Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_45C-47-2011.pdf
PDF · 87.1 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-45C/47/2011
Uznesenie
Okresný súd Košice II v právnej veci žalobcu: J. Ú. W., U. U. G. Č.. X, W., proti žalovanému: K. W., H..U.. N. : XX XXX XXX, O.á č. X, W., zast. JUDr. Jaroslav Čollák, advokát, Floriánska č. 19, Košice, v konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov, o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu sp. zn. 45C/47/2011- 278 zo dňa 15.6. 2017
rozhodol:
Súd sťažnosť z a m i e t a.
odôvodnenie:
1.Predmetom konania vo veci samej bola žaloba o určenie neplatnosti právnych úkonov, a to dohody o vyplatení dividendy, uzatvorenej dňa 25.2.2011, medzi spoločnosťou Frucona Košice a.s. a N.. Y. W., N.. Y. P., a spoločnosťou HYDREE Financial Slovakia s.r.o. ako akcionármi spoločnosti Frucona Košice .a.s. a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvorenej dňa 25.2.2011, týmito stranami sporu.
2. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 14.11.2011 konanie vo veci zastavil z dôvodu, že žalobca nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, čo okresný súd vyhodnotil ako neodstraniteľnú podmienku konania. Zároveň vyslovil, že o trovách bude rozhodnuté osobitným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení konania. Po potvrdení uznesenia o zastavení konania Krajským súdom v Košiciach sp.zn.11 Co/385/2011 zo dňa 8.6.2012 vyzval okresný súd žalovaného, aby vyčíslil trovy konania, a následne uznesením zo dňa 5.9.2012, zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 46 098,14 €. V dôsledku podaného odvolania žalobcu Krajský súd v Košiciach uznesením sp.zn. 2 Co/346/2012- 186 zo dňa 17.1.2013 uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému aj trovy odvolacieho konania vo výške 5 766,87 €. Proti obidvom uzneseniam podal generálny prokurátor SR mimoriadne dovolanie, na základe ktorého NS SR uznesením sp.zn. 8 Mcdo/1/2013 zo dňa 30.1.2014 obe uznesenia zrušil, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Proti rozhodnutiu NS SR podal žalovaný sťažnosť Ústavnému súdu SR, ktorá bola uznesením sp.zn. I. ÚS/231/2014 zo dňa 21.5. 2014 odmietnutá. Následne vo veci opakovane rozhodoval okresný súd, ktorý uznesením zo dňa 7.4.2014 o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Krajský súd v Košiciach uznesením 2 Co/788/2014 zo dňa 13.10.2015 toto uznesenie okresného súdu, ako vecne správne potvrdil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažnosť žalovaná spoločnosť, a Ústavný súd SR nálezom I. ÚS 632/2014 zo dňa 30.11.2016 rozhodol tak, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2 Co/788/2014 zo dňa 15.10.2015 boli porušené základné práva spoločnosti Frucona Košice a.s. Následne Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací už v zmysle novoplatného CSP, opätovne prejednal odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II , a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na zmenu uznesenia súdu prvej inštancie a uznesením č.k. 3 Co/41/2017-269 zo dňa 28.2.2017 zmenil uznesenie okresného súdu zo dňa 4.7.2014 tak, že priznal žalovanému proti žalobcovi plnú náhradu trov konania, na súde prvej inštancie odvolacieho i dovolacieho konania. Zároveň uviedol, že o výške
priznaných trov konania na súde prvej inštancie odvolacieho i dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie, v zmysle § 262 ods.2 CSP.
3. Následne Okresný súd Košice II v osobe vyššieho súdneho úradníka rozhodol tak, že zaviazal žalobcu k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania na súde prvej inštancie vo výške 46 098,144 € na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia, zaviazal žalobcu k povinnosti nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania, vo výške 11 534,43 €, tiež na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia a zaviazať žalobcu k povinnosti nahradiť žalovanému trovy dovolacieho konania vo výške 11 525,02 € na účet právneho zástupcu žalovaného tiež v lehote 15 dní po právoplatnosti uznesenia. Pri rozhodovaní o výške trov konania vychádzal z ustanovenia § 10 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t.j. za tarifnú hodnotu považuje cenu práva, ktorého sa právna služba týka, určenú pri začatí poskytovania predmetnej právnej služby. Predmetom súdneho konania bolo určenie neplatnosti dohody o výplate dividendy zo dňa 25.2.2011, predmetom ktorej bola dohoda o výplate dividend v celkovej výške 4 585 640,99 € , ako aj určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva z 25.2.2011, predmetom ktorej bolo zabezpečenie pohľadávok akcionárov, vyplývajúcich z predmetnej dohody o vyplatení dividendy. Vychádzajúc z hodnoty sporu 4 585 640,99 €, je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 9 596, 37 €. Citoval ust. § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z., v zmysle ktorej, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba, týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
4. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť v zákonom stanovenej lehote, v súlade s ust. § 239 a nasl. CSP, keď mal za to, že uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd v napadnutom uznesení pri výpočte výšky priznanej náhrady trov konania žalovanému nesprávne právne posúdil, keď vyčíslenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby aplikoval v konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov ust. § 10 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. hoci podľa ustálenej súdnej praxe mal aplikovať ust. § 11 ods. 1, písm. a.) cit. vyhl. podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Má za to, že účelom žalobného návrhu bolo vysloviť záver o neplatnosti právnych úkonov, ako takých, teda predmetom konania bolo posúdenie či právne úkony boli urobené v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Účelom poskytnutia právnej služby nebolo dosiahnuť určenie vlastníckeho práva k veci, ani ju nijako vymôcť ale iba určiť, že takýto právny úkon je platný. Dividenda sama o sebe, resp. jej výška ( hodnota) bola pri poskytovaní právnej služby bezvýznamná. Poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 2 M Cdo 18/2018 zo dňa 30.11.2009, v ktorom sa uvádza: „ nemožno tiež opomínať skutočnosť, že predmetom konania o určení neplatnosti právneho úkonu je posúdenie, či preskúmaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto vychádzať v prípade sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods.1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. Tiež poukázal na ďalšie rozhodnutia NS SR sp.zn. Obdo V 43/2011, 2 MObdo V/3/2011 zo dňa 30.5.2013, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 107/2012-13 zo dňa 1.3.2012.
5. Žalovaný sa k sťažnosti žalobcu písomne vyjadril tak, že s jeho právnym názorom nesúhlasí, napadnuté uznesenie okresného súdu považoval za právne správne. Ďalej namietal, že sťažnosť bola zjavne podaná neoprávnenou osobou, keď nebola podpísaná riaditeľom žalobcu. Poukázal na ust. § 5 ods. 6 zák. č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí dani a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a aj z tohto dôvodu navrhoval sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Pokiaľ sa týka merita sťažnosti t.j. ktoré zák.ust. má súd pri vyčíslovaní trov konania použiť, či ust. § 10 ods. 2 alebo žalovaným tvrdené ust. § 11ods. 1 cit. vyhl. č. 655/2004 Z.z. uviedol, že zotrváva na svojej doterajšej právnej argumentácii, pričom poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 110/2012 zo dňa 16.5.2012, z ktorého vyplýva, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka ( suma ) považuje za základ pre tarifnú hodnotu a a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k danej veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že daná situácia nie je právom regulovaná, a že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci nemožno tento
predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Explicitná úprava v § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Zz. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a.) cit. vyhlášky, rovnako aj príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch. Tiež poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 2 Cdo 52/2014 zo dňa 25.2.2015, z ktorého vyplýva, že v konaniach o určenie neplatnosti právneho úkonu je potrebné vychádzať v zmysle § 9 ods. 1, § 10 ods.1 a 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. z hodnoty veci ( práva) ktorej sa právna služba týka. V predmetnom spore táto hodnota bola určiteľná a určená sumou 4 585 640,99 €. Aj keď ide o žalobu určovaciu, dá sa predmet sporu oceniť cenou veci alebo práva, o ktorých sa koná. K vyjadreniu predložil rozhodnutie NS SR 2 Cdo 52/2014.
6. Sťažovateľ sa k podaniu vyjadril tak, že s týmto nesúhlasí, zotrvával na svojom právnom stanovisku, ktoré je už vyššie v odôvodnení uvedený. Opätovne poukázal na právny názor, ktorý vyplýva z uznesenia NS SR sp.zn. 2 Mobdo V/3/2012 zo dňa 30.5.2013, uverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 7/2014, z ktorého vyplýva táto právna veta: Ak je predmetom konania žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok podľa ust. § 80 písm. c.) O.s.p. pre účely určenia výšky súdneho poplatku i pre účely výšky náhrady trov konania, ide o konanie, ktorého predmet nemožno ceniť peniazmi. Pri výpočte náhrady trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia, je potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 pís.m. a.) vyhl. č. 655/2004 Z.z. K namietajúcej skutočnosti, že nebol oprávnenou osobou pre podanie sťažnosti zdôraznil, že so sťažnosti je zrejmé, že ju podal žalobca Daňový úrad Košice, ktorý je stranou sporu, že podpis sťažnosti je v súlade s ust. § 243 a 127 CSP. Sťažnosť je podpísaná Ing. J. W., riaditeľkou odboru daňovej exekúcie daňového úradu, a to na základe poverenia na zastupovanie riaditeľa Daňového úradu Košice počas jeho neprítomnosti zo dňa 20.6.2017, ktoré poverenie spolu s vyjadrením súdu aj predložil.
7. Žalovaný doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti o ďalšie vyjadrenie. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I: ÚS 176/2017 zo dňa 31.5.2017, ktorý považoval za plne ústavne konformné, ak k spore o neplatnosť zmlúv súd pri výpočte náhrady trov konania vychádza z hodnoty predmetu zmluvy, ak je tento peniazmi oceniteľný, preto poukazujúc na tieto závery Ústavného súdu SR, ktoré podporujú jeho právnu argumentáciu v otázke výpočtu odmeny advokáta, navrhoval sťažnosť zamietnuť.
8. Podľa § 239 ods.1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie, vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
9. Podľa § 247 CSP ak podá ten, ktorá je na to oprávnený sťažnosť, nenadobúda uznesenie právoplatnosť.
10. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhoduje súd prvej inštancie.
11. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
12. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13. Ako je už vyššie uvedené, podstatnou spornou otázkou medzi sporovými stranami pri výpočte priznanej náhrady trov konania, v konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov a to dohody o vyplatení dividendy uzatvorenej dňa 25.2.2011 medzi spoločnosťou Frucona Košice a.s. a Ing. Y. W., N.. Y. P. a spoločnosťou HYDREE Financial Slovakia s.r.o. ako akcionármi spoločnosti Frucona Košice a.s. a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, uzatvorenej dňa 25.2. 2011 týmito stranami sporu sa stala právna otázka, či pri výpočte náhrady trov konania je správne uplatňovať ust. § 10 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. t.j. kedy za tarifnú hodnotu sa považuje cena práva, ktorého sa právna služba týkala určenú pri začatí poskytovania právnej služby alebo sa má vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 cit. vyhl., a teda nemožnosti uplatnenia ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 cit. vyhl. Obe sporové strany na argumentáciu svojich právnych názorov predkladali súdu rozhodnutia vyšších súdov, a to najmä NS SR ( žalobca) a žalovaný predložil súdu na argumentáciu svojich názorov dve rozhodnutia Ústavného súdu. Vychádzajúc aj z datovania jednotlivých súdnych rozhodnutí predkladaných sporovými stranami dospel súd k záveru, že v otázke správnosti aplikácie ustanovenia § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. teda, keď sa pri odmene právnej služby má vychádzať z ceny práva, ktorého sa právna služba týkala, súdne rozhodnutia prechádzali určitým vývinom a vývojom a judikatúra, v tomto smere nebola
ustálená. Kedže právne názory v tejto otázke boli v priebehu rokov rozdielne, súd pri rozhodovaní v tejto právnej veci sa stotožnil s právnymi názormi vyslovenými v rozhodnutiach Ústavného súdu. Jedná sa o aktuálnu judikatúru Ústavného súdu. Pre úplnosť súd cituje z Nálezu Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 176/2017 z 31.5.2017 tie právne vety, ktoré sú aplikovateľné na prejednávajúcu vec:
14. „ O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP, na základe kritéria úspechu vo veci. Vyšiel pritom z toho, že sťažovateľ nemal procesný úspech v konaní o určenie neplatnosti zmlúv o prevode nehnuteľnosti , ktorých cena bola ustálená na sumu 272 187,29 €, preto bol povinný uhradiť protistrane trovy konania vo výške 18 048, 95 €, ktorá zodpovedala odmene vypočítanej z hodnoty nehnuteľnosti podľa ust. § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 vyhl. a počtu úkonov právnej služby, ktoré jej advokát vo veci vykonal. Explicitná kogentná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a.) vyhl. Možno teda z uvedeného vyvodiť, že pokiaľ je vec alebo plnenie, ktoré je predmetom daného právneho úkonu peniazmi oceniteľné, potom sa táto hodnota považuje za základ pre určenie tarifnej odmeny advokáta, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci. S ohľadom na skutočnosť, že citovaný právny predpis rozlišuje situácie, kedy je predmet právneho úkonu, o ktorého platnosti je vedené súdne konanie peniazmi oceniteľný, a kedy nie je, potom nie je možné vychádzať z názoru sťažovateľa, že vždy, keď je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy, nemožno tento predmet peniazmi oceniť. Je treba potrebné v každom konkrétnom prípade skúmať, či možno predmet právneho úkonu ( t.j. plnenie) oceniť a v závislosti na tom stanoviť aj výšku náhrady trov konania. Predmetom daného konania ( neplatnosť prevodnej zmluvy) bola vec nehnuteľná, ktorá je peniazmi oceniteľná, v dôsledku čoho nebolo možné vychádzať z tarifnej hodnoty podľa § 11 ods. 1 písm. a.) vyhl. tak ako to žiadal sťažovateľ... Okresný súd preto rozhodol v rozpore s právnym názorom vyjadrením už v citovanom Náleze Ústavného súdu SR keď vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom sporu. Námietky sťažovateľa boli preto v tejto súvislosti celkom nedôvodné. Ústavnému súdu nezostalo než len konštatovať, že okresný súd rešpektoval kogentnú právnu normu, preto sa nemohol dopustiť ústavou zakázanej svojvôle, a tým aj porušenia ústavou zaručených práv, ktoré sťažovateľ označil v sťažnosti.“
15. O tieto závery Ústavného súdu opiera súd právnu argumentáciu v otázke výpočtu odmeny advokáta ako súčasti náhrady trov konania, a preto sťažnosť považuje za nedôvodnú, a ako takú ju zamietol. Predmetom konania v prejednávanej právnej veci bolo určenie neplatnosti už vyššie uvedenej dohody o výplate dividendy z 25. 2.2011, ktorej predmetom bola dohoda o výplate dividend, v konkrétne určenej celkovej výške 4 585 640,99 €, ako aj určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 25.2.2011, ktorej predmetom bolo zabezpečenie pohľadávok akcionárov vyplývajúcich z predmetnej dohody o vyplatení dividendy. Predmet konania tak bol preukázateľne oceniteľný peniazmi a preto nebolo možné vychádzať z tarifnej hodnoty podľa § 11 ods. 1 písm. a.) cit. vyhlášky tak ako to žiada sťažovateľ.
16. Záverom súd ešte konštatuje, že sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, kedže bola podaná stranou sporu, a k podpísaniu sťažnosti Ing. J. W., riaditeľkou odboru daňovej exekúcie Daňového úradu došlo na základe poverenia na zastupovanie počas neprítomnosti riaditeľa zo dňa 22.6.2017.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.