Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoP-19-2022.pdf
PDF · 195.79 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoP/19/2022
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Gala a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľky: D. I., nar. XX. XX. XXXX, občan SR, trvale bytom U. U. - S., U. X, toho času bytom C. XX, R. I., N. XXX, Q. rJ. zast. AK JUDr. Repáň a partneri, s. r. o., so sídlom AK Martin, M. R. Štefánika 25, IČO: 57 771 776, proti osobe, ktorá podľa navrhovateľky porušuje právo (otec maloletého dieťaťa) D. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom U., S. XX, zast. N.. W. Q., Z. so sídlom Z. D., X. I. XX, v konaní o návrat maloletej W. I., nar. XX. XX. XXXX, zast. opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie otca maloletej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 28. januára 2022, č. k.: 37P/139/2021-153, takto
rozhodol:
I. Uznesenie okresného súdu vo výrokoch I., II., III. a V. potvrdzuje.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol, že: „I. Súd nariaďuje návrat maloletej W. I., nar. XX. XX. XXXX do krajiny jej obvyklého pobytu, do Q. M.E.. II. Súd nariaďuje otcovi maloletej W. I., nar. XX. XX. XXXX navrátiť maloletú W. I., nar. XX. XX. XXXX na územie Q. M. v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. III. V prípade, že otec maloletú W. I., nar. XX. XX. XXXX nevráti na územie Q. M. v súlade s výrokom II. tohto uznesenia, je matka maloletej W. I., nar. XX. XX. XXXX oprávnená po uplynutí stanovenej lehoty maloletú W. I., nar. XX. XX. XXXX prevziať za účelom jej navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletej, do Q. M. IV. Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta. V. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“ 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka (matka maloletej) sa návrhom podaným na okresnom súde dňa 23. 11. 2021 domáhala návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu, do Q. M. Návrh odôvodnila tým, že maloletá je zadržiavaná otcom v obci U., okres W. napriek jej výslovnému nesúhlasu, ktorý matka otcovi prezentovala opakovane od augusta 2021 do jesene 2021. Otec napriek opakovaným sľubom návrat s maloletou do Q. M. nerealizoval a dňa 06. 11. 2021 jej odmietol maloletú odovzdať. Poukázala, že otec porušuje jej právo na starostlivosť o dieťa, pričom odlúčenie maloletej od matky môže výrazne negatívnym spôsobom ovplyvniť jej vývoj vzhľadom aj na nízky vek maloletej. Uviedla, že obvyklým miestom pobytu maloletej je C., konkrétne adrese N. XXX, R. I., Q. M., kde maloletá bývala od svojho narodenia do mája 2021, teda 15 mesiacov z celkových 19 mesiacov jej života. Maloletá i jej rodičia sú občanmi Slovenskej republiky. S otcom maloletej boli od roku 2015 partneri, žili spoločne zhruba 5 rokov v C., pričom dňa XX. XX. XXXX sa im narodila dcéra W.. Vzhľadom k jej vyšším príjmovým možnostiam sa s otcom maloletej dohodli, že na rodičovskej dovolenke ostane s maloletou otec. V máji 2021 spoločne s maloletou odišli obidvaja rodičia na Slovensko na 2-týždňovú dovolenku. Po vzájomnej dohode otec s maloletou aj vzhľadom na pandemickú situáciu Covid-19 zostal na Slovensku
ešte ďalšie 2 týždne, nakoľko ona sa musela pre pracovné povinnosti vrátiť do Q. Následne otec začal návrat do Q. s maloletou opakovane odkladať. V auguste 2021 vyslovene otcovi uviedla, že si nepraje ďalší pobyt maloletej na Slovensku, následne v septembri 2021 jej otec uviedol, že sa do Q. M. už vrátiť nechce a maloletú si ponechá vo svojej starostlivosti. Od júna 2021 jej umožnil styk s maloletou len sporadicky. Poukázala na to, že na strane otca sú ekonomické ťažkosti, vystriedal niekoľko zamestnaní počas ich vzťahu, od mája 2021 je nezamestnaný, má neplatené voľno, nachádza sa v úpadku, kedy mu v rámci insolvenčného konania v roku 2017 bolo povolené oddlženie. Okrem rodičovského príspevku otec nemá žiadny iný príjem. Finančne ho podporuje jeho matka, u ktorej aj býva. 3. Otec nesúhlasil s návrhom matky. Tvrdil, že na základe dohody obidvoch rodičov je maloletá v osobnej starostlivosti otca, ktorý žije s maloletou na adrese S. XX, U., nepretržite viac ako 8 mesiacov. Poukázal na to, že maloletá sa od svojho narodenia, t. j. od XX. XX. XXXX do 01. 08. 2020 zdržiavala na adrese D.i XX, C.. Od 01. 08. 2020 do 31. 08. 2020 sa zdržiavala na adrese S. XX, U., SR. Od 31. 08. 2020 do 13. 11. 2020 sa zdržiavala na adrese N. XXX, C. XX, Q.. Od 13. 11. 2020 do 26. 12. 2020 sa zdržiavala na adrese S. XX, U., SR. Od 26. 12. 2020 do 10. 05. 2021 sa zdržiavala na adrese N. XXX, C. XX, Q. a od 10. 05. 2021 do podania návrhu sa zdržiava na adrese S. XX, U., SR. Z uvedeného dôvodu je tvrdenie navrhovateľky, že sa maloletá 15 mesiacov zdržiavala na adrese N. XXX, C. XX nepravdivé a zavádzajúce. Potvrdil, že maloletá sa narodila v C., následne žili s navrhovateľkou v podnájme v C. X do 01. 08. 2020. Dňa 10. 05. 2021 odišli s navrhovateľkou na Slovensko k rodičom navrhovateľky do U. U. a neskôr na jeho aktuálnu adresu. Poukázal na to, že s matkou maloletej mali dohodu, že ostane s maloletou v U. na dlhšie, nakoľko matka sa potrebovala zhruba po týždni vrátiť do C. s tým, že bude za nimi chodievať. Uviedol, že maloletá má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, je občanom Slovenskej republiky, pričom v zmysle dohody rodičov je v starostlivosti otca od 6 mesiacov jej veku, ktorý jej poskytuje osobnú starostlivosť a na základe dohody rodičov je od 10. 05. 2021 nepretržite na území Slovenskej republiky, ktorá je aj jej skutočným obvyklým pobytom. Poukázal na to, že prvé 2 mesiace potom ako prišli na Slovensko sa matka maloletej neukázala vôbec, boli v kontakte len cez WhatsUp, pričom absenciu návštev matka odôvodňovala pracovným zaťažením. Potvrdil, že matka plánovala návštevu maloletej 17. 10. 2021, kedy sa mali dohodnúť čo a ako bude ďalej. Matka prišla už o týždeň skôr, 07. 10. 2021, zobrala si maloletú do U. U. a priviezla mu ju naspäť do U. dňa 10. 11. 2021, a vrátila sa opätovne do C.. Dohodli sa, že opätovne matka príde na Slovensko 30. 10. 2021, ale maloletá následne ochorela na piatu detskú chorobu. Dňa 05. 11. 2021 mu matka do telefónu povedala, že nemá záujem už obnoviť rodinné spolužitia, že sa s maloletou chce vrátiť do C. a nepraje si, aby sa on s nimi vrátil do pražského bytu. Po tomto telefonickom rozhovore mu bol zrejmý úmysel matky bez jeho vedomia a súhlasu odviesť maloletú do C.. Na základe toho podal dňa 05. 11. 2021 návrh na Okresný súd Lučenec, ktorý bol zamietnutý. Dňa 06. 11. 2021 sa dostavila do jeho bydliska matka za účelom vyzdvihnutia maloletej, pričom jej uviedol, že maloletá je na prechádzke so starou matkou a že podal návrh na vydanie neodkladného opatrenia. Následne mu matka pred domom vyložila všetky jeho osobné veci a z miesta odišla. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením matky maloletej, že bez jej súhlasu mal neustále predlžovať pobyt maloletej na Slovensku. Matka mala neobmedzený styk s maloletou, kedykoľvek si našla na maloletú čas, mohla byť s ňou. Trávila s maloletou čas aj v mieste jej rodičov v U. U. a následne mu ju vždy doniesla do U.. Poukázal na to, že matka sa o maloletú nezaujíma, nepodieľa sa na jej starostlivosti od 6 mesiacov jej veku, bez ohľadu na skutočnosť, či sa ako rodina zdržiavali na území ČR alebo na území SR. Matka uprednostnila svoje vlastné záujmy pred záujmami maloletej, čo bolo aj dôvodom ukončenia jej materskej dovolenky v 6 mesiaci veku života maloletej a následne starostlivosť o maloletú zabezpečoval on. Poukázal na neprimerané úverové zaťaženie matky a s tým súvisiacu skutočnú možnosť výkonu jej osobnej starostlivosti o maloletú. Matka mu nepravidelne preposielala časť rodičovského príspevku, ktorý jej bol vyplácaný, keď zabezpečoval starostlivosť o maloletú on. K vyjadreniu pripojil odvolanie voči uzneseniu Obvodného súdu pre C. XX pod sp. zn. 25Nc/9006/2021-58, odvolanie voči uzneseniu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5P/74/2021, návrh na úpravu rodičovských práv a povinností adresovaný Okresnému súdu Lučenec. 4. Okresný súd vo veci vykonal pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie. Vo veci aplikoval čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 5. októbra 1980 ( správne dátum je z 25. 10. 1980, pozn. KS; ďalej len „Dohovor“), články 12, 13, 19, 20 Dohovoru, čl. 2 ods. 9, ods. 11, čl. 10 a čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 220/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie“). 5. Poukázal na účel danej právnej úpravy, ktorým je obnoviť pôvodný stav spôsobený medzinárodným únosom. Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa v zmysle vyššie citovaného dohovoru, resp. nariadenia sa rozumie neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa jedným z jeho rodičov do
inej krajiny alebo v inej krajine, než je krajina obvyklého pobytu, čím dochádza k protiprávnemu konaniu a porušeniu práv druhého rodiča. 6. Súd sa zaoberal otázkou obvyklého pobytu, pričom mal preukázané, že maloletá sa narodila v C. kde po narodení žila spoločne s rodičmi. Vzhľadom na útly vek maloletej, ako i opatrenia súvisiace s pandémiou Covid-19 maloletá nenavštevovala v C. žiadne predškolské zariadenie ani iné voľnočasové aktivity. V C. zabezpečeného pediatra, zubára, čo nebolo medzi rodičmi sporné. Domácnosť rodičov v C., teda i maloletú, navštevovala i ďalšia staršia dcéra otca. Maloletá má občianstvo slovenské po rodičoch. K trvalému pobytu maloletej súd uviedol, že tento má evidenčný charakter, neodzrkadľuje ani nepodporuje význam obvyklého pobytu dieťaťa, pričom trvalý pobyt maloletej má táto stále po svojej matke, v Slovenskej republike, čo potvrdili obaja rodičia. V Q. M. rodičia zabezpečovali starostlivosť o maloletú spoločne, neprebiehalo tam žiadne konanie ohľadom úpravy výkonu rodičovských práv. Vzhľadom na útly vek maloletej bola maloletá v starostlivosti svojich rodičov, najskôr matky, potom otca, ktorí dlhodobo žili a pracovali v Q. M. už pred narodením maloletej. Maloletá bola napojená aj na sociálny a zdravotný systém v Q. M. s prihliadnutím aj na výkon zamestnania matky v Q. M., čo potvrdil aj otec maloletej. Zo zhodného vyjadrenia rodičov vyplynulo, že maloletá navštevovala v sprievode rodičov aj Slovenskú republiku, nakoľko väčšia časť rodiny matky i otca sa nachádza na Slovensku, avšak po takýchto návštevách Slovenskej republiky sa následne rodičia vždy spolu s maloletou vrátili do Q. M. a to až do mája 2021. 7. Súd poukázal na písomné vyjadrenie otca, v zmysle ktorého maloletá od svojho narodenia trávila čas v C., v Q. M. celkovo spolu 10 a pol mesiaca, na území Slovenskej republiky to bola doba iba 8 a pol mesiaca. Pokiaľ otec tvrdil, že maloletá do dňa podania návrhu trávila súvisle na území Slovenskej republiky obdobie 10 mesiacov, táto doba nevyplýva zo žiadnych preukázaných dôkazov. To, že pred podaním návrhu sa maloletá nachádzala na území Slovenskej republiky na základe vzájomnej dohody rodičov počas 5 mesiacov nezakladá záver, že maloletá na území Slovenskej republiky nadobudla obvyklý pobyt. Z uvedeného dôvodu vzhľadom aj na mieru začlenenia maloletej v Q., dospel súd k záveru, že obvyklým pobytom maloletej je Q. M.. 8. Následne sa súd zaoberal otázkou výkonu opatrovníckeho práva k maloletej, pričom poukázal na konštantnú judikatúru Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“, a to rozsudok vo veci Simon Kozlovsky C-66/08), rozsudok vo veci J. Mcb proti L.E. C-400/10). Zdôraznil, že od autonómneho pojmu opatrovníckych práv je potrebné v zmysle judikatúry ESD odlišovať nositeľa opatrovníckych práv v zmysle nariadenia. Nariadenie neurčuje, kto je osoba, ktorá má mať opatrovnícke právo k dieťaťu, ale ohľadom určenia nositeľa opatrovníckeho práva odkazuje na právo členského štátu, v ktorom maloleté dieťa má obvyklý pobyt bezprostredne pri premiestnení, alebo zadržaní. Nositeľ opatrovníckeho práva môže toto právo vykonávať spoločne alebo samostatne v závislosti od rozhodného práva. Nariadenie v článku 2 ods. 11 písm. b) konkretizuje, že opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona je jeden nositeľ rodičovských práv a povinností, nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Keďže obvyklým pobytom maloletej bola ČJ., pre posúdenie výkonu opatrovníckeho práva druhého rodiča (matky) súd vychádzal z českej právnej úpravy, podľa ktorej rodičovské práva a povinnosti vznikajú obidvom rodičom narodením dieťaťa a zanikajú, keď dieťa dosiahne spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, rodičovské práva a povinnosti patria rovnako obom rodičom a má ich každý rodič s výnimkou prípadu, keď ich bol zbavený, pričom nie je podstatné, či rodičia sú manželmi alebo nie a či sa dieťa narodilo v manželstve, alebo mimo neho. Ak sa rodičia nedohodnú v záležitosti, ktorá je pre dieťa dôležitá, predovšetkým s ohľadom na jeho záujem, rozhodne súd na návrh rodiča. To platí aj vtedy, ak jeden rodič vylúčil z rozhodovania o významnej záležitosti dieťaťa druhého rodiča. 9. Rodičia maloletej vykonávali rodičovské práva spoločne bez ohľadu na to, že neboli manželmi a že výkon ich rodičovských práv a povinností nebol upravený súdnym rozhodnutím, teda obidvaja rodičia mali oprávnenie rozhodovať o podstatnej veci maloletého dieťaťa rovnako ako je to porovnateľne aj v slovenskej právnej úprave. Matka nebola pozbavená výkonu rodičovských práv a povinností, ani jej nebol pozastavený alebo obmedzený ich výkon. Hoci otec spochybňoval starostlivosť matky o maloletú, súd mal preukázané, že matka svoje rodičovské práva aj riadne vykonávala, po narodení maloletej bola s ňou na rodičovskej dovolenke. Následne osobnú starostlivosť o maloletú prevzal otec, matka nastúpila do zamestnania z dôvodu vyššieho príjmu ako otec. Matka tak zabezpečovala finančné prostriedky pre zabezpečovanie rodiny a domácnosti. Táto skutočnosť nediskvalifikuje matku z výkonu jej rodičovských práv vo vzťahu k maloletej. Zo zhodného vyjadrenia rodičov súd mal aj ďalej preukázané, že pokiaľ sa aj maloletá nachádzala s otcom na území Slovenskej republiky, matka sa o maloletú zaujímala, otec umožňoval kontakt matky s maloletou aj na dlhšie obdobie, kedy sa matka s maloletou nachádzala u
starých rodičov zo strany matky. Z uvedeného dôvodu súd nemal preukázané tvrdenie otca, že matka sa o maloletú nezaujímala a že svoje rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k maloletej nevykonávala. 10. Následne súd skúmal, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletej v Slovenskej republike. Súd mal preukázané, že rodičia na základe spoločnej dohody vycestovali dňa 10. 05. 2021 na Slovensko, následne po uplynutí 2 týždňov sa matka z dôvodu plnenia si pracovných povinností vrátila do Q.y, pričom otec s maloletou zostal na Slovensku. Maloletá v tom čase mala zhruba 14 a pol mesiaca a odvtedy sa nachádza na území Slovenska. K vyjadreniam otca súd poukázal na to, že to, že sa rodičia dohodli, že otec zostane s maloletou na rodičovskej dovolenke, nedáva otcovi právo výhradne rozhodovať o maloletom dieťati. Medzi rodičmi nebolo sporné, že rodičia odišli na Slovensko spolu s maloletou spoločne. Z vykonaného dokazovania však neboli preukázané vyjadrenia otca, že ide o trvalé vysťahovanie rodičov na Slovensko aj spoločne s maloletou, čo potvrdil aj sám otec, ktorý na pojednávaní uviedol, že matka už nesúhlasila s ďalším pobytom maloletej na Slovensku po ich vzájomnej hádke na konci septembra, konkrétne po 29. 09. 2021. Otec rovnako potvrdil, že sa s matkou vzhľadom na jej naliehanie dohodli na spoločnom návrate do Q. M. okolo 17. 10. 2021 (po oslave narodením jeho matky). Uvedené podporuje aj matkou predložená komunikácia medzi rodičmi, ktorú otec žiadnym spôsobom nenamietal a z ktorej vyplynulo, že matka už dňa 06. 10. 2021 otcovi uviedla, že nesúhlasí s tým, aby maloletá zotrvávala na území Slovenska. Predĺženie pobytu maloletej na území Slovenskej republiky aj po 17. 10. 2021 vyplynulo z objektívnych dôvodov, z choroby maloletej a potreby jej doliečenia, matka vzhľadom na vtedajší zdravotný stav maloletej netrvala na okamžitom návrate maloletej do Q. M. ale mala záujem o jej doliečenie. Otcovi už v tom čase boli známe postoje matky k pobytu maloletej na Slovensku, napriek tomu pri príchode matky na Slovensko dňa 06. 11. 2021 neumožnil matke kontakt s maloletou, keďže aj z matkou predloženej komunikácie vyplynulo, že otec nemal záujem o návrat do Q. M. Súd mal preukázané, že matka nesúhlasila s pobytom a usadením sa maloletej v Slovenskej republike, ani sa nezmierila s jej presťahovaním na Slovensko, čo vyplýva aj z ďalších následných krokov matky, ktoré vykonala. Matka sa obrátila na príslušné policajné orgány v Lučenci dňa 06. 11. 2021, následne dňa 15. 11. 