Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/424/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka, v právnej veci žalobcov 1. I. H. V.. Q., J.. XX.XX.XXXX, G. H., T. XXXX/XX, X. F.. Z.Á. Q., J.. XX.XX.XXXX, G. H., G. XXX/XX, oboch zastúpených JUDr. Melániou Knopovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému S. Q., J.. X.X.XXXX, G. H., S. XXX/X, zastúpenému Mgr. Jurajom Berčom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Zimná 59, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 16.6.2016 č.k. 4C 182/2013-173 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcov v 1. a 2.rade zaviazal nahradiť odporcovi trovy konania v sume 1.727,56 eur a tieto zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcom taktiež uložil povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 358,56 eur a tieto zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcov na určenie, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX H..Ú.. H. patria do dedičstva po ich nebohej matke I.É. Q. V.. Č., zomrelej dňa 30.1.2013. Tohto nároku sa žalobcovia domáhali na základe tvrdenia, že poručiteľka I. Q. bola matkou všetkých účastníkov, teda tak žalobcov ako aj žalovaného. V dedičskom konaní po nej sa dozvedeli, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX H..Ú.. H. už neboli v čase smrti poručiteľky vedené na jej meno z dôvodu, že táto mala uzavrieť kúpnu zmluvu dňa 7.6.2012 na základe ktorej previedla uvedené nehnuteľnosti na žalovaného. Uvedený právny úkon kúpnej zmluvy označili ako simulovaný právny úkon, na základe tvrdenia, že poručiteľka v čase uzavretia tohto právneho úkonu nebola spôsobilá na právne úkony a na základe tvrdenia, že v čase uzavretia tohto právneho úkonu riadne nevidela a preto nepoznala obsah zmluvy, ktorý podpisovala.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané vo vzťahu k žalobcom tvrdenému zastretému právnemu úkonu, že iba v rovine tvrdení žalobcov ostalo, že kúpna zmluva je zastieracím právnym úkonom, ktorý mal zastrieť iný právny úkon a to darovaciu zmluvu. Konštatoval, že výsluchom účastníkov konania a svedkov nebolo preukázané, aby prejav vôle žalobkyne smeroval k uzavretiu darovacej zmluvy. Naopak mal za preukázaný záujem poručiteľky uzavrieť túto kúpnu zmluvu z dôvodu, že ostatné deti už za života jej manžela obdržali dostatok finančných prostriedkov a boli rodičmi podporované. Na druhej strane žalovaný, s ktorým

poručiteľka až do smrti bývala v spoločnej domácnosti, nedostal žiadne finančné prostriedky, čo sama poručiteľka potvrdila pred svedkami. Z toho vyvodil záver, že žalobcovia nepreukázali, aby úkon, ktorým mala byť kúpna zmluva uzavretá dňa 4.5.2012 bol úkonom zastieracím, ktorý mal zastrieť iný právny úkon a to darovaciu zmluvu. Mal za to, že na preukázanie týchto tvrdení žalobcov nebolo navrhnuté z ich strany žiadne dokazovanie a celá argumentácia spočívala iba na tom, že kúpna cena je veľmi nízka. Súd vyhodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu k tomuto tvrdeniu tak, že prejav vôle oboch účastníkov zmluvného vzťahu uzavretého v zmysle § 588 Obč. zákonníka smeroval k uzavretiu kúpnej zmluvy.

4. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcov o neplatnosti zmluvy z dôvodu nespôsobilosti predávajúcej na právne úkony, súd prvej inštancie uzavrel, že ani toto tvrdenie žalobcov sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo. Poukázal na to, že vyžiadal všetku existujúcu zdravotnícku dokumentáciu poručiteľky a vo veci nariadil znalecké dokazovanie, znalcovi uložil úlohu odpovedať na otázku, či poručiteľka v čase podpísania kúpnej zmluvy bola spôsobilá na právne úkony, alebo či právny úkon, t.j. kúpnu zmluvu uzavrela v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento úkon nespôsobilou. S poukazom na výsledky znaleckého dokazovania vykonaného znalkyňou primárkou psychiatrického oddelenia Nemocnice v Levoči MUDr. Erikou Gernátovou, poukázal na značne rozsiahle vykonanie dokazovania znalkyňou, v ktorom sa táto vyjadrovala k jednotlivým diagnózam poručiteľky, k hospitalizáciám, k spôsobu predpisovania a užívania liekov a jednoznačne vyvodila záver, podľa ktorého I. Q. v čase podpísania kúpnej zmluvy 4.5.2012 bola spôsobilá na právne úkony, nikdy u nej neboli pozorované stavy zmätenosti, závažnej depresie, prípadne demencie. Na CT vyšetrení neboli preukázané zmeny mozgu, bola preukázaná iba atrofia mozgu na ktorú navrhovatelia poukazujú, čo však podľa záverov znalkyne nie je dôvodom pre konštatovanie straty spôsobilosti na právne úkony. Súd prvej inštancie v celom rozsahu odkázal na obsah a závery tohto znaleckého posudku, ďalej súd prvej inštancie poukázal na dodatočné podrobnejšie vysvetlenia, z akých podkladov a lekárskych správ vychádzala ako reakciu na námietky žalobcov k ňou podanému znaleckému posudku. V tomto vyjadrení zotrvala a opätovne podrobnejšie vysvetlila z akých podkladov a lekárskych správ vychádzala a z akého dôvodu zaujala závery v svojom znaleckom posudku. Poukázal na to, že žalobcovia následne nezotrvali na svojom pôvodnom procesnom návrhu na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania a ďalší procesný postup v tomto smere ponechali na rozhodnutie súdu.

5. K dôvodom žaloby založenom na tvrdení, že žalobkyňa v čase vykonania sporného úkonu nebola schopná prečítať listinu, súd prvej inštancie uviedol, že na vyriešenie uvedenej spornej otázky nariadil taktiež znalecké dokazovanie a vyžiadal si správu od lekára poručiteľky MUDr. Pavla Kalanina, oftalmológa. Z uvedenej správy vyvodil, že zrak poručiteľky v čase dispenzárizácie, t.j. v roku 2011 bol následovný: Pravé oko 5/50 - 2/50 ťažká slabozrakosť, až praktická slepota, ľavé oko 4/50 - 2/50 ťažká slabozrakosť až praktická slepota. Ďalej poukázal na to, že lekár neevidoval v zdravotnej dokumentácii predpis dioptrických okuliarov, ani iných zrakových pomôcok. Tento konštatoval, že bez použitia zrakových pomôcok môže zrakovo postihnutý len veľmi obtiažne čítať listiny alebo sledovať televízne vysielanie. S poukazom na podmienky na platné vykonanie právneho úkonu osoby, ktorá nemôže čítať, podľa ust. § 40 ods. 6 Obč. zákonníka, súd prvej inštancie konštatoval, že nie je sporné, že poručiteľka trpela vážnym ochorením zraku, videla veľmi slabo, avšak na písomný právny úkon nebola potrebná notárska zápisnica. Vychádzal zo záveru, že mal k dispozícií všetky lekárske správy, najmä prepúšťacie správy zo zdravotníckych zariadení, kde bola poručiteľka hospitalizovaná a ktoré sú priamo ňou podpísané a ohľadne okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy mal za jednoznačne preukázané, že žalobcovia nevyvrátili skutočnosť, že predtým ako poručiteľka kúpnu zmluvu podpísala, jej bol prečítaný obsah tejto zmluvy a to jej nevestou Z. Q., ktorá v konaní vypovedala po poučení v zmysle § 126 O.s.p.. Poukázal aj na to, že poručiteľka v záujme zabezpečenia istoty a nespochybniteľnosti uvedeného právneho úkonu trvala na tom, aby pri jeho uzatváraní bola prítomná aj jej priateľka V. H., ktorá ako svedkyňa potvrdila, že síce pred ňou poručiteľka spornú listinu neprečítala, avšak potom, ako pracovníčka mestského úradu, ktorá overovala jej podpis opustila dom, poručiteľka ako jej priateľka ju informovala o tom, čo urobila, že prepísala dom na syna, t.j. na žalovaného. Rovnako prihliadol aj na obsah svedeckej výpovede svedkyne Z., ktorá uviedla, že na opakované otázky odpovedala kladne, teda odpovedala, že vie, čo podpísala. Súd prvej inštancie konštatoval, že celé vykonané dokazovanie hodnotil tak jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a poukázal aj na správanie sa samotných žalobcov, keď prihliadol na skutočnosť, že títo sa najprv domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu z dôvodu zastretého právneho úkonu, neskôr rozšírili svoje tvrdenia o to, že matka nebola spôsobilá na právne úkony a až neskôr rozšírili o tvrdenie, že táto zmluvu neprečítala a teda nevedela, čo podpisuje. Prihliadal aj na okolností, súvisiace s usporiadaním finančných nárokov všetkých účastníkov ako deti poručiteľky,

