Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/466/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: O.. C. I., I. L. XX/A, I., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 9. mája 2016, č.k. 7C/88/2012-253, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal priznania nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, podľa zák. č. 514/2003 Z.z.; a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že Uznesením Ministerstva vnútra SR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby, I. inšpekčné oddelenie, zo dňa 21.07.2010, ČVS: SKIS-234/ IS-1-V-2010 bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietnuté trestné oznámenie žalobcu zo dňa 07.07.2010 pre podozrenie zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť príslušník PZ dňa 07.07.2010 tým, že žalobcu vykonávajúceho taxislužbu mal vyháňať z parkoviska, následne mal žalobcu neoprávnene obviniť z úmyselného napadnutia jeho osoby a napokon mal žalobcu aj fyzicky napadnúť. Dňa 23.07.2010 podal žalobca proti vyššie uvedenému rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry uznesením zo dňa 4.8.2010, OPn 574/10 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú. Listom prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry zo dňa 18.11.2010, Vn 224/10-17 bol žalobca upovedomený, že na základe jeho podnetu príslušný prokurátor preskúmal dozorový spis Vojenskej obvodovej prokuratúry OPn 574/10 ako aj vyšetrovací spis MVSR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 a vydal pokyn na ďalší postup odovzdaním časti trestného oznámenia na disciplinárne konanie, a to vo veci vyháňania žalobcu z parkoviska dňa 7.7.2010 pri výkone taxislužby. Dôvodom bolo podozrenie, že príslušníci PZ nepostupovali so znalosťou aktuálnych znení Všeobecne záväzných nariadení Hlavného mesta SR Bratislavy. Okrem iného prokurátor skonštatoval, že vykonaným trestným konaním neboli zistené skutočnosti naznačujúce alebo preukazujúce naplnenie skutkovej podstaty trestného činu vo vzťahu k popísanému konaniu príslušníkov PZ. Uznesením Ministerstva vnútra SR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby, I. inšpekčné oddelenie, zo dňa 17.2.2011, ČVS: SKIS-61/ IS-1-V-2011 bol podľa § 197 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku podnet žalobcu týkajúci sa podozrenia zo zneužitia právomoci verejného činiteľa vo vzťahu k jeho vyháňaniu z parkoviska dňa 7.7.2010 odovzdaný na disciplinárne konanie riaditeľovi Odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania, alebo postup podľa § 197 ods. 2

Trestného poriadku. Z obsahu záznamu z vyhodnotenia disciplinárneho konania zo dňa 13.4.2011, Č.p.: KRP-PP-PMJ-40-017/2011 mal preukázané, že policajt žalobcu z parkoviska vykázal oprávnene, a to s poukazom na § 12 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 311/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave v spojení s § 18 zákona o cestnej doprave. Disciplinárne konanie bolo zastavené s tým, že v predmetnej veci nedošlo k porušeniu základných povinností policajta. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 07.07.2011 žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur na obdobnom skutkovom základe ako je odôvodnený návrh na začatie konania. Ten mu listom zo dňa 23.01.2012 oznámil, že uplatnený nárok neuspokojí. Poukázal na to, že svedkovia Ľ.Q. P., E. J. W. A. X. vypovedali o tom, že mali informácie o opakovaných útokoch policajta J. voči žalobcovi, o tom, že žalobca sa voči týmto útokom bezúspešne bránil právnymi prostriedkami, a že odchod z taxislužby žalobca pociťoval ako ujmu. V potvrdeniach zo dňa 2.1.2015, 22.09.2014, 28.09.2013(čl. 205-211) je uvedené, že žalobca sa po odmietnutí nešpecifikovaných trestných oznámení na nešpecifikovaného príslušníka PZ viackrát vyjadril, že policajtom a prokurátorom už nedôveruje a obáva sa zneužívania ich právomoci a že sa zdržiaval v roku 2010 viac krát v byte svojho brata, čo odôvodňoval tým, že mu hrozí útok zo strany policajta J. a jeho komplicov.

2. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke podľa § 3 ods. 1,2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2,3, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že v spore žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa v konaní o jeho trestnom oznámení zo dňa 07.07.2010 pre podozrenie zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorého sa mal dopustiť príslušník PZ (p. J.). Zdôraznil, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nesprávny úradný postup, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, pričom všetky predpoklady musia byť splnené súčasne. Vychádzajúc z uvedeného, so zreteľom na dokazovaním ustálený skutkový stav veci v prvom rade poukázal na to, že pokiaľ ide o rozhodnutie vyšetrovateľa zo dňa 21.07.2010, ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010, nemožno ho považovať za nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo neskôr zrušené alebo zmenené, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že na základe podnetov žalobcu bol preskúmaný dozorový spis Vojenskej obvodovej prokuratúry OPn 574/10 ako aj vyšetrovací spis MVSR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010, a prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry vydal pokyn na odovzdanie časti trestného oznámenia vo veci vyháňania žalobcu z parkoviska dňa 07.07.2010 na disciplinárne konanie pre podozrenie, že príslušníci PZ nepostupovali so znalosťou aktuálnych znení Všeobecne záväzných nariadení Hlavného mesta SR Bratislavy. Predmetný pokyn však vydal prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre, podľa ktorého nadriadený prokurátor je oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh, a preto sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu, že listom prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry zo dňa 18.11.2010, Vn 224/10-17, došlo k zrušeniu predmetného rozhodnutia, ani s tvrdením o tom, že na základe pokynu prokurátora bolo toto uznesenie zmenené uznesením Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MVSR zo dňa 17.02.2011, ČVS: SKIS-61/IS-1-V-2011 tak, že podnet žalobcu bol z časti odovzdaný na disciplinárne konanie. Z Uznesenia Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MVSR zo dňa 17.2.2011, ČVS: SKIS-61/IS-1-V-2011 totiž vyplýva len to, že trestné oznámenie žalobcu, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, bolo v časti odovzdané na disciplinárne konanie. V tejto súvislosti zdôraznil, že pri preukazovaní nezákonnosti rozhodnutia na účely náhrady škody voči štátu, musí súd vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom a nie je oprávnený otázku nezákonnosti v akomkoľvek smere sám preskúmavať. Existenciu nezákonného rozhodnutia ako predpokladu vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. tak nepovažoval za preukázanú. K totožnému záveru následne dospel i pokiaľ ide o tvrdený nesprávny úradný postup, za ktorý žalobca označil postup vyšetrovateľky PZ U.. B., spočívajúci v tom, že v čase od prijatia trestného oznámenia do vydania uznesenia vyhľadala na internete neplatné Všeobecne záväzné nariadenie mesta Bratislava 7/1994 a založila ho do spisu. V tejto súvislosti zdôraznil, že ako nesprávny úradný postup je možné hodnotiť ako porušenie pravidiel predpísaných právnym poriadkom pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti, spravidla nesúvisiaci s rozhodovacou činnosťou, napríklad nevydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, alebo vady v spôsobe vedenia konania. Pokiaľ však štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady na vydanie rozhodnutia a za týmto účelom zhromažďuje podklady a dôkazy, hodnotí zistené skutočnosti a tieto právne posudzuje, ide o činnosť smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, ktorej nesprávnosť sa prejaví v obsahu vydaného rozhodnutia, nie však o nesprávny úradný postup (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 115/2010). Žalobcom

označený nesprávny úradný postup - postup vyšetrovateľky pri získavaní podkladov pre rozhodnutie tak vzhľadom na skutočnosť, že tento našiel odzrkadlenie v rozhodnutí č. ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 zo dňa 21.07.2010, nemožno považovať za nesprávny úradný postup vyšetrovateľky, ktorý by mohol viesť k vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň poukázal na to, že v danej veci nebolo preukázané ani splnenie ďalšieho zo zákonom stanovených predpokladov, ktorým je existencia škody - nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že žalobca v spore uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur s odôvodnením, že rozhodnutím a postupom vyšetrovateľky utