Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_19Co-19-2017.pdf
PDF · 100.31 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/19/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: S. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. J., o zaplatenie 8.523,85 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 9C/490/2015-57 zo dňa 02.11.2016 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby čo do úroku z omeškania zo sumy 404,82 eur a výroku o trovách konania.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.933 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.523,85 Eur od 12.06.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,80 % z celkových trov konania.
2. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 499, § 503 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, 8, § 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 a § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a výrok o trovách konania ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.
3. Po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca, ako banka vystupujúca v pozícii veriteľa a žalovaná ako klient - dlžník uzavreli dňa 24.01.2014 Úverovú zmluvu č. XXXXXX (ďalej len „Úverová zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru za podmienok uvedených v tejto Úverovej zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Výška úveru bola dohodnutá na sumu 10.000,- Eur pri fixnej úrokovej sadzbe 13,9 % ročne, pričom výška anuitnej splátky bola dohodnutá na sumu 233,29 Eur mesačne s prvou splatnosťou splátky dňa 25.02.2014. Ďalšie mesačné anuitné splátky v počte 60 boli splatné vždy k 25. dňu kalendárneho mesiaca, pričom konečná splatnosť úveru mala pri dodržaní všetkých anuitných splátok nastať dňa 25.01.2019. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola dohodnutá na 17,73 %, pri priemernej RPMN vo výške 12,84 %. Celková čiastka, ktorú bola žalovaná povinná uhradiť titulom poskytnutého úveru tak predstavovala sumu 14.497,40 Eur. Žalovaná sa v článku 3, bod 3.1 Úverovej zmluvy zaviazala riadne a včas plniť si všetky svoje záväzky vyplývajúce z Úverovej zmluvy, riadne a včas splácať úver, platiť žalobcovi poplatky súvisiace s úverom uvedené v Úverovej zmluve, Všeobecných obchodných podmienkach a sadzobníku poplatkov. Z bodu 4, bod 4.1 Úverovej zmluvy vyplýva, že ak žalovaná nezaplatí anuitnú splátku včas, má žalobca právo na úrok z omeškania vo výške
5 % ročne z nesplatenej anuitnej splátky až do jej zaplatenia. Dňa 24.01.2014 žalovanej bola poukázaná na jej účet suma 10.000,- Eur. Žalobca výzvou zo dňa 01.06.2015 rozhodol o predčasnej splatnosti úveru a vyzval žalovanú, aby celý dlh vo výške 8.991,76 Eur s príslušenstvom uhradila do 11.06.2015.
4. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že žalobca, ako banka, vystupujúci v pozícii veriteľa a žalovaná, ako dlžníčka uzavreli dňa 24.01.2014 v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka Úverovú zmluvu č. XXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver vo výške 10.000,- Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala žalobcovi splatiť v 60 mesačných anuitných splátkach vo výške po 233,29 Eur, pričom prvá anuitná splátka bola splatná dňa 25.02.2014. Pri dodržaní výšky a termínov anuitných splátok mal byť celý úver splatený dňa 25.01.2019. Zmluvné strany si v tejto Úverovej zmluve dohodli fixnú úrokovú sadzbu vo výške 13,9 % ročne. To, že tento úver vo výške 10.000,- Eur bol žalovanej aj skutočne vyplatený jednoznačne vyplýva aj z výpisu z úverového účtu predloženého žalobcom. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou, ktorý je založený Úverovou zmluvou posúdil nielen v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale zároveň aj ako vzťah spotrebiteľský (čo strany sporu, vrátane žalobcu ani nespochybňovali), podliehajúci právnemu režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia Úverovej zmluvy (24.01.2014). Súd pri názore o správnosti aplikácie zákona č. 129/2010 Z.z. vychádzal zo skutočnosti, že žalobca mal v čase uzavretia Úverovej zmluvy postavenie veriteľa tak, ako ho definuje ustanovenie § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., pretože ako banka poskytol žalovanej spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonávanej v predmete podnikania zapísanom v obchodnom registri a tiež vykonávanom v zmysle zákona 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na strane druhej, žalovaná uzavrela Úverovú zmluvu ako fyzická osoba - nepodnikateľ, a teda má v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. postavenie spotrebiteľa. Predmetná Úverová zmluva je tak v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou v podobe spotrebiteľského úveru. Súd po posúdení konformity obsahových náležitostí Úverovej zmluvy, ktorú realizoval v záujme účinnej ochrany spotrebiteľa konštatoval, že Úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.
5. Súd prvej inštancie považoval postup žalobcu, ktorý rozhodol o predčasnej platnosti úveru a výzvou zo dňa 01.06.2014 vyzval žalovanú na splatenie celého úveru do 11.06.2015, za súladný s ustanovením bodu 4.2.1 Úverovej zmluvy. Žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie celého zostatku úveru, ktorého hodnota ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (01.06.2015) predstavovala sumu 8.523,85 Eur, čo nepochybne vyplýva z prehľadu platieb.
6. Žalobcovi prvoinštančný súd tiež priznal aj nárok na zaplatenie kapitalizovaného úroku vo výške 401,53 Eur, ktorý vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru pri úrokovej sadzbe 13,9 % ročne a ktorého výška ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vyplýva z prehľadu platieb a tiež z písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 25.05.2016. Nakoľko si žalobca v žalobnom návrhu uplatnil nárok na zaplatenie kapitalizovaného úroku o výške 404,82 Eur, súd žalobcu v prevyšujúcej časti predstavujúcu sumu 3,29 Eur (ako rozdiel medzi uplatneným nárokom vo výške 404,82 Eur a priznaným nárokom vo výške 401,53 Eur) zamietol.
7. Za dôvodný považoval aj nárok žalobcu na zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 7,62 Eur vyplývajúceho z bodu 4.1 Úverovej zmluvy a z prehľadu platieb, ktorý vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru.
8. Prvoinštančný súd tak na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovanej nedodržaním splátok úveru vznikla po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru povinnosť zaplatiť žalobcovi zostávajúcu nesplatenú istinu úveru vo výške 8.523,85 Eur, úrok vo výške 401,53 Eur a úrok z omeškania vo výške 7,62 Eur, čo spolu predstavuje sumu 8.933,- Eur. Preto súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu žalovanej pohľadávky vo výške 8.933,- Eur.
9. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi v žalobe uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne (neidúc nad rámec návrhu, ktorým je súd v sporovom konaní viazaný a ktorý je súladný s ustanovením § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.) z istiny nesplateného úveru vo výške 8.523,85 Eur od 12.06.2015 (deň nasledujúci po poslednom termíne na splatenie úveru - 11.06.2015, ktorý je zároveň aj prvým dňom omeškania žalovanej so zaplatením peňažného záväzku), až do poskytnutia riadneho
plnenia. Nakoľko žalobca požadoval zaplatenie úroku z omeškania od 06.02.2015, čo nezodpovedá dňu, ku ktorému sa žalovaná dostala do omeškania, súd žalobu zamietol aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od 06.02.2015 do 11.06.2015.
10. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie považoval žalobu v časti o zaplatenie 8.933,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.523,85 Eur od 12.06.2015 do zaplatenia za dôvodnú, a preto jej v uvedenom rozsahu vyhovel.
11. Ďalej konštatoval, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru z dôvodu nedodržania splátok má v praxi za následok povinnosť dlžníka splatiť úver v celosti k určitému dňu, teda povinnosť zaplatiť istinu úveru a úroky, ktoré neboli doposiaľ splatené. Preto tým, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, bolo povinnosťou žalovanej zaplatiť mu istinu úveru a dohodnuté úroky ku 01.06.2015, čo však znamená, že žalobca nemá právo naďalej požadovať zaplatenie úrokov po splatnosti úveru až do jeho zaplatenia. Z tohto dôvodu súd žalobu v časti nároku na zaplatenie úrokov vo výške 13,9 % ročne z istiny úveru od 06.02.2015 do zaplatenia zamietol.
12. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal ani ním uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy nezaplatených úrokov vo výške 404,82 Eur, a to z dôvodu, že tak úroky, ako aj úroky z omeškania predstavujú v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvo pohľadávky. Tak Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (v tomto prípade úroky z omeškania) pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky (úrokov). Iný záver by znamenal neprípustné navyšovanie úrokov z úveru o úroky z omeškania (anatocizmus). Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu v prevyšujúcej časti predstavujúcej úrok vo výške 3,29 Eur, úroky z omeškania za obdobie od 06.02.2015 do 11.06.2015, úroky vo výške 13,9 % ročne z nesplatenej istiny vo výške 8.523,85 Eur od 06.02.2015 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 404,82 Eur od 06.02.2015 do zaplatenia zamietol.
13. Výrok o trovách konania bol odôvodnený tým, že žalobca bol v konaní úspešný len čiastočne. Jeho úspech je daný priznanou istinou vo výške 8.933 Eur a úrokom z omeškania, ktorý súd kapitalizoval na sumu 595,50 Eur (5 % ročne zo sumy 8.523,85 Eur za obdobie od 12.06.2015 do 02.11.2016), čo spolu predstavuje úspech žalobcu v peňažnom vyjadrení 9.528,50 Eur. Neúspech žalobcu je reprezentovaný zamietavým výrokom rozsudku a je vyjadrený sumou 3,29 Eur predstavujúcou rozdiel medzi priznaným a uplatneným úrokom (404,82 Eur a 401,53 Eur), ďalej sumou 2.064,49 Eur predstavujúcou kapitalizovaný úrok 13,9 % ročne zo sumy 8.523,85 Eur od 06.02.2015 do 02.11.2016, sumou 147,12 Eur predstavujúcou kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.523,85 Eur od 06.02.2015 do 11.06.2015 a napokon sumou 35,26 Eur predstavujúcou kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 404,82 Eur od 06.02.2015 do 02.11.2016, čo spolu predstavuje neúspech žalobcu v peňažnom vyjadrení 2.250,16 Eur (3,29 Eur + 2.064,49 Eur + 147,12 Eur + 35,26 Eur).
