Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8S-31-2020.pdf
PDF · 160.83 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/31/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Petry Vysaníkovej a JUDr. Radovana Turčíka, v právnej veci žalobcu: HATRIX, s.r.o., IČO: 36 483 770, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná 68, právne zastúpeného: LEGAL POINT s.r.o., IČO: 47 253 495, so sídlom v Považskej Bystrici, Nemocničná 979, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom v Košiciach, Msarykova 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/ BEZ/2019/5382 O-490/2019 zo dňa 27.12.2019 takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 24.02.2020 doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) v ten istý deň sa žalobca domáhal, aby súd rozhodnutie žalovaného č. PO/BEZ/2019/5382 O-490/2019 zo dňa 27.12.2019 ako nezákonné zrušil a žalobcovi priznal voči žalovanému plnú náhradu trov konania; alebo alternatívne, aby súd upustil od sankcie, ktorá bola žalobcovi uložená napadnutým rozhodnutím, pretože účel správneho trestania v danom prípade je dosiahnuteľný aj samotným prejednaním veci a súčasne žiadal priznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu.
administratívne rozhodnutie
2. Žalovaný rozhodnutím č. PO/BEZ/2019/5382 O-490/2019 zo dňa 27.12.2019 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice (ako prvostupňový správny orgán) č. 259/19/Ž zo dňa 10.10.2019, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 5 000 eur za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 125/2006 Z. z. alebo zákon o inšpekcii práce), konkrétne: · § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 311/2001 Z. z. alebo Zákonník práce) spočívajúce v tom, že žalobca neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnancov: C. Š., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 07.04.2017, člen SBS - výkon strážnej služby v zmysle § 3 písm. a/ až f/ zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti so stupňom obťažnosti 1) a Ľ. K., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 02.01.2019, člen SBS - výkon strážnej služby v zmysle § 3 písm. a/ až f/ zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v
oblasti súkromnej bezpečnosti so stupňom obťažnosti 1) za obdobie 01/2019 až 02/2019 tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu alebo mali nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu, alebo mali nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť; · § 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. spočívajúce v tom, že žalobca neposkytol zamestnancom C. Š., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 07.04.2017) za obdobie 04 až 12/2017, 01 až 12/2018 a 01/2019, Ľ. K., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 02.01.2019) za obdobie 01/2019 a H. U., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 26.01.2017) za obdobie 01 až 12/2017 a 01 až 12/2018, ktorí vykonávali druh práce „člen SBS - výkon strážnej služby v zmysle § 3 písm. a/ až f/ zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti so stupňom obtiažnosti 1“, mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta (Pracovné miesto uvedených zamestnancov zodpovedá minimálne druhému stupňu náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.). Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta.
3. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že Inšpektorát práce Košice (ďalej aj správny orgán prvého stupňa) uskutočnil v dňoch 24.01.2019, 07.02.2019, 19.02.2019 a 06.03.2019 u žalobcu inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov a na kontrolu dodržiavania zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 82/2005 Z. z.). Výkon inšpekcie práce bol zdokumentovaný v protokole o výsledku inšpekcie práce č. IKO-10-09-2.3/P-E24,25-18 zo dňa 06.03.2019. Pri tomto výkone inšpekcie práce bolo zistených celkom 12 nedostatkov spočívajúcich v porušení pracovnoprávnych predpisov. Uvedený protokol bol dňa 06.03.2019 prerokovaný so štatutárnym zástupcom žalobcu - pánom Š. O., ktorý uviedol, že s ním súhlasí a nedostatky budú odstránené. V ten istý deň tento protokol zo dňa 06.03.2019 pán Š. O. i osobne prevzal. Správny orgán prvého stupňa vychádzajúc z poznatkov získaných počas výkonu inšpekcie práce začal správne konanie vo veci uloženia pokuty žalobcovi za správne delikty právne kvalifikované ako porušenie § 99 a § 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Prvostupňový správny orgán podľa § 33 Správneho poriadku vyzval žalobcu, aby sa vyjadril ku všetkým podkladom pre vydanie rozhodnutia, k spôsobu ich zisťovania, k predloženiu, prípadne k navrhnutiu ďalších dôkazov správnemu orgánu za účelom objasnenia skutkového stavu a miery jeho zodpovednosti. Žalobca nevyužil svoje procesné právo a k začatiu správneho konania sa v stanovenej lehote nevyjadril. Po zhodnotení zisteného skutkového stavu bolo správnym orgánom prvého stupňa vydané rozhodnutie č. 259/19/Ž zo dňa 10.10.2019, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 5 000 eur. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa o uložení pokuty vo výške 5 000 eur podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.
4. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa konštatoval, že z Mesačného výkazu odpracovaných hodín za mesiac 01/2019 a 02/2019 je zrejme, že žalobca u dotknutých osôb (C. Š. B. Ľ. K.) v období 01/2019 a 02/2019 neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom dotknuté osoby vykonávali prácu alebo mali nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Žalobca evidenciu pracovného času svojich zamestnancov v jednotlivých pracovných dňoch v príslušných kalendárnych mesiacoch viedol takým spôsobom, že v nej vyznačil prítomnosť, resp. neprítomnosť zamestnancov na pracovisku, počet dní a počet hodín, ktoré zamestnanci v jednotlivých dňoch odpracovali, teda bez údajov o začiatku a konci časových úsekov, v ktorých zamestnanci prácu vykonávali alebo mali nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Označenie týchto časových údajov vo vedenej evidencii pracovného času je nevyhnutne potrebné z dôvodu relevantného posúdenia a uplatnenia jednotlivých pracovnoprávnych nárokov zamestnanca. Z uvedeného dôvodu nebolo možné takéto vedenie evidencie pracovného času účastníkom konania označiť za súladné so zákonnou dikciou § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. Uvedená povinnosť žalobcu vyplýva i zo samotných smerníc Európskej únie a je stanovená za účelom ochrany zamestnancov. Evidencia pracovného času je základom efektívnej organizácie práce a je nevyhnutným dokladom pre posudzovanie a uplatňovanie širokospektrálnej škály pracovnoprávnych nárokov zamestnancov
garantovaných zákonom č. 311/2001 Z. z., a to nárokov súvisiacich s nepretržitým denným odpočinkom, nepretržitým týždenným odpočinkom, s pracovnou pohotovosťou, s prácou nadčas, s nočnou prácou, s čerpaním dovolenky, s prestávkami v práci a pod. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty, a teda, že zamestnávateľovi, vzniká zodpovednosť za správne delikty už tým, že k samotnému porušeniu právneho predpisu zo strany žalobcu došlo, a to bez ohľadu na jeho následné odstránenie a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie alebo o opomenutie. Žalovaný tiež dodal, že žalobca počas výkonu inšpekcie práce a následne ani v priebehu konania vedenom na prvom stupni nepreukázal spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti splnenie tejto obligatórnej zákonnej povinnosti stanovenej v § 99 zákona č. 311/2001 Z. z., teda nepredložil žiaden relevantný dôkaz potvrdzujúci riadne vedenie evidencie pracovného času tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci C. Š. a Ľ. K. vykonávali prácu vo vyššie uvádzanom období. Žalovaný pokračoval, že ustanovenie § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. necháva na vôli zamestnávateľa, akým spôsobom bude viesť evidenciu pracovného času zamestnancov, avšak z evidencie pracovného času zamestnancov musí byť zrejmé ... kedy si jednotliví zamestnanci čerpali prestávku na odpočinok a jedenie ... (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo/43/2016).
5. Žalovaný následne tiež konštatoval, že zo strany žalobcu so statusom zamestnávateľa došlo i k spáchaniu správneho deliktu posúdeného ako porušenie ustanovenia § 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., ktorý garantuje minimálnu hranicu tarifnej mzdy v závislosti od kvalifikačnej náročnosti vykonávanej práce a neumožňuje tak zamestnávateľovi poskytovať rovnakú mzdu zamestnancovi vykonávajúcemu najjednoduchšie práce a zamestnancovi vykonávajúcemu kvalifikačne zložité práce, a to s poukazom na prílohu č. 1 zákona č 311/2001 Z. z.
6. Žalobca mal s osobami - C. Š., Ľ. K. a H. U., legitímne založené pracovnoprávne vzťahy na základe pracovných zmlúv, na dohodnutý druh práce „člen SBS - výkon strážnej služby v zmysle § 3 písm. a/ až f/ zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti so stupňom obťažnosti 1“ a v danom období nemal odmeňovanie zamestnancov upravené kolektívnou zmluvou, v dôsledku čoho sa odmeňovanie zamestnancov žalobcu riadilo režimom ustanovenia § 120 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný vyhodnotil, že náročnosť vykonávaného dohodnutého druhu práce „člen SBS - výkon strážnej služby“ nezodpovedá charakteristikám pre prvý stupeň náročnosti prác, ale daný dohodnutý druh práce zodpovedá minimálne charakteru výkonu prác určených pre druhý stupeň náročnosti práce, a teda v posudzovanom prípade mal žalobca na základe zákonnej dikcie plynúcej z § 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. obligatórnu zákonnú povinnosť poskytovať dotknutým zamestnancom, mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre druhý stupeň náročnosti práce. Vychádzajúc z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 280/2016 Z. z. bola suma minimálnej mzdy na rok 2017 stanovená sumou 435 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou a sumou 2,500 eura za každú hodinu odpracovanú zamestnancom. Pre druhý stupeň náročnosti pracovných miest pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou bol odo dňa 01.01.2017 stanovený minimálny mzdový nárok v sume 522 eur (435,00 eur x 1,2) a pre zamestnanca odmeňovaného za hodinu pri týždennom pracovnom čase 20 h bol odo dňa 01.01.2017 stanovený minimálny mzdový nárok v sume 3,00 eur. Vychádzajúc z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 278/2017 Z. z., bola suma minimálnej mzdy na rok 2018 stanovená sumou 480 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou a sumou 2,759 eura za každú hodinu odpracovanú zamestnancom. Pre druhý stupeň náročnosti pracovných miest pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou bol odo dňa 01.01.2018 stanovený minimálny mzdový nárok v sume 576 eur (480,00 eur x 1,2) a pre zamestnanca odmeňovaného za hodinu bol odo dňa 01.01.2018 stanovený minimálny mzdový nárok pri týždennom pracovnom čase 20 h v sume 3,31 eur (2,759 eur x 1,2). Vychádzajúc z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 300/2018 Z. z., bola suma minimálnej mzdy na rok 2019 stanovená sumou 520 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou a sumou 2,989 eura za každú hodinu odpracovanú zamestnancom. Pre druhý stupeň náročnosti pracovných miest pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou je odo dňa 01.01.2019 stanovený minimálny mzdový nárok v sume 624 eur (520,00 eur x 1,2) a pre zamestnanca odmeňovaného za hodinu je odo dňa 01.01.2019 stanovený minimálny mzdový nárok pri týždennom pracovnom čase 20 h v sume 3,59 eur (2,989 eur x 1,2). Žalovaný tak dospel k záveru, že je evidentné a nespochybniteľne zrejmé, že dotknutým zamestnancom - C. Š., Ľ. K. a H. U., bola vyplatená vždy nižšia suma minimálnej mzdy ako bola stanovená v danom období pre druhý stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta „člen SBS - výkon strážnej služby“, čo vykazuje
evidentný rozpor s platnou legislatívou. Žalovaný na tomto mieste tiež poukázal na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty. K námietke žalobcu, že uvedení zamestnanci sa so žalobcom dohodli, že stupeň náročnosti pracovného miesta bude 1 a je nad rozsah kompetencie správneho orgánu, aby tento svojim rozhodnutím zasahoval do zmluvnej voľnosti zamestnanca a zamestnávateľa, žalovaný uviedol, že zmluvná voľnosť účastníkov pracovnoprávnych vzťahov je ohraničená kogentnými ustanovenia zákona č. 311/2001 Z. z., od ktorých sa nemožno odchýliť.
7. Žalovaný k výške uloženej sankcie 5 000 eur uviedol, že tá sa mu javí primeraná a uložená na možnej spodnej hranici sadzby stanovenej platným právnym predpisom (až do sumy 100 000 eur). Uložená sankcia plní preventívnu a výchovnú funkciu, a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére žalobcu, splní i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť žalobcu od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti (§ 19 ods. 1 písm. a/ a ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z.).
správna žaloba a vyjadrenie žalovaného k žalobe
8. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 27.12.2019 podal žalobca správnu žalobu v ktorej uviedol, že sa v danej veci nestotožnil s právnym posúdením veci žalovaným.
9. Žalobca je toho názoru, že správny orgán si nesprávne vykladá jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce (najmä § 99 a § 120), pretože samotná dikcia § 99 Zákonníka práce osobitne nešpecifikuje konkrétnu formu vedenia evidencie pracovného času a stanovuje to, že evidencia má byť vedená tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. Z dokladov, ktoré žalobca počas výkonu inšpekcie správnemu orgánu predložil, pritom jasne tento údaj vyplýva. Žalobca vedie evidenciu pracovného času formou tzv. Mesačného výkazu odpracovaných hodín, no súčasne vedie aj knihu evidencie služieb v zmysle zákona č. 473/2005 Z. z., v ktorej je presne uvedený pracovný čas toho-ktorého zamestnanca. Správny orgán však subjektívne vyhodnocuje, že tomu tak nie je, a preto má žalobca za to, že postup správneho orgánu je značne svojvoľný. Rovnako je nesprávny názor správneho orgánu ohľadom údajného porušenia § 120 ods. 1 Zákonníka práce, vo vzťahu ku ktorému správny orgán argumentuje, že žalobca (ako zamestnávateľ) neposkytol svojim zamestnancom - C. Š., Ľ. K. a H. U.Š. mzdu vo výške minimálneho mzdového nároku určeného pre 2. stupeň náročnosti - práce pre pracovné miesto „člen SBS - výkon strážnej služby“, pričom správny orgán akcentoval, že náročnosť vykonávaného dohodnutého druhu práce, t.j. člen SBS - výkon strážnej služby, nezodpovedá charakteru výkonu pomocných, prípravných alebo manipulačných prác charakteristických pre 1. stupeň náročnosti prác, ale daný druh prác, a teda v posudzovanom prípade mal žalobca na základe zákonnej dikcie plynúcej z § 120 ods. 1 Zákonníka práce obligatórnu zákonnú povinnosť poskytovať dotknutým zamestnancov mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre 2. stupeň náročnosti práce. Podľa názoru žalobcu, práce pre pracovné miesto „člen SBS
- výkon strážnej služby“, jednoznačne možno podradiť pod 1. stupeň náročnosti. Objektívne možno konštatovať, že práca strážnika SBS, patrí medzi najjednoduchšie druhy prác, ktorá nie je zvlášť náročná, a jednoznačne tento druh práce možno podradiť pod 1. stupeň náročnosti. Nemožno preto akceptovať názor správneho orgánu, že daný druh prác je nutné podradiť pod 2. stupeň náročnosti pracovných miest.
10. Žalobca dodal, že nie je možné porušenie povinnosti posudzovať výlučne formálne, ale aj materiálne, teda s osobitnou starostlivosťou vyhodnotiť intenzitu a závažnosť tohto porušenia, ako aj ohrozenie chránených záujmov.
11. Žalobca ďalej uviedol, že podľa jeho názoru je uloženie pokuty v uvedenej výške neprimerane prísne, nakoľko žalobca evidentne neporušil zákon, a už vôbec nie takpovediac flagrantným spôsobom. V prejednávanom prípade správny orgán sankcionuje žalobcu tak, ako keby vôbec neplnil literu zákona, čo však nie je skutočnosťou, a tento podstatný fakt správny orgán pri rozhodovaní nebral do úvahy. Žalobca je toho názoru, že je nutné diferencovať prípady, kedy si povinný subjekt vôbec neplní svoju zákonnú povinnosť s prípadmi, kedy ju plní napr. iba čiastočne. Uloženú sankciu považuje žalobca za nezákonnú, neprimerane prísnu a v rozpore s cieľom a účelom zákona.
12. V závere žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný pri ukladaní pokuty vôbec neprihliadol na to, že: 1. žalobca dôsledne spolupracoval pri výkone inšpekcie práce, 2. správny orgán v rámci správneho konania nevykonal dôkazy na svoju podporu primeranosti výšky pokuty, keďže nijakým spôsobom nezisťoval finančnú situáciu t.j. či predmetná výška pokuty nebude mať za následok konkurzné resp. likvidačné konanie, 3. nebol bezprostredne ohrozený život ani zdravie zamestnancov v príčinnej súvislosti s údajnými nedostatkami, konštatovanými vo výroku rozhodnutia. Žalobca tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/45/2016 zo dňa 27.11.2017.
13. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 04.05.2020. Vo svojom vyjadrení uviedol, že má za to, že v prejednávanej veci bolo správnymi orgánmi preukázané spáchanie deliktu žalobcom posúdeného ako porušenie § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. nakoľko žalobca bol povinný označiť konkrétny časový údaj začatia a konca výkonu práce a tiež časový údaj týkajúci sa prestávok v práci, keďže ide o prerušenie výkonu práce. Žalobca zaznamenával len samotnú prítomnosť, resp. neprítomnosť (denná, nočná zmena) a počet odpracovaných dní a hodín zamestnancov na pracovisku. Žalobca v knihe evidencie služieb nezaznamenával v súlade s § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. ani údaje o práci nadčas, ktorú zamestnanci C. K. a Ľ. K. v mesiaci 01/2019 preukázateľne vykonávali, nakoľko táto skutočnosť vyplýva z výplatných pások zamestnancov za mesiac 01/2019. Označenie týchto časových údajov vo vedenej evidencii pracovného času je nevyhnutne potrebné z dôvodu relevantného posúdenia a uplatnenia jednotlivých pracovnoprávnych nárokov zamestnancov.
14. Žalovaný má tiež za to, že správne orgány preukázali i spáchanie deliktu žalobcom posúdeného ako porušenie § 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., nakoľko s poukazom na prílohu č. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. náročnosť vykonávaného dohodnutého druhu práce „člen SBS - výkon strážnej služby v zmysle § 3 písm. a/ až f/ zákona č. 473/2005 Z. z.“, obsahom ktorého je ochrana majetku na verejne prístupnom mieste, ochrana majetku na inom než verejne prístupnom mieste, ochrana osoby, ochrana majetku a osoby pri preprave, ochrana prepravy majetku a osoby, zabezpečovanie poriadku na mieste zhromažďovania osôb a plnenie povinností podľa bližších pokynov svojho zamestnávateľa a nadriadeného, nezodpovedá charakteru výkonu pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov charakteristických pre prvý stupeň náročnosti prác, ale daný dohodnutý druh práce zodpovedá minimálne charakteru výkonu prác určených pre druhý stupeň náročnosti práce. Čím žalobca porušil obligatórnu zákonnú povinnosť poskytovať dotknutým zamestnancom, mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre druhý stupeň náročnosti práce.
15. V súvislosti s uvedeným žalovaný poukázal na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty, a tiež na tú skutočnosť, že žalobca spáchanie uvedených správnych deliktov sám uznal, keď pri prerokovaní obsahu protokolu o výsledku inšpekcie práce písomne súhlasil so všetkými zistenými skutočnosťami a nedostatkami uvedenými v protokole a zároveň uviedol, že nedostatky odstráni.
16. K žalobcom namietanej neprimeranej výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že pokuta bola uložená vo výške 5 000 eur, pretože u žalobcu bolo pri inšpekcii práce zistených 12 nedostatkov na úseku pracovnoprávnych vzťahov (§ 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.) počas dlhšieho časového obdobia, a preto sankciu považuje za zákonnú, uloženú v rámci zákonom povolenej správnej úvahy a v súlade s princípom legitímneho očakávania zakotveného v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Navrhol preto správnemu súdu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
17. Vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo žalobcovi doručené dňa 28.05.2020, no ten na vyjadrenie replikou nereagoval.
právny názor správneho súdu
18. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a po oboznámení sa s obsahom súdneho i administratívneho spisu, v konaní bez nariadenia pojednávania, vyhlásil dňa 19.05.2022 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 06.04.2022), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.
19. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či si správny orgán príslušný na konanie zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil skutočný stav veci, či konal v súčinnosti s účastníkmi resp. účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
20. Úlohou správneho súdu v tomto konaní bolo posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a právnych záverov žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, ktoré v rámci správneho trestania viedli k vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty žalobcovi vo výške 5 000 eur za porušenie pracovnoprávnych predpisov, spočívajúcich v: § žalobca neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnancov (C. Š. a Ľ.Q.B. K.É.) za obdobie 01/2019 až 02/2019 tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu alebo mali nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, čo je v rozpore s § 99 Zákonníka práce, § žalobca neposkytol zamestnancom C. Š. za obdobie 04 až 12/2017, 01 až 12/2018 a 01/2019 a Ľ.V. K. za obdobie 01/2019 a H. U. za obdobie 01 až 12/2017 a 01 až 12/2018, ktorí vykonávali druh práce „člen SBS - výkon strážnej služby podľa § 3 písm. a/ až f/ zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti so stupňom obťažnosti 1“ mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta (pracovné miesto uvedených zamestnancov zodpovedá minimálne druhému stupňu náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 Zákonníka práce, pričom žalobca ich zaradil do stupňa prvého), čo je v rozpore s § 120 ods. 1 Zákonníka práce.
21. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj SSP), správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania.
22. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
23. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
24. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
25. Zákonník práce upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy (§ 1 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce).
26. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.
27. Podľa § 85 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom.
28. Podľa § 91 ods. 5 pred bodkočiarkou Zákonníka práce, prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného času.
29. Podľa § 99 veta prvá Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak,
aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť.
30. Podľa § 43 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b/ miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c/ deň nástupu do práce, d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.
31. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
32. Podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce, mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom.
33. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň“) príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.
34. Podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce, pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.
35. Podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce (Charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest) sú pracovné miesta podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami: a/ pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, b/ pracovné miesto zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných prác administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa pokynov alebo ustanovených postupov, c/ pracovné miesto zodpovedajúce tretiemu stupňu náročnosti práce, atď...
36. Zákon č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti) upravuje a/ poskytovanie služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti, b/ výkon štátneho dozoru Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a kontroly Policajným zborom v oblasti súkromnej bezpečnosti (v § 1 ods. 1).
37. Podľa § 1 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti, súkromná bezpečnosť sa prevádzkuje ako súkromná bezpečnostná služba (ďalej len „bezpečnostná služba“) alebo ako technická služba na ochranu majetku a osoby (ďalej len „technická služba“).
38. Podľa § 2 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti, druhy bezpečnostnej služby sú: a/ strážna služba, b/ profesionálna cezhraničná preprava eurovej hotovosti cestnou dopravou,
c/ detektívna služba,
d/ odborná príprava a poradenstvo.
39. Podľa § 3 zákona o súkromnej bezpečnosti, strážna služba je a/ ochrana majetku na verejne prístupnom mieste, b/ ochrana majetku na inom než verejne prístupnom mieste, c/ ochrana osoby, d/ ochrana majetku a osoby pri preprave, e/ ochrana prepravy majetku a osoby, f/ zabezpečovanie poriadku na mieste zhromažďovania osôb, g/ prevádzkovanie zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému, prevádzkovanie ich častí, vyhodnocovanie narušenia chráneného objektu alebo chráneného miesta (ďalej len „prevádzkovanie zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému“), h/ vypracúvanie plánu ochrany alebo i/ monitorovanie činnosti osoby v uzavretom priestore alebo na uzavretom mieste.
40. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bol 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj zákon č. 125/2006 Z. z. alebo zákon o inšpekcii práce), inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.
41. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona o inšpekcii práce, inšpekcia práce je vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie predpisov uvedených v písmene a/ a za porušovanie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv.
42. Podľa § 3 zákona o inšpekcii práce, štátnu správu v oblasti inšpekcie práce vykonávajú orgány štátnej správy, ktorými sú Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Národný inšpektorát práce a inšpektoráty práce, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 2 ods. 4).
43. Podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.
44. Podľa § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce, protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti uvedenej v § 7 ods. 3 písm. b/. Ak bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol obsahuje aj čas, keď bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené, a ak boli preukázané, aj dohodnutú mzdu a dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.
45. Podľa § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, v protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a/, uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b/, c/, g/, h/ a i/ a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
a/ prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b/ doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin.
46. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur.
47. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a/ závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b/ počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c/ počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a/ prvého bodu, d/ skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e/ opakované zistenie toho istého nedostatku.
48. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
49. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
50. Podľa § 34 ods. 1, 4 a 5 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
51. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
52. Správny súd preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako i napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej správnej žaloby a dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov postupovali správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto sú preskúmavané rozhodnutia vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožnil. Rozhodnutia správnych orgánov nie sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu a majú v ňom oporu.
53. Žalovaný sa podľa názoru súdu v odvolacom konaní dostatočným spôsobom vysporiadal s podstatnými námietkami vznesenými žalobcom v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. Po vyhodnotení dôkazov vykonaných v priebehu správneho konania jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že v danom prípade boli tieto dôkazy správnymi orgánmi vyhodnotené správne, pretože z nich jednoznačne vyplýva, že žalobca predmetné priestupky, tak ako ich definovali správne orgány v napadnutých rozhodnutiach spáchal, a to spôsobom v nich špecifikovaným.
54. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného, konkrétne z Protokolu Inšpektorátu práce Košice č.ú. 18/2019 č. IKO-10-09-2.3/P-E24,25-18 zo dňa 06.03.2019 (ďalej aj protokol) o výsledku inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a/ v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 a 4 zákona o inšpekcii práce, ktorá bola vykonaná v dňoch 24.01, 07.02, 19.02. a 06.03.2019 u kontrolovaného subjektu, t.j. u žalobcu, pracovisko Klauke, s.r.o., Hlavná 146, Gelnica, vyplýva, že výkon inšpekcie práce bol zameraný na kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov a kontrolu dodržiavania zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. V oblasti nelegálneho zamestnávania neboli u žalobcu zistené nedostatky. Pri kontrole dodržiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov bolo u žalobcu inšpekciou práce zistených celkovo 12 nedostatkov (špecifikovaných v protokole). V tejto súvislosti bolo uložené žalobcovi ako zamestnávateľovi prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení pracovnoprávnych predpisov a ich príčin a písomne informovať inšpektorát práce o splnení opatrení na odstránenie zistených nedostatkov. V závere protokolu sa konštatuje, že jeho obsah bol prerokovaný s konateľom žalobcu Š. O.Á. dňa 06.03.2019, ktorý sa vyjadril k zisteným skutočnostiam a nedostatkom: „Súhlasím a závady budú odstránené“. Na základe týchto skutočností bolo dňa 11.09.2019 začaté správne konanie. Oznámenie o jeho začatí bolo doručené žalobcovi dňa 16.09.2019. Žalobca sa k oznámeniu nevyjadril. Dňa 10.10.2019 bolo Inšpektorátom práce Košice vydané rozhodnutie č. 259/19/Ž, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 5 000 eur za porušenie povinnosti stanovených § 99 a § 120 Zákonníka práce.
55. Správny súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami správnych orgánov, ktoré sa premietli tak do rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj do preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a viedli v konečnom dôsledku k uloženiu sankcie za označené správne delikty. Z výsledkov vykonaného dokazovania správny orgán prijal aj podľa názoru súdu správny záver o porušení povinností žalobcu plynúcich mu z ustanovení § 99 a § 120 Zákonníka práce, pričom námietky žalobcu vo vzťahu k nesprávne zistenému skutkovému stavu správny súd vyhodnotil ako nedôvodné. Správne orgány vec správne právne posúdili, a dospeli k záveru o naplnení skutkovej podstaty označených správnych deliktov a prijali aj správny záver o nutnosti uložiť sankciu, ktorej výška bola stanovená na dolnej hranici zákonom stanoveného zákonného rozpätia. V procesnom postupe správnych orgánov neboli zistené ani žiadne také pochybenia, ktoré by mohli mať za následok zrušenie rozhodnutia žalovaného, prípadne aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, pretože postup správnych orgánov bol plne v súlade so zákonom.
56. K námietke žalobcu uplatnenej v správnej žalobe, týkajúcej sa vedenia evidencie pracovného času žalobcom ako zamestnávateľom (§ 99 Zákonníka práce) súd uvádza, že zamestnávateľ je povinný zaviesť objektívny systém umožňujúci meranie dĺžky denného pracovného času odpracovaného každým zamestnancom, ktorý umožní overiť jednak plnenie dohodnutého pracovného času, a jednak splnenie povinnosti poskytovať informácie týkajúce sa mesačne odpracovaných nadčasov (vychádzajúc aj z Charty základných práv Európskej únie, smerníc ES, resp. EHS a ustálenej judikatúry slovenských súdov ako i Súdneho dvora Európskej únie), čím je zabezpečené účinné dodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času, ktoré má predstavovať objektívne a hodnoverné určenie odpracovaného počtu hodín zamestnancom. Slovenský Zákonník práce upravuje evidenciu pracovného času v § 99. Od evidencie pracovného času vychádzajúc zo Zákonníka práce, je potrebné odlišovať evidenciu dochádzky (ktorej vedenie podľa Zákonníka práce povinné nie je). Evidencia dochádzky predstavuje reálne príchody/odchody do/z práce a teda faktický stav prítomnosti zamestnanca na pracovisku, ktorý nemusí predstavovať úplnú dobu, počas ktorej zamestnanec vykonáva prácu. V rámci evidencie dochádzky zamestnávateľ eviduje napr. aj čerpanie dovolenky, práceneschopnosť, návštevu lekára a prípadné ďalšie prekážky v práci. Evidencia pracovného času je časový úsek, v ktorom je zamestnanec zamestnávateľovi k dispozícii, počas ktorého vykonáva prácu a plní svoje povinnosti. V rámci evidencie tohto časového úseku je zamestnávateľ povinný zaznamenávať nielen samotný pracovný čas, ale aj prácu nadčas, nočnú prácu a aktívnu i neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnanca. Prestávka v práci na odpočinok a jedenie sa nezapočítava do pracovného času. U zamestnávateľa zabezpečujúceho nepretržitú prevádzku tvorí evidencia dochádzky iba časť evidencie pracovného času. Pri evidencii pracovného času je potrebné špecifikovať, či ide o riadny pracovný čas, prácu nadčas, nočnú prácu alebo pracovnú pohotovosť a musia byť dodržané jednotlivé povinnosti týkajúce sa pracovného času, napr. povinnosť odpočinku medzi dvoma zmenami. Z uvedeného vyplýva, že z evidencie pracovného času zamestnancom musí byť zrejme, kedy si jednotliví zamestnanci čerpali prestávku na odpočinok a jedenie. Vzhľadom na uvedené sa súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že z evidencie pracovného času, ako ho zaznamenával žalobca v Mesačnom výkaze odpracovaných hodín (D, N,
SV) resp. v Knihe evidencie služieb, nie je zrejmé a tieto nie sú vedené tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec prácu vykonával. Na evidenciu času sa viažu mzdové, odvodové a ďalšie povinnosti zamestnávateľa, ktorých porušenie môže mať vplyv na práva a nároky zamestnanca. Z toho dôvodu je vedenie objektívneho, hodnoverného a dostupného systému evidencie pracovného času v eminentnom záujme zamestnávateľa, nakoľko umožňuje meranie dĺžky denného pracovného času odpracovaného každým zamestnancom. Evidencia pracovného času musí byť schopná overiť nielen skutočné množstvo odpracovaného času zamestnancom, ale aj dodržiavanie legislatívnych ustanovení o najvyššej prípustnej dĺžke pracovného času, čo prispieva k ochrane práv zamestnanca, a to najmä v súvislosti s dodržiavaním maximálne prípustnej dĺžky pracovného času a minimálnej doby odpočinku, a s tým súvisiace spoľahlivé určenie dĺžky práce nadčas.
57. Ako neopodstatnenú správny súd vyhodnotil aj námietku žalobcu v súvislosti s jeho povinnosťou vyplývajúcou z ustanovenia § 120 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve (čo je prípad žalobcu), je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Zákonník práce definuje pracovné miesto ako súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, pričom zamestnávateľ je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň náročnosti (zložitosti) práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje. Zamestnávateľ by mal každému zamestnancovi priznať mzdu najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku prislúchajúceho stupňu náročnosti práce pracovného miesta, ktoré bolo zamestnancovi podľa pracovnej zmluvy pridelené. Sadzby sa odvíjajú od sumy minimálnej mzdy v závislosti od zložitosti zamestnancom vykonávaných prác pomocou koeficientov minimálnej mzdy. Charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest sú obsiahnuté v prílohe č. 1 k Zákonníku práce a slovne sa nimi popisuje hierarchia stupňujúcej sa náročnosti prác, ktorých výkon sa predpokladá v príslušnom stupni (je 6 stupňov).
58. Súd zdôrazňuje, že zamestnávateľ musí podľa § 43 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce v pracovnej zmluve so zamestnancom uviesť nielen druh práce, na ktorý zamestnanca prijíma, ale aj stručnú charakteristiku druhu práce, ktorej výkon bude od zamestnanca vyžadovať. Táto charakteristika môže byť podkladom aj pre vymedzenie pracovného miesta a na určenie stupňa náročnosti práce na pracovnom mieste zastávanom zamestnancom. Pri posudzovaní náročnosti zamestnancom vykonávaných prác musí zamestnávateľ vychádzať z najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Aj keby v rámci dohodnutého druhu práce, jeho stručnej charakteristiky alebo pracovnej náplne pre dané pracovné miesto zamestnanca iba jediná vyžadovaná činnosť zodpovedala vyššiemu stupňu náročnosti, zamestnávateľ je povinný zaradiť pracovné miesto zamestnanca do stupňa náročnosti, zodpovedajúceho tejto najnáročnejšej činnosti, ktorú je zamestnanec podľa pracovnej zmluvy povinný vykonávať. Čím vyššia je náročnosť prác vyžadovaných od zamestnanca, tým je vyšší stupeň náročnosti práce, ktorému je priradená vyššia sadzba minimálneho mzdového nároku, garantujúca zamestnancovi právny nárok na vyššiu mzdu za prácu vyššej náročnosti.
59. Vychádzajúc z judikatúry slovenských súdov ako i z komentára k Zákonníku práce (Zákonník práce, 2. vydanie, 2019 [Barancová a kol.]) súd uvádza, že častou chybou je nesprávne stotožňovanie povolania s konkrétnym pracovným miestom zamestnanca (napr. v prípade vodičov kamiónovej dopravy alebo zamestnancov strážnej služby). Problém vzniká z dôvodu, že zamestnávateľ sa pokúša určiť stupeň náročnosti nie podľa konkrétne vykonávanej najnáročnejšej práce, ale snaží sa priradiť stupeň náročnosti celému povolaniu alebo dokonca skupinám povolaní. Napríklad v prípade zamestnancov strážnej služby podmienky jej výkonu vymedzuje zákon č. 473/2005 Z. z o súkromnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov. V súlade s vymedzením účelu strážnej služby podľa § 3 tohto zákona sa v rámci strážnej služby vykonávajú práce rôznej náročnosti. Pracovné miesto, zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce, charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov; v rámci strážnej služby za práce tejto náročnosti možno považovať výkon informačných činností na vrátnici, kontrolu a evidenciu zamestnancov, vozidiel a cudzích osôb, vstupujúcich do objektu a vystupujúcich zo stráženého objektu a pod. Ak však zamestnanec vykonáva náročnejšie činnosti vrátane zásahu s možnosťou použitia bezpečnostných prostriedkov vrátane strážneho psa alebo vykonáva ochranu pri preprave majetku alebo osôb s prípadným riadením
motorového vozidla, musí zamestnávateľ vychádzať z tejto najnáročnejšej činnosti a vyššiu náročnosť prác zohľadniť aj v zaradení pracovného miesta zamestnanca do príslušného stupňa náročnosti. V súlade s uvedeným a s odkazom na pracovné zmluvy zamestnancov žalobcu (výkon strážnej služby podľa § 3 písm. a/ až f/ zákona o súkromnej bezpečnosti, t.j. a/ ochrana majetku na verejne prístupnom mieste, b/ ochrana majetku na inom než verejne prístupnom mieste, c/ ochrana osoby, d/ ochrana majetku a osoby pri preprave, e/ ochrana prepravy majetku a osoby, f/ zabezpečovanie poriadku na mieste zhromažďovania osôb), je nutné konštatovať, že uvedený výkon strážnej služby nemôže zodpovedať prvému stupňu náročnosti práce, ale minimálne druhému stupňu, ako to správne konštatovali správne orgány. Na doplnenie súd dodáva, že ani dohoda medzi zamestnancom a zamestnávateľom o stupni náročnosti pracovného miesta, nemôže upraviť v pracovnoprávnych vzťahoch podmienky zamestnania nevýhodnejšie ako to upravuje Zákonník práce. Preto aj tieto námietky žalobcu súd posúdil ako nedôvodné.
60. Správny súd sa tiež stotožnil s právnym názorom žalovaného, spočívajúcom v tom, že porušenie pracovnoprávnych predpisov, za ktoré správny orgán prvého stupňa uložil žalobcovi pokutu, je postihované bez ohľadu na zavinenie. Jedná sa o absolútnu objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti zamestnávateľa. V danom prípade žalobca ako zamestnávateľ je zodpovedný za to, že z jeho strany došlo k porušeniu ustanovenia § 99 a § 120 ods. 1 Zákonníka práce bez ohľadu na to, či ide o zavinené alebo nezavinené konanie, resp. či ide o opomenutie. Pre vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je nepodstatné, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zavinením jeho zamestnancov alebo iných subjektov ako je sám zamestnávateľ. V danom prípade podľa citovaného ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o inšpekcii práce správny orgán nemá povinnosť za zistené nedostatky uložiť pokutu, ale túto pokutu uložiť môže. Žalobca ako zamestnávateľ sa u svojich zamestnancov dopustil porušenia ustanovenia § 99 Zákonníka práce tým, že u nich neviedol evidenciu pracovného času, ako bolo vyššie vysvetlené. A tiež práce, ktoré vykonávali zamestnanci žalobcu mali zodpovedať minimálne druhému stupňu náročnosti, a teda im mala byť vyplácaná za to minimálna odmena pre tento druh práce, ktorá im vyplácaná nebola (žalobca teda porušil aj ustanovenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce). Podľa názoru súdu za porušenie pracovnoprávneho predpisu, t.j. Zákonníka práce, odhliadnuc od následného odstránenia zistených nedostatkov žalobcom, a s poukazom na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa č. 259/19/Ž zo dňa 10.10.2019 konkrétne na strane 5 a 6, kde správny orgán detailne vysvetlil, prečo pristúpil k uloženiu pokuty vo výške 5 000 eur, a to aj s prihliadnutím na priťažujúce a poľahčujúce okolnosti prípadu ako aj na preventívnu i represívnu funkciu uloženej sankcie, súd považuje výšku uloženej pokuty 5 000 eur za primeranú k zisteným nedostatkom žalobcu, ktoré napokon sám uznal, keď v protokole o výsledku inšpekcie práce vlastnoručne uviedol, že „Súhlasím a závady budú odstránené“. Súd aj vzhľadom na uvedené, považoval žalobcom navrhované upustenie od uloženia sankcie z dôvodu, že účel správneho trestania v danom prípade bol dosiahnutý samotným prejednaním veci, za nedostatočné.
61. Posledným argumentom žalobcu bol likvidačný charakter uloženej pokuty, ktorý však žalobca bližšie neodôvodnil. Pod pojmom likvidačný charakter sa rozumie potenciál finančne zlikvidovať určitý subjekt. V prípade právnických osôb, ktorou je aj žalobca, by likvidácia znamenala zničenie majetkovej základne pre ďalšiu podnikateľskú činnosť. Likvidačný charakter pokuty je teda možné skúmať vo vzťahu k majetkovým pomerom fyzickej osoby či právnickej osoby. Žalobca však len všeobecne konštatuje, že výška pokuty by mohla mať likvidačný charakter pre žalobcu, a to bez toho, aby ozrejmil konkrétny dopad pokuty na jeho finančnú situáciu. Keďže žalobca tento argument relevantným spôsobom neodôvodnil, neuniesol ani základné bremeno tvrdenia, na základe ktorého by súd mohol posúdiť, či pokuta vo výške 5 000 eur má alebo nemá pre žalobcu likvidačný charakter.
62. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, po zhodnotení, že rozhodnutia správnych orgánov a tiež ich postupy zodpovedali obsahu spisovej dokumentácie zhrnutej v administratívnom spise a boli v súlade s vyššie označenými zákonnými ustanoveniami tak Správneho poriadku, zákona o inšpekcii práce, ako aj príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, správny súd dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
63. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
64. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný.
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.