Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Co-59-2016.pdf
PDF · 104.83 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/59/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v sporovej veci žalobcov: 1. C.. C. V.T., L.. XX.XX.XXXX, J. D. XX, G., 2. C.. S. V., L.. XX.XX.XXXX, J. D. XX, XXX XX G., obaja zastúpení: 1. JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, IČO: 319 50 817, 2. Mgr. Marcelom Kandrikom, advokátom so sídlom Grešova 7, Prešov, proti žalovaným: 1. I. C., L.. XX.XX.XXXX, J. Š. XXX/XX, Y. L. P., 2. C. C., L.. XX.XX.XXXX, J. Š. XXX/XX, Y. L. P., obaja zastúpení JUDr. Matúšom Hríbom, advokátom so sídlom Na Hradbách 5, Bardejov, IČO: 42 246 237, o zaplatenie 64 000 eur, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 13C/436/2014-100 zo dňa 6.11.2015 a o odvolaní žalobcov proti uzneseniu toho istého súdu č.k. 13C/436/2014-122 zo dňa 9.12.2015, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zaväzujúcej časti vo vzťahu žalobcov a žalovaných.
R u š í rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.
O d m i e t a odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade proti uzneseniu súdu prvej inštancie.
Vracia vec súdu prvej inštancie na rozhodnutie o žiadosti žalobcov v 1. a 2. rade o oslobodenie od súdnych poplatkov.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 46.975,- eur spolu s 5,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 46.975,- eur od 31.7.2014 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Čo do zvyšku žalobu zamietol. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Prvoinštančný súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobcovia svoj nárok uplatnili na základe X. M. G.W., ktorá mala byť uzatvorená dňa XX.X.XXXX a zmluvnými stranami na strane veriteľov mali byť žalobcovia a na strane dlžníka žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade ako spoludlžníčka. V zmysle čl. IV. touto zmluvou sa zaviazal veriteľ poskytnúť peňažnú pôžičku v sume 64.000 eur dňa 21.3.2014 a dlžník sa ju zaviazal vrátiť najneskôr do 30.7.2014 s tým, že záväzok mal byť splnený dňom vrátenia peňažnej pôžičky v sume 64.000 eur k rukám veriteľa v hotovosti. V bode V. zmluvy si zmluvné strany dohodli úroky z omeškania v zmysle platných právnych predpisov SR. Výzvou zo dňa 20.8.2014 žalobcovia vyzvali žalovaných na úhradu dlhu z dôvodu, že finančnú sumu zo zmluvy o pôžičke v sume 64.000 eur
boli povinní vrátiť do 30.7.2014. Žalovaní v 1. a 2. rade zhodne uviedli, sú si vedomí svojho záväzku voči pani V. v sume 47.975 eur, tento záväzok v takejto sume uznávajú, tieto peniaze im boli pani V. požičané.
3. Prvoinštančný súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané a aj samotní žalovaní uznali, že dňa 21.3.2014 im pani V. bola poskytnutá pôžička, kde spornou zostáva suma, keďže žalovaní uznali len sumu 47.975 eur, teda je nepochybné, že medzi žalovanými a pani V. vznikol záväzkový vzťah a preto berúc súčasne do úvahy tvrdenia žalovaných, že zmluvu o pôžičke v písomnom vyhotovení zo dňa 21.3.2014 podpísali, aj keď nezodpovedal skutočnosti a tvrdenie žalobcov, že hmotnoprávny úkon - zmluvy o pôžičke bol urobený len v ústnej forme, keďže pre uzavretie zmluvy sa nevyžaduje písomná forma, mal súd za to, že pani V. ako veriteľka zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej so žalovanými účinne predmetnou zmluvou o postúpení pohľadávky postúpila svoj nárok z tejto zmluvy na žalobcov, na ktorých prešlo dôkazné bremeno o preukázaní dôvodnosti nároku v celom uplatnenou rozsahu. V priebehu konania však žalobcovia nepreukázali, žeby medzi nimi a postupcom ako veriteľmi a žalovanými ako dlžníkmi došlo k reálnemu odovzdaniu žalovanej sumy, ktorá mala predstavovať pôžičku, nepreukázali žeby za nimi uvádzaných okolností a podmienok reálne odovzdali žalovaným nimi tvrdenú a žalovanú sumu. Za takéto preukázanie nemožno považovať podľa súdu ani dojednanie v písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2014, ktorá podľa vyjadrenia žalobcov mala slúžiť ako doklad o prevzatí finančnej čiastky, keďže táto obsahuje len dojednanie o tom, že veriteľ poskytne dlžníkovi peňažnú pôžičku, ktoré možno považovať len za dohodu strán tak ako ju definoval súd vyššie, ale nie aj za preukázanie o skutočnom odovzdaní predmetu pôžičky dlžníkom - žalovaným, ktorým by žalovaným vznikol záväzok vrátiť žalobcom ako veriteľom pôžičku v uvedenej sume. Vzhľadom na vyššie uvedené pri závere o poskytnutí pôžičky mal potom súd prvej inštancie za preukázané jej poskytnutie len v sume 47.975 eur, ktorú sumu uznali aj samotní žalovaní. Preto prvoinštančný súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 46.975,- eur predstavujúcej rozdiel medzi súdom ustálenou sumou pôžičky 47.975,- eur a sumou úhrad vykonaných žalovanými spolu v sume 1.000 eur (úhrady potvrdené pôvodnou veriteľkou pani Filipákovou v sume po 500,- eur dňa 8.5.2014 a 12.6.2014), keďže žalobcovia netvrdili, že by zmluva o pôžičke bola odplatná a čo do zvyšku v časti uplatňovanej istiny žalobu zamietol. Žalobcovia si uplatnili nárok aj na úrok z omeškania z dlžnej sumy 64.000,- eur, kde žalovaní síce uvádzali, že pôvodne malo byť vrátenie pôžičky dojednané do 31.12.2014, no nakoniec mala byť pôžička vrátená do 30.7.2014, tak ako si to aj žalovaná v 2. rade poznačila na svojich poznámkach, preto mal súd za to, že nasledujúcim dňom sa žalovaní dostali s plnením peňažného záväzku do omeškania a preto ich zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,15 % ročne, ktorá výška je v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 97/1995 Z. z. a to zo sumy, v ktorej súd žalobe vyhovel, dňom 31.7.2014 (nasledujúcim po splatnosti pôžičky) a čo do zvyšku v tejto časti žalobu zamietol.
4. Prvoinštančný súd vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania postupoval v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, len proti výroku, ktorým prvoinštančný súd žalobu čo do zvyšku zamietol, podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade. V dôvodoch odvolania žalobcovia poukázali na odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu, kde súd (okrem iného) uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k nasledujúcim skutkovým zisteniam: „Na strane 2 záznamu písaného žalovanou v 2. rade, o ktorý predovšetkým súd oprel svoje skutkové zistenia a autencitu ktorého aj žalovaná v 2. rade potvrdila, je napísané, že úver na 4 mesiace, stiahnuté splátky, záruku do konca roka a bude treba doplatiť splátky + úroky. V rámčeku je žalovanou v 2. rade jasne a zreteľne uvedené - za 4 mesiace treba vrátiť spolu 64.960,- eur. V ďalšom rámčeku je uvedená poznámka žalovanej v 2. rade o 3 % mesačnom úroku z 58.000,- eur. Ďalej sa tam uvádza poznámka v znení 1.740,- eur úroky za mesiac zaplatíme iba pri vrátení pôžičky. S poukázaním na žalobcom nie je zrejmé, prečo súd pri skutkovom zistení o poskytnutí pôžičky 47.975,- eur a ustálení, že medzi účastníkmi došlo k poskytnutiu pôžičky, nevzal do úvahy všetky žalovanou písané poznámky, o ktoré napokon oprel svoje skutkové zistenia. Z poznámok jednoznačne vyplýva záväzok žalovaných vrátiť sumu 64.900,- eur, tento záväzok na seba dobrovoľne prevzali a o jeho existencii, vrátane uvedenia úrokovej sadzby, lehoty splatnosti a sumy, ktorú boli povinní podľa vzájomnej dohody, si sama žalovaná v 2. rade urobila záznam, ktorý súdu predložila. Vzhľadom na uvedené majú žalobcovia za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v podobe neustálenia konečnej sumy, ktorú boli žalovaní povinní podľa vzájomnej dohody žalobcom vrátiť. V dôsledku uvedeného súd vec nesprávne právne posúdil a to bez ohľadu na okolnosť, že žalobcovia nežiadali odplatnosť pôžičky, ak táto vyplýva z dôkazov
predložených samotnými žalovanými v konaní v podobe vlastnoručných poznámok, ktoré si súd v rámci posúdenia veci osvojil. Vzhľadom na uvedené žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku, ktorým žalobu čo do zvyšku zamietol a aby vec v uvedenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Žalovaní v 1. a 2. rade vo vyjadrení na odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade uviedli, že z obsahu odvolania je úplne zjavné, že reálne nebola poskytnutá pôžička vo výške 64.000,- eur, ktorej sa žalobcovia domáhali a že sa stotožňujú s obsahom poznámok realizovaných žalovanou, na základe ktorých mal vzniknúť „nejaký“ záväzok žalovaným, ktorý by rozdiel v reálne poskytnutej a vymáhanej pôžičke dorovnal. Žalobcovia tvrdia, že žalovaní na seba na základe poznámok prevzali záväzok v hodnote 64.960,- eur, k čomu však neposkytujú žiadne zdôvodnenie. Žalovaní navrhli, aby konajúci súd rozsudok v časti napadnutej odvolaním žalobcami potvrdil ako vecne správny a žalovaným priznal náhradu trov konania.
7. Proti rozsudku prvoinštančného súdu, len proti výroku, ktorým boli žalovaní zaviazaní zaplatiť žalobcom sumu 46.975,- eur s 5,15 % úrokom z omeškania počnúc od 31.7.2014 do zaplatenia, podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade. Žalovaní tvrdia, že v danej veci je potrebné vychádzať z neplatnosti zmluvy o pôžičke v písomnej podobe uzatvorenej medzi účastníkmi konania a je potrebné skúmať zmluvné podmienky pôžičky dojednané v ústnej podobe v spojení s požiadavkou reálnosti zmluvného typu (pôžičky) a nevyhnutnosťou reálneho preukázania reálneho odovzdania predmetu pôžičky. V súvislosti s namietanou aktívnou legitimáciou poukazujú na to, že určenie veriteľa nemôže byť náhodné, ale presné a nepochybné, v ktorej súvislosti je potrebné vyriešiť tiež otázku, kto bol oprávnený postúpiť pohľadávku na strane žalobcov ako originálny vlastník. Žalovaní majú za to, že práve charakter dohody a spôsob výpočtu jednotlivých položiek zo strany S.P. V. dáva pôžičke charakter, ktorý vylučoval postúpenie danej pohľadávky na tretiu osobu a to jednak v súvislosti so zabezpečením úveru S. V. v rámci jej profesie sprostredkovateľa a tiež s rôznymi požiadavkami na úhradu nákladov a úrokov, ktoré mala svedkyňa a jej rodinní príslušníci vynaložiť na obstaranie predmetu pôžičky. Na základe uvedeného žalovaní tvrdia, že žalobcovia neboli a nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby. Taktiež namietajú nesprávnosť skutkových zistení týkajúcich sa splatnosti pohľadávky, keď žalovaní tvrdili, že splatnosť bola dohodnutá do konca roka t.j. do 31.12.2014, preto majú za to, že žaloba bola podaná pred uplynutím splatnosti pôžičky, teda predčasne a nedôvodne. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol.
8. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade nevyjadrili.
9. Ďalej prvoinštančný súd uznesením č.k. 13C/436/2014-122 zo dňa 19.12.2015 vyzval žalobcov v 1. a 2. rade, aby títo spoločne a nerozdielne zaplatili súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 1.021,50 eur.
