Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2To-1-2022.pdf
PDF · 139.33 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov Mgr. Anny Mihálikovej a JUDr. Adriany Gallovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 18. mája 2022 odvolanie obžalovanej A. J. proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 7T/34/2020 zo dňa 23. septembra 2021 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn.7T/34/2020 zo dňa 23.9.2021.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. Obžalovanú A. J. , rod. V., nar. X.X.XXXX v L. A., trvale bytom F. L. A.,
podľa § 285 písm. a) Tr. por. o s l o b o d z u j e
spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Dolný Kubín, sp. zn. Pv 290/19/5503-20 zo dňa 21.12.2020 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť tak, že:
od presne nezistenej doby, na presne nezistených miestach, aj v L. A., na ulici L. O. XXXX/XX, naposledy dňa 17.11.2020 do 05.30 hod., v rozpore so Zákonom č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch mala vo svojej peňaženke, vo vnútri ktorej bola zistená prítomnosť metamfetamínu v stopovom množstve, v polyetylénovom vrecku, v papierovej skladačke o rozmeroch cca 5,5 x 3 cm kryštalickú látku svetlofialovej farby o hmotnosti 0,971 g s obsahom metamfetamínu 77,4% hmotnostných (báza) - 752 mg čistej látky, ktoré zodpovedá 19-75 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú schopné po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta) a v druhom polyetylénovom vrecku, v papierovej skladačke o rozmeroch cca 2,5 x 1,2 cm jemne kryštalickú látku svetlofialovej farby o hmotnosti 0,036 g s obsahom metamfetamínu 77,7% hmotnostných (báza - 28 mg čistej látky, ktoré zodpovedá 1-3 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú schopné po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta), pričom metamfetamín je zaradený v zmysle Zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom, sp.zn. 7T/34/2020 zo dňa 23.9.2021 uznal obžalovanú A. J., rod. V., nar. X.X.XXXX vinnou z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:
od presne nezistenej doby, na presne nezistených miestach, aj v L. A., na ulici L. O. XXXX/XX, naposledy dňa 17.11.2020 do 05.30 hod., v rozpore so Zákonom č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch mala vo svojej peňaženke, vo vnútri ktorej bola zistená prítomnosť metamfetamínu v stopovom množstve, v polyetylénovom vrecku, v papierovej skladačke o rozmeroch cca 5,5 x 3 cm kryštalickú látku svetlofialovej farby o hmotnosti 0,971 g s obsahom metamfetamínu 77,4% hmotnostných (báza) - 752 mg čistej látky, ktorá zodpovedá 19-75 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú schopné po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta) a v druhom polyetylénovom vrecku, v papierovej skladačke o rozmeroch cca 2,5 x 1,2 cm jemne kryštalickú látku svetlofialovej farby o hmotnosti 0,036 g s obsahom metamfetamínu 77,7% hmotnostných (báza) - 28 mg čistej látky, ktorá zodpovedá 1-3 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú schopné po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta), pričom metamfetamín je zaradený v zmysle Zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok.
Za spáchanie tejto trestnej činnosti súd obžalovanej uložil podľa § 171 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. j) Tr. zák. a § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná A. J. prostredníctvom obhajkyne písomným podaním zo dňa 1.10.2021, doručeným Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 1.10.2021, a to tak proti výroku o vine, ako aj proti výroku o treste. Podané odvolanie obžalovaná zdôvodnila rovnako prostredníctvom obhajkyne písomným podaním zo dňa 26.11.2021, doručeným Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 26.11.2021, a to nasledovne:
Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo a jednoznačne preukázané, že skutok sa stal, je trestným činom a spáchala ho obžalovaná, ktorá je za jeho spáchanie trestne zodpovedná. Čo sa týka dôkazov, súd sa pri rozhodovaní o vine opieral o vykonané skúmania Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Slovenská Ľupča (ďalej iba „Ústav”), znalecký posudok Ústavu, o skutočnosť, že peňaženka nepochybne patrila obžalovanej, o svedecké výpovede Ing. V. X., X. F. a Mgr. D. I. a o zápisnice o podaní vysvetlenia. So závermi súdu obžalovaná nesúhlasí a je toho názoru, že konštatovanie súdu o spoľahlivom a jednoznačnom preukázaní jej viny nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Súd nedostatočným spôsobom vyhodnotil vykonané dôkazy, pri uznaní viny sa opieral o nezákonné dôkazy, v rámci odôvodnenia rozhodnutia, v rozpore s ust. § 168 ods. 1 Trestného poriadku absentujú úvahy súdu ohľadom rozporných dôkazov a predovšetkým z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, akým spôsobom sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovanej. Poukazuje na nasledovné vykonané dôkazy: Svedecké výpovede: Ing. V. X.: Svedok v rámci svojich výpovedí zhodne uviedol, že predmetnú peňaženku našiel pohodenú za vchodovými dverami svojej bytovky dňa 17. 11. 2019 (vo výrokovej časti obžaloby a rozsudku je mylne uvádzaný dátum 17. 11. 2020) medzi 18.00 až 18.30 hod. Prezrel si ju a našiel v nej občiansky preukaz, bankové karty, kartu poistenca a z priehradky kúsok povytiahol igelitový sáčok, (1 až 1,5 cm), v ktorom videl hnedočervené kryštáliky. Sáčok bol priesvitný, okrem kryštálikov tam nič nebolo, žiadny papierik v ňom nevidel. Na druhý deň peňaženku odovzdal na polícii. Policajta informoval, čo v peňaženke našiel. Peňaženku už ohliadal samotný policajt, ktorý z nej aj vyberal všetky veci. Či mal policajt v tom čase rukavice, k tomu sa vyjadriť nevedel. Policajt potom doniesol váhu a zvážil sáčok aj s obsahom. Zápisnicu si prezrel iba zbežne a podpísal ju. Či sa tam hovorilo aj o nejakom papieriku, na to si nespomína. Nevedel uviesť, či niekto a kto kryštalickú látku na papierik presýpal. X. F.:
Svedok potvrdil, že Ing. V. X. priniesol na policajné oddelenie nájdenú vec - predmetnú peňaženku. Okrem tejto skutočnosti však už vypovedal v plnom rozpore s tým, čo uvádzal svedok Ing. X.. Uviedol, že veci z peňaženky vyberal priamo Ing. X.. Keď vytiahol igelitový sáčok, všimol si, že tam je biely alebo žltý papierik. Papierik vypĺňal celý sáčok. Hneď ako to videl, dal si rukavice a on sám potom sáčok otvoril. V sáčku sa nachádzala ružovkastá kryštalická látka. Látku opäť zabalil do papierika a odniesol ku kriminalistickému technikovi, ktorý ju odvážil. Ing. X. potom z peňaženky následne vybral aj ďalšie veci, on sám vizuálne skontroloval len jednu veľkú hlavnú priehradku zvrchu na peňaženke a všetky tieto veci potom zafotil. Nič do peňaženky nevkladal. Všetky veci dal do obálky a vložil do priečinku, kam sa vkladajú nové udalosti. Obaja svedkovia zotrvali na svojich tvrdeniach aj v rámci vzájomnej konfrontácie, vykonanej na hlavnom pojednávaní. Mgr. D. I.: Svedok vypovedal, že jeho úlohou bolo prevzaté veci zaslať na expertízu. On sám vykonal ešte kontrolu peňaženky, pričom v nej za fotografiou, ktorá bola v priehľadnom otvore, našiel papierik, v ktorom bola kryštalická látka. Papierik vyberal v rukaviciach. Hoci na otázku prokurátora uviedol, že všetky nájdené veci zapísal, predtým na otázku obhajoby priznal, že si nepamätá, akým spôsobom nájdenú vec zdokumentoval. Uviedol, že buď sa vyhotoví úradný záznam alebo fotodokumentácia. Skonštatoval, že v danom prípade vec dostal ako obyčajnú písomnosť a neviedlo sa ešte trestné konanie. Ako vyplýva z hore citovaných svedeckých výpovedí, dokazovaním sa preukázali výrazné rozpory v podstatných bodoch, čo sa týka tvrdenia svedkov Ing. X. a F.. Napriek tomu súd v rámci odôvodnenia rozsudku viackrát poukázal na to, že pri rozhodovaní o vine obžalovanej vychádzal práve z výpovede citovaných svedkov, pričom ešte aj konštatoval, že dané výpovede plne korešpondujú s výpoveďou svedka Mgr. I.. Súd absolútne opomenul, že výpovede svedkov Ing. X. a F. sú úplne rozporné, v rámci odôvodnenia iba „sucho“ citoval ich obsah, bez toho, aby vyhodnotil vzájomné rozpory a prezentoval vlastné právne úvahy, ktoré okolnosti a prečo vzal za vierohodné a ktoré naopak vyhodnotil ako neopodstatnené. Jediné, čo súd z oboch výpovedí prevzal do svojho konečného rozhodnutia, bola skutočnosť, že v peňaženke sa našla kryštalická látka patriaca do skupiny psychotropných látok. Samotnú prítomnosť kryštalickej látky v igelitovom sáčku, tak ako ju popisoval svedok Ing. X., nenamietala ani obhajoba. Obhajoba však namietala, že kryštalická látka bola v peňaženke s vedomím obžalovanej a namietala aj zákonnosť postupu pri zabezpečovaní tohto dôkazu zo strany polície, o. i. aj z dôvodu rozporných svedeckých výpovedí, nasvedčujúcich tomu, že príslušník polície pri zabezpečovaní dôkazu s najväčšou pravdepodobnosťou porušil svoje služobné povinnosti. Obdobným spôsobom obhajoba charakterizovala aj konanie druhého svedka - príslušníka polície Mgr. I.. Práve okolnosť, že zo strany policajtov došlo pravdepodobne pri zabezpečovaní dôkazov k porušeniu služobných povinností, hodnotila obhajoba ako okolnosť, ktorá objektívne spochybňuje vierohodnost' ich výpovedí. Práve vzhľadom na obranu obžalovanej obhajoba očakávala v tomto bode jasné právne úvahy a stanoviská súdu a jednoznačné závery, ktorý zo svedkov súd presvedčil a prečo. Súd sa v tomto smere obmedzil iba na konštatovanie že vychádzal zo všetkých svedeckých výpovedí, pričom rozhodnutie o vine odôvodnil tým, že „obrana obžalovanej........neobstojí, nakoľko sa na papieriku, ktorý obsahoval psychotropné látky, našli stopy DNA, ktoré sa zhodujú s DNA vzorkou obžalovanej. Od straty peňaženky po jej odovzdanie na polícii pritom ubehlo 12 hodín, počas ktorých je ale zrejmé, kde sa peňaženka nachádzala. Je zrejmé, že nikto peňaženku, či bankovú kartu alebo doklady nepoužíval. Nemožno mat' rozumne pochybnosti o tom, že práve obžalovaná prechovávala vo svojej peňaženke psychotropné látky a pre uznanie viny pri logickom reťazci ostatných dôkazov toto preukazujúcich nie je potrebné, aby na každom predmete v peňaženke bola jej DNA stopa.” (čl. 11 rozsudku). Je na škodu, že súd sa v rámci tohto konštatovania pri odôvodňovaní viny obžalovanej bližšie a konkrétnejšie nezaoberal aj „ostatnými dôkazmi”, ktoré by podľa jeho záveru mali rozhodnutie súdu o vine obžalovanej preukazovať. Je neprípustné, aby súd konštatoval, že je zrejmé, kde sa peňaženka od jej straty po jej nález nachádzala a je zrejmé, že ju nikto nepoužíval. Pre takýto jednoznačný záver súd nemal oporu vo vykonanom dokazovaní. Na potvrdenie daného záveru prokurátor nepredložil jediný dôkaz, pričom dokazovanie či už v prípravnom konaní alebo súdnom konaní týmto smerom vôbec neinicioval. Na základe čoho súd dané skutočnosti konštatoval, nie je možné zistiť. Z dôkazu, ktorý spĺňa procesné podmienky (výpoveď Ing. X.) totiž vyplýva, že peňaženku našiel „pohodenú” pri vchodových dverách svojej bytovky vo večerných hodinách (18.00-18.30 hod.). To je jediný dôkaz, ktorý bol prokurátorom v tomto smere zabezpečený a jediný dôkaz, ktorý mal súd k dispozícii. Či peňaženku na tomto mieste stratila obžalovaná, či ju
