Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-180-2017.pdf
PDF · 138.77 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/180/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu X. P., narodeného XX.XX.XXXX, bytom v D. K. Z. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou - Ján Buroci, s.r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Za Šestnástkou 17, IČO: 50 663 160, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 16.03.2017 č. k. 2Csp/140/2016-40
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.032,63 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.032,63 € od 20.01.2017 do zaplatenia.
V prevyšujúcej vyhovujúcej časti, t. j. o zaplatenie 5% úroku z omeškania ročne zo sumy 1.032,63 € od 17.06.2016 do 19.01.2017 m e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.
M e n í rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok z návrhu vo výške 61,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.032,63 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% zo sumy 1.032,63 € odo dňa 17.6.2016 do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok z návrhu vo výške 100% do troch dní od jeho vyčíslenia súdom. Vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.032,63 € s príslušenstvom. Nárok žalobcu vyplynul z uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 15.10.2012, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške 747,12 €. Žalobca sa zaviazal poskytnutý úver splatiť formou 48 mesačných splátok po 50,85 €. Poplatok 242,88 € predstavuje 32,51% z hodnoty poskytnutého úveru. Bezdôvodné obohatenie si žalobca uplatnil ako rozdiel medzi zaplatenou čiastkou 1.779,75 € (35 splátok po 50,85 €) a poskytnutým úverom vo výške
747,12 € z dôvodu, že zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., a tak sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že v zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 15.10.2012 bol dohodnutý poplatok vo výške 242,88 €, ako aj celková suma, ktorú musí dlžník zaplatiť, a to 2.440,80 €. RPMN za úver bola uvedená vo výške 70,01%, ročná úroková sadzba revolvingu 80,97 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 8,75 %, dátum uzavretia zmluvy 15.10.2012, dátum splatnosti prvej splátky 19.11.2012, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 19.10.2016 a dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania 19. deň v mesiaci. Súd mal za preukázané z predložených výpisov z účtu, že žalobca uhradil žalovanému celkovo sumu 1.779,75 €. Žalovanému zo strany žalobcu boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 747,12 €, uhradené splátkami v období za rok 2012, 2013, 2014.
4. Právne vec posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení platnom ku dňu 15.12.2012, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 2 písm. f/, j/, i/, k/, y/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení k 15.10.2012 (ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.), článku 3 ods. 1, 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993, § 101 a § 107 ods. 1, 2 OZ.
5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere, uzavretá medzi stranami sporu dňa 15.10.2012, je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení OZ, ako aj osobitných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z.. Z predloženej zmluvy je zrejmé, že žalovaný pri uzavretí zmluvy konal v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra. Žalobca je spotrebiteľom a zmluvu uzavrel ako fyzická osoba. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sa jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane, s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhnutých zmlúv. Zmluva bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, a tak zmluvu o úvere možno považovať za absolútny obchodný vzťah, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. S poukazom na to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, použijú sa všeobecné ustanovenia OZ, ako aj ustanovenia osobitného zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd na právny vzťah aplikoval ust. § 52 a nasl. OZ o ochrane spotrebiteľa a poukázal aj na ust. § 54 ods. 1 OZ, a § 52 ods. 2 OZ v platnom znení, v zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
6. Súd konštatoval, že zmluva o revolvingovom úvere nie je v súlade s úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva musí obsahovať predpísané povinné náležitosti, lebo prípadný nesúlad spôsobujú sankcie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, a to ohľadom neprimeranej výšky úrokovej sadzby, neuvedenia výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, absencie adresy veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti. Ustanovenia týkajúce sa nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti, spôsobu započítania splátky na istinu a úroky, spôsoby zániku záväzku, práva na odstúpenie od zmluvy a iné, sú súčasťou zmluvných dojednaní, no nie integrálnou súčasťou zmluvy. V zmysle judikatúry slovenských súdov sa na ustanovenia upravené vo všeobecných zmluvných podmienkach má prihliadať iba za podmienky, že sú podpísané, inak nenapĺňajú podmienku predpísanej písomnej formy. Absencia predpísaných povinných náležitostí alebo prípadný nesúlad spôsobujú sankcie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V súvislosti s uvedeným zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi.