keď konštatoval, že nebolo medzi nimi sporné, že žalobcovia dostali z majetku poručiteľky a jej nebohého manžela prevažnú časť majetku, pričom žalovaný dostal iba zanedbateľnú časť - prevodovku do auta. Preto uzavrel, že žalobcovia v konaní nepreukázali neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 4.5.2012, ktorú otázku bolo potrebné vyriešiť prejudiciálne pre rozhodnutie v merite veci. Z tohto dôvodu žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal ich náhradu, ktorú aj položkovite vyčíslil. Pri priznávaní odmeny za jednotlivé úkony právnej služby advokátom uviedol, že nevychádzal zo žalovaným označenej hodnoty sporu vo výške 56.000,-eur, keďže mal za to, že nejde o klasickú určovaciu žalobu a preto dospel k záveru, že výšku odmeny za jednotlivé úkony právnej služby je potrebné ustáliť podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.č. 655/2004 Z.z..

6. Proti rozsudku podali včas odvolanie tak žalobcovia ako aj žalovaný. Žalobcovia žiadali napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku zmeniť a ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať im náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladali na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ C.s.p., teda na tvrdení, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní opätovne rozsiahlo popisovali nimi označený skutkový stav tak, ako ho prezentovali aj pred súdom prvej inštancie. Vytýkali súdu prvej inštancie, že tento vo vzťahu k vyhotovenej zmluve nezisťoval dôležitú skutočnosť, a to kto vlastne kúpnu zmluvu vyhotovil, majú za to, že konajúci súd pochybil pri voľnom hodnotení dôkazov a z tohto dôvodu dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. S poukazom na ust. § 40 ods. 6 vety druhej Občianskeho zákonníka mal za to, že ani jedným vykonaným dôkazom v konaní nebolo preukázané, aby svedkyňa Z. Q. oboznámila poručiteľku s obsahom zmluvy a tiež to, že by mohla byť osobou, ktorú si poručiteľka zvolila, aby ju oboznámila s obsahom právneho úkonu. Majú za to, že z výpovede svedkyne V. H., priateľky poručiteľky vyplynulo, že táto bola prítomná pri podpise nejakej listiny poručiteľkou, že to bola práve táto svedkyňa, ktorú si poručiteľka zvolila, aby sa prostredníctvom nej oboznámila s obsahom právneho úkonu, lebo si ho sama nebola schopná prečítať. Z obsahu jej svedeckej výpovede vyplýva, že táto listinu nevidela a nevidela ani to, čo poručiteľka podpisovala. Nevedela sa vyjadriť k otázke, či poručiteľka podpisovala do overovacej knihy a či podpisovala aj iné listiny - zmluvu. Majú za to, že súd vôbec nevyhodnotil obsah svedeckej výpovede svedkyne S. Z., pracovníčky Mestského úradu H., ktorá v svojej svedeckej výpovedi uviedla, že v dopoludňajších hodinách v deň, keď mala podpis poručiteľky overovať mimo mestského úradu jej Z. Q. doniesla kúpnu zmluvu v 2 vyhotoveniach, občiansky preukaz poručiteľky a finančné prostriedky na úhradu poplatku za overenie podpisu. So sebou do domu poručiteľky niesla kúpnu zmluvu v 2 vyhotoveniach, ako aj jej občiansky preukaz a potvrdenie o zaplatení správneho poplatku za osvedčenie. Po príchode do domu poručiteľky jej otvorila dvere Z. Q., manželka žalovaného. V obývačke ju už čakali I. Q. s V. H.. Na otázku poručiteľke či vie čo ide podpisovať jej poručiteľka odpovedala jednoslabične áno. Teda jej nepopísala, ktorý úkon sa na listine nachádza. Z toho žalobcovia vyvodzujú, že listiny už boli poručiteľkou podpísané a táto sa podpisovala len do overovacej knihy a to za prítomnosti pani H.Q. a stálej prítomnosti Z. Q. a pracovníčky Mestského úradu H.. Vytýkali súdu, že nijakým spôsobom sa nezaoberal vzťahom poručiteľky k jej neveste Z. Q., napriek tomu, že viacerí vypočutí svedkovia k jej vzťahu k poručiteľke poskytli konkrétne informácie. Majú za to, že ak by tak súd bol vykonal v rámci voľného hodnotenia dôkazov, určite by mohlo dôjsť k skutkovým zisteniam, že nevesta vykonávala na poručiteľku neprípustný nátlak a oboznámil by sa aj s podmienkami starostlivosti syna S. a nevesty o ňu. Poukázali na výpoveď svedkyne E. G., priateľky poručiteľky, ktorá sa vyjadrovala vo vzťahu poručiteľky k žalovanému a celej jeho rodine a uviedla, že poručiteľka pred ňou vyjadrila obavy, strach z manželky žalovaného tak, že táto sa nevesty bála.

7. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie ohľadne žalobcom tvrdeného zastretého úkonu darovacej zmluvy uviedli, že preukázali v konaní, že v prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy išlo o simulovaný právny úkon, urobený predstierane, čiže o neplatný právny úkon. Majú za to, že pri tomto právnom úkone chýbala skutočná vôľa konajúcich subjektov realizovať tento právny úkon a tak simulovaný právny úkon nebol urobený ani z jednej strany vážne, preto je tento v súlade s § 37 ods. 1 absolútne neplatný. Predstieranie uzatvorenia kúpnej zmluvy bolo spojené so zastieraním iného právneho úkonu, disimulovaného, ktorý bol skutočne medzi poručiteľkou a žalovaným urobený. Zastretý právny úkon, teda darovacia zmluva, ktorá bola skutočne medzi nimi uzavretá by bola platná, ale iba za podmienky, že by jednak vyjadrovala skutočnú vôľu účastníkov právneho úkonu, ale spĺňala by aj náležitosti právneho úkonu a to jeho písomnej formy.

8. K záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia nepreukázali, že poručiteľka nebola spôsobilá na vykonanie sporného právneho úkonu uviedli, že sa nezakladá na pravde záver, že aby oni začali

tvrdiť, že poručiteľka v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bola nespôsobilá na právne úkony až potom, čo údajne nepreukázali, že prejavom slobodnej a vážnej vôle poručiteľky bolo uzatvorenie darovacej zmluvy. Poukázali na to, že zo zápisnice zo dňa 17.10.2013 vyplýva, že ešte pred začatím dokazovania vo veci ich právna zástupkyňa sa vyjadrila, že dôvody žaloby na základe ktorých žiadajú žalobe vyhovieť rozširujú o tento dôvod. Poukázali na to, že dňa 13.5.2012, teda tesne po realizácii kúpnej zmluvy bola poručiteľka prijatá na neurologické oddelenie pre podozrenie z prekonania náhlej cievnej mozgovej príhody a následne bola 20.10.2012 na internom oddelení v H. s diagnózou pri prijatí: atrofia mozgu. Zdôraznili, že v neurologickom náleze zo dňa 13.11.2012 sa uvádza, že nebohá pani Q. trpela anxioznou depresívnou poruchou ťažkého stupňa a v tomto smere konštatovali, že táto duševná porucha sa vyvíja dlhodobo, kým dospeje do ťažkého stupňa. Vo vzťahu k záverom znalca v tejto otázke uviedli, že povinnosťou súdu je hodnotiť aj dôkaz vykonaný znaleckým posudkom ako každý iný dôkaz a to podľa súčasnej úpravy § 191 C.s.p.. Nie je teda viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

9. Žalovaný v svojom odvolaní žiadal napadnutý rozsudok zmeniť vo výroku o trovách konania a ich náhradu mu priznať v ním uplatnenej výške 7.130,35 eur. V odvolaní uviedol, že záver súdu prvej inštancie o tom, že výšku odmeny za jednotlivé úkony právnej služby poskytnutej mu advokátom je v danom prípade potrebné vyčísliť postupom podľa § 11 ods. 1 písm.a/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. považuje za nesprávny. Nesúhlasí so záverom súdu, ktorý aplikáciu tohto ustanovenia vykonal na základe záveru o tom, že v prejednávacej veci sa nejedná o klasickú určovaciu žalobu. Tento záver považuje za nesprávny a je toho názoru, že v danom prípade mala byť základná sadzba tarifnej odmeny vypočítaná v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky, teda v sume, ako ju uplatnil jeho právny zástupca.

10. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.

11. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

13. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že tak odvolanie žalobcov ako aj odvolanie žalovaného nie sú dôvodné.

14. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nároku vo veci samej vykonal dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1 O.s.p. keď vykonal rozsiahle dokazovanie dôkazmi, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili, vykonané dôkazy vyhodnotil zákonným postupom zákonným spôsobom (§ 132 O.s.p.) nárok žalobcov aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie.

15. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku vo veci samej a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalobcov považuje k týmto dôvodom za potrebné dodať:

16. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku v ktorej žalobcovia vytýkajú súdu prvej inštancie, že sa zákonným spôsobom nevyporiadal s dôvodom ich žaloby spočívajúcom v tvrdení, že sporná kúpna zmluva bola iba simulovaným právnym úkonom a v skutočnosti mali účastníci úmysel uzavrieť darovaciu zmluvu. Z ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že za simulovaný právny úkon sa považuje úkon, pri ktorom konajúci predstiera iný úkon, avšak v skutočnosti sleduje iné právne dôsledky aké zákon s takýmto prejavom spája. Napr. predstiera uzavretie kúpnej zmluvy, pričom jeho vôľa smeruje k uzavretiu darovacej zmluvy. Občiansky zákonník vychádza z toho, že ak inak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby a ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú naplnené všetky jeho náležitosti. Pokiaľ by teda aj bolo pravdivým a preukázaným tvrdenie žalobcov o tom, že došlo medzi poručiteľkou a žalovaným k uzavretiu

simulovaného právneho úkonu, keďže skutočnou vôľou účastníkov bolo uzavrieť darovaciu zmluvu a nie zmluvu kúpnu, malo by to za následok že za platnú by bolo potrebné považovať práve darovaciu zmluvu a za takejto situácie by nebolo možné považovať za dôvodný ich nárok vychádzajúci z tvrdenia, že dôsledku neplatnosti uvedenej zmluvy patrí uvedená nehnuteľnosť do dedičstva po poručiteľke. V rozpore s takto predpokladanými účinkami simulovaného právneho úkonu však žalobcovia nevyvodzujú takto predpokladaný dôsledok, ale dôsledok iný a to, že uvedená zmluva je neplatná. Pokiaľ za dôvod takejto neplatnosti označili nedostatok písomnej formy, považuje odvolací súd tento záver za nesprávny. Z obsahu vykonaného dokazovania je totiž nesporné, že uvedená zmluva bola vyhotovená v písomnej forme, obsahovala všetky podstatné náležitosti a na základe nej bol vykonaný aj záznam v katastri nehnuteľnosti. Bola teda splnená aj zákonná podmienka písomnej formy tohto úkonu. Vo vzťahu k tejto spornej otázke považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že považuje za správny záver súdu prvej inštancie v tom, že tento nemal za preukázané tvrdenie o simulovanom právnom úkonu. Žalobcovia takýto dôvod žaloby vyvodzujú iba na základe hypotetických úvah bez toho, aby na preukázanie tejto skutočnosti označili priame dôkazy, resp. aby takáto skutočnosť vyplývala z komplexného vyhodnotenia hoci aj nepriamych dôkazov. Zo žiadneho ich označeného dôkazu totiž nevyplýva preukázanie inej vôle poručiteľky, aká vyplýva z ňou uzavretého právneho úkonu, teda kúpnej zmluvy.

17. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku ani v časti, v ktorej žalobcovia spochybňujú platnosť uzavretia právneho úkonu poručiteľkou s poukazom na úpravu § 40 ods. 6 vety druhej Občianskeho zákonníka, teda s poukazom na skutočnosť, že táto pre značnú stratu zraku sa zákonným spôsobom neoboznámila s obsahom zmluvy. Má totiž za to, že z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že poručiteľka bola oboznámená s obsahom právneho úkonu, ktorý uzavrela. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede svedkyne H., ktorá potvrdila, že jej samotná poručiteľka potvrdila svoju vôľu previesť uvedenú nehnuteľnosť na žalovaného a to bez ohľadu na skutočnosť, že v svojej svedeckej výpovedi uviedla, že v jej prítomnosti pri podpisovaní zmluvy, obsah samotného právneho úkonu oboznamovaný nebol. Skutočnosť, že poručiteľka poznala obsah právneho úkonu vyplýva aj z výpovede svedkyne Q., ktorá vykonávala overenie podpisu na zmluve, táto vo svojej svedeckej výpovedi totiž uviedla, že