Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-316-2016.pdf
PDF · 108.74 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/316/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: V. Q., Z.. XX.XX.XXXX, B. R.. P.. E. XXXX/XX, L. Q., zastúpený JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom, Krížna 44, Bratislava, proti žalovanému : Slovenská republika - Ministerstvo obrany SR, IČO : 30845572, Kutuzovova 8, Bratislava, o zaplatenie sumy 2.253,18 €, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. 3. 2016 č.k. 21C/280/2015 - 94, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 199,87 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku žalobu žalobcu z a m i e t a.
Žalovaný m á právo na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 82,4 %.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.253,18 € spolu s náhradou trov konania 135 € a náhradou trov právneho zastúpenia vo výške 478,92 €, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že tak rozhodol o žalobe žalobcu, ktorým sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2.253,18 € titulom zákonného úroku z omeškania z dôvodu oneskorene uhradenej istiny v rámci exekučného konania. Žalobca poukazoval na to, že Rozsudkom Krajského súdu Trnava č.k. 11Co/72/2011-331 zo dňa 14.03.2012, právoplatného dňa 22.05.2012 a vykonateľného dňa 25.05.2012 bola žalobcovi priznaná náhrada škody na zdraví vo výške 21.907,99 € a náhrada trov konania 13.655,48 €, ktorú mal žalovaný povinnosť uhradiť v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Keďže žalovaný v súdom určenej lehote pohľadávku neuhradil, podal žalobca dňa 30.05.2012 ako oprávnený návrh na výkon exekúcie, ktorá bola vedená na OS Bratislava III pod č. k. 36Er 1335/2012. V priebehu exekučného konania súdny exekútor postupne exekvoval v prospech žalobcu priznané sumy v poradí podľa § 46 ods. 4 Zák. č. 233/1995 Z.z. : na trovy exekútora, istinu vymáhanej pohľadávky, príslušenstvo vymáhanej pohľadávky priznanej exekučným titulom a trovy oprávneného. Exekvovaná suma istina a trovy konania boli k 16.09.2014 uhradené žalovaným v plnej výške. Uplatnený a priznaný nárok žalobcu exekučným titulom bol v exekučnom konaní vo výške 21.907,98 € + trovy konania 13.655,48 € uhradený nasledovne : dňa 02.07.2012 vo výške 21.907,98 €; dňa 28.01.2013 vo výške 4.980,28 €; dňa 18.08.2014 vo výške 7.448,69 € a napokon dňa 16.09.2014 vo výške 1.226,51 €. Vzhľadom na vykonateľnosť exekučného titulu dňa 25.05.2012 pri jednotlivých úhradách sa žalovaný dostal do omeškania od 26.05.2012 do vykonania tej - ktorej úhrady, a preto si žalobca s poukazom na § 517 ods. 1,2 Obč. zák., §3 ods. 1 Nar. vlády č. 87/1995 Z.z. uplatňoval 9% ročný úrok z uplatnených súm nasledovne : zo sumy 21.907,98 eur pri počte dní omeškania 37 sumu omeškania 199,87 eur; ďalej zo sumy 4.980,28 eur pri počte dní
omeškania 247 sumu omeškania 303,32 eur; ďalej zo sumy 7.448,69 eur pri počte dní omeškania 814 sumu 1.495,04 eur a napokon zo sumy 1.226,51 eur pri počte dní omeškania 843 sumu 254,95 eur; celkovo teda 2.253,18 eur.
2/ Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 4C/90/2004-205 zo dňa 11.05.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/72/2011-333 zo dňa 14.03.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.05.2012 a vykonateľnosť 25.05.2012, bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 21.907,98 eur s trovami konania 13.655,48 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Splatnosť dlhu žalovaného voči žalobcovi nastala 25.05.2012 a prvý deň, odkedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu v zmysle § 517 ods. 1 Obč. zák. bol 26.05.2012. Keďže do tejto lehoty pohľadávku žalobcu dobrovoľne neuhradil, dňa 30.05.2012 podal žalobca návrh na výkon exekúcie, o začatí ktorej bol upovedomený žalovaný dňa 25.06.2012 s tým, že exekútor ho vyzval na úhradu dlhu žalobcovi z exekučného titulu / predmetného rozsudku/ do 14 dní odo dňa doručenia upovedomenia. Napriek tomu, že žalovaný mal možnosť dobrovoľne opätovne v zmysle predmetného rozsudku splniť dlh a vyplatiť žalobcovi súdom priznanú sumu, neučinil tak. Z tohto dôvodu bola začatá exekúcia voči žalovanému pod č. EX 52/12, 36Er/1355/2012, v rámci ktorej žalovaný splácal žalobcovi priznaný nárok nasledovne:
- dňa 02.07.2012 uhradil sumu 21.907,98 eur, čím bol v omeškaní 37 dní, kedy suma omeškania činí 199,87 eur
- dňa 28.01.2013 uhradil sumu 4.980,28 eur, čím bol v omeškaní 247 dní, kedy suma omeškania činí 303,32 eur,
- dňa 18.08.2014 uhradil sumu 7.448,69 eur, čím bol v omeškaní 814 dní, kedy suma omeškania činí 1.495,04 eur,
- dňa 16.09.2014 uhradil sumu1.226,51 eur, čím bol v omeškaní 843 dní, kedy suma omeškania činí 254,95 eur, celkovo 2.253,18 eur. V súlade s § 3 ods. 1 Zák. č. 87/1995 Z.z. úroková sadzba k 26.05.2012 činila 9% ročne, pričom pri zohľadnení počtu dní omeškania, zostatku dlžnej sumy a 9% ročného úroku z omeškania tak bola vypočítaná výška omeškania.
