Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/47/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: C. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. U., C. XX, zastúpený JUDr. Vladimírom Lamačkom ml., advokátom so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, proti žalovanej: D. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. U., T. C. XX, zastúpená JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou so sídlom Bratislava, Jakubovo nám. č. 9, o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5C/152/2013-158 zo dňa 13. novembra 2015, jednohlasne takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že právny úkon T. C., nar. XX.XX.XXXX v darovacej zmluve uzatvorenej dňa 16.08.2010 so žalovanou, predmetom ktorého je byt č. 2, na I. poschodí, vchodu č. XX bytového domu súp. č. XXXX na parc. č. C KN č. XXXX/XX

- zastavané plochy a nádvoria o výmere 414 m2, spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku 9893/391248, zapísaného na LV č. XXXXX pre kat. úz. R. U., je voči žalobcovi právne neúčinný.

Odvolací súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie žalobu o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy zamietol. Súčasne o trovách konania strán sporu voči sebe navzájom rozhodol tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 1192,61 eur na účet právnej zástupkyne žalovanej do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na obsah spisu, vykonané dokazovanie a citované ustanovenia § 42a ods.1 až ods.5, § 42b, § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len , § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) tým, že žaloba nebola dôvodne podaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že právny úkon prejavený žalovanou v darovacej zmluve uzatvorenej dňa 16.08.2010 s T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. U., S.H. C. XX, predmetom ktorej bol byt č. 2, na prvom poschodí bytového domu súpisné číslo XXXX, na parcele registra C KN č. XXXX/XX, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a k pozemku v pomere 9893/391248 k celku, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností V. úradu Nové Zámky, Katastrálny odbor na LV č. XXXXX kat. úz. R. U., je voči žalobcovi právne neúčinný. Žalobu odôvodnil tým, že v mesiaci júl 2007 požičal T. C. sumu 300.000, - Sk (9.958,18 eur) s tým, že táto pôžička bude vrátená do 6 mesiacov s 3% mesačným úrokom. Vtedy bol po vážnej operácii, nezamestnaný, bez zdroja pravidelného príjmu a preto s pôžičkou súhlasil, pričom zmluva o pôžičke bola vypracovaná písomne. Začiatkom roka 2008 vyzval T. C. na vrátenie pôžičky s dohodnutými

úrokmi, ale T. C. navrhol, aby zmluvu o pôžičke obnovili s tým, aby mu žalobca požičal ďalších 300.000,- Sk, ktoré sa budú rovnako úročiť a dohodli sa, že v 2. polroku bude pôžička žalobcovi vrátená aj s príslušnými dohodnutými úrokmi. O tomto bola opätovne vyhotovená písomná zmluva o pôžičke, pričom zmluvu o pôžičke z júla 2007 T. C. roztrhal. Následne, keď vyzval žalobca T. C. v júli 2008 na vrátenie pôžičky aj s dohodnutými úrokmi, T. C. uvádzal žalobcu do omylu, zneužíval jeho dôveru s tým, aby požičané peňažné prostriedky boli ponechané u T. C., kde sa budú stále úročiť. T. C. vypracoval ďalšiu zmluvu o pôžičke a predchádzajúcu písomnú zmluvu o pôžičke roztrhal. Takto sa to udialo aj v mesiacoch január a jún 2009, január a júl 2010. Všetky predchádzajúce zmluvy o pôžičke T. C. roztrhal. Vyhotovil si fotokópiu zmlúv o pôžičke z mesiaca júl 2010 a z mesiaca január 2011. V mesiaci júl 2011 vyzval T. C. na vrátenie pôžičky, pričom T. C. mu vrátenie pôžičky prisľúbil s tým, že nemá v tom čase dostatok finančných prostriedkov. T. C. i napriek tomu, že mal vedomosť o svojom záväzku vyplývajúceho zo zmlúv o pôžičke, uzatvoril dňa 16.08.2010 účelovo darovaciu zmluvu so žalovanou, predmetom ktorej bol byt č. 2, na prvom poschodí bytového domu súpisné číslo XXXX, na parcele registra C KN č. XXXX/ XX, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a k pozemku v pomere 9893/391248 k celku, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky, Katastrálny odbor na LV č. XXXXX kat. úz. R. U., pričom vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej bol povolený pod č. V 3703/2010. Žalovaná je sestrou T. C., teda osobou blízkou podľa § 116 OZ. Žalobca v konaní uviedol, že žalobu o vrátenia pôžičky nepodal, keďže by ho postihla poplatková povinnosť a súdny poplatok by nebol schopný zaplatiť a tiež z dôvodu, že podal podnet na trestné stíhanie proti T. C. za podvod, uvedené konanie je vedené na Krajskom Riaditeľstve policajného zboru v Nitre pod č. KRP-160/2-VYS-NR-2014, v ktorom konaní si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá predstavuje požičanú sumu 9.958,18 eur. Voči T. C. bola podaná obžaloba a na Okresnom súde Nové Zámky je vedené konanie voči dlžníkovi žalobcu T. C. pod sp. zn. 3T8/2015.Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe navrhla žalobu zamietnuť. Uviedla, že dňa 1.7.2005 uzavrela so svojim bratom, T. C. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu požičala sumu 2.000.000,- Sk v hotovosti, ktorú sumu sa T. C. zaviazal vrátiť do 01.07.2009. Keďže si tento svoj záväzok nesplnil ani dlhšiu dobu po tomto termíne, vzdala sa časti svojej pohľadávky a uvedená pôžička bola kompenzovaná darovaním štvorizbového bytu na ulici S. H. C. XX zo strany T. C.. Žalovaná v konaní namietala, že je potrebné skúmať, či existuje zo strany žalobcu vymáhateľná pohľadávka podľa § 42a ods. 1 a poukázala na to, že žalobca žalobu o vrátenie pôžičky nepodal, preto je daný dôvod na zamietnutie žaloby. Žalovaná ďalej uviedla, že zo strany T. C. sa dlh javí ako premlčaný. U. k okolnostiam uzavretia darovacej zmluvy uviedla, že túto uzavrela z dôvodu, že jej T. C. dlhoval sumu 66.000 eur v hotovosti, ktoré mu požičala asi v roku 2005. Išlo o peniaze, ktoré mala našetrené spoločne s manželom a boli odovzdané T. C. v byte žalovanej na ul. T. C. XX, v R. U.. Nepamätá si, o aké bankovky išlo. Prítomní pri odovzdávaní peňazí bola len žalovaná a T. C.. Jej manžel vedel, že ich spoločné peniaze požičiava T. C.. Z tejto sumy T. C. nevrátil ani časť, preto v záujme kompenzácie uvedenej sumy, respektíve jej časti uzavrela s T. C. predmetnú darovaciu zmluvu. O tom, že nejaké peniaze T. C. dlží žalobcovi alebo iným veriteľom nemala žiadne vedomosti, keďže T. C. bol riadne zamestnaný, robil v Prvej stavebnej sporiteľni v Nových Zámkoch ako oblastný riaditeľ a z toho dôvodu nemala tušenie, či jej brat má nejaké záväzky alebo problémy ohľadne vrátenia peňazí veriteľom. Naďalej má vo vlastníctve nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, avšak tieto neužíva, keďže tam býva T. C. s manželkou. Uviedla, že predmetný byt nemal takú hodnotu, ako bola hodnota pôžičky, ktorú poskytla T. C. a preto sa s nim dohodla, že na kompenzovanie hodnoty pôžičky jej prevedie do vlastníctva hnuteľné veci, ktoré sa nachádzajú v predmetnom byte. Ohľadne týchto vecí bola uzavretá dohoda podľa § 51 a § 585 o vyporiadaní práv a povinností z pôžičky zo dňa 24.08.2010. Nezaujímala sa, na aký účel T. C. potrebuje peniaze z pôžičky, on jej to nepovedal a ona sa ho na to nepýtala, keďže v tom čase mu dôverovala, bol zamestnaný a uviedol, že nejakú záležitosť potrebuje vybaviť, z ktorej môže mať nejaký prospech. Lehota na vrátenie pôžičky vo výške 66.387,83 eur, t.j. 2.000.000 Sk bola 01.07.2009. Pred 16.08.2010 nebola v zmluvnom vzťahu s Prvou stavebnou sporiteľňou, pričom okrem uvedenej pôžičky inú pôžičku T. C. neposkytla, ohľadne záväzkového vzťahu s nejakým ďalším subjektom nebola ručiť. S T. C. v spoločnej domácnosti pred 16.08.2010 nežila, nemala ani plnomocenstvo na preberanie zásielok pre T. C. pred obdobím 16.08.2010. Zmyslom prevodu bytu bolo splnenie si povinnosti dlžníka T. C. a teda týmto prevodom sa neponížil majetok T. C., iba sa zmenila jeho forma. Mala za to, že nie sú splnené dve zákonné podmienky odporovateľnosti, keď neexistuje vymáhateľná pohľadávka žalobcu a prevodom bytu a bytového zariadenia sa neznížil majetok dlžníka T. C., ale iba sa zmenila forma jeho majetku, pretože prevodom bytu si splnil svoj zmluvný záväzok voči svojej sestre. Na strane žalobcu neexistovala voči T. C. ku dňu uzavretia darovacej zmluvy vymáhateľná splatná pohľadávka. K prevodu bytu došlo v auguste 2010 a pohľadávka žalobcu sa stala splatnou až v roku 2011, teda v čase prevodu bytu