na otázku adresovanú poručiteľke, či pozná obsah právneho úkonu, ktorý má podpísať, táto uviedla kladnú odpoveď. Z obidvoch týchto dôkazov teda vyplýva vedomosť poručiteľky o obsahu právneho úkonu a takéto závery sú v súlade s výpoveďou svedkyne M. Q., ktorá organizovala jednak vyhotovenie samotnej zmluvy a taktiež aj overenie podpisu zo strany poručiteľky. Táto svedkyňa potvrdila, že potom ako bola vyhotovená samotná kúpna zmluva na žiadosť poručiteľky túto s jej obsahom oboznámila a to jej hlasným prečítaním. Z uvedeného vyplýva záver o tom, že žalobkyňa, ktorá nemohla uvedenú listinu prečítať, mala schopnosť oboznámiť sa s jej obsahom prostredníctvom inej osoby ktorú si na tento účel zvolila a rovnako z vykonaného dokazovania vyplýva aj jej schopnosť vlastnoručne uvedenú listinu podpísať. Zo znenia ust. § 40 ods. 6 Obč. zákonníka nevyplýva, aby bolo zákonnou podmienkou, že takto handicapovaná osoba sa musí s obsahom právneho úkonu oboznámiť iba v momente jeho podpisu. Nemožno teda vylúčiť, že táto sa účinne s obsahom právneho úkonu oboznámila prostredníctvom inej osoby už skôr, ako na nej vykonala samotný podpis. Odvolací súd navyše v súvislosti s riešením tejto otázky poukazuje na ustálenú judikatúru súdov podľa ktorej písomný právny úkon urobený fyzickou osobou, ktorá nemôže čítať alebo písať, a ktorá je schopná listinu vlastnoručne podpísať, v inej forme ako úradným zápisom, je platný, ak spoznala alebo mohla (ak bola spôsobilá a mala k tomu reálnu príležitosť) poznať obsah právneho úkonu prostredníctvom prístrojov alebo špeciálnych pomôcok, alebo inej osoby, nevyžaduje sa, aby sa vždy s obsahom právneho úkonu skutočne zoznámila. Toto rozhodnutie vychádza zo záveru, že ten kto nemôže čítať alebo písať je v zmysle ust. § 40 ods. 5 Obč. zákonníka schopný zoznámiť sa s obsahom právneho úkonu - tiež s ohľadom na zásadu vigilantibus iura podľa ktorej je každý povinný strážiť svoje práva - vždy, ak sú prístroje alebo špeciálne pomôcky alebo iná osoba pre neho akceptovateľným prostriedkom poznania obsahu právneho úkonu a ak mal súčasne reálnu možnosť využiť tieto prostriedky na poznanie obsahu právneho úkonu. V prípade, že fyzická osoba, ktorá nemôže čítať alebo písať, nevyužije také možnosti, aj keď sa mohla prostredníctvom prístrojov, špeciálnych pomôcok alebo inej osoby oboznámiť s obsahom právneho úkonu, hoci jej v tom (okrem jej nečinnosti) nič nebránilo, nemôže potom dôvodne namietať, že právny úkon nebol urobený vo forme požadovanej ust. § 40 ods. 5 Obč. zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 21 Cdo 1142/2009).

