Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-121-2016.pdf
PDF · 89.09 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/121/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudcov JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne T. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX/X, Q. Q., zastúpená advodkátom Mgr. Júliusom Ernekom, advokátska kancelária so sídlom Na Vŕšku 8, Bratislava, IČO: 42 187 711, proti žalovanej Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 09. 12. 2015, č. k. 8C/216/2015-162, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala voči žalovanej náhrady škody (alternatívne vydania bezdôvodného obohatenia) vo výške 54 000,- Eur s príslušenstvom. O náhrade trov konania si vymienil rozhodnutie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalovanej uplatnenom ako náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nesprávneho úradného postupu Daňového úradu Banská Bystrica, keď za žalovanú považoval Slovenskú republiku, za ktorú v tejto veci koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Nesprávnosť úradného postupu daňového úradu videla žalobkyňa v tom, že Daňový úrad Banská Bystrica nerozhodol o vylúčení peňažných prostriedkov z daňovej exekúcie včas a peňažné prostriedky zexekvoval, zabránil tak právnemu predchodcovi žalobkyne domáhať sa v súdnom konaní vylúčenia veci z daňovej exekúcie. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní skúmal, či zo strany Daňového úradu Banská Bystrica došlo k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu tým, že nevylúčil peňažné prostriedky vo výške 54 000,- Eur z daňovej exekúcie. Poukázal na to, že dňa 09. 12. 2013 doručil právny predchodca (žalobkyne) daňovému úradu návrh na vylúčenie veci z exekúcie, o ktorom daňový úrad rozhodol dňa 07. 01. 2014, teda v lehote podľa § 65 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). Voči tomuto rozhodnutiu sa právny predchodca žalobkyne nijakým spôsobom nebránil, nepodal žiadny opravný prostriedok (napr. žalobu v správnom súdnictve). Ešte v ten istý deň, teda 09. 12. 2013 podal právny predchodca na súd návrh na vylúčenie veci z exekúcie (konanie bolo vedené pod sp. zn. 60Cb/284/2013), o ktorom ale neinformoval daňový úrad. Daňový úrad sa o súdnom konaní mohol dozvedieť najskôr doručením žaloby dňa 29. 01. 2014, teda v čase, keď už rozhodnutie č .k. N. zo dňa 07. 01. 2014, ktorým daňový úrad nevyhovel uplatneniu práva tretej osoby na majetok a nevylúčil peňažné prostriedky vo výške 54 000,- Eur z daňovej exekúcie, nadobudlo aj právoplatnosť (dňa 20. 01. 2014). Z takto zisteného postupu daňového úradu súd nemal za preukázané, že by išlo o nesprávny úradný postup. Naopak, daňový úrad postupoval v súlade so zákonom č. 563/2009 Z. z.. Ak mal právny predchodca vedomosť o tom, že daňový úrad nepostupuje správne (vzhľadom na
prebiehajúce súdne konanie), mal možnosť nielen daňovému úradu túto skutočnosť oznámiť, ale mohol sa domáhať nápravy žalobou v správnom súdnictve, takýmto spôsobom však nepostupoval. Súd teda konštatoval, že nebola naplnená podmienka pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup. Pretože všetky podmienky vzniku zodpovednosti musia byť naplnené kumulatívne, ďalšími podmienkami sa už súd nezaoberal a žalobu zamietol v celom rozsahu. Okrajovo súd poznamenal, že žalobkyňa by sa mala domáhať vydania bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti SOTA, s. r. o., pretože len táto spoločnosť sa mohla na jej úkor bezdôvodne obohatiť. Štát, ani daňový úrad nemôžu niesť zodpovednosť za to, že do dispozície spoločnosti SOTA, s. r. o., sa dostali peňažné prostriedky, ktoré jej nepatrili a ktoré doteraz právnemu predchodcovi žalobkyne alebo samotnej žalobkyni nevrátil. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil okresný súd poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p., platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu.
2. Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní poukázala na skutočnosť, že nie je správne konštatovanie okresného súdu na strane 2, tretí odsek rozsudku, podľa ktorého nesprávnosť úradného postupu videla (žalobkyňa) v tom, že Daňový úrad Banská Bystrica nerozhodol o vylúčení peňažných prostriedkov daňovej exekúcie včas. Žalobkyňa a rovnako jej právny zástupca zdôrazňovali opakovane, že nesprávnosť úradného postupu daňového úradu nespočívala v tom, že nerozhodol včas, ale v tom, že nerozhodol vôbec. Poukazuje na zápisnicu z pojednávania zo dňa 02. 10. 2015 na strane 3 („právny zástupca navrhovateľa uvádza .....“). Tam je zachytený dôvod podania žaloby a skutočnosť, v ktorej žalobkyňa videla a vidí porušenie zákona zo strany Daňového úradu Banská Bystrica v označenom exekučnom konaní. Poukazuje na to, že žalobkyňa, resp. jej právny predchodca podala dňa 09. 12. 2013 na Daňový úrad Banská Bystrica, ktorý viedol daňovú exekúciu, návrh na vylúčenie veci z exekúcie. O tomto návrhu rozhodol daňový úrad dňa 07. 01. 2014 tak, že predmetný majetok z exekúcie nevylúčil. Ešte pred týmto rozhodnutím však žalobkyňa dňa 09. 12. 2013 podala žalobu na Okresný súd Banská Bystrica ako subjekt, ktorý viedol daňovú exekúciu, návrh na vylúčenie veci z exekúcie. Daňový úrad Banská Bystrica dňa 07. 01. 2014 rozhodol tak, že predmetný majetok z exekúcie nevylúčil. Podľa § 88 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z., tretia veta: „Ak daňový dlžník alebo iná osoba uplatnila návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde, správca dane takýto majetok vylúči z daňovej exekúcie až do právoplatného rozhodnutia súdu.“ Tvrdí, že akonáhle bola žaloba podaná, mal daňový úrad sporný majetok vylúčiť (dočasne) z daňovej exekúcie a počkať až do právoplatného rozhodnutia súdu, čo však daňový úrad neurobil. Pritom v zmysle § 88 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. mal účastník daňového konania na výber, či podá návrh na vylúčenie veci na daňovom orgáne, ktorý vedie daňové exekučné konanie alebo na súde. Zákon v tomto ustanovení nijakým spôsobom účastníka daňového konania alebo tretie osoby neobmedzuje v tom, že môžu podať buď len návrh na vylúčenie na orgáne, ktorý vedie daňovú exekúciu alebo len na súde. Keďže toto právo nie je nijako obmedzené, mohol tak urobiť aj žalobca, teda svojich práv sa mohol domáhať aj na daňovom úrade, čo urobil podaním zo dňa 09. 12. 2013 a rovnako aj na súde. Tým, že žalobca podal aj žalobu na súde, mal daňový úrad mimo svojho konania, v ktorom rozhodoval o vylúčení veci z exekúcie, na základe návrhu žalobcu zo dňa 09. 12. 2013 rozhodnúť o dočasnom vylúčení veci z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania. Daňový úrad však takéto, ani iné (zamietajúce) rozhodnutie nikdy nevydal. Aj keď je pravdou, že v čase vydania rozhodnutia daňového úradu dňa 07. 01. 2014, daňový úrad nevedel o podanej žalobe, samotné exekučné konanie bolo ukončené až 15. 05. 2014. V čase prebiehajúceho súdneho konania, ako aj v čase, kedy sa daňový úrad dozvedel o tomto konaní (29. 01. 2014 kedy mu bola doručená žaloba), ešte exekučné daňové konanie prebiehalo, a preto bol daňový úrad povinný z tohto exekučného daňového konania sporný majetok dočasne vylúčiť do času, kedy by o tom nerozhodol súd. V danom prípade považuje za irelevantné, akým spôsobom by rozhodol. Pretože však daňový úrad nerozhodol, zabránil žalobkyni v základnom práve, a to práve na súdnu ochranu. Porušenie vidí v tom, že napriek striktnému príkazu ustanoveného zákonom o tom, že vylúči do doby rozhodnutia súdu tento sporný majetok, nevylúčil ho a je jedno, ako by rozhodol súd. Porušenie vidí v tom, že súd ani len nemohol rozhodovať (aj keď by zrejme rozhodol tak, že by žalobu zamietol z dôvodu prekážky už rozhodnutej veci (zrejme zastavil konanie - pozn. odvolacieho súdu), lebo exekúcia už bola zastavená. Za nesprávne teda označuje konštatovanie okresného súdu, ktorý zamieňa rozhodovanie daňového úradu na vylúčenie veci na základe návrhu žalobcu a na základe podania žaloby. Je zrejmé, že ide a má ísť o dve samostatné konania a tvrdí, že daňový úrad mal mimo svojho rozhodovania vo svojom daňovom konaní aj bez návrhu rozhodnúť, keď sa z vlastnej činnosti dozvedel o súdnom konaní o vylúčení veci vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 60Cb/284/2013. Práve to, že tak neurobil, považuje žalobkyňa za pochybenie daňového úradu. Tvrdí, že Daňový úrad Banská Bystrica konal v priamom rozpore s § 88 ods. 10 zákona, keď za splnenia podmienky podanej žaloby na súd
