Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Sa-16-2017.pdf
PDF · 127.56 KB
Case nature
Area
Subarea
9Sa/16/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: O.. F. N., N. XX, A., štátny občan X., pr. zast.: Mgr. Peter Troščák, advokát so sídlom Hlavná 50, Prešov, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so sídlom Jarková 31, Prešov, o správnej žalobe zo dňa 7.8.2017 na preskúmanie rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov zo dňa 19.7.2017 sp.zn. č. PPZ-HCP-PO2-137-001/2017, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície so sídlom v Prešove, sp.zn. PPZ-HCP-PO2-137-001/2017 zo dňa 19.7.2017, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov, sp.zn. PPZ-HCP-PO8-26-011/2017-ZVC zo dňa 12.5.2017, ktorým rozhodol podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov o administratívnom vyhostení O.. F. N., D.. XX.X.XXXX, trvale bytom X., X., W. XX/XX, štátneho príslušníka X., cestovný doklad č. I. a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Žalobcovi priznáva proti žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou, doručenou súdu 7.8.2017, prostredníctvom právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-137-001/2017 zo dňa 19.7.2017, ktorým potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov sp. zn. PPZ-HCP- PO8-26-011/2017- ZVC zo dňa 12.5.2017. Zároveň žiadal priznať žalobcovi všetky trovy konania.
2. Namietal žalobné dôvody podľa § 191 ods.1 písm. c/ až g/ Správneho súdneho poriadku a citoval ustanovenia § 206 ods.3 a 5 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), namietal porušenie § 3 ods.1, 2 a 4, § 32 ods.1 a 2, § 34 ods.1 a 2, § 38 ods.3, § 47 ods.1, 2 a 3, § 46 zák. č. 71/1967 Zb. v platnom znení / Správneho poriadku/, konštatujúc, že postupom orgánov verejnej správy v súvislosti s vydaným rozhodnutím bolo tiež porušené jeho právo zakotvené v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a porušený článok 2 ods.2 Ústavy SR.
Uviedol že:
3. Žalobca sa dobrovoľne dostavil na oddelenie cudzineckej polície v Prešove a tvrdil, že jeho vstupom na územie SR nedošlo k úmyselnému porušeniu § 118 ods.1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, lebo nemal vedomosť, že administratívnym vyhostením zo dňa 19.4.2017 /právoplatnosť 4.5.2017/, došlo k zániku jeho prechodného pobytu ku dňu 4.5.2017.
4. Výrok rozhodnutia správneho orgánu považoval, pokiaľ ide o dĺžku zákazu vstupu na území členských štátov stanovenú na 1 rok, za nezrozumiteľný a nevykonateľný. Uviedol, že nevie na ktoré štáty, či
o štáty EÚ, Vyšehradskej štvorky (V4) alebo Beneluxu alebo iné, sa zákaz vstupu vzťahuje. Žalobca namietal samotný uložený zákaz vstupu na územie SR na obdobie jedného roka, čo pokladá za zjavné vybočenie správneho orgánu z medzí správnej úvahy, ktorá je prípustná. Správne orgány mu okrem administratívneho vyhostenia uložili aj zákaz vstupu na území Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov a vychádzali nesprávne zo záveru, že voči nemu existuje viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení, preto považuje uloženie zákazu vstupu žalobcovi za nezákonné a neprimerané. Vo vzťahu k uloženiu zákazu vstupu žalobca tiež uviedol, že nie je zjavné, či sa vzala do úvahy dohoda medzi Európskym spoločenstvom a X. o readmisii osôb, účinná od 1.1.2008.
5. Žalobca poukazoval na porušenie ustanovení § 3 ods.1 až 4, § 32 ods.1 a 2, § 34 ods.1, § 47 ods.1, 2 a 3 a § 46 Správneho poriadku a namietal, že tiež nebola vybavená jeho sťažnosť na zamestnancov policajného útvaru, ktorí na jeho žiadosť o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu nereagovali.
6. Tvrdil, že podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo oznámenie D. Z. A. M.. V.. F. A. sp. zn. 561/2017/PMO zo dňa 22.6.2017, týkajúce sa žalobcu a jeho pracovného pomeru u zamestnávateľa. Uvedený podklad, či oznámenie mu nebolo doručené a nemal možnosť sa s ním oboznámiť ani pred správnymi orgánmi (ktoré ho vzali za základ svojho rozhodnutia okrem iného). Žalobca tvrdil, že žalovaný obstaral listinný dôkaz - oznámenie od T. D. o okamžitom skončení zamestnaneckého vzťahu, ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť. Žalobca až dňa 18.5.2017 zistil, že pracovný pomer s ním ukončil zamestnávateľ podľa § 68 ods.1 písm. b/ zákonníka práce ku dňu 28.4.2017. Zrušenie pracovného pomeru pokladá za neplatné, preto podal žalobu na Okresnom súde A. dňa 31.5.2017, kde vec je vedená pod sp. zn. 20CpR/15/2017. Dňa 30.5.2017 oznámil zamestnávateľovi, že trvá na zamestnaní v zmysle pracovnej zmluvy. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sa/16/2016 zo dňa 16.3.2017 a ustálenú súdnu prax o povinnosti príslušného správneho orgánu oboznámiť účastníka správneho konania o všetkých listinách, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia. Žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžo/56/2014 zo dňa 1.7.2015 (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 10/2015, rozhodnutie č. 106).
7. Žalobca argumentoval, že po zistení situácie o jeho neoprávnenom vstupe na územie Slovenskej republiky požiadal o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu, v zmysle § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. Namietal nesprávne právne posúdenie žalovaným, ak jeho žiadosti nevyhovel lebo bola podaná po vydaní rozhodnutia o vyhostení (žiadosť podal 5.6.2017, na územie SR vstupoval 12.5.2017 a zákaz vstupovať, resp. zánik prechodného pobytu na území SR nastal u žalobcu 4.5.2017).Odmietnutie tohto postupu považuje za nesprávne právne posúdenie veci žalovaným vo vzťahu k jeho žiadosti k § 82 ods.8 zákona o pobyte cudzincov /vydanie rozhodnutia o asistovanom dobrovoľnom návrate žalobcu/.
8. Podľa žalobcu prvostupňový orgán verejnej správy 12.5.2017 vykonal len formálny prieskum prekážok, ktoré by bránili v jeho rozhodovaní o vyhostení. Namietal odňatie práva žalobcu na súkromie a rodinný život, porušenie § 77 ods.1 a § 82 ods.4 zákona o pobyte cudzincov.
9. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného z 19.7.2017 č. PPZ-HCP-PO2-137-001/2017 vyplýva, že odvolací správny orgán potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 12.5.2017 a rozhodol tak o odvolaní, ktoré podal žalobca proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov ZVC zo dňa 12.5.2017.
10. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na ustanovenia § 58 ods.1 zákona o správnom konaní a § 77, § 82 ods.1 písm. b/, § 82 ods.3 písm. b/, § 83 ods.1, § 82 ods.9 písm. a/, § 88 ods.1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, článok 8 ods.1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 57 ods.1 a 2, § 59 ods.1 Správneho poriadku. Uviedol, že prechodný pobyt, ktorý bol udelený žalobcovi na účel zamestnania s platnosťou do 31.5.2017 mu zanikol 4.5.2017, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie z 19.4.2017 o administratívnom vyhostení žalobcu /prvom administratívnom vyhostení/, vydané na základe právoplatného Trestného rozkazu Okresného súdu v Prešove sp. zn. T62/2017-32, ktorým bol žalobca odsúdený za úmyselný trestný čin - marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.1 písm. d/ Trestného zákona. Toto povolenie jeho pobytu na
území Slovenskej republiky bolo naviazané na účel zamestnania s platnosťou do 31.5.2017 a zaniklo 4.5.2017.
11. Podľa znenia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného správny orgán prvého stupňa rozhodol podľa § 2 ods.1 písm. e/, § 82 ods.1 písm. b/ a § 118 ods.1 písm. a/ ako aj § 81 ods.1 až 4 zákona o pobyte cudzincov o jeho vyhostení po zistení, že sa žalobcovi, ktorý sa dostavil 12.5.2017, za účelom podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel zamestnania, povolenie na prechodný pobyt zaniklo 4.5.2017, podľa § 35 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobcovi bol trvalý pobyt udelený mu na účel zamestnania s platnosťou do 31.5.2017, ale dňom 4. 5. 2017 kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o vyhostení žalobcu z 19.4.2017 zanikol. Prvostupňový správny orgán podľa žalovaného správne uviedol, že situáciu žalobcu upravuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES (č.2016/399), (tzv. Kódex Schengenských hraníc) a konštatoval, že žalobca sa dopustil priestupku podľa § 118 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, čím naplnil dôvod administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán skúmajúc zákonné prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu tieto nezistil, aj keď žalobca uviedol, že bol prenasledovaný partnerom manželky, doma i v zamestnaní zastrašovaný, nepredložil, dôkazy o týchto skutočnostiach. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí správne odkázal na článok 6 ods.1 písm. a/ a b/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 2016 399 a konštatoval, že žalobca sa zdržiaval na území SR aj v rozpore s článkom 6 citovaného nariadenia. Zobral do úvahy všetky jeho tvrdenia o prenasledovaní a všetkých prekážkach administratívneho vyhostenia, ktoré žalobca uvádzal, ale ktoré preukázal. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že jeho rozhodnutie je v súlade s § 82 ods.3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, § 88 ods.1 tohto zákona a v súlade s článkom 8 ods.1 Dohovoru a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je plne v súlade so zásadou proporcionality a vo verejnom záujme, ktorý je nadriadený súkromnému záujmu žalobcu. Ku splneniu podmienok, daných článkom 8 ods.1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), napokon uviedol správny orgán, že nedospel k záveru, že zásah do práv účastníka konania nebol v súlade s článkom 8 ods.2 Dohovoru. Vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezasiahol správny orgán neprimerane do súkromného života žalobcu, nakoľko na území Slovenskej republiky nemá žiadne rodinné väzby a samotné vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky pokladal za v súlade so zásadou proporcionality. Zásah do jeho ľudských a občianskych práv garantovaných v článku 8 ods.1 Dohovoru, porovnal so záujmom na dodržiavaní verejného poriadku, ktorý pokladal za nadradený súkromnému záujmu žalobcu. Žalovaný nezistil zákonné prekážky administratívneho vyhostenia uvedené v § 81 ods.1 zákona o pobyte cudzincov /spočívajúce v ohrození života z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, hrozby, mučenia a krutého neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, trestu, uloženého trestu smrti alebo hrozby takéhoto trestu/.
12. Žalobca mal možnosť v správnom konaní vyjadriť sa ku všetkým dôvodom rozhodnutia, s ktorými bol oboznámený a to za prítomnosti tlmočníka, v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
13. Prvostupňový správny orgán podľa § 82 ods. 1,3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie SR a územie všetkých členských štátov na dobu 1 roka a určil povinnosť vycestovať do 15 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Skutočnosť, že žalovaný nie je zamestnancom zamestnávateľa T. D. A., vyplynula z oznámenia T. D. z 22.6.2017, ktorá oznámila, že podľa § 68 ods.1 písm. b/ zákonníka práce došlo k okamžitému skončeniu zamestnaneckého pomeru. Tieto údaje však správny orgán nebral ako podstatné pre svoje rozhodovanie.
14. Žiadosť žalobcu o návrat do domovského štátu nebol akceptovaný v rámci asistovaného dobrovoľného návratu a žalovaný uviedol, že ide o inštitút, ktorým sa vykonáva návrat do domovského štátu v prípadoch, keď nebolo rozhodnuté o vyhostení osoby a nie je ho možné využiť, keď už bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení vydaním rozhodnutia. Žiadosť o asistovaný dobrovoľný návrat správnemu orgánu prvého stupňa alebo odvolaciemu správnemu orgánu nezakladá dôvod na zrušenie samotného napadnutého rozhodnutia o vyhostení žalobcu.
15. Správny orgán zákonné prekážky pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení podľa § 81 ods.1 až 4 zákona o pobyte cudzincov nezistil a konštatoval, že na X. mu hrozí nebezpečenstvo, prenasledovanie, ohrozenie života a zdravia. Žalovaný nezistil zákonné prekážky administratívneho vyhostenia uvedené
v § 81 ods.1 zákona o pobyte cudzincov /spočívajúce v ohrození života z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, hrozby, mučenia a krutého neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, trestu, uloženého trestu smrti alebo hrozby takéhoto trestu/. Žalobca sa nechce vrátiť na X., hoci tvrdil, že tam bol prenasledovaný doma i v zamestnaní. O týchto skutočnostiach nepredložil dôkazy. Správny orgán mal za to, že tieto prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu neexistujú, čo uviedol v napadnutom rozhodnutí. Vyhostenie žalobcu pokladal za realizovateľné s poukazom na Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a X. o readmisii osôb účinnú od 1.1.2008, ktorá umožňuje rýchlo a účinne postupovať zmluvným stranám pri identifikácii kontrole osôb, ktoré nespĺňajú podmienky vstupu na územie X. alebo niektorého členského štátu Európskej únie štátnymi príslušníkmi tretích krajín alebo osobami bez štátnej príslušnosti.
16. Žalovaný uviedol vo vyjadrení k správnej žalobe z 23. 8. 2017 obsahovo údaje a fakty, ktorými zopakoval argumenty obsiahnuté v odôvodnení jeho rozhodnutia a navrhol potvrdiť napadnuté rozhodnutie zo dňa 19. 07. 2017 ako aj prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré považuje za zákonné. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol, aby správny súd túto pre jej nedôvodnosť podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol.
17. K žalobnej námietke č. 1 žalobcu, ktorou poukazuje na nevedomosť o zániku jeho prechodného pobytu nadobudnutím právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 19. 04. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 05. 2017, a tvrdí, že tak zo strany žalobcu nešlo o úmyselné porušenie ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, žalovaný uviedol, že s uvedenou námietkou, /ktorá bola taktiež aj obsahom odvolania žalobcu proti napadnutému prvostupňovému rozhodnutiu/, sa vysporiadal v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. V tomto žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 118 ods. 1písm. a) zákona o pobyte cudzincov, priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa ods. 9 citovaného paragrafového znenia sa na priestupky a ich prejednanie vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Podľa ustanovenia § 3 zákona o priestupkoch, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Z uvedeného vyplýva, že na naplnenie subjektívnej stránky priestupkov uvedených v ustanovení § 118 zákona o pobyte cudzincov stačí nedbanlivostné konanie páchateľa priestupku. Na základe uvedeného námietku žalobcu žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnenú. Žalobca mal na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt na účel zamestnania s platnosťou do 31. 05. 2017, ale tento prechodný pobyt nadobudnutím právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu o administratívnom vyhostení č. PPZ- HCP-POS-12-012/2017-ZVC zo dňa 19. 04.2017 mu dňa 04. 05. 2017 podľa § 35 písm. e) zákona o pobyte cudzincov zanikol. Žalovaný, ani prvostupňový správny orgán nie je orgánom oprávneným skúmať pracovnoprávne vzťahy a rozhodovať o platnosti, či neplatnosti rozviazania pracovnoprávneho vzťahu.
18. K žalobnej námietke č. 2 týkajúcej sa nezrozumiteľnosti nevykonateľnosti výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým mu bol uložený zákaz vstupu na územie členských štátov na 1 rok, pretože nie je možné z neho zistiť, o členské štáty akého nadnárodného zoskupenia má ísť, či Európskej únie, Vyšehrádskej štvorky, Beneluxu alebo iné, žalovaný uviedol, že zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov uvádza výklad pojmu členský štát, ktorým sa na účely zákona o pobyte cudzincov rozumie členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarska konfederácia. V ustanovení§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa okrem iného uvádza, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, a preto žalovaný je toho názoru, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný postupovali v súlade so zákonom.
19. K žalobnej námietke č. 3, uviedol žalovaný, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, netrpí takou vadou, ktorá by bola spôsobilá zapríčiniť jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe dostačujúceho zistenia skutkového stavu veci a po riadnom posúdení veci. Skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia nie je v rozpore s administratívnymi spismi a má v nich oporu. Postupom žalovaného nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mat' za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej. Preto námietky, že rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy aj rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je svojvoľné a zjavne arbitrárne, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení, sú nedôvodné.
20. Žalovaný k námietke č. 4 poukazoval na to, že žalovaný si v priebehu odvolacieho konania nezaobstaral ďalšie podklady pre svoje rozhodnutie, t.j. oznámenie T. D. Z. A. M.. V.. F. A. sp.zn. 561/2017/PMO zo dňa 22.06.2017 bolo súčasťou administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu, ktorý mu bol spolu s odvolaním žalobcu predložený. Žalovaný ho nezaobstarával a odvolacie konanie nedoplňoval. Tvrdenie žalobcu, že mu nebola daná žiadna príležitosť, aby sa s týmto podkladom mohol oboznámiť a vyjadriť nie je opodstatnené. Napokon oznámenie zamestnávateľa žalobcu nemalo zásadný význam pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Predmetné konanie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky bolo voči žalobcovi vedené z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na tomto území podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a nie kvôli skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Žalovaný k uvedenému podotkol, že zamestnávanie štátneho príslušníka tretej krajiny zamestnávateľom s miestom výkonu práce na území Slovenskej republiky je upravené ustanovením § 21 zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti") a v uvedenom prípade žalobcu je podmienené udelením prechodného pobytu. Zároveň podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Účely prechodného pobytu sú uvedené v ustanovení § 21 zákona o pobyte cudzincov, o udelení ktorých rozhoduje policajný útvar. Taktiež aj z ustanovenia § 59 ods. 3 zákonníka práce okrem iného analogicky vyplýva, že pracovný pomer cudzinca sa skončí dňom skončenia jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že ak pracovný pomer žalobcu aj naďalej trval po zániku jeho prechodného pobytu, teda po 04. 05. 2017 tak, ako to uvádza žalobca, tak tento stav je v rozpore s vyššie uvádzanými právnymi normami.
21. K námietke č. 5 žalobcu, ktorou poukazuje na nesprávne právne posúdenie žalovaného vo vzťahu k jeho žiadosti o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu v zmysle § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, žalovaný uvádza, že má za to, že sa dostatočne vyjadril k tejto námietke v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, v ktorom interpretoval výklad orgánu aplikujúceho právo vyplývajúci zo zákona o pobyte cudzincov a interného predpisu upravujúceho postup policajného útvaru vo veciach administratívneho vyhostenia cudzinca a dobrovoľného návratu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky a preto s uvedenou žalobnou námietkou nesúhlasí a považuje ju za neopodstatnenú.
22. K námietke č. 6 žalobcu, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec (vecne a materiálne) nezaoberal odvolacími námietkami žalobcu v súvislosti s tvrdeniami o tom, aké nebezpečenstvo mu hrozí na území X., žalovaný uvádza, že nesúhlasí s uvedenou námietkou žalobcu, nakoľko sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedenou námietkou riadne zaoberal a k tejto sa náležite v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril. Žalobca síce uvádzal existenciu dôkazov, avšak tieto nepredložil ani v priebehu konania na prvostupňovom správnom orgáne, ani v odvolacom konaní napriek tomu, že podľa jeho tvrdenia tieto mal k dispozícii. V ustanovení § 81 zákona o pobyte cudzincov sú uvedené prekážky administratívneho vyhostenia spočívajúce v konkrétnych dôvodoch, pre ktoré cudzinca nemožno administratívne vyhostiť. Už zo samotnej zápisnice o vyjadrení žalobcu dňa 12. 05. 2017 na správnom orgáne vyplýva absencia prekážok uvedených v § 81 zákona o pobyte cudzincov, ktoré správny orgán skúmal kladením konkrétnych zisťovacích otázok. Z uvedeného dôvodu žalovaný nesúhlasí ani s uvedenou námietkou.
23. Žalobca sa vyjadril 2. 10. 2017 k hore označenému vyjadreniu žalovaného k žalobe a v podstate zopakoval argumenty uvedené v žalobe.
Právna úprava
24. Podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov"), na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
25. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie členským štátom členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarska konfederácia; na účely § 30 a § 51 až 57 sa členským štátom rozumie len členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky. 26. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. 27. Podľa § 82 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice alebo má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 28. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov. 29. Podľa § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny je povinný vycestovať najneskôr posledný deň oprávneného pobytu; ak sa mu zamietla žiadosť o udelenie prechodného pobytu podaná z dôvodu zmeny účelu, zamietla žiadosť o obnovenie prechodného pobytu, zrušil prechodný pobyt, zamietla žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, zrušil trvalý pobyt, zamietla žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, zrušil dlhodobý pobyt, zamietla žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu, zamietla žiadosť o predĺženie tolerovaného pobytu alebo zrušil tolerovaný pobyt, je povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky z iného dôvodu. 30. Podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zaistení policajný útvar umožní cudzincovi a zvolenému zástupcovi, ak je prítomný, aby sa vyjadril k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie; na tento účel policajný útvar upovedomí zvoleného zástupcu o tejto možnosti. 31. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 32. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 33. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 35. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 36. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 37. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
39. Podľa § 206 ods. 3 a 5, 6 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
40. Podľa § 191 ods. 1 písm.g/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
41. Podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo
42. Podľa § 241 správny súd po preskúmaní správnej žaloby zistil jej dôvodnosť, preto rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa.
43. Správny súd podľa § 237 ods.2 SSP uznesením 11. 8. 2017 rozhodol o priznaní odkladného účinku správnej žalobe zo dňa 3. 8. 2017. Poukázal na dôvody priznania odkladného účinku, ktoré ho viedli v súlade s ustanovením § 185 písm. a) SSP, k priznaniu odkladného účinku správnej žalobe, keď dospel k záveru, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia, by mohol byť žalobcovi spôsobený vážny nenapraviteľný následok. Ten by spočíval v znemožnení realizácie jeho práv uplatňovaných na Okresnom súde Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 20 pr/15/2017 o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, garantovaných v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR /práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom/.
44. Vo veci administratívneho vyhostenia žalobca sa podľa § 231 SSP správnou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa zákona o pobyte cudzincov.
45. V konaní o predmetnej správnej žalobe podľa správneho súdu je dôvodná žalobná námietka, týkajúca sa nezrozumiteľnosti a nevykonateľnosti výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Rozhodnutie žalovaného je nezákonné, lebo bolo vydané neberúc do úvahy povinnosti správneho orgánu prvého stupňa uložené v ust. § 46 Správneho poriadku. Podľa tohto rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci aj musí obsahovať predpísané náležitosti, ako aj ustanovením § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku, podľa ktorého výrok rozhodnutia má obsahovať ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodnutie vydalo. V odôvodnení rozhodnutia je povinnosťou správneho orgánu uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na jeho rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V prvostupňovom rozhodnutí, v časti, kde bol uložený žalobcovi zákaz vstupu na územie členských štátov na 1 rok, podľa § 82 ods. 1 písm. b/ je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nezrozumiteľné, lebo výrok v tejto časti neobsahuje buď presné označenie územia, členských štátov, ako sú obsiahnuté v § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, alebo aspoň odkaz na toto zákonné ustanovenie, na ktoré sa povinnosť zákaz vstupu vzťahuje. Preto treba prisvedčiť žalobcovi, že z výroku rozhodnutia nie je možné zistiť, na aké členské štáty sa zákaz vstupu vzťahuje a to napriek tomu, že žalovaný dodatočne vo vyjadrení uviedol, že táto skutočnosť vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Naopak úvaha žalovaného je správna o tom, že v danom prípade išlo už o druhé vyhostenie žalobcu a tak aplikácia § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola správna. Táto úvaha však chýba v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa.
46. Podľa ustanovenia § 77 ods. 1 zákon o pobyte cudzincov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Žalobcovi bol prvostupňovým rozhodnutím uložený zákaz vstupu na územie členských štátov na 1 rok. Žalobca podľa súdu opodstatnene namietal, že takto vyjadrený výrok rozhodnutia nie je vykonateľný.
47. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov uvádza výklad pojmu členský štát a ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov uvádza, že policajný útvar môže uložiť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov.
48. Správny súd dodáva, že adresátom rozhodnutia je žalobca, pre ktorého, ak má byť záväzné, žalobcovi musí byť zrozumiteľné a musí poznať obsah svojich povinností vyplývajúcich z výroku rozhodnutia. Odkaz o ustanovení § 2 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov mal byť súčasťou výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, aby bola pre žalobcu zaručená zrozumiteľnosť a vykonateľnosť rozhodnutia. Táto je významná napokon nielen pri jeho rešpektovaní zo strany žalobcu, ale aj pri vyvodení dôsledkov pri jeho porušení žalobcom, na územiach všetkých štátov zahrnutých v ust. § 2 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Správny súd konštatuje, že podmienka určitosti výrokovej časti rozhodnutí je podmienkou ich zrozumiteľnosti a vykonateľnosti.
49. Súd zrušil podľa § 191 ods. 1 písm.g/ a ods. 3 SSP rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP- PO2-137-001/2017 zo dňa 19.7.2017, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov, č. PPZ-HCP-PO8-26-011/2017-ZVC zo dňa 12.5.2017, ktorým tento rozhodol podľa § 82 ods.3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov o administratívnom vyhostení O.. F. N., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X., X., W. XX/XX, štátneho príslušníka X., cestovný doklad č. I. a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ostatné žalobné námietky pod bodmi 1, 4, 5, a 6, súd v tomto rozhodnúť nevyhodnocuje, vzhľadom na aplikáciu § 191 ods.1 písm. g/ SSP. Záver žalovaného o týchto je pre ďalšie rozhodnutie správneho orgánu odporúčajúcim a v podstate možno zhrnúť, že správna úvaha žalovaného v rozsahu žalobných námietok 1,4,5,6 bola správna a je preto aplikovateľná pre rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.
50. Správny súd zrušil rozhodnutia správnych orgánov, pretože žalovaný v konaní o odvolaní nevzal zreteľ na túto námietku žalobcu a správny orgán prvého stupňa sa tohto porušenia dopustil primárne svojim rozhodnutím.
51. S poukazom na ustanovenia SSP je právny názor správneho súdu pre správne orgány v ďalšom konaní záväzný.
52. Správny súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal ich náhradu proti žalovanému v plnom rozsahu (§ podľa § 167 ods. 1 SSP). V zmysle ustanovenia správneho súdneho poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.