Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/26/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: R., o zaplatenie 2 332,80 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 12C/19/2014-158 zo dňa 18. 10. 2016 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 2 332,80 Eur, pričom priznal žalovanému plný nárok na náhradu trov konania a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % za úkony vykonané v tejto právnej veci do 30. 06. 2016.

2. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 843/2001 Z. z. v znení účinnom k 27. 09. 2012 o bankách, ako aj § 39 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol:

„Predmetom tohto konania je záväzkový vzťah vyplývajúci z bankového úveru, ktorý na rozdiel od úverov nebankovej spoločnosti je regulovaný aj osobitnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona o bankách. Konkrétne je potrebné aplikovať § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Podľa neho ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Súdu žalobca predložil oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 16.10.2012 a výzvu k úhrade realizovanú samotným žalobcom taktiež zo dňa 16.10.2012. Na výzvu súdu adresovanú Slovenskej sporiteľni a.s., kedy a ako došlo k zosplatneniu predmetnej pohľadávky a či pred zosplatnením bol

žalovaný zo strany banky vyzvaný na úhradu dlhu, banka uviedla, že pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere bola postúpená a odovzdala súvisiacu dokumentáciu postupníkovi. Žalobca do rozhodnutia súdu vo veci samej nepredložil dôkaz, že by banka úver zosplatnila riadnou a doručenou výzvou, ako to predpokladá ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka. Zároveň súdu nepredložil žiaden listinný dôkaz preukazujúci splnenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu pred postúpením pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8) Zákona o bankách. V tomto smere je potrebné vyhádzať z účelu spomínaného predpokladu upraveného v § 92 ods. 8 zákona o bankách, v ktorom sa uvádza: „Ak napriek predchádzajúcej výzve je dlžník v omeškaní ...“, ktorým je dosiahnutie úhrady dlžných splátok. Z toho možno vyvodiť, že výzva banky musí byť v primeranom čase pred postúpením pohľadávky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia a nie dlhšom časovom odstupe, ako tomu bolo v tomto prípade, pretože stráca sa zmysel spomínaného zákonného ustanovenia. Súd preto bol toho názoru, že nebola splnená podmienka platného postúpenia pohľadávky z banky na nebankový subjekt v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto zmluva o postúpení pohľadávky je v rozpore so zákonom a je preto absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Krajského súdu v Prešove 4Co/145/2014 zo dňa 11.3.2015,19Co/177/2014 zo dňa 24.2.2015 alebo uznesenie Krajského súdu v Prešove 6Co/119/2013 zo dňa 29.5.2014. Žalobcovi preto chýba aktívna legitimácia v tomto spore a aj z toho dôvodu súd jeho žalobu zamietol“.

4. K otázke náhrade trov konania uviedol, cit.:

„Čo sa týka trov konania, podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Na strane žalovaného bol plný úspech vo veci a má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala, rovnako vedľajší účastník, avšak len za čas do účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko s účinnosťou od 1.7.2015 bol inštitút vedľajšieho účastníka nahradený inou komplexnou úpravou intervenienta ako nového právneho inštitútu. Súčasne sa odstránila úprava, keď vedľajším účastníkom mohla byť právnická osoba, ktorej predmetom bola ochrana práv podľa osobitného predpisu. Keďže však účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania ostali zachované v zmysle prechodných a záverečných ustanovení, súd priznal nárok na náhradu trov konania za úkony právnej služby tejto právnickej osobe, ktoré boli vykonané za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.“.

5. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca s poukazom na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie žalobcu, ktorá bola dôvodom pre zamietnutie žaloby. Žalobca poukázal na to, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka a uvedené povinnosti nie sú sankcionované vo forme občianskoprávnych záväzkov, ale zakladajú prípadnú administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska v zmysle § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Taktiež žalobca poukázal na to, že súčet dní omeškania u žalovaného bol 1 213 dní, čo je viac ako jeden rok, a preto v zmysle vety druhej citovaného paragrafu Zákona o bankách nie je nutné zasielanie písomnej výzvy a tým je postúpenie pohľadávky platné. Poukázal tiež na všeobecné obchodné podmienky, podľa ktorých klient súhlasil s tým, aby banka bola oprávnená kedykoľvek postúpiť svoju pohľadávku. Taktiež namietol účelnosť trov priznaných združeniu na ochranu občana, ktoré považoval za nevynaložené účelne. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie a žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

6. Žalovaný sa nevyjadril k podanému odvolaniu napriek doručenej výzve.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského

súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné

8. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť, je otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovanou stranou sporu.

9. Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.- (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III. ÚS 266/201427).

10. Pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorých splnenie preukazuje v danom konaní žalobca. Jeho zaťažuje povinnosť preukázať, že je vo veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa žalovaných - Slovenskej sporiteľne, a.s..

11. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o bankách, je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, preto v prípade, ak ide o postúpenie pohľadávky bankou, platia primárne ustanovenia lex specialis pred všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníka.

13. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 Občianskeho zákonníka, alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 . Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.

14. Žalobca vo svojom odvolaní namieta, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru odvolateľa citované ustanovenie je o úprave výnimiek z bankového tajomstva a nie je o platnosti postúpenia pohľadávky.

15. Žalobca uvedenou argumentáciou v podstate zastáva názor, že síce neboli dodržané podmienky v predmetnom ustanovení, ale nenesie za to žiadne následky a banka na neho postúpila platne pohľadávku. Takýto výklad odvolací súd považuje za účelový. Ak by súd prijal takúto argumentáciu, banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia by mohla neobmedzene postúpiť pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcií (zväčša inkasným spoločnostiam), ktoré nie sú nositeľom takéhoto bankového povolenia. Takýto výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je neprípustný a nesprávny, pretože obchádza zákon a umožňuje tzv. nebankovkám spravovať bankový úver, pričom na túto činnosť nie sú oprávnené.

16. Spor sa týka základnej odvolacej námietky žalovaného, podľa ktorej ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať aktívnu legitimáciu žalobcu ako postupníka a jedná sa len o administratívnu povinnosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska v prípade, že nedôjde k doručeniu písomnej výzvy banky a je tu aj výnimka v tom, že podľa druhej vety citovaného § 92 ods. 8 Zákona o bankách v prípade,

ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok, ako to bolo v tomto prípade, kedy nie je nutné preukázanie písomnej výzvy banky.

17. V danom prípade na zistenie významu predmetnej právnej úpravy je potrebné postupovať v zmysle zásad gramatického výkladu, z ktorého nepochybne vyplýva, že ak sa určitá podmienka nachádza v druhej časti vety za bodkočiarkou, nepochybne sa vzťahuje len na vetu, v ktorej sa nachádza. Námietka žalovaného, že v danom prípade nie je nutná písomná výzva, nakoľko bola splnená rozväzovacia podmienka ohľadom súčtu všetkých omeškaní klienta, ktorá je dlhšia ako 1 rok pri plnení časti toho istého peňažného záväzku, nie je dôvodná. Je nepochybné v zmysle zásad gramatického výkladu, že táto rozväzovacia podmienka platí len pre vetu druhú, v ktorej sa nachádza. Nepochybne však neplatí pre prvú vetu, ktorá stojí samostatne a ktorá hovorí o tom, že v danom prípade je nutné splnenie písomnej výzvy.

18. Tento záver vyplýva aj teleologického výkladu, ktorého cieľom je dospieť k výkladu, ktorý je v súlade s cieľom zákonodarcu. Je v súlade so zásadou ochrany spotrebiteľa poskytnúť spotrebiteľovi zásadný priestor na to, aby prípadne splnil svoje záväzky voči banke tak, aby sa nedostal do právneho vzťahu s tretím subjektom, ktorý nepodlieha striktnému bankovému dozoru centrálnou bankou ako to je v prípade vzťahov, v ktorom je veriteľom banková inštitúcia. Práve toto bolo cieľom zákonodarcu, ktorý vyžaduje od bankovej inštitúcie písomnú výzvu, ktorá musí byť doručená klientovi, aby tento mal v svojej vedomosti to, že nesplnením svojich záväzkov v stanovenej lehote, čo bolo v tomto prípade 90 dní, sa vystavuje riziku, že jeho právny vzťah, v ktorom je dlžníkom nebude podliehať dozornej právomoci centrálnej banky, čo nepochybne vnáša nižšiu mieru istoty do jeho vzťahu.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené závery je nutné preto považovať odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú a v ostatnom odvolací súd poukazuje na právne závery súdu prvej inštancie, ktoré sú správne.

20. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že predmetné povinnosti banky sa vzťahujú len na administratívny dohľad centrálnej banky, s týmto názorom nemožno súhlasiť. Zákon o bankách je špeciálnou právnou normou, ktorá upravuje právne vzťahy v súvislosti s poskytovaním bankových úverov a z tohto dôvodu je nutné túto špeciálnu právnu úpravu použiť v predmetných vzťahoch.

21. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalobcu, ktorý poukázal na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, z ktorého vyplýva, že klient súhlasil s možnosťou banky kedykoľvek postúpiť svoju pohľadávku, odvolací súd uvádza, že všeobecné obchodné podmienky nemôžu byť v rozpore s právnym predpisom, pričom v takomto prípade na nich nemožno prihliadnuť.

22. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné, preto rozsudok prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 s prihliadnutím na skutočnosť, že neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 3. rade a Združeniu na ochranu spotrebiteľov Slovenska žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

24. Pokiaľ sa týka námietok ohľadom priznania náhrady trov konania súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, kedy priznal náhradu trov konania podľa úspechu vo veci, pričom je nepochybné, že žalovaný mal 100 % úspech vo veci a za úkony, ktoré boli za úkony, ktoré boli vykonané do 30. 06. 2016 je dôvodné priznať nárok na náhradu trov konania aj Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .