Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/486/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu CP Inkaso s.r.o., so sídlom: Hvězdova 1716/2, 140 78 Praha 4, Česká republika, IČO: 290 27 241, zastúpeného Mgr. Petrom Starinským, advokátom, Panenská 13, 811 03 Bratislava, Slovenská republika, proti žalovanej Y. H., U..: XX.X.XXXX, bytom Ď. Č.. XX, L.-O., občianka SR, o zaplatenie 29.746,82 CZK s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 35C/81/2014-86 z 19.4.2016 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 35C/81/2014-86 zo dňa 19.4.2016 žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 17.2.2014, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu istiny vo výške 29.746,82 CZK spolu s príslušenstvom a uplatnil si náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaná sa dňa 28.11.2006 dostavila do jednej z pobočiek Českej spořitelny, a.s., kde podala vlastnú žiadosť o poskytnutie úveru a toho istého dňa, t.j. 28.11.2006 uzatvorila Zmluvu o úvere č. 2853191813 s Českou Spořitelňou a.s. na základe ktorej jej bol zriadený úverový účet, na ktorý bol poskytnutý úver vo výške 50.000 CZK pri dohodnutej úrokovej sadzbe 12,00 % ročne. Žalovaná sa zaviazala uhrádzať úver v mesačných splátkach vo výške 885 CZK, splatných ku 18.dňu mesiaca odo dňa 18.12.2006. V splátke boli zahrnuté splátky istiny dohodnutého úroku za poskytnutie úveru a poplatky za vedenie úveru. Posledná splátka mala byť uhradená 18.11.2013. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky Českej sporiteľne, a.s. a Sadzobník poplatkov. Nakoľko si žalovaná neplnila svoju povinnosť a nesplácala úver v súlade s dojednanými podmienkami na základe výzvy s výstrahou zo dňa 12.1.2011 sa stal splatným ku dňu 18.2.2011 celý úver spolu s príslušenstvom. Žalobou uplatnená čiastka je súčtom nesplateného zostatku úveru, riadnych úrokov z úveru a prípadne poplatkov podľa zmluvy a Sadzobníka poplatkov tak, ako je to uvedené v transakčnej histórii. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.10.20111 postúpila Česká sporiteľňa a.s. pohľadávky zo zmluvy na spoločnosť CP Inkaso s.r.o. (žalobcu). Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 9 ods. 3 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom spolu s § 23 ods. 1 zákona č. 145/2010 Sb. o spotrebiteľskom úvere (podľa českého právneho poriadku) a § 1 ods. 1, § 6 zákona č. 321/2001 Sb. o niektorých podmienkach zjednávania spotrebiteľského úveru (českého právneho poriadku), ako aj § 1 ods. 1, § 2 písm. a/,b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2, 3, 4 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008, § 497 ,§ 502 Obchodného zákonníka a § 879r veta prvá, § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 2, § 3 ods. 1 Obč.zákonníka . V prvom rade posudzoval, ktorý právny poriadok je nutné použiť a aplikovať na predmetný právny vzťah medzi účastníkmi konania, kedy dospel k záveru, že je nutná aplikácia

slovenského právneho poriadku a teda zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj ostatných vyššie citovaných ustanovení, nakoľko právny poriadok Českej republiky podľa názoru súdu prvej inštancie poskytuje menšiu právnu ochranu než slovenský právny poriadok ( keďže v prípade nedostatku náležitostí spotrebiteľskej zmluvy český právny predpis o spotrebiteľských úveroch zákona č. 321/2001 Sb. úročí daný úver vo výške diskontnej sadzby platnej v dobe uzavretia zmluvy, pričom však slovenský právny predpis o spotrebiteľských úveroch zákon č. 258/2001 Zb. poskytuje vyššiu ochranu, nakoľko sa celý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, taktiež v zákone č. 258/2001 Z.z. je zakotvené, že veriteľ nesmie požadovať od spotrebiteľa úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere a teda poukaz a aplikácia poplatkov vyplývajúcich zo sadzobníka, ktorý nie je súčasťou zmluvy, nie je právne udržateľný). Z vyššie uvedených dôvodov súd neaplikoval ustanovenia českého právneho poriadku, ale slovenského právneho poriadku, pričom vyhodnotil vykonané dokazovanie jednotlivo, vo vzájomnej súvislosti, na základe čoho právne vec uzatvoril tak, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy upravenej zákonom č. 258/2001 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku v pomere špeciality. Hlavný právny vzťah je založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa zákona 258/2001 Z.z., ako aj aplikácii všeobecných ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, pretože: normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Obč. zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi tromi zákonmi, prichádzajúcimi takto o úvahy (1. zákon o spotrebiteľskom úvere, 2. Občiansky zákonník, 3. ) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento určitú otázku neupravuje resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa Obč. zákonníka a úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu. Súd na základe žalobcom predložených listinných dôkazov vzal do úvahy uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, kedy mala byť poskytnutá čiastka úveru 50.000 Kč zo dňa 28.11.2006. Následne posudzujúc obsah danej zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj s poukazom na ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. dospel k záveru, že táto neobsahuje všetky náležitosti podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona a preto je podľa § 4 ods. 3 nutné ho považovať za bezúročný a bez poplatkov. Dôvodil, že zmluva síce obsahuje údaj o výške limitu poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktorý je definovaný slovíčkom - do sumy 50.000 Kč, ktoré znenie však je nutné považovať za neurčité a nezrozumiteľné, pretože tak to môže byť napríklad aj suma 1.000 Kč, ako aj suma 49.999,90 Kč. Ďalej prvoinštančný súd dospel k záveru, že zmluva síce obsahuje ročnú úrokovú sadzbu 12 % ročne, avšak túto pre rozpor s dobrými mravmi súd považoval za neplatnú zdôrazniac, že pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, predovšetkým však treba porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov, t.j. obvyklými úrokovými sadzbami ostatných peňažných ústavov. Súd prvej inštancie zistil, že priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk pri stave úverov v domácnostiach pri úveroch spotrebiteľských a ostatných od 1 do 5 rokov predstavuje v novembri 2006 8,20 % a pri nových úveroch je úroková sadzba 8,85 %.Na základe toho uzavrel, že úroková sadzba nekorešponduje s výškou úrokových sadzieb, ktoré boli obvyklé v tom čase v podobných peňažných ústavoch a preto túto časť zmluvy o úvere, t.j. dohodu o výške úroku, vyhodnotil ako v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť tejto časti dojednania. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie poukázal na všeobecnú charakteristiku posúdenia dobrých mravov a judikatúru upravujúcu otázku posúdenia dobrých mravov pri preskúmavaní výšky úrokov ( rozhodnutie NS SR 3Cdo/137/2003, 5Cdo/26/2011), ako aj na rakúsku a švajčiarsku judikatúru a nálezy Ústavného súdu SR ( PL ÚS 10/95). S poukazom na uvedené skutočnosti a úvahy súd prvej inštancie z dôvodu, že zmluva je pre svoju zmätočnosť a neurčitosť a v rámci nej aj zmluvné úroky pre rozpor s dobrými mravmi neplatná, právne uzatvoril, že nastupuje inštitút vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Obč. zákonníka. Následne súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1,2, § 456 veta prvá, § 457 spolu s § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, § 122 ods. 1,2,3 Obč.zákonníka a konštatoval, že žalovanej mal byť poskytnutý úver vo výške 50.000 Kč na ktorý úver táto učinila úhrady spolu vo výške 42.585,65 Kč (neprihliadal na účtovanie jednotlivých splátok tak, ako to učinil žalobca z dôvodu, že zmluva je neplatná ). Preto porovnal sumu odčerpanú a sumu splatenú, kedy mal za to, že žalovaná v podstate dlží žalobcovi len sumu 7.414,35 Kč, zaoberal sa len touto sumou, na ktorú by mohla byť zaviazaná k jej zaplateniu z titulu bezdôvodného obohatenia.

Zároveň s poukazom na citované ustanovenia posúdil danú zmluvu ako spotrebiteľskú uzatvorenú v zmysle Slovenského právneho poriadku, preto konštatoval, že musel prihliadať na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, vrátane inštitútu posudzovania premlčania uplatneného nároku ex offo aj bez toho, že sa dlžník premlčania dovolá. Na základe vykonaného a zhodnoteného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu je podaný po uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej lehoty, vychádzajúc z toho, že súd skonštatoval neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy - v danom prípade tak platí plynutie premlčania podľa § 107 ods. 1 , ktorej dodržanie je súd povinný v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. skúmať z úradnej povinnosti aj napriek tomu, že sám žalovaný spotrebiteľ sa tejto skutočnosti pred súdom nedovoláva. Keďže nárok žalobcu súd vzhľadom na vyššie citovanú argumentáciu vyhodnotil ako plnenie z bezdôvodného obohatenia, t.j. z neplatného právneho úkonu, mal súd potom za to, že k bezdôvodnému obohateniu žalovaného voči žalobcovi došlo postupne v deň čerpania finančných prostriedkov žalovanou, kedy táto dňa 28.11.2006 odčerpala sumu 50.000 Kč. Žalobca už v deň nasledujúci po odčerpaní mohol žiadať od žalovanej vydanie bezdôvodného obohatenia, s poukazom na absolútnu neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere. Porovnaním dátumov čerpania finančných prostriedkov s dátumom podania žaloby na súd 17.2.2014 súd prvej inštancie konštatoval, že nárok žalobcu je premlčaný v celom rozsahu a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval prvoinštančný súd § 142 ods. 1 veta prvá ,§ 149 ods. 1 , § 151 ods. 1,5 Občianskeho súdneho poriadku. V konaní bola žalovaná plne úspešná a preto by jej prináležalo právo na náhradu trov konania, avšak keďže žalovanej žiadne trovy nevznikli a tieto si ani neuplatnila, súd o jej trovách s poukazom na § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. nerozhodoval. V konaní bol vo väčšom rozsahu neúspešný žalobca, ktorý si uplatnil právo na náhradu trov konania, avšak vzhľadom na jeho neúspešnosť, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal, aby Krajský súd v Košiciach rozsudok Okresného súdu Košice I zmenil tak, že vyhovie žalobnému návrhu (zaviaže žalovanú na úhradu istiny 29.746,82 CZK s príslušenstvom) a uplatnil si náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania. Žalobca vyjadril názor, že záver o neprimeranej výške úrokovej sadzby - stanovenými v rozpore s dobrými mravmi nekorešponduje s charakteristikou konania v rozpore s dobrými mravmi, ktorú súd prvej inštancie v rozsudku uvádza, a argumentáciu prvostupňovému súdu o úžere a konaní v rozpore s dobrými mravmi považoval žalobca za nepodloženú. Poukázal na to , že súd prvej inštancie sám uviedol, že priemerné úrokové miery s úverov obchodných bánk poskytovaných domácnostiam pri fixácii v rozpätí od 1 do 5 rokov predstavovali v novembri 2006 - teda v čase poskytnutia úveru 8,20 % ročne a pri nových úveroch to bolo 8,85 % ročne. Žalobca zároveň priložil tabuľku Českej národnej banky zobrazujúcej priemerné úrokové sadzby korunových úverov poskytnutých domácnostiam v Českej republike, z ktorej vyplýva, že úrokové sadzby v období od januára 2006 do decembra 2007 v oblasti spotrebných úverov poskytovaných domácnostiam v Českej republike sa pohybovali v priemere medzi 11 a 13 % ročne a v prípade nových úverov poskytnutých domácnostiam na spotrebu s fixáciou sadzby nad 5 rokov bola v novembri 2006 priemerná úroková sadzba dokonca 13,17 % ročne. Žalobca teda vyjadril názor, že úroková sadzba v tomto konkrétnom prípade sa od priemeru odchyľuje o mínus 1.17 percentuálneho bodu ročne, preto nemôže spĺňať definíciu, či už rozporu s dobrými mravmi, ani definíciu úžery. Vo vzťahu k skúmaniu náležitostí úverovej zmluvy žalobca poukázal na to, že predmetná zmluva bola uzatvorená v zmysle Českých právnych predpisov a spĺňa všetky požadované náležitostí stanovené zákonom č. 321/2001 Sb. o niektorých ustanoveniach zjednávania spotrebného úveru platných v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. K posúdeniu otázky ktorým právnym poriadkom sa má právny vzťah žalobcu a žalovanej riadiť, žalobca zdôraznil, že vzhľadom na skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená so slovenskou občiankou na území Českej republiky v českých korunách, bolo potrebné zohľadniť, že dlžníčka v čase uzatvorenia zmluvy sa dlhodobo nachádzala na území ČR - o čom má svedčiť skutočnosť uvádzaná na žiadosti o poskytnutie úveru, kde je uvedené, že pracovala od roku 2005 u českého zamestnávateľa. Preto žalobca považuje za krajinu obvyklého pobytu žalovanej v čase uzavretia zmluvy Českú republiku. Žalobca má teda za to, že súd prvej inštancie nesprávne určil právny poriadok Slovenskej republiky, ako rozhodné právo, keď vychádzal iba z ust. § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorý je vnútroštátnou právnou normou Slovenskej republiky. Podľa žalobcu bolo potrebné aplikovať Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorenom na podpis v Ríme 19. júna 1980( ako právnu normu nadradenú slovenským pr. normám ), kde citoval čl.. 3 bod 1 , článok 4 bod 1, článok 5 bod 1 a 3 tohto Dohovoru. Žalobca mal za to, štátom obvyklého pobytu žalovanej v čase uzatvárania úverovej zmluvy bola Česká republika, a preto mal súd pri posudzovaní ustanovení o spotrebiteľských

