Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Scud/3/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobcu G. N., štátna príslušnosť L., trvalý pobyt Z., okres D., provincia A., L., naposledy Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, právne zastúpeným Advokátskou kanceláriou Bednářová & Hodoňová, JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátkou, so sídlom Žilina, Mariánske námestie 31, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície, so sídlom Prešov, Jarková 31, v konaní vo veciach administratívneho vyhostenia, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 14. júla 2015 číslo: PPZ-HCP-PO2-129-007/2015 v spojení s rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, zo dňa 6. mája 2015 číslo: PPZ-HCP-PO9-126-041/2015, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 14.07.2015 žalovaný ako odvolací orgán príslušný podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) preskúmal odvolanie účastníka konania (žalobcu) proti rozhodnutiu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko (ďalej len „prvostupňový správny orgán alebo správny orgán“), ktorým administratívne vyhostil žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) z územia Slovenskej republiky na územie L., podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, podľa § 83 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov správny orgán neručil žalobcovi lehotu na vycestovanie, podľa § 55 ods. 2 Správneho poriadku vylúčil odkladný účinok, a rozhodol tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie zamietol.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že správny orgán dňa 06.05.2015 začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania z dôvodu, že účastník konania má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Písomné upovedomenie o začatí konania si účastník konania prevzal toho istého dňa. Dňa 06. 05. 2015 o 20.00 h. bola s účastníkom konania spísaná zápisnica podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku (PPZ-HCP-P09-126-040/2015). V úvode zápisnice správny orgán poučil účastníka konania o jeho právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto konania a oboznámil ho s predmetom tejto zápisnice.

3. Podkladom na začatie konania o administratívnom vyhostení bolo zistenie správneho orgánu, že účastník konania sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Správny orgán vychádzal

z rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Migračný úrad“) číslo: MU-PO-35-14/2015-Ž zo dňa 22. 04. 2015, ktorým podľa § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť účastníka konania o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Rozhodnutie bolo účastníkovi konania vyhlásené dňa 06. 05. 2015 a toho istého dňa sa stalo vykonateľným.

4. Vo svojom vyjadrení do zápisnice účastník konania uviedol že, jeho meno a priezvisko je N. Na územie Slovenskej republiky pricestoval v sprievode eskorty dňa 02. 03. 2015 letecky z N. do G.. Dôvodom bolo, že v Belgicku, podľa jeho tvrdení, za neho podali žiadosť o udelenie azylu, ale nebolo mu povedané, že bude vrátený na územie Slovenskej republiky. V skutočnosti účastník konania však nemal záujem vrátiť sa na Slovensko. Návrat na územie Slovenskej republiky mu bol oznámený dňa 05. 02. 2015.

5. Účastník konania ďalej v zápisnici uviedol, že na územie Slovenskej republiky prvýkrát pricestoval v roku 2006 a vtedy tu požiadal o udelenie azylu a bol odoslaný do Záchytného tábora Rohovce. Jeho cieľovou krajinou bolo H.. V H., kde sa zdržiaval asi dva až dva a pol roka, príležitostne pracoval a potom odcestoval do N.. V N. pracoval v jednom obchode, v ktorom bol aj ubytovaný. V roku 2009 požiadal N. o zlegalizovanie svojho pobytu čo sa mu, ale nepodarilo. V roku 2014 urobil ďalší pokus o legalizáciu svojho pobytu prostredníctvom organizácie Fedasil, kde mu poradili, aby požiadal o azyl v N.. To nechcel urobiť, lebo vedel že už v roku 2006 požiadal o azyl na území Slovenskej republiky.

6. Účastník konania v zápisnici potvrdil, že si je vedomý toho, že na území Slovenskej republiky sa zdržiava neoprávnene, ale nechce sa vrátiť do domovskej krajiny. Ako dôvod uviedol to že, doma nič nemá. Žije tam len jeho matka a sestra. Na území Slovenska a na území štátov Európskej únie nemá príbuzných.

7. Správny orgán v zápisnici zisťoval existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov. Z odpovedí účastníka konania vyplynula iba jeho obava z prevádzača. Účastník konania sa vyjadril, že mu doma a ani v inej krajine nehrozí trest smrti a že nie je členom nijakej politickej strany.