7. Neprimeraná, resp. nesprávne je uvedená v predmetnej zmluve RPMN, a to vo výške 70,01 %. Podľa výšky úrokovej miery úverov - nové obchody - Eur v % ročne u spotrebiteľských úverov podľa začiatočnej doby fixácie od 1 roka do 5 rokov, ročná percentuálna miera nákladov v mesiaci október 2012, v čase uzavretia konkrétnej zmluvy bola 11,57 %. Uvedený údaj je v neprospech žalobcu, a teda nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery z úverov v peňažných ústavoch v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Rovnako aj dohoda o výške úrokov musí byť v zmysle judikatúry slovenských súdov v súlade s ust. § 39 OZ, to znamená, že výška úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009. Na základe vyššie uvedeného je potrebné vnímať výšku úrokovej sadzby ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná. Nakoľko ide o neplatné zmluvné
dojednanie, treba naň prihliadať akoby vôbec nebolo obsahom zmluvy. Zmluva tak neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby ako povinnú náležitosť spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. a z uvedeného dôvodu sa zmluva a úver z nej vyplývajúci považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ (správne § 11 ods. 1 písm. b/ - poznámka odvolacieho súdu) za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň predmetná zmluva nemá náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z., a to uvedenie adresy veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.
8. Z uvedených dôvodov, keďže predmetný spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný má nárok len na vrátenie skutočne ním poskytnutého úveru, t.j. úveru vo výške 747,12 €. V konaní bolo predloženými výpismi z účtu preukázané, že žalobca uhradil žalovanému celkom sumu 1.779,75 €, z uvedeného dôvodu na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 1.032,63 €, ktoré je povinný žalobcovi vydať.
9. Pri posúdení námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného súd aplikoval ust. § 107 ods. 1, 2 OZ s aplikáciou úmyselného bezdôvodného obohatenia a premlčacou dobou 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Súd poukázal na to, že žalovaný, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra, v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje pôžičky a úvery nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené sa vzniknuté bezdôvodné obohatenie žalovaného posudzovalo ako úmyselné, pri ktorom platila desaťročná premlčacia doba. Nakoľko zmluva bola uzavretá dňa 15.10.2012, žaloba bola podaná na súd 24.10.2016, pričom žalobca zaplatil žalovanému na úver 1.779,75 € pred podaním žaloby poslednou splátkou 16.6.2016, subjektívna premlčacia doba, ako aj objektívna premlčacia doba boli zachované, žalobu súd považoval za včas podanú, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.
10. S poukazom na § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania počnúc nasledujúcim dňom po uhradení poslednej splátky úveru, t.j. 17.6.2016.
11. Aplikujúc § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnom poplatku a poplatku za výpis z registra trestov uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 100%, nakoľko žalobca bol v konaní od poplatku oslobodený a v spore mal úspech vo výške 100%.
12. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Konštatoval, že žalobcovi náklady trov právneho zastúpenia nevznikli, lebo rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelária Košice, bol mu priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci bezplatne, preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
13. Proti výroku rozsudku, ktorým súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na to, že priznanie práva na právnu pomoc žalobcovi určením advokáta na zastupovanie, podľa názoru žalobcu nemá žiaden vplyv na priznanie náhrady trov konania. Poukázal pritom na § 15 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Uviedol, že citovaný zákon priamo počíta s tým, že oprávnenej osobe je možné priznať náhradu trov konania, čím dochádza k odbremeneniu štátnej pokladnice. Navrhol v tejto časti rozsudok zmeniť a priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania.
14. Proti rozsudku súdu podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol alebo, aby vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
15. Žalovaný v odvolaní ako základnú skutočnosť napadol postup a závery súdu, ktorý nepostupoval podľa § 53 ods. 6 OZ. Uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere bola pre výšku odplaty stanovená osobitná právna norma, ktorou je § 53 ods. 6 OZ. Postup súdu prvej inštancie popiera uvedené ustanovenie a jeho zmysel a so spätnými účinkami popiera aj prvok právnej istoty. Zmluva bola uzatvorená dňa 15.10.2012 a žalovaný v čase jej uzavretia nemohol objektívne ani predpokladať to, že
s odstupom piatich rokov bude predmetné ustanovenie popreté, naviac spôsobom, ktorý nemá oporu v právnom poriadku.
16. Žalovaný namietal aj závery súdu týkajúce sa použitia § 52 ods. 2 OZ. Uviedol, že právne predpisy sa vykladajú tak, aby boli zachované základné princípy a požiadavky vyplývajúce z Ústavy SR. Jedným zo základných princípov materiálneho právneho štátu je aj zákaz spätného pôsobenia právnej normy (t.j. princíp zákazu retroaktivity), preto pokiaľ ohľadne dotknutého ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta OZ chýba úprava časovej pôsobnosti, má žalovaný za to, že dané ustanovenie sa použije iba na právne vzťahy, ktoré vznikli najskôr 1.5.2014. Právne vzťahy vzniknuté pred 1.5.2014 sa preto majú a budú naďalej posudzovať podľa dovtedy platných predpisov. Súd prvej inštancie preto postupoval nesprávne, keď pre posudzovanie výšky úrokov nepoužil ust. § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 53 ods. 6 OZ. Na základe ich použitia by podľa žalovaného nemohla byť vyslovená neplatnosť celého dojednania o odplate a zároveň by takýto záver súd nemohol prijať na základe porovnávania s priemernými úrokovými sadzbami bánk.
17. K záveru súdu, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje zákonom stanovené údaje poukázal na to, že tieto údaje sú obsiahnuté v zmluvných dojednaniach. Zmluva o revolvingovom úvere pozostáva z ustanovení nachádzajúcich sa na prednej strane listiny, na zadnej (rubovej) strane listiny a príloh, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí neprihliadal na obsah samotnej zmluvy, podľa ktorej zmluvné dojednania sú jej neoddeliteľnou súčasťou, nachádzajúcou sa na zadnej strane zmluvy. Preto dospel k nesprávnemu konštatovaniu a neprihliadal na obsah samotnej zmluvy.
18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že súd prvej inštancie v prípade, že neaplikoval § 53 ods. 6 OZ, postupoval v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.4.2012 sp.zn. 5 Cdo 26/2011. Ročná úroková sadzba úveru bola 70,01%, pričom priemer tejto miery poskytovaný bankami, bol približne šesťnásobne nižší. Súd teda správne zhodnotil takúto odmenu za poskytnutý úver ako odporujúcu dobrým mravom.
19. K námietke použitia ust. § 52 ods. 2 OZ žalobca opätovne poukázal na to, že súd zohľadnil judikatúru NS SR v tejto oblasti. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015, sp.zn. 3M Cdo 14/2014.
20. Nestotožnil sa ani s odvolacou námietkou žalovaného, že zmluva obsahovala všetky povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že podstatou týchto zákonných požiadaviek je, aby spotrebiteľ mohol spraviť informované rozhodnutie, teda rozhodnutie o uzatvorení zmluvy o úvere so znalosťou všetkých jeho povinných parametrov. Pokiaľ žalovaný dodatočne tieto parametre oznamuje, nemôže ísť teda o informované rozhodnutie spotrebiteľa a dochádza k obchádzaniu zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.
21. Žalovaný nevyužil právo na podanie odvolacej repliky.
22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolania žalobcu aj žalovaného ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné (čo do náhrady trov konania) a odvolanie žalovaného je iba čiastočne dôvodné (čo do zaplatenia úroku z omeškania).
23. Rozsudok je vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.032,63 € s úrokom z omeškania 5% ročne od 20.01.2017 do zaplatenia vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil.
24. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.10.2017 o 12,40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 17.10.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
25. Žalobca namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
26. Žalovaný namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t. j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
27. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
28. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
29. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
30. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti nie sú naplnené.
31. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP.
32. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
33. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v potvrdenej časti a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku v potvrdenej časti.
34. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:
35. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie mal na posúdenie výšky úrokov použiť ust. § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
36. Právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovanými zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa 15.10.2012 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.). Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi (§ 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Právna regulácia zákona o spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
37. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka a potreby aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, nie je dôvodná. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalobcu zo zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 15.10.2012, uzatvorenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ).
38. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy (tak ako tvrdí žalovaný), v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide totiž o vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom, a teda jedná sa o typický občiansko-právny vzťah. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. V súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z. (1.1.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s jeho novým ustanovením § 54 ods. 1: „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.“
39. Ani odvolacia námietka žalovaného, týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015 rozhodol, že: „V preskúmavanom prípade je aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčacie právo malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka
- zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014 a ust. § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka dňa 01.04.2015 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Totožný právny názor bol prezentovaný v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2015 sp. zn. 3 M Cdo/14/2014.
40. Z vyššie uvedených dôvodov správne postupoval súd prvej inštancie, ak na zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie normy obchodného práva.
41. Vecne správny bol aj postup súdu prvej inštancie, ak náležitosti zmluvy podrobil skúmaniu súladnosti a prijateľnosti so zákonom a dobrými mravmi.
42. Aj odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že RPMN vo výške 70,01% je neprimeraná a dohoda o výške úrokov sa prieči dobrým mravom, a preto ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
43. Pri schválenom úvere 990 € mal žalobca zaplatiť žalovanému úrok vo výške 70,01% ročne. Je síce pravdou, že banky za poskytnutie úveru môžu dohodnúť odplatu vo forme úroku, avšak jeho výška musí byť primeraná výške úveru a dobe, na ktorú sa zmluva uzatvára.
44. Podľa zistenia súdu, v čase uzavretia zmluvy boli u spotrebiteľských úverov podľa začiatočnej doby fixácie od 1 roka do 5 rokov priemerné úrokové sadzby vo výške 11,57%.
45. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si uplatnil nárok na odmenu vo výške 70,01% poskytnutého úveru, teda mnohonásobne viac ako banky pri úveroch pre fyzické osoby v rovnakom období, potom úroky podstatne prevyšovali obvyklé úroky požadované bankami (11,57% p.a.), preto sú v rozpore s dobrými mravmi, a teda v zmysle ust. §39 Občianskeho zákonníka neplatné.
46. Ani odvolacia námietka žalovaného o potrebe aplikácie ust. § 53 ods. 6 OZ nie je dôvodná.
47. Žalovaný argumentoval tým, že v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere bola výška odplaty stanovená osobitným ustanovením a to § 53 ods. 6 OZ. V rozhodnom období sa odplata na finančnom trhu pohybovala na úrovni 45,60%, a preto zmluvne dohodnutú odplatu vo výške 70,01% možno podľa žalovaného považovať za odplatu prijateľnú.
48. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.
49. Dohodnutá odplata vo výške 70,01% by v uvedenom prípade predstavovala odplatu vyššiu o 65% než odplata na finančnom trhu v rozhodnom období, čo rovnako nemožno považovať za akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov. Aj v danom prípade by bol daný hmotnoprávny základ v ust. § 39 OZ, nakoľko odplata by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V konečnom dôsledku by aj posúdenie prijateľnosti odplaty v zmysle § 53 ods. 6 OZ viedlo k záveru o jej neprimeranosti, a teda neplatnosti.
50. Aj odvolacia námietka žalovaného, že zmluva obsahuje všetky náležitosti, nakoľko sú okrem samotnej zmluvy uvedené aj v zmluvných podmienkach tvoriacich jej neoddeliteľnú súčasť, nie je náležitá.
51. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu (§ 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.).
52. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že ustanovenia týkajúce sa nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti, spôsob započítania splátky na istinu a úroky, spôsoby zániku záväzku, práva na odstúpenie od zmluvy nie sú obsiahnuté v samotnom texte zmluvy, ale v zmluvných dojednaniach, ktoré podľa tvrdenia žalovaného mali tvoriť jej neoddeliteľnú súčasť.
53. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že pokiaľ niektoré náležitosti zmluvy o úvere, predpokladané zákonom č. 129/2010 Z.z., boli upravené v zmluvných podmienkach, nepodpísaných zmluvnými stranami, takáto dohoda o podstatných náležitostiach úverovej zmluvy nespĺňa podmienku písomnej formy.
54. Na základe vyššie uvedených skutočností bol záver súdu o tom, že úver vyplývajúci zo zmluvy o revolvingovom úvere sa považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov, vecne správny.
55. Žalovanému tak vznikol nárok na vrátenie (iba) toho, čo žalobcovi poskytol, a teda nárok na vrátenie sumy 747,12 €. Nakoľko žalobca uhradil žalovanému sumu 1.779,75 €, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie titulom plnenia bez právneho dôvodu vo výške 1.032,63 €, ktoré je povinný žalobcovi vydať.
56. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.032,63 € ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
57. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 5% úrok z omeškania zo sumy 1.032,63 € od 17.06.2016 do zaplatenia s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. argumentujúc, že žalovaný sa dostal do omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, keď bola zo strany žalobcu uhradená posledná splátka.
58. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.
59. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka).
60. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ).
61. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka).
62. V zmysle ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
63. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi stranami dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zákonné ustanovenie ukladá dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol na plnenie vyzvaný, resp. do konca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní s plnením a veriteľovi vzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, ak nie je dlžník podľa zákona povinný platiť poplatok z omeškania.
64. Keďže v Občianskom zákonníku pri nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas splnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň potom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie, resp. do konca lehoty, ktorá mu bola vo výzve na plnenie určená. Forma výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú formu. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému (R 27/1977).
65. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie vtedy, keď túto povinnosť nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho žalobca požiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. ho nesplní v posledný deň lehoty určenej vo výzve na plnenie. Od tohto dňa je možné od neho požadovať úroky z omeškania.
66. V prejednávanom spore žalobca v konaní nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému pred podaním žaloby. Preto za prvú výzvu na plnenie možno považovať až doručenie žaloby žalovanému dňa 18.01.2017. Žalovaný teda mal plniť nasledujúci deň, t.j. 19.01.2017 a keďže tak neurobil, dostal sa dňom nasledujúcim, t. j. 20.01.2017 do omeškania.
67. Základná sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania, t.j. k 20.01.2017 predstavovala 0,00% a po pripočítaní 5 percentuálnych bodov predstavuje výška úrokov z omeškania k tomuto dňu 5,00% ročne.
68. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 5% ročný úrok z omeškania od 17.06.2016 do zaplatenia v zmysle ust. § 388 CSP tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.032,63 € od 20.01.2017 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol (zamietnutá je žaloba o zaplatenie 5% úroku z omeškania ročne zo sumy 1.032,63 € za obdobie od 17.06.2016 do 19.01.2017).
69. Odvolací súd zmenil aj výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok tak, že určil jeho výšku v zmysle zák. č. 71/1992 Zb., lebo spôsob, akým súd vyjadril povinnosť žalovaného zaplatiť súdny poplatok, nemá oporu v ustanoveniach zák. č. 71/1992 Zb., a ani CSP.
70. Povinnosť platiť súdne poplatky sa riadi zákonom č. 71/1992 Zb. a výška súdneho poplatku je týmto zákonom presne určená. Povinnosťou súdu je určiť v rozhodnutí, ktorým ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok, jeho presnú výšku spôsobom vyplývajúcim zo zákona č. 71/1992 Zb. a analogické použitie ust. § 262 CSP je vylúčené.
71. V zmysle ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len zák. č. 71/1992 Zb.), ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.
72. V zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. u) zák. č. 71/1992 Zb., od poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.
73. V zmysle ust. § 7 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb., pri percentnej sadzbe je základom poplatku cena predmetu poplatkového úkonu. Ak nie je možné základ poplatku takto zistiť, je základom poplatku cena obvyklá v mieste a v čase podania návrhu na vykonanie poplatkového úkonu. Ak je základom poplatku cena nehnuteľností, touto cenou sa rozumie cena zistená podľa osobitných predpisov.
74. Podľa Položky 1 Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb., je súdny poplatok zo žaloby alebo z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzby, z ceny (z úhrady) predmetu konania 6%, najmenej 16,50 €, najviac 16596,50 € alebo z hodnoty v obchodných veciach najviac 33193,50 €.
75. Žalobca bol v konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku, a v konaní bol úspešný v rozsahu 100%. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uložil neúspešnému žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 61,50 € (6% zo sumy 1.032,63 €) na účet Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi.
76. Vecne nesprávne rozhodol súd o náhrade trov konania sporových strán.
77. Súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že žalobca mal úspech vo výške 100%, avšak dospel k nesprávnemu záveru, že žalobcovi nevznikli náklady právneho zastúpenia.
78. Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len zák. č. 327/2005 Z.z.), ak sa fyzickej osobe rozhodnutím centra priznal nárok na poskytnutie právnej pomoci, centrum ju vyzve na uzavretie dohody o poskytovaní právnej pomoci s určeným advokátom alebo centrom a na udelenie plnomocenstva na úkony súvisiace s poskytovaním právnej pomoci určenému advokátovi alebo centru; súčasťou dohody je aj súhlas oprávnenej osoby s poskytovaním informácií centru podľa odseku 3.
79. Podľa § 12 ods. 4 zák. č. 327/2005 Z.z. advokátovi určenému centrom podľa odseku 1 patrí odmena podľa osobitného predpisu; pri úhrade trov právneho zastúpenia sa postupuje podľa § 15.
80. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z.z. ak súd prizná oprávnenej osobe náhradu trov konania, nemôže oprávnená osoba v rozsahu pohľadávky na náhrade trov právneho zastúpenia s pohľadávkou nakladať; to neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4. Advokát je oprávnený túto pohľadávku vymáhať v mene oprávnenej osoby a okamihom jej úspešného vymoženia sa pohľadávka považuje za postúpenú na advokáta; to neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4.
81. Podľa § 15 ods. 3 zák. č. 327/2005 Z.z., ak po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, advokát preukáže, že pohľadávku podľa odseku 1 preukázateľne nevymohol od osoby, ktorej bola náhrada týchto trov uložená, je oprávnený požiadať centrum o úhradu odmeny podľa osobitného predpisu zníženej o výšku finančnej účasti podľa § 6a ods. 4; úhradou odmeny zaniká povinnosť oprávnenej osoby a právo advokáta podľa odseku 1. Advokát je v tomto prípade povinný predložiť centru kópiu rozhodnutia súdu.
82. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že právnemu zástupcovi strany, ktorý bol určený centrom právnej pomoci, patrí odmena podľa § 14a a 14b vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
83. Predpokladom vzniku nároku advokáta na odmenu je úspech strany v spore, ktorú zastupoval, rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania oprávnenej strane, ako aj skutočnosť, že si advokát právo na náhradu trov konania uplatnil riadne a včas v konaní pred súdom.
84. V prejednávanom spore si právny zástupca žalobcu uplatnil nárok na náhradu trov konania už v samotnej žalobe, a následne na pojednávaní dňa 20.02.2017. Žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný v rozsahu 100%, čo konštatoval aj samotný súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu tak boli splnené predpoklady na priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi.
85. O nároku na náhradu trov celého konania (na súde prvej inštancie i odvolacieho) odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobca po rozhodnutí odvolacieho súdu mal neúspech v konaní iba v nepatrnej časti, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov celého konania voči neúspešnému žalovanému. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.
86. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).