zmluvách aplikovať ust. zákona č. 321/2001 Sb.. V nadväznosti na uvedené citoval § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona a vyjadril názor, že predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou obsahovala všetky náležitosti požadované v tomto ustanovení a teda bola uzatvorená plne v súlade s platnými právnymi predpismi a nemožno ju považovať nielen za bezúročnú, ale ani za zmätočnú. Na základe uvedeného preto podľa názoru žalobcu nemožno uvažovať ani o právnom inštitúte bezdôvodného obohatenia a v tej súvislosti aplikovať premlčaciu lehotu upravenú v § 107 ods. 1 OSP, ale je toho názoru, že správne mala byť aplikovaná všeobecná trojročná premlčacia lehota, pri ktorej aplikácii je zrejmé, že žalobný návrh bola podaný pred uplynutím tejto 3- ročnej lehoty a bol podaný odôvodnene.

3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní ) a § 379 , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné ,preto rozsudok vrátane výroku o trovách účastníkov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny .

5.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 .

6. Vychádzajúc z obsahu odvolania žalobca podané odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobcom uplatnený odvolací dôvod v prejednávanom prípade neobstojí a jeho námietky nie sú dôvodné..

8. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

9.Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

10. Odvolací súd uvádza , že v konaniach s cudzím medzinárodným prvkom, je vždy nevyhnutné v prvom rade posudzovať otázku rozhodného práva, t.j. určiť ktorým právnym poriadkom sa bude spravovať predmetný zmluvný vzťah ( ktorému posúdeniu vo všeobecnosti predchádza ustálenie právomoci a príslušnosti procesného súdu, ktorá však v tomto prípade nebola sporná, preto nebolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať). V preskúmavanej veci sa jedná o tzv. cezhraničný spor medzi subjektmi, ktorých sídlo, resp. bydlisko sa nachádza na území dvoch rôznych štátov Európskej únie. Vzhľadom na skutočnosť, že k uzavretiu zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou ako štátnou občiankou Slovenskej republiky došlo na území Českej republiky, ide o vzťah s medzinárodným prvkom. S poukazom na uvedené sa odvolací súd aj v danom prípade ako prvou zaoberal odvolacou námietkou žalobcu vzťahujúcou sa na nesprávnu aplikáciu práva Slovenskej republiky (nesprávne určenie rozhodného práva), preskúmaval správnosť záveru súdu prvej inštancie o právomoci súdu konať vo veci a o aplikácii právneho poriadku Slovenskej republiky a dospel k záveru, že táto námietka nie je dôvodná.

11. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

12. V zmysle ust. zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, účelom tohto zákona je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne, obchodné, rodinné, pracovné a iné podobné vzťahy s medzinárodným prvkom, upraviť právne postavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úprave týchto vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci.

13. Podľa ust. § 2 vyššie citovaného zákona, ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.

14. Podľa § 9 zákona č. 97/1963 Zb. ak si účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom.

15.Dňa 19. júna 1980 bol otvorený na podpis v Ríme Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorý signovali a ratifikovali tak Slovenská republika, ako aj Česká republika.

16.Je zrejmé, že vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, od ktorej žalobca odvádza uplatňované nároky , prichádza do úvahy aplikácia Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky zo dňa 19. 06. 1980.

17. Podľa čl. 5 ods. 3 Rímskeho dohovoru z roku 1980 bez ohľadu na ustanovenia čl. 4 sa pri absencii voľby rozhodného práva podľa čl. 3 zmluvy uzavretej za okolnosti uvedených v ods. 2 tohto článku spravujú poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa.

18. Odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu, že pri posudzovaní rozhodného práva v danom prípade (tak ako aj vo všeobecnosti) nemožno vychádzať iba z ust. § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorý je vnútroštátnou právnou normou Slovenskej republiky, ale je nevyhnutné aplikovať aj Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorený na podpis v Ríme 19.6.1980 (ku ktorému pristúpila Česká republika aj Slovenská republika na základe Dohovoru o pristúpení prijatého 14.4.2005 v Bruseli, oznámené Ministerstvom zahraničných vecí SR č. 474/2006 s účinnosťou od 1.8.2006). Rímsky Dohovor predstavuje unifikáciu kolíznych noriem pre zmluvné záväzky a ako medzinárodná zmluva má prednosť pred zákonmi členských štátov upravujúcimi rozhodné právo vo vzťahoch s medzinárodným prvkom. Zároveň je však potrebné zohľadniť aj to, že tento dohovor nenahradzuje v plnej miere zákon č. 93/1967 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom, aj keď má pred ním aplikačnú prednosť. Zákon č. 93/1967 Zb. ako vnútroštátna právna norma aj naďalej platí v obsahovom rámci, ktorý Rímsky dohovor neupravil a vo vzťahu k Rímskemu dohovoru má subsidiárny charakter.

19. Kolízne normy obsiahnuté v Rímskom dohovore vzťahujúce sa na spotrebiteľské zmluvy je potrebné posudzovať v kontexte celkovej právnej úpravy vzťahujúcej sa na ochranu spotrebiteľa vychádzajúc z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu a úroveň informovanosti, ktorá situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Preto aj úprava vzťahujúca sa na rozhodné právo smeruje práve k zvýšenej ochrane spotrebiteľa tak, aby nedochádzalo k zneužívaniu hraničných určovateľov kolíznych noriem s cieľom vyhnúť sa pre dodávateľa nepriaznivejšiemu rozhodnému právu . Zároveň cieľom tejto úpravy je aj zamedzenie obchádzania kogentných právnych noriem štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, ktoré sú spotrebiteľovi bližšie (t.j. u ktorých je predpoklad, že ich spotrebiteľ lepšie pozná) .

20. Odvolací súd pripomína body 25 - 26 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-168/05 Mostaza Claro, cit.: „Systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom

alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. 06. 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, zbierka. Si-4941, bod 25).

21. V súvislosti s touto všeobecnou základnou zásadou zvýšenej ochrany spotrebiteľa odvolací súd má za to, že úprava obsiahnutá v Rímskom dohovore v danom prípade nevylučuje aplikáciu ust. § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorého cieľom je zabezpečiť ochranu spotrebiteľa tým, že bude vždy aplikovaný právny poriadok, ktorý je pre spotrebiteľa výhodnejší, teda poskytuje mu väčšiu ochranu. Preto aj v tomto prípade súd prvej inštancie správne podrobil prieskumu mieru ochrany spotrebiteľa v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky a právneho poriadku Českej republiky.

22. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv stanovená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka poskytuje spotrebiteľovi väčšiu ochranu jeho práv ako právo Českej republiky, keď je zrejmé, že všetky dispozitívne normy slovenského právneho poriadku upravujúce problematiku spotrebiteľských vzťahov sú jednostranne kogentné v prospech osoby spotrebiteľa a jednoznačne nepripúšťajú takú dohodu, ktorá by bola v jeho neprospech a ktorá by sa odkláňala od dispozitívnej normy v Občianskom zákonníku. Zároveň v prípade nedostatku náležitostí spotrebiteľskej zmluvy český právny predpis o spotrebiteľských úveroch zákona č. 321/2001 Sb. úročí daný úver vo výške diskontnej sadzby platnej v dobe uzavretia zmluvy, pričom však slovenský právny predpis o spotrebiteľských úveroch zákon č. 258/2001 Zb. poskytuje vyššiu ochranu, nakoľko sa celý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, taktiež v zákone č. 258/2001 Z.z. je zakotvené, že veriteľ nesmie požadovať od spotrebiteľa úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere a teda poukaz a aplikácia poplatkov vyplývajúcich zo sadzobníka, ktorý nie je súčasťou zmluvy, nie je právne udržateľný

23.Na základe takéhoto prieskumu potom súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že právny poriadok Českej republiky poskytuje v tejto oblasti menšiu právnu ochranu, než Slovenský právny poriadok ( aj vo vzťahu k nedostatku náležitostí spotrebiteľskej zmluvy), a preto správne aplikoval ustanovenia Slovenského právneho poriadku.