8. Po prečítaní tejto zápisnice a jej následnom pretlmočení ustanoveným tlmočníkom účastník konania súhlasil s jej obsahom a nežiadal jej opravu a doplnenie, bol tento úkon skončený dňa 06. 05. 2015 o 20.50 h. Spísaním zápisnice správny orgán považoval dokazovanie ukončené a dňa 06. 05. 2015 vydal rozhodnutie číslo PPZ-HCP-PO9-126-041/2015, ktorým administratívne vyhostil účastníka konania z územia Slovenskej republiky na územie L..

9. V úvode odôvodnenia rozhodnutia správny orgán opísal históriu pobytu účastníka konania na území Slovenskej republiky odo dňa 30. 11. 2006, keď bol v čase o 04.30 h zadržaný hliadkou železničnej polície a toho istého dňa 30. 11. 2006 bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, kde počas podanie vysvetlenia prejavil úmysel požiadať o azyl. Po presune na Oddelenie azylu v Rohovciach požiadal o azyl a následne bol dňa 02. 12. 2006 prijatý do Záchytného tábora v Rohovciach, ale už dňa 12. 12. 2006 pracovníci záchytného tábora zaznamenali jeho svojvoľný odchod z tábora, preto bol dňa 19.12. 2006 účastník konania vyradený z evidencie záchytného tábora.

10. Po svojvoľnom odchode účastníka konania dňa 28. 12. 2006 Migračný úrad zastavil konanie vo veci udelenia azylu účastníkovi konania podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle, podľa ktorého sa konanie zastaví, ak sa žiadateľ bez priepustky viac ako sedem dní zdržiava mimo azylového zariadenia. Toto konanie viedol Migračný úrad pod číslom: MU-2319/PO-Ž/2006 a bolo právoplatne ukončené dňa 23. 01. 2007. Na základe uvedeného správny orgán konštatoval, že účastník konania v tomto čase porušil povinnosti cudzinca uvedené v § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, keď ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo.

11. Správny orgán pokračuje v odôvodnení svojho rozhodnutia opisom udalostí, ktoré nastali od času, keď účastník konania bol dňa 02. 03. 2015 podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z

členských štátov alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských Štátov (ďalej len „Dublinský protokol“), transferovaný leteckou linkou OK 972 z A. do G. v sprievode eskorty späť na územie Slovenskej republiky z N.. Pri tomto transfere sa účastník konania preukázal dokladom U. - A. číslo N

12. Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa účastník konania naďalej považoval za žiadateľa o azyl z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, preto správny orgán dňa 02. 03. 2015 začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu.

13. Dňa 02. 03. 2015 v rámci konania vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov spísal s nim správny orgán zápisnicu podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku (PPZ-HCP-PO9-126-011/2015), v ktorej dal účastníkovi konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vo veci zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, mohol vyjadriť podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Vyjadrenia účastníka konania, ktoré sa týkajú jeho pobytu na území Slovenskej republiky v roku 2006 sa zhodujú s jeho vyjadreniami, ktoré urobil do zápisnice, (PPZ- HCP-P09-126- 040/2015), ktorú sním spísal správny orgán v rámci konania vo veci administratívneho vyhostenia.

14. Ďalšiu časť odôvodnenia venuje správny orgán konaniu vo veci udelenia azylu účastníkovi konania, ktoré prebiehalo pred Migračným úradom. V rámci tohto konania Migračný úrad vyhodnotil a komplexne posúdil všetky skutočnosti uvedené účastníkom konania a dospel k záveru, že účastník konania svoju žiadosť o udelenie azylu zakladá na iných dôvodoch, ako sú uvedené v § 8 zákona o azyle. Nevzťahuje sa na neho § 10 zákona o azyle a svoju žiadosť neodôvodňuje ani takými dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sú uvedené v § 13a a § 13b zákona o azyle, na základe ktorých je žiadateľovi o azyl poskytnutá doplnková ochrana. K tomuto záveru dospel Migračný úrad po tom, ako komplexne posúdil žiadosť účastníka konania o udelenie azylu v súvislosti so situáciou v L., kde účastníkovi konania nehrozí vážne bezprávie, trest smrti, mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Na tomto základe vydal Migračný úrad dňa 22. 04. 2015 rozhodnutie číslo:MU-PO-35-14/2015-Ž o zamietnutí žiadosti účastníka konania o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. Predmetné rozhodnutie bolo účastníkovi konania vyhlásené v priestoroch Útvaru policajného zaistenie cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) pracovníkom Migračného úradu dňa 06. 05. 2015. Na základe tejto skutočnosti správny orgán vydal dňa 06. 05. 2015 príkaz na prepustenie účastníka konania z ÚPZC (PPZ-HCP-PO9-126-032/2015).