existoval len záväzok povinného a žiadny dlh neexistoval. Súd prvej inštancie v danej právnej veci dospel k záveru, že je daný naliehavý právny záujem na strane žalobcu na požadovanom určení, keďže žalobca žiadal vrátenie pôžičky od T. C., ktorý napriek dlhu na základe uvedených zmlúv o pôžičke previedol uvedenou darovacou zmluvou časť svojho majetku na žalovanú a teda sa domnieval, že prevodom časti majetku T. C. ako dlžník znižuje možnosť vrátenia poskytnutej pôžičky. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca uzavrel s T. C. dve zmluvy o pôžičke, a to v júli 2007 a v januári 2008, na základe ktorých žalobca požičal T. C. sumu 300.000,- Sk a sumu 300.000,- Sk, ktoré sa T. C. zaviazal vrátiť žalobcovi. T. C. uvedené pôžičky doposiaľ žalobcovi nevrátil, ktoré skutočnosti strany sporu, ani T. C. nespochybnili. Žalovaná na základe vyššie uvedenej darovacej zmluvy nadobudla do svojho vlastníctva nehnuteľnosti patriace T. C. a jeho manželke U. C., pričom medzi T. C. a žalovanou bola dňa 01.07.2005 uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalovaná požičala T. C. sumu 2.000.000,- Sk, ktorú sa T. C. zaviazal vrátiť najneskôr do 01.07.2009. Z čl. III. darovacej zmluvy vyplýva, že uvedené nehnuteľnosti v čase prevodu boli zaťažené ťarchou a to záložným právom v prospech záložného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, pričom uvedená ťarcha bola tiež predmetom prevodu podľa uvedenej darovacej zmluvy. Z výpovede žalovanej a T. C. mal za preukázané, že uvedená darovacia zmluva bola spísaná za účelom vyrovnania časti dlhu vyplývajúceho pre T. C. zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavrel so žalovanou, keďže k vráteniu pôžičky podľa dohody nedošlo. Z výpovede svedka T. C. vyplynulo, že nikdy neinformoval žalovanú o tom, že dlhuje žalobcovi alebo aj iným veriteľom nejaké peniaze na základe zmlúv o pôžičke. Žalovaná taktiež svojou výpoveďou potvrdila, že o dlhoch T. C. nevedela, keďže jej o týchto dlhoch nič nepovedal. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná preukázala, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel T. C. ako dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa a v konaní nebol ani preukázaný úmysel T. C. ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa, keďže T. C. vypovedal, že svoj dlh voči žalobcovi na základe zmlúv o pôžičke uznáva a chce tieto pôžičky žalobcovi vrátiť. V danej právnej veci neboli splnené zákonné podmienky preto, aby súd žalobe s poukazom na ustanovenie § 42a ods. 3 mohol vyhovieť a žalobu zamietol. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil tým, že pri rozhodovaní zohľadnil aj skutočnosť, že predmetom uvedenej darovacej zmluvy, ktorej neúčinnosti sa žalobca domáhal boli uvedené nehnuteľnosti, vrátane ťarchy, t.j. záložného práva v prospech záložného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. a v tejto súvislosti preto nemožno jednoznačne tvrdiť, že prevod predmetných nehnuteľností uvedených v darovacej zmluve ukracuje pohľadávku žalobcu. Námietku žalovanej v tom, že v danom prípade nejde o vymáhateľnú pohľadávku žalobcu považoval za nedôvodnú a uviedol, že v danom prípade išlo o vymáhateľnú pohľadávku podľa § 42a ods. 1 OZ, keďže existenciu pohľadávky žalobcu voči T. C. nespochybnil ani žalobca, ani jeho dlžník T. C.. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP a žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva v sume 1192,61 eur, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.

2. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenia § 205 ods.2 písm. a),b),c),d),f) v spojitosti s ustanovením § 221 ods.1 písm. f) , h) OSP. Svoje odvolanie odôvodil tým, že súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy preukazujúce tvrdenia žalovanej ako jednoznačné a svoje dôkazné výroky oprel len o tvrdenia žalovanej a svedka, brata žalovanej, ktorý celú situáciu zapríčinil. Súd neskúmal a ani sa v rámci vyhodnotenia dôkazov nezaoberal tou rozhodnou skutočnosťou, či žalovaná mala, resp. či mohla mať taký finančný obnos, ktorý požičala svedkovi T. C., či ňou uvádzané skutočnosti majú aj reálny základ okrem zmlúv, ktoré predložila ako uzavreté so svojim bratom T. C.. Pritom tak ako svedok T. C. dlžil žalovanej a nevedel jej pôžičku vrátiť, bol dlžný aj iným fyzickým osobám, čo s určitosťou musela žalovaná vedieť, keďže aj ťarcha na prevádzaných nehnuteľnostiach bola stále živá. Súd prvej inštancie svoj výrok v merite veci odôvodnil tým, že nie sú splnené podmienky podľa § 42 ods. 3 a žalovaná nevedela o úmysle T. C., teda o úmysle svojho brata ukrátiť žalobcu na uspokojení pohľadávky žalobcu existujúcej voči T. C.. Žalovaná nepreukázala, akú mieru náležitej starostlivosti vynaložila, či vôbec konala v smere zistenia pohnútky, úmyslu alebo motívu T. C. previesť vlastnícke právo viažuce sa k nehnuteľnosti na jej osobu, samozrejme, že ako osoba blízka a to aj v zmysle dikcie ustanovenia § 116 OZ, aj in reale má záujem na pomoci svojmu bratovi. Pokiaľ súd prvej inštancie dôvodil tým, že na strane žalobcu nie sú splnené podmienky podľa § 42 ods. 3 OZ, musí aj presne zistiť a v odôvodnení rozsudku skutkovo uviesť, akými dôkazmi mal preukázané, akými právnymi úvahami dospel, a teda z čoho vo svojom súhrne i jednotlivo dospel k záveru, že znenie § 42 ods. 3 a to text za bodkočiarkou v závere ods. 3 tohto zákonného ustanovenia bol v konkrétnom posudzovanom prípade ad hoc naplnený, pretože sa jedná o veľmi významnú a právne relevantnú výnimku zo znenia § 42a ods. 3 OZ. Sociálne, citové, spoločenské alebo právne prepojenie

určitých osôb s dlžníkom zákonodarca znením § 42a ods. 3 „povýšil“ na úroveň, kde absolútne dôkazné bremeno je na strane osoby, ktorá s dlžníkom potencionálne odporovateľný úkon učinila, pričom žalovaná na prvé súdne pojednávanie neprišla, súd ju vypočul až po výsluchu žalobcu a teda zásada bezprostrednosti a priamosti v tomto súdnom spore bola porušená v neprospech žalobcu. Odhliadnuc aj od toho nesporného faktu žalovaná dôkazné bremeno podľa § 42a ods. 3 text za bodkočiarkou neuniesla, obmedzila sa len na vyhlásenie, resp. na tvrdenie, že o dlhu svojho brata voči žalobcovi vedomosť nemala, ale iným spôsobom to nepreukázala, ani v tomto smere nevyvinula iniciatívu.

3. Žalovaná sa vyjadrila k podanému odvolaniu. Uviedla, že žalobca v podanom odvolaní neuvádza nič také, čím by sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal. Je to len vyjadrenie jeho širokospektrálnej nespokojnosti. To, že žalobca súdu vyčíta, že žalovaná bola vypočutá až po výsluchu žalobcu, považuje za nepochopiteľný argument. Z platného OSP, ako aj z logiky súdnych sporov vyplýva, že najskôr žalobca predloží svoje tvrdenia a z nich produkuje dôkazy. Až potom nasleduje obrana žalovaného subjektu. Argument žalobcu s odkazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), f) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP je zvolený právne nekorektne, účelovo tak, aby žalobca odvolanie vôbec mohol napísať. Súd prvej inštancie postupoval hmotne i procesnoprávne korektne a správne. Navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.

4. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

6. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

7. V danej právnej veci odvolanie žalobcu bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec (odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné), v súlade s § 378 a § 219 bez nariadenia odvolacieho pojednávania viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 388 zmeniť, keď nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. Podľa § 388 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

10. Podľa § 42a ods.1 veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

11. Podľa § 42a ods.2 odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

12. Podľa § 42b ods.1 právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.

13. Podľa § 42b ods.2 právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

14. Podľa § 116 blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

15. Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že právne úkony dlžníka, pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, môžu byť veriteľom napadnuté na súde odporom. Cieľom odporovacej žaloby je dosiahnuť rozsudok súdu, ktorým sa právny úkon dlžníka vyhlási za právne neúčinný. Prostredníctvom odporovateľnosti sa poskytuje ochrana veriteľovi pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas uspokojená. Podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že právny úkon, ktorému veriteľ odporuje, stráca za stanovených podmienok právnu účinnosť. Táto neúčinnosť nemá všeobecnú povahu, ale pôsobí iba vo vzťahu k veriteľovi, avšak vo vzťahu k ostatným subjektom zostávajú účinky právneho úkonu zachované. Právnym dôsledkom odporovania právneho úkonu je relatívna neúčinnosť právneho úkonu. Relatívna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu pôsobí iba voči ukrátenému veriteľovi. To znamená, že relatívne neúčinný právny úkon je ako taký platný, nastávajú podľa neho všetky účinky spájané s platným právnym úkonom, iba vo vzťahu medzi účastníkmi (teda vo vzťahu medzi veriteľom a treťou osobou, ktorá nadobudla od dlžníka majetok odporovaným právnym úkonom) sa na tento právny úkon hľadí, ako keby k tomuto právnemu úkonu nedošlo. To, že právny úkon napadnutý odporom zostáva platným právnym úkonom, znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, ako je najmä prevod vlastníctva dlžníka k veci na tretiu osobu. Iba v pomere medzi veriteľom a treťou osobou (ktorá nadobudla od dlžníka vlastníctvo k prevedenej veci) sa na tento právny vzťah hladí, ako keby k právnemu úkonu vôbec nedošlo a jeho účinky, avšak iba v tomto vzťahu, nenastali. Právne následky pôsobia zásadne ex tunc, t.j. od začiatku (v prípade odporovateľnosti sa to týka iba vo vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom). Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu (vyslovením odporu) podľa ustanovenia § 42a nastáva iba stav relatívnej neúčinnosti dotknutého právneho úkonu. V prípade ak je právny úkon neplatný (či už absolútne, alebo relatívne), jeho právne účinky nenastanú vôbec, na právne úkony sa hľadí rovnako, ako keby vôbec neboli urobené. V súkromnom práve platí zásada, že ak je právny úkon neplatný, nemožno vysloviť jeho odporovateľnosť, neplatnosť právneho úkonu má v takom prípade vždy prednosť pred jeho odporovateľnosťou, pretože odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Odporovateľnosť právneho úkonu musí vysloviť súd vo svojom rozsudku. Odporovateľnosť je vo svojej podstate procesným inštitútom. Žaloba smeruje vo všeobecnosti voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech, t.j. na koho bol prevedený dotknutý majetok. Sú to nielen osoby, s ktorými dlžník dojednal priamo odporovateľný právny úkon, ale i ďalšie osoby, ktoré od tejto tretej osoby nadobudli uvedený majetok (dedič a právny nástupca dlžníka) (§42b ods.3). Rozsudok súdu o odporovateľnosti je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Návrh na vykonanie exekúcie smeruje v takom prípade nie proti dlžníkovi, ktorý je povinným podľa exekučného titulu, ale proti tretej osobe, s ktorou dlžník alebo v prospech ktorej dlžník urobil odporovateľný právny úkon. Práva z neúčinného právneho úkonu dlžníka a tretej osoby môže uplatniť veriteľ, ktorý odporoval právnemu úkonu, alebo jeho právny nástupca (dedič). Odporovacia žaloba má význam najmä vtedy, ak sa predmet odporovaného právneho úkonu nachádza ešte u povinného (žalovaného) subjektu. Ak žalovaný tento predmet previedol pred podaním odporovacej žaloby ďalším právnym úkonom ďalej na inú osobu, pričom táto nevedela o tom, že ide o odporovateľný právny úkon, prichádza voči žalovanému do úvahy právo žalobcu na peňažnú náhradu, pretože právne účinky odporovacej žaloby sa nedotýkajú právneho postavenia tretích osôb, ktoré dobromyseľne nadobudli vec od osoby, na ktorú dlžník previedol k veci vlastnícke právo. Osobitný postup platí v prípade, keď k prevodu predmetu odporovaného právneho úkonu došlo po podaní odporovacej žaloby. Ak žalovaný (tretia osoba) prevedie majetok získaný odporovateľným právnym úkonom na ďalšiu osobu po tom, čo bola proti nemu podaná odporovacia žaloba, teda zjavne v úmysle zmariť dosiahnutie účelu odporovacej žaloby, ide o neplatný právny úkon. Z tohto názoru vyplýva, že absolútna neplatnosť právneho úkonu vytesňuje voči uvedenej osobe možnosť využitia