2021 podala žiadosť na UMPOD ČR, ako i návrh na nariadenie neodkladného opatrenia na justičné orgány Q. M.. Ako výslovne vyplýva aj z českej právnej úpravy, na zmenu miesta bydliska maloletého dieťaťa sa vyžaduje súhlas obidvoch rodičov, nakoľko ide o podstatnú vec maloletého dieťaťa. Z uvedeného dôvodu na usadenie sa maloletej v Slovenskej republike potreboval otec súhlas matky. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že otec tento súhlas matky nemal a ani ho od matky nežiadal. Napriek tomu, že z krajiny obvyklého pobytu maloletej, z Q. M., prišli rodičia spoločne s maloletou na Slovensko na základe ich dohody, následne minimálne od 06. 10. 2021 bol otec uzrozumený s tým, že matka nesúhlasí s ďalším pobytom maloletej na Slovensku, nezmierila sa s pobytom a usadením maloletej v Slovenskej republike, čo je podporené jej následnými krokmi. V danom prípade ide o neoprávnené zadržanie dieťaťa v Slovenskej republike. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd preukázané, že vo veci maloletej došlo k medzinárodnému únosu a v zmysle Dohovoru i Nariadenia je povinnosť maloleté dieťa vrátiť do krajiny obvyklého pobytu. 11. Okresný súd zároveň skúmal existenciu výnimky z nariadenia návratu v zmysle čl. 13 Dohovoru, pričom poukázal na rozsudok X proti Lotyšsku č. XXXXX/XX, kedy rozsah najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrat nemá byť totožný s rozsahom skúmania v prípade konania starostlivosti o dieťa. Z uvedeného vyplýva, že súdom rozhodujúcim o návrate dieťaťa neprináleží skúmať, v ktorej krajine by bolo alebo by mohlo byť dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie a ktorý rodič je dobrý alebo zlý. V rámci návratových konaní súd rozhoduje iba o tom, konkrétne súd ktorej krajiny je oprávnený rozhodovať o opatrovníckom práve, t. j. usporiadať výkon rodičovských práv a povinností ku konkrétnemu dieťaťu. Iba súdom v mieste obvyklého pobytu dieťaťa prináleží skúmať rodinnú situáciu, čo je v súlade aj s európskou judikatúrou. Ani jednému z rodičov preto nič nebráni domáhať sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na taktom určenom príslušnom súde, t. j. v danom prípade na vecne a miestne príslušnom českom súde. Zdôraznil, že konanie o nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nie je konaním o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, v ktorom súd zisťuje a posudzuje, ktorý z rodičov má lepší predpoklad na výkon osobnej starostlivosti a výchovy o maloleté dieťa. Tiež poukázal na to, že nariadenie návratu do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa v zásade neznamená jeho návrat k opustenému rodičov a jeho oddelenie od rodiča „únoscu“, keďže súd v prípade, že návrhu vyhovie, nariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a nie návrat „do rúk“ opusteného rodiča. Súd v konaní o nariadenie návratu dieťaťa len napráva protiprávny stav, ktorý spôsobil niektorý z rodičov a zároveň svojim rozhodnutím určuje, súdy ktorého štátu majú následne právomoc konať vo veci opatrovníckych práv k maloletému dieťaťu. 12. Súd zdôraznil, že podľa judikatúry ESĽP návrat dieťaťa nie je automatický, pretože Dohovor obsahuje výnimky z povinnosti nariadiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré od orgánu, ktorý konal vo veci návratu
dieťaťa, vyžaduje, aby objektívne posúdil situáciu konkrétneho dieťaťa a konkrétne okolnosti. V konaní o návrat je potrebné aplikovať zásady najlepšieho záujmu dieťaťa, a to konkrétne pri posudzovaní existencie výnimiek z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa, ktoré sú taxatívne uvedené v Dohovore. V danom prípade otec nepoukazoval na existenciu žiadnych takýchto výnimiek. Naopak, súd mal preukázané, že v krajine obvyklého pobytu maloletej jej návratom nehrozí žiadna ujma ohrozujúca jej priaznivý vývoj. Matka má v Q. zabezpečené bývanie, stálu prácu, príjem, je napojená na systém sociálneho i zdravotného poistenia, ktorý mala maloletá aj pred jej zadržaním. Maloletá sa vráti do prostredia, ktoré je jej dôverne známe, do bytu, v ktorom žila spoločne so svojimi rodičmi. Rozhodnutie otca, že sa odmieta vrátiť do Q. napriek vytvorenému blízkemu citovému vzťahu medzi otcom a maloletou, ktorý nepopierala ani matka, nie je dôvodom pre nenavrátenie dieťaťa v zmysle článkov 12, 13 resp. článku 20 Dohovoru. 13. Súd poukázal na ustálenú súdnu prax európskej judikatúry, v zmysle ktorej ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Dohovoru, nemôže vzniknúť z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil, alebo dieťa neoprávnene zadržiava. Odlúčenie akokoľvek je pre dieťa zložité, automaticky nezakladá existenciu vážneho nebezpečenstva pre dieťa. Takáto ujma (ako dôvod pre nenavrátenie dieťaťa) nemôže byť len bežná, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už čiastočne zžilo a cíti sa v ňom dobre, ale takáto ujma musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Nariadenie návratu maloletej však neznamená jej odtrhnutie od otca, nakoľko otec má právo vrátiť sa spolu s maloletou do krajiny jej obvyklého pobytu, do Q., nakoľko aj otec má možnosti uplatnenia v tejto krajine, dlhodobo tam žil, pracoval, čo vyplynulo aj z jeho výpovede. Skutočnosť, že matka nechce zdieľať s otcom maloletej spoločný byt, nie je dôvodom pre nenavrátenie maloletej, nakoľko je v možnostiach otca zabezpečiť si vlastné bývanie v Q.. Vôľa otca nevrátiť sa do Q. však nemôže byť na ujmu maloletej. Poukázal na judikatúru ESĽP, keď medzi záujmom maloletého dieťaťa a jeho rodičmi musí byť spravodlivá rovnováha a je potrebné nájdenie určitého konkrétneho spôsobu zosúladenia toho, čo je v záujme maloletého dieťaťa a čo je v záujme jeho rodičov (rozsudok ESĽP Olsom vs. Švédsko č. 10465/83). V danom prípade oproti právu otca na súkromie, rodinný i pracovný život, stojí právo maloletej na starostlivosť od oboch rodičov. Na rozdiel od otca, ktorý môže situáciu riešiť, maloletá je útleho veku, nemá možnosť priamo sa brániť a zvoliť si bydlisko oddelene od rodičov, ktorí sa o ňu starajú. Vyslovil záver, že otec svojvoľne zadržiava maloleté dieťa na území Slovenskej republiky, jej pobyt na Slovensku bol jeho rozhodnutím a nie rozhodnutím maloletej. Z uvedeného dôvodu preto súd v danom prípade uprednostnil najlepší záujem maloletej a jej navrátenie do prostredia, ktoré jej je dôverne známe, kde strávila väčšinu svojho života a kde má záujem mať naďalej miesto svojho pôsobenia druhý rodič maloletej (matka). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd návrhu matky vyhovel a nariadil návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, ktorým je Q. 14. Pokiaľ sa navrhovateľka domáhala úpravy styku otca s maloletou, návrh zamietol, pretože dané práva nie sú predmetom návratového konania. O trovách rozhodol podľa § 52 CMP. 15. Proti rozhodnutiu sa odvolal otec maloletej, a to proti výrokom I, II, III a V s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 1 a § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g), h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol. 16. Poukázal na správny záver okresného súdu, že obvyklým pobytom maloletého dieťaťa sa považuje miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Ak by súd posudzoval obvyklý pobyt maloletej do doby ukončenia materskej dovolenky matky do 15. 8. 2020, nebolo by možné namietať skutkové zistenie ako ani právne posúdenie ohľadom určenia obvyklého pobytu maloletej. 17. Stotožnil sa so záverom súdu, že podľa § 35 Zákona o rodine sa rodičia o podstatných veciach týkajúcich sa rodičovských práv a povinností majú dohodnúť (vrátane vysťahovania sa do cudziny atď.). V tejto súvislosti uviedol, že aj napriek skutočnosti, že evidencia trvalého pobytu podľa súdu má len evidenčný charakter, v konaní bolo preukázané, že medzi rodičmi neexistovala dohoda o trvalom pobyte maloletej v Q.. 18. Zo zhodných vyhlásení oboch rodičov je zrejmé, že sa dohodli na zmene osobnej starostlivosti, ktorú od 15. 8. 2020 vykonáva otec maloletej, ktorý vo výpovedi uviedol, že matka maloletej je vorkoholik, z práce chodila vyčerpaná, pracovné povinnosti uprednostňovala pred starostlivosťou o maloletú. Z výpovede oboch rodičov vyplynulo, že otec začal s maloletou chodievať na Slovensko, kde mu so starostlivosťou o maloletú pomáhala rodina, čo matka nespochybnila. 19. Zo zhodných vyhlásení oboch rodičov vyplynulo, že rodičia sa dohodli vycestovať na Slovensko s tým, že otec zostane s maloletou na Slovensku dlhšie a do C. sa vrátila matka maloletej už sama. Dohoda o zmene osobnej starostlivosti v spojení s dohodou o vycestovaní na územie Slovenskej republiky,
dohoda o zotrvaní otca s maloletou na Slovensku ako aj návrat matky maloletej naspäť do C., sú právne významné skutočnosti, ktoré majú vplyv na zmenu obvyklého miesta pobytu maloletej, ale aj pre skutočný výkon opatrovníckeho práva. 20. Uvedenými skutočnosťami sa okresný súd detailne nezaoberal, výsluch navrhovateľky vykonal bez možnosti navrhovateľke klásť otázky bezprostredne po výsluchu. Po výsluchu otca sudkyňa právnemu zástupcovi otca umožnila klásť navrhovateľke otázky. Pri kladení otázok smerujúcich k zisteniu, či existovala medzi rodičmi dohoda ohľadom vycestovania na Slovensko, na akú dobu a čo bolo je dôvodom, sudkyňa vstúpila do výsluchu právneho zástupcu otca s oznámením, že právny zástupca sa opätovne pýta na skutočnosť, o ktorej už navrhovateľka vypovedala. Právny zástupca reagoval spôsobom, že časť otázky ohľadom existencie síce bola zodpovedaná, ale nevyjadrila sa o dočasnosti, teda dokedy mala maloletá ostať s otcom na Slovensku. 21. Bez ohľadu na vyššie uvedené z výsluchu navrhovateľky vyplynulo, že vycestovali na dovolenku na 2 týždne, 1 týždeň v U. U. a 1 týždeň v U.. Navrhovateľka uviedla „následne sme sa s otcom dohodli, že otec ostane aj s maloletou dlhšie na Slovensku“. Následne právny zástupca otca navrhovateľke kládol ďalšie otázky ohľadom odchodu na Slovensko a či existovala dohoda o vycestovaní, resp. na akú dobu, nakoľko otec uviedol, že s navrhovateľkou sa dohodli, že s maloletou ostane na Slovensku, v C. sú neustále zavretí v byte, nemajú priateľov, navrhovateľka je stále v práci a na nič nemá čas, reaguje podráždene, keď ju otec žiada, aby mu s maloletou pomohla a aj vzhľadom na potrebu, že ju treba socializovať. 22. Zo zhodného vyhlásenia vyplynulo, že existovala dohoda rodičov o vycestovaní s maloletou na územie Slovenska, kde je zároveň aj trvalý pobyt oboch rodičov a maloletej, rozchádzajú sa výpovede navrhovateľky, ktorá tvrdila, že zotrvanie maloletej bolo len na určitú dobu, otec tvrdí, že sa s matkou dohodli, že zostane s maloletou na Slovensku a navrhovateľka bude za nimi dochádzať. 23. Opakovanie poukázal na to, že súd zmaril zodpovedanie otázky matkou. Z existujúcich vyjadrení matky ako aj jej konkludentného konania je zrejmé, že sa matka sa vrátila do C. sama, obaja potvrdili, že matka chodila sa maloletou tak, že maloletú zobrala na víkend k rodičom a následne ju odovzdala otcovi, ktorý maloletej podľa dohody poskytoval osobnú starostlivosť. 24. Poukázal na ustálenú súdnu prax, keď obvyklý pobyt maloletej nie je nemenný a maloletá na základe dohody rodičov založila svoj obvyklý pobyt svojím nepretržitým pobytom viac ako 8 mesiacov na adrese S. XXX/XX, U. XXXXX. Z judikatúry väčšiny štátov vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa vzniká v krajine po šiestich mesiacoch pobytu na jednom mieste, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Rakúska (8 Ob 21/03g, Oberster Gerucgtsgif 360/10/2003, HC/E/AT 548) rozhodol, že za obvyklý pobyt sa bude považovať doba pobytu dlhšia ako 6 mesiacov v inom štáte, a to i v prípade, že sa koná proti vôli osoby, ktorá má právo starostlivosti o dieťa, pričom sa vychádza zo skutkových tvrdení, že pre dieťa je taká krajina centrom jeho života. 25. Preto nie je možné stotožniť sa s tvrdením a výkladom pojmu dočasnosti pobytu maloletej na území Slovenska spôsobom tak, ako sa uvádza v odôvodnení rozhodnutia, že od 6. 10. 2021 bol otec uzrozumený s tým, že matka nesúhlasí s ďalším pobytom. 26. Ak navrhovateľka tvrdila, že s otcom existovala dohoda o dočasnom zotrvaní otca s maloletou na území Slovenskej republiky (pojem dočasnosti sám osebe vo svojej podstate predpokladá obmedzenie trvania právneho vzťahu, ktoré muselo byť zrejmé už pri uzatváraní takejto dohody). Ak by ohraničenie takejto dohody o zotrvaní neexistovalo v čase uzatvárania verbálnej dohody, dohoda o súhlase zotrvania maloletej s otcom na území Slovenskej republiky nemohlo byť považované za dočasné. Za daných okolností na návrat maloletej do cudzej krajiny sa vyžaduje dohoda oboch rodičov s poukazom na ustanovenie § 35 Zákona o rodine a nestačí oznámenie matky otcovi, že už nesúhlasí s pobytom maloletej na území Slovenska. 27. Namietal odôvodnenie rozhodnutia v bode 41, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie otca, že išlo o trvalé vysťahovanie sa na Slovensko, nakoľko uviedol, že matka už nesúhlasila s ďalším pobytom maloletej na Slovensku po ich vzájomnej hádke po 29. 9. 2021; že sa spoločne s matkou dohodli na spoločnom návrate na Slovensko 17. 10. 2021; matka už 6. 10. 2021 otcovi uviedla, že nesúhlasí, aby maloletá zotrvala na území Slovenska. 28. Matka sa niekoľkokrát vyjadrila, že vycestovali na Slovensko na dovolenku, avšak ani raz dovolenku, resp. jej dočasnosť nešpecifikovala, a to aj napriek kladeným otázkam. Dňa 29. 9. 2021 došlo k hádke, nakoľko otec zistil, že matka zavádzala v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov od blízkych známych. V zmysle dohody medzi rodičmi otec zabezpečoval osobnú starostlivosť pre maloletú a matka zabezpečovala materiálne zabezpečenie rodiny. Matka zavádzaním ohľadom splatenia pôžičky významným spôsobom nalomila vzájomnú dôveru. Hádka vyústila k vráteniu snubného prsteňa otcovi a v tejto súvislosti matka prvýkrát prejavila záujem, aby sa vrátili do C.29. Nie je pravda, že sa rodičia
dohodli na spoločnom návrate do C. 17. 10. 2021, pretože z aplikácie whatsapp vyplýva, že sa dohodli, že sa pokúsia veci urovnať a dohodnúť sa ako ďalej. Nedohodli sa a otec nikdy nesúhlasil s návratom maloletej do C.. Z komunikácie s matkou maloletej zo dňa 6. 10. 2021 vyplýva jeho návrh, aby prišla za maloletou, aby sa porozprávali, čo bude ďalej, toto matka ignorovala, ku žiadnej dohode o návrate nikdy nedošlo. Matka zavádza aj v súvislosti s pediatrom, ktorého maloletej zabezpečil a toto s matkou konzultoval. 30. Matka žiadala otca, aby jej maloletú vydal, že chce ísť k svojim rodičom do U. U., priznala však, že prejavila záujem maloletú vziať do C., s čím otec nesúhlasil a matke odoprel styk z obavy únosu maloletej. 31. Poukázal na to, že je potrebné skúmať otázku výkonu opatrovníckeho práva. Právna úprava v Q. ako aj na Slovensku obom rodičom priznáva spoločné opatrovnícke právo. Podľa názoru otca je potrebné upriamiť pozornosť na to, či k porušeniu opatrovníckeho práva došlo s poukazom na atribút jeho výkonu alebo jeho "vykonávateľnosti" v prípade, ak by k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu nedošlo. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na to, či došlo k porušeniu opatrovníckeho práva s poukazom na atribút jeho výkonu alebo jeho "vykonávateľnosti" opatrovníckeho práva. Opätovne poukázal na dohodu rodičov vo výkone osobnej starostlivosti otca ako aj dôvody, ktoré viedli rodičov vrátiť sa na Slovensko, zotrvanie otca s maloletou na Slovensku ako aj rozhodnutie oboch rodičov, že matka sa dobrovoľne vrátila naspäť do C. a maloletú ponechala v starostlivosti otca na Slovensku. Z tohto dôvodu fyzický výkon opatrovateľského práva bol matke umožnený kedykoľvek, keď o to požiadala, až na výnimku dňa 6. 11. 2021, keď bez súhlasu otca chcela maloletú odviesť do C.. 32. Podľa jeho názoru matka v konaní nepreukázala, že v čase neoprávneného zadržania fyzicky vykonávala opatrovateľské právo. Ak ho aj realizovala formou styku rodiča s dieťaťom v U. U. a následne maloletú dobrovoľne odovzdala otcovi späť a odišla do C., opatrovateľské právo fyzicky nevykonávala. Ak navrhovateľka tvrdí, že opatrovateľské právo nemohla vykonávať s poukazom na neoprávnené zotrvanie otca s maloletou na Slovensku (aj napriek jej nesúhlasu s ďalším zotrvaním) odmietnutím zodpovedania otázky právneho zástupcu otca ohľadom dočasného oprávneného zotrvania) v konaní, nie len, že neuniesla dôkazné bremeno svojho opatrovníckeho práva, ale neuniesla bremeno svojho tvrdenia. Z tohto dôvodu nie je možné sa stotožniť s odôvodnením súdu na strane 15, že bez ohľadu na námietky zo strany otca maloletej, ktorý spochybňuje starostlivosť matky o maloletú, súd mal za preukázané, že matka svoje rodičovské práva vykonáva, nakoľko je preukázané, že matka sa o maloletú zaujímala, otec maloletej umožňoval kontakt matky s maloletou aj na dlhšie obdobie, teda nie je pravda, že by matka svoje rodičovské práva a povinnosti nevykonávala. Podľa názoru otca vzhľadom na predchádzajúcu dohodu rodičov ohľadom zmeny osobnej starostlivosti v prospech otca ako aj dohody rodičov o zotrvaní maloletej na Slovensku, vyplýva, že opatrovnícke právo sa fyzicky vykonávalo v momente, keď sa realizoval fyzický styk matky s maloletou, pričom v momente dobrovoľného vrátenia maloletej do osobnej starostlivosti otca sa opatrovateľské právo fyzicky nevykonávalo. 