15. Dňa 06. 05. 2015 bol účastník konania predvedený podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na správny orgán, kde bolo začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu, že účastník konania má od vykonateľnosti rozhodnutia Migračného úradu číslo:MU-PO-35-14/2015-Z na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.

16. Správny orgán vo svojom rozhodnutí konštatuje, že účastník konania neoprávneným pobytom spáchal priestupok podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň týmto konaním naplnil dôvod administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

17. Podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov sa za neoprávnený pobyt považuje zdržanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

18. Účastník konania sa na území Slovenskej republiky zdržiaval v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006 ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“).

19. Správny orgán rozhodol administratívne vyhostiť účastníka konania z územia Slovenskej republiky, pričom v tomto svojom rozhodnutí zohľadnil závažnosť porušenia vyššie uvedených predpisov, dĺžku trvania protiprávneho konania, mieru zavinenia účastníka konania ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona.

20. Správny orgán ďalej rozhodol účastníkovi konania udeliť zákaz vstupu na dobu troch rokov podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden až päť rokov. Pri učení doby zákazu vstupu správny orgán vychádzal zo skutočností zistených spracovanou zápisnicou (PPZ-HCP-P09-126-040/2015), ktoré posúdil v súvislosti s udalosťami v roku 2006, keď účastník konania požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Po začatí azylovej procedúry účastník konania svojvoľne opustil záchytný tábor.

21. Podľa § 83 ods. 2 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov správny orgán a rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, lebo vzhľadom na doterajšie správanie účastníka konania je možné predpokladať, že ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať, výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení a je možné ho zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán vzal do úvahy aj to, že účastník konania v predošlých konaniach uviedol dve rôzne identity.

22. V odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení správny orgán ďalej konštatuje, že vzhľadom na to, že účastníkovi konania v tomto rozhodnutí neurčil lehotu na vycestovanie a vzhľadom na to, že účastník konania nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad a prostriedky na vycestovanie, podľa § 84 ods. 1 písm. a), d) zákona o pobyte cudzincom zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení policajný útvar.

23. Správny orgán podľa § 55 ods. 2 Správneho poriadku vylúčil odkladný účinok odvolania nakoľko si to vyžaduje naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude ohrozený verejný poriadok, ktorý bol doposiaľ ohrozený nerešpektovaním zákonov zo strany účastníka konania, keď v roku 2006 neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky, požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a následne svojvoľne opustil azylové zariadenie a aj územie Slovenskej republiky. Do Slovenskej republiky sa nevrátil dobrovoľne, ale bol podľa Dublinského dohovoru eskortovaný na naše územie orgánmi N..

24. Počas konania vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania správny orgán nezistil prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1,2 zákona o pobyte cudzincov. V závere odôvodnenia správny orgán konštatuje, že pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor), Ústavu Slovenskej republiky ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky administratívneho vyhostenia by boli neprimerané najmä s ohľadom na súkromný život účastníka konania.

25. Na základe takto zistených skutočností správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení účastníka konania.

26. Rozhodnutie bolo účastníkovi konania doručené dňa 06. 05. 2015. Voči tomuto rozhodnutiu sa účastník konania dňa 20. 05. 2015 odvolal.

27. Následne sa žalovaný vysporiadal na strane 6. až 11.preskúmavaného rozhodnutia s odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu účastníka konania.

28. Žalobou zo dňa 18. augusta 2015 doplnenou dňa 12. októbra 2017 žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Právna zástupkyňa žalobcu súhlasila s prejednaním veci v jej neprítomnosti.

29. V žalobe právny zástupca žalobcu poukázal na ustanovenie § 46 Správneho poriadku, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, a že ho musí vydať orgán na to príslušný a musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Má za to, že správny orgán prvého stupňa nebol príslušným orgánom na vydanie napadnutého rozhodnutia. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán len vydal príkaz na prepustenie navrhovateľa zo zaistenia dňa 06.05.2015. Tento príkaz však mal realizovať samotný Útvar policajného zaistenia pre cudzincov (ÚPZC) Sečovce. Nie je zrejmé, ako by sa mohol o

dôvodoch administratívneho vyhostenia dozvedieť prvostupňový správny orgán, keď skutkovú podstatu priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov naplnil žalobca až potom, ako ÚPZC Sečovce realizoval príkaz na prepustenie. Nie je teda zrejmé, prečo by to mal byť prvostupňový správny orgán, kto zistil dôvody administratívneho vyhostenia žalobcu, keďže žalobca tieto dôvody naplnil v Sečovciach. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by ÚPZC Sečovce kontaktoval práve prvostupňový správny orgán a oznámili mu, že príkaz na prepustenie realizovali a žalobca sa tak nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene, a preto musí byť vyhostený. Na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán nebol príslušným orgánom na konanie o administratívnom vyhostení žalobcu. Ďalej žalobca namietal, že jeho práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku boli hrubo porušené. Skutočnosť, že správny orgán počas spisovania zápisnice poučil navrhovateľa o práve podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku nie je poskytnutím možnosti vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia. Zápisnica podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku je len jedným z podkladov rozhodnutia v konaní o administratívnom vyhostení a mala by slúžiť len ako východisko pre zisťovanie ďalších skutočností, najmä informácií o krajine pôvodu na podklade informácií zistených a zaznamenaných v zápisnici. Správne orgány vo svojich rozhodnutiach nikde neuvádzajú, že by sa žalobca vzdal svojho práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Na oboznámenie sa s kompletným podkladom rozhodnutia napriek tomu nikdy nebol vyzvaný a preto k nemu ani nemohlo dôjsť. Navyše žalovaný nedal právnemu zástupcovi žalobcu možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia žalovaného pred vydaním rozhodnutia žalovaným. Ďalej žalobca v žalobe namieta, že žalovaný neskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia, pričom len vyjadrenie o tom, že sa nimi žalovaný zaoberal v danom prípade nepostačuje. Z rozhodnutia žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že ich podkladom bola predovšetkým existencia rozhodnutia Migračného úradu MV SR o zastavení azylového konania, ako aj zápisnica o podaní vysvetlenia spísaná 06.05.2015. Ďalšie podklady rozhodnutia žalovaný neuvádza a zo zápisnice o podaní vysvetlenia v rozhodnutí neuvádza žiadne skutočnosti relevantné pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Z ustanovenia § 82 ods. 1 a § 84 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a z § 32 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že nie Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ale policajný útvar môže vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca, a teda sám policajný útvar má povinnosť skúmať aj existenciu či neexistenciu prekážok administratívneho vyhostenia. Súčasne z uvedených ustanovení vyplýva, že policajný útvar rozhodujúci o administratívnom vyhostení má povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci a nepresúvať túto svoju povinnosť na správny orgán, ktorý o žalobcovi rozhodoval v inej veci. Posudzovanie existencie prekážok administratívneho vyhostenia je najdôležitejším krokom pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení cudzinca z územia SR. Dôležitým predpokladom ich posúdenia je aj skúmanie aktuálnej situácie v krajine pôvodu žalobcu - L.. Z rozhodnutia nijakým spôsobom nevyplýva, že by správny orgán k takémuto skúmaniu pristúpil. Nie sú v ňom uvedené žiadne správy o krajine pôvodu žalobcu, z ktorých by správny orgán mohol pri skúmaní prekážok administratívneho vyhostenia vychádzať. Už v odvolaní žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že prvostupňový správny orgán nedostatočne skúmal súlad napadnutého rozhodnutia s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) nakoľko úplne opomenul, že žalobca si za takmer 6 rokov, počas ktorých sa nachádzal na území N. vytvoril vzťahy so známymi a priateľmi a tak jeho vyhostenie do L. nepochybne bude znamenať vážny zásah do jeho práva na súkromný život. V závere žaloby žalobca namietal, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovaného sú nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide od dĺžku zákazu pobytu. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že správne orgány nesprávne právne posúdili vec, nedostatočne zistili skutočný stav na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

30. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP).

31. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

32. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

33. Vzhľadom na uvedené, aj keď v danej veci začalo konanie podľa piatej časti O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb.), t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP, dokončí sa podľa SSP.

34. Podľa § 23 ods. 2 písm. c/ SSP, sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.

35. Podľa § 231 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu.

36. Podľa § 233 SSP, žalobcom je fyzická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím alebo opatrením podľa § 231 ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

37. Podľa § 234 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie uvedené v § 231.

38. Podľa § 235 SSP, správna žaloba musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia podľa § 231.

39. Podľa § 240 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

40. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia krajský súd ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a konanie, ktoré im predchádzalo, vypočul povereného zástupcu žalovaného s tým, že v zmysle § 114 SSP konal a rozhodol neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom.

41. Predmetom preskúmania podľa tretej časti SSP (správna žaloba), štvrtej hlavy upravujúcej rozhodovanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, tretí diel

- konanie vo veciach administratívneho vyhostenia, je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vydané podľa zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie L. podľa § 77 ods. 1 z dôvodu, že žalobca sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, čím porušil ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. b/ Nariadenie európskeho parlamentu a rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“) a dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Zároveň mu bol správnym orgánom uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky tri roky a nebola určená lehota na vycestovanie.

42. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné túto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

43. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

44. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa ods. 1 a ods. 2 písm. b/ až i/ na 1 až 5 rokov.

45. Podľa § 83 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar neurčí v rozhodní o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88.

46. Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

47. Za osobitný predpis v tomto prípade sa považuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc"). Aby pobyt účastníka konania na území Slovenskej republiky bol oprávnený, musel by preukázať splnenie podmienok pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktoré sú uvedené v článku 5 Kódexu schengenských krajín.

48. Podľa článku 5 ods. 1 písm. a/, b/ Kódexu schengenských krajín na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a/ majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; a bol vydaný počas posledných 10 rokov. b/ majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti (ďalej len „Nariadenie č. 539/2001“), s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza.

49. Podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území SR.

50. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

51. Vychádzajúc z obsahu žaloby žalobca namietal procesné porušenia správnymi orgánmi, namietal nesprávne právne posúdenie, nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre ich nedostatočné odôvodnenie s poukazom na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru.

52. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že prvostupňový správny orgán rozhodnutím administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej na územie L. z dôvodu, že žalobca má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 rokov, neurčil žalobcovi lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

53. K námietke žalobcu o nepríslušnosti správneho orgánu na vydanie rozhodnutia vo veci administratívneho vyhostenia správny súd poukazuje, že podľa § 125 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vo veci administratívneho vyhostenia cudzinca alebo návratu cudzinca podľa osobitného predpisu koná policajný útvar, ktorý zistil dôvody na jeho administratívne vyhostenie alebo návrat podľa osobitného predpisu; o rozhodnutí o administratívnom vyhostení informuje policajný útvar, ktorý mu udelil pobyt, registroval pobyt alebo vydal doklad o pobyte rodinného príslušníka únie. Vo veci podľa § 82 ods. 6, § 84 ods. 1 písm. b/ a § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov koná policajný útvar, ktorý zistil dôvody na toto konanie. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán vydal príkaz na prepustenie žalobcu z Útvaru policajného zaistenia cudzincov (len „ÚPZC“) Sečovce potom, ako mu bola doručená informácia od ÚPZC, že žalobcovi bolo dňa 06.05.2015 vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu číslo: MU-PO-35-14/2015-Ž, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnená. Po vyhlásení rozhodnutia Migračného úradu pominul účel zaistenia žalobcu, ktorý bol zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Povinnosť ÚPZC skúmať účel zaistenia vyplýva priamo z § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Správny súd dáva do pozornosti, že zákon o pobyte cudzincov jednoznačne určuje právomoci a

povinnosti policajného útvaru a jednoznačne vymedzuje povinnosti zariadenia (ÚPZC), ktoré nemá postavenie policajného útvaru, nakoľko v zmysle § 92 ods.5 zákona o pobyte cudzincov, toto zariadenie prevádzkuje Policajný zbor. Úlohou ÚPZC je prevádzka zariadenia na zaistenie cudzincov, nemá zákonom delegovanú právomoc konať vo veciach administratívneho vyhostenia. Správny orgán na základe takto získanej informácie vydal príkaz na prepustenie žalobcu zo zaistenia, pretože žalobca bol zaistený na základe jeho rozhodnutia. Vyhlásením rozhodnutia Migračného úradu, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnená sa zmenil status žalobcu zo žiadateľa o azyl na štátneho príslušníka tretej krajiny, od tohto momentu sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene. Tým sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, ktorý zistil správny orgán a vybavil tento priestupok napomenutím podľa § 84 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, to znamená, že správny orgán bol ten, čo zistil dôvody administratívneho vyhostenia žalobcu. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, ktorý námietku týkajúcu sa nepríslušnosti správneho orgánu na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu považoval za neopodstatnenú aj preto, lebo zákon o pobyte cudzincov ako osobitný zákon vo svojom ustanovení § 125 ods. 2 presne vymedzuje, ktorý správny orgán je vecne a miestne príslušný na konanie o administratívnom vyhostení. Podmienka, že správny orgán sa ako prvý dozvedel o dôvodoch na administratívne vyhostenie žalobcu je preukázateľne splnená príkazom na prepustenie žalobcu z ÚPZC, ktorý vydal správny orgán. Žalobca nepríslušnosť správneho orgánu namietal aj v odvolaní voči rozhodnutiu správneho orgánu zo dňa 19.05.2015 číslo: PPZ-HCP-PO9-126-049/2015, ktorým bol žalobca zaistený. O tomto odvolaní rozhodol Krajský súd Košice rozsudkom zo dňa 15.06.2015 sp.zn. 10Sp/47/2015-44 tak, že rozhodnutie správneho orgánu zo dňa 19.05.2015 potvrdil. Žalobca sa voči tomuto rozsudku krajského súdu Košice odvolal a Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 21.0.72015 sp.zn. 10SZe/7/2015 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 10Sp/47/2015-44 a námietku nepríslušnosti správneho orgánu na rozhodnutie v prípade zaistenia žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

54. Námietky žalobcu o porušeniach procesných práv žalobcu v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku spočívajúce v tom, že poučenie nie je poskytnutím možnosti vyjadriť sa podkladom rozhodnutia a tiež, že správny orgán nedal možnosť právnemu zástupcovi žalobcu vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k podkladom rozhodnutia a možnosti doplniť spisový materiál žalovaného o ďalšie dokumenty, správny súd považuje za nedôvodné. Správny orgán pred vydaním rozhodnutia spísal dňa 06.05.2015 so žalobcom zápisnicu, podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku a v jej úvode žalobcu riadne poučil o jeho právach a povinnostiach podľa Správneho poriadku aj podľa zákona o pobyte cudzincov a oboznámil ho s predmetom konania. Žalobca využil svoje právo vypovedať a vyjadril sa. V závere zápisnice ho správny orgán znova poučil podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ale žalobca už do zápisnice nič neuviedol. Žalobca v zápisnici, ktorá mu bola tlmočená, vlastnoručným podpisom osvedčil, že bol poučený podľa zákonných ustanovení, tomuto poučeniu porozumel a zobral ho na vedomie a nevyužil svoje právo odoprieť výpoveď. Po ukončení svojej výpovede bol žalobca správnym orgánom znova poučený podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, potom mu bol obsah zápisnice prečítaný a pretlmočený tlmočníkom. Žalobca vyhlásil, že obsah tejto zápisnice súhlasí s jeho výpoveďou, nežiada jej opravu ani doplnenie a po skončení úkonu túto zápisnicu podpísal. Na základe týchto skutočností vyplýva, že správny orgán dal žalobcovi možnosť, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia a navrhol jeho doplnenie, avšak ten svoje právo nevyužil a svoju výpoveď v zápisnici nedoplnil. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.07.2015 sp.zn. 10Sza/7/2015, ktorý uvádza, že... „ak je v priebehu konania poskytnutý priestor na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a žalobca túto možnosť nevyužije, nemožno vyvodiť záver, že bolo porušené toto jeho právo“.