18. Nedôvodnou je aj odvolacia námietka žalobcov spočívajúca v tvrdení, že súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal s nimi uvedeným dôvodom žaloby a to nespôsobilosti poručiteľky uvedený právny úkon vykonať. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie vypočutím svedkov, oboznámením sa so zdravotnou dokumentáciou poručiteľky, vyjadrením jej ošetrujúcich

lekárov, ako aj znaleckým dokazovaním. Vyhodnotením týchto dôkazov postupom podľa § 132 C.s.p. vyplýva jednoznačne záver o tom, že poručiteľka v čase vykonania sporného právneho úkonu netrpela takou psychickou poruchou, ktorá by ju robila nespôsobilou na vykonanie tohto právneho úkonu. Vyhodnotenie zdravotného stavu poručiteľky je predovšetkým odbornou otázkou, ktorú súd prvej inštancie riešil prostredníctvom znaleckého posudku s jednoznačným záverom. Z obsahu tohto znaleckého posudku vyplýva, že znalkyňa sa v rámci neho vyporiadala aj so zistením, že pri prijatí poručiteľky na hospitalizáciu na internom oddelení Nemocnice s poliklinikou v H. dňa 20.10.2012 bola u nej konštatovaná atrofia mozgu. Znalkyňa uvedenú informáciu mala pri svojich znaleckých záveroch k dispozícií a aj sa s jej obsahom riadne vyporiadala. Žalobcovia v konaní neoznačili žiadny dôkaz, ktorým by uvedené odborné závery znalkyne vyvrátili resp. spochybnili. Takéto odborné spochybnenie nemôže totiž predstavovať samotný laický názor účastníka konania resp. jeho právneho zástupcu na odbornú otázku riešenú znalcom.

19. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p..

20. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku o trovách konania napriek tomu, že spornú otázku ustálenia výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby poskytnuté žalovanému jeho právnym zástupcom nevyriešil súd 1. inštancie správne, pokiaľ pri odmene za 1 úkon právnej služby poskytnutej mu advokátom priznal tomuto odmenu vo výške 1/6 výpočtového základu, pričom takýto záver zakladal na ust. § 11 ods. 1 písm.a/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. a to s poukazom na jeho záver o tom, že v prejednávanej veci nejde o klasickú určovaciu žalobu.

21. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. S poukazom na znenie tohto ustanovenia je zrejmé, že súd prvej inštancie pochybil jednak v tom, pokiaľ vychádzal zo záveru, že hodnotu veci nie je možné oceniť v peniazoch, pričom takýto záver žiadnym spôsobom neodôvodnil a navyše aj v prípade správnosti svojho záveru mal vychádzať z uvedeného znenia podľa ktorého je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby v takomto prípade 1/13-ina výpočtového základu a nie 1/6 tak, ako ju ustálil. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie toto rozhodnutie o trovách konania založil na nesprávnom ustanovení právneho predpisu majúc za to, že výpočet sadzby tarifnej odmeny sa má vykonať podľa ust. § 11 ods. 1 písm. c/ citovanej vyhlášky.

22. Podľa toho ustanovenia základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľností, ktorá je určená na bývanie, alebo slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

23. Z obsahu spisu je nesporné, že predmetom konania je nehnuteľnosť, ktorá je určená na bývanie a navyše aj slúži na tento účel samotnému žalovanému. Za takejto situácie je potrebné základnú sadzbu tarifnej odmeny ustáliť vo výške 1/13-iny výpočtového základu. Pre rok 2013 to predstavuje sumu 60,07 eura v takejto výške patrí žalovanému odmena za 3 úkony právnej služby a to príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd zo dňa 12.8.2013 a účasť na pojednávaní dňa 7.10.2013 (3x 60,07 eur). Za úkony právnej služby vykonané v roku 2014 patrí odmena vo výške 1/13-iny výpočtového základu, čo predstavuje sumu 61,85 eur za každý úkon právnej služby. Za uvedené obdobie patrí odmena za účasť na pojednávaní dňa 3.4.2014 (2x začaté 2 hodiny t.j. 2x 61,85 eura), za účasť na pojednávaní dňa 7.7.2014 a 25.11.2014 (4x 61,85 eura). Výpočtový základ vo výške 1/13-iny za rok 2015 predstavuje sumu 64,53 eur. V takejto výške patrí odmena za účasť na pojednávaní dňa 5.2.2015 a za písomné podanie vo veci zo dňa 29.5.2015 (64,53 x 2). Za rok 2016 predstavuje výška 1/13-iny výpočtového základu sumu 66,-eur a v takejto sume patrí odmena za 2 úkony právnej služby a to účasť na pojednávaniach 21.3.2016 a 16.6.2016. Spolu takto predstavuje odmena za všetky vykonané služby právnej pomoci sumu 427,60 eur s pripočítaním režijných paušálov 3x 7,81 eur, 3x 8,04 eur, 2x 8,39 eur a 2x 8,58 eur, (t.j. spolu 81,49 eur), predstavuje celková suma trov právneho zastúpenia 509,09 eur a s pripočítaním DPH v sume 101,82 eur sumu 610,91 eur.

24. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného voči výroku o trovách konania považuje odvolací súd za potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa pri výpočte odmeny za právne zastúpenie dopustil nesprávneho

postupu v prospech žalovaného, keď mu priznal odmenu za každý úkon právnej služby namiesto správnej výšky 1/13-iny výpočtového základu nesprávnu výšku 1/6- výpočtového základu. Uvedený nesprávny postup by nebolo možné odstrániť na základe odvolania žalovaného, keďže sa tento nemôže na základe vlastného odvolania dostať do nevýhodnejšieho postavenia. Odvolací súd však konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že preskúmaval správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej, bolo jeho povinnosťou preskúmať bez ďalšieho aj správnosť rozhodnutia o trovách konania (bez ohľadu na to, či bolo proti nemu podané odvolanie zo strany žalovaného) a z tohto dôvodu rozsudok v tomto výroku zmenil a žalovanému priznal náhradu trov konania v správnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).