14. Prvoinštančný súd vychádzajúc z celkovej hodnoty nárokov, ktoré si žalobca uplatnil v žalobe, vrátane tých v kapitalizovanej podobe vo výške 11.778,66 Eur (úspech žalobcu vo výške 9.528,50 Eur + jeho neúspech vo výške 2.250,16 Eur), predstavuje úspech žalobcu v percentuálnom vyjadrení 80,90 % a jeho neúspech 19,10 %. Preto súd v zmysle § 255 ods. 2 CSP náhradu trov konania pomerne rozdelil a priznal prevažne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,80 % (úspech v rozsahu 80,90 % po odpočítaní neúspechu v rozsahu 19,10 %) z celkových trov konania. O výške trov konania súd v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.
15. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do zamietavej časti úroku z omeškania zo sumy 404,82 Eur, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Vyslovil svoj nesúhlas s argumentáciou súdu prvej inštancie, že Obchodný zákonník neumožňuje veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo pre prípad omeškania s platením príslušenstva. Namietal tak nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, z ktorého vyplýva, že pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania. Vzhľadom na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľnosť a konzistentná judikatúra má za to, že má nárok na úroky z omeškania aj zo zmluvných úrokov vyčíslených do zosplatnenia úveru. Navrhol preto rozsudok v napadnutom rozsahu
zmeniť a vyhovieť žalobe v plnom rozsahu a zaviazať žalovaného uhradiť mu dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznať náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
16. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.
17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.10.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
18. Z dispozičnej zásady v odvolacom konaní vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Vymedzením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ vymedzuje to, akých výrokov sa týka suspenzívny účinok odvolania a zároveň stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
19. Žalobca odvolaním napadol zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti úroku z omeškania zo sumy 404,82 Eur, preto predmetom prieskumu bol iba zamietavý výrok v rozsahu úroku z omeškania zo sumy 404,82 Eur. Ďalšie výroky odvolaním neboli napadnuté, preto sa stali právoplatnými v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP.
20. Keďže žalobca v odvolacom konaní namietal nesprávne právne posúdenie veci čo do časti úroku z omeškania zo sumy 404,82 Eur, odvolací súd v uvedenom rozsahu podrobil prieskumu rozsudok so zameraním či súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie týmto smerom riadne odôvodnil s tým, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).
21. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).
22. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o meškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úroku z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka).
23. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. v rozsahu o zamietavej časti úroku z omeškania zo sumy 404,82 Eur. Iba na zvýraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že otázku úroku z omeškania pri omeškaní s platbou príslušenstva pohľadávky riešil opakovane Najvyšší súd Českej republiky, napr. v rozhodnutiach sp. zn. 29Odo/689/2006, sp. zn. 31Cdo/2036/09 a sp. zn. 35Odo/101/02. Z uvedených rozhodnutí je možné ustáliť, že „Dohoda o platení úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor so zákonom“. Ani Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník však neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníkov príslušenstvo, t.j. úrok z omeškania, pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Tým však nie je dotknuté právo účastníka dohodnúť sa, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou istiny. Odvolací súd pritom uvádza k možnosti dohody, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou istiny, že v prípade spotrebiteľských vzťahov je nutné vyhodnotiť platnosť resp. neplatnosť takejto dohody v prospech spotrebiteľa, a preto ani takáto prípadná dohoda by nemohla byť vyhodnotená inak, ako neplatný právny úkon. Preto by žalobcovi ani v tomto prípade nemohli byť priznané úroky z omeškania z dohodnutých úrokov.
24. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zamietol nárok žalobcu na úrok z omeškania zo sumy 404,82 Eur. Na jeho priznanie totiž nebol zákonný dôvod.
25. Ak odvolateľ poukazuje vo svojom odvolaní na názor vyslovený v inom rozhodnutí krajského súdu, odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci nie je názor vyslovený v inom rozhodnutí záväzný. Navyše žalobca poukázal na konanie pod sp. zn. Cob, do registra ktorého sa zapisujú spory vedené medzi podnikateľmi, resp. obchodnými spoločnosťami, pritom spor v predmetnom konaní je sporom spotrebiteľským, na ktorý nie je možné aplikovať závery z obchodných sporov. Pritom bolo potrebné prikloniť sa k názoru vyslovenému vyššou inštitúciou, a to Najvyšším súdom tak, ako to je uvedené vyššie.
26. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
27. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP spolu aj s výrokom o trovách konania potvrdil.
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 a nasl. CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nebol priznaný. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, preto nemohol mu vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešná žalovaná si žiadne trovy neuplatnila a navyše z obsahu spisu jej žiadne odvolacie trovy nevyplývajú. Takýto postup je odôvodnený aj rozhodnutím NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015 a s aplikáciou ust. § 256 ods. 1 CSP a contrario za použitia článku 4 ods. 1 CSP.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Podľa § 420 C.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 C.s.p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 C.s.p., dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 C.s.p., dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 C.s.p., dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 C.s.p., dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 C.s.p., dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 C.s.p., v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 C.s.p., dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 C.s.p., povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.