55. Námietka žalobcu, že vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu nebol presne a úplne zistený skutočný stav veci, tak ako to ukladá § 32 ods. 1 Správneho poriadku, pretože pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia vychádzal z rozhodnutia migračného úradu číslo: MU- PO-35-14/2015-Ž, pričom správny orgán nemal k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť žalobca vyhostený, a preto riadne neodôvodnil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia, je nedôvodná. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že správne orgány vychádzali pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia z vyjadrení žalobcu, ktoré uviedol do zápisnice. Ten poukázal, že sa nechce vrátiť do L., pretože má dlhy, v H. mal zarobiť peniaze, ktoré mal zaplatiť prevádzačovi. Keďže k tomu nedošlo, má obavu z prevádzača, že ohrozí jeho život. Žalobca v závere zápisnice zo dňa 06.05.2015 uviedol, že mu nehrozí trest smrti a nie je členom žiadnej politickej strany. Žalovaný hodnotil vyjadrenia žalobcu v súvislosti s obsahom rozhodnutia Migračného úradu, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnená. Migračný úrad

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzinárodná ochrana je poskytnutá len osobám, ktoré splnia zákonom stanovené podmienky, avšak žalobca opustil krajinu pôvodu výlučne z ekonomických dôvodov bez toho, aby tam bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Migračný úrad nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že žalobcovi v L. hrozí vážne bezprávie. V L. v súčasnej dobe neprebieha žiaden vnútroštátny alebo medzinárodný konflikt takého rozmeru, ktorý by pre neho predstavoval individuálnu hrozbu podľa definície vážneho bezprávia. Migračný úrad vyhodnotil aj alternatívu reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade jeho nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu. Preto vykonal z dostupných informácií analýzu bezpečnostnej a politickej situácie v L. a konštatoval, že táto je dlhodobo stabilizovaná. L. zaručuje svojim občanom slobodu vnútorného pohybu, cestovania do zahraničia a taktiež repatriáciu do tejto krajiny. Na základe týchto skutočností Migračný úrad vylúčil to, že by žalobca bol za opustenie krajiny stíhaný a podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Oba podklady pre rozhodnutie správnych orgánov - zápisnica o výsluchu žalobcu a aj rozhodnutie Migračného úradu nepreukázali existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, a ani žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by preukázali ich existenciu alebo spochybnili tento závere žalovaného.

56. Námietku žalobcu, že správny orgán nedostatočne skúmal súlad tohto rozhodnutia s článkom 8 ods. 1 Dohovoru a opomenul, že za šesť rokov, počas ktorých sa nachádzal na území N. si vytvoril interpersonálne vzťahy so známymi a priateľmi, a tak jeho vyhostenie do L. bude nepochybne znamenať vážny zásah do jeho práva na súkromný život, považuje správny súd za nedôvodnú. Žalobca v zápisnici, ktorú s ním spísal správny orgán pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení uviedol, že sa nechce vrátiť domov pre dlhy voči prevádzačovi, pričom na otázku správneho orgánu, či má na území SR alebo v niektorých štátoch Európskej únie rodinu alebo nejakých príbuzných, odpovedal: „Nie, nemám“. K svojmu rodinnému a súkromnému životu žalobca správnemu orgánu už nič viac neuviedol. Keďže žalobca vôbec nešpecifikoval interpersonálne vzťahy a ani neuviedol, v čom by mala spočívať vážnosť zásahu do jeho práva na súkromný život, nemohol sa s touto námietkou správny orgán ani zaoberať. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca bol na území Slovenskej republiky vrátený na právnom základe Dublinského dohovoru, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dublinský dohovor v kapitole 3 v článku 7 vymedzuje kritériá na určenie zodpovedného členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov. Podľa tohto článku príslušné belgické orgány museli vziať do úvahy všetky dostupné dôkazy týkajúce sa prítomnosti rodinných príslušníkov, príbuzných, alebo iných osôb blízkych rodine žalobcu na území N.. Aj podľa názoru správneho súdu existenciu rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných blízkych osôb žijúcich na území Belgicka mal žalobca namietať pred príslušnými orgánmi v N.. Táto námietka sa objavila až v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, je nepodložená, samotný žalobca uviedol, že na území Európskej únie nemá žiadnych príbuzných a je slobodný.