3/ Súd prvej inštancie vychádzal zo záverov, že úroky z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného dlhu predstavujú paušalizovanú náhradu škody, ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť istinu dlhu. Počítajú sa za každý deň omeškania. Požiadavku veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania nemožno zásadne považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Odopretie ochrany veriteľovi by prichádzalo do úvahy vtedy, ak by požiadavka na zaplatenie úrokov z omeškania nebrala do úvahy zabezpečovací, sankčný a kompenzačný charakter inštitútu úrokov z omeškania, nevychádzala by z jeho účelu, príp. by dokonca zneužívala na poškodenie dlžníka alebo by dlžníka zaťažovala likvidačným spôsobom. Úroky z omeškania sú predmetom samostatného peňažného záväzku medzi dlžníkom a veriteľom. Je to záväzok vedľajší, ktorý môže vzniknúť, len ak existuje záväzok hlavný. Úroky z omeškania sú majetkovou sankciou za oneskorené splnenie peňažnej pohľadávky. Napriek tomu, že úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods.3 Obč. zák., neznamená to, že sú neoddeliteľne späté s pohľadávkou. Predstavujú samostatný predmet hmotnoprávneho nároku, možno ich samostatne uplatňovať a disponovať s nimi. Vo vzťahu k pohľadávke sú len nárokom akcesorickým. Splnením dlhu zanikne povinnosť platiť i úroky z omeškania. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktorými sú nepochybne i trovy konania, v ktorom bola pohľadávka uplatnená, sú podľa § 121 ods.3 Obč. zák. príslušenstvom pohľadávky. Nastáva tak situácia podobná ako pri úrokoch z omeškania, nemožno preto priznať úroky z omeškania zo sumy náhrady trov konania, ak boli uplatnené s hlavnou pohľadávkou ako príslušenstvo.
4/ Súd prvej inštancie poukazoval ďalej na to, že úroky z omeškania s trovami konania nemusia byť zásadne vždy žalované len ako príslušenstvo pohľadávky s hlavným záväzkom. Môžu byť a tvoriť samostatný nárok, ako je to v prejednávanej veci. Žalovaný si mal uvedomiť, že úroky omeškania sú majetkovou sankciou za oneskorené splnenie peňažnej pohľadávky voči žalobcovi, ktorých nezaplatenie riadne a včas zavinil práve on. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie v zmysle § 517 ods.1,2 Obč. zák. žalobe žalobcu v plnom rozsahu ako dôvodnej vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 2.253,18 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
5/ V prípade námietok žalovaného, že tento už v minulosti duplicitne na základe predchádzajúcich právoplatných rozsudkov, ktoré boli dovolacím súdom zrušené, vyplatil žalobcovi trovy konania, tieto označil súd prvej inštancie za irelevantné. Táto okolnosť je výlučne na svedomí žalobcu, resp. jeho
právneho zástupcu; žalovaný sa mohol domáhať od žalobcu ohľadne tejto sumy vydania bezdôvodného obohatenia. Taktiež je úplne irelevantné, či žalovaný oznamoval žalobcovi na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu zaväzujúceho rozsudku dňa 14.03.2012, že u žalovaného ako finančného orgánu nie je v tak krátkej dobe možné vykonať prevod. Žalovaný sa o toto ani nesnažil, keďže do dňa právoplatnosti 22.05.2012 a ani v nasledujúcom období neučinil žiadne kroky na to, aby uhradil žalobcovi predmetnú pohľadávku.