33. Poukázal na správny záver súdu, že súd musí skúmať, či v krajine obvyklého pobytu nehrozí žiadna ujma ohrozujúca priaznivý vývoj dieťaťa. Otec taktiež uviedol, že jedným z dôvodov, ktorý prispel k jeho odchodu na Slovensko, bolo, že matka maloletej od 10. 5. 2021 viedla bezstarostný život, zneužívala k tomu rodinné financie ako aj rodičovský príspevok bez ohľadu na potreby maloletej, aby naplnila svoje potreby, do bytu si pravidelne vodila kolegov a s kamarátkou pravidelne holdovali alkoholu. Návštevy sa stupňovali, alkohol bol samozrejmosť, on spával s dcérou v detskej izbe na matraci, matka v manželskej posteli s kamarátkou, lebo chodili spolu do práce. Alkoholu sa matka nevyhla ani pri pobyte na Slovensku, pričom poukázal na drogovú závislosť jej brata, ktorý sa predávkoval a nastúpil aj výkon trestu za drobné krádeže. 34. Namietal proti zisteniu, že dieťa v treťom alebo v piatom mesiaci svojho života vníma a fixuje prostredie. Maloletá v C. nežije už 11 mesiacov, byt v C. je pre maloletú neznáme prostredie. Bohužiaľ, rovnako tak nevidela matku už 4 mesiace, matka je pre maloletú cudzia osoba. Matka sa účelovo a jednostranne a cez svoje majetkové zabezpečenie pokúša zmeniť oboma rodičmi dohodnuté a zaužívané status quo v súvislosti s výkonom rodičovských práv. Poukázal na to, že samotný súd niekoľkokrát uvádza, že návratové konanie nie je konaním o určenie rodičovských práv, pričom vo svojom odôvodnení úvaha súdu smeruje k tomu, že maloletá sa vráti do prostredia, ktoré je jej dôverne známe, do bytu, v ktorom žila. 35. Poukázal aj na to, že do rozhodnutia súdu prebiehajúcom na Obvodnom súde C. pod sp. zn. 25 PaNc/376/2021 o zverenie do starostlivosti, maloletá ostáva v osobnej starostlivosti otca, ktorý sa v dôsledku konania matky nemá kam vrátiť. Maloletá v súčasnej dobe nemá s matkou takmer žiaden vzťah a je silne naviazaná na otca.
36. Q. je len miesto narodenia a český rodný list je len evidenčného charakteru o mieste narodenia. Maloletá nikdy nežila v Q. dlhšie ako 6 mesiacov a tvrdenie matky, že tam prežila 15 mesiacov, je zavádzajúce a ničím nepodložené. Toto potvrdzuje okrem stanoviska ÚPSVaR aj závery z online rozhovoru zo dňa 11. 1. 2022 25. 2. 2022, kde bolo matke odporúčané, aby začala s maloletou telefonovať, resp. realizovať videohovory a neodkladať kontakt s dcérou vzhľadom na krátkodobú pamäť maloletej s odkazom na to, že posledný kontakt s maloletou mala 10. 10. 2021. 37. Taktiež sa nemožno stotožniť s odôvodnením súdu v bode 44 vo vzťahu k spoločného bytu. Závery okresného súdu nie sú založené na žiadnych skutkových zisteniach, ani dôkazoch. Otec maloletej nemá žiadny príjem s výnimkou rodičovského príspevku, nemá ani iný majetok a je v procese insolvenčného konania, ktoré bude úhradou poslednej splátky 1. 9. 2022 ukončené, prijal osobnú starostlivosť o maloletú nehľadiac na svoje majetkové pomery a materiálne zabezpečenie. 38. Súd sa dôsledne nezaoberal otázkou vplyvu zásadnej zmeny rozhodnutia na maloletú. Vytrhnutie maloletej z prostredia, v ktorom žije 11 mesiacov, s ktorým je plne zžitá a integrovaná. Vo veku 24 mesiacov už plne vníma okolie a prítomnosť osôb v domácnosti, kde tieto osoby považuje za samozrejmosť. Zmena prostredia by u maloletej mohla zastaviť vývoj u maloletej, trauma zo straty, čo bude mať negatívny dopad na ďalší emočný a duševný vývoj maloletej. Pokiaľ súd rozhodne v najlepšom záujme dieťaťa, je namieste, aby uvedené okolnosti preskúmal. I.. I. F. U. C.., s ktorou konzultoval túto situáciu, odporučil, aby súd vykonal znalecký posudok v oblasti poradenskej psychológie na preskúmanie vzťahov matka - dcéra, otec- dcéra. Bez povšimnutia zostala komunikácia, že samotná matka priznáva a potvrdzuje, že sa o dieťa a rodinu nestarala a že bola na maloletú zlá a hrubá. 39. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že otcom tvrdené skutočnosti uvedené v odvolaní sa nezakladajú na pravde. Rozhodnutie okresného súdu považuje za zákonné, riadne odôvodnené, v súlade so záujmami dieťaťa. V čase neoprávneného zadržania dieťaťa opatrovnícke práva k dieťaťu matka skutočne vykonávala a neboli preukázané žiadne okolnosti, ktoré by čo i len minimálne spochybnili záver, že dieťa má obvyklý pobyt v Q. M.. Poukázala na bod 37 odôvodnenia rozhodnutia, keď cieľom Dohovoru a Nariadenia je obnoviť pôvodný stav pred uskutočnením únosu. Pod únosom sa rozumie neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa jedným z rodičov do inej krajiny alebo v inej krajine, než je krajina obvyklého pobytu, čím dochádza k protiprávnemu konaniu a porušeniu práv druhého rodiča. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že otec neoprávnene bez súhlasu matky natrvalo premiestnil a zadržiava dieťa v inej krajine, než je krajina jeho obvyklého pôvodu. Maloletá má obvyklý pobyt v Q. kde sa narodila, dlhodobo žila, má vytvorené riadne podmienky na svoj život, kde sú mu zabezpečované všetky základné životné potreby. Na územie Slovenskej republiky maloletá išla len za účelom dovolenky a návštevy starých rodičov, čo v konečnom dôsledku otec zneužil a udržiava protiprávny stav. Tvrdenie otca, že výsluch otca potvrdil, že jeho tvrdenie, že bol s matkou maloletej dohodnutý na tom, že zostane bývať na Slovensku a bude tu vychovávať dieťa, je nepravdivé. Súd sa správne zaoberal obvyklým pobytom maloletého dieťaťa. Bolo preukázané, že maloletá sa narodila v C., kde po narodení žila spoločne s matkou a otcom. Vzhľadom na útly vek maloletej, opatrenia súvisiace s pandémiou Covid-19, maloletá nenavštevovala v C. predškolské zariadenia. V C. mala zabezpečeného pediatra ako aj zubára. 40. Bolo preukázané, že rodičia na základe spoločnej dohody vycestovali dňa 10. mája 2021 na Slovensko, následne po uplynutí dvoch týždňov sa matka z dôvodu plnenia si pracovných povinností vrátila do Q. M. a otec s maloletou zostal na Slovensku. Rodičia sa iba dohodli, že otec zostane s maloletou na rodičovskej dovolenke, nedáva to právo otcovi výhradne rozhodovať o maloletom dieťati. Medzi rodičmi nebolo sporné, že odišli na Slovensko s maloletou spoločne. Neboli však preukázané tvrdenia otca, že išlo o trvalé vysťahovanie sa rodičov na Slovensko aj spoločne s maloletou. Otec sám potvrdil, že matka nikdy nešla na Slovensko s úmyslom trvalého vysťahovania a nesúhlasila s ďalším pobytom maloletej na Slovensku po ich vzájomnej hádke po 29. 9. 2021. Otec tiež potvrdil, že sa s matkou dohodol na spoločnom návrate do Q. M. okolo 17. 10. 2021 (po oslave narodenín jeho matky). Dané tvrdenie podporuje matkou predložená komunikácia medzi rodičmi. Predĺženie pobytu maloletej na území Slovenskej republiky aj po tomto dátume vyplynulo z objektívnych dôvodov, choroby maloletej a potreby je doliečenia. Je prirodzené, že matka vzhľadom na zdravotný stav maloletej netrvala na okamžitom návrate maloletej do Q. M. Otcovi už vtedy bol známy postoj matky k pobytu maloletej na Slovensku. Okresný súd správne vyhodnotil skutkový stav, keď konštatoval, že mal preukázané, že matka nesúhlasila s pobytom a usadením sa maloletej v Slovenskej republike, ani sa nezmierila s jej presťahovaním na Slovensko, čo vyplýva aj z ďalších krokov matky, ktoré učinila. Z českej právnej úpravy vyplýva, že na zmenu miesta bydliska maloletého dieťaťa sa vyžaduje súhlas obidvoch rodičov, nakoľko ide o podstatnú vec maloletého dieťaťa. Na usadenie sa maloletej v Slovenskej republike potreboval otec súhlas matky. Tento súhlas nemal a ani ho od matky nežiadal. Napriek tomu, že z