10. Po doručení uznesenia žalobcovia v 1. a 2. rade doručili súdu podanie označené ako „Návrh žalobcov v 1. a 2. rade na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov“. V tomto podaní žalobcovia v 1. a 2. rade reagovali na uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým boli zaviazaní zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 1.021,50 eur. Požiadali o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom poukázali na svoje osobné a majetkové pomery, ktoré deklarovali aj priloženými tlačivami pre dokladovanie pomerov účastníkov konania. Obaja žalobcovi uviedli, že vzhľadom na výšku súdneho poplatku za odvolanie, ktorý je 1.021,50 eur v kontexte s ich sociálno-ekonomickou situáciou majú žalobcovia za to, že v danom prípade je splnenie ich poplatkovej povinnosti vylúčené bez ďalšieho záväzku, či už od svojich rodičov, alebo tretej osoby. Zaplatenie súdneho poplatku je podľa žalobcov spôsobilé ohroziť uspokojovanie ich základných životných potrieb, a rovnako je spôsobilé zasiahnuť aj do výživy ich maloletého syna. Povinnosť úhrady súdneho poplatku predstavuje podľa žalobcov prekážku realizácie ich ústavného práva na súdnu ochranu.
11. Prvoinštančný súd posúdil podanie žalobcovi v 1. a 2. rade ako odvolanie proti uzneseniu č.k. 13C/436/2014-122 zo dňa 19.12.2015 a predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
12. Odvolací súd pri preskúmavaní podania žalobcov v 1. a 2. rade ako odvolania proti vyššie uvedenému uzneseniu, sa musel v prvom rade vysporiadať so včasnosťou podaného odvolania. V tejto súvislosti zistil, že odvolanie bolo podané oneskorene.
13. Podľa § 204 ods. 1 O.s.p. platného a účinného ku dňu vyhlásenia napadnutého uznesenia, t. j. dňa 9.12.2015 odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje.
14. Napadnuté uznesenie bolo doručené žalobcom dňa 14.12.2015 na adresu ich právneho zástupcu. Počnúc dňom 15.12.2015 žalovanému začala plynúť 15 dňová lehota na podanie odvolania a jej posledný deň pripadol na deň 29.12.2015 (utorok - pracovný deň), pričom odvolanie bolo podané na poštovú prepravu dňa 31.12.2015, teda oneskorene. V dôsledku uvedeného muselo byť odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade podľa § 386 písm. a/ CSP odmietnuté ako podané oneskorene.
15. Avšak vzhľadom na to, že o každom návrhu sporovej strany musí súd rozhodnúť a podanie žalobcov v 1. a 2. rade obsahuje návrh žalobcov v 1. a 2. rade na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, odvolací súd zároveň rozhodol o vrátení veci súd prvej inštancie na rozhodnutie o žiadosti žalobcov v 1. a 2. rade o oslobodenie od súdnych poplatkov.
16. Následne odvolací súd, aplikujúc ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, prejednal podané odvolania žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku súdu prvej inštancie, podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia totiž právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolania žalobcu boli podané pred týmto dátumom. Preto odvolací súd má za to, že ide o právo, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a preto niet žiadnej zákonnej opory pre dokončenie tohto konania podľa novej právnej úpravy. V súlade s princípom legitímneho očakávania a právnej istoty preto odvolací súd posúdil tieto odvolania v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
17. Odvolací súd tak prejednal podané odvolania podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v medziach, v ktorých sa domáhal jeho preskúmania, a dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 46.975,- eur s príslušenstvom, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto v tejto časti odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ ide o rozhodnutie, ktorým prvoinštančný súd žalobu čo do zvyšku zamietol, dospel odvolací súd k záveru, že v tejto časti je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.
18. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 46.975,- eur s príslušenstvom, toto rozhodnutie je vecne správne. Prvoinštančný súd v tejto časti vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza.