57. V poslednej námietke žalobca namieta, že správny orgán dostatočne neodôvodnil dobu, na ktorú žalobcovi uložil zákaz vstupu, pretože sa na území Slovenskej republiky nachádzal neoprávnene len v roku 2006, keď požiadal o azyl. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o administratívnom vyhostení vyplýva, že pri určení doby zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov vychádzal zo skutočností zistených zápisnicou. Pri určení dĺžky zákazu vstupu vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca požiadal na území Slovenskej republiky o azyl a aj napriek tejto žiadosti opustil záchytný tábor Rohovce a odišiel z územia SR, teda je zjavné, že žalobca žiadal na Slovensku o azyl účelovo preto, aby mohol utiecť do zahraničia. Z územia N. sa na územie Slovenskej republiky vrátil v sprievode eskorty. Žalobca vstúpil na územie štátov, ktoré pristúpili do Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo dňa 14. júna 1985 (ďalej len „schengenský priestor“) nelegálne a od roku 2006 sa v schengenskom priestore zdržiaval neoprávnene. Počas tohto neoprávneného pobytu sa snažil opakovaným podaním žiadostí o udelenie azylu (žiadosti podal na území SR aj na území N.) zabrániť tomu, aby bol jeho neoprávnený pobyt ukončený. V kontexte týchto skutočností je aj podľa správneho súdu doba zákazu vstupu tri roky primeraná vzhľadom na neochotu žalobcu rešpektovať platné právne predpisy a dobu trvania jeho neoprávneného pobytu.

58. Správny súd sa stotožnil s konštatovaním správnych orgánov, že svojimi rozhodnutiami neporušili ani článok 8 Dohovoru a nedošlo k zásahu do práva žalobcu na jeho súkromný a rodinný život. Podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), článok 8 právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života ods. 2 štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochranu práv a slobôd iných.

59. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu sp.zn. III.ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009, z ktorého vyplýva, že... „ Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR a článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej lej „Dohovor“) zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práv na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.j. existenciu skutočného a reálneho rodinného života. Právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát, bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký“.

60. Na základe žiadosti o informáciu k pobytu žalobcu zo dňa 05.06.2017 bolo správnemu súdu Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zo dňa 14.06.2017 oznámené, že žalobca bol prepustený z ÚPZC Medveďov dňa 04.11.2016 v čase o 14.00 hodine na základe Príkazu Oddelenia hraničnej kontroly policajného zboru Košice - letisko na prepustenie štátnych príslušníkov tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, zo dňa 04.11.2016 z dôvodu uplynutia lehoty zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 3 zákona o pobyte cudzincov.

61. Správne orgány pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu rešpektovali nielen platné zákony, ale aj Ústavu Slovenskej republiky, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nezistili skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky administratívneho vyhostenia by boli neprimerané vzhľadom na súkromný a rodinný život žalobcu. Rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu je náležite a zrozumiteľne odôvodnené, preto správny súd podľa § 240 SSP žalobu zamietol.

62. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP, podľa ktorých správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo z časti úspech. Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo požadovať, orgánom štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Žalobca nebol v konaní úspešný a nebol naplnený ani dôvod uvedený v § 168 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno mať len do uplynutia lehoty na podaní kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).