krajiny obvyklého pobytu prišli rodičia spoločne s maloletou na Slovensko a na základe ich dohody minimálne od 6. 10. 2021 bolo otec uzrozumený s tým, že matka nesúhlasí s ďalším pobytom maloletej na Slovensku, nezmierila sa s pobytom a usadením maloletej v Slovenskej republike, ide preto o neoprávnené zadržanie dieťaťa v Slovenskej republike. Vzhľadom na všetky preukázané skutočnosti okresný súd mal preukázané, že došlo k medzinárodnému únosu a je povinnosť maloleté dieťa vrátiť do krajiny obvyklého pobytu. 41. K námietke otca, že výsluch navrhovateľky vykonal súd bez možnosti navrhovateľke klásť otázky po výsluchu, uviedla, že s tým nesúhlasí, právny zástupca otca kládol otázky navrhovateľke také isté, ako boli zo strany navrhovateľky zodpovedané, preto zákonný sudca nepripustil opätovné zodpovedanie daných otázok, nakoľko na ne už odpovedala. Argumentácia otca je preto neadekvátna. 42. Je evidentné, že navrhovateľka a otec sa dohodli na tom, že vycestujú na Slovensko, avšak len na určité časové obdobie, nikdy žiadnym spôsobom navrhovateľka nesúhlasila s tým, že by otec zostal s maloletou nastálo na území Slovenskej republiky a navrhovateľka by za nimi dochádzala. Otec neprodukoval jediný dôkaz, ktorým by dané tvrdenie o dlhodobom pobyte na území Slovenskej republiky s maloletým dieťaťom preukázal. Explicitný dôkaz správneho rozhodnutia súdu je výpoveď otca maloletého dieťaťa na pojednávaní, z ktorého vyplýva záver, že nikdy sa s matkou maloletého dieťaťa nedohodli na tom, že otec ostane s maloletým dieťaťom na území Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. 43. Opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zotrváva na všetkých svojich písomných ako aj ústnych vyjadreniach. 44. Otec vo vzťahu k vyjadreniu opatrovníka uviedol, že tento si obligatórne splnil úlohu a prešetril ekonomické a sociálne rodinné pomery otca ako aj vhodnosť prostredia na výchovu maloletej, avšak žiadnym spôsobom sa nevyjadril k otázke vplyvu tak zásadnej a radikálnej zmeny, akým je možný vplyv rozhodnutia súdu na maloletú v prípade vyhovenia návrhu na navrátenie maloletej do Q. M.. V tejto súvislosti poukázal na odporučenie pracovníkov úradu pre medzinárodnoprávnu ochranu detí - UMPOD a ich psychológov, ktorí po oboznámení sa s okolnosťami prípadu pripravili a vyhotovili odporučenia, v ktorých sledujú najlepší záujem maloletého dieťaťa. Poukazujú na potrebu eliminácie negatívnych následkov pretrhnutia citových väzieb a odporúča pozvoľné a postupné vytváranie si kontaktu matky s maloletou, v žiadnom prípade nie drastické vytrhnutie maloletej z rodinného prostredia so silnými citovými väzbami. 45. Je nepochybné, že matka v dôsledku svojich priorít takmer úplne stratila kontakt so svojou maloletou dcérou. Maloletá je v súčasnej dobe silne naviazaná na svojho otca, ktorý jej poskytuje bezvýhradnú osobnú starostlivosť od šiestich mesiacov jej veku života. Bez ohľadu na možnosť odlišného posúdenia obvyklého pobytu maloletej, resp. okolností vedúcich k legálnemu, resp. nelegálnemu zadržiavaniu maloletej, každému je zrejmé, že nie je a nemôže byť v záujme maloletej, aby z okolností daného prípadu bola maloletá vytrhnutá zo svojho prirodzeného prostredia, v ktorom prežila väčšiu časť života. Dané okolnosti sú jasné aj samotnej navrhovateľke, ktoré potvrdila aj prostredníctvom vyjadrenia na pojednávaní vedenom na Obvodnom súde C.X. 46. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa ust. § 65, 66 CMP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 47. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 48. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, súd dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa návratového konania. Rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom aplikoval správne právne normy, ktoré aj správne interpretoval aj s odkazom na judikatúru. Závery súdu vyplývajú z vykonaného dokazovania, sú zrozumiteľné. Okresný súd pri rozhodovaní správne riadil vyššie uvedenými článkami Dohovoru o medzinárodných aspektoch únosov detí, ktorý bol prijatý v Haagu dňa 25. 10. 1980 a publikovaný v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 119/2001 Z. z.. 49. V zmysle čl. 12 ods. 1 Dohovoru je povinnosťou justičného alebo správneho orgánu nariadiť okamžitý návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, pokiaľ sa dieťa nachádza na území Slovenskej republiky a odo dňa začatia konania neuplynul jeden rok. Okresný súd taktiež správne v zmysle čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. b) zisťoval, či existuje vážne nebezpečenstvom, že návrat by ju vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V takomto prípade by nebol povinný justičný orgán nariadiť návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Súdne konanie o návrat
maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nie je opatrovníckym konaním, konanie má zabezpečiť, aby sa dieťa navrátilo do krajiny obvyklého pobytu. Teda okresný súd v tomto konaní správne riešil len to, či nariadi alebo nenariadi návrat dieťaťa, pričom skúmal, ktorý štát je štátom obvyklého pobytu a či dieťa bolo premiestnené neoprávnene. O zverení maloletej do starostlivosti, o výživnom, styku rodičov s maloletou bude rozhodovať súd v krajine obvyklého pobytu. 50. Právna úprava Haagskeho dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré sú neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané; ich účelom je stanoviť pre tieto prípade pravidlá návratu detí. Dohovorom od začiatku sledovaný cieľ - bezodkladné navrátenie dieťaťa posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva. Táto právna úprava vychádza zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania. Svoje ustanovenia koncipuje na princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi dôsledkami realizácie svojpomoci; ich aplikácia však nesmie byť mechanická, vždy je treba vziať do úvahy hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a celkový kontext právneho poriadku komunitárneho práva i medzinárodná práva verejného vrátane jeho ľudskoprávnej dimenzie. Preto je namieste, že Dohovor určuje jej pravidlá pre nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované reštriktívne. 51. Premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak je porušenie opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia, alebo iná právnická osoba, buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním v čase jeho premiestnenia alebo zadržiavania, sa toto právo aj skutočne vykonalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo možno nadobudnúť priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu, alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa platného právneho poriadku tohto štátu (článok 3 Dohovoru). Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne bez porušenia opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie Dohovoru sa skončí, keď dieťa dosiahne vek 16 rokov (článok 4 Dohovoru). Na účely tohto Dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu, právo styku zahŕňa právo odviesť dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu (článok 5 Dohovoru). Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžitý návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrh dieťaťa, aj keď sa konanie začalo aj po uplynutí jedného roka okrem prípadu, ak sa preukáže, že dieťa sa vžilo s novým prostredím (článok 12 Dohovoru). Bez ohľadu na uvedené justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia, alebo iná právnický osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že osoba, inštitúcia, alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie (článok 13 Dohovoru). Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadenie návratu dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, ak dieťa dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa (článok 13 Dohovoru). Rozhodnutie podľa tohto Dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva (článok 19 Dohovoru). 52. Podľa § 123 ods. 1 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. 53. Účelom osobitného konania je dosiahnuť urýchlený návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, ak nie je daný niektorý z výnimočných dôvodov, pre ktoré návrat nie je možný alebo vhodný. Účelom takéhoto konania však nie je úprava rodičovských práv a povinností, keďže tento je daný dohovorom, resp. nariadením Brusel II, kde súd musí najprv určiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a v kladnom prípade posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov pre ktoré možno návrat dieťaťa odmietnuť podľa osobitných predpisov. Aj právna úprava v CMP nadväzuje na konanie o návrat maloletého dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 119/2001 Z. z., Dohovor o občiansko-
právnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) a nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie“). 54. Podľa článku 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie č. 104/1991 Zb., Dohovor o právach dieťaťa), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 55. Podľa článku 1 Haagskeho dohovoru, cieľom tohto Dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú ním zadržiavané a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. 56. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu. 57. Podľa článku 5 Haagskeho dohovoru „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu. Rovnako pojem „opatrovnícke právo“ bol vymedzený aj v Nariadení v článku 2 bod 9; a pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ v čl. 2 bod 11 nariadenia. 58. Vychádzajúc z vyššie uvedených článkov Haagskeho dohovoru a Nariadenia pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť, kde dieťa bývalo na základnej zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. 59. Právny záver o neoprávnenom premiestnení dieťaťa vyžaduje splnenie troch predpokladov, a to: a) existenciu opatrovníckeho práva, b) výkon opatrovníckeho práva v čase premiestnenia, a to buď spoločne alebo samostatne a c) porušenie opatrovníckeho práva. 60. Vychádzajúc z pojmu „obvyklý pobyt“ dieťaťa bezprostredne pred jeho premiestnením na územie Slovenskej republiky sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, že obvyklým pobytom maloletého dieťaťa bola Q.. Otec v odvolaní poukázal na to, že u maloletej došlo k zmene obvyklého pobytu, keď maloletá sa síce narodila v Q., kde aj bývali, ale na základe dohody rodičov a po tom, čo zostal na rodičovskej dovolenke, s maloletou odišiel na Slovensko, kde zostal a nevrátil sa do C.. Otázkou teda je, či pri obvyklom pobyte môže mať dieťa len jeden obvyklý pobyt alebo súčasne obvyklé pobyty, prípadne či môže dôjsť k zmene obvyklého pobytu. 61. Dňa 02.04.2009 bol vydaný rozsudok Súdneho dvora vo veci C-523/07 na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 68 ES a 234 ES predloženého rozhodnutím Korkein hallinto - oikeus (Fínsko) z 19.11.2007, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, treba vykladať pojem „obvyklý pobyt“ ako „miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“. Rovnaké okolnosti pre objasnenie obvyklého pobytu dieťaťa vymedzil aj rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 22.12.2010 vo veci - C 497/10 PPU, Barbara Mercredi proti Richard Chaffe. 62. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na to, že maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú. Preto pri určovaní obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je určujúcim faktorom obvyklý pobyt jeho rodičov. Ak sa rodičia dieťaťa presťahujú z jedného štátu do druhého s úmyslom tam trvale žiť, možno hovoriť o obvyklom pobyte dieťaťa, pretože obvyklý pobyt dieťaťa je závislý od obvyklého pobytu rodičov. Všeobecne síce platí, že obvyklý pobyt rodičov je rovnaký ako ich dieťaťa a žiadny z rodičov bez výslovného súhlasu druhého rodiča alebo
rozhodnutia súdu by tento pobyt nemal zmeniť, avšak pri určovaní kde má dieťa obvyklý pobyt, a či môže dôjsť k jeho zmene, je potrebné mať na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti prípadu. 63. Je správny odkaz otca na nižšie uvedené rozhodnutie, že za obvyklý pobyt dieťaťa možno považovať aj pobyt, ktorý vzniká v krajine po 6 mesiacoch pobytu na jednom mieste, pokiaľ ide o faktické určenie centra života dieťaťa. Takto napr. rozhodol aj Najvyšší súd Rakúska a (8Ob 121/03g, Oberster Gerichtshof 30/10/2003, Hc/E/AT 548) rozhodol, že za „obvyklý pobyt sa bude považovať doba pobytu dlhšia ako 6 mesiacov v inom štáte, a to i v prípade, že sa koná proti vôli osoby, ktorá má právo starostlivosti o dieťa, pričom sa vychádza zo skutkových zistení, že pre dieťa je taká krajina centrom jeho života. 64. Odvolací súd po zohľadnení všetkých špecifík danej veci, vyjadrení rodičov, prejavov vo všetkých ich týkajúcich sa konaní dospel k záveru, že okresný súd vo veci vyhodnotil všetky rozhodujúce skutočnosti, tieto dostatočne aj odôvodnil. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na určitý časový vývoj jeho vzťahu k pobytu v Q. M., postupnú zmenu názorov, ktoré však vyplynuli z jeho postojov, ekonomických záujmov a aj vývoja vzťahu s navrhovateľkou. Nie je sporné, že otec sa v C. zdržiava od roku 2005, má staršiu dcéru z predchádzajúceho vzťahu, ktorá žije v C.. S touto boli často spolu v kontakte. Otec na pojednávaní dňa 28.03.2022 pred Obvodným súdom pre C. XX v konaní 25Nc 9006/2021 uviedol, že v roku 2005, kedy sa odsťahoval zo Slovenska, chcel poznať svet. Je ale nepochybné, že vo svete zotrval až do 10. 05. 2021, teda 16 rokov, v C. má staršiu dcéru, s ktorou sa stretával a udržiaval kontakt. Následne sa zoznámil s navrhovateľkou v roku 2016, pričom žili v podnájme v byte v C. X, do nového bytu sa presťahovali od 01. 08. 2020. Nový byt však pre insolvenčnosť otca nadobudla len navrhovateľka, ako aj povinnosť splácať úver. Nie je pochybné, že všetci spolu ako rodina mali obvyklý pobyt v C., po narodení maloletej matka zostala na rodičovskej dovolenke, pričom však z výpovede pred súdom v C. vyplynula aj poznámka navrhovateľke, že keď bola na rodičovskej dovolenke, otec maloletej bol zamestnaný a ona ho žiadala o pomoc s maloletou, tak tvrdil, že z práce je unavený. Naopak, otec po tom, ako nastúpil na rodičovskú dovolenku (keď príjem navrhovateľky bol vyšší a pre rodinu bolo finančne výhodnejšie, aby pracovala matka), svoju argumentáciu zakladá na tom istom základe, že matka sa o maloletú nestarala, lebo bola vorkoholik, bola stále unavená. Uviedol aj dôvod odchodu na Slovensko, že sa cítil vyčerpaný a potreboval pomoc rodiny. Je pochopiteľné, že starostlivosť o dieťa je náročná, preto je potrebné, aby sa o dieťa starali obaja rodičia podľa možností, napr. zamestnaný rodič by mal vo vyššej miere pomáhať na konci pracovného týždňa a počas víkendov a voľných dní, prípadne počas dovolenky. Samozrejme svoje zohrala aj pandemická situácia a určitá izolácia, nedostatok kontaktov otca v C., kde sa cítil zrejme osamotený a chýbala mu jeho vlastná rodina. V danej situácii zohrala podstatnú úlohu aj skutočnosť, že v Q. M. nemal ekonomické zázemie a rozhodol sa pracovať v rodinnej firme, za čo mu jeho matka vyplácala 700 EUR mesačne. Daný vývoj postojov otca zjavne pramení s určitou nespokojnosťou, kedy v Q. M. sa začal cítiť nekomfortne a po 16 rokoch zrejme aj pod vplyvom udalostí a ekonomických záujmov na Slovensku sa rozhodol, že zostane na Slovensku, čo je možné, až na skutočnosť, že tu existujú okolnosti, ktoré sa posudzujú inak, ako náhle rozhodnutie nevrátiť sa s dieťaťom do Q. M.. Maloletá sa narodila v C. a žila tam do času, pokiaľ sa otec odmietol vrátiť do ČR, a to v čase, keď sa nachádzal na Slovensku aj s maloletou. 65. Závažnou otázkou je dohoda rodičov o pobyte maloletej. Ako bolo uvedené vyššie, maloletá bývala od narodenia v C. spolu s rodičmi, ktorí tu pracovali, žili dlhodobejšie, mala svojho pediatra, zubára, je teda správny záver, že jej obvyklým pobytom bola Q. M. Otec v konaní tvrdí, že pobyt na Slovensku bol po dohode s matkou, čo matka popiera a tvrdí, že na Slovensko išli len na návštevu. Podľa tvrdenia matky na Slovensko vycestovali dňa 10. 05. 2021 na základe vzájomnej dohody. Potiaľ je tvrdenie rodičov zhodné. Je pravdou aj to, že navrhovateľka sa musela vrátiť do C., pretože je zamestnaná a musela ísť do práce. 66. Odvolací súd poukazuje na návrh otca na vydanie neodkladného opatrenia, doručeného Okresnému súdu Lučenec dňa 08. 11. 2021, v ktorom potvrdil, že v C. žije od roku 2005, v roku 2016 sa zoznámil s navrhovateľkou. Neuviedol, že v C. „žil“. Tiež uvádza, že žili ako partneri 4 roky, rozhodli sa mať spolu dieťa a tiež sa rozhodli kúpiť byt v C., pričom z dôvodu insolvencie sa nemohol podieľať na hypotéke. Zároveň tvrdil, že navrhovateľka mu bráni vstupu do bytu v C., kde má stále osobné veci a prechodný pobyt. Uviedol aj to, že približne 13. 05. 2021 sa rozhodli, že pôjdu navštíviť s dcérou W. ich rodiny na Slovensko, „trochu si oddýchnuť“. Tiež uviedol, že „pôvodný plán bol taký, že po dvoch týždňoch sa vrátime naspäť do C.“. Následne uviedol, že po dvoch týždňoch, ako bol s dcérou v U., s navrhovateľkou začali riešiť, či nebude lepšie, ak s dcérou W. ostane na Slovensku, kde má babičky, priateľov, ona chodí do práce, aj tak je doma sám. 67. Otec v danom návrhu poukázal, že dlhšie nebývali v spoločnej domácnosti, začal pociťovať odlúčenie, preto ju požiadal o ruku a ona prijala prsteň, pričom sa taktiež dohodli, že zostanú na
dovolenke v čase od 23. 09. do 30. 09. 2021, matka podľa dohody prišla, následne sa rodičia pohádali a matka odišla do C.. Tiež uviedol, že následne sa dohodli, že 06. 11. 2021 príde navrhovateľka autom z C. a spolu sa vrátia do C.. Následne matka mala uviesť, že navrhovateľka nechcela, aby sa vrátil v C. do jej bytu. 68. Z argumentov otca uvedených v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nepochybne vyplývajú iné argumenty, ako tie, ktoré otec v priebehu času a vývoja situácie začal tvrdiť v tomto konaní. Nebolo vôbec preukázané, že otec zostane na Slovensku s maloletou navždy. Práve naopak, z tvrdení matky a aj otca vyššie uvedených vyplynulo, že otec bol unavený zo starostlivosti o maloletú, dohodli sa približne 13. 05. 2021, že pôjdu na Slovensko na návštevu rodín na Slovensku, aby si trochu oddýchli. Predmetom dohody nebolo, že dôjde k zmene obvyklého pobytu maloletej, ako otec tvrdí v odvolaní. Matka súhlasila s dlhším zotrvaním otca a maloletej na Slovensku, pričom ona z pochopiteľných dôvodov musela ísť do práce a vrátiť sa do C.. Je pochopiteľné a akceptovateľné, že matka nemala námietky s dlhším pobytom otca na Slovensku, a to jednak z dôvodu pomoci rodiny so starostlivosťou o maloletú, čo je prirodzené, ako aj z dôvodu, že otec s zrejme v C. cítil osamelý a vyčerpaný starostlivosťou o maloletú. Matka ale nikdy nevyjadrila vôľu, že tento pobyt bude trvalý. Ak sa otec rozhodol, že sa do Q. M. nevráti, je to jeho rozhodnutie, avšak to nemôže mať podstatný vplyv na posúdenie obvyklého pobytu maloletej. Rozhodnutie otca zostať na Slovensku jednoznačne vyplynulo po tom, čo došlo k hádke, hoci ešte krátko predtým plánovali sobáš, dovolenku na Slovensku a následne návrat do C.. Inak povedané, vzhľadom na vývoj situácie, vzťahov s matkou, ekonomických záujmov na Slovensku (rodinná firma), otec sa rozhodol, že sa už do C. nevráti. Rodičia mali v C. vytvorenú spoločnú domácnosť, žili ako rodina. Krátkodobé opustenie bydliska neznamená jeho zmenu. Nebola preukázaná dohoda, že by u maloletej došlo k zmene obvyklého pobytu, maloletá išla pôvodne na návštevu, ktorá sa so súhlasom matky predĺžila. Matka však nesúhlasila s tým, ani to nebolo preukázané, že by otcovi dala súhlas na to, aby maloletá natrvalo zostala na Slovensku. Bolo preukázané, že až následne počas pobytu na Slovensku otec začal tvrdiť, že došlo k zmene obvyklého pobytu maloletej, zrejme vychádzajúc z predpokladu, že na Slovensku je už dlhšiu dobu. Na Slovensku podstatnú časť bola maloletá na návšteve, kde bol preukázaný súhlas matky, avšak od času, ako otec sa odmietol vrátiť do Q. ide už o zadržiavanie, s ktorým sa matka nezmierila, bolo preukázané, že podnikla náležité kroky na navrátenie dieťaťa. Matke nemožno pričítať za vinu, sa nedokázala s maloletou častejšie kontaktovať, pretože čiastočne tomu zabránil otec z dôvodu obavy, že matka maloletú odvezie do ČR. Argument otca, že dieťa už na Slovensku je dlhodobejšie za danej situácie neobstojí. Otec namietal, že nemá prístup do bytu v C., kde má svoje osobné veci, teda je nanajvýš pravdepodobné, že ak sa nemienil do C. vrátiť, svoje veci by si zobral. Z dokazovania vyplynulo, že sa do C. mal vrátiť. 69. Matka opatrovnícke právo nestratila. Argument otca, že fakticky sa o dieťa matka nestarala, je absurdný, pretože dané právo upravuje práva rodiča ako také, nie fyzický kontakt s maloletou. Premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak je porušenie opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia, alebo iná právnická osoba, buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním v čase jeho premiestnenia alebo zadržiavania, sa toto právo aj skutočne vykonalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Matka hoci do práce chodila a podľa otca sa nedostatočne starala o maloletú, neznamená, že stratila opatrovnícke právo, ak by aj jej osobná starostlivosť nebola podľa predstáv otca. Matka zabezpečovala finančne nielen maloletú, ale aj otca, ktorý nemal preukázateľne žiadny príjem. Je logické, že otec na rodičovskej dovolenke bolo osobne s maloletou po dlhší čas. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle Dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu, právo styku zahŕňa právo odviesť dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu (článok 5 Dohovoru). Otec realizoval právo odviesť dieťa na Slovensko na dohodnutý obmedzený čas, ktoré otec predĺžením si pobytu rekvalifikuje na čas neobmedzený s tým, že došlo k dohode o zmene obvyklého pobytu maloletej, čo nie je pravda. Práve zadržiavaním otec vytvára stav, ktorý sa snaží využiť vo svoj prospech vo vzťahu k uplynutému času, ktorý maloletá strávila na Slovensku. Matka svoje opatrovnícke právo nadobudnuté zo zákona skutočne spolu s otcom vykonávala a aj vykonáva. Argument otca, že matka v konaní nepreukázala, že v čase neoprávneného zadržania fyzicky vykonávala opatrovateľské právo, je neakceptovateľný. Výkon opatrovníckeho práva je založený zákonom, nie je z pohľadu danej veci rozhodujúca momentálna len fyzická starostlivosť, ktorá nakoniec ani matkou nemôže byť riadne vykonávaná z dôvodu protiprávneho konania otca a premiestnením maloletej z miesta jej obvyklého pobytu na Slovensko, kde logicky, keď matka je zamestnaná, nemôže neustále dochádzať.
70. V konaní boli preukázané všetky predpoklady čl. 3 Haagskeho dohovoru. Dieťa na základe dohody rodičov bývalo v C. a k dohode o zmene obvyklého pobytu nedošlo. Je logické, že maloleté dieťa útleho veku a po narodení možnosti o začlenení sa do sociálneho a rodinného prostredia veľké nemá, je odkázané na svojich rodičov, a tí žili, pracovali v C., dlhodobo, kúpili byt, vytvorili rodinu. Návštevy maloletej v útlom veku na Slovensku majú síce rodinný charakter a sociálny rozmer, to neznamená, že možno vyvodiť záver, že z tohto dôvodu došlo k zmene obvyklého pobytu. To, že otec na Slovensku našiel pre maloletú pediatra, nie je dôvodom o trvalosti zmeny, ktorú vyvolal otec. Je logické, že otec zodpovedá za zdravie maloletej, ak s maloletou nenavštevoval pediatra maloletej v C.. 71. Nie je relevantný argument otca, že neexistovala dohoda o trvalom pobyte maloletej v Q. M.. Evidenčný charakter pobytu okresný súd dostatočne odôvodnil. Pre vec je podstatná otázka obvyklého pobytu, ktorý s evidenčným charakterom pobytu nemá nič spoločné. 72. Pokiaľ otec namieta, že nie je pravda, že sa dohodli na spoločnom návrate do C. 17. 10. 2021, z dokazovania vyplynul opak, nakoniec v návrhu o nariadenie neodkladného opatrenia otec argumentoval inak. Len na doplnenie odvolací súd uvádza, že o tomto v odvolacom konaní rozhodoval totožný senát, ako v danej veci. 73. Argumenty otca o bezstarostnom živote matky, požívaní alkoholu, uvedené v odvolaní, odvolací súd považuje za nenáležité a nepreukázané. Snahu otca poukázať v tomto smere na hroziacu ujmu považuje odvolací súd za snahu otca o očiernenie matky a vyvolanie dojmu, že by sa o dieťa nevedela postarať, čo však je predmetom konania o zverení maloletej do výchovy, pričom dané konanie o daných právach nepojednáva. V konaní nebolo preukázané, že by v ČR maloletej hrozila ujma, ktorá by mohla ovplyvniť priaznivý vývoj maloletej (napr. vojna, spoločenská situácia, prenasledovanie, diskriminácia). 74. Je nepochopiteľná argumentácia otca, ak v odvolaní tvrdí, že nemá žiaden príjem, avšak pred súdom v C. sám potvrdil, že vykonáva prácu pre rodinnú firmu, za čo mu matka vypláca 700 EUR. Otec sa v odvolaní snaží navodiť situáciu, že maloletá sa tak zžila s prostredím na Slovensku, že bude veľmi obtiažne pre maloletú zmeniť prostredie. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že toto prostredie zmenil protiprávne otec bez súhlasu matky a zadržiavanie maloletej sa snaží využiť vo svoj prospech, s čím sa odvolací súd nemôže stotožniť. Práve svojím konaním spôsobil situáciu, že pre maloletú môže byť skutočne obtiažne pochopiť danú situáciu, pričom je logické, že dieťa od útleho veku si zvyklo na rodinné prostredie pri dlhodobom pobyte na Slovensku. Argument, že zmena prostredia by u maloletej mohla zastaviť vývoj, nie je podložený žiadnym odborným posudkom, naviac, matka sama uviedla, že návrat mieni podľa odporučenia realizovať nenásilne a postupne. 75. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na § 52 CMP (žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak) tak, že vzhľadom na charakter konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 76. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- € (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).