19. V zhode so zisteniami súdu prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah medzi sporovými stranami bol založený zmluvou o pôžičke dňa 21.3.2014. Uvedenou zmluvou o pôžičke sa veriteľ (ďalej len žalobcovia v 1 a 2. rade) zaviazali poskytnúť dlžníkovi (ďalej len žalovaní v 1. a 2. rade) peňažnú pôžičku vo výške 64.000,- eur. Žalovaní sa zároveň touto zmluvou zaviazali vrátiť žalobcom peňažnú pôžičku vo výške 64.000,- eur najneskôr dňa 30.7.2014 (bod III., IV.). Žalobcovia zhodne tvrdili, že žalovaným poskytli pôžičku vo výške, aká je uvedená v zmluve o pôžičke t.j. vo výške 64.000,- eur. Žalovaní vrátili žalobcom z uvedenej pôžičky sumu 1.000,- eur (2 x 500,- eur). Naproti tomu žalovaní nesúhlasili s podanou žalobou, keď namietali to, že im bola vyplatená suma 64.000,- eur, aká je uvedená v zmluve o pôžičke, pričom vychádzajúc z ručne písaných poznámok žalobkyňou v 2. rade, tvrdili, že im mala byť vyplatená suma iba 47.975,- eur.
20. Keďže v konaní nebolo sporným to, že žalovaní uhradili žalobcom sumu 1.000,- eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcom sumu 46.975,- eur (47.975 - 1.000) eur. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie v tejto časti stotožňuje. Napokon ohľadom tejto sumy žalovaní aj prisvedčili, že v uvedenej výške im bola žalobcami v 1. a 2. rade pôžička poskytnutá.
21. Ohľadom sumy prevyšujúcej sumu 47.975,- eur, ktorým prvoinštančný súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, dospel odvolací súd k záveru, že v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie, pre nedostatok dôvodov, nepreskúmateľný.
22. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že žalovaný v 1. a 2. rade v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nespochybnili, že X. M. G. zo dňa XX.X.XXXX vlastnoručne podpísali a že urobili tak slobodne, dobrovoľne, vážne a bez nátlaku. Zo X. M. G. - X. Č. W.. - uzatvorenej medzi žalobcami a žalovanými dňa XX.X.XXXX plynie, že touto zmluvou sa žalobcovia zaviazali poskytnúť žalovaným v 1. a 2. rade peňažnú pôžičku vo výške 64.000,- eur dňa 21.3.2014 a žalovaní zaviazali vrátiť žalobcom peňažnú pôžičku vo výške 64.000,- eur najneskôr dňa 30.7.2014 (bod III.). Pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcami v 1. a 2. rade je preto potrebné vychádzať zo zmluvných dojednaní uvedených v zmluve o pôžičke.
23. Pokiaľ ide o výrok rozsudku, ktorým prvoinštančný súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie, pre nedostatok dôvodov, nepreskúmateľný. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. vedie v konečnom dôsledku k tomu, že rozhodnutie sa stáva nepreskúmateľným.
24. V prejednávanej veci prvoinštančný súd neozrejmil, na základe akých úvah dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť tvrdeniam žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí namietali nedôvodnosť nároku žalobcov nad sumu 47.975,- eur s poukazom na ručne písané poznámky žalovanou v 2. rade, a naproti tomu neuviedol, z akých dôvodov mal za to, že tvrdenia žalobcov v 1. a 2. rade o výške pôžičky poskytnutej žalovaným v 1. a 2. rade nie sú pravdivé, najmä za situácie, keď títo svoje tvrdenia o sume požičanej žalovaným v 1. a 2. rade podpierajú X. M. G. X. K. XX.X.XXXX, ktorú žalovaní v 1. a 2. rade na znak súhlasu vlastnoručne podpísali.
25. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v časti, v ktorej bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a v rozsahu tohto zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcov v 1. a 2. rade, vychádzať zo zmluvných dojednaní uvedených v X. M. G.Č. X. K. XX.X.XXXX, prehodnotiť vykonané dôkazy resp. v tomto smere vykonať ďalšie prípadne navrhnuté dôkazy a až následne, po posúdení všetkých týchto dôkazov, rozhodnúť aj o tejto, ostávajúcej časti nároku žalobcov v 1. a 2. rade.
26. V prejednávanej veci prvoinštančný súd nerozhodol o náhrade trov konania, pretože si vyhradil právo na rozhodnutie o náhrade trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (pri aplikácii vtedy účinného ust. § 151 ods. 3 O.s.p.). Za takéhoto stavu ani odvolací súd nerozhodoval o náhrade trov odvolacieho konania, pretože aj o týchto rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.
27. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).