Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Cb-16-2015.pdf
PDF · 112.72 KB
Case nature
Area
Subarea
17Cb/16/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou HOSŤOVECKOU, v právnej veci žalobcu: HIPOKRAT, spol. s r.o., so sídlom 908 51 Holíč, Bernolákova 369/1, IČO: 36 358 703, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Ivana Remšíková, s.r.o., so sídlom 902 01 Pezinok, Holubyho 35, IČO: 50 750 810, proti žalovanému: AVA-stav, s.r.o., so sídlom 924 01 Galanta, Puškinova 700/90, IČO: 43 989 268, zast.: JUDr. Boris Štanglovič, advokát so sídlom 927 01 Šaľa, Jarmočná 2264/3, o zaplatenie 26 564,58 eur, takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 26 564,58 eura a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 4. 3. 2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 26 564,58 eura.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že Kúpnou zmluvou číslo 13/2012 zo dňa 27. 2. 2012 uzavretou podľa § 409 a nasledujúce Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) medzi stranami sporu a to žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci, sa žalobca zaviazal dodať žalovanému tovar - zariadenie pre občianske združenie Providentia so sídlom v Sládkovičove. Žalovaný sa zaviazal za dodaný tovar zaplatiť kúpnu cenu vo výške 141 900,- eur bez DPH, t. j. 170 280,- eur vrátane DPH. Tovar bol žalovanému dodaný v súlade s kúpnou zmluvou a to dňa 2. 7. 2012 a vyúčtovaný faktúrou číslo 20120090, zo dňa 2. 7. 2012, splatnou dňa 30. 10. 2012. Kúpna cena bola zo strany žalovaného uhradená po lehote splatnosti, postupne a to v nasledovných čiastkach:
- suma 50 000,- eur bola uhradená 12. 12. 2012,
- suma 3000,- eur bola uhradená 15. 4. 2013,
- suma 5000,- eur bola uhradená 10. 6. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 8. 7. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 13. 8. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 30. 9. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 4. 11. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 18. 11. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 6. 12. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 20. 12. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 17. 3. 2014,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 9. 4. 2014,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 30. 7. 2014,
- suma 12 280,- eur bola uhradená 29. 9. 2014,
týmto bola uhradená celá suma istiny - kúpnej ceny za dodaný tovar. Podľa článku 2 ods. 3 kúpnej zmluvy zmluvné strany sa dohodli na tom, že predávajúci v prípade omeškania s úhradou kúpnej ceny kupujúcim si môže uplatňovať úrok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (18,25 % ročne). Nakoľko žalovaný hradil kúpnu cenu splatnú dňa 30. 10. 2012 v rozpore so zmluvou, a teda po dobe splatnosti vystavenej faktúry, vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania dohodnutého v kúpnej zmluve. Úrok z omeškania predstavuje do úplného splatenia kúpnej ceny žalovanú sumu 26 564,58 eura. Žalovaný bol k úhrade dlžnej sumy vrátane úrokov z omeškania opakovane vyzývaný a to upomienkami zo dňa 2. 7. 2014, 23. 7. 2014 a 3. 12. 1014, napriek tomu však k zaplateniu úrokov z omeškania do dňa podania žaloby nedošlo. Právne odôvodnil žalobca svoju žalobu s poukazom na § 369 ods. 1 ObZ.
3. Súd vo veci vydal platobný rozkaz, voči ktorému žalovaný včas podal odpor. Žalovaný v odpore uviedol, že je pravdou, že odobral tovar uvedený v žalobe. Poukázal však na znenie článku 2 ods. 2 kúpnej zmluvy, pre ktorý sa žalovaný nemohol dostať do omeškania, pretože investor nemal a ani nemá k dnešnému dňu voči žalovanému splnené záväzky vyplývajúce zo zmluvy o dielo a jej dodatkov citovanej v článku 2 ods. 2 kúpnej zmluvy číslo 13/2012. Je pravda, že žalovaný medzičasom uhradil kúpnu cenu v plnej výške, a to aj napriek tomu, že zo strany investora nedošlo k uhradeniu všetkých záväzkov tak, ako to kúpna zmluva predpokladám.