stratila na inom mieste, ako sa peňaženka ku vchodovým dverám bytovky dostala, či sa peňaženka neocitla v rukách inej osoby, či obžalovaná vôbec popri danej bytovke išla, na tieto otázky prokurátor počas celého trestného konania odpovede nepredložil. Jediné, čo z dôkazov vyplynulo, bol fakt, že obžalovaná peňaženku stratila v ranných hodinách okolo 06.30 hod. a svedok Ing. X. ju našiel okolo 18.00 - 18.30 hod., t. j. zhruba po 12 hodinách. Čo sa však s peňaženkou za túto dobu dialo, k tomu prokurátor nepredložil jeden jediný dôkaz. Tak zo znaleckého posudku ako aj z odborného stanoviska Ústavu je nesporné, že pri skúmaných predmetoch č. 1 (peňaženka), č. 2 (plastový sáčok s papierikom) a č. 3 (poskladaný papierik) bol prítomný mimo DNA obžalovanej aj iný biologický materiál ľudského pôvodu, ktorý však nebol vhodný na interpretáciu a individuálnu identifikáciu, čo môže dokumentovať, že s predmetom disponovala ďalšia osoba alebo osoby (aj mimo svedka Ing. X.), čo už nepriamo vylučuje hore citované závery súdu o tom, že peňaženku po jej strate nikto iný nepoužíval. Na základe čoho teda súd konštatoval hore citované, nie je z odôvodnenia rozhodnutia súdu vôbec zrejmé. Zaistené stopy - predmety. Predmet č. 2: Svedok Ing. X. jednoznačne vypovedal, že keď peňaženku našiel, z priehradky povytiahol (asi na 1 - 1,5 cm) plastový sáčok, v ktorom si všimol kryštáliky hnedočervenej farby. V sáčku žiaden papierik nebol. Naopak, príslušník polície, ktorý vec od neho prevzal, svedok X. F., tvrdil, že v plastovom sáčku bol zložený papierik a v ňom sa nachádzala kryštalická látka ružovkastej farby. V tomto bode obhajoba poukazuje na okolnosť, že každý zo zúčastnených, vrátane Ústavu (vid' predbežné vyjadrenia a odborné stanovisko) popisuje farbu nájdenej kryštalickej látky iným spôsobom, od hnedočervenej, ružovej, ružovobielej až po bielu. Aj táto okolnosť vzbudzuje vážne pochybnosti, či vôbec ide o identickú pôvodnú kryštalickú látku. Svedok X. F. zároveň vypovedal, že zložený papierik vypĺňal celý sáčok, čo na druhej strane znamená, že ak tam pôvodne nejaký papierik bol (fotodokumentácia zaznamenáva, že predmetný papierik bol poskladaný), musel by ho zaznamenať aj svedok Ing. X.. Ten by však v takom prípade nemohol opakovane vypovedať, že v priesvitnom sáčku videl iba kryštalickú látku a nevidel žiadny papierik. Svedok Ing. X. vypovedal ako nestranný a nezaujatý svedok, k veci ani k obžalovanej nemal žiadny osobný ani pracovný vzťah a ani prokurátor nepredložil žiadny objektívny dôkaz, ktorý by vierohodnost' jeho výpovede vyvrátil. Súd sa k otázke vierohodnosti či nevierohodnosti svedka vôbec nevyjadroval. Na druhej strane svedok X. F. po tom, ako mu bola predložená nájdená vec (vychádzajúc z jeho tvrdení), nepostupoval v zmysle Zákona o Policajnom Zbore či Trestného poriadku. Sám by tak iniciatívne zmaril objektívnosť neskôr vykonávaných dôkazov, keď ponechal „civilnú osobu” z nájdenej veci postupne vyberať jednotlivé komponenty. Hoci sa v rámci výpovede doznal, že peňaženku riadne neprezrel, vyhotovil fotodokumentáciu, ktorá mala potvrdzovať množstvo a druh vecí v peňaženke nájdených. Vzhľadom na rozporné výpovede svedkov Ing. X. a F., nebola jednoznačným spôsobom zodpovedaná ani otázka, či príslušník polície pri zaisťovaní veci - kryštalickej látky, mal ochranné rukavice, a tak zamedzil „znehodnoteniu” zaisťovaného predmetu. Ak tomu tak bolo, zo strany svedka X. F. by išlo o porušenie služobných povinností. Okolnosť, že predmet č. 2 mali v rukách najmenej dve osoby (dve a viacej), potvrdzujú aj závery znaleckého posudku. Ten konštatuje, že v prípade zaisteného biologického materiálu z povrchu uzatvárateľnej lišty plastového sáčku a z povrchu poskladaného papiera ide o zmiešaný biologický materiál, ktorý nie je vhodný na interpretáciu a individuálnu identifikáciu. Okrem dôkazu, že predmetný plastový sáčok (prítomnosť papierika je otázna) bol nájdený v peňaženke, ktorá patrí obžalovanej, prokurátor nepredložil jeden jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že predmetný sáčok dala do peňaženky sama obžalovaná, jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, kedy a za akých okolností tak urobila alebo jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že obžalovaná vedome v peňaženke kryštalickú látku prechovávala. Obžalovaná existenciu predmetu č. 2 vo svojej peňaženke pred jej stratou poprela. Nebolo povinnosťou obžalovanej preukazovať, kedy a akým spôsobom sa predmet č. 2 do peňaženky po jej strate dostal, ale naopak, bolo povinnosťou prokurátora, jednoznačným a nespochybniteľným dôkazom jej obranu vyvrátiť. Prokurátor tak neurobil a neurobil tak ani súd. Ten iba bez akýchkoľvek dôkazov konštatoval, že s peňaženkou nikto nemanipuloval a nie je potrebné, aby na každom predmete v peňaženke bola DNA obžalovanej. Obhajoba by možno mohla s posledne citovaným záverom aj súhlasiť, keby sa nejednalo o trestné konanie, v rámci ktorého je nutné dodržiavať procesné podmienky, vinu obžalovanej preukazovať objektívnymi a nespochybniteľnými dôkazmi a nie úvahami a domnienkami založenými na predstave, že
ak sa nájde jedna skladačka so stopami obžalovanej, automaticky aj druhá, hoci bez akýchkoľvek stôp, patrí k obžalovanej. Pritom je nesporné, že kryštalické látky neboli identické a neboli ani identicky balené. Súd uznal obžalovanú vinnou, že prechovávala vo svojej peňaženke kryštalickú látku - metamfetamín o hmotnosti 0,971 g, pričom súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že peňaženka patrila obžalovanej a nikto s ňou od straty po nález nemanipuloval. Obžalovaná poprela, že by predmet č. 2 do peňaženky uložila, či vedela o jeho existencii. Skutočnosť, že sa predmet č. 2 v jej peňaženke našiel, sama osebe nemôže predjudikovať záver, že ho tam obžalovaná mala vedome. Na danom predmete neboli identifikované ani daktyloskopické stopy, ani stopy DNA patriace obžalovanej, hoci asi nikto nespochybňuje, že ak o jeho existencii mala vedieť, logicky by si daný predmet do vlastnej peňaženky aj sama vkladala. Ak by súd vychádzal z výpovede tak Ing. X. (ten žiadny papierik nevidel a tak sa ho ani nemohol dotýkať), ako aj svedka F. (ten s papierikom mal manipulovať v rukaviciach), nebol by dôvod, aby na papieriku neboli aspoň sčasti zaistené stopy DNA obžalovanej príp. jej daktyloskopické stopy. Obranu obžalovanej v tomto smere potvrdzuje aj odborné stanovisko Ústavu (viď odborné stanovisko zo dňa 20. 12. 2019), kde sa konštatuje, že zviditeľnené daktyloskopické stopy na predmete č. 2 - papierová skladačka, neobsahujú dostatočný počet individuálnych charakteristických znakov papilárnych línií na vykonanie individuálnej identifikácie osoby a boli vyhodnotené ako neupotrebiteľné. Obhajoba môže iba špekulovať nad úvahami súdu (pretože tie v odôvodnení rozsudku absentujú), prečo na predmete č. 2 neboli nájdené upotrebiteľné daktyloskopické stopy a stopy DNA obžalovanej. Buď obžalovaná predmet č. 2 do peňaženky neuložila a teda nevedela o jeho existencii alebo stopy zničil príslušník polície tým, že porušil služobné povinnosti. V prvom prípade sa obžalovaná priamo zbavuje trestnej zodpovednosti, v druhom prípade by súd musel konštatovať, že porušenie služobných povinností nemožno vyhodnotiť v neprospech obžalovanej a v prípade pochybností je povinnosťou súdu postupovať v zmysle zásady „v pochybnostiach v prospech obžalovaného” Napriek tomu, že prokurátor súdu nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností vyvracal obranu obžalovanej, naopak, vykonané dôkazy svedčili v jej prospech (peňaženka bola mimo dispozície obžalovanej 12 hodín, na predmete č. 2 neboli nájdené žiadne daktyloskopické stopy, ani stopy DNA obžalovanej), súd pochybnosti vyhodnotil v zmysle zásady „v pochybnostiach v prospech obžaloby”. Svoj záver o vine obžalovanej neoprel o procesne nevyvrátiteľné dôkazy, ale o domnienku, že ak psychotropná látka bola nájdená v peňaženke obžalovanej, musela tam byt' s jej vedomím. Podľa názoru obhajoby, súd vec - označenú ako predmet č. 2, mal zo skutkovej vety, uvádzanej vo výrokovej časti obžaloby, vypustiť, pretože nebolo dokázané, že predmet č. 2 bol v peňaženke s vedomím obžalovanej. Predmet č. 3: Obhajoba nespochybňuje závery znaleckého posudku, ktoré konštatujú, že pôvodcom biologického materiálu zaisteného z povrchu poskladaného papiera - predmetu č. 3 je obžalovaná, hoci aj znalec v rámci osobného výsluchu pripustil minimálnu možnosť, ale možnosť (!), prenosu zisteného biologického materiálu z povrchu iného predmetu fotografie, ktorá sa mala nachádzať v tesnej blízkosti skúmaného predmetu č. 3. Obhajoba, čo sa týka tohto predmetu, v celom rozsahu spochybňuje jeho procesnú spôsobilosť, a to bez ohľadu na to, či sa na predmete č. 3 nachádza pôvodný alebo prenesený biologický materiál. V zmysle Zákona o policajnom zbore, ako aj v zmysle Trestného poriadku, príslušník polície, ktorý zaistí vec, ktorá by mohla byt' predmetom trestného konania, je povinný zaistenú vec riadne zdokumentovať. Na základe takéhoto zdokumentovania musí byť bez akýchkoľvek pochybností preukázané, kedy bola vec zaistená, kde bola zaistená, akým spôsobom, kým, aká vec bola zaistená, a to takou formou, aby vec mohla byt' riadnym spôsobom identifikovaná a v budúcnosti ničím nezameniteľná. Dokumentovanie zaistenej veci sa realizuje písomným záznamom s podrobným popisom veci prípadne aj fotodokumentáciou. Namiesto dokladu, ktorý by osvedčoval zákonný postup policajta, prokurátor predložil dôkaz - výsluch policajta, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou porušil svoje služobné povinnosti. Svedok Mgr. D. I. mal vec - predmet č. 3 nájsť a zaistiť po tom, ako prekontroloval veci, ktoré predtým zaisťoval svedok X. F.. Pri prehliadke peňaženky, podľa jeho vyjadrenia, našiel papierovú skladačku s obsahom kryštalickej látky. O predmetnom „náleze” neexistuje žiadny písomný záznam, žiadna fotodokumentácia. Prvýkrát sa predmet č. 3 (v rámci listinných dôkazov) objavil až v predbežných vyjadreniach Ústavu. Hoci prokurátor mal vedomosť o námietkach obhajoby k procesnej spôsobilosti daného dôkazu (viď záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 20. 10.2020), do spisového materiálu nezabezpečil žiadny objektívny dôkaz, ktorý by potvrdzoval výpoveď Mgr. I.. V tomto smere v rámci podanej obžaloby nepredložil žiadne návrhy. Tieto predložil až počas hlavného pojednávania, pričom súd jeho návrhu
vyhovel, napriek tomu, že prokurátorovi musela byt' existencia daného dôkazu zrejmá už pred podaním obžaloby. Obhajoba však konštatuje, že ani nový dôkaz - správa OR PZ (čl. 125 spisového materiálu) žiadnym spôsobom nepotvrdzuje výpoveď svedka Mgr. I., pretože z jej obsahu je zrejmé, že popisuje udalosti, ktoré nasledovali až po údajnom náleze veci (správa už uvádza konkrétne číslo vyšetrovacieho spisu - v čase nálezu ešte žiadne trestné konanie podľa výpovede samotného svedka neprebiehalo, správa už cituje aj výsledky skúmania Ústavom). Napriek záverom znaleckého posudku o existencii stopy DNA obžalovanej je nesporné, že nebol zo strany prokurátora, okrem výpovede svedka Mgr. I., produkovaný jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že svedok Mgr. I. v konkrétny deň, konkrétnym spôsobom a na konkrétnom mieste - v peňaženke obžalovanej, našiel vec - predmet č. 3. Výpoveď svedka Mgr. I. je jediným dôkazom, dôkazom, ktorý nie je ničím iným potvrdený. Pri zaisťovaní veci došlo zo strany príslušníka polície k porušeniu služobných povinností, čo do značnej miery spochybňuje objektivitu výpovede samotného svedka. Tá je spochybnená aj rozporným tvrdením svedka, ktorý na otázku prokurátora uviedol, že po náleze všetky nájdené veci zapísal, hoci krátko predtým vypovedal, že si nepamätá, či nájdená vec bola zadokumentovaná. Je nesporné, že ak by svedok na otázku prokurátora odpovedal pravdivo, písomný záznam by bol súčasťou spisového materiálu a bol by ako listinný dôkaz vykonaný. Vychádzajúc z daného skutkového stavu, nie je možné, aby bol dôkaz - predmet č. 3 vyhodnotený ako dôkaz procesne spôsobilý, a to bez ohľadu na zistené stopy DNA obžalovanej. Obhajoba nebude špekulovať, akým iným spôsobom mohol byt' daný dôkaz zabezpečený, nakoľko to nie je jej úlohou. Na druhej strane však bolo povinnosťou prokurátora, aby zabezpečil dostatok vierohodných dôkazov, ktoré by výpoveď jediného svedka Mgr. I. potvrdzovali, pretože iba tento svedok potvrdzoval zaistenie predmetu č. 3, pričom prokurátor nedokázal potvrdiť ani jeho tvrdenia o tom, že zaistenú vec riadne zdokumentoval. Ak súd konštatoval, že o. i. vychádzal aj z výpovede svedka Mgr. I., teda je zrejmé, že jeho vyjadreniam veril a hodnotil ich ako vierohodné, bolo jeho povinnosťou v rámci odôvodnenia rozsudku predložiť právnu úvahu, prečo hodnotil výpoveď svedka ako objektívnu, ako sa vysporiadal s rozpornou výpoveďou svedka, ktorý najskôr na otázku obhajoby uviedol, že si nepamätá, či nájdená vec bola zdokumentovaná a následne na otázku prokurátora svoje tvrdenie vyvrátil a uviedol, že všetky nájdené veci zapísal. Vzhľadom na všetky hore citované skutočnosti obhajoba je presvedčená, že k uznaniu viny nepostačuje dôkaz iba preto, že na ňom boli následne zistené biologické stopy patriace obžalovanej, bez toho, aby objektívne nebolo potvrdené, že daný dôkaz bol získaný zákonným spôsobom, a teda ho možno hodnotiť ako dôkaz procesne spôsobilý. Vychádzajúc z vyššie citovaných skutočností, obhajoba má za to, že nebolo zákonným spôsobom preukázané, že žalovaný skutok ohľadom predmetu č. 3 spáchala obžalovaná. Obhajoba konštatuje, že prokurátor, ktorý jediný dokazuje pred súdom vinu obžalovaného, v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil dostatok takých dôkazov, ktoré by jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom preukazovali zavinenie obžalovanej ohľadom držby predmetu č. 2 a č. 3. V prípade, že súd by mal za jednoznačne preukázané, že predmet č. 3 v peňaženke vedome obžalovaná mala, mal postupovať v zmysle ust. § 285 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko skutok nie je trestným činom. V prípade predmetu č. 3 ide o psychotropnú látku metamfetamín o hmotnosti 0,036 g, t. j. 36 mg. V zmysle platnej judikatúry za jednu priemernú obvykle jednorázovú dávku psychotropnej látky metamfetamínu je potrebné považovať materiál, ktorý dosahuje minimálnu celkovú hmotnosť 100 mg. V prípade, ak zaistené množstvo drogy nedosiahne minimálne 100 mg, nepôjde o trestnoprávnu problematiku, nakoľko takéto nižšie množstvo drogy nebude napĺňať pojem obvykle jednorázová dávka predmetnej psychotropnej látky, a to ani vtedy, ak by obsah účinnej látky bol vyšší ako povolených 10 mg. Je nepochybné, že v prípade predmetu č. 3 ide o množstvo psychotropnej látky metamfetamínu do 100 mg, pričom prechovávanie pervitínu v takomto množstve nie je trestným činom. Zápisnice o podaní vysvetlenia. Súd v rámci hlavného pojednávania vykonal dokazovanie aj prečítaním listinných dôkazov - zápisníc o podaní vysvetlenia (čl. 55 - 57 spisového materiálu), pričom ich obsah cituje aj v rámci písomného odôvodnenia rozsudku. Obhajoba poukazuje na to, že zápisnica o podaní vysvetlenia sa realizuje podľa Zákona o Policajnom zbore pred začatím trestného stíhania a má informatívny charakter slúžiaci na ďalší postup policajného orgánu. Podané vysvetlenia osôb nemôžu slúžiť ako dôkazy pred súdom, pretože nespĺňajú podmienky ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku. Tieto podmienky spĺňajú len svedecké výpovede osôb, ktoré vysvetlenie podávali.
Z uvedeného dôvodu vykonanie dokazovania prečítaním predmetných listinných dôkazov a ich citácia v rámci rozsudku s odôvodnením, že ide o dôkazy, z ktorých „...je nepochybné, že peňaženka obsahovala dve vrecká s obsahom kryštalickej látky...“, hodnotí obhajoba ako nezákonné a procesne neúčinné. Na základe všetkých skutočností uvádzaných v bodoch I. až V. obžalovaná navrhuje, aby Krajský súd v Žiline odvolanie obžalovanej vyhodnotil ako dôvodné a rozhodol, s prihliadnutím na procesné vady a výsledky dokazovania, tak, že rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 7T/34/2020 zo dňa 23. 09. 2021 zruší a sám rozhodne, že obžalovanú podľa ust. § 285 písm. c), b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí alebo alternatívne podľa ust. § 321 písm. b) Trestného poriadku vráti vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovanej vyjadril písomným podaním zo dňa 13.12.2021, doručeným Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 13.12.2021:
Prokurátor považuje rozsudok okresného súdu za zákonný a spravodlivý. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a jednoznačne a to čo do výroku o vine, aj do výroku o treste. Odôvodnenie rozsudku je logické a vychádza z vykonaného dokazovania a to tak k držbe, ako aj množstvu omamných látok, ktoré obžalovaná pre svoju potrebu vo väčšom rozsahu uchovávala. Uložený trest je zákonný. K právnej kvalifikácii skutku ako prečinu podľa § 171 ods. 2 Tr. zák. poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Tdo/83/2018 zo dňa 20.3.2019, ktoré bolo zverejnené ako rozhodnutie číslo 22 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR číslo 2/2019, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. apríla 2017, sp.zn. 2Tdo/53/2016, ktoré bolo zverejnené ako rozhodnutie číslo 74 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2017. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že veci, ktoré boli predmetom znaleckého skúmania, boli nájdené v peňaženke patriacej obžalovanej. Bola na nich nájdená a identifikovaná jej DNA v takom rozsahu a na takých miestach, ktoré v spojení s ostatným vykonaným dokazovaním jednoznačne potvrdzujú, že obžalovaná skutok spáchala v zmysle podanej obžaloby. Závery obhajoby prezentované v odvolaní nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v ich logickom vyhodnotení. Obhajoba ponúka akýsi príbeh o tom, že obžalovaná drogy vo vlastnej peňaženke neprechovávala, že tieto tam niekto vložil v čase, keď bola mimo jej dosahu. Takýto záver nemožno vzhľadom na miesto, kde sa jednotlivé „skladačky“, resp. „obaly“, v ktorých boli psychotropné látky obsiahnuté, považovať za taký, aby mal za následok aplikáciu zásady in dubio pro reo. Jej aplikácia v tomto prípade nemá žiadne miesto, a je vylúčená objektívnymi, zákonnými dôkazmi. V celom trestnom konaní neexistuje dôvodná pochybnosť o tom, že peňaženka so všetkými skúmanými predmetmi bola vydaná do trestného konania zákonným spôsobom, ani že do nej medzi jej vydaním a predložením znalcovi niekto niečo vkladal. Zaobstaranie dôkazu o tom, že návykové látky do peňaženky, v dôkaznej situácii prejednávaného skutku, nevložila obžalovaná, ale iná osoba, nie je objektívne možné vykonať a nie je to ani pre záver o vine obžalovanej potrebné. Inak povedané, z vykonaného dokazovania, pri zohľadnení bežného, reálneho logického života, vyplýva len jeden záver a to, že len obžalovaná mohla drogy do vlastnej peňaženky vložiť. Ak by dal súd obhajobe za pravdu, musel by akceptovať neuveriteľný scenár o tom, že niekto skrýva drogy v cudzej peňaženke, následne túto stratí a nechá ju na zemi. Naopak, pri zhodnotení dokazovania, potvrdeného vedeckými poznatkami, súd správne uzavrel, že obžalovaná trestný čin spáchala. Popis výsluchov a „ chyby“ trestného konania, ktoré konštatuje obhajoba, sa zakladajú len na tvrdeniach obžalovanej a jej snahy zbaviť sa viny. K chybám rozsudku, vytýkaným obhajobou, uvádza, že nie je povinnosťou súdu odpovedať na každú námietku obžalovanej, ale odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby z neho bol jasný dôvod rozhodnutia a úvahy, ktoré k nemu viedli. Zároveň musí rozsudok ponúkať odpovede na podstatné otázky dôležité pre rozhodnutie, čo sa stalo. Z písomného odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sú zrejmé všetky tie skutočnosti. Súd popísal, ktoré skutočnosti a dôkazy ho viedli k jeho záverom, a prečo, pričom tieto obstoja aj v konfrontácii s písomnými a inými prejavmi obhajoby. Vyhlásený rozsudok je výsledkom konania pred súdom, ktorého sa obžalovaná zúčastnila a mohla uplatňovať svoje práva. Jeho priebeh je zachytený aj v zápisniciach o hlavnom pojednávaní, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Rozsah a obsah súdom vykonaného dokazovania tento následne v rozsudku opísal a pri rozhodovaní z neho aj vychádzal. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby krajský súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovanej zamietol, pretože nie je dôvodné.
Verejné zasadnutie pred odvolacím krajským súdom o odvolaní obžalovanej A. J. bolo vykonané v neprítomnosti obžalovanej. Obžalovaná bola riadne a včas upovedomená o termíne verejného zasadnutia. Obžalovaná k termínu verejného zasadnutia svoju neúčasť na verejnom zasadnutí žiadnym spôsobom neospravedlnila, ani nepožiadala o odročenie verejného zasadnutia na iný termín. Nakoľko tomu nebránila žiadna zákonná prekážka, po vyjadrení obhajkyne obžalovanej a prokurátora, ktorí totožne navrhli verejné zasadnutie vykonať v neprítomnosti obžalovanej, krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej A. J.. Obžalovaná mala na verejnom zasadnutí prítomnú obhajkyňu. Prokurátor na záver verejného zasadnutia v rámci konečného návrhu navrhol odvolanie obžalovanej ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Obhajkyňa obžalovanej v konečnom návrhu zotrvala na podanom odvolaní, ako aj na jeho dôvodoch a navrhla, aby odvolací súd rozhodol totožne s návrhom v písomne podanom odvolaní.
Krajský súd na podklade podaného odvolania, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Prihliadal pritom i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, avšak sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovanej bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné a je dôvodné, avšak z iných dôvodov, ako uvádzala obžalovaná v odvolaní.
Krajský súd po preskúmaní predloženej veci považuje za potrebné uviesť, že prvostupňový súd v rámci procesného postupu rešpektoval základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä zásadu zákonného trestného procesu podľa § 2 ods. 7 Tr. por., zásadu práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Tr. por. a tiež zásadu rovnosti strán (kontradiktórnosti) podľa § 2 ods. 14 Tr. por. Prvostupňový súd síce v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu podľa § 2 ods. 10 Tr. por. vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, avšak vykonané dôkazy nevyhodnotil správne z hľadiska ich zákonnosti.
Obžalovaná A. J. spáchanie žalovaného skutku, z ktorého spáchania bola uznaná vinnou napadnutým rozsudkom, v priebehu celého trestného konania popierala.
Podstatným dôkazom, na podklade ktorého bolo obžalovanej vznesené obvinenie, následne podaná obžaloba a v konečnom dôsledku aj bola rozsudkom okresného súdu uznaná vinnou, je nález dvoch polyetylénových vreciek s kryštalickou látkou v jej peňaženke, pričom expertíznym skúmaním Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ bolo zistené, že sa jedná o psychotropnú látku (metamfetamín), ktorý je zaradený v zmysle Zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok. Takýto usvedčujúci dôkaz je však spôsobilým podkladom pre uznanie viny obžalovanej len za podmienky, že bol získaný zákonným spôsobom. V tejto súvislosti krajský súd aj poukazuje na ustanovenie § 119 ods. 3 vety prvej Tr. por. podľa ktorého, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Krajský súd zastáva názor, že v danom prípade sa okresný súd dostatočne nezaoberal zákonnosťou zabezpečenia týchto podstatných dôkazov (polyetylénových vreciek s obsahom kryštalickej látky - metamfetamínu), v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a obžalovanú v rozpore so zákonom uznal vinnou zo žalovaného skutku. V okolnostiach tejto prejednávanej trestnej veci krajský súd poukazuje na nasledovné skutočnosti (skutkové zistenia), ktoré nespochybniteľne vyplynuli z vykonaného dokazovania pred okresným súdom:
Predmetné polyetylénové vrecká s obsahom psychotropnej látky (metamfetamínom) boli nájdené v peňaženke obžalovanej a to za takých okolností, že peňaženku obžalovanej po jej strate našiel náhodný nálezca (Ing. V. X.), ktorý túto priniesol a odovzdal na polícii.
Je nepochybné, že peňaženka patriaca určitej konkrétnej osobe predstavuje vzhľadom na povahu tohto predmetu súkromie dotknutej osoby (majiteľa peňaženky). Právo na rešpektovanie súkromia je zaradené medzi základné práva a slobody tak Ústavou SR, ako aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Do práva na súkromie osoby je preto možné zasahovať len na základe zákona, za zákonom stanovených podmienok a zákonom stanoveným spôsobom.
Nakoľko v danom prípade sa primárne jednalo o nález peňaženky ako stratenej veci, ďalší postup policajného orgánu sa mal odvíjať od tejto skutočnosti. Činnosť policajného orgánu sa v takom prípade má sústrediť výlučne na zistenie majiteľa peňaženky, aby túto bolo možné vrátiť jej vlastníkovi. Naplneniu tohto účelu má zodpovedať aj činnosť policajného orgánu, ktorý má za týmto účelom v nevyhnutnom rozsahu, rešpektujúc právo na súkromie majiteľa peňaženky, vykonať zbežnú vizuálnu prehliadku peňaženky smerujúcu výlučne k zisteniu dokladu, z ktorého by bolo možné zistiť údaje o vlastníkovi peňaženky, aby mu táto mohla byť vrátená. Akékoľvek ďalšie prehľadávanie vnútorného obsahu peňaženky, prekračujúce rámec zabezpečenia dokladu ohľadne totožnosti majiteľa peňaženky, možno považovať za neoprávnený zásah do súkromia majiteľa peňaženky.
V danom prípade z vykonaného dokazovania pred okresným súdom ďalej vyplynulo, že v súvislosti s vizuálnou prehliadkou vnútra peňaženky za účelom zabezpečenia dokladov o totožnosti majiteľa peňaženky príslušníkom PZ X. F., bolo v tejto peňaženke zistené aj polyetylénové vrecko s obsahom kryštalickej látky. Ako vyplynulo z výpovede svedka príslušníka PZ X. F., už pri náleze predmetného polyetylénového vrecka s kryštalickou látkou svedok nadobudol podozrenie, že sa môže jednať o nejakú omamnú látku (v dôsledku čoho by sa mohlo jednať o spáchanie trestného činu). Samozrejme, krajský súd, aj pri rešpektovaní práva majiteľky peňaženky na jej súkromie, v žiadnom prípade nechce na tomto mieste uviesť, že príslušník PZ mal nechať predmetné polyetylénové vrecko s kryštalickou látkou bez povšimnutia, absolútne rešpektujúc právo majiteľky peňaženky na súkromie. Jednoznačne tu bolo podozrenie z možného spáchania drogovej trestnej činnosti, ako to vyplynulo z výpovede svedka X. F. (nadobudol podozrenie, že by sa mohlo jednať o nejakú omamnú látku), a preto bolo nutné postupovať zákonným postupom v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku ohľadne zabezpečenia tohto dôkazu, čo však v danom prípade naplnené nebolo. V tejto súvislosti a na tomto mieste pritom krajský súd dáva do pozornosti, že v zmysle aj ustálenej súdnej praxe, ako náhle vznikne podozrenie zo spáchania konkrétneho trestného činu, policajný orgán musí ďalej pri zákonnom zabezpečovaní dôkazu postupovať v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku, za takéhoto stavu je už postup podľa ustanovení Zákona o policajnom zbore neprípustný. V čase vizuálneho nálezu polyetylénového vrecka s kryštalickou látkou príslušníkom PZ X. F. vo vnútorných priestoroch peňaženky, keď u neho vzniklo podozrenie, že by sa mohlo jednať o omamnú látku a teda mohol byť spáchaný drogový trestný čin, príslušník PZ disponoval dokladom z nájdenej peňaženky, z ktorého bola zrejmá totožnosť majiteľky peňaženky, obžalovanej. Policajný orgán mal preto správne v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku vzťahujúcimi sa na zákonné zabezpečenie dôkazu v tomto prípade postupovať tak, že mal zabezpečiť prítomnosť majiteľky peňaženky a vo vzťahu k zabezpečeniu dôkazu postupovať podľa § 89a Tr. por., po riadnom zákonnom poučení obžalovanej podľa tohto zákonného ustanovenia. Prípadne podľa konkrétnych okolností postupovať podľa ustanovení § 102 Tr. por. upravujúcich osobnú prehliadku. Pokiaľ v danom prípade príslušník PZ po zistení dokladu ohľadne identity obžalovanej ďalej prehľadával obsah peňaženky, vykladal z nej veci, dokumentoval predmetné polyetylénové vrecko s kryštalickou látkou, uvedené predstavuje porušenie ústavou garantovaného práva obžalovanej na súkromie a nezákonný postup príslušníka PZ a tým aj nezákonné zabezpečenie polyetylénového vrecka s psychotropnou látkou (metamfetamínom). Takýto nezákonným spôsobom zabezpečený dôkaz nemôže byť podkladom pre uznanie viny obžalovanej.
Rovnako tak za zákonný dôkaz nemožno považovať ďalším príslušníkom PZ Mgr. D. I. v peňaženke nájdené druhé polyetylénové vrecko s obsahom kryštalickej látky, neskôr Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ identifikovanej ako psychotropná látka (metamfetamín). Menovaný príslušník PZ nemal žiaden zákonný podklad na to, aby z vlastnej iniciatívy ďalej prehľadával peňaženku obžalovanej, porušujúc právo obžalovanej na súkromie.
V súvislosti s postupom podľa § 89a Tr. por. a § 102 Tr. por. krajský súd uvádza, že týmito úkonmi možno začať trestné stíhanie a potom je pri vykonávaní ďalších dôkazov potrebné postupovať podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Krajský súd potom uzatvára, že nakoľko podstatné dôkazy - dve polyetylénové vrecká s obsahom kryštalickej látky, Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ identifikované ako psychotropná látka metamfetamín, neboli zabezpečené zákonným spôsobom, nie sú spôsobilým dôkazom na uznanie viny obžalovanej. Za tohto stavu potom krajskému súdu nezostalo nič iné, len napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por., pričom následne sám krajský súd postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, že obžalovanú z dôvodu podľa § 285 písm. a) Tr. por. spod
obžaloby prokurátora oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.
Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.