Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/111/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Diany Vlčkovej, v spore žalobcu: N. R., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX H. XXX, právne zastúpený: JUDr. Vladimír Milas, advokát so sídlom Masarykova 13, Prešov, proti žalovanému: C. R., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom R. XXX/X, XXX XX W., právne zastúpený: JUDr. Marián Geleneky, advokátska kancelária so sídlom Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, v konaní o zaplatenie 2.800 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 17.5.2017 č. k. 14C/114/2016-46 jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.800,- eur spolu s 5,05 %-tným úrokom z omeškania ročne od 1.11.2015 do zaplatenia, v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči v rozsahu 100 %.

2. V predmetnej veci mal za nepochybne preukázané, že žalovaný dňa 9.10.2015 určito a zrozumiteľne uznal svoj dlh voči žalobcovi vo výške 2.800,- eur z titulu vykonaných prác na stavbe rodinného domu v G. s tým, že sa tento zaviazal zaplatiť do 31.10.2015. Uvedené uznanie dlhu spĺňa všetky zákonné náležitosti predpokladané ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Takéto uznanie síce zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval, avšak žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil, žeby dlh v tejto výške za vykonané stavebné práce neexistoval. Zároveň sa bránil tým, že predmetný právny úkon nebol urobený vážne, aj keď podľa jeho argumentácie mal skôr na mysli, že nebol urobený slobodne z dôvodu, že žalobca mal prísť na miesto, kde bolo uznanie podpísané s ďalšími dvomi mužmi. V rámci odporu tvrdil, že okrem žalobcu tam boli ešte ďalší jeho traja kamaráti, pričom vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že pri jednaní strán sporu bol okrem nich prítomný iba nejaký čas svedok Y., ktorý mal podľa vyjadrenia žalovaného na jeho adresu vulgárne nadávať, čo sa nepreukázalo. Aj keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pri rozhovore žalobcu a žalovaného mal byť zvýšený hlas, uvedená skutočnosť sama o sebe neznamená, že žalobca vyvíjal na žalovaného neprimeraný nátlak a už vôbec nešlo o nejaké fyzické donútenie. Aj z výsluchu svedkyne zamestnávateľa žalovaného iba vyplynulo, že strany sporu na seba kričali v tom zmysle, kedy dá žalovaný žalobcovi peniaze a aby mu podpísal uznanie dlhu. Tieto okolnosti podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné vyhodnotiť tak, že právny úkon uznania dlhu nebol urobený slobodne, vážne, nakoľko bol realizovaný v priestoroch, ktoré poznal, pričom sám sa vyjadril, že doklad podpísal, lebo chcel mať pokoj.

3. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, príp. zmenil a žalobu zamietol. Uviedol, že sa nemôže stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že zo strany žalobcu nedošlo prinajmenšom k psychickému nátlaku, ktorý s krikom a vyhrážkou ho donútil podpísať uznanie záväzku, pričom nevedel, čo podpisoval a nedostal ani kópiu uznania záväzku. Takéto uznanie záväzku nemožno považovať za štandardný spôsob uznania čo do dôvodu a výšky. To, že tam bol krik potvrdili svedkovia Y., ako aj Y.. Aj samotný spôsob vypísania uznania dlhu na kapote motorového vozidla žalobcu charakterizuje neštandardný spôsob uznania záväzku. Samotný obsah uznania je nezrozumiteľný, pričom nie je známe kedy a za aké práce a na akej stavbe rodinného domu je žalovaný žalobcovi dlžný sumu 2.800 - eur. Vykonaným dokazovaním podľa jeho názoru nebola odstránená spornosť výšky dlhu medzi stranami sporu. Nepopieral, že medzi ním a žalobcom došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, avšak od začiatku tvrdil, že bola dohodnutá cena diela vo výške 15.000,- eur, pričom z tejto žalobcovi uhradil sumu 14.200,- eur. Na druhej strane žalobca tvrdil, že cena diela mala byť 18.600,- eur, z ktorej mu bola uhradená suma 15.000,- eur, teda rozdiel predstavuje sumu 3.600,- eur, avšak na podpísanie mu dal uznanie dlhu vo výške 2.800,- eur, pričom rozdiel medzi uvedenými sumami žalobca zdôvodnil nevedel.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

5. Odvolací súd vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle zásad podľa § 379 - § 381 C.s.p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a zistil, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené a v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku.

6. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v prospech žalovaného realizoval stavebné práce na stavbe jeho rodinného domu v G. v mesiaci november 2014 bez existencie písomnej zmluvy o dielo. Napriek prvotnému tvrdeniu žalovaného, že v čase uzatvorenia ústnej dohody o predmete diela nebola medzi stranami sporu dohodnutá jeho cena, v priebehu súdneho konania predložil rozpočet stavebných prác vypracovaný žalobcom na sumu 23.000,- eur, ktorý súdu predložil po vykonaní dokazovania výsluchmi strán sporu, ako aj svedkov napriek tomu, že týmto disponoval už v čase začatia súdneho konania. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že s poukazom na výšku rozpočtu ceny diela sa oveľa pravdepodobnejšie javí, že žalobca sa so žalovaným dohodol na cene diela vo výške 18.600,- eur ako na cene tvrdenej žalovaným, ktorý okrem iného neuniesol dôkazné bremeno uvedeného tvrdenia.

7. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný z dohodnutej ceny diela vo výške 18.600,- eur uhradil sumu 15.000,- eur a podľa tvrdenia žalovaného mal v prospech žalobcu z tvrdenej ceny diela vo výške 15.000,- eur uhradiť sumu 14.200,- eur. Nedoplatok vo výške 800,- eur odôvodnil existenciou vád diela, ktoré žalobca neodstránil, pričom nedisponoval akýmkoľvek dôkazom preukazujúcim vytknutie vád diela zhotoveného žalobcom.

8. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že uznanie dlhu realizované žalovaným podaním zo dňa 9.10.2015 obsahuje zákonné náležitosti predpokladané ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Z uvedenej písomnosti je zrejmé, že dlh bol určený čo do dôvodu (vykonané stavebné práce na stavbe rodinného domu), aj čo do výšky v sume 2.800,- eur. Aj keď takéto uznanie zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval, žalovaný v priebehu súdneho dokazovania neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že dlh v predmete uznania dlhu zanikol, príp. neexistoval.

9. Zároveň namietal, že uvedenú písomnosť v predmete uznania dlhu podpísal pod nedovoleným nátlakom zo strany žalobcu, ktorý mal na neho kričať, nadávať mu a povedať, že chce svoje peniaze a pokiaľ ich nedostane, neodíde preč. Prítomní tam mali byť aj jeho traja kamaráti, ktorí mu vulgárne nadávali.

10. Právny úkon nie je urobený slobodne, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Pri fyzickom donútení je vôľa konajúceho účastníka nahradená vôľou donucovateľa. Bezprávna vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou vynucované nesmie byť. Nie je preto

donútením prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienka však je, že takáto hrozba sa týka vynucovaného správania. Aj v takomto prípade síce môže ísť o bezprávnu vyhrážku, ale iba vtedy, že ju použil k tomu, aby od druhého vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí nejako nesúvisí, a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať. Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu.

11. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že uznanie dlhu realizované žalovaným nie je neplatným právnym úkonom pre nedostatok slobody jeho vôle z dôvodu nepreukázania fyzického donútenia, ako aj bezprávnej vyhrážky. Nebolo preukázané prvotné tvrdenie žalovaného, že žalobca spolu s tromi kamarátmi mu mali vulgárne nadávať vyhrážkou, že neodídu preč, kým nedostane peniaze za svoju prácu. Pri jednaní žalobcu a žalovaného okrem nich bol prítomný, avšak iba určitý čas svedok Y., ktorý mal podľa vyjadrenia žalovaného na jeho adresu vulgárne nadávať, avšak tento podľa vlastného tvrdenia sa vyjadril iba v tom zmysle, že ak bola práca urobená, treba za ňu zaplatiť. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo zároveň nesporne preukázané, že pri samotnom písomnom uznaní dlhu okrem žalobcu a žalovaného neboli prítomné tretie osoby, teda ani svedkovia vypočutí v priebehu súdneho konania. Zvýšený hlas pri rozhovore medzi žalobcom a žalovaným, aj podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno považovať za neprimeraný nátlak vyvíjaný žalobcom voči žalovanému, keďže v zmysle judikatúry všeobecných súdov Slovenskej republiky, tento sám o sebe nespĺňa pojmové predpoklady bezprávnej vyhrážky ako formy psychického donútenia. K jednaniu strán sporu a k podpisu uznania dlhu došlo v priestore, kde žalovaný pracoval, podľa jeho vyjadrenia na uvedený priestor mali výhľad ľudia z balkónov susediaceho bytového domu a zároveň sa v uvedenom priestore pohybovala majiteľka prevádzky, ktorá vo svojej výpovedi iba uviedla, že počula krik v rozhovore medzi žalobcom a žalovaným, ktorý mal od neho požiadať doplatenie peňazí a podpísanie uznania dlhu, čo nemožno považovať za formu psychického, resp. fyzického donútenia. Samotný žalovaný uviedol, že uvedený doklad podpísal, lebo chcel mať pokoj. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že k podpisu uznania dlhu došlo pri motorovom vozidle žalobcu sama o sebe nie je okolnosťou, ktorá by mala za následok neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok slobody vôle konajúceho bez preukázania akejkoľvek formy fyzického, resp. psychického donútenia pri realizácii právneho úkonu uznania dlhu.

12. Na základe vyššie uvedených skutočností preto súd prvej inštancie prijal správny právny záver, že okolnosti tvrdené žalovaným pred uznaním dlhu nespôsobujú jeho neplatnosť pre nedostatok slobody prejavu vôle žalovaného.

13. Na základe uvedených skutočností preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 Civilného sporového poriadku, potvrdil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s ust. § 255 C.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznal. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný a úspešný žalobca si nárok na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).