24. V neposlednom rade ( vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu) odvolací súd uvádza, že žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní dostatočným spôsobom neosvedčil svoje tvrdenie, že štátom obvyklého pobytu žalovanej v tomto konkrétnom prípade je ( resp. bola v čase uzatvorenia zmluvy) Česká republika. Odvolací súd nepovažuje za dostatočný poukaz žalobcu na údaj nachádzajúci sa v žiadosti o poskytnutie úveru o tom, že žalovaná v čase uzavretia zmluvy pracovala u českého zamestnávateľa, najmä s poukazom na to , že bydlisko žalovanej bolo aj v čase uzatvorenia zmluvy na Slovensku.

25. Pojem obvyklý pobyt nevymedzujú zákony Slovenskej republiky, ani zákony Českej republiky a ani medzinárodné zmluvy. Všeobecne sa pod týmto pojmom chápe pobyt , kde sa chce osoba trvale zdržiavať, kde sa reálne väčšinu roka nachádza, kde je centrum jej záujmu. Súd pri posúdení otázky kde má osoba obvyklý pobyt musí brať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu , nie je možné ako jediný ukazovateľ zohľadniť iba miesto výkonu práce , ale je potrebné prihliadať aj na ďalšie podstatné kritéria ako sú rodinné a sociálne väzby . Je bežným javom, že občan jedného štátu vykonáva prácu v inom štáte ( na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so zamestnávateľom z iného štátu) avšak bez hlbších väzieb k miestu výkonu práce , pričom má rodinné zázemie a úzke väzby k štátu, ktorého je občanom, t.j. dochádza určité časové obdobie za prácou do iného štátu napr. z dôvodu nedostatku pracovných miest v domovskom štáte, resp. výhodnejšej pracovnej ponuky v zahraničí. Je potrebné preto posúdiť všetky kritéria komplexne.

26. Procesný predpis ( ,predtým O.s.p.) stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu- účastníkoch konania. Účastník ( strana sporu), ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení tejto sporovej strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom

toho, že tvrdenie účastníka (strany sporu) nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov ,je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

27. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne aplikoval slovenský právny poriadok a posudzoval otázku, či zmluva obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti vychádzajúc z úpravy v zákone č. 258/2001 Z.z. (Slovenského právneho poriadku) . Preto sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v odvolaní, že predmetná zmluva obsahovala všetky požadované náležitosti a nemožno ju považovať za bezúročnú ani zmätočnú. Súd prvej inštancie vyvodil správny záver o tom , že predmetná zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere . Zároveň správne vyhodnotil zmluvu ako neurčitú a nezrozumiteľnú s poukazom na údaj o výške limitu poskytnutého spotrebiteľského úveru definovaného slovíčkom do sumy 50.000 CZK a správne uzavrel, že zmluva je pre svoju zmätočnosť a neurčitosť v celom rozsahu neplatná. Na základe uvedeného nárok žalobcu bolo možné posudzovať iba ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasledujúcich a vo vzťahu k posúdeniu prípadného premlčania ( ktoré v danom prípade súd skúmal ex offo ) aplikovať ust.§ 107 ods.1 OZ, tak ako to realizoval prvoinštančný súd. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nárok uplatnený žalobou je v celosti premlčaný.

28. Podľa ust. § 380 ods. 1,2 odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok prihliadne odvolací súd aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

29. V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie ako sú tie, ktoré vyplývajú z podaného odvolania pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Jedinou výnimku predstavuje oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, ktoré preskúmava z úradnej moci.

30.V danom prípade žalobca v odvolaní okrem námietky vzťahujúcej sa na určenie rozhodného práva ( ktorú odvolací súd nepovažoval za dôvodnú v zmysle vyššie uvedených úvah ) a nesúhlasu so závermi súdu o neprimeranej výške úrokovej sadzby, nespochybnil závery súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy v celom rozsahu pre jej neurčitosť- mimo konštatovania, že zmluvu nemožno považovať za bezúročnú ani za zmätočnú, nakoľko bola uzatvorená plne v súlade s platnými predpismi a obsahovala všetky náležitosti uvedené v § 4 zákona č. 321/2001 Sb.. Odvolací súd ( vzhľadom na svoju viazanosť rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi) preto tieto závery súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy v celom rozsahu nepodrobil hlbšiemu prieskumu.

31. S poukazom na uvedené závery o neplatnosti celej zmluvy o úvere odvolací súd má za to, že odvolacie námietky žalobcu vzťahujúce sa na posúdenie primeranosti úrokovej sadzby a jej prípadný rozpor s dobrými mravmi nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto sa týmito námietkami bližšie nezaoberal.

32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s ust. § 387 ods. 1 potvrdil.

33. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 s tým, že žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a úspešnej žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .