Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Co-113-2017.pdf
PDF · 84.03 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/113/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu CD Constulting, s.r.o., so sídlom Brno, Zábrdovice, na Příkop 843/4, IČO: 264 29 705, Česká republika, proti žalovanému W. O., nar. X.XX.XXXX, bytom N. I. N. XXXX, o zaplatenie 259,00 eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 11C/55/2013-174 zo dňa 2. septembra 2016 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Stranám sporu n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd postupom podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 (v ďalšom texte už len „Nariadenie“) vydal rozsudok a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu pozostávajúcu zo zmenkového úroku, úroku zo zmenkovej sumy a zmenkovej odmeny. Vychádzal z toho, že posudzovaná blankozmenka, od ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok, bola vystavená ako zabezpečovací právny prostriedok k spotrebiteľskej zmluve. Túto zmenku v neprítomnosti dlžníka (žalovaného) jednostranne vypísal veriteľ (Pohotovosť, s.r.o.), ktorý ju následne previedol (indosoval) na žalobcu. Okresný súd mal preukázanú vedomosť žalobcu o kauze zmenky a tiež vedomosť o snahe sťažiť spotrebiteľovi uplatnenie jeho práv. Za takýchto okolností vymedzil svoje oprávnenie posudzovať právny základ zmenkového vzťahu a skúmať neprijateľnosť jednotlivých zmluvných podmienok. Opačným výkladom by totiž veriteľ za pomoci žalobcu obišiel kogentné ustanovenia právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa. Práve pre rozpor dohody o vypĺňacom práve s kogentným ustanoveniami zákona dospel k záveru, že táto je neplatným právnym úkonom (§ 39 Obč. zák.; § 265 Obch. zák. v spojení s § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. a § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.) 2. Nadväzne konštatoval, že bez platnej dohody o vypĺňacom práve nemôže byť platná ani vyplnená zmenka (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 161/2007). Zároveň, ak dohoda o vypĺňacom práve pri blankozmenke nezohľadňuje práva spotrebiteľa a umožňuje indosáciou zmenky vymôcť od spotrebiteľa plnenie z neprijateľných podmienok, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Okresný súd mal preukázané, že uzavretie spotrebiteľskej zmluvy bolo podmienené podpisom zmenky. Dotknutá zmluvná podmienka pritom nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a žalovaný nemohol jej obsah ovplyvniť. V konečnom dôsledku tak došlo k zneužitiu inštitútu zmenkového práva na ťarchu spotrebiteľa. Samostatným výrokom preto okresný súd v zmysle § 298 ods. 1 CSP (aj) určil zmluvnú podmienku obsiahnutú v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru úverovej zmluvy zo dňa 18.6.2009 (podrobne vymedzenú vo výroku jeho rozsudku) za neprijateľnú a teda neplatnú.
3. Neprijateľnou je predmetná zmluvná podmienka i z toho titulu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, umožnila faktické zneužitie zmenkového práva, keďže veriteľ uložil spotrebiteľovi za nesplnenie záväzku neadekvátne vysokú sankciu, s ktorou sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím spotrebiteľskej zmluvy. Okresný súd zdôraznil, že mal preukázané, že žalobca pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka - spotrebiteľa. V príčinnej súvislosti s tým neprimerane navýšil svoju pohľadávku a vystavením a indosovaním zmenky sťažil, resp. znemožnil ochranu spotrebiteľa. Takémuto nekalému konaniu nemohol okresný súd poskytnúť právnu ochranu. Dodal, že pôvodne spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., uplatnila práva zo zmenky na rozhodcovskom súde, ktorý jej celkom vyhovel, následne požiadala o vykonanie exekúcie a keď tá bola zastavená pre priznanie exekučným titulom právom nedovoleného plnenia, indosovala zmenku na žalobcu, ktorý v podstate rovnaké plnenie uplatňoval na súde s odkazom na Nariadenie. Dobromyseľnosť žalobcu spochybňuje - okrem iného - aj fakt, že dlhodobo boli obe spoločnosti zastupované identickou advokátskou kanceláriou. 4. O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, lebo si predmetný procesný nárok neuplatnila a ani zo spisu nevyplýva, žeby jej nejaké trovy konania vznikli.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Už na tomto mieste odvolací súd považuje za nutné konštatovať, že hoci odvolanie je zdanlivo rozsiahle, žalobca v jeho rámci opakovane uvádza tie isté argumenty (neraz dokonca úplne identicky slovne formulované) a neprimerane obšírne cituje z rozhodnutí súdov (často zahraničných) v iných veciach. Zároveň z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe (§ 186 ods. 1 CSP), že takmer totožné odvolania podáva i v iných veciach, v ktorých vystupuje ako žalobca a uplatňuje práva zo zmenky s odkazom na Nariadenie, a to bez ohľadu na konkrétne východiská, úvahy a závery súdov prvej inštancie. To znamená, že svojim charakterom ide (okrem iného tiež) o formulárové odvolanie. 6. Odvolateľ predovšetkým vytýkal okresnému súdu, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi (úverovou zmluvou, exekučným spisom), ktoré dokazovanie strany sporu nenavrhovali a z takéhoto dokazovania vyabstrahoval skutočnosti, ktoré neboli tvrdením ani jednej zo sporových strán (predovšetkým spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu). Tvrdil, že ak v konaní predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, súd v súlade s prejednacou zásadou (ovládajúcou sporové konanie) mal rozhodnúť o jeho nárokoch len na základe tohto ním predloženého dôkazu. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a z vykonaného dokazovania totiž nevyplynula potreba vykonávať ďalšie (nenavrhnuté) dôkazy. 7. Žalobca zdôrazňoval § 17 zák. č. 191/1950 Sb., z ktorého vyplýva, že žalovaný nie je vo všeobecnosti oprávnený vznášať kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky. Mohol síce vzniesť určité námietky, ale následne znáša dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení a nie je prípustné, aby túto iniciatívu prevzal súd. Opakovane poukazoval na charakter zmenkového záväzku, ktorý je priamy, bezprostredný, nesporný, abstraktný, samostatný a celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky. Mal za to, že nadobúdateľ zmenky je chránený a nemožno mu rozpor s dohodou o vyplňovacom práve namietať, okrem prípadu zlomyseľnosti alebo hrubej nedbanlivosti. Odvolateľ dodal, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch pripúšťal na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru vystavenie zmenky, vrátane blankozmenky. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia.
8. Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.
9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
10. Nedôvodnou je zásadná odvolacia námietka týkajúca sa nemožnosti vykonania dokazovania bez návrhu niektorej z procesných strán. Takéto oprávnenie totiž vyplývalo súdu priamo z textu zákona - § 295 CSP. Výnimočnosť/nevyhnutnosť je daná osobitným významom „európskeho“ rozmeru ochrany spotrebiteľa. Na tomto určujúcom závere nič nemení základná povaha zmenky. Práve naopak, indícia o zneužití inštitútu zmenky na obídenie všeobecnými súdmi poskytovanej a všeobecnými právnymi predpismi (vrátene „nadnárodných“) garantovanej spotrebiteľskej ochrany musí nevyhnutne viesť ku
skúmaniu rozhodujúcich právnych a skutkových okolností z úradnej moci. Inými slovami, len samotná skutočnosť, že žalobca uplatní svoj nárok podľa Nariadenia a s využitím inštitútu zmenky neznamená, že súd nemusí (v zmysle ponímania odvolateľa vôbec) rešpektovať svoje zákonné povinnosti v konaniach „so slabšou stranou“ - spotrebiteľom.
11. Napadnuté rozhodnutie správne zohľadňuje, že v rámci politík Európskej únie je ochrana spotrebiteľov jedným z jej hlavných a trvalých cieľov, pričom táto hodnota je postavená na roveň iných hodnôt verejného poriadku. V nemalej miere (vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam súdeného prípadu) až účelovým a zavádzajúcim je preto odvolateľom podsúvaný záver, že v prípade uplatňovania nároku zo zmenky nie je súd oprávnený prihliadnuť na kauzálny základ konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu. Presne v opačnom duchu je totiž aj v judikatúre Európskeho súdneho dvora, resp. Súdneho dvora EÚ definovaná pre vnútroštátne súdy povinnosť/nevyhnutnosť skúmať i pri nároku zo zmenky postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. 12. Okresný súd rovnako náležite zdôraznil a tiež rešpektoval Spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 93/2015). Dotknuté stanovisko zásadným spôsobom mení dovtedajšiu judikatúru (vrátane tej, na ktorú poukazuje odvolateľ) a zjednocuje súdnu prax.
13. Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením komplexu dôvodov, ktoré vo svojom rozhodnutí výslovne a jednoznačne pomenoval okresný súd a ktoré ho viedli k záveru o neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky. Odvolateľ predovšetkým neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by aspoň nasvedčovali tomu, že základný právny vzťah medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným nebol vzťahom spotrebiteľským, resp. nasvedčovali tomu, že nemal vedomosť o tomto charaktere daného vzťahu (vôbec nespochybňuje ani prepojenie indosatára a nadobúdateľa zmenky). Z tohto aspektu už len samotná skutočnosť, že pôvodne uplatňovaný zmenkový úrok vo výške 0,25% denne (t.j. 91,25 % ročne) predstavuje neprimerane vysoké príslušenstvo pohľadávky (čo čiastočným späťvzatím uznal i žalobca), postačuje pre konštatovanie správnosti určujúceho záveru okresného súdu o nekalej povahe žalobcom kontrahovanej/vnesenej zmluvnej podmienky smerujúcej evidentne k obchádzaniu zákona a k zjednodušeniu vymoženia takýchto nezákonných nárokov. Okresný súd náležite poukázal aj na celú „genézu“ snahy žalobcu a jeho právneho predchodcu obísť inštitúty právnej ochrany spotrebiteľa a najrozmanitejšími (len zdanlivo legálnymi) spôsobmi domôcť sa uloženia žalovanému povinnosti neprimeraných finančných plnení.
14. Podstatou napadnutého rozhodnutia nie je argumentácia o (a priori) neprípustnosti zmenky, ale o konkrétnych dôvodoch, prečo v okolnostiach súdenej veci nebolo použitie zmenky akceptovateľné. Na danú argumentáciu okresného súdu však odvolateľ v podstate vôbec nereaguje. Len poukazovanie všeobecne na prípustnosť zmenky v spotrebiteľských vzťahoch (v určitom období a za určitých podmienok, predovšetkým ohľadne limitu zabezpečenia, splnenie ktorej podmienky však odvolateľ navyše ani netvrdí/nepreukazuje) je preto z hľadiska predmetu odvolacieho prieskumu irelevantné.
15. Z konštatovaného vyplýva, že odvolacie námietky žalobcu boli neopodstatnené a keďže neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil. Ako vecne správny krajský súd vyhodnotil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvoinštančného konania. V danej otázke okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore.
16. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že stranám nárok na ich náhradu nepriznal. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu jeho trov; naproti tomu žalovanému žiadne trovy konania v súvislosti odvolacím prieskumom nevznikli (§ 251 CSP).
17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.