Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-521-2016.pdf
PDF · 132.97 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/521/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcov: 1 Š. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, V., 2. T. F., nar. XX.X.XXXX, bytom W.. S. XX, Č. F., Č. C., obaja zastúpení splnomocneným zástupcom Mgr. Y. S., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, proti žalovanému: I. F., W.. XX.X.XXXX, bytom Y. XX, V., zastúpenému JUDr. Ivanom Husárom, advokátom, so sídlom Vojenská 14, Košice, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku č.k. 41C/747/2015-83 z 1.6.2016 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a úspešnému žalovanému proti neúspešným žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 41C/747/2015-83 zo dňa 1.6.2016 návrh zamietol a uložil žalobcom v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania v celkovej výške 298,58 € na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak o návrhu doručenom súdu dňa 3.12.2015, ktorým žalobcovia žiadali vysloviť, že darovacia zmluva C.-U..XX/XX uzavretá medzi odporcom - ako obdarovaným, a rodičmi účastníkov konania - ako darcami, (I. F.Á. W..XX.X.XXXX E. E. F., C.. F. W..XX.X.XXXX) je neplatná a zároveň žiadali zaviazať žalovaného k náhrade trov konania. Návrh odôvodnili tým, že dňa XX. R. XXXX zomrela ich matka E. F., ktorá bývala v rodinnom dome na Y. XX U. V. - V.ej a po jej smrti im bolo oznámené, že zomrela bez zanechania dedičstva. Následne zistili rozhovorom so žalovaným, že dom bol prepísaný darovacou zmluvou na neho, o čom však oni ako jeho bratia informovaní neboli. Podľa názoru žalobcov je táto darovacia zmluva neplatná ako úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu ,alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. K naplneniu týchto skutočností došlo tým, že bez vedomia žalobcov v 1. a 2. rade došlo k darovaniu celej nehnuteľnosti len na jedného oprávneného dediča - žalovaného. Ostatní oprávnení dedičia (žalobcovia v 1. a v 2. rade) boli fakticky vydedení a nikdy im nebol daný adekvátny dar zo strany rodičov. Ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, napriek tomu došlo na jeho základe k účinnému prevodu vlastníckeho práva vkladom práva do katastra nehnuteľnosti, preto žalobcovia majú (podľa ich názoru) naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti predmetnej zmluvy, čo bude podkladom pre zápis vlastníckeho práva na všetkých dedičov. Neskôr žalobcovia v písomnom podaní vzniesli podozrenie, že ide o sfalšované podpisy na predmetnej darovacej zmluve, s poukazom na nesprávnosti uvedené v tejto zmluve (meno otca, adresa) s tým, že v dôsledku uvedených chýb predmetná zmluva nemala byť ani zapísaná katastrálnym úradom do katastra.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý žiadal žalobu zamietnuť a zaviazať žalobcov k náhrade trov konania, nakoľko ju považoval za nedôvodnú a právne neobhájiteľnú majúc za to, že darovacia zmluva je bez akýchkoľvek pochybností platným právnym úkonom. Poukázal na to, že bolo nespochybniteľnou vôľou darcov previesť darované nehnuteľnosti na žalovaného a uvedený stav viac ako 30 rokov nikto nespochybňoval a nerozporoval. Darovacou zmluvou nedošlo k obchádzaniu zákona, ani tento úkon neodporuje zákonu a nie je ani v rozpore s dobrými mravmi, keď aj rozhodovacia prax súdov, ako aj odborná literatúra vždy rešpektuje vôľu darcu a neexistuje žiadne rozhodnutie, ktoré by považovalo darovaciu zmluvu za neplatnú z dôvodov uvádzaných žalobcami. Zároveň poukázal na to, že o darovaní žalobcovia vedeli a až do smrti matky nikdy uvedenú skutočnosť nenamietali. Preto nie je pravdivé ani tvrdenie o tom, že o tom nemali vedomosť. Podľa žalovaného neexistuje ani naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko aj pokiaľ by bola podaná žaloba dôvodná, získal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním, nakoľko ich nerušenie dobromyseľne užíval viac ako 30 rokov. Naliehavosť právneho záujmu nie je daná aj z toho dôvodu, že podaná určovacia žaloba nespĺňa predpoklady jej procesnej úspešnosti, nakoľko určenie neplatnosti darovacej zmluvy, by nič nezmenilo na právnom postavení žalobcov v 1. a v 2.rade. Napokon upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že pri vyporiadaní dedičstva súd zo zákona dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za života poručiteľa od neho bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé darovanie. Rovnako uviedol, že žalobca v 1. rade dostal od rodičov príspevok na výstavbu dvoch rodinných domov a žalobca v 2. rade dostal financie na kúpu bytu a chaty, a preto predmetné nehnuteľnosti rodičia z hľadiska spravodlivosti darovali iba žalovanému.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 34, 39 OZ spolu s § 80 písm. c/ O.s.p. a uzavrel, že návrh žalobcov v 1. a 2. rade na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) O.s.p., preto základný predpoklad úspešnosti žaloby spočíva v preukázaní naliehavého právneho záujmu na domáhajúcom sa určení. Vychádzal z úvahy, že tento zákonný predpoklad, t.j. procesnú prípustnosť žaloby, súd musí skúmať ešte pred posudzovaním dôvodnosti žaloby z hľadiska hmotného práva. Nedostatok naliehavého právneho záujmu vedie totiž bez ďalšieho k zamietnutiu žaloby. Podľa ustálenej súdnej praxe naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný vtedy, ak určenie (objektívne vzaté) je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty navrhovateľa alebo ohrozenie jeho práva. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností tvrdených navrhovateľom. Pre navrhovateľa to teda znamená tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých existencia naliehavého právneho záujmu vyplýva. Vychádzajúc z uvedeného aj v danom prípade súd ešte pred posudzovaním dôvodnosti žaloby podľa hmotného práva, skúmal naliehavý právny záujem na domáhajúcom sa určení. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym názorom žalobcov v l. a v 2. rade, čo sa týka existencie naliehavého právneho záujmu na podaní tejto žaloby. Práve naopak, stotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že v danej veci žalobe vyhovieť nemožno, je potrebné ju zamietnuť, predovšetkým z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na podaní žaloby. Poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe, ak má právna otázka, o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určení, povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak je možné žalovať na určenie existencie alebo neexistencie samotného práva alebo právneho vzťahu. Tam, kde je možné žalovať na určenie vlastníckeho práva, nemožno žalovať na určenie neplatnosti zmluvy. Určenie neplatnosti zmluvy často nevyjasňuje právne postavenie účastníkov, lebo žalovaný mohol medzitým nehnuteľnosť nadobudnúť inak (Z. XX. Súbor rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR). V danom prípade bolo potrebné podať žalobu o určenie samostatného práva - poručiteľovho vlastníctva. Prvoinštančný súd mal za to, že v prejednávanej veci bola podaná určovacia žaloba, ktorá nespĺňa predpoklady jej procesnej úspešnosti aj z dôvodu, že pokiaľ by na jej základe došlo k určeniu neplatnosti darovacej zmluvy, nič by sa nemenilo na právnom postavení žalobcov v l. a v 2. rade. Žalobcovia sa mali domáhať toho, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch. Keďže dôvodom zamietnutia žaloby v prejednávanej veci bolo v prvom rade nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, z dôvodu hospodárnosti konania súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné posudzovať dôvodnosť žaloby podľa hmotného práva. Z uvedeného dôvodu (t.j. z dôvodu hospodárnosti konania) súd zamietol návrh žalobcov v l. a v 2. rade na vykonanie dokazovania. Pokiaľ žalobcovia poukázali na absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, „pretože ako oprávnení dedičia boli v roku 1983 vynechaní z darovania, čo v podstate zistili až po smrti matky v roku 2015, pričom nebol dôvod vynechať ich z darovania“, súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že nezdieľa tento ich názor, nakoľko darca môže darovať počas svojho života komukoľvek a nemožno to považovať za rozpor s dobrými mravmi, ani za obchádzanie zákona.
Uvedenú situáciu v podstate rieši aj ust. § 484 Občianskeho zákonníka, kde je upravený tzv. inštitút kolácie, na ktorý poukázal žalovaný. Ďalej súd konštatoval, že rodičia odporcu spísali predmetnú darovaciu zmluvu ešte v roku 1983 a tvrdenie žalobcov, že o darovacej zmluve v prospech žalovaného nevedeli, dozvedeli sa o nej až v roku 2015 po smrti matky, súd nepresvedčilo. Upriamil pozornosť na to, že po rodičoch žalovaného (aj žalobcov) prebehli dve dedičské konania , a to po otcovi v roku 1985 a po matke v roku 2015. Keďže k darovaniu došlo ešte v roku 1983 a otec účastníkov zomrel v roku 1985, nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy z roku 1983, neboli a ani nemohli byť predmetom dedičského konania po otcovi účastníkov konania. Nakoniec súd konštatoval aj tú skutočnosť, že v prípade ak by aj darovacia zmluva bola neplatná, žalovaný sa stal vlastníkom nehnuteľností z titulu vydržania s poukazom na ust. § 134 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto nehnuteľnosti dobromyseľne užíval a užíva viac ako 30 rokov. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalovanému trovy konania v celkovej výške 298,58 eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie zastúpenia, vyjadrenie k návrhu, účasť na odročenom pojednávaní bez prejednania veci dňa 13.4.2016 v rozsahu 1 a účasť na pojednávaní dňa 1.6.2016). Jeden úkon právnej pomoci je v súlade s ust. § 11 ods. l vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 66 eur. Odmena vo výške 1/4 základnej sadzby tarifnej odmeny za účasť na odročenom pojednávaní bez prejednania veci dňa 13.4.2016 v zmysle § 13 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 16,50 €, 4 x režijný paušál po 8,58 eur činí 34,32 eur. Trovy právneho zastúpenia tak činia spolu 248,82 eur. Keďže právny zástupca navrhovateľa je platiteľom DPH, trovy právneho zastúpenia sú povýšené o 20 % DPH v sume 49,76 eur. Trovy konania včítane DPH celkom činia: 298,58 eur. Trovy konania uložil uhradiť na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. Ivana Husára, advokáta, so sídlom Vojenská 14, Košice, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Proti uvedenému rozsudku podali žalobcovia v 1. a 2. rade odvolanie z dôvodov, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia majú za to, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem na určenie najmä preto, nakoľko bez tohto určenie by bolo ohrozené právo žalobcov alebo by sa bez tohto určenia stalo ich právo podstatne neistým. Poukázali na to, že určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci žalobe môže byť jedným z predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho práva pôvodného darcu - dedičov, ak došlo k porušeniu vlastníckeho práva z dôvodu absolútne neplatného právneho úkonu. Ďalej uviedli, že ak je žalovaný odporca zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Napokon upriamili pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/319/2007, v zmysle ktorého občiansky súdny poriadok nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového. Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel. Zároveň žalobcovia poukázali na to, že u nich nedošlo k započítavaniu a popreli tvrdenia žalovaného o príspevkoch zo strany rodičov. Zároveň opakovane vyjadrili podozrenie, že podpisy na predmetnej zmluve boli sfalšované z dôvodov, ktoré už uvádzali v priebehu konania a na základe toho žiadali súd, aby zaniesol do spisu knihu pre overovanie z roku 1983 a konkrétne overenie predmetných podpisov na zmluve. Taktiež opakovane vyjadrili názor, že v zmysle zistených zjavných chýb a rozporu v označení darcov došlo k porušeniu obligatórnych náležitostí zmluvy, preto predmetná zmluva nemala byť ani zapísaná katastrálnym úradom a žiadali, aby súd vyžiadal z Katastrálneho úradu v Košiciach doklad ako boli zapísaní darcovia na príslušný LV ako pôvodný vlastníci, keď zo spisu je zjavné, že dom stavali už v roku 1967, doklad o pridelení súpisného čísla a doklad, na základe ktorého bol predmetný dom zapísaný na LV č. XXX. Naďalej zotrvali na svojom tvrdení, že o darovaní nemali vedomosť s tým, že dedičského konania po otcovi sa zúčastnil len žalovaný, ktorý im oznámil, že všetko zdedila matka, k čomu nemali námietky. K prípadnému vydržaniu poukázali na to, že sa nemohlo jednať o 30 ročnú lehotu
