Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-388-2016.pdf
PDF · 108.37 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/388/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140, so sídlom Michalská 18, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou HMG LEGAL, s.r.o., Štefanovičova 12, Bratislava, proti žalovanej: O. G., D.. XX.XX.XXXX, H. N. P. XX, N., prechodne bytom V. X/A, N., o zaplatenie 1.700,23 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15. júna 2016, č.k. 11C 451/2013-66, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovanej domáhal zaplatenia 1.700,23 eur s príslušenstvom, posúdiac vec právne podľa ust. § 269 ods. 2, § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, § 506, § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 79 ods. 1, § 101 ods. 1, § 120 ods. 1 a 4, § 153 ods. 1 O.s.p.. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa od žalovanej domáhal zaplatenia žalovanej istiny, pozostávajúcej z nezaplatenej istiny úveru vo výške 804,77 eur, nezaplatených riadnych úrokov z úveru v sume 343,09 eur a nezaplatených úrokov z omeškania v sume 552,37 eur a zároveň žiadal žalovanú zaviazať aj na zaplatenie úroku z úveru vo výške 15 % ročne z istiny 804,77 eur od 4.01.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 343,09 eur od 4.01.2013 do zaplatenia, keď svoju žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca a žalovaná uzatvorili zmluvu o bežnom účte a balíku produktov služieb, na základe ktorej zriadil a vedie žalovanej bežný účet, a zmluvu o povolenom prečerpaní k bežnému účtu, na základe ktorej boli žalovanej poskytnuté finančné prostriedky formou povoleného prečerpania bežného účtu. Žalobca poukázal na to, že žalovaná poskytnutý úver nesplácala a bola v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok a súčasne jednej splátky dobu dlhšiu ako tri mesiace, a preto oznámením o zosplatnení úveru vyhlásil celú svoju pohľadávku voči žalovanej za splatnú k 31.07.2010. Žalovaná ostala v konaní nečinná.
3. Vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu ISTROBANKA, a.s. uzavrel so žalovanou zmluvu o bežnom účte č. XXXXX-XXXXXXXX/XXXX, súčasťou ktorej bola aj zmluva o poskytovaní MAXIKONTA Standard, predmetom ktorého bolo poskytovanie produktov a služieb a zmluva o vydaní platobnej karty s denným limitom výberu finančných prostriedkov v sume 400 eur. Dodatkom č. 1 s účinnosťou od 30.06.2009 umožnila banka žalovanej vykonanie platobného styku
na jej bežnom účte aj v prípade, ak na ňom nebude dostatok peňažných prostriedkov, a to do výšky 670 eur a dodatkom č. 2 od 14.09.2009 do výšky 840 eur. Výpisom z Obchodného registra mal preukázané, že pôvodný veriteľ žalovanej ISTROBANKA, a.s. 01.07.2009 zanikol v dôsledku zlúčenia a jeho právnym nástupcom je žalobca. Skonštatoval, že žalobca evidoval ku dňu 31.07.2010 na úverovom účte žalovanej č. XXXXXXXXXX dlh vo výške 931,45 eur, ktorý týmto dňom vyhlásil v súlade s Podmienkami pre povolené prečerpanie bežného účtu za splatný, s výzvou na zaplatenie dlhu najneskôr do 27.08.2010. Vyhodnotil, že zmluva o bežnom účte je absolútnou obchodnou zmluvou, ale vzhľadom na záver že zmluvný vzťah strán má charakter spotrebiteľskej zmluvy, vychádzal aj s ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Uviedol, že žalobca vyčíslil žalovanú pohľadávku ako súčet nezaplatenej úverovej istiny v sume 804,77 eur, k čerpaniu ktorej bola žalovaná oprávnená na základe zmluvy o poskytnutí povoleného prečerpania bežného účtu, keď priebeh čerpania úveru mal vyplývať zo špecifikácie pohľadávky vypracovanej ku dňu 03.01.2013, ďalej z úrokov z úverovej istiny v sume 343,09 eur, vyčíslených ku dňu 03.01.2013, keď základom pre výpočet úroku bol aktuálny zostatok na úverovom účte, pričom jednotlivé sumy riadnych úrokov k poslednému dňu kalendárneho mesiaca, obdobie ich účtovania, percentuálnu sadzbu a základ pre ich výpočet preukazoval žalobca prehľadovou tabuľkou, a ďalej z úrokov z omeškania v sume 552,37 eur, počítaných z nedoplatkov na splátkach riadnych úrokov splatných k poslednému dňu kalendárneho mesiaca s tým, že žalovaná sa dostala do omeškania po prvýkrát so splátkou riadnych úrokov splatných ku dňu 28.02.2010 (jednotlivé sumy úrokov z omeškania obdobie ich účtovania, percentuálnu sadzbu a základ pre ich výpočet preukazoval žalobca opätovne prehľadovou tabuľkou). Skonštatoval, že žalobca výpisom z úverového účtu žalovanej č. XXXXXXXXXX deklaroval údaje, výšku a vecnú špecifikáciu žalovanej pohľadávky generovanej bankovým systémom a predstavujúcej aktuálny záväzok žalovanej podľa stavu ku dňu 03.01.2013 v žalovanej sume 1.700,23 eur. V tejto súvislosti uviedol, že podľa oznámenia žalobcu zo dňa 16.08.2010 evidoval žalobca ku dňu 31.07.2010 dlh žalovanej v sume 931,45 eur, pričom v tomto oznámení deklarovaný dlh nebol špecifikovaný vecne ani časovo. Špecifikáciu žalovanej pohľadávky žalobca doplnil prehľadovou tabuľkou, v ktorej je uvedená nezaplatená časť poskytnutého úveru, sumy riadnych úrokov k poslednému dňu kalendárneho mesiaca, obdobie ich účtovania, percentuálna sadzba a základ pre ich výpočet, ako aj jednotlivé sumy z úrokov z omeškania, obdobie ich účtovania, percentuálna sadzba a základ pre ich výpočet. Súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného vyššie uvedenými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom vyhodnotil, že banka s účinnosťou od 14.09.2009 umožnila vykonanie platobného styku na bežnom účte žalovanej aj v prípade, ak na ňom nebude dostatok peňažných prostriedkov, a to do výšky 840 eur, avšak z dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, ako ním evidovaný debetný zostatok 840 eur, neskôr znížený o zaplatenú sumu o 35,25 eur vznikol, čo ho tvorilo, a či je vyčíslený správne a dôvodne.
4. Poukázal na to, že pre sporové konanie platí prejednávacia zásada, podľa ktorej tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy je vecou sporových strán, ktoré majú povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, pričom podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. sú strany povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z uvedeného vyvodil, že ak strana sporu neunesie bremeno tvrdenia, prejaví sa to negatívne na výsledku sporu. Mal tiež za to, že v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. nemôže vykonávať iné dôkazy, než tie ktoré strany na preukázanie svojich tvrdení označili. Uviedol, že výnimočne síce môže vykonať aj iné dôkazy, ale to len vtedy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, za ktorý prípad ale nie je možné považovať prenášanie zodpovednosti strany za unesenie dôkazného bremena na súd, teda situáciu, aby súd na miesto strany vyhľadával a zhromažďoval dôkazy. Zdôraznil, že povinnosťou súdu nie je nahradzovať povinnosť tvrdenia sporovej strany ani dedukovať skutkové okolnosti prejednávanej veci z listinných dôkazov, pretože by porušil zásadu rovnosti sporových strán, a tým aj právo na spravodlivé súdne konanie. S poukazom na ust. § 153 ods. 1 O.s.p. a na skutočnosť, že žalobcu poučil o dôkaznej povinnosti v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. vyhodnotil, že žalobca neuniesol v spore dôkazné bremeno. Vzhľadom na dôkaznú situáciu vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie úverovej istiny v sume 804,77 eur dospel k záveru, že žalobca bez všetkých pochybností nepreukázal, ako tento debetný zostatok z úveru vznikol, čo a kedy ho vytvorilo a ani to, že je vyčíslený správne a dôvodne, a preto žalobu zamietol. Vo zvyšku odôvodnenia rozhodnutia sa zaoberal uplatneným nárokom na zaplatenie úrokov z úverovej istiny 343,09 eur vypočítaných ku dňu 03.01.2013, a dospel k záveru, že využitím práva predčasného zosplatnenia úveru ku dňu 16.08.2010, došlo k zmene obsahu záväzku, a žalovaná stratila výhodu splátok a poskytnuté prostriedky už nemala právo užívať po dobu pôvodne dohodnutú, ale bola povinná ich najneskôr do 27.08.2010 vrátiť žalobcovi. Dospel potom k záveru, že po splatnosti úveru veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, pričom nezaplatením dlhu sa dlžník dostáva do
omeškania a je preto povinný platiť iba úroky z omeškania. Vysvetlil, že podstate úroku z úverovej istiny nezodpovedá domáhanie sa zmluvných úrokov po zosplatnení úveru a ďalšie úročenie úveru úverovými úrokmi, pretože po zosplatnení úveru sa dlžník už nenachádza v režime požičiavania istiny. Uzavrel, že žalobcovi by patril úrok z úverovej istiny iba do 31.07.2010 a v zostávajúcej časti bol uplatňovaný nedôvodne. Poukázal tiež na to, že žalobca v žalobe neuviedol, z akej sumy prípadne z akých splátok bol úrok a úrok z omeškania (tento do 03.01.2013 vrátane bol ním vyčíslený pevnou sumou) vypočítaný. Neuviedol ani, v akých sumách vykonala žalovaná čiastočné úhrady a ani dátumy týchto úhrad, a na aké položky dlhu a v akom rozsahu (istina, úrok, poplatky) žalobca jej úhrady započítal. Súd prvej inštancie skonštatoval, že potom nemohol preskúmať opodstatnenosť uplatneného práva na vyčíslené úroky z omeškania a vyčíslené riadne úroky najmä čo do výšky, keď tieto chýbajúce tvrdenia žalobcu nebolo možné nahradiť predložením prehľadovej tabuľky zostatku na úverovom účte žalovanej, z ktorej by nad rámec procesných povinností vyhľadával skutočnosti a preskúmal správnosť uplatneného nároku najmä pokiaľ ide o jeho výšku.