6/ Žalovaného obranu, že v zmysle rozsudku č. 26Co 504/2005 ak v rámci exekučného konania dlžník plnil do rúk exekútora dlh, nemá veriteľ právo na úroky z omeškania, vyhodnotil súd prvej inštancie ako vytrhnutú z kontextu tohto rozsudku, nakoľko z neho vyplýva : „ ak dlžník zaplatil v rámci exekučného konania do rúk súdneho exekútora časť dlhu, nemôže veriteľ od dlžníka požadovať od doby tohto zaplatenia zo zaplatenej čiastky úroky z omeškania, ak ich od súdneho exekútora doposiaľ neobdržal“. Ako nedôvodné posúdil tvrdenie žalovaného, že si žalobca nemôže uplatňovať úrok z omeškania z priznaných trov konania, ktoré podľa § 121 ods. 3 Obč. zák. tvoria príslušenstvo pohľadávky; súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobca si úroky z omeškania uplatňuje ako samostatnú pohľadávku v tomto konaní, a nie ako príslušenstvo hlavného záväzku. Doposiaľ si úroky neuplatňoval ani z istiny priznaného nároku, ani z trov konania a ak by sa žalovaný nebol dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobcovi by takýto nárok nevznikol.
7/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu predstavujúcu zaplatený súdny poplatok za návrh 135 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 478,92 eur vypočítanú podľa Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. , pričom hodnota jedného úkonu právnej služby podľa § 10 ods. 1 cit. Vyhl. predstavuje 91,29 eur. Súd priznal žalobcovi náhradu za 4 úkony á 91,29 eur / 1. prevzatie, príprava zastúpenia; 2. spísanie návrhu; 3. písomné vyjadrenie zo dňa 26.01.2016; 4. účasť na pojednávaní dňa 19.02.2016/ + režijný paušál 2 x 8,39 eur, 2 x 8,58 eur + 20% DPH vo výške79,82 eur.
8/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaný, v celom rozsahu, domáhajúc sa zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd žalobu žalobcu zamietne ako nedôvodnú. Žalovaný namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na ust. § 121 ods. 3 Obč. zák., z ktorého vyplýva, že príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vrátane nákladov súdneho konania. Nárok na náhradu nákladov súdneho konania sa považuje za príslušenstvo pohľadávky, ak je pohľadávka uplatnená na súde ( za také plnenie možno nepochybne považovať i vymáhanie pohľadávky prostredníctvom exekúcie ). Ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. je vo vymedzení príslušenstva pohľadávky ustanovením kogentným. Vytvorenie novej kategórie „príslušenstvo z príslušenstva“ v podobe úrokov z omeškania z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky tak, ako to požaduje žalobca v žalobe, je v rozpore so zákonom. Úroky z omeškania sa týkajú súkromných záväzkových vzťahov, ktorých predmetom sú peniaze ako zákonné platidlá. Povinnosť platiť úroky z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. vzniká iba v prípade omeškania s plnením peňažného záväzku hmotnoprávneho charakteru. V prípade vzniku nároku na peňažné plnenie majúceho základ v procesnom práve, čo náklady konania advokáta zjavne sú, úroky z omeškania nemožno požadovať. S touto námietkou žalovaného sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal, uviedol len, že žalobca si úroky z omeškania uplatňuje ako samostatnú pohľadávku, nie ako príslušenstvo hlavného záväzku. Žalovaný preto v tejto časti považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Argumentoval ďalej poukazom na judikatúru, z ktorej plynie, že úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným hlavným záväzkovým vzťahom. Splnením hlavného záväzku zaniká i akcesorický záväzok úrokový, pretrváva len povinnosť uhradiť už „dospelé“ úroky. V prípade náhrady nákladov súdneho konania nejde o pohľadávku podľa § 517 Obč. zák., pretože povinnosť účastníka konania uhradiť náklady konania nevyplýva zo záväzkového právneho vzťahu, ale z rozhodnutia súdu. Keďže nie je daný hlavný záväzkový vzťah, nemôže vzniknúť ani vzťah akcesorický. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktorými sú nepochybne aj náklady súdneho konania, sú podľa § 121 ods. 3 Obč. zák. príslušenstvom pohľadávky. Nastáva tu preto obdobná situácia ako u požiadavky na úroky z omeškania z úrokov z omeškania. Názor, že možno priznať úroky z omeškania alebo poplatok z omeškania z príslušenstva pohľadávky, odôvodnený iba úpravou uvedenou v ust. § 517 Obč. zák. by bez väzby na ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. viedol k absurdnému záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Občiansky ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka úroky
z omeškania pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Vytvorenie novej kategórie „príslušenstvo z príslušenstva“ v podobe úrokov z omeškania z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je tak v rozpore so zákonom. Svoje stanovisko žalovaný podoprel odkazom na rozhodnutia sp. zn. 22Cdo 2041/2008, 6Obdo 4/1994, 29 Odo 1032/2006.
9/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si zároveň náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodovaní zo správne zisteného skutkového stavu, ktorý aj správne vyhodnotil. Poukazoval na to, že v zmysle ustálenej judikatúry inštitút úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu plní úlohu majetkovej sankcie za omeškanie dlžníka s plnením peňažného dlhu a zároveň náhradu škody, ktorá vznikla veriteľovi z dôvodu, že mu dlžník ( žalovaný ) znemožnil disponovať resp. zhodnotiť finančné prostriedky, ktoré mu v tomto prípade boli právoplatne priznané Rozsudkom Krajského súdu Trnava zo dňa 14. 3. 2002 č.k. 11Co/72/2011 - 331. V zmysle predmetného rozsudku bola žalovanému súdom uložená povinnosť uhradiť žalobcovi náhradu škody vo výške 21.907,98 € ako aj náhradu trov konania v sume 13.655,48 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22. 5. 2012 a vykonateľnosť dňa 25. 5. 2012. Keďže žalovaný si svoju povinnosť v stanovenej lehote nesplnil, obrátil sa žalobca s uspokojením svojho nároku na súdneho exekútora JUDr. Andreu Farkašovú dňa 30. 5. 2012 s návrhom na výkon exekúcie. Žalobca má s ohľadom na uvedené za to, že žalovaný mu tým znemožnil disponovať a zhodnocovať finančné prostriedky, ktoré mu boli súdom právoplatne priznané, čím sa žalovaný dostal podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. do omeškania. Súd prvej inštancie správne skonštatoval vo svojom rozhodnutí, že úroky z omeškania sú majetkovou sankciou za oneskorené splnenie peňažnej pohľadávky voči žalobcovi, ktorých nezaplatenie riadne a včas zavinil práve žalovaný. Nie je preto pravdou, že sa súd prvej inštancie s uvedenou námietkou žalovaného vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal. Žalobca na podporu svojho stanoviska poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 11. 2011 č.k. 2Co/70/2011, ktorý vychádzal z nálezu ÚS SR č.k. II. ÚS 31/2004 zo dňa 17. 12. 2004 : „Do pojmu majetok podľa nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 31/2004 zo dňa 17. 12. 2004 patria veci, práva a pohľadávky. Náhradu trov konania ústavný súd považuje za majetok, ktorý sa nadobúda právoplatným výrokom všeobecného súdu o jeho priznaní, nárok požíva v celom rozsahu ochranu zaručenú čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v súlade s čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, lebo náhrada trov konania je nesporne pohľadávka účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je dokonca nútene vymožiteľná ako každý peňažný nárok. Z uvedeného hľadiska bol súd toho názoru, že priznanú náhradu trov konania pred všeobecným súdom je potrebné považovať za samostatnú pohľadávku úspešného účastníka proti účastníkovi, ktorý v konaní z hľadiska jeho výsledku úspešný nebol.“ Na základe toho nemožno podľa žalobcu súhlasiť s tvrdením žalovaného, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká iba v prípade omeškania s plnením peňažného záväzku hmotnoprávneho charakteru, nakoľko by uvedené odporovalo účelu zákonnej úpravy úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu sankcie za nezaplatenie pohľadávky riadne a včas. Žalobca dodal, že záver, ktorý žalovaný označil vo svojom odvolaní za absurdný, vyslovil v spomenutom náleze aj Ústavný súd SR.
10/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11/ Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pre dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
12/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom, t.j. v celom rozsahu ( § 379, § 380 ods. 1 CSP ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie síce zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, jeho rozhodnutie však sčasti vychádza z nesprávneho právneho záveru.
13/ Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Obč. zák, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
14/ Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák., ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úroku z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
15/ Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
16/ Podľa § 121 ods. 3 Obč. zák., príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
17/ Ako vyplýva zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania, žalovaný mal plniť žalobcovi peňažnú pohľadávku, ktorá bola žalobcovi priznaná rozhodnutím súdu, právoplatným dňa 22. 5. 2012 a vykonateľným dňa 25. 5. 2012. Svoju povinnosť uloženú súdom si však žalovaný v súdom určenej lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, t.j. do 25. 5. 2012 nesplnil, ale urobil tak až neskôr, a síce priznanú istinu 21.907,99 € uhradil žalobcovi v rámci exekučného konania dňa 2. 7. 2012. S plnením pohľadávky v prípade istiny bol tak žalovaný v omeškaní 37 dní. V prípade priznanej náhrady trov konania v sume 13.655,48 € došlo k jej úhrade v rámci exekúcie postupne, a to najprv v sume 4.980,28 € dňa 28. 1. 2013 ( 247 dní omeškania ), ďalej v sume 7.448,69 € dňa 18. 8. 2014 ( t.j. 814 dní omeškania ) a napokon zostatok v sume 1.226,51 € dňa 16. 9. 2014 ( t.j. 843 dní omeškania ). K prvému dňu omeškania, t.j. k 26. 5. 2012, predstavoval úrok z omeškania 9 % ročne ( cit. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. ).
18/ Úroky z omeškania ( § 517 Obč. zák. ) majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením peňažného záväzku. Peňažným záväzkom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na peňažné plnenie ( pohľadávku - istinu ) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť tento záväzok splniť. Úprava úrokov z omeškania v ust. § 517 Obč. zák. je všeobecná vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym vzťahom a stanovuje oprávnenie veriteľa požadovať v prípade omeškania s plnením peňažného dlhu popri istine tiež úroky z omeškania, ako príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Obč. zák.
19/ V prípade úhrady istiny sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu; v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. žalovanému vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi úroky z omeškania, za obdobie od 26. 5. 2012 do 2. 7. 2012, teda za 37 dní omeškania, čo pri 9 % úroku z omeškania ( relevantná je výška úroku z omeškania k prvému dňu omeškania, t.j. k 26. 5. 2012, teda 9 % ročne, ktorá výška sa už ďalej nemenila ) predstavuje sumu 199,87 €. Výpočet : obdobie od 26. 5. 2012 do 2. 7. 2012 činí spolu 37 dní omeškania; potom sumu 199,87 € ( kapitalizované úroky z omeškania ) vypočítal súd podľa vzorca : úroky z omeškania x ( počet dní/365 ) x dlžná suma/100, t.j. : 9 % x ( 37 : 365 ) x (21.907,99 : 100 ); t.j. 9 % x 0,101 x 219,079 = 199,87 €.
20/ Okrem istiny 21.907,99 € bol žalovaný zaviazaný právoplatným rozsudkom súdu aj na zaplatenie náhrady trov konania v sume 13.655,48 € ( pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a trov znaleckého dokazovania ), a to podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Nárok na náhradu trov konania je nárokom, ktorý má svoj základ v ustanoveniach procesného práva a nie práva hmotného ( ako to bolo v prípade istiny 21.907,99 ). Ide o nárok, ktorý vzniká až na základe právoplatného súdneho rozhodnutia. Pri použití ust. § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré je ustanovením procesnoprávnej povahy, neprichádza do úvahy aplikácia § 517 ods. 2 Obč. zák., ktoré sa týka výlučne peňažných záväzkových vzťahov, majúcich svoj základ v hmotnom práve. Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká iba v prípade omeškania s plnením peňažného záväzku hmotnoprávneho charakteru. Nakoľko nárok na náhradu trov konania má svoj pôvod v procesnom práve, ktoré možnosť požadovať úroky z omeškania neustanovuje, nemá žalobca voči žalovanému právo požadovať popri priznaných trov konania aj úroky z omeškania ( porovnaj napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Odo 449/2002 ). Žalobcovi tak nepatrí zostatok ním uplatnenej pohľadávky mimo sumy 199,87 € ( t.j. 2.053,31 € ), predstavujúcej kapitalizované úroky z omeškania uplatňované v súvislosti s oneskorenou úhradou priznanej náhrady trov konania v sume 13.655,48 €. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa priznania úrokov z omeškania aj zo sumy 13.655,48 € titulom trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 199,87 € a vo zvyšku žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol ( § 388 CSP ).
22/ O náhrade trov konania ( prvoinštančného i odvolacieho ) rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1 CSP. V danom prípade žalobca požadoval úhradu sumy 2.253,18 €, úspešný bol čo do sumy 199,87 € a neúspešný čo do sumy 2.053,31 € ( čo bol naopak úspech žalovaného ). V percentuálnom vyjadrení potom žalobca dosiahol úspech v rozsahu 8,8 % a žalovaný v rozsahu 91,2 %. Úspech žalovaného v konaní tak predstavuje 82,4 % ( 91,2 % - 8,8 % ), v ktorom rozsahu potom odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov ako prvoinštančného tak i odvolacieho konania. O konkrétnej výške žalovanému priznaných trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
23/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).