Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/275/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému I. M., nar. X.X.XXXX, bytom Y., H. 5, o zaplatenie 12.614,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 4C/222/2014-90 zo dňa 24.06.2016, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Predmet konania

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému a pôvodnej žalovanej v 2.rade zaplatenia pohľadávky vo výške 12.614,28 eura s príslušenstvom, keď aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzovala od Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 uzavretej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobkyňou, na základe ktorej postúpil postupca na žalobkyňu pohľadávku voči žalovanému a pôvodne žalovanej v 2. rade vzniknutú zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 29.01.2010.

Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

3. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 79 ods. 1, § 101 ods. 1, § 120 ods. 1, § 132 a § 153 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 (ďalej len O.s.p.), ust. § 497 Obchodného zákonníka, ust. § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len Zákon o bankách).

4. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy súd prvej inštancie v prejednávanej veci na základe výsledkov vykonaného dokazovania prijal záver, že zmluva o úvere z 29.1.2010 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalovaným a povodne žalovanou v 2. rade je zmluvou spotrebiteľskou, a to zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa aktívnu legitimáciu na vymáhanie pohľadávok založených zmluvou o spotrebiteľskom úvere z 29.1.2010 dôvodila poukazom na zmluvu o postúpení pohľadávok uzavretou 27.6.2013 so Slovenskou sporiteľnou a.s. Prijal názor,

že v prejednávanej veci bolo na žalobkyni, aby splnenie všetkých zákonných podmienok platného postúpenia pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 29.1.2010 bankou na ňu preukázala. Žalobkyňa v priebehu celého konania neopísala všetky skutočnosti rozhodujúce pre záver o splnení všetkých týchto zákonných podmienok a vykonaným dokazovaním všetky tieto skutočnosti nevyšli najavo. Žalobkyňa neuviedla tvrdenia a z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalovaný v čase, kedy si banka uplatnila právo na zaplatenie celého spotrebiteľského úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka (podanie vo veci vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru z 20.5.2013) bol viac ako 3 mesiace v omeškaní zo zaplatením niektorej splátky úveru. Nie je zrejmé, či a s ktorými splátkami bol žalovaný v čase uplatnenia práva bankou podľa § 565 v omeškaní. Z písomnej výzvy banky z 22.02.2012 iba vyplýva, že žalovaný bol v omeškaní so sumou 827,92 eur k 31.01.2012. Taktiež prijal záver, že žalobkyňa v konaní neuviedla tvrdenia a z vykonaného dokazovania nevyplýva skutočnosť, že by banka žalovaného ako spotrebiteľa upozornila na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka tak, ako to požaduje § 53 ods. 9 a tiež že by podanie banky z 20.05.2013 vo veci vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru sa vôbec dostalo do dispozitívnej sféry žalovaného. Zároveň však pripomenul, že aj v prípade záveru, že by pohľadávka uplatnená žalobkyňou žalobou v čase jej postúpenia bankou na žalobkyňu zmluvou z 27.6.2013 bola splatná, čo žalobkyňa nepreukázala, bolo na žalobkyni, aby za účelom preukázania svojej aktívnej legitimácie tiež preukázala, že omeškanie žalovaného so splnením splatného peňažného záväzku voči banke trvalo nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní alebo súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku bolo trvalo viac ako jeden rok, a súčasne že banka pred postúpením splatnej pohľadávky žalovaného písomne vyzvala na splnenie takéhoto splatného peňažného dlhu. Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou musel žalobu zamietnuť.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.( účinného v čase rozhodnutia súdu)

Obsah odvolania

6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného zistenia skutkového stavu. V prvom rade poukázala na skutočnosť, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky právny predchodca žalobkyne dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Za kvalifikovanú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno považovať nielen výzvu zo dňa 22.02.2012, ale aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013, ku ktorému žalobca pripojil kópiu doručenky. Vo vzťahu k tvrdeniu súdu, že vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru sa nedostalo do dispozitívnej sféry žalovaného, poukázala žalobkyňa na čl. 7.5.1 písm b) Všeobecných obchodných podmienok podľa ktorého bol žalovaný povinný bez zbytočného odkladu oznámiť veriteľovi všetky zmeny svojich údajov. Všetky písomnosti boli žalovanému zo strany právneho predchodcu doručované na adresu jeho trvalého pobytu, ktorú uviedol pri podpise Zmluvy o úvere. Nesplnenie povinnosti žalovaného a neoznámenie zmeny adresy na doručovanie písomnosti nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní poukázala na skutočnosť, že v konaní predložila relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami, preukazujúcimi odoslanie týchto písomnosti žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať, bez toho aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Odvolateľ zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ustanovenie § 50 ods. 1. V ďalšom žalobkyňa upriamila pozornosť súdu na skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní so zaplatením niektorej splátky po dobu viac ako 3 mesiace vyplývala v konaní nielen

z predloženej výzvy zo dňa 22.02.2012, ale taktiež z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde je uvedený počet omeškania 614 dní. Predmetný počet omeškania prestavuje počet dni, ktoré uplynuli od poslednej úhrady žalovaného titulom poskytnutého úveru. Právny predchodca žalobkyne svoje právo zosplatniť pohľadávku využil a podaním zo dňa 20.05.2013 upozornil žalovaného, že si toto právo uplatňuje. Zároveň žalovaného vyzval v lehote týmto podaním 15 dni od prevzatia tohto podania k dobrovoľnej úhrade pohľadávky, t.j. k zosplatneniu úveru prišlo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ. Toto právo využil právny predchodca žalobkyne v súlade z ust. § 53 ods. 9 pre nesplatenie splátky, ktorá využitiu tohto práva predchádzala po dobu 3 mesiacov, t.j. pre nesplatenie splátky splatnej dňa 20.01.2013. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalobkyňa zastáva názor, že jej vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobkyne, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinstančnom i odvolacom konaní.

Hodnotenie odvolacieho súdu

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a na potvrdenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa (§ 387 ods.2 C.s.p.).

9. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že nenastali účinky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bankou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 a neboli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobkyni v zmysle ustanovenia § 92 ods.8 Zákona o bankách).

10. Žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 27.08.2014 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému a pôvodne žalovanej v 2. rade (zomrela dňa 11.09.2011 a konanie voči nej bolo zastavené uznesením č.k. 4C/222/2014 zo dňa 09.12.2014) zaplatenie pohľadávky vo výške 16.614 eur s príslušenstvom a trovami konania spoločne a nerozdielne.

12. Dňa 29.01.2010 uzavrela Slovenská sporiteľňa a.s. (ďalej len SLSP) ako veriteľ zo žalovaným a pôvodne žalovanou v 2. rade ako dlžníkmi Zmluvu o splátkovom úvere č.0494150403, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného úveru vo výške 10.700 eur. Poskytnutý úver sa žalovaný a pôvodne žalovaná v 2. rade zaviazali splácať v mesačných splátkach vo výške 140,14 eur od prvého čerpania úveru do 28.02.2010, vo výške 205,62 eur od 20.03.2010 vždy k 20-temu dňu v mesiaci s tým, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa 20.01.2018. Listom zo dňa 09.07.2013 oznámila SLSP žalovanému a pôvodne žalovanej v 2. rade, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/ CE zo dňa 27.6.2013 postúpila pohľadávku vo výške 13.260,04 eur s príslušenstvom na žalobcu. Z čl. 7.6 Všeobecných obchodných podmienok SLSP vyplýva, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola SLSP oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť.

13. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobkyne podľa ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho zmluvu o úvere (§ 497), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi SLSP a žalovaným je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.

14. Uzavretú zmluvu o úvere odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej inštancie a nespochybnila ani žalobkyňa. Právny predchodca žalobkyne ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru.

15. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

16. Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

17. V záujme ochrany spotrebiteľa zákonodarca v ustanovení § 53 ods. 9 spresnil podmienky splácania záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv v splátkach. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti spotrebiteľom, dosiahol splatnosť celej pohľadávky, ale sleduje aj zamedziť tejto možnosti v prípade, ak neplnenie povinnosti zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky.

18. Upozornenie podľa § 53 ods. 9 je konštruované ako jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, ktorým mu oznamuje, že si na základe ich dohody uplatní svoje právo podľa ustanovenia § 565 na zaplatenie celej pohľadávky namiesto plnenia v splátkach, pretože dlžník je v omeškaní so zaplatením splátky. V prípade upozornenie v zmysle ustanovenie § 53 ods. 9 OZ, má zákonodarca na mysli adresovanú písomnosť, ktorá sa musí nevyhnutne dostať do sféry dispozície spotrebiteľa a z ktorej obsahu musí byť zrejmé jednak splnenie zákonných podmienok uplatnenia režimu v § 53 ods. 9 a jednak výslovné upozornenie spotrebiteľa na vykonanie práva dodávateľa podľa § 565 v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z obsahu znenia ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyplýva požiadavka konkrétnosti upozornenia, t. j. oznámenia veriteľa až v prípade, že sa naplnili podmienky pre uplatnenie práva veriteľa podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, a teda že dlžník nesplatil niektorú svoju splátku. Účelom tohto ustanovenia je dať spotrebiteľovi určitú poslednú možnosť k splateniu dlhu predtým, ako dodávateľ využije svoje najprísnejšie právo, ktorým žiada o zaplatenie celého dlhu naraz.

19. V preskúmavanej veci zo spisu nevyplýva, že by si SĽSP splnila svoje povinnosti uvedené v ustanovení § 53 ods. 9 OZ, keď z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by SĽSP upozornila žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Pokiaľ aj listom zo dňa 22.02.2012 vyzvala žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 827,92 eur s príslušenstvom v lehote 10 dní od doručenia výzvy, s ktorou sumou je v omeškaní ku dňu 31.01.2012, obsahom tohto listu nie je upozornenie na naplnenie podmienok pre uplatnenie práva veriteľa podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, keď navyše k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo až po vyše roku od urobenia tejto výzvy. Iný list, resp. upozornenie sa v spise nenachádza. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013 ku dňu 17.05.2013 takýmto upozornením nemôže byť. Odporuje ustanoveniu § 53 ods. 9 jediným oznámením upozorniť dlžníka, že je v omeškaní, a zároveň tým istým oznámením vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Z citovaného ustanovenia § 53 ods. 9 vyplýva, že upozornenie na uplatnenie práva podľa § 565 musí byť vykonané osobitne vopred v lehote nie kratšej ako 15 dní. Nesplnenie notifikačnej povinnosti podľa ustanovenia § 53 ods. 9 potom malo za ten následok, že SLSP nemohla v danej veci uplatniť právo na zaplatenie celej pohľadávky dojednané vo Všeobecných obchodných podmienkach a k mimoriadnej splatnosti úveru nedošlo.

20. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobkyňa domáha ako postupník pôvodného veriteľa (SLSP) zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú tento uzavrel so žalovaným a pôvodne žalovanou v 2. rade. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobkyňa preukázala svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Bolo preto potrebné v predmetnom konaní vyriešiť otázku, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovaným stranou sporu.

21. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupník v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzval na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

22. Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru - (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III. ÚS 266/201427).

23. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

24. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013,19Co/194/2015,4Co/145/2014). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o bankách, je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, preto v prípade, ak ide o postúpenie pohľadávky bankou, platia primárne ustanovenia lex specialis pred všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníka.

26. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci 6Co 203/2015 zo dňa 19.05.2015, ktoré sa týka postupovania pohľadávok právneho predchodcu žalobu (postupcu v predmetnom konaní), na odklon ktorého nevidí dôvod a v plnom rozsahu sa s jeho závermi stotožňuje.

27. Zo znenia citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzené kritériá je základným a prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Na základe výzvy súdu prvej inštancie síce žalobkyňa predložila výzvu na úhradu dlžnej sumy (výzva SLSP datovaná dňom 22.02.2012 adresovaná žalovanému na úhradu pohľadávky z úveru č. 494150403), avšak jej zaslanie, ani doručenie žalovanému v spise nie preukázané.(napr. doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými médiami). Žalobkyňa túto

skutočnosť do skončenia dokazovania nepreukázala. Ani v odvolacom konaní nebol predložený dôkaz o tom, že takáto výzva bola doručovaná a aj bola doručená. Písomné oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 09.07.2013 adresované žalovanému a pôvodne žalovanej v 2. rade, ktoré priložila žalobkyňa k žalobe a na ktoré poukazuje v odvolaní, nie sú výzvou, ako má na mysli ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a ani ju nenahrádza.

28. Ak zo strany právneho predchodcu žalobkyne neboli splnené všetky podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobkyňu dôjsť nemohlo. Záver súdu prvej inštancie, že nebol splnený uvedený zákonný predpoklad na postúpenie pohľadávky je tak správny.

29. Žalobkyňa vo svojom odvolaní taktiež namietala, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru odvolateľa citované ustanovenie je o úprave výnimiek z bankového tajomstva a nie je o platnosti postúpenia pohľadávky.

30. Žalobkyňa uvedenou argumentáciou v podstate zastáva názor, že síce neboli dodržané podmienky v predmetnom ustanovení, ale nenesie za to žiadne následky a banka na neho postúpila platne pohľadávku. Takýto výklad odvolací súd považuje za účelový. Ak by súd prijal takúto argumentáciu, banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia by mohla neobmedzene postúpiť pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcií (zväčša inkasným spoločnostiam), ktoré nie sú nositeľom takéhoto bankového povolenia. Takýto výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je neprípustný a nesprávny, pretože obchádza zákon a umožňuje tzv. nebankovkám spravovať bankový úver, pričom na túto činnosť nie sú oprávnené.

31. K argumentácii žalobkyne, spočívajúcej v tom, že z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách platí výnimka v prípade, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahne jeden rok, kedy banka môže takúto pohľadávku postúpiť aj bez súhlasu klienta, odvolací súd uvádza, že z použitia bodkočiarky za prvou časťou vety vyplýva, že táto výnimka platí iba pre prípad upravený v prvej časti vety, teda pre prípad postúpenia pohľadávky, ktorú klient banke uhradil, avšak až po jednom roku od vzniku omeškania so splácaním dlhu z úveru. Touto výnimkou je sledované to, aby bolo sankcionované nesplácanie dlhu z úveru, ktoré trvá dlhšie obdobie (jeden rok).

32. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v prejednávanej veci žalobkyňou preukázané neboli, súd prvej inštancie správne zamietol žalobu.

33. Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s osvojením si jeho dôvodov ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý by mal mať s poukazom na úspech v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania ich náhradu nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).