Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-49-2017.pdf
PDF · 97.79 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/49/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Z. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX B., práv. zast.: PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., Kmeťova 24, 040 01 Košice, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, práv. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 1.007,11 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 20Csp/13/2016-49 zo dňa 20.09.2016 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok čo do zaplatenia sumy 1.007,11 eur. Zrušuje rozsudok čo do zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 5 % od 26.05.2016 do zaplatenia z priznanej sumy a čo do výroku a trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.007,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 26.05.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že žalobca má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 451, § 457 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2, 9, 10, 12 a 14 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 4 ods. 2 písm. j), ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zistil, že dňa 20.08.2012 uzavreli strany sporuzmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej mal žalovaný žalobcovi poskytnúť úver vo výške 1.500 eur splatný 42 mesačnými splátkami po 80,37 eur pri predpokladanej RPMN za úver 70,01 %, ročnej úrokovej sadzbe úveru vo výške 70,01 %, pritom jeho účelom mala byť kúpa či oprava auta. Následne po predložení žiadosti na schválenie zamestnanec žalovaného vyplnil časť 6 žiadosti, kde uviedol údaje o schválenom revolvingovom úvere s poskytnutou sumou úveru 1.500,-eur splatnosťou 42 splátkami k 17. dňu v mesiaci s mesačnou splátkou 80,37 eur, RPMN za úver vo výške 65,09 %, ročnej úrokovej sadzbe úveru 70,01 % a uvedením ďalších údajov. V zmysle predložených listinných materiálov poplatok za poskytnutie úveru predstavoval sumu 215,75 eur. V skutočnosti tak bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 1.284,25 eur v hotovosti. V zmysle uzavretej zmluvy žalobca žalovanému uhradil celkom 2.970,12 eur. Podanou žalobou sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.007,11 eur. Žalobu odôvodnil tým, že vzhľadom na skutočnosť, že zmluva je formulárovým typom a obsahuje údaje v rozpore so zákonom, je nutné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca namietal výšku, termín, počet splátok, vypočítanie jednotlivých splátok a taktiež požadované úroky za úver s tým, že tieto údaje nie sú všetky špecifikované v uzavretej zmluve a nemožno odkazovať na nejaké ďalšie prílohy zmluvy, ktoré nie sú k zmluve neoddeliteľne pripojené. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že na
jednom mieste zmluvy je uvedená RPMN 65,09 %, na druhom mieste zase 71,01 % a v skutočnosti táto RPMN prestavuje až 92,98 % poskytnutého úveru. Žalovaný pri výpočte RPMN nezapočítal platbu ako odplatu za poskytnutý úver, pričom táto dosiahla sumu približne 17 % z poskytnutého úveru. 3. Žalovaný s tvrdením žalobcu nesúhlasil a poukázal na to, že zmluva obsahuje všetky potrebné informácie, lebo oznámenie veriteľa o schválení úveru je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy ako takej, i keď fyzicky k zmluve pripojené nie je. Uviedol, že odplata za poskytnutie úveru sa nezapočítava do výpočtu nákladov, lebo nie je podmienkou pre získanie úveru. Navrhol žalobu zamietnuť. 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu úverovej zmluvy, ktorá však s ohľadom na vykonané dokazovanie a predovšetkým na konštatovanie, že nespĺňa zmluva zákonné podmienky pre spotrebiteľské úvery, je bezúročnou a bez poplatkov a s prihliadnutím na výšku skutočne poskytnutého úveru a skutočne uhradených splátok mal za to, že prijatím splátok nad sumu skutočne poskytnutého úveru sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Pokiaľ žalobcovi poskytol úver do skutočnej sumy 1.284,25 eur a prijal splátky do celkovej výšky 2.970,12 eur, až do tejto sumy by plnenie žalobcu malo predstavovať bezdôvodné obohatenie žalovaného. Žalovaný sa v konaní domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.007,12 eur, teda sumy, ktorá nedosahuje výšku skutočne poskytnutých plnení a preto súd nemal pochybnosť o danosti nároku žalobcu. Čo sa týka jednotlivých výhrad žalovaného, v tomto smere prvoinšatnčný súd poukázal na existujúcu judikatúru s tým, že nemožno poskytnúť ochranu zmluvných vzťahov, ktorý v rozpore s predpísanou zásadou ochrany spotrebiteľa, žalovaný ako nebankový subjekt poskytuje svoje finančné produkty s úrokovou sadzbou presahujúcou 70 % poskytnutého úveru ročne. Taktiež poukázal na skutočnosť, že nekalé praktiky žalovaného boli súdnou praxou opakovane riešené a opakovane bolo konštatované, že pri uzatváraní jednotlivých úverových zmlúv, obsahovo zhodných ako je zmluva uzavretá stranami sporu, došlo k porušovaniu zákona zo strany žalovaného. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci, a skonštatoval, že zmluva uzavretá stranou sporu je zmluvou spotrebiteľskou a nesmie obsahovať ustanovenia, spôsobujúce nerovnováhu práv a povinností zmluvných strán. Preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalovaného zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle návrhu vrátane zákonného úroku z omeškania. 5. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 CSP. 6. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Poukázal na to, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neprihliadal na jeho vyjadrenie, nevyporiadal sa s ním uvádzanými tvrdeniami ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. K požiadavke odôvodnenia súdneho rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/115/03, ako aj na uznesenie NS SR 3Obdo/35/2009, rovnako s poukazom aj na judikatúru ÚS SR a ESĽP. Tvrdil, že odôvodnenie rozsudku neobsahuje označenie ani toho, ktorá náležitosť zmluvy o revolvingovom úvere chýba a či vôbec jej nedostatok spôsobuje, že úver je bezúročný. Podľa § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. nie každá chýbajúca náležitosť spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Záver o vzniku bezdôvodného obohatenia nie je vôbec odôvodnený tým, ktorá náležitosť spôsobuje bezúročnosť úveru. Navyše v rozsudku, v rozpore s princípom zákazu pravej retroaktivity poukazuje na ust. zákona č. 129/2010 Z.z., hoci boli účinné až od 23.12.2015. Predmetná zmluva bola uzavretá 13.08.2012. Z rozsudku taktiež nevyplýva označenie právnej normy ani posúdenie, v zmysle ktorého bol priznaný aj úrok z omeškania. To opätovne potvrdzuje nepreskúmateľnosť rozsudku a porušenie § 220 CSP. Ani ostatné závery uvádzané súdom nie sú výsledkom riadne vykonaného dokazovania a nemajú žiadny vzťah k rozhodnutiu vo veci samej. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania. 7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku so záverom o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere a bezdôvodnom obohatení žalovaného. S poukazom na § 9 ods. 2 písm. a) až k), r), y), ako aj § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch , účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí ustanovených uvedeným zákonom je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov. K tvrdeniu žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/223/03 zo dňa 12.05.2014, z ktoré vyplýva, že nie na každý argument strany je potrebné odpovedať. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške 84,30 eur. 8. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa žalovaný už nevyjadril. 9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote § 362 ods.1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP) preskúmal rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a
contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.10.2017 a zistil, že odvolanie žalovaného je dôvodné iba čiastočne.
10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.007,11 eur, ako žiadané bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že úver na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 13.08.2012 je pre absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov považovaný za bezúročný a bez poplatkov. V uvedenej súvislosti preto odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, čo do priznania sumy 1.007,11 eur, s čím sa stotožňuje, a to v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. Aj podľa názoru odvolacieho súdu údaje týkajúce sa RPMN v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru sú iné ako údaje RPMN po jeho schválení a oznámení veriteľom zo dňa 20.08.2012. V žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, ktorá bola podpísaná žalobcom 13.08.2012 chýba okrem iného aj splatnosť poslednej splátky úveru, lebo údaj 42/17 nepostačuje na vyvodenie konkrétnej splatnosti úveru. Už uvedené je dôvodom na správny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktorá mala byť uzavretá stranami sporu 13.08.2012, resp. bola v uvedený deň podpísaná žalobcom, no žalovaný dňa 20.08.2012 oznámil veriteľovi schválenie úveru, avšak s inými údajmi, ako to bolo v listine podpísanej žalovaným 13.08.2012. Preto listinu označenú ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru je potrebné vyhodnotiť ako nový návrh na uzavretie zmluvy. Správny je preto záver súdu privej inštancie, že ak žalobcovi bola žalovaným reálne poskytnutá suma 1.284,25 eur a žalobca žalovanému vyplatil 2.970,12 eur, žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žiadal vo výške 1.007,12 eur, hoci bezdôvodné obohatenie vzniklo vo vyššej sume (rozdiel medzi 2.970,12 eur a sumou 1.284,25 eur). Z uvedeného je možné vyvodiť, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu a správne zistil skutkový stav vo vzťahu k povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.007,11 eur. 11. Preto odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku odvolateľa, že napadnutý rozsudok nie je odôvodnený. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je možné jednoznačne vyvodiť záver, prečo súd prvej inštancie uložil žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie. 12. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu aplikovaniu zákona č. 129/2010 Z.z. účinného od 23.12.2015 odvolací súd uvádza, že novela zákona č. 129/2010 Z.z. zrealizovaná zákonom č. 35/2015 Z.z. vo svojich prechodných ustanoveniach, a to § 25 f) výslovne uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa od 01.04.2015 spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 01.04.2015; vznik týchto vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.04.2015 sa však posudzujú podľa predpisov účinných pred 01.04.2015, ak v ods. 2 až 6 nie je ustanovené inak. V odseku 6 je uvedené, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené do 31.03.2015 sa považujú za zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené podľa predpisu účinného od 01.04.2015. 13. Aj uvedené odôvodňuje záver o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo do výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.007,11 eur a tiež aplikácie vyššie citovaného zákona. 14. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v ďalšom bude zaoberať podstatnými vyjadreniami žalovaného prednesenými v konaní na súde prvej inštancie a to vyjadrením žalovaného k žalobe zo dňa 12.09.2016, doručenej súdu prvej inštancie 16.09.2016 (čl. spisu 28 až 32). Ak žalovaný v ňom poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/516/2015 zo dňa 29.10.2015, podľa ktorého vzťah bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi je osobitným, nespotrebiteľským vzťahom, z čoho vyvodil žalovaný námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Poprad, odvolací súd uvádza, že rozhodnutie vydané iným odvolacím súdom nie je v predmetnej veci záväzné pre toto konanie. Aj keď je treba súhlasiť s názorom, že nároky z bezdôvodného obohatenia ako také nie sú vyslovene spotrebiteľských vzťahom, v predmetnom konaní žalobca si uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia práve v súvislosti so spotrebiteľským vzťahom uzavretým stranami sporu na základe zmluvy zo dňa 13.08.2012. Odvolací súd má preto za to, že Okresný súd Poprad je miestne príslušný rozhodnúť predmetnú vec. S ďalším tvrdením žalovaného, že Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi je súčasťou zmluvy ako takej, odvolací súd nesúhlasí. Ide o nový návrh, keďže sú v ňom uvádzané iné a rozdielne údaje ako v listine označenej ako Žiadosť o poskytnutie úveru, podpísanej žalobcom 13.08.2012. Údaje, ktoré by mala obsahovať zmluva o úvere tieto v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru nie sú uvedené, sú uvedené až v oznámení veriteľa o schválení úveru, ktorý odvolací súd nepovažoval za súčasť zmluvy o úvere, lebo išlo o nový návrh. K tvrdeniu, že údaj o RPMN nie je dojednávaný zmluvnými stranami, ale jeho výpočet vyplýva zo zákonného spôsobu výpočtu odvolací súd uvádza, že výška RPMN bola v oznámení veriteľa o schválení úveru iná ako v žiadosti o poskytnutie revolvingu, z čoho je možné usúdiť, že táto nebola zákonným spôsobom určená, ani vypočítaná a nebola ani uvedená ako povinný údaj v riadnej zmluve. Už len skutočnosť, že ročná úroková sadza
revolvingu bola v žiadosti o poskytnutí revolvingového úveru uvedená sumou 76,21 %, nemohla byť ani predpokladaná RPMN za úver ustálená nižšou sumou ako úroková sadzba. 15. Odvolací súd uvádza, že žiadne tvrdenia uvedené vo vyjadrení žalovaného k žalobe neboli dôvodom rozhodnúť inak, ako rozhodol súd prvej inštancie čo do povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.007,11 eur. 16. Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe nemusí vždy disponovať potrebnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť je treba posudzovať vždy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter konania. Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť porušenie ústavných práv, dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne také, v ktorom dôvody, na ktorých je založené absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (pozri rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS/373/08, I. ÚS/344/10). 17. Aj keď je potrebné súhlasiť s názorom odvolateľa, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je mierne roztržité, je však možné z neho vyselektovať hlavné dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, ako to uviedol vo výroku svojho rozhodnutia. 18. Všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranami sporu, len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, napr. č. k. IV. ÚS/115/03, III. ÚS/209/04 a tiež rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/347/2014 zo dňa 30.09.2015. 19. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie čo do povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.007,11 eur ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 20. Dôvodnou je však odvolacia námietka žalovaného, týkajúca sa priznaného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 26.05.2016. Úrok z omeškania nebol súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec odôvodnený a nebol ani právne kvalifikovaný, preto rozsudok v tejto časti nie je možné náležite preskúmať pre chýbajúce odôvodnenie uvedeného priznaného plnenia. V tomto smere je odvolanie žalovaného dôvodné. 21. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie k priznanej istine priznal aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od 26.05.2016 do zaplatenia zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nového rozhodnutie, a to aj spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania, podľa § 391 ods. 1 CSP. 22. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 26.05.2016 do zaplatenia z priznanej sumy 1.007,11 eur. Súd prvej inštancie musí posúdiť, či žalovaný bol v omeškaní so zaplatením priznanej sumy a ak áno, od kedy, čo musí žalobca náležite preukázať. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o všetkých trovách konania. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Podľa § 420 C.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 C.s.p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 C.s.p., dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 C.s.p., dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 C.s.p., dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 C.s.p., dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 C.s.p., dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 C.s.p., v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 C.s.p., dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 C.s.p., povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.