motorovom vozidle, ktorého vodič ho viedol v bezpochybne rozpoznateľnom stave ťažkej opitosti, pričom sama bola pod vplyvom alkoholu, na potvrdenie čoho žiadala vykonať dôkaz oboznámením sa s výpoveďami v trestnom spise. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení nestotožnila s uvedeným právnym posúdením a mala za to, že žiaden právny predpis jej neukladá povinnosť ako spolujazdcovi nepožívať alkoholické nápoje a neoprávňuje ju vykonať kontrolu spôsobilosti jazdy vodičom, pričom mala za to, že predložila všetky dostupné a relevantné dôkazy (poistnú zmluvu, oznámenie o poistnej udalosti, lekársky posudok o bolestnom, oznámenie o poistnom plnení) a ďalšie dôkazy nenavrhovala vykonať. Na pojednávaní súd uviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za nesporné, uviedol predbežné právne posúdenie veci, ako aj to, že vykoná dôkazy navrhnuté stranami. Žalobkyňa až na pojednávaní začala tvrdiť (ďalej uvedené netvrdila ani v trestnom konaní), že po odstavení auta na poľnej ceste vytiahla kľúče zo zapaľovania, dala si ich k sebe do kabelky, odkiaľ jej ich R. M. po tom, čo na zadnom sedadle po požití vodky zaspala, zobral a následne bez jej vedomia viedol predmetné motorové vozidlo, z čoho vyplýva, že vzniknutú škodu na jej zdraví nijakým spôsobom nespoluzavinila. Z obsahu zápisnice z pojednávania, ktorá je verejnou listinou, a teda to, čo sa v nej uvádza, je pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak, čo však žalobkyňa neučinila (§ 205 CSP), vyplýva, že z trestného spisu súd oboznámil obsah výsluchov R. M. v pozícii podozrivého, ako aj obvineného, výpoveď žalobkyne ako svedka poškodenej, výpoveď svedka poškodeného Ing. D. B., výpoveď svedka D. E. a svedka R. H.. Teda nepravdivé sú tvrdenia žalobkyne, že súd nevykonal dôkaz listinami z pripojeného spisu a neprečítal žiadnu z citovaných výpovedí, keď navyše na obsah trestného spisu poukazuje samotná zástupkyňa žalobkyne vo svojej záverečnej reči. Žalobkyňa (ani jej právna zástupkyňa) sa k výpovediam, a to najmä R. M., ktorá potvrdzovala spoluzavinenie žalobkyne tvrdené žalovanou nijako napriek výzve súdu nevyjadrila, ani nenavrhla na popretie jeho pravdivosti vykonať dokazovanie, či už jeho výsluchom alebo výsluchom D. E., pričom súd vykonáva len navrhnuté dôkazy (čl. 8, § 149, § 185 CSP), a preto nebolo povinnosťou súdu pri vypočutí žalobkyňu na tieto rozpory konfrontovať (§ 199 ods. 1 CSP), keď sa navyše nejedná o svedka. Tvrdenie MUDr. A. R. v lekárskom posudku o bolestnom, že požitie alkoholu žalobkyňou ako účastníčkou dopravnej nehody nemalo vplyv na vznik a okolnosti úrazu, je pritom pre posúdenie veci irelevantné, keďže jeho vyjadrenie bolo len vo vzťahu k utrpeným zraneniam žalobkyne a nie k spoluzavineniu spočívajúcemu v tom, že vykonala jazdu motorovým vozidlom, ktoré viedol vodič zjavne v ťažkom stupni opitosti, ku ktorému ani nie je oprávnený sa vyjadrovať. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností vysporiadajúc sa s podstatnými tvrdeniami žalobkyne uvedenými v odvolaní odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, majúc za to, že jeho procesný postup bol správny, neznemožňujúci uskutočňovať žalobkyni jej patriace procesné práva tak, že by došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a vzhľadom na vyššie uvedené, na základe navrhnutých dôkazov, dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, keď navyše žalobkyňa vykonanie ďalších dôkazov ani v konaní pred súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní nenavrhovala. Žalobkyňa si pritom musí uvedomiť aj dosah svojich tvrdení oproti tvrdeniam v trestnom konaní, keďže z nich vyplýva spáchanie aj ďalšieho trestného činu, či už zo strany R. M., resp. D. E., a to neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, za ktorú trestnú činnosť neboli doposiaľ ani stíhaní, ani odsúdení. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vrátane trov konania, ktoré správne priznal žalovanej ako plne úspešnej vo veci v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).
7. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a žalovanej priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu, keďže v odvolacom konaní mala taktiež plný úspech vo veci.
8. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).