4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi - Kúpna zmluva číslo XX/XXXX zo dňa 27. 2. 2012, faktúra číslo XXXXXXXX, upomienky zo dňa 2. 7. 2014, 23. 7. 2014 a 3. 12. 1014, Kúpna zmluva číslo XX/XXXX zo dňa 16. 3. 2012, vyjadrenie predsedu Občianskeho združenia Providentia, písomné vyjadrenia strán k prejednávanej veci, e-mailová komunikácia medzi stranami sporu. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
5. Zodpovedá pravde, že strany sporu uzatvorili dňa 27. 2. 2012 kúpnu zmluvu číslo 13/ 2012, na základe ktorej sa predávajúci - žalobca zaviazal dodať kupujúcemu - žalovanému zariadenie pre občianske združenie Providentia so sídlom v Sládkovičove a to podľa podrobného rozpisu uvedeného v prílohe číslo 1. Podľa článku 2 bod 2 KZ sa kupujúci - žalovaný zaviazal za predmet kúpy zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu (170 280, - eur s DPH). Kúpnu cenu uhradí kupujúci - žalovaný predávajúcemu - žalobcovi prevodným príkazom do 120 dní po dodaní tovaru na základe faktúry vystavenej predávajúcim za podmienky, že všetky záväzky investora (vyplývajúce zo zmlúv o dielo v znení dodatkov) voči kupujúcemu budú splnené.
6. Z výsluchu oboch strán sporu súd zistil, že druhú vetu v článku 2 bod 2 KZ koncipoval a do zmluvy navrhol dopísať práve žalovaný. Rovnako z výsluchu strán jednoznačne vyplynulo, že žalobcovi bol známy investor, bol mu známy aj fakt, že zariadenie dodával pre občianske združenie Providentia. Vykonaným dokazovaním sa však nepodarilo žalovanému preukázať, že žalobca vedel o tom, aké zmluvy o dielo a ich dodatky boli uzatvorené, čo bolo ich predmetom, aké podmienky v zmluve boli dohodnuté. Zmluvy o dielo nikdy neboli žalobcovi predložené k nahliadnutiu, ich obsah nebol ani predmetom mailovej komunikácie medzi stranami sporu, zo žiadneho dokazovania, či z výsluchu strán, či z písomných listinných dôkazov, nevyplynulo, či, kedy a akým spôsobom bol žalobca oboznámený s existenciou zmlúv dielo a ich dodatkov. Súd musí konštatovať, že do dňa rozhodnutia súdu sa žalovanému nejakým spôsobom nepodarilo a nielen preukázať, o aké zmluvy o dielo sa malo jedná, a kedy tieto boli uzatvorené.
7. Súd rovnako musí konštatovať, že do dňa rozhodnutia súdu mu žalovaný nepreukázal, že po vystavení faktúry zo strany žalobcu pod číslom XXXXXXXX informoval žalobcu o tom, že faktúra bola vystavená neoprávnene, že by túto faktúru žalovaný žalobcovi vrátil, že by žalobcu informoval o tom, že investor si svoje podmienky vyplývajúce zo zmlúv o dielo nesplnil, a teda, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením dodaného tovaru.
8. Medzi stranami tak vznikol záväzkovo-právny vzťah podľa § 409 a nasl. ObZ, účinného k 27. 2. 2012. Obe strany konania vystupovali ako podnikateľský subjekt v rámci svojho predmetu činnosti (§ 261 ods. 1 ObZ).
9. Je nesporné, že žalobca vystavil žalovanému faktúru pod číslom XXXXXXXX so splatnosťou do 30. 10. 2012, ktorú žalovaný neuhradil riadne a včas, k úhrade kúpnej ceny došlo tak, ako je to uvedené v bode 2 tohto odôvodnenia. Je nesporné, že aj keď oneskorene, ale žalovaný uhradil kúpnu cenu v plnej výške, naposledy čiastočnou úhradou zo dňa 29. 9. 2014 vo výške 12 280,- eur.
10. Je nesporné, že žalobca vyzýval žalovaného na zaplatenie dlžnej kúpnej ceny a neskôr aj úroku z omeškania a to upomienkami zo dňa 2. 7. 2014, 23. 7. 2014 a 3. 12. 2014. Tieto upomienky žalovaný riadne prevzal, ako to vyplýva z doručeniek pripojených k jednotlivým upomienkam. Súd konštatuje, že aj napriek zaslaným upomienkam a faktúre žalovaný nijako výslovne či inak nereagoval na tieto upozornenia a výzvy, neoponoval tým, že sa nemohol dostať do omeškania pre omeškanie investora, ktoré je predemetom článku 2 bod 2 kúpnej zmluvy.
11. Z mailovej komunikácie, ktorá bola súčasťou predzmluvných rokovaní medzi stranami sporu a následne aj po uzatvorení kúpnej zmluvy z 27. 2. 2012 jednoznačne vyplýva, že strany medzi sebou komunikovali ohľadne rozmerov dodaného tovaru (jednalo sa o dodanie nábytku do domu seniorov v Sládkovičove, nakoľko miestnosti domu seniorov boli postavené atypicky, a teda niektorý nábytok by rozmerovo nebol vhodný do týchto miestností). Preto z tohto dôvodu bola dňa 16. 3. 2012 uzatvorená ďalšia kúpna zmluva pod číslom 13/2012, obsahovo však úplne totožná s predchádzajúcou kúpnou zmluvou, zmenený bol len termín dodania tovaru a to za pôvodného termínu dodania 15. 7. 2012 (KZ z 27. 2. 2012) na termín dodania najneskôr do ôsmych týždňov od podpisu kúpnej zmluvy (KZ z 16. 3. 2012 - článok 3 kúpnej zmluvy), preto sa súd plne stotožňuje s právnou argumentáciou žalobcu, že sa nejedná o novú kúpnu zmluvu, ale dodatok k pôvodnej kúpnej zmluve, ktorým sa len predĺžil termín dodania objednaného tovaru.
12. Vychádzajúc zo zásady posudzovania právnych úkonov podľa ich obsahu a taktiež z výkladového pravidla obsiahnutého v § 35 ods. 2 občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), je rozhodujúca vôľa zmluvných strán, v danom prípade došlo k modifikácii obsahu pôvodného záväzku len v rozsahu ustanovenia o termíne plnenia. Druhá kúpna zmluva je potom z hľadiska svojho obsahu dodatkom k prvej kúpnej zmluve, nakoľko ponecháva v platnosti všetky ustanovenia prvej, pôvodnej, zmluvy, okrem ustanovenia o termíne dodania tovaru, ktoré sa zmenilo. Podstatné pre vyhodnotenie platnosti/ neplatnosti prvej zmluvy však je, že z druhej zmluvy nijako nevyplýva vôľa strán zrušiť prvú kúpnu zmluvu. Ani mailová komunikácia medzi stranami sporu nenasvedčuje tomu, že by strany mali vôľu zrušiť prvú kúpnu zmluvu. Ak by sa pôvodná kúpna zmluva mala zrušiť v celosti, táto skutočnosť by musela byť zaznamenaná v druhej kúpnej zmluve zo dňa 16. 3. 2012. Musela by byť d jednoznačne prejavená vôľa zrušiť prvú kúpnu zmluvu zo dňa 27. 2. 2012. Preto súd, v súlade s právnym názorom žalobcu, považuje prvú kúpnu zmluvu za platnú a druhú kúpnu zmluvu len za dodatok k pôvodnej kúpnej zmluve meniaci termín dodania tovaru.
13. V zmysle toho potom mal žalobca tovar dodať do 11. 5. 2012 (§ 122 ods. 2 OZ), tovar však dodal až dňa 2. 7. 2012 (faktúra č. XXXXXXXX). Omeškanie žalobcu upravuje čl. 2 bod 4 kúpnej zmluvy, avšak toto nebolo predmetom sporu, žalovaný si nijako neuplatnil plnenie vzájomnou žalobou, rovnako tak nijako nespochybnil výšku vyčísleného úroku z omeškania, ktorý je predmetom žaloby. Súd preto ani nemohol skúmať, prečo došlo k omeškaniu žalobcu a či to bolo jeho zavinením. V súlade so zmluvou však žalobca poskytol lehotu na zaplatenie faktúry 120 dní po dodaní tovaru (čl. 2 bod 2 KZ).
14. Pre určitosť zmluvnej podmienky vyslovenej v druhej vete v článku 2 bod 2 kúpnej zmluvy rozhodne nepostačuje, ak žalobca vedel, do ktorého zariadenia dodával objednaný tovar. V článku 1 totižto nevyplýva, že investorom je práve Občianske združenie Providentia a z celej kúpnej zmluvy nevyplývajú konkrétne, ktoré zmluvy o dielo mali byť uzatvorené a za akých podmienok. Ako už súd uviedol vyššie, počas celého konania sa nepreukázalo, že by žalovaný o týchto skutočnostiach žalobcu nejakým spôsobom informoval. Žalovaný v konaní nepreukázal sprístupnenie, označenie alebo identifikovanie údajných zmlúv o dielo s investorom, ako ani to, kto mal byť týmto investorom. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že tieto zmluvy si žalobca mohol nájsť na internete v centrálnom registri zmlúv na webových stránkach MV SR, je toto tvrdenie nepravdivé, nakoľko takéto zmluvy sa na uvedených stránkach nevyskytovali, o čom svedčí odpoveď Ministerstva vnútra SR na žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa 27. 9. 2016. Ak by aj žalobca vedel, kto je investor, nemožno od neho spravodlivo očakávať, aby akceptoval odkladaciu podmienku v znení, ak bolo zakomponované do
kúpnej zmluvy. Cieľom odkladacích podmienok pri subdodávateľských vzťahov je to, aby v tomto prípade kupujúci mal povinnosť zaplatiť predávajúcemu až vtedy, keď kupujúcemu budú preplatené ceny za tovar - v tomto prípade zariadenie pre dom seniorov. Žalovanému boli preukázateľne preplatené všetky sumy za tovar, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy, ako to vyplýva aj z vyjadrenia riaditeľa Občianskeho združenia Providentia. Nemožno spravodlivo od žalobcu očakávať, aby čakal so splatnosťou kúpnej ceny až do doby, kedy budú všetky záväzky z akýchkoľvek zmlúv o dielo a ich dodatkov splnené. Uvedené by bolo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku.
15. Podľa § 35 ods. 2 OZ, Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Podľa § 37 ods. 1 OZ, Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
16. Výslovné právne úkony ako vyjadrovací prostriedok predpokladajú ľudskú reč. Zásadne nezáleží na forme a spôsobe, ktorým sa táto reč reprodukuje. Výslovné právne úkony preto možno urobiť tak písomne, ako aj ústne. Len zákon môže predpísať písomnú formu prejavenia ľudskej reči. Aj v takom prípade, keď zákon neustanovuje výnimku, možno písomnú formu zachovať listinou, listom, elektronickými prostriedkami. Sporný obsah výslovného právneho úkonu možno interpretovať (nie však neprípustne dopĺňať) podľa zmyslu použitých slov. Rôznemu výkladu slov, ktoré vyjadrujú vôľu, bráni zákonný pokyn na interpretáciu s osobitným zreteľom na vôľu konajúceho za predpokladu, že táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Prihliada sa teda predovšetkým na to, čo konajúci chcel použitými slovami vyjadriť. Limitom je to, že slová, ktoré sa použili, taký výklad pripúšťajú. Nemožno vylúčiť, že výraz alebo slovné spojenie pripúšťa rozmanitý výklad. Ak vzniknú v tomto smere pochybnosti, potom zaťažujú toho účastníka, ktorý prvý použil nejednoznačné slová.
17. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia. Inak je právny úkon neplatný. Právny úkon sa musí urobiť zrozumiteľne a určite. Tieto náležitosti prejavu sa musia skúmať so zreteľom na právny význam, ktorý sa prikladá zrozumiteľnosti a určitosti, s prihliadnutím na to, že zrozumiteľnosť a určitosť súvisí so schopnosťou zrozumiteľne najmä písať a určitým spôsobom používať vyjadrovacie prostriedky. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. V danom prípade je odkladacia podmienka vyjadrená v čl. 2 bod 2 veta druhá kúpnej zmluvy z 27. 2. 2012 neurčitým právnym úkonom a teda absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý však možno oddeliť od zvyšku právneho úkonu. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, sa na ňu prihliada aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu - nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť, nie je časovo obmedzená, aj keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, kde aj absolútne neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis, zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl.).
18. Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že kúpna cena bola zo strany žalovaného uhradená po lehote splatnosti, postupne a to v nasledovných čiastkach:
- suma 50 000,- eur bola uhradená 12. 12. 2012,
- suma 3000,- eur bola uhradená 15. 4. 2013,
- suma 5000,- eur bola uhradená 10. 6. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 8. 7. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 13. 8. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 30. 9. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 4. 11. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 18. 11. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 6. 12. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 20. 12. 2013,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 17. 3. 2014,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 9. 4. 2014,
- suma 10 000,- eur bola uhradená 30. 7. 2014,
- suma 12 280,- eur bola uhradená 29. 9. 2014.
19. V dôsledku čl. 2 bod 3 kúpnej zmluvy z 27. 2. 2012 potom žalobca vyčíslil úrok z omeškania 18,25 % p.a. (0,05 % denne) nasledovne:
omeškanie dlžná suma počet dní suma úroku od - do: v eur: omeškania: z omeškania v eur: 1. 11. 2012 - 11. 12. 2012 170 280,- 41 3490,74 12. 12. 2012 - 14. 4. 2013 120 280,- 124 7457,36 15. 4. 2013 - 9. 6. 2013 117 280,- 56 3283,84 10. 6. 2013 - 7. 7. 2013 112 280,- 28 1571,92 8. 7. 2013 - 12. 8. 2013 102 280,- 36 1841,04 13. 8. 2013 - 29. 9. 2013 92 280,- 48 2214,72 30. 9. 2013 - 3. 11. 2013 82 280,- 35 1439,90 4. 11. 2013 - 17. 11. 2013 72 280,- 14 505,96 18. 11. 2013 - 5. 12. 2013 62 280,- 18 560,52 6. 12. 2013 - 19. 12. 2013 52 280,- 14 365,96 20. 12. 2013 - 16. 3. 2014 42 280,- 87 1839,18 17. 3. 2014 - 8. 4. 2014 32 280,- 23 371,22 9. 4. 2014 - 29. 7. 2014 22 280,- 112 1247,68 30. 7. 2014 - 28. 9. 2014 12 280,- 61 374, 54 spolu: 26 564,58 eura 20. Podľa § 365 ods. 1 ObZ, účinného ku dňu vzniku záväzkového vzťahu (t.j. 27. 2. 2012), Dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.
Podľa § 369 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá ObZ, (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. (2) Úroky z omeškania sa stanú splatnými po uplynutí dňa alebo lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného záväzku.
21. Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Dlžník sa nemôže zbaviť povinnosti platiť úroky z omeškania poukázaním na to, že svoju povinnosť nesplnil pre okolnosti vylučujúce zodpovednosť (§ 374). To znamená, že nárok na úroky z omeškania vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Ide o objektívnu zodpovednosť. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, a teda aj povinnosť platiť úroky z omeškania, nastane priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, resp. do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy, dohodou strán a pod.). V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom zmysle, že na strane dlžníka pribudne povinnosť plniť popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania. Na strane veriteľa pribudne oprávnenie požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Z hľadiska funkčnosti úroku z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej (preventívnej) funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úrok z omeškania plní sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným, lebo je sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou.
22. Čas plnenia úrokov z omeškania, to znamená čas, kedy sa úroky z omeškania stanú splatnými, upravuje § 369 ods. 2. Prvá veta vyjadruje všeobecnú zásadu pre prípad, že zmluva určuje čas plnenia peňažného záväzku. Ak dlžník v tomto čase nesplnil svoj peňažný záväzok, úroky z omeškania sa stanú splatnými márnym uplynutím času plnenia. Toto ustanovenie treba vykladať aj v nadväznosti na § 365,
ktorý ustanovuje, kedy sa dlžník dostane do omeškania, t.j. vtedy, ak nesplní včas a riadne. Z prvej vety jednoznačne vyplýva, že dlžník sa nemôže dostať do omeškania skôr, ako nastane splatnosť dlhu (peňažného záväzku).
23. Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu, nakoľko žalobca plne uniesol dôkazné bremeno s poukazom na § 150 CSP. Akékoľvek argumentácie žalovaného súd vnímal len ako účelovú obranu žalovaného, pričom jeho tvrdenia sa mu nijakým spôsobom nepodarilo preukázať.
24. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.
25. Súd pre dôsledné použitie § 150 CSP poukazuje na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:
- UZN NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010 (Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.);
- rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009 (Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci).
26. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby
od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strán napr. so stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.
27. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
28. V závere dáva súd do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
29. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom žalobca bol v konaní plne úspešný. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Oslobodenie od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.