na vylúčenie veci z exekúcie mal bez ďalšieho ex lege rozhodnúť o dočasnom vylúčení veci z exekúcie (do doby rozhodnutia súdu), tak neurobil a vec zexekvoval. To, že rozhodol dňa 14. 01. 2014 vyššie uvedeným rozhodnutím tak ako rozhodol, s napádaným porušením zákona nijako nesúvisí. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátiť mu vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario. Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
5. Žalobkyňa uplatnila voči žalovanému právo na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tvrdiac nesprávny úradný postup daňového úradu, ktorý v daňovej exekúcii nerozhodol o vylúčení peňažných prostriedkov a tieto zexekvoval, čím zabránil právnemu predchodcovi žalobkyne domáhať sa v súdnom konaní vylúčenia veci z daňovej exekúcie. Okresný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú, keď dospel k záveru, že nemal zistený tvrdený nesprávny postup daňového úradu, naopak súd konštatoval, že v označenej veci daňový úrad postupoval v súlade so zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je naplnená podmienka pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - nesprávny úradný postup. Vzhľadom na tento záver nezisťoval ďalšie podmienky, ktoré musia byť naplnené kumulatívne a žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný v odvolaní argumentoval tak, že okresný súd nevychádzal zo žalobkyňou tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorý bol v tom, že o vylúčení peňažných prostriedkov v daňovej exekúcii nerozhodol vôbec. V tom videl porušenie zákona zo strany Daňového úradu Banská Bystrica v exekučnom konaní č. N. Okresný súd však uviedol, že žalobkyňa videla nesprávnosť úradného postupu daňového úradu v tom, že nerozhodol o vylúčení peňažných prostriedkov v daňovej exekúcii včas. Práve v tom, že daňový úrad nerozhodol o práve tretej osoby na majetok a nevylúčil tento z daňovej exekúcie vôbec, zabránil žalobkyni v základnom práve na súdnu ochranu. Tvrdí, že daňový úrad konal priamo v rozpore s § 88 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z., keď za splnenia podmienky podanej žaloby na súd na vylúčenie veci z exekúcie mal bez ďalšieho ex lege rozhodnúť o dočasnom vylúčení veci z exekúcie (do doby rozhodnutia súdu) tak neurobil a vec zexekvoval. To, že daňový úrad rozhodol dňa 14. 01. 2014, s napádaným porušením zákona nesúvisí.
6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolacích dôvodov, ako aj postupu súdu prvej inštancie v konaní dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie za vecne správne, s týmito sa stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že Daňový úrad Banská Bystrica v predmetnej veci postupoval v súlade so zákonom č. 563/2009 Z. z., keď v zákonom určených lehotách rozhodol a nevyhovel uplatnenému právu tretej osoby na majetok a nevylúčil peňažné prostriedky vo výške 54 000,- Eur z daňovej exekúcie. Ako je zjavné z obsahu spisu, daňový úrad rozhodol o návrhu na vylúčenie peňažných prostriedkov z daňovej exekúcie zo dňa 09. 12. 2013 rozhodnutím zo dňa 07. 01. 2014. Nemožno preto dospieť k záveru, že by bol mal daňový úrad povinnosť o tom istom návrhu rozhodovať opätovne po tom, ako mu bola doručená dňa 29. 01. 2014 žaloba, ktorú právny predchodca žalobkyne podal na súd vo veci sp. zn. 60Cb/284/2013. Naviac k výčitke odvolateľa odvolací súd poukazuje aj na zápisnicu o pojednávaní pred Okresným súdom Banská Bystrica dňa 09. 12. 2015 na strane 2, kde právny zástupca žalobkyne uviedol ...“ja sa prikláňam k mojim predchádzajúcim vyjadreniam, mám za to, že daňový úrad pochybil tým, že nerozhodol včas o vylúčení veci z exekúcie na základe nášho návrhu ...“. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že celkom evidentne v danej veci absentuje priama príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom (aj keby bol preukázaný) a škodou tak, ako túto kvalifikovala žalobkyňa.
7. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nezistil dôvod na zmenu, ani zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a správne odôvodnený podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
8. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanej, hoci bola v odvolacom konaní úspešnou sporovou stranou, náhradu trov konania nepriznal, pretože zo spisu je zistené, že v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.
9. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).