5. S poukazom na to, že úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným, uviedol, že z dôvodu, pre ktorý zamietol žalobu v časti o zaplatenie úverovej istiny, zamietol i návrh na zaplatenie jej príslušenstva určeného pevnou sumou, nakoľko po vykonanom dokazovaní nebolo bez všetkých pochybností zrejmé, či je uplatnený nárok na príslušenstvo pohľadávky vyčíslený správne. Žalobu žalobcu po vykonanom dokazovaní zamietol pre neunesenie dôkazného bremena, ktoré v spore zaťažovalo žalobcu, vychádzajúc z úvahy, že je procesne neprípustné, aby žalobca svoju povinnosť opísania rozhodujúcich skutočností a povinnosť tvrdenia nahradil odkazom na pripojené listinné dôkazy, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že povinnosť strany tvrdiť skutočnosti by bola nahradená vyčítavaním relevantných skutočností podľa hmotného práva z listinných dôkazov zo strany súdu. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej ich náhradu nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.
6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. V úvode svojho odvolania zopakoval, že žalobný návrh opiera o záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi jeho právnym predchodcom a žalovanou podľa dodatku č. 1 k zmluve o bežnom účte a poskytovaní MAXIKONTA, na základe ktorého jeho právny predchodca poskytol žalovanej finančné prostriedky do výšky úverového limitu 670 eur, ako aj podľa dodatku č. 2, na základe ktorého už on poskytol žalovanej finančné prostriedky do výšky úverového limitu 840 eur. Vysvetlil, že nakoľko išlo kontokorentný úver, teda úver formou povoleného prečerpania finančných prostriedkov na bežnom účte žalovanej, mohla žalovaná ľubovoľne čerpať finančné prostriedky až do výšky úverového rámca, pričom kedykoľvek mohla splatiť vyčerpanú sumu alebo jej časť a zo splatenej časti úveru mohla opäť ľubovoľne čerpať finančné prostriedky. Úrok z úveru bol splatný posledný deň v mesiaci, a pokiaľ na bežnom účte žalovanej nebol dostatok finančných prostriedkov na riadne úroky, z omeškanej sumy bol účtovaný úrok z omeškania. Súdu prvej inštancie vytkol, že nezistil úplne a správne skutkový stav a nesúhlasil s jeho záverom o tom, že neuniesol dôkazné bremeno, čo viedlo k zamietnutiu žaloby. Poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nemal na základe vykonaného dokazovania preukázanú existenciu žalovaného nároku, keď nemal za preukázané z akých splátok a z akej sumy bol vyčíslený riadny úrok a úrok z omeškania, aké úhrady žalovaná vykonala, a na aké položky dlžnej sumy boli jej úhrady započítané. V tejto súvislosti poukázal na to, že všetky uvedené skutočnosti sú zrejmé z ním predloženej špecifikácie, pričom povinnosťou súdu prvej inštancie bolo špecifikáciu pohľadávky ako dôkaz preskúmať. Uviedol, že sám súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že dňa 30.05.2016 doplnil špecifikáciu pohľadávky aj s prehľadovou tabuľkou, v ktorej bola uvedená nezaplatená časť poskytnutého úveru, sumy riadnych úrokov k poslednému dňu kalendárneho mesiaca, obdobie ich účtovania, percentuálna sadzba a základ pre ich výpočet, jednotlivé sumy úrokov z omeškania, obdobie ich účtovania, percentuálna sadzba a základ pre ich výpočet, preto záver o neunesení dôkazného bremena a nepreukázaní žalovaného nároku považoval za nesprávny. Namietal aj záver súdu prvej inštancie, že nárok na riadne úroky by mu patril len do zosplatnenia úveru, teda do 31.07.2010, keď s poukazom na § 497, § 502 ods. 1 a § 506 Obch. zák. a § 6 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch argumentoval tým, že mu zmluvné úroky prináležia až do reálneho splatenia úveru, keď v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a v Košiciach, Okresného súdu v Prievidzi a Najvyššieho súdu ČR. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil ním predložené dôkazy, keď dospel k záveru o nepreukázaní ním uplatneného nároku. Zotrval na názore, že dôkazné bremeno uniesol a súd mu mal celý uplatnený nárok priznať.
7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
9. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté ako i samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
11. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom v celom rozsahu zamietol. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu.
12. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, správne vyhodnotil vykonané dôkazy, a dospel k správnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok na zaplatenie istiny s príslušenstvom žalobca nepreukázal, a teda neuniesol v spore dôkazné bremeno, pričom všetky svoje skutkové závery ako i právny názor vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. So záverom o neunesení dôkazného bremena žalobcom, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, sa odvolací súd stotožnil, osvojil si závery, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
13. Žalobca v odvolaní argumentoval tým, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil ním predložené dôkazy, následkom čoho dospel k nesprávnemu záveru o tom, že neuniesol dôkazné bremeno. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý nemal vykonaným dokazovaním preukázanú existenciu žalovaného nároku, keď nemal za preukázané z akých splátok a z akej sumy bol vyčíslený riadny úrok a úrok z omeškania, aké úhrady žalovaná vykonala, a na aké položky dlžnej sumy boli jej úhrady započítané, keď tvrdil, že všetky tieto skutočnosti sú zrejmé z ním predloženej špecifikácie (zo dňa 30.05.2016). Mal za to, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo špecifikáciu pohľadávky ako dôkaz preskúmať, a zotrval na názore, že dôkazné bremeno v spore uniesol. Z jeho odvolania je teda zrejmé, že namieta výlučne hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, keď má na rozdiel od súdom prijatých záverov za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva práve to, čo on tvrdí. Odvolací súd v tejto súvislosti
uvádza, že za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 rozhodoval súd prvej inštancie na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán (§ 153 O.s.p.), a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil.
14. Odvolací súd sa vyhodnotením produkovaných dôkazov stotožnil, keď dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žalobca žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, či vôbec, a ak áno kedy a ako vznikol dlh žalovanej z úveru v žalovanej výške 804,77 eur, a ani to, že je vyčíslený správne a dôvodne. Na tento záver o nepreukázaní žalovanej istiny potom správne nadväzoval i záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní nároku na zaplatenie kapitalizovaného úroku a kapitalizovaných úrokov z omeškania z nepreukázanej dlžnej istiny z úveru, ako i záver o nepreukázaní požadovaného ďalšieho úroku z úveru a úrokov z omeškania z nezaplateného úveru a úroku z úveru. Ak žalobca tvrdil, že dôkazné bremeno uniesol, ani odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, sa s jeho tvrdením nestotožnil.
15. V žalobe totiž žalobca len všeobecne tvrdil, že uzavrel so žalovanou zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB POHODA, na základe ktorej žalovanej zriadil a vedie bežný účet a zároveň bola uzavretá zmluva o povolenom prečerpaní k bežnému účtu, na základe ktorej boli žalobkyni (nevedno kedy, nevedno v akej výške a nevedno na aký účet) na základe uzavretých zmlúv poskytnuté nejaké bližšie nešpecifikované finančné prostriedky formou povoleného prečerpania bežného účtu, že žalovaná poskytnutý (opäť nešpecifikovaný) úver nesplácala, a že žalobca preto vyhlásil celú pohľadávku (bez uvedenia jej vzniku a výšky) za splatnú k 31.07.2010. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že podľa vyčíslenia pohľadávky ním poskytnutej (zrejme mal na mysli vyčíslenie pohľadávky z poskytnutého úveru, čo sa však odvolací súd môže len domnievať) ku dňu 03.01.2013 bol celkový zostatok v sume 1.700,23 eur, pozostávajúci z istiny 804,77 eur, riadneho úroku v sume 343,09 eur, úrokov z omeškania v sume 552,37 eur a poplatkov v sume 0 eur. Na preukázanie týchto v žalobe uvedených tvrdení predložil zmluvu o bežnom účte a poskytovaní MAXIKONTA, ktorou jeho právny predchodca zriadil bežný účet žalovanej č. XXXXX-XXXXXXXX, a dodatky č. 1 a 2 k zmluve o bežnom účte č. XXXXX-XXXXXXXX, ním vyhotovené oznámenie o zosplatnení úveru ku dňu 31.07.2010, v ktorom žalovanú vyzýva na úhradu celej dlžnej čiastky, ktorá vrátane nepovoleného debetu na bežnom (bližšie nešpecifikovanom) účte predstavuje 931,45 eur, výpis z účtu žalovanej č. XXXXXXXXXX ku dňu 03.01.2013, z ktorého vyplýva dlžná suma 1.700,23 (istina úveru 804,77 eur, úrok 343,09 a úrok z omeškania 552,37 eur), a históriu z účtu žalovanej č. XXXXXXXXXX, z ktorého k 31.12.2012 vyplýva zostatok mínus 95,78 eur. Následne v priebehu konania predložil ním vyhotovenú tabuľku, ktorú nazval špecifikácia pohľadávky k účtu žalovanej č. XXXXXXXXXX, z ktorej vyplýva ku dňu zosplatnenia (31.07.2010) dlžná pohľadávka 902,83 eur. Odvolací súd konštatuje, že i keď žalovaný v konaní predložil túto ním vypracovanú tabuľku (ako špecifikáciu pohľadávky), táto však sama osebe, keďže si ju vyhotovil sám žalobca, nie je v súdnom spore relevantným dôkazom o dlhu žalovanej z úveru. Odvolací súd považuje preto za potrebné v zhode so súdom prvej inštancie zdôrazniť, že žalobca žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, či vôbec, a ak áno kedy a ako vznikol dlh žalovanej z úveru v žalovanej výške 804,77 eur, a ani to, že je vyčíslený správne a dôvodne, keď na toto tvrdenie neprodukoval žiadny relevantný dôkaz (takýmto by bol výpis z účtu žalovanej, z ktorého by bolo zrejmé, kedy a v akej výške žalovaná čerpala finančné prostriedky formou povoleného prečerpania bežného účtu, a kedy sa dostala do nepovoleného prečerpania a omeškania s úhradou svojho dlhu). Nad rámec uvedeného a výlučne len za účelom potvrdenia záverov súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom odvolací súd poukazuje tiež na to, že sumy uvedené v tabuľke nekorešpondujú so sumou uvedenou v oznámení o zosplatnení úveru, že žalobca neprodukoval dôkaz o uzavretí zmluvy o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB POHODA, na ktorú poukazoval v žalobe, a že čísla účtov žalovanej, vyplývajúce ním predložených, nezodpovedajú zmluve uzavretej s právnym predchodcom žalobcu a jej dodatkov (pričom o uzavretí inej zmluvy a zriadení iného bežného účtu žalovanej s povoleným prečerpaním sa v spise nenachádza žiadny dôkaz).
16. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že sporové strany sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. účinného do 30.06.2016). Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide teda o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak žalobca tvrdil, že žalovaná mu dlhuje žalovanú istinu, kapitalizovaný úrok z úveru a kapitalizovaný úrok z omeškania, všetko s príslušenstvom, od čoho odvodzoval svoj nárok na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom, bol povinný tieto tvrdenia preukázať dôkazmi, čo neurobil. Z uvedeného tiež vyplýva, že povinnosťou žalobcu v konaní bolo označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností, v opačnom prípade nemohla byť jeho žaloba úspešná. Keďže žalobca svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi hodnovernými dôkazmi, je namieste záver, že v konaní neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno, ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie. K odvolaniu žalobcu potom odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené, keď okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil. Pripomína tiež, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom žalobca v odvolaní namietal vyhodnotenie dôkazov, ktoré považoval za nesprávne. Tu považuje odvolací súd za potrebné tiež zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
17. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, rozhodol správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanej, plne úspešnej v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).