Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-457-2015.pdf
PDF · 131.15 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/457/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: C. I.E., G.. XX.X.XXXX, K. Y. X, K., zastúpenej Mgr. Romanom Tomanom, PhD., advokátom, so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie náhrady škody vo výške 20.504,80 €, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 22 C 199/2009-147 zo dňa 12.januára 2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.270,01 € titulom náhrady škody a nemajetkovú ujmu v sume 8. 000,- € a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením zo dňa 28.04.2014, č.k. 9 Co 520/2012-120 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie (v poradí prvý) zo dňa 16.04.2012, č.k. 22C/199/2009-105 ktorým žalobu žalobkyne zamietol a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny názor, že analógiou, keď splnenie podmienok pre vznik nároku na náhradu škody je potrebné vykladať extenzívne, je možné prijať záver, že odmietnutím vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu a to Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Ntc II. 5/055 rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz nevykoná z dôvodu podľa § 14 ods. 1 písm. h), a žalobkyňu prepustil z väzby na slobodu došlo de facto k zastaveniu konania o ňom v zmysle § 8 ods. 5 písm. a) zákona, keď Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval pochybenie Krajského súdu spočívajúce v tom, že tento dôsledne neskúmal rozsah skutku uvedeného v posudzovanom európskom zatýkacom rozkaze a následne z opisu tohto skutku nezistil, že časť skutku mala byť spáchaná na území Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade vydávacej väzby, keď osoba bola vzatá do väzby, ale nakoniec bola prepustená a bolo rozhodnuté, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda v princípoch materiálneho právneho štátu, preto ak má byť štát za taký skutočne považovaný, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca, pričom odvolací súd poukázal tiež na uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 MCdo 1/2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009 a sp. zn. 4 Cdo 54/2011. Odvolací súd vyslovil, že v danom prípade boli u žalobkyne splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe, vymedzené pozitívne v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nebol naplnený žiadny z negatívnych predpokladov vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 uvedeného zákona. Súd prvej inštancie bude skúmať ďalšiu podmienku pre priznanie náhrady škody a to výšku škody, ktorá mala predstavovať ušlý zisk, trovy obhajoby v súvislosti s väzbou a trovy právneho zastúpenia v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku a následne ak prvoinštančný súd dospeje k záveru, že sú splnené podmienky v zmysle § 17 ods. 2 aj na priznanie nemajetkovej ujmy bude potrebné doplniť dokazovanie na určenie jej výšky. 1.2. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vykonal dokazovanie v naznačenom smere a s odkazom na ust. § 3; § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, 3 a 7; § 15 ods. 1; § 16 ods. 1 a § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.; § 4 ods. 8, bod 8; § 14 ods. 1, písm. h); § 17 ods. 1 zákona č. 403/2004, o Európskom zatýkacom rozkaze, účinnom do 31.8.2010 konštatoval, že žalobkyni prináleží, nielen náhrada škody vo forme nákladov vynaložených v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného konania voči jej osobe, ale aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu. Žalobkyňa bola v dôsledku trestného stíhania vystavená väzbe a s ňou spojenému obmedzeniu osobnej slobody v trvaní takmer tri mesiace, v dôsledku ktorej bola nútená prežívať strach o svoje maloleté deti odkázané na starostlivosť starých rodičov, ako aj obavy z budúcnosti a možných následkov trestného stíhania, resp. výkonu Európskeho trestného rozkazu, ktoré sa ukázalo ako nedôvodné. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a prihliadol aj na konštantnú judikatúru ESĽP v tomto smere, ako aj na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných prípadoch, na ktoré rozhodnutia v tejto súvislosti poukazoval aj právny zástupca žalobkyne. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, nakoľko mal za to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná žalobkyňou vo výške 16.596,96 € je neprimeraná následkom, ktoré jej boli nezákonným rozhodnutím spôsobené. 1.3. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody uplatnenej spolu vo výške 3.095,51 € spočívajúcej v trovách obhajoby 812,33 € a ušlého zisku vo výške 2.241,19 € tento posúdil za čiastočne dôvodný, keď žalobkyni priznal právo na zaplatenie trov obhajoby vo výške 812,33 €, teda v celej uplatnenej výške, pričom v časti nároku uplatneného ako ušlý zisk prisúdil žalobkyni len jeho časť vo výške 457,68 € a vo zvyšku nárok zamietol ako nedôvodný. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (R 70/1994, obdobne R 35/1991) vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, tak ako tomu bolo v zmysle uvedeného de facto v prípade žalobkyne, pričom táto skutočnosť v konaní sporná nebola, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Žalobkyni v dôsledku uznesenia o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu a následným trestným stíhaním bola spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá žalovaný. Táto škoda bola žalobkyni spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bol voči nej vykonaný európsky trestný rozkaz a bola vzatá do väzby v trvaní od 25.09.2005 do 15.12.2005. Žalobkyňa včas požiadala žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátila so svojim nárokom na príslušný súd. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu škody vo výške 812,33 €, nakoľko v konaní bolo listinnými dôkazmi (vyúčtovanie trov advokátom, faktúra advokáta, výpis z účtu) preukázané, že vynaložila tieto náklady v trestnom konaní a práve o túto sumu sa zmenšil jej majetok v súvislosti s vedením nezákonného výkonu európskeho trestného rozkazu . 1.4. Pri posudzovaní nároku žalobkyne uplatneného titulom ušlého zisku vo výške 2.241,19 € postupoval súd v zmysle judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010), v zmysle ktorej nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku. Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené na dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými. Pri rozhodovaní o výške ušlého zisku vychádzal súd prvej inštancie zo mzdového listu, z ktorého ustálil, že za 7 mesiacov odpracovala žalobkyňa za bežného chodu udalostí, ktorý je pre určenie ušlého zisku rozhodujúci 103 hodín, z čoho vyplýva, že za bežný pracovný mesiac odpracovala 14,71 hod. (103:7) a potom za jeden pracovný deň v bežnom pracovnom mesiaci (22 dní) odpracovala žalobkyňa obvykle v priemere 0,67 hod., t.j. za obdobie väzby - 25.09. 2005 až 15.12.2005 žalobkyňa pri počte pracovných dní (počet prac. dní/mesiac - 5/9, 20/10, 21/11 a 11/12) stratila väzbou 40,14 hod., pričom jej priemerná hodinová
odmena v čistom bola 11,40 €, tj ušlý zisk žalobkyne v súvislosti s väzbou predstavuje sumu 457,68 €. S poukazom na námietku žalovaného, že pri výpočte ušlého zisku je potrebné zohľadnil skutočnosť, že po návrate z väzby dňa 15.12.2005, t.j. od 16.12.2005 mohla žalobkyňa objektívne pracovať, ušlý zisk v tejto časti nepriznal, keďže absentovala príčinná súvislosť s konaním škodcu. 1.5. Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku vo výške 854,32 €. Súd rozhodujúc o tomto nároku vychádzal z ust. § 18 ods. 3, druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Ak by aj vychádzal z výkladu časti aplikačnej praxe, v zmysle ktorého je pri rozhodovaní o trovách vzniknutých v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku potrebné rozhodovať podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatky z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením, ktoré predstavujú tiež poskytovanie právnej pomoci zo strany právneho zástupcu žalobkyne, ani v takom prípade by nebolo možné s poukazom na znenie ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda) nárok žalobkyni v tejto časti priznať, nakoľko nepredložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci, že jej trovy predbežného prerokovania skutočne vznikli, nepreukázala, že advokátovi vyplatila z tohto titulu odmenu a že sa tak o žalovanú sumu 854,33 € zmenšil jej majetok, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. 1.6. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol z dôvodu, že o týchto rozhodne v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti napadol odvolaním v zákonom stanovenej lehote žalovaný a to v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, keďže sa súd prvej inštancie právnemu posúdeniu nároku úplne vyhol. Od riadneho odôvodnenia súd prvej inštancie neodbremeňuje existencia právneho názoru krajského súdu v zrušujúcom rozhodnutí, keď súd prvej inštancie na ňu len odkázal, preto žalovaný nemá žiadnu možnosť dozvedieť sa na základe akých právnych úvah dospel k záveru, že žalobkyňa na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania má právo na náhradu akejkoľvek škody, či ujmy. Okrem nedostatočného odôvodnenia rozsudku z hľadiska právneho posúdenia má žalovaný za to, že súd z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové zistenia, ak uplatnený nárok posudzoval v súvislosti s trestným stíhaním, keď žiadne také nebolo zo strany orgánov SR vedené. Ak súd uvádza, že ak došlo k prepusteniu žalobkyne z väzby de facto došlo k zastaveniu konania o ňom podľa § 8 ods. 5 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., takýto záver nie je možné bez ďalšieho prijať, keďže toto ustanovenie vyžaduje zastavenie trestného stíhania, k čomu súd v tomto konaní nevykonal žiadne dokazovanie. Po vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom sa uskutočnili tri pojednávania, ktorých sa žalobkyňa fyzicky nezúčastnila a právny zástupca navrhovanie dôkazov za účelom doplnenia dokazovania zdôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy žalovanej výške rozsudkami ESĽP. Zopakoval tvrdenia uvedené v žalobnom návrhu za účelom priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný tak zastáva názor, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor krajského súdu za účelom doplnenia dokazovania, na preukázanie výšky škody resp. nemajetkovej ujmy. Vystáva otázka, ako mohol súd prvej inštancie na podklade absolútne totožných dôkazných prostriedkov vysloviť diametrálne odlišný právny záver a pri vydávaní napadnutého rozsudku vychádzal výlučne z dôkazov vykonaných ku dňu vydania prvého meritórneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie teda nerešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, keď nepristúpil k relevantnému doplneniu dokazovania vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nemohol zistiť skutkový stav, ktorý by bol pre priznanie žalovaného nároku postačujúci a odôvodnenie rozsudku týkajúce sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy vychádza len zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- € došlo na podklade skutočnosti, že žalobkyňa je ženského pohlavia, ako matka bola v dôsledku väzobného stíhania obmedzená na osobnej slobode a teda je v kontakte so svojimi maloletými deťmi a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nezodpovedá požiadavke presvedčivosti. Žalovaný nespochybňuje, že v dôsledku väzby došlo k obmedzeniu osobnej slobody, ak k obmedzeniu kontaktu s maloletými deťmi, avšak ide o skutočnosti, ktoré vyplývajú z podstaty väzby ako takej, a ktoré s inštitútom väzby bytostne súvisia a preto nejde o ujmu, ktorá mala vzniknúť žalobkyni v príčinnej súvislosti s pobytom vo väzbe. Je nutné rozlišovať, že samotná tá skutočnosť, že bola vo väzbe nepostačuje na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko ak by tomu tak bolo zákonodarca by zo zákona vylúčil dokazovanie vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe a rozhodnutie súdu o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy by mohol konajúci súd založiť len na nevyvrátiteľnom fakte, že sa konkrétna osoba ocitla vo väzbe. Skutočnosť, že žalobkyňa sa so svojimi maloletými deťmi nestýkala si zapríčinila sama, keďže právny predpis dovoľuje, aby osoby držané vo väzbe boli navštevované. Poukázal na rozpor vo výpovedi žalobkyne, na ktorý súd
prvej inštancie neprihliadol, keď žalobkyňa uviedla, že najskôr cítila odstup a na inom mieste uvádza, že stále boli pri mne priam viseli na mne. Zastáva názor, že žalobkyňa nepreukázala, žeby v dôsledku väzby bola znížená jej osobná česť, ľudská dôstojnosť, práve naopak zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že svedkyňa B. I. o väzbe žalobkyne nevedela, v čase obmedzenia jej osobnej slobody ani jej najbližšia rodina, brat ani okolie žalobkyne, resp. okolie jej blízkej rodiny. Namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimeranú. Poukázal na rozhodnutie C. proti SR zo dňa 8.11.2011, kedy skonštatoval ESĽP nezákonnosť väzby a priznal sťažovateľovi sumu 12.000 €, suma ktorá na jednotlivé mesiace nezákonnej väzby predstavuje zhruba 1.000 €. V rozhodnutí Z. zo dňa 17.7.2012 skonštatoval ESĽP nezákonnosť väzby a sťažovateľovi priznal ujmu 8.000 €, ktorá zodpovedala zhruba 1.333,30 € za mesiac strávený v nezákonnej väzbe. Na podklade vyššie uvedeného zdôrazňuje, že žalobkyni bola za 83 dní strávených vo väzbe priznaná suma 8.000,- €, čo sa javí vo svetle judikatúry ESĽP ako suma neprimeraná, keď za necelý mesiac strávená vo väzbe bola odškodnená sumou 2.666,60 €. Žalovaný rozporuje aj náhradu trov právneho zastúpenia, vynaložených žalobkyňou za účelom ochrany jej práv v priebehu trestného konania, kedy žalovaný rozporoval poradu CPZ BA zo dňa 24.9.2005, poradu ÚVV BA zo dňa 30.9.2005, list B.. A. K. o prevzatie obhajoby zo dňa 5.10.2005, poradu a predbežné vyšetrovanie + výsluch ÚVV BA zo dňa 7.10.2005, žiadosť o udelenie súhlasu na vydanie zaistenej veci zo dňa 11.10.2005 a list B.. A. K. informácie o priebehu vydávajúceho konania zo dňa 12.10.2005. Súd je povinný s prihliadnutím na ust. § 18 ods. 2 zák. č. 514/2003 skúmať účelnosť jednotlivých úkonov právnej služby a to, či by viedli k odstráneniu protiprávneho stavu nastoleného rozhodnutím o väzbe. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil, žalobu zamietol, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.
4. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu ( vyhovujúci výrok ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
6. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobkyne na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platného a účinného do 31.8.2007 ( ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z. ), ktorá jej bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave o väzbe v ktorej bola od 25.9.2005 do 15.12.2005, keď žalovaná škoda predstavuje ušlý zisk vo výške 2.241,19€, trovy obhajoby v súvislosti s väzbou vo výške 812,33 €, trovy právneho zastúpenia v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 854,32€ a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 €.
7. Medzi stranami sporu nebolo sporné a uvedené skutkové zistenia skonštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho v poradí prvého rozsudku, že uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. NtcII. 5/05 zo dňa 25.9.2005 bolo rozhodnuté o vzatí žalobkyne do väzby na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu, sp. zn. 1Bny 37/2005/2 vydaného dňa 11.5.2005 Mestským súdom v Esztergome, Maďarská republika, s tým, že väzba začína 23.9.2005 o 8.30 hod. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.10.2005. Žalobkyňa sťažnosť proti uzneseniu nepodala. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Ntc II. 5/05 zo dňa 26.10.2005 bolo rozhodnuté, že sa vykoná Európsky zatýkací rozkaz zo dňa 11.5.2005, sp. zn. 1Bny 37/2005/2 vydaný Mestským súdom v Esztergome pre 1 násobný trestný čin plynulého spáchania podvodu na značnú škodu ako spolupáchateľ podľa § 318 odsek 1, odsek 5 písmeno a) Trestného zákonníka Maďarskej republiky. Voči uzneseniu sp. zn. Ntc II. 5/05 zo dňa 26.10.2005 podala žalobkyňa ústne do zápisnice sťažnosť, ktorú prostredníctvom právneho zástupcu odôvodnila tým, že skutok popísaný v Európskom zatýkacom rozkaze spĺňa všetky znaky pokračovania v trestnom čine podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva. Z opisu skutku je rovnako zrejmé, že k niektorým z jednotlivých čiastkových útokov malo dôjsť na území Slovenskej republiky. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3To 136/2005 bolo uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 26.10.2005, sp. zn. Ntc II. 5/05 zrušené a žalobkyňa bola prepustená na slobodu. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie doručenej zo dňa 15.6.2006 vyplýva, že žalobkyňa požiadala
Ministerstvo spravodlivosti SR o prerokovanie jej nároku na náhradu škodu vo výške v celkovej výške 20.504,80€.
8. Ak súd prvej inštancie vzhľadom na zistený skutkový stav a závery odvolacieho súdu uvedené v uznesení zo dňa 28.04.2014, č.k. 9 Co 520/2012-120 ( odsek 1.1) zaviazal žalovaného k náhrade škody vo výške 812,33 € (trovy obhajoby v súvislosti s väzbou ), vo výške 457,68 € ( ušlý zisk) a k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- € rozhodol vecne správne. Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa právnemu posúdeniu nároku úplne vyhol, keď iba odkázal na právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí, s názorom ktorým nemožno bezvýhradne súhlasiť. Odvolací súd ako už bolo uvedené vyššie vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č.k. 9 Co 520/2012-120 vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie uznesení vyslovil, že v danom prípade boli u žalobkyne splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, vymedzené pozitívne v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nebol naplnený žiadny z negatívnych predpokladov vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 uvedeného zákona, keďže základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade vydávacej väzby, keď osoba bola vzatá do väzby, ale nakoniec bola prepustená a bolo rozhodnuté, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, pričom odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 MCdo 1/2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009 a sp. zn. 4 Cdo 54/2011. Správne potom súd prvej inštancie viazaný kasačnou záväznosťou rozhodnutia odvolacieho súdu s odkazom na ust.§ 391 ods. 2 C.s.p. vychádzal z predpokladu splnenia prvej zákonnej podmienky pre priznanie náhrady škody a tou je nezákonnosť rozhodnutia. Následne súd prvej inštancie dospel aj k ďalším správnym právnym záverom, že v konaní bolo preukázané splnenie aj ďalších podmienok zodpovednosti štátu za škodu a to vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Tieto prijaté právne závery súd prvej inštancie primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
9. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri zisťovaní výšky škody, keď vykonal dokazovanie navrhnuté už v žalobe, postup ktorý vytýka súdu žalovaný. Z ust. § 132 C.s.p. vyplýva, že v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Pravdivé a úplné opísanie rozhodujúci skutočností predstavuje samotný základ žaloby. Strana sporu má predovšetkým povinnosť tvrdenia, na ktorú nadväzuje dôkazná povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukazovať skutočnosti sa premietnu po vecnom prejedaní v zamietnutí žaloby. V súdenej veci je v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, že v prípade, ak súd prvej inštancie v poradí prvom rozhodnutí zamietol žalobu vychádzajúc ( z nesprávneho právneho posúdenia) z absencie prvej základnej podmienky pre priznanie náhrady škody - nezákonnosti rozhodnutia nezameral dokazovanie na zisťovanie výšky škody a následnej príčinnej súvislosti s nezákonnosťou rozhodnutia. Logicky po vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odkazom na inštančnú zásadu vykonal dôkazy navrhnuté v žalobe na preukázanie výšky škody, postupu ktorému nemožno vytknúť pochybenie a neobstoja preto námietky žalovaného v tomto smere, že nie je možné, aby súd prvej inštancie na podklade absolútne totožných dôkazných prostriedkov vysloviť diametrálne odlišný právny záver a pri vydávaní napadnutého rozsudku vychádzal výlučne z dôkazov vykonaných ku dňu vydania prvého meritórneho rozhodnutia.
10. Žalovaný namietal škodu vo výške 812,33 € ( trovy obhajoby v súvislosti s väzbou ), keď rozporoval úkony právnej služby a to poradu CPZ BA zo dňa 24.9.2005, poradu ÚVV BA zo dňa 30.9.2005, list B.. A. K. o prevzatie obhajoby zo dňa 5.10.2005, poradu a predbežné vyšetrovanie + výsluch ÚVV BA zo dňa 7.10.2005, žiadosť o udelenie súhlasu na vydanie zaistenej veci zo dňa 11.10.2005 a list B.. A. K. informácie o priebehu vydávajúceho konania zo dňa 12.10.2005, pretože žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vykonania týchto úkonov a to predovšetkým úkonov zo dňa 24.9.2005, 30.9.2005 a 7.10.2005. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 neskúmal účelnosť jednotlivých úkonov právnej služby a to, či viedli k odstráneniu protiprávneho stavu nastoleného rozhodnutím o väzbe.
10.1. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu škody vo výške 812,33 €, nakoľko v konaní bolo listinnými dôkazmi (vyúčtovanie trov advokátom, faktúra advokáta, výpis z účtu) preukázané, že vynaložila tieto náklady v trestnom konaní a práve o túto sumu sa zmenšil jej majetok v súvislosti
s vedením nezákonného výkonu európskeho trestného rozkazu. Odvolací súd dospel k záveru, že priznanie tejto náhrady škody je v súlade s ustanovením § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.
10.2. K jednotlivým úkonom právnej služby odvolací súd len dodáva, že z pripojeného trestného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntc 5/05 je preukázané, že sa dňa 24.9.2005 uskutočnila porada žalobkyne so svojím právnym zástupcom Mgr. Romanom Tomanom, PhD. ktorý bol aj prítomný pri spisovaní Zápisnice o zadržaní žalobkyne, ktoré bola spísaná v CPZ tohto dňa ( č.l. 12,13 trestného spisu). Rovnako bola preukázané prítomnosť právneho zástupcu žalobkyne pri úkone porada a predbežné vyšetrovanie + výsluch ÚVV BA 7.10.2005 (č.l. 24 trestného spisu) a vykonanie úkonu a to písomné podanie na súd dňa 11.10.2015 - Žiadosť o udelenie súhlasu na vydanie zaistenej veci ( č.l. 36 trestného spisu ). Uskutočnenie porady žalobkyne so svojím právnym zástupcom v ÚVV BA dňa 30.9.2005 síce nevyplýva z trestného spisu a nie je ju možné zistiť ani z knihy návštev ÚVV Bratislave z rozhodného obdobia z dôvodu jej skartovania, ale túto poradu potvrdila priamo žalobkyňa na pojednávaní dňa 11.1.2012. Čo sa týka úkonov právnej služby a to list B.. A. K. o prevzatie obhajoby zo dňa 5.10.2005 a list B.. A. K. informácie o priebehu vydávajúceho konania zo dňa 12.10.2005, ich uskutočnenie nepriamo tiež vyplýva z obsahu trestného spisu, a to z komunikácii medzi Krajským súdom v Bratislave a Mestským súdom N. vec vedená na tomto súde pod sp. zn. 1.Bny.37/2005/2, z ktorej komunikácie je zrejmé, že žalobkyňa bola na základe listu jej právneho zástupcu v konaní pred Maďarskými justičnými orgánmi rovnako zastúpená právnym zástupcom a je dôvodné predpokladať, že to bol B.. A. K..
10.3. K účelnosti jednotlivých úkonov právnej služby odvolací súd len dodáva, že aj keď ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 31.8.2007 priamo nezahŕňa pojem „ účelných trov konania“ celkovo platí v súvislosti s náhradou trov konania zásada, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil. Odvolací súd má vzhľadom celkový priebeh konania podľa Európskeho zatýkacieho rozkazu, že všetky úkony právnej služby a to prevzatie a príprava vrátane prvej porady zo dňa 23.9.2005, poradu CPZ BA dňa 24.9.2005, porada ÚVV BA dňa 30.9.2005, list B.. A. K. o prevzatie obhajoby zo dňa 5.10.2005, porada a predbežné vyšetrovanie + výsluch ÚVV BA dňa 7.10.2005, žiadosť o udelenie súhlasu na vydanie zaistenej veci zo dňa 11.10.2005, list B.. A. K. informácie o priebehu vydávajúceho konania zo dňa 12.10.2005, porada ÚVV Bratislava dňa 19.10.2005, vyjadrenie k vykonaniu Európskeho zatýkacieho rozkazu dňa 21.10.2005, zastupovanie na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Bratislave dňa 26.10.2005, sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2005, porada za účasti maďarskej advokátky B.. M. v ÚVV Bratislave dňa 2.12.2005 tak ako vyplývajú z pripojeného trestného spisu resp. z obsahu spisu, boli uskutočnené jednoznačne v záujme žalobkyne a preto spĺňajú kritérium účelnosti. Rovnako kritériu účelnosti spĺňajú aj z dôvodu, že odmena za úkon právnej služby zodpovedala odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom, keď výška odmeny advokáta bola určená podľa ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb o tarifnej odmene ( § 12 , § 18 ods. 1 citovanej vyhlášky ).
11. Žalovaný osobitne namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimeranú, pričom poukázal na rozhodnutie C. v rozhodnutí ktorom skonštatoval ESĽP nezákonnosť väzby a priznal sťažovateľovi sumu 12.000 €, suma ktorá na jednotlivé mesiace nezákonnej väzby predstavuje zhruba 1.000 €. V rozhodnutí Z. zo dňa 17.7.2012 skonštatoval ESĽP nezákonnosť väzby a sťažovateľovi priznal ujmu 8.000 €, ktorá zodpovedala zhruba 1.333,30 € za mesiac strávený v nezákonnej väzbe. Žalobkyni bola za 83 dní strávených vo väzbe priznaná suma 8.000,- €, čo sa javí vo svetle judikatúry ESĽP ako suma neprimeraná, keď za necelý mesiac strávená vo väzbe bola odškodnená sumou 2.666,60 €. 11.1. Súd prvej inštancie pri stanovení priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že žalobkyňa bola v dôsledku trestného stíhania vystavená väzbe a s ňou spojenému obmedzeniu osobnej slobody v trvaní takmer tri mesiace, v dôsledku ktorej bola nútená prežívať strach o svoje maloleté deti
odkázané na starostlivosť starých rodičov, ako aj obavy z budúcnosti a možných následkov trestného stíhania, resp. výkonu Európskeho trestného rozkazu, ktoré sa ukázalo ako nedôvodné. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a prihliadol aj na konštantnú judikatúru ESĽP v tomto smere, ako aj na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných prípadoch.
11.2. Odvolací súd vzhľadom na vyjadrenie ako aj odvolanie žalovaného má zato, že tento nespochybňuje, že väzba v dôsledku nezákonného rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Súd prvej inštancie vykonal dokazovania (výsluchom žalobkyne a svedkov Jany Horváthovej a Vincenta Horvátha - rodičov žalobkyne), za účelom zistenia, či došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti v dôsledku väzby a pokiaľ na podklade týchto dôkazov prijal záver o potrebe priznania peňažnej náhrady rozhodol vecne správne. Pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 zákona č. 514/2004 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti (R 21/1995 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2012 sp.zn. 7 Cdo/145/2011). V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádza za súčasného splnenia dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod., tak ako je tomu v danom prípade. 11.3. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni z titulu zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,-€ v dôsledku výkonu väzby za čas väzby od dňa 25.09.2005 do 15.12.2005 t.j. v trvaní 82 dní čo predstavuje 97,56 € výšky náhrady za jeden deň väzby. Odvolací súd zastáva názor, že pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu je potrebné prihliadnuť k okolnostiam ako sú celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej osoby. Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z toho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky (dopad) do slobody pohybu či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe pôsobí (spôsobuje) ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Zákon č. 544/2003 Z.z. v znení platnom do 31.8.2007 pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Súd prvej inštancie uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej prihliadol aj na konštantnú judikatúru ESĽP v tomto smere, ako aj na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných prípadoch. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v zmysle 186 ods. 1 C.s.p. známe, že v iných v iných európskych štátoch - signatárov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý možno na prejednávanú vec vzhľadom na absenciu kritérií stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy podporne aplikovať je stanovená sadzba náhrady za deň obmedzenia osobnej slobody a to v Rakúsku je rozpätie sadzby za deň obmedzenia osobnej slobody 20,-€ až 50,-€, v Taliansku to predstavuje sumu 235,83 €, vo Fínsku 100,- €, v Holandsku 80,- € až 105,- € (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010). Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že v danom prípade výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 97,56 € za jeden deň väzby je primeraná a adekvátna okolnostiam prípadu, keď žalobkyňa ako matka maloletých detí bola nezákonne obmedzená na osobnej slobode takmer 3 mesiace a takto celkovo určená výška náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na dĺžku väzby 82 dní je v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane náhrady škody vo výške 457,68 € ( ušlý zisk), keďže žalovaný v odvolaní osobitne nenamietal výšku tejto škody a v tejto časti náhrady škody sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 387 ods.2 C.s.p.. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mala žalobkyňa v odvolacom konaní plný úspech a vznikol jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).