odporovateľného právneho úkonu, ak je tento postihnutý absolútnou neplatnosťou a je tu právny stav, akoby takýto právny úkon dlžník vôbec neurobil. Neplatný právny úkon dlžníka a tretej soby môže veriteľ napadnúť určovacou žalobou. Veriteľ je účastníkom pôvodného záväzkového vzťahu, z ktorého vznikla veriteľovi vymáhateľná pohľadávka voči dlžníkovi, avšak táto nebola z dôvodu odporovateľného právneho úkonu uspokojená z majetku dlžníka. Veriteľ je aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby voči osobe, s ktorou dlžník urobil odporovateľný právny úkon a u ktorej sa nachádza prevedený majetok dlžníka. Dôvodom podania odporovacej žaloby je existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Dlžník nie je síce účastníkom konania o odporovateľnosti, avšak hmotnoprávnou podmienkou pre podanie odporovacej žaloby je to, že dlžník urobil v prospech tretej osoby odporovateľný úkon, ktorým sa zbavil majetku s úmyslom ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky svojho veriteľa. Je ľahostajné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu žalujúceho veriteľa. Na to, aby mohol veriteľ nejakému právnemu úkonu dlžníka odporovať, stačí objektívna skutočnosť, že bol právnym úkonom dlžníka ukrátený pri uspokojovaní svojej vymáhateľnej pohľadávky a to napriek tomu, že úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu iného veriteľa. Odporovateľnosť postihuje predovšetkým právne úkony dlžníka, ktorými sa dlžník zbavil majetku, aby zmaril uspokojenie nároku veriteľa. Odporovacia žaloba smeruje voči osobe, na ktorú dlžník previedol svoj majetok a ktorá mala prospech z právneho úkonu dlžníka. Odporovateľnosť právneho úkonu sa vzťahuje aj na dedičov a právnych nástupcov osoby, ktorá na základe odporovateľného právneho úkonu nadobudla majetok dlžníka (§ 42b ods.3 .Povinnou osobou môže byť i osoba blízka dlžníkovi. Osoby blízke dlžníkovi vymedzuje ustanovenie § 116 OZ. Otázku, či ide o blízke osoby v zmysle ustanovenia § 116 vety za bodkočiarkou, je vždy potrebné posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu, v tomto zmysle môžu byť rozhodujúce také okolnosti, ktoré sa týkajú vzájomných stykov medzi týmito osobami, či tieto osoby žijú v spoločnej domácnosti (hoci to samo o sebe nie je určujúce),aké sú v takej domácnosti pomery, či prejavujú tieto osoby o seba záujem a aký, či si pomáhajú vzájomne v závažných situáciách, núdzi, chorobe, či starobe a pod. Ak je pre posúdenie právneho úkonu významné, či k nemu došlo medzi blízkymi osobami, tak je tomu aj v prípade odporovateľnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 42a OZ, je potrebné vzájomný vzťah účastníkov právneho úkonu posudzovať vzhľadom na okamih, keď bol právny úkon urobený. Osoba blízka dlžníkovi sa môže podľa § 42a ods.3 ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa odporovateľným právnym úkonom nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivosť na spoznanie tohto dlžníkovho úmyslu. Právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu zákon priznáva veriteľovi nielen vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu vymáhateľný (veriteľ má exekučný titul), ale dokonca aj vtedy, ak bol už uspokojený. Podmienky, za ktorých môže veriteľ napadnúť právny úkon dlžníka odporovacou žalobou, sú uvedené v ustanovení § 42a ods.2 OZ. Odborná literatúra zahŕňa medzi základné predpoklady odporovateľnosti -právny úkon, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa, -vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, -ukrátenie veriteľa (objektívna stránka odporovateľnosti),- úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa (subjektívna stránka odporovateľnosti), - vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Za odporovateľný právny úkon možno označiť každý právny úkon dlžníka, ktorý vedie k ukráteniu pohľadávky veriteľa. Právne úkony, ktoré možno odporovať sú uvedené v § 42a ods.2 až 5.Odporom možno napadnúť právny úkon -ktorým sa dlžník zbavil svojho majetku, -ktorý bol platne urobený, -ktorý bol urobený v posledných troch rokoch. Právne úkony ukracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak má v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov, by sa z majetku dlžníka uspokojil. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkove právne úkony skracujú jej uspokojenie, nesie veriteľ. Prevod práva k nehnuteľnosti dlžníka, ktorý sa zapisuje do katastra nehnuteľností, na osoby blízke dlžníkovi možno považovať za odporovateľný právny úkon len vtedy, ak na jeho základe došlo ku vkladu do katastra nehnuteľností. Pri právnych úkonoch na základe ktorých vznikajú práva vkladom do katastra nehnuteľností, možno podľa § 42a ods.2 považovať za právny úkon urobený dlžníkom, príp. právny úkon, ku ktorému došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, len taký právny úkon, na základe ktorého bolo vložené právo do katastra nehnuteľností. Trojročné lehoty na uplatnenie práva odporovať právny úkon dlžníka preto v týchto prípadoch začínajú plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Medzi podmienky odporovateľnosti právneho úkonu patrí platnosť odporovateľného právneho úkonu, ktorý sa má odporom napadnúť. Ak je právny úkon, ktorým dlžník ukrátil pohľadávku veriteľa absolútne neplatný, ukrátený veriteľ sa voči účastníkovi právneho úkonu môže dovolať len jeho neplatnosti. Zákon kladie na odporovateľný právny úkon ďalšiu podmienku, ktorou je, že odporovať možno iba právne úkony, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch. V tejto lehote musí byť žaloba podaná na súde. Súd

na plynutie tejto lehoty prihliada z úradnej povinnosti (ex offo), pretože ide o prepadnú (prekluzívnu) lehotu. Lehota v trvaní troch rokov sa počíta a plynie odo dňa, kedy bol urobený dotknutý právny úkon. V prípade prevodu práva k nehnuteľnosti dlžníka, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností, začína trojročná lehota na uplatnenie práva odporovať právnym úkonom plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli právnej účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Medzi základné podmienky odporovateľnosti patrí existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Táto pohľadávka musí existovať aspoň vo forme budúcej pohľadávky už v dobe, kedy došlo k odporovanému právnemu úkonu. Pre uplatnenie odporu je významné to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie. Pre úspešnosť odporovacej žaloby zákon vyžaduje, aby pohľadávka dospela do štádia vymáhateľnosti. Podľa Najvyššieho súdu SR sa vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 rozumie taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať na súde v základnom konaní (R 44/2001). Najvyšší súd SR k tomu uviedol, že text zákona „vymáhateľná pohľadávka“ a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný„ nemožno interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vymáhateľným súdnym rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Požiadavka, aby bola pohľadávka veriteľa vymáhateľná, obsiahnutá v § 42a ods.1 OZ, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnych úkonov dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na odporovaciu žalobu. Podmienky, za ktorých môže veriteľ odporovať právnym úkonom dlžníka, určuje ustanovenie § 42a ods.1 OZ. Právny úkon dlžníka je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a ods.1 odporovateľný nielen vtedy, ak bola pohľadávka veriteľa vymáhateľnou už v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Právny úkon dlžníka je podľa ustálenej judikatúry súdov, ak sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 42a ods.1 OZ, odporovateľný nielen vtedy, ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná už v čase, keď bol urobený, ale i v prípade, ak bol urobený skôr, ako sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Odporovacej žalobe potom možno vyhovieť, ak bola pohľadávka žalujúceho veriteľa vymáhateľná v čase rozhodovania súdu (Rc 27/2000). Základnou hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti je skutočné ukrátenie veriteľa. Ukrátenie veriteľa je odňatie možnosti, aby sa jeho pohľadávka mohla reálne uspokojiť z majetku dlžníka. K tomu smerujú právne úkony dlžníka s treťou osobou. Ide o také právne úkony, ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak má v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka (na základe exekúcie), hoci nebyť týchto úkonov, by sa mohla z majetku dlžníka inak uspokojiť. Nie je dôležité, aký veľký bol dlžníkov majetok v rozhodnej dobe, ale to, že tento majetok bol zmenšený odporovateľným právnym úkonom. K ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky teda nemôže dôjsť, ak sa síce zmenší majetok dlžníka, ak však napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom vlastní taký majetok, ktorý sám osebe postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil.Za ukracujúce sa nepovažujú tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. O ukracujúci právny úkon v zmysle ustanovenia § 42a nejde vtedy, ak dlžník dostal za prevedené veci, práva a iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa skutočne (reálne) ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada (Rc 30/2009). Pre záver o ekvivalentnosti plnení nestačí samotné znenie scudzovacej zmluvy. Súd musí v konaní o odporovacej žalobe konštatovať, že ide o reálne ekvivalentný právny úkon. V tomto konaní musí byť preto záver o tom, že napadnutý právny úkon je ekvivalentným úkonom, vždy bezpečne preukázaný, a to nie s poukazom na jeho znenie, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne rovnocennej povahy. Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa je jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti (priamy úmysel, nepriamy úmysel). V prípade právnickej osoby sa za úmysel ukrátiť veriteľa považujú prípady, ak úmysel možno pričítať osobám, ktoré vystupujú v mene právnickej soby (t.j. členovia štatutárneho orgánu). Preukázanie úmyslu dlžníka je jednou z najdôležitejších a najpodstatnejších otázok odporovateľnosti právneho úkonu v danom prípade. Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak sú „druhou stranou“ osoby blízke dlžníkovi. V takom prípade sa úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá a závisí od osôb blízkych dlžníkovi, aby preukázali opak, t.j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať. Poslednou podmienkou odporovateľnosti je subjektívna stránka osôb, na ktoré dlžník previedol svoj majetok s úmyslom ukrátiť svojho veriteľa. Ide o osoby, ktoré mali z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech (§ 42b ods.2 . Medzi tieto osoby patria tri kategórie osôb : a) druhá strana právneho úkonu dlžníka, do ktorej skupiny možno zahrnúť akúkoľvek tretiu osobu, s ktorou dlžník priamo dojednal odporovateľný právny úkon v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, vo vzťahu k týmto osobám zákon ustanovuje prísnejšie kritériá pre úspešnosť odporovacej žaloby, v ich prípade musí byť vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa

preukázaná, dôkazné bremeno spočíva na veriteľovi, ten musí nielen tvrdiť, ale aj dokázať nielen úmysel dlžníka, ale i vedomosť druhej strany právneho úkonu o tomto úmysle, b) osoby blízke dlžníkovi, na ktoré dlžník previedol odporovateľným právnym úkonom svoj majetok, okruh týchto osôb možno vyvodiť z ustanovení § 116 a 117 OZ, na ktoré sa odvoláva § 42 ods.2 OZ, v prípade blízkych osôb zákon predpokladá vedomosť týchto osôb o úmysle dlžníka, osoba blízka dlžníkovi sa môže podľa ustanovenia § 42a ods.2 ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa odporovateľným právnym úkonom nevedela a ani nemohla vedieť a napriek tomu, že vyvinula „náležitú starostlivosť“ na poznanie tohto dlžníkovho úmyslu. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala vzhľadom na okolnosti prípadu s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť, aby dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v dobe odporovateľného právneho úkonu, z jeho výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Úspešná obrana blízkej osoby dlžníka podľa ustanovenia § 42a ods.2 spočíva nielen v tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nevedela, ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní, že vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie takéhoto úmyslu dlžníka. Odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi rodičmi ako darcami a žalovanými ako deťmi ako taký dôkaz nenahradzuje (rozhodnutie NS ČR zo 17.7.2012, sp. zn. 21 Cdo 1751/2001). Samotná skutočnosť, že v konaní o odporovacej žalobe nebolo preukázané, že žalovaná osoba blízka dlžníkovi o jeho úmysle odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa vedela alebo musela vedieť, alebo ak sa zistilo, že o tomto úmysle dlžníka nevedela ani nemusela vedieť, nestačí na úspešnú obranu proti odporovacej žalobe. Žalovaná osoba blízka dlžníkovi sa v tejto situácii odporovacej žalobe ubráni, len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla spoznať ani pri náležite starostlivosti. Úspešná obrana žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa ustanovenia § 42a ods.2 teda spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa odporovateľným právnym úkonom nevedela a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní, že o tomto úmysle nevedela ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula „starostlivosť“ na poznanie tohto úmyslu dlžníka a šlo o „náležitú starostlivosť“ (rozhodnutie NS ČR zo 17.7.2002, sp. zn. 21 Cdo 1751/2001). Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala vzhľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť, aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v čase odporovaného úkonu musel byť, z ich výsledku spoznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Nie je pritom významné, či dlžník plnil týmto právnym úkonom svoj morálny alebo právny záväzok (rozhodnutie NS ČR z 23.5.2001, sp. zn. 21 Cdo 1912/2000). Zákonná požiadavka „náležitej starostlivosti“ podľa § 42a ods.2 znamená, že osoba blízka dlžníkovi sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch ktoré urobil dlžník v jej prospech, musí presvedčiť o tom, že právny úkon neukracuje dlžníkovho veriteľa a nesmie robiť právne úkony (prijímať podľa nich plnenia) na ujmu jeho práv, v prípade, ak sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z majetku, ktorý nadobudla od dlžníka na základe takého právneho úkonu (rozhodnutie NS ČR z 23.1.2002, sp. zn. 21 Cdo 313/2001). Prostredníctvom ustanovenia § 42b došlo k doplneniu ustanovenia § 42a vymedzením aktívnej a pasívnej legitimácie v konaní o odporovacej žalobe, rozšírením dôsledkov odporovateľnosti právneho úkonu na tretie osoby, s ktorými dlžník uzavrel odporovateľný právny úkon a zakotvením rozsahu a spôsobu uspokojenia odporovacích nárokov veriteľa. Odporovateľnosť právneho úkonu možno riešiť len na základe žaloby veriteľa. Odporovacia žaloba je prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, príp. vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené odporovacej žalobe, predstavuje potom podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi domáhať nariadenia exekúcie a to postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, musí sa veriteľ namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať toho, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Náhradu ukrátenému veriteľovi má poskytnúť ten, kto mal z odporovateľného úkonu prospech. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní a to postihnutím vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré ušli z majetku dlžníka odporovaným právnym úkonom, príp. vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získaného z odporovateľného právneho úkonu. Aktívne legitimovaným na podanie tejto žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Na odporovaciu žalobu je aktívne vecne legitimovaný len ten, kto mal voči dlžníkovi pohľadávku v dobe, kedy bol urobený odporovaný právny úkon a to i nesplatnú

pohľadávku alebo pohľadávku, ktorá má na základe vzniknutého záväzkovo-právneho vzťahu vzniknúť v budúcnosti. Pohľadávka voči dlžníkovi pritom nemusí byť v tejto dobe ešte vymáhateľná, z hľadiska vecnej legitimácie na odporovaciu žalobu stačí, aby bola pohľadávka voči dlžníkovi vymáhateľná aspoň v čase rozhodovania súdu o podanej odporovacej žalobe. Stačí, aby pohľadávka existovala v čase, kedy sa dlžník zbavoval majetku, nezleží na tom, či je táto pohľadávka splatná, nesplatná, podmienená alebo dokonca budúca. Podmienkou aktívnej legitimácie je, že veriteľ bol ukrátený v možnosti uspokojiť svoju pohľadávku z majetku dlžníka a musí existovať najneskôr v čase, keď súd rozhoduje o odporovacej žalobe. Súd bude skúmať otázku, či určitý úkon dlžníka ukrátil alebo neukrátil uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno týkajúce sa toho, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkove právne úkony ukracujú jej uspokojenie, znáša veriteľ. V konaní o odporovacej žalobe žalujúci veriteľ znáša dôkazné bremeno o tom, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú sa nepodarilo uspokojiť z jeho majetku, že v žalobe označený odporovaný právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, že na uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky nemožno použiť iný majetok dlžníka, že žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel byť známy úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa, teda že žalovaný i o tomto úmysle dlžníka pri právnom úkone (v čase kedy bol urobený) vedel alebo musel vedieť. Ak však ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, nemusí žalujúci veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy. Zákon v tomto prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť žalujúceho veriteľa v konaní preukázaným odporovaným právnym úkonom veriteľa vedel, ibaže žalovaný preukáže, že v čase právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohol spoznať. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi právne neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ako bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. Pasívne legitimovaná je tak zásadne osoba, ktorá získala odporovateľným právnym úkonom majetkový prospech. Podmienkou úspešnosti žaloby nie je vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu. V konaní o odporovateľnosť právneho úkonu je účastníkom konania na strane žalovaného osoba, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon, nie dlžník, voči ktorému má žalujúci veriteľ vymáhateľnú pohľadávku. Osoba, ktorá získala z odporovateľného právneho úkonu prospech, je v zmysle ustanovenia § 100 ods.1 odlišná od osoby dlžníka, nie je preto oprávnená v tomto konaní vzniesť námietku premlčania pohľadávky veriteľa a súd na ňu preto neprihliada.

16. Z obsahu podaného odvolania žalobcu proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca v podanom odvolaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. a), b), c), d), f) v spojení s § 221 ods.1 písm. f), h) OSP.

17. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru (keď žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nedal odpoveď na v odvolaní žalobcom uvedené rozhodujúce skutočnosti vo veci a že súd vo veci vypočul žalobcu na pojednávaní dňa 7.10.2014 a žalovanú až následne na pojednávaní dňa 14.11.2014, čím

bola porušená zásada bezprostrednosti a priamosti v neprospech žalobcu), že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle § 220 a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Pokiaľ súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej na ďalšom pojednávaní vo veci dňa 14.11.2014, teda nie na pojednávaní ktoré mu predchádzalo dňa 7.10.2014, na ktorom pojednávaní bol vypočutý len žalobca, nedošlo tým k porušeniu zásady priamosti a ústnosti, ktorou zásadou bolo v čase konania pred súdom prvej inštancie ovládané vykonávanie dôkazov, keď žalobca mal možnosť vyjadriť sa na pojednávaní dňa 14.11.2014 k dôkazu - výsluchu žalovanej, ktorý dôkaz súd vykonal a vyhodnotil ho ako každý iný dôkaz, teda procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu kogentných procesných ustanovení, ani k porušeniu ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

19. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci použil ustanovenia § 42a, § 42b, § 116 OZ, § 80 písm. c) OSP. Súd prvej inštancie v danej právnej veci dospel k záveru, že je daný naliehavý právny záujem na strane žalobcu na požadovanom určení, keďže žalobca žiadal vrátenie pôžičky od T. C., ktorý napriek dlhu na základe uvedených zmlúv o pôžičke previedol uvedenou darovacou zmluvou časť svojho majetku na žalovanú a teda sa domnieval, že prevodom časti majetku T. C. ako dlžník znižuje možnosť vrátenia poskytnutej pôžičky. Súd prvej inštancie ďalej dospel k skutkovému a právnemu záveru, že žalobca ako veriteľ je aktívne vecne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby, keďže žalobca ako veriteľ uzavrel s T. C. ako dlžníkom dve zmluvy o pôžičke, a to v mesiaci júl 2007 a v mesiaci január 2008, na základe ktorých žalobca požičal T. C. sumu 300.000,- Sk a sumu 300.000,- Sk, ktoré sa T. C. zaviazal vrátiť žalobcovi. T. C. uvedené pôžičky doposiaľ žalobcovi nevrátil, ktoré skutočnosti strany sporu, ani svedok T. C. nespochybnili. Žalovaná titulom darovacej zmluvy zo dňa 16.08.2010 nadobudla do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti patriace T. C. a jeho manželke U. C., predmetom zmluvy boli nehnuteľnosti- byt č. 2, na prvom poschodí bytového domu súpisné číslo XXXX, na parcele registra C KN č. XXXX/XX, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a k pozemku v pomere 9893/391248 k celku, ktoré sú zapísané v KN Okresného úradu R. U., Katastrálny odbor na LV č. XXXXX, kat. úz. R. U., vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej povolený pod č. V 3703/2010. Medzi T. C. a žalovanou bola dňa 01.07.2005 uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalovaná požičala T. C. sumu 2.000.000,- Sk, ktorú sa T. C. zaviazal vrátiť najneskôr do 01.07.2009. Z čl. III. darovacej zmluvy vyplýva, že uvedené nehnuteľnosti v čase prevodu boli zaťažené ťarchou a to záložným právom v prospech záložného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, pričom uvedená ťarcha bola tiež predmetom prevodu podľa uvedenej darovacej zmluvy. Darovacia zmluva bola spísaná za účelom vyrovnania časti dlhu vyplývajúceho pre T. C. zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavrel so žalovanou, keďže k vráteniu pôžičky podľa dohody nedošlo. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná v konaní preukázala, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel T. C. ako dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa a v konaní nebol ani preukázaný úmysel T. C. ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa, keďže T. C. vypovedal, že svoj dlh voči žalobcovi na základe zmlúv o pôžičke uznáva a chce tieto pôžičky žalobcovi vrátiť. Súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť, že predmetom uvedenej darovacej zmluvy, ktorej neúčinnosti sa žalobca domáhal boli uvedené nehnuteľnosti, vrátane ťarchy, t.j. záložného práva v prospech záložného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. a v tejto súvislosti preto nemožno jednoznačne tvrdiť, že prevod predmetných nehnuteľností uvedených v darovacej zmluve ukracuje pohľadávku žalobcu. V danom prípade išlo o

vymáhateľnú pohľadávku podľa § 42a ods. 1 OZ, keďže existenciu pohľadávky žalobcu voči T. C. nespochybnil ani žalobca, ani jeho dlžník T. C..

20. Úlohou odvolacieho súdu v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 388 zmeniť, keď dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, pričom súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu, keď súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol pritom starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo v súlade s ustanovením § 191 ods.1 CSP, keď je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods.1 rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, avšak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Odvolací súd v danej právnej veci v súdom prvej inštancie nastolenej právnej otázke skúmania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k tomu právnemu záveru, že odporovateľnosť právneho úkonu možno riešiť len na základe odporovacej žaloby veriteľa, odporovaciu žalobu možno vo všeobecnosti vymedziť ako uplatnenie subjektívneho práva veriteľa cestou súdu, ktorým chce veriteľ dosiahnuť relatívnu neúčinnosť právneho úkonu dlžníka, ktorým sa tento zbavovoval svojho majetku za účelom ukrátenia svojho veriteľa. Odporovacia žaloba nie je žalobou o určenie toho, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z majetku dlžníka, príp. vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Odvolací súd v danej právnej veci ďalej na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, pokiaľ sa jedná o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu dlžníka - darovacej zmluvy zo dňa 16.8.2010, vklad povolený pod V 3703/2010 uzavretej medzi T. C. (dlžníkom žalobcu ako veriteľa) ako darcom a žalovanou ako obdarovanou, že žaloba bola podaná dôvodne. Žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno v tom smere, že v konaní preukázal, že je aktívne legitimovaný v konaní, keďže mal voči svojmu dlžníkovi T. C. vymáhateľnú pohľadávku v čase rozhodovania súdu, ktorú sa nepodarilo uspokojiť z majetku dlžníka. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalobca ako veriteľ poskytol T. C. ako dlžníkovi peňažné pôžičky, a to v mesiaci júl 2007 a v mesiaci január 2008, na základe ktorých žalobca požičal T. C. sumu 300.000,- Sk a sumu 300.000,- Sk, ktoré peňažné pôžičky sa T. C. zaviazal vrátiť žalobcovi, keď z obsahu spisu vyplýva ich splatnosť najneskôr dňa 1.10.2011, naviac žalobca ako veriteľ a T. C. ako dlžník v konaní vo svojej výpovedi nespochybnili existenciu a platnosť predmetných zmlúv o peňažných pôžičkách, nevrátenie predmetných pôžičiek k dátumu ich splatnosti. Žalovaná titulom darovacej zmluvy zo dňa 16.08.2010 nadobudla do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti patriace T. C. a jeho manželke U. C., predmetom darovacej zmluvy boli nehnuteľnosti - byt č. 2, na prvom poschodí bytového domu súpisné číslo XXXX, na parcele registra C KN č. XXXX/XX, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a k pozemku v pomere XXXX/XXXXXX k celku, ktoré sú zapísané v KN Okresného úradu R. U., Katastrálny odbor na LV č. XXXXX, kat. úz. R. U., vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej povolený pod č. V 3703/2010. Žalovaná je sestrou T. C.. Z hľadiska aktívnej legitimácie na odporovaciu žalobu je aktívne legitimovaný ten, kto mal voči dlžníkovi pohľadávku v dobe, kedy bol odporovateľný právny úkon urobený, a to i nesplatnú pohľadávku, keď pohľadávka voči dlžníkovi nemusí byť v tejto dobe ešte vymáhateľná. Z hľadiska vecnej legitimácie na odporovaciu žalobu stačí, aby pohľadávka existovala v čase, kedy sa dlžník zbavoval svojho majetku, nezáleží na tom, či je táto pohľadávka splatná alebo nesplatná. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 69/2012, ktorý vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že „dovolací súd z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2008 sp. zn. 5 0bo 137/2006 zistil, že v danom prípade sa odporoval právny úkon na základe vymáhateľnej pohľadávky, priznanej tromi platobnými rozkazmi, avšak súd prvého stupňa vo veci nezisťoval, či pohľadávka nezanikla úhradou, zápočtom, postúpením alebo inou formou. Dovolací súd preto konštatuje, že dotknuté rozhodnutie v zmysle uvedeného nespája zákonný pojem „vymáhateľnej pohľadávky" s „vykonateľnou pohľadávkou", pričom práve naopak obsahovo nadväzuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99 (R 44/2001), nakoľko okrem iného rieši zákonný pojem „vymáhateľnej pohľadávky", s dôrazom na to, či nezanikla, a to napríklad splnením, kompenzáciou,

preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Dovolací súd ďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 198/2010, ktoré sa venuje problematike aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že posudzovanie aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu vo vymedzenom zmysle „vymáhateľnej pohľadávky", nie je viazané na splnenie ďalšej podmienky, spočívajúcej v existencii pohľadávky, ktorá môže byť (reálne) v občianskom súdnom konaní priznaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom rozhodnutí dodal, že ak teda mal veriteľ preukázateľne voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj v súdnom konaní riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len z dôvodu (medzitým) zániku dlžníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho úkonu. Preto niet dôvodu odkloniť sa od záverov vyslovených už v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001). Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia súdov ohľadom výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka", dovolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa a odvolací súd, rozhodli v súlade s konštantnou judikatúrou, ak vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu neviazali na existenciu takej pohľadávky, ktorú je možné splniť vykonateľným rozhodnutím súdu (exekučným titulom), resp. na „vykonateľnú pohľadávku". Dovolací súd sa stotožňuje so závermi vyslovenými už v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001), ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 198/2010, ktoré ustálili, že podanie žaloby o neúčinnosť právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka sa viaže na „vymáhateľnú pohľadávku", ktorá nie je podmienená na existenciu „vykonateľnej pohľadávky", t. j. ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu). Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že v prípade neúspechu žalobcu (súd prvého stupňa a odvolací súd, rozhodli v súlade s konštantnou judikatúrou, ak vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu neviazali na existenciu takej pohľadávky, ktorú je možné splniť vykonateľným rozhodnutím súdu (exekučným titulom), resp. na „vykonateľnú pohľadávku". Dovolací súd sa stotožňuje so závermi vyslovenými už v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001), ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 198/2010, ktoré ustálili, že podanie žaloby o neúčinnosť právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka sa viaže na „vymáhateľnú pohľadávku", ktorá nie je podmienená na existenciu „vykonateľnej pohľadávky", t. j. ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu).“ Odvolací súd ďalej uvádza, že pasívne legitimovaným je žalovaná, keďže s touto osobou T. C. ako dlžník urobil predmetný odporovateľný právny úkon, ktorým sa zbavil majetku s úmyslom ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako veriteľa a žalovaná na ktorú T. C. ako dlžník previedol svoj majetok, mala prospech z právneho úkonu T. C. ako dlžníka, keď na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu nebolo možné použiť iný majetok dlžníka, naviac T. C. a žalovaná boli v postavení osôb sebe navzájom blízkych - súrodenci (§ 116 v čase, keď bol predmetný právny úkon uskutočnený (viac úverov dlžníka, neschopnosť riadne splácať poskytnuté úvery, hrozba exekúcie). V danom prípade preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa nebolo podmienkou odporovateľnosti, keď možno s poukazom na vyššie uvedené prijať záver, že druhou stranou bola osoba blízka dlžníkovi, v ktorom prípade sa úmysel dlžníka predpokladal a záviselo od žalovanej, aby preukázala opak, teda že úmysel T. C. ako dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať. Odvolací súd sa skúmajúc v konaní existenciu základných predpokladov odporovateľnosti predmetného právneho úkonu dospel k záveru, že tieto boli dané a to s poukazom na vyššie uvedené dôvody. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal podmienku aktívnej legitimácie, teda svoje tvrdenie, že bol svojim dlžníkom T. C., ukrátený v možnosti uspokojiť svoju pohľadávku z majetku T. C. ako dlžníka, keď preukázal, že predmetným platným odporovateľným právnym úkonom došlo v posledných troch rokoch (dátum podania žaloby dňa 13.6.2013) k takému zmenšeniu majetku na strane T. C. ako dlžníka, ktoré zmenšenie majetku malo súčasne za následok, že žalobca ako veriteľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku T. C., hoci nebyť tohto úkonu, by sa z majetku T. C. ako dlžníka inak uspokojil, keďže dlžník v čase odporovaného právneho úkonu a ani následne nemal, nedisponoval takým ďalším majetkom, ktorý by sám o sebe postačoval na to, aby sa z neho žalobca ako veriteľ uspokojil, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná výsluchom T. C., ktorý vo výpovedi uviedol, že okrem pôžičky od žalovanej a od žalobcu mal aj iné pôžičky, v rokoch 2005 až 2007 mal záväzky, avšak tieto nesplácal, čo sa týka istiny, splácal len úroky, pričom žalovaná uviedla, že predmet darovacej zmluvy naďalej užíva T. C., z čoho nesporne vyplýva, že majetková situácia dlžníka neumožňovala veriteľovi dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku T. C.. Tvrdenie žalovanej, že predmetným odporovateľným právnym úkonom

nedošlo k ukráteniu žalobcu ako veriteľa s poukazom na skutočnosť, že medzi T. C. a žalovanou bola dňa 01.07.2005 uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalovaná požičala T. C. sumu 2.000.000,- Sk, ktorú sa T. C. zaviazal vrátiť najneskôr do 01.07.2009 a že darovacia zmluva bola spísaná za účelom vyrovnania časti dlhu vyplývajúceho pre T. C. zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavrel so žalovanou, keďže k vráteniu pôžičky podľa dohody nedošlo, odvolací súd posúdil ako účelovú obranu, s poukazom na vyššie uvedené dôvody a to, že T. C. ako dlžník nemal žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok, s prihliadnutím na uvedené osobné prepojenie týchto fyzických osôb zúčastnených na predmetnom odporovateľnom právnom úkone. S poukazom na vyššie uvedenú právnu kvalifikáciu predmetného odporovaného právneho úkonu v danom prípade preukázanie úmyslu dlžníka nebolo podmienkou odporovateľnosti a záviselo od žalovanej, aby preukázala opak, teda že úmysel T. C. ako dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať, keď v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. S poukazom na vyššie uvedené, ako aj s poukazom na výpoveď svedka T. C. v konaní je možné prijať ten právny záver, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala v konaní, že úmysel T. C. ako dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom žalobcu ako veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, nepreukázala, že vyvinula náležitú starostlivosť na spoznanie tohto dlžníkovho úmyslu (v tomto smere bolo na žalovanej dôkazné bremeno). Žalovaná netvrdila, nepreukázala, či a akú činnosť vyvinula v čase uzavretia odporovaného právneho úkonu, aby úmysel svojho brata, dlžníka T. C. ukrátiť takýmto úkonom žalobcu ako veriteľa poznala, mohla poznať a že táto aktivita predstavovala vzhľadom na dané okolnosti náležitú starostlivosť, keď jej obrana nepostačovala, pokiaľ žalovaná tvrdila v tomto smere len toľko, že o dlhoch brata T. C. ako dlžníka nevedela, a ani o jeho úmysle ukrátiť žalobcu ako veriteľa, ktoré tvrdenie nie je pre ubránenie sa odporovateľnej žalobe postačujúce. Odvolací súd naviac dodáva s poukazom na skutočnosť, že žalovaná v konaní uviedla, že pohľadávka žalobcu sa jej javí ako premlčaná, že i v prípade, že by namietala premlčania pohľadávky žalobcu ako veriteľa, že osoba, ktorá získala z odporovateľného právneho úkonu prospech, je v zmysle ustanovenia § 100 ods.1 odlišná od osoby dlžníka a nie je preto oprávnená vzniesť v tomto konaní námietku premlčania pohľadávky veriteľa, preto by súd na ňu neprihliadol.

22. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ako aj s podstatnými tvrdeniami odvolateľa uvedenými v podanom odvolaní v súlade. Odvolací súd ďalej uvádza, že vo svojom rozhodnutí dal odpoveď len na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci podstatný význam, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia odvolacieho súdu.

23. O trovách konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1, 2 a § 255 ods.1 a v odvolacom konaní žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca mal plný úspech vo veci.

24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .