Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/84/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci žalobcu: DUES, s.r.o., so sídlom v Žiline, Dolný Val 16/171, IČO: 36 768 103, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík, s.r.o., so sídlom v Žiline, Sládkovičova č. 13, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom v Košiciach, Masarykova č. 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/3480, O-246/2016 zo dňa 17. mája 2016, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. OPS/BEZ/2016/3480, O-246/2016 zo dňa 17. 5. 2016 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu práce Žilina č.k. 55/2016-IZA-2.3/pok/R zo dňa 15. 3 2016 z r u š u j e a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Prvostupňový správny orgán - Inšpektorát práce Žilina rozhodnutím č.k. 55/2016-IZA-2.3/pok/R zo dňa 15. marca 2016 uložil pokutu vo výške 2.200,- Eur na základe ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. za porušenie pracovnoprávnych predpisov, spočívajúcom v porušení ustanovenia § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. tým, že na základe zamestnávateľom predloženého rozpisu pracovnej doby zamestnancov za obdobie november - december 2014 a január - marec 2015 bolo zistené, že zamestnávateľ nevedie evidenciu pracovného času, tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu. Podľa predloženej evidencie pracovnej doby zamestnancov za uvedené obdobie bolo zistené, že zamestnávateľ vedie evidenciu pracovného času zamestnancov tak, že zaznamenáva len údaj o celkovom počte odpracovaných hodín (2 hod., 8 hod.) v jednotlivých pracovných dňoch a iná evidencia pracovného času sa nevedie, ďalej na základe oprávnenia daného ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. za porušenie zákona č. 82/2005 Z.z. spočívajúcom v porušení jeho § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) tým, že na základe zamestnávateľom predloženej evidencie pracovného času za mesiac november 2014 bolo zistené, že U. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/X, L., vykonávala prácu v mesiaci november 2014 v dňoch od 24.11. - 28.11.2014. Celkom v mesiaci november 2014 odpracovala 5 dní po 8 hod., spolu 40 hodín, a za vykonanú prácu v mesiaci november 2014 jej bola vyplatená mzda oproti podpisu v celkovej sume 844,09 €. Právnická osoba DUES, s. r. o., využívala závislú prácu vyššie menovanej fyzickej osoby, preukázala založenie pracovnoprávneho vzťahu podľa osobitného predpisu predložením pracovnej zmluvy, ktorá bola písomne uzatvorená dňa 24.11.2014 s nástupom do práce 24.11.2014, avšak nesplnila oznamovaciu povinnosť voči sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.), čo podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z. je nelegálne zamestnávanie, (oznamovacia povinnosť bola splnená dňa 27.11.2014 v čase o 10:57

hod.), uvedené porušenie bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z., vykonanej v dňoch 30.4., 11.5. a 14.5.2015. V odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k zdôvodneniu prvého skutku, zo spáchania ktorého uznal žalobcu vinným, uviedol, že so žalobcom predložených dokladov vyplýva, že žalobca - zamestnávateľ vedie evidenciu odpracovaných hodín zamestnancov, nie však evidenciu pracovného času v zmysle evidencie začiatku a konca časového úseku, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Z predloženej evidencie odpracovaných hodín sa nedá určiť evidencia pracovného času, ako časového úseku, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, t.j. že táto dochádza neobsahuje údaje o tom, kedy zamestnanec opustil pracovisko (nie je k dispozícii zamestnávateľovi napr. z dôvodu prestávky na jedenie, ošetrenia u lekára, osobných prekážok v práci, atď.). Uvedeným konaním žalobca porušil ust. § 99 zákona č. 311/2001 Z.z.. Vo vzťahu k zdôvodneniu ďalšieho skutku, z ktorého uznal prvostupňový správny orgán žalobcu vinným, správny orgán uviedol, že bolo zo žalobcom predloženej evidencie pracovného času za mesiac november 2014 nepochybne preukázané, že zamestnankyňa U. G. bola do registra Sociálnej poisťovne prihlásená až po začatí výkonu činnosti zamestnankyne, čím žalobca porušil ust. § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.. Dopustil sa nelegálneho zamestnávania v zmysle § 3 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z.. V nadväznosti na námietku účastníka správneho konania, podľa ktorej bola už žalobcovi v predmetnej veci ako zamestnávateľovi uložená pokuta Sociálnou poisťovňou vo výške 9,96 € na základe rozhodnutia č. 700-1610949015-GC04/15 zo dňa 14.04.2015, ktorú riadne zaplatil, správny orgán prvého stupňa zdôraznil, že Sociálna poisťovňa udelila žalobcovi pokutu za porušenie § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z., pričom uvedená pokuta sa ukladá za každý deň omeškania pri nesplnení si prihlasovacej a odhlasovacej povinnosti. Rozdiel tiež spočíval v tom, že dotknuté orgány verejnej správy chránia odlišné spoločenské záujmy, keď v prípade sankcie zo strany Sociálnej poisťovne ide o sankciu z omeškania za každý deň oneskoreného nahlásenia zamestnanca do registra poistencov a pri ukladaní sankcie zo strany inšpektorátu práce ide o nelegálne zamestnávanie. Prvostupňový správny orgán pri zdôvodnení výšky uloženej pokuty uviedol, že sa žalobca dopustil viacerých správnych deliktov, ktoré je správny orgán oprávnený sankcionovať pokutou v zmysle ust. § 19 zákona č. 125/2006 Z.z., pričom správny orgán uplatnil na základe analógie legis tzv. absorpčnú zásadu a uložil pokutu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný, v danom prípade za najzávažnejšie konanie účastníka považoval využívanie závislej práce fyzickej osoby bez splnenia si oznamovacej povinnosti, pričom spáchanie viacerých správnych deliktov považoval za priťažujúcu okolnosť. Pokutu s vyššou sadzbou bolo možné uložiť podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z.. Správny orgán uložil pokutu vo výške 2.200,- €, t.j. vo výmere zákonného minima, ktorú považoval za postačujúcu na represiu za zistený stav. Pri ukladaní pokuty zohľadnil, že nelegálne zamestnávanie je nežiaducim spoločensko - ekonomickým opomenutím, zamestnávateľ zamestnával 5 zamestnancov, pričom nelegálne zamestnávanie bolo zistené v jednom prípade. Inšpekcia práce bola vykonaná u zamestnávateľa po prvýkrát, ide teda o prvé zistenie nelegálneho zamestnávania.

2. Na základe odvolania žalobcu žalovaný vydal dňa 17.05.2016 rozhodnutie č. OPS/BEZ/2016/3480, O-246/2016, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán na základe riadne vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, skutkový stav správne právne vyhodnotil. Žalovaný má za to, že bolo jednoznačne preukázané, že žalobca porušil ust. § 99 zákona č. 311/2001 Z.z. tým, že na základe zamestnávateľom predloženého rozpisu pracovnej doby zamestnancov za obdobie mesiacov november - december 2014 a január - marec 2015 bolo zistené, že zamestnávateľ nevedie evidenciu pracovného času tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu. Vedenie zákonom identifikovaných druhov evidencií v zmysle § 99 pritom možno považovať za obligatórnu povinnosť zamestnávateľa nie možnosť zamestnávateľa. Týmto ustanovením sa v záujme zabezpečenia ochrany zamestnancov určuje, aby zamestnávateľ viedol zákonom stanovený rozsah evidencií. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením účastníka, že evidencia pracovného času nespadá do okruhu najvýznamnejších a najpodstatnejších ustanovení pracovnoprávnych predpisov, nad ktorými inšpektorát práce vykonáva dozor. Inšpekcia práce vykonáva dozor nad dodržiavaním všetkých ustanovení Zákonníka práce, i keď nie je možné, aby všetky ustanovenia boli zadefinované v § 2 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona č. 125/2006 Z.z.. Žalovaný je toho názoru, že bolo tiež jednoznačne preukázané, že účastník konania porušil § 3 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 2 ods. 2 písm. b) zákona 82/2005 Z.z. tým, že si nesplnil oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni v zmysle § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.. V nadväznosti na odvolaciu námietku porušenia zákazu dvojitého trestania upraveného v § 19 ods. 5 zákona č.125/2006 Z.z. žalovaný uviedol,

že pokutu podľa odsekov 1 a 2 nemožno uložiť osobe, ktorej bola za to isté porušenie predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv už právoplatne uložená pokuta alebo iná majetková sankcia iným orgánom podľa osobitných predpisov; to neplatí, ak bola uložená bloková pokuta. Vzhľadom k tomu, že predmetom sankcionovania zo strany Sociálnej poisťovne nebolo porušenie predpisov upravujúcich zákaz nelegálneho zamestnávania osôb (teda zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní), ale porušenie ust. § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z., nemôže ísť podľa mienky odvolacieho správneho orgánu o nedodržanie ust. § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. tak, ako sa domnieva žalobca. Predmetná zásada totiž zakazuje, aby osoba bola v správnom konaní potrestaná dvakrát za ten istý čin na základe toho istého zákona alebo na základe predpisov ochraňujúcich totožný verejný záujem. Pritom platí, že ak je rovnaký čin postihovaný dvomi alebo viacerými orgánmi verejnej správy na základe predpisov ochraňujúcich rozdielne verejné záujmy, zváži každý z týchto správnych orgánov tú skutočnosť, že za čin už bola uložená iná správna sankcia. V tomto prípade však účastník konania porušil svojím konaním dva rozdielne právne predpisy ( a to ust. § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní) chrániace rozdielne verejné záujmy. Preto sa nevylučovalo, aby bol účastník konania okrem nedodržania vyššie citovaného ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. sankcionovaný aj za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania tak, ako to urobil prvostupňový správny orgán. Pri ukladaní pokuty prvostupňový správny orgán správne na základe analógie legis aplikoval tzv. absorpčnú zásadu a uložil pokutu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný, pričom na spáchanie viacerých správnych deliktov považoval ako priťažujúcu okolnosť. Žalovaný je toho názoru, že prvostupňovým správnym orgánom uložená sankcia je primeraná, plniaca preventívnu funkciu a nakoľko bude citeľná aj v majetkovej sfére účastníka konania, splní si aj svoju represívnu funkciu a odradí účastníka konania od ďalšieho nezákonného konania v budúcom období.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca navrhujúci zrušenie rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca zastáva názor, že zákonodarca nepovažuje porušenie povinnosti zamestnávateľa ohľadne evidencie pracovného času tak, ako sa ho dopustil žalobca tak zásadné a podstatné, keď ho neuvádza v ust. § 2 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona č. 125/2006 Z.z., kde je daný okruh najvýznamnejších a najpodstatnejších pracovnoprávnych vzťahov, nad ktorými inšpektorát práce vykonáva dozor. Žalobca je toho názoru, že uložená výška pokuty 200,- € z celkovej navrhovanej pokuty 2.200,- €, ktorá pripadá za porušenie ust. § 99 zákona č. 311/2001 Z.z. je neprimerane prísna. Poukázal na skutočnosť, že rozsah výšky uloženia pokuty v danom prípade je od 0 € do 100.000,- € a pokiaľ žalovaný uvádza v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že pokuta bola uložená na spodnej hranici, tak spodná hranica pre uloženie pokuty je podľa názoru žalobcu 0,- €. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že mu už bolo za včasné nesplnenie si oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni, uložená pokuta Sociálnou poisťovňou vo výške 9,96 € na základe rozhodnutia č. 700-160949015- GC04/15 zo dňa 14.04.2015, ktorú riadne zaplatil. Podľa § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. za toto porušenie nemožno opakovane uložiť sankciu. Žalobca zdôraznil, že v oboch prípadoch pri ukladaní sankcie bola tá istá skutková situácia, t.j. oneskorené prihlásenie zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne a porušenie ust. § 231 ods. 1 písm. b) č. 461/2003 Z.z., na ktoré ustanovenie a teda osobitný právny predpis odkazuje rovnako aj § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z., pričom ak by mala byť za to isté porušenie uložená dvakrát sankcia, nepochybne by došlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“, t.j. nie dvakrát o tom istom. Pokiaľ žalovaný uvádza, že za ten istý čin možno postihnúť osobu aj viacerými orgánmi, ktoré ochraňujú rozdielne verejné záujmy a zároveň uvádza, že v danom prípade žalobca porušil dva rôzne predpisy a tým aj dva rozdielne chrániace verejné záujmy, nie je zrejmé, ktoré rozdielne verejné záujmy má na mysli, keďže v oboch prípadoch je chránený verejný záujem na tom, aby boli zamestnanci riadne prihlasovaní do registra Sociálnej poisťovne, pričom oba predpisy ako zákon o sociálnom poistení, tak aj zákon o nelegálnej práci sú navzájom prepojené vo vzťahu všeobecný predpis osobitný predpis a naopak. O tom, že vzájomné rozhodnutia o uložení sankcie zo strany Sociálnej poisťovne alebo inšpektorátu práce za predmetné porušenie oneskoreného prihlásenia zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne sa vylučujú, výslovne hovorí aj ust. § 239 zákona č. 461/2003 Z.z..

4. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 21.07.2016 poukázal žalovaný na totožné skutkové a právne dôvody ako uviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí. Naviac doplnil, že v prípade, že obdobný skutok je postihovaný dvoma alebo viacerými orgánmi verejnej správy na základe rôznych právnych predpisov, ako je tomu v danom prípade, je rozhodujúci verejný záujem, ktorý je však nepochybne odlišný. Odlišnosť verejného záujmu na ochrane pracovného trhu pred nelegálnym zamestnávaním možno

ilustrovať nielen prísnejšími sankciami zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ktoré tento zákon stanovuje v hornej hranici 200.000.- €, ale aj vedením zoznamu fyzických a právnických osôb, ktoré v predchádzajúcich piatich rokoch porušili zákaz nelegálneho zamestnávania ako ďalšieho sankčného nástroja odradzujúceho subjekty od porušovania zákazu nelegálneho zamestnávania alebo zaradením opakovaného porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania medzi osobitne závažné porušenia zákona na účely zrušenia živnostenského oprávnenia. Žalovaný opakovane uviedol, že pokuta, ktorá bola stanovená, bola stanovená na spodnej hranici sadzby, pričom žalovaný orgán nemá zákonnú možnosť odpustiť uloženú pokutu, nakoľko povinnosť jej uloženia vyplýva priamo zo zákona, pričom ani prvostupňový správny orgán nemôže znížiť uloženú pokutu pod zákonom stanovenú hranicu. S prihliadnutím na skutočnosť, že sa žalobca dopustil viacerých správnych deliktov, ktoré je správny orgán oprávnený sankcionovať pokutou v zmysle § 19 zákona č. 125/2006 Z. z., správny orgán musel uplatniť na základe analógie legis tzv. absorpčnú zásadu a uložiť pokutu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný, pričom spáchanie viacerých správnych deliktov je považované za priťažujúcu okolnosť.

5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal.

6. Krajský súd v Žiline ako správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. 250f ods. 1,2 O.s.p. v spojení s § 491 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok, ďalej len SSP), pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou SSP, zostali zachované. Ďalej vo veci konal podľa SSP (§ 491 ods. 1 SSP).

7. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa, a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu podľa ust. § 194 a nasl. SSP v spojení s ust. § 177 a nasl. SSP v nadväznosti na ust. § 491 ods. 1 SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 písm. a), SSP a § 183 SSP), pričom dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec vrátiť žalovanému s poukazom na § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

8. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. v znení účinnom ku dňu 23.11.2014 inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, 2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy, 2a) 3. právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci 3) vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, 4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, 5. záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv, 6. osobitného predpisu 3a) zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, 3b) a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj, 7. osobitného predpisu,3c) ktorý upravuje vnútorný systém vybavovania podnetov, zamestnávateľom. 2) Napríklad , zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

2a) Zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 3) § 39 Zákonníka práce. 3a) § 5 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 3 a § 14 zákona č. 650/2004 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 3b) § 31 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 3c) § 11 a 12 zákona č. 307/2014 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. v znení účinnom ku dňu 23.11.2014, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur.

Podľa § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom v čase spáchania správneho deliktu (ďalej len ), zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.

Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. v znení účinnom ku dňu 23.11.2014 inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.

Podľa § 19 ods. 5 citovaného zákona v znení účinnom ku dňu 20.5.2016 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia) pokutu podľa odsekov 1 a 2 nemožno uložiť osobe, ktorej bola za to isté porušenie predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv už právoplatne uložená pokuta alebo iná majetková sankcia iným orgánom podľa osobitných predpisov; to neplatí, ak bola uložená bloková pokuta.

Podľa § 19 ods. 6 zákona č. citovaného zákona, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom ku dňu 02.05.2014 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, 1) ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu 2) a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu 6). 1) Napríklad zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, . 2) Zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov. Zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 6) § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 82/2005 Z.z.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení účinnom v znení účinnom v čase spáchania správneho deliktu (ďalej len zákon č. 82/2005 Z.z.), právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.

Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom v znení účinnom v čase spáchania správneho deliktu zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c).

Podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z., za porušenie povinností ustanovených v § 142 ods. 7, § 154 ods. 3, § 227 ods. 2, § 227a, § 228 až 234, § 238, 244 a § 279 môže Sociálna poisťovňa uložiť pokutu až do 16 596,96 eura. Pri ukladaní pokuty Sociálna poisťovňa zohľadní závažnosť porušenia povinnosti ustanovenej týmto zákonom. Sociálna poisťovňa neuloží pokutu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 231 ods. 1 písm. b), ak už bola uložená pokuta podľa osobitného predpisu.102aa) 102aa) Zákon č. 5/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Zákon č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

9. Vo vzťahu k prvému skutku medzi účastníkmi konania nebolo sporu o tom, že žalobca v mesiacoch november - december 2014 a január - marec 2015 v evidencii pracovného času zaznamenával celkový počet odpracovaných hodín zamestnancov, nezaznamenával však začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu.

10. Po preskúmaní veci dospel správny súd k záveru, že v posudzovanom prípade bola konaním žalobcu naplnená formálna aj materiálna stránka skutkovej podstaty správneho deliktu podľa citovaného ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. v spojení s ust. § 99 zákona č. 311/2011 Z.z.. Zákonodarca koncipoval z uvedených ustanovení plynúci druh zodpovednosti ako objektívnu zodpovednosť. Objektívna zodpovednosť je zvláštnym druhom zodpovednosti. Jedná sa o zodpovednosť za protiprávny stav (zodpovednosť za výsledok). Preto správny orgán pri skúmaní uvedeného druhu zodpovednosti neskúma formu zavinenia, ale hodnotí, či protiprávny stav nastal a porušením právneho predpisu došlo k objektívnemu naplneniu zákonom definovanej skutkovej podstaty správneho deliktu. Aplikované ustanovenia nepoznajú žiadne liberačné dôvody, ktoré by mohli byť prípadnou príčinou zbavenia sa tejto objektívnej zodpovednosti.

11. Aplikované ustanovenie § 99 zákona č. 311/2001 Z.z. na účely jednoznačnosti vyjadrenia povinnosti zamestnávateľa v súvislosti s vytvorením podmienok na jeho kontrolu osobitne zakotvuje aj povinnosť viesť evidenciu všetkých skutočností súvisiacich s rozvrhovaním pracovného času. Táto evidenčná povinnosť vo vzťahu k zamestnancom v pracovnom pomere zahŕňa

- evidenciu pracovného času - eviduje sa začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu v rámci rozvrhovaného pracovného času,

- evidenciu práce nadčas - samostatne sa zaeviduje začiatok a koniec časového úseku vykonávania práce nadčas, aby sa odlíšila od pracovného času, ktorý je rozvrhnutý,

- evidenciu nočnej práce - samostatne sa eviduje, že časový úsek, okrem toho, že sa zaeviduje ako pracovný čas, je aj nočnou prácou - eviduje sa začiatok a koniec nočnej práce,

- evidenciu aktívnej časti pracovnej pohotovosti - samostatne sa zaeviduje aktívna časť pracovnej pohotovosti (začiatok a koniec), aby sa odlíšila od pracovného času, ktorý je rozvrhovaný/práce nadčas,

- evidenciu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca - samostatne sa zaeviduje neaktívna časť pracovnej pohotovosti (jej začiatok a koniec).

12. neustanovuje formu vedenia evidencie. Je preto možné rešpektovať evidenciu vedenú zamestnávateľom v písomnej, elektronickej podobe, resp. formou registrácie. Na druhej strane

však citované ust. § 99 jasne definuje minimálne zákonné požiadavky na obsah uvedenej evidencie, ktorým má nepochybne byť zaznamenanie začiatku a konca časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu v rámci rozvrhnutého pracovného času, resp. prácu nadčas, nočnú prácu, aktívnu či neaktívnu, čas pracovnej pohotovosti tak, aby evidencia hodnoverne preukazovala, či zamestnanec odpracoval, či neodpracoval stanovenú (alebo dohodnutú) pracovnú dobu, kedy ju odpracoval, v akom rozsahu, prípadne o ďalších skutočnostiach, ktoré sú významné pre posudzovanie nárokov s odpracovanou pracovnou dobou súvisiacich. Uvedená požiadavka zákona na obsahové náležitosti evidencie korešponduje s cieľom právnej úpravy, je jedným z garantov dodržiavania základných zásad Zákonníka práce obsiahnutých v článku 1 - 11, a to práve pre jej preukazný charakter v nadväznosti na garantovanie základných pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, ale aj kontrolu dodržiavania povinností zamestnancom (napr. byť k dispozícii zamestnávateľovi, plniť povinnosti v súlade s pracovnou zmluvu), dodržiavania povinností zamestnávateľom (napr. poskytnutie prestávok na odpočinok a jedenie, prestávok z dôvodov zabezpečenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci, garanciu nepretržitého denného odpočinku, resp. nepretržitého odpočinku v týždni a pod.).

13. V danom kontexte možno potom evidenciu dochádzky hodnotiť ako významnú povinnosť zamestnávateľa. Podľa názoru správneho súdu z citovaného ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. plynie inšpektorátu práce právo dozoru nad dodržiavaním danej povinnosti, keďže jeho oprávnenie dozoru sa vzťahuje (okrem iného) na všetky pracovnoprávne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy. K pracovnoprávnym predpisom, ktorý upravuje pracovnoprávne vzťahy, patrí nepochybne aj a to v celom svojom rozsahu (§ 1 ods. 1 Zákonníka práce). Okruh právnych noriem v rámci právnych pracovnoprávnych vzťahov, ktoré inšpektorát práce dozoruje, je v ust. § 1 písm. a) bod 1. vymedzený len demonštratívne - príkladmo, t.j. do jeho dozornej činnosti môžu spadať aj iné ako príkladmo vymedzené oblasti, ak ich zastrešuje pojem „pracovnoprávne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy“. Odhliadnuc od uvedeného možno práve spornú povinnosť zamestnávateľa v zmysle ust. § 99 Zákonníka práce zaradiť pod samotný príkladmý výpočet oblastí prieskumu, ktorý sa, ako bolo už uvedené na iných miestach tohto rozsudku, bezprostredne vzťahuje k otázkam mzdových a pracovných podmienok zamestnancov.

14. Napokon ostalo správnemu súdu vysporiadať sa s ďalšou námietkou žalobcu, ktorá sa vzťahovala k naplneniu skutkovej podstaty ďalšieho správneho deliktu podľa ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z.z. v nadväznosti na ust. § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z., a to námietku porušenia zásady správneho trestania - zákazu ne bis in idem.

15. Medzi účastníkmi nebolo sporu o tom, že zamestnávateľ využíval v dňoch 24.11. - 28.11.2014 závislú prácu zamestnankyne U. G. na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.11.2014, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni najneskôr pred začatím výkonu práce danej zamestnankyne.

16. Sporným ostalo, či v danom prípade došlo k porušeniu zákazu dvojitého trestu za ten istý skutok - ne bis in idem, keď bola žalobcovi rozhodnutím Sociálnej poisťovne č.k. 700-1610949015-GC04/15 zo dňa 14.04.2015, teda pred vydaním prvostupňového rozhodnutia napadnutého touto žalobou, uložená pokuta vo výške 9,96 € podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a) deviaty bod, § 239 v nadväznosti na ust. § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. na tom skutkovom základe, že žalobca zamestnankyňu U. G. prihlásil oneskorene do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového poistenia.

17. Na úvod právneho posúdenia považuje správny súd za potrebné ozrejmiť, že správnym deliktom je protiprávne konanie, ktorého znaky sú ustanovené zákonom. Správny orgán za ne potom ukladá zákonnom stanovený trest. Jedná sa o protiprávne konanie bez ohľadu na zavinenie, spravidla výslovne označené zákonom ako správny delikt. Vecný rozdiel medzi trestnými činmi a správnymi deliktami býva často veľmi hmlistý, môže byť len výsledkom politického rozhodnutia (dekriminalizácie) a je bežné, že skutky trestané právnym poriadkom jedného štátu alebo v určitej dobe ako trestné činy sú podľa právneho poriadku iného štátu alebo v inej dobe len správnymi deliktami a naopak. Tiež z uvedeného dôvodu platia pre trestnosť správnych deliktov obdobné princípy a pravidlá ako pre trestnosť trestných činov. V tomto smere možno odkázať na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.), ktorý podľa stabilnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva „trestným obvinením“ v zmysle svojho článku 6 ods. 1 rozumie aj konanie o sankciách ukladaných správnymi úradmi za priestupok alebo iný správny delikt. V danom prípade je nepochybné,

že rozhodnutia oboch správnych orgánov mali charakter rozhodnutí v oblasti správneho trestania. Podľa štrasburskej judikatúry správne trestanie vo všeobecnosti podlieha ochrane zaručenej článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé súdne konanie), článku 7 (zákaz trestu bez zákona) a článku 13 (právo na účinné opravné prostriedky), ďalej aj ochrane zakotvenej v článku 2 a 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (odškodnenie za nezákonné odsúdenie) a právo nebyť súdený alebo trestaný dvakrát (ne bis in idem).

18. Zásada ne bis in idem - teda právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý čin - je na ústavnej úrovni zakotvená v článku 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd. Povinnosť ctiť uvedenú zásadu ďalej plynie z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky najmä z článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého nikto nemôže byť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a Trestného poriadku tohto štátu. Hoci uvedené ustanovenia hovoria len o trestnom stíhaní či trestnom konaní, danú zásadu je treba vztiahnuť i na konania o správnych deliktoch ako je zrejmé z ustálenej súdnej praxe. Článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru ani žiadne iné ustanovenie Dohovoru nijak bližšie nešpecifikuje totožnosť činu („idem“). Európsky súd pre ľudské práva pristúpil k zjednoteniu svojej vnútorne rozpornej judikatúry k danej otázke rozsudkom veľkého senátu zo dňa 10.02.2009 Zolotukhin proti Rusku sťažnosť č. 14939/03, Reports 2009, v ktorom po zhrnutí judikatúrnych línií odmietol prístup vychádzajúci z právnej kvalifikácie deliktu s tým, že takýto prístup je príliš reštriktívny voči právam jednotlivca. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva tak článok 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru zakazuje stíhanie pre druhý „trestný čin“, pokiaľ je tento druhý trestný čin založený na totožnom či v podstatných rysoch totožnom skutku. Výkladom uvedeného rozhodnutia veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zolotukhin proti Rusku možno dospieť k záveru, že stíhanie jedného a toho istého skutku podľa dvoch skutkových podstát je prípustné vtedy, pokiaľ sa tieto od seba navzájom líšia v podstatných prvkoch (okolnostiach). Naopak tam, kde panuje aspoň čiastočná zhoda v podstatných okolnostiach skutku pôjde vo vzťahu k aplikácii článku 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o uplatnenie zásady ne bis in idem. Z uvedených záverov vyplýva, že článok 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru zakazuje stíhanie pre druhý trestný čin (vrátane deliktu trestnoprávnej povahy, t.j. správneho deliktu), pokiaľ je tento druhý trestný čin založený na totožnom či v podstatných rysoch totožnom skutku. Podstatou skutku je pritom právne relevantné jednanie páchateľa a ním zapríčinený právne významný následok. K tomu, aby bolo možné postihnúť páchateľa na základe totožného konania za dva rôzne delikty, nestačí samotná existencia dvoch formálne odlišných skutkových podstát deliktu. Až odlišnosť v právne významnom následku konania zakladá existenciu dvoch samostatných skutkov, o ktorých je možné viesť samostatné konania.

19. V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce konkrétne uvádza, že pokutu podľa ods. 2 nie je možné uložiť osobe, ktorej bola za to isté porušenie predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) už právoplatne uložená pokuta iným orgánom podľa osobitných predpisov (to neplatí v prípade uloženia blokovej pokuty). Podľa bodu § 2 ods. 1 písm. a) bod 4. zákona č. 125/2006 Z.z. sa jedná o predpisy, upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Takýmto predpisom je i zákon č. 82/2005 Z.z.. Práve pre naplnenie § 2 ods. 2 písm. b) tohto zákona bola žalobcovi uložená sankcia v zmysle § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z.. Súd teda posudzoval, či za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania definovaného v § 2 ods. 2 písm. b) tohto zákona už bola žalobcovi skôr uložená sankcia podľa Zákona o sociálnom poistení.

20. Objektívnou stránkou deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. z.č. 125/2006 Z.z. je naplnenie § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z, ktorý definuje nelegálne zamestnávanie týmito kumulatívnymi podmienkami: 1. podnikateľ zamestná fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere, 2. využíva jej závislú prácu, 3. nesplní si povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Objektívnou stránkou deliktu podľa § 239 Zákona o sociálnom poistení je (okrem iného) aj porušenie § 231 ods. 1 písm. b) bod 1. Zákona o sociálnom poistení, ktorá je naplnená vtedy, ak zamestnávateľ zamestnanca najneskôr pred začatím výkonu jeho činnosti neprihlási do registra poistencov. V danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ (podnikateľ) prihlásil svoju zamestnankyňu, s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah, po začatí výkonu jej činnosti, teda k využívaniu závislej práce zamestnávateľom došlo, ale bez splnenia prihlasovacej povinnosti pred samotným začiatkom

výkonu tejto činnosti. Zamestnávateľ teda naplnil objektívnu stránku iného správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zák. č. 125/2006 Z. z. porušením zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnom zamestnávaní. Naplnil aj objektívnu stránku iného správneho deliktu podľa § 239 Zákona o sociálnom poistení porušením povinnosti uvedenej v § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení, ktorá je v danom prípade totožná s nelegálnym zamestnávaním podľa § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnom zamestnávaní, keďže zamestnankyňa určitú dobu u zamestnávateľa vykonávala závislú prácu bez toho, aby si jej zamestnávateľ prihlasovaciu povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení splnil. Preto je potrebné konštatovať, že porušenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení je nelegálnym zamestnávaním podľa § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnom zamestnávaní. Teda ak bol žalobca postihnutý za porušenie § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. skorším rozhodnutím Sociálnej poisťovne, platí zákaz uvedený v § 19 ods. 5 zák. č. 125/2006 Z.z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a nie je preto možné za tento skutok uložiť ďalšiu pokutu podľa § 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z.. Keďže pokuta bola žalobcovi napriek tomu takto uložená, bolo potrebné toto rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušiť a rovnako aj prvostupňové správne rozhodnutie, pretože uvedená vada nastala aj v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom.

21. Súd poukazuje tiež na tú skutočnosť, že pokutu v zmysle § 239 Zákona o sociálnom poistení správny orgán môže a nemusí uložiť. Tento zákon pritom pamätá aj na takú situáciu, keď je pokuta za porušenie § 231 ods. 1 písm. b) uložená v zmysle zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce alebo zákona č. 5/2004 Z.z.. V tom prípade Sociálna poisťovňa pokutu neuloží. Jedná sa teda o opačný prípad ako posudzovaný prípad, keď by bola za porušenie § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení uložená pokuta v zmysle zákona č. 125/2006 Z.z. a v tom prípade by už Sociálna poisťovňa za to isté porušenie § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení sankciu neuložila. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca posudzoval porušenie § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení ako porušenie, ktoré môže byť sankcionované zák. č. 125/2006 Z.z. ako nelegálne zamestnávanie. Využijúc výklad § 239 Zákona o sociálnom poistení argumentum a contrario, ak Sociálna poisťovňa uloží pokutu za nesplnenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení, nemôže byť už uložená pokuta podľa predpisu uvedenom v odkaze 102aa) k § 239 Zákona o sociálnom poistení. V danom prípade k uloženiu pokuty Sociálnou poisťovňou došlo, pretože pred vydaním prvostupňového správneho rozhodnutia podľa zákona č. 125/2006 Z.z. bolo vydané právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne o nesplnení povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení. Preto podľa názoru súdu, v tom prípade orgány rozhodujúce podľa osobitných predpisov (zákony č. 5/2004 Z.z. a č. 125/2006 Z.z.) už nemôžu uložiť pokutu podľa týchto predpisov.

22. V tomto kontexte je právne irelevantné, že Sociálna poisťovňa uložila žalobcovi pokutu len vo výške 9,96 €. Týmto rozhodnutím je správny súd viazaný podľa § 131 SSP a musí z neho vychádzať. Ku konkurencii pri ukladaní pokút jednotlivými správnymi orgánmi treba uviesť, že Sociálna poisťovňa v zmysle § 239 nemá povinnosť pokutu uložiť, ale jedná sa len o fakultatívnu možnosť uloženia pokuty. Pokiaľ teda ešte nebola uložená pokuta Sociálnou poisťovňou ani inými orgánmi podľa osobitných predpisov uvedených v poznámke 102aa) v § 239 Zákona o sociálnom poistení, nič nebráni správnym orgánom, aby navzájom komunikovali aj o tom, či prebieha u nich správne konanie, ktorý orgán uloží pokutu za porušenie § 231 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, ktoré konanie sa preruší do právoplatného ukončenia iného správneho konania, atď.

23. V intenciách uvedených úvah potom správny súd vyhodnotil námietku žalobcu o porušení základnej zásady správneho trestania - ne bis in idem za opodstatnenú. Daný zákaz dvojitého trestania vyplýva expressis verbis z textu ust. § 239 posledná veta zákona č. 461/2003 Z.z. a tiež z ust. § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. Žalobca už bol za totožný skutok, totožný v naplnení objektívnej stránky správneho deliktu t.j. v spôsobe, mieste a čase spáchania (využíval závislú prácu fyzickej osoby bez splnenia registračnej povinnosti) a chránenom záujme (dávkové nároky zamestnanca v spojení s fiškálnymi záujmami štátu) už potrestaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne č.k. 700-1610949015-GC04/15 zo dňa 14.04.2015.

24. Porušením princípu ne bis in idem dopustil sa prvostupňový správny orgán (pričom žalovaný tento nedostatok neodstránil) nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré viedlo správny súd k zrušeniu rozhodnutia žalovaného podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP, rozhodnutia správneho orgánu prvého

stupňa podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP a potrebe vec vrátiť žalovanému s poukazom na § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie. Správny súd pritom zrušil rozhodnutia v celom rozsahu t.j. aj vo vzťahu k výroku, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania správneho deliktu podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. v nadväznosti na ust. § 99 zákona č. 311/2001 Z.z., nakoľko pri uznaní deliktuálnej zodpovednosti za oba správne delikty správny orgán uložil žalobcovi úhrnný trest.

25. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového správneho orgánu opäť o oboch obvineniach žalobcu v intenciách záväzného právneho názoru krajského súdu rozhodnúť.

26. O trovách konania rozhodol správny súd podľa ust. § 167 ods. 1 SSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu v danom konaní je rovnaký, keďže súd vo vzťahu k prvému správnemu deliktu, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu, žalobné námietky žalobcu neuznal, avšak vo vzťahu k druhému správnemu deliktu, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu, vyhodnotil námietky žalobcu ako právne dôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.