vydržania, nakoľko do predmetnej nehnuteľnosti sa žalovaný nasťahoval až v roku 2000 a spochybnili jeho dobromyseľnosť. Na základe uvedených skutočností navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 387 ods.1 CSP potvrdiť a zaviazať žalobcov spoločne a nerozdielne k plnej náhrade trov odvolacieho konania. Poukázal na neadekvátnosť odvolávky žalobcov na ustanovenia OSP (vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané, kedy už OSP neplatil) a posudzujúc odvolanie podľa obsahu mal za to, že žalobcovia odvolanie podávali z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm.h/ a písm.e/, ku ktorým sa následne vyjadril. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie správne žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti darovacej zmluvy, nakoľko vychádzal zo stabilnej rozhodovacej praxe súdov a správne uviedol aj to, že žalobcovia sa mali domáhať určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch, pretože prípadné rozhodnutie o určení neplatnosti darovacej zmluvy by na ich právnom postavení nič nezmenilo. Súčasne podľa neho súd prvej inštancie správne uviedol v odôvodnení rozhodnutia aj to, že neplatnosť darovacej zmluvy nemohlo byť spôsobené tým, že žalovaný počas života rodičov získal od rodičov nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy, keďže rodičia mohli predmetné nehnuteľnosti darovať za života komukoľvek aj inej nie príbuznej osobe a takéto konanie by nebolo možné posudzovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi (a uvedený úkon nemožno považovať ani za odporujúci zákonu). Rozhodovacia prax súdov vždy rešpektuje vôľu darcu. Ďalej poukázal na to, že ak niet voči čomu započítavať, pretože poručiteľ nič nezanechal ust. § 484 sa síce aplikovať nedá, avšak neznamená to neplatnosť úkonu darovania zo strany poručiteľa. Napokon žalovaný považuje za nepodstatné, či počas celej doby od okamihu darovania v predmetných nehnuteľnostiach aj reálne býval alebo nie a upriamil pozornosť na to, že samotní žalobcovia nespochybňujú, že v darovanom rodinnom dome reálne býval minimálne od roku 2000. Súd prvej inštancie teda správne vec právne posúdil. Následne žalovaný poukázal na to, že súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi a je na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná. Keď že zamietol žalobu v dôsledku neexistencie naliehavého právneho záujmu na určení je nepochybne nadbytočné vykonávať dokazovanie predkladaním knihy na overovanie podpisov z roku 1983, a to aj z toho dôvodu, že podpis darcov na darovacej zmluve nepochybne musel byť overený, nakoľko inak by zmluva nemohla byť registrovaná štátnym notárstvom. Následne opakovane zdôraznil, že žalobcovia dobre vedeli o darovaní a počas života matky sa neodvážili spochybňovať vôľu rodičov, začali to riešiť až po jej smrti.
5. Súd prvej inštancie rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016), žalobcovia podávali odvolanie a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016).
6. Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
7. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
9. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
11. Žalobcovia podané odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ CSP (účinného od 1.7.2016) .
12. Ani jeden z týchto uplatnených dôvodov nie je daný.
13. Nový procesnoprávny predpis zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok prepracoval odvolacie dôvody (upravené v O.s.p.) v dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu, pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca úprava, došlo však k jej formulačnej úprave. Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku môžu byť vady konania, ako aj vady rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. a),b),c),d) CSP ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované a formulačne upravené dôvody obsiahnuté v § 205 ods.2 písm.a/,b/ O.s.p.. V zmysle Civilného sporového poriadku odvolanie možno okrem iného odôvodniť tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP ).
14. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je daný, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne procesné vady, v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP (§ 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
16. Odvolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu nebol naplnený, pretože nedošlo počas konania pred súdom prvej inštancie k nevykonaniu takých stranami navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý účastníkom nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania.
Aj keď súd prvej inštancie nevykonal žalobcami navrhované dôkazy, je nutné konštatovať, že súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska posúdenia veci boli významné, teda nevykonal iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné. Nevykonanie jednotlivých navrhovaných dôkazov vo svojom rozhodnutí aj náležite odôvodnil, pričom správne poukázal na zásadu hospodárnosti a nakoľko súd prvej inštancie správne žalobu zamietol pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na žalobcami požadovanom určení, bolo jednoznačne nadbytočné vykonávať dokazovanie predkladaním knihy na overovanie podpisov a ďalšími dôkazmi, tak, ako to navrhovali žalobcovia.
17. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP (§ 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods. 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
18. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací dôvod, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu v súlade s vyššie uvedenými úvahami o tom, že procesnú prípustnosť žaloby, ako zákonný predpoklad jej úspešnosti, súd musí skúmať ešte pred posudzovaním dôvodnosti žaloby z hľadiska hmotného práva. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že v prípade ak súd zamieta žalobu na určenie pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súd súčasne preskúmal žalobu z vecnej stránky. V zmysle ustálenej judikatúry ak súd zamietne žalobu o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení [§ 80 písm. c) O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie], spočíva záväznosť výroku právoplatného rozsudku v tom, že žaloba o určenie nie je spôsobilý právny prostriedok pre riešenie sporu medzi účastníkmi, a že sa ňou súd preto nebude v merite zaoberať; aj keby sa súd v takomto rozsudku napriek tomu (nadbytočne a nesprávne) zaoberal tiež niektorými otázkami v merite veci, nie je možné z takýchto záverov v inom konaní vychádzať. (Rozsudok NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 4229/2009 ). Zároveň možno konštatovať, že tie dôkazy, ktoré v konaní boli vykonané, súd prvej inštancie hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods.1 písm. h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
20. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S jeho názorom možno súhlasiť. Súd prvej inštancie v danom prípade vec správne právne posúdil, pretože základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby (akou je aj žaloba v preskúmavanej veci) je v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Určovacia žaloba predpokladaná uvedeným ustanovením je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba
účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Tak ako to už bolo vyššie uvedené ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke. Pretože súčasťou riadneho odôvodnenia rozsudku je aj (a najmä) právne posúdenie veci súdom a pri určovacej žalobe predpokladanej ustanovením § 80 písm. c/ O.s.p. (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) sa súd v rámci právneho posúdenia veci musí zaoberať najprv existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo úvahy súdu, akými sa riadil pri riešení tejto otázky. Absencia týchto úvah by mala za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti. V danom prípade však súd prvej inštancie svoje úvahy dostatočne vysvetlil.
21. Vzhľadom na to, že v tomto konaní sa žalobcovia domáhali vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, teda uplatňovali si svoje práva určovacou žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie správne ako prvé skúmal, či je splnený základný predpoklad úspešnosti takejto žaloby spočívajúci v preukázaní naliehavého právneho záujmu na predmetnom určení. Vo vzťahu k skúmaniu tejto otázky súd prvej inštancie potom správne poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej, ak má tá ktorá právna otázka, o ktorej má byť rozhodnuté na základe podanej žaloby povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je v takomto prípade daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky práve z dôvodu, že je možné a potrebné žalovať na určenie existencie alebo neexistencie samotného práva alebo právneho vzťahu (voči ktorému je daná otázka predbežnou, t.j. pri riešení ktorého právneho problému je potrebné danú vec vyriešiť ako predbežnú otázku). V danom prípade súd prvej inštancie teda správne vychádzal z úvahy, že na právnom postavení žalobcov v 1. a 2. rade by sa na základe predmetnej žaloby nezmenilo a správne uzavrel, že žalobcovia sa mali domáhať toho, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch.
22. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní poukazovali na tú skutočnosť, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je spravidla vždy prípustná vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci žalobe môže byť jedným z predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho práva pôvodného vlastníka , ak došlo k porušeniu vlastníckeho práva z dôvodu absolútne neplatného právneho úkonu, odvolací súd uvádza, že toto ich tvrdenie je síce správne a akceptovateľné, avšak nevzťahuje sa na daný prípad, nakoľko pôvodný vlastníci-darcovia zomreli. V zmysle uvedeného princípu by mohlo dôjsť k zápisu pôvodného vlastníka na základe určenia neplatnosti konkrétneho právneho úkonu iba v prípade, ak tento pôvodný vlastník ešte žije . Avšak k zápisu vlastníckeho práva priamo na dedičov nemôže dôjsť, nakoľko súdna prax a judikatúra už jednoznačne ustálila, že dedičia (dokonca ani jediný dedič) sa nemôže s úspechom domáhať určenia, že je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto vec nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom ktorej mu nebolo potvrdené nadobudnutie dedičstva, pretože nemožno obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva a takouto cestou legalizovať nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve (napr. rozsudok NS ČR 30 Cdo 3368/2010).
23. Rovnako je bez relevancie poukaz žalobcov na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej, ak je žalovaný (odporca) zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo takéto rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti, a to z toho dôvodu, že v danom prípade sa žalobcovia nedomáhali určenia svojho vlastníckeho práva (čo by ani nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov, keďže oni neboli pôvodnými vlastníkmi), ale domáhali sa určenia neplatnosti právneho úkonu - darovacej zmluvy.
24. Na základe uvedeného možno ustáliť, že v danom prípade nebolo možné, aby sa žalobcovia domáhali, či už priamo určenia vlastníckeho práva dedičov a ani určenia neplatnosti darovacej zmluvy, nakoľko v prvom prípade by žalobe nebolo možné vyhovieť a v druhom prípade by na základe takéhoto rozhodnutia nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva pôvodného darcu, a preto jediným správnym postupom je uplatnenie práva domáhajúc sa určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po pôvodných darcoch. Preto súd prvej inštancie správne poukazoval na to, že iba žaloba, ktorej predmetom by bolo
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch (darcoch), je takou určovacou žaloba, ktorá by spĺňala požiadavku existencie naliehavého právneho záujmu na rozdiel od žaloby uplatnenej žalobcami v tomto konaní (z dôvodov vyššie uvedených).
25. Odvolací súd nemohol akceptovať ani námietku žalobcov uvádzanú v odvolaní vo vzťahu k formulácii žalobného petitu (s odkazom na ust. § 79 ods. 1 O.s.p.), keď na predmetný prípad nie je možné aplikovať rozhodnutie NS SR 3 Cdo 319/2007, na ktoré žalobcovia poukazovali, keďže žalobný návrh, ktorý si uplatňovali v tomto konaní, nebolo možné preformulovať tak, aby tento návrh spĺňal požiadavku naliehavého právneho záujmu, nakoľko by sa jednalo o úplne odlišný žalobný návrh a nejednalo by sa iba o vykonanie zásahov, ktoré by zachovávali podstatu petitu a nemenili jeho zmysel.
26. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to že nová procesná právna úprava (účinná v čase rozhodovania odvolacieho súdu) zakotvuje v § 137 CSP pozitívnoprávne členenie súkromnoprávnych žalôb, pričom kritériom členenia je v zásade žalobný návrh (petit), avšak u druhov žalôb uvedených pod písmenom b/ a d/ sú tieto identifikované nielen podľa petitu, ale aj podľa právneho dôvodu tvrdeného práva. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písmenách c) a d) tohto ustanovenia, kde sa rozlišuje podľa písm. c) klasická určovacia žaloba (žaloba na určenie či tu právo je alebo nie je) a podľa písmena d) žaloba o určení inej právnej skutočnosti. Zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Význam tohto ustanovenia spočíva v tom, že novo vymedzuje podmienky prípustnosti pre tieto druhy žalôb, pričom podmienkou prípustnosti žaloby na určenie či tu právo je alebo nie je naliehavý právny záujem žalobcu (s výnimkou, ak tento vyplýva z osobitného predpisu) a prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu (t.j. nová právna úprava pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že vyplýva z právneho predpisu - najmä hmotného práva). Zmluvy a iné právne úkony, ich platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami a preto sa na žalobný návrh, ktorým má byť určená neplatnosť zmluvy (v tomto prípade darovacej) vzťahujú vyššie uvedené požiadavky, ktoré nie sú splnené.
27. Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie rozhodol správne, ak žalobu zamietol a jeho rozhodnutie bolo potrebné potvrdiť podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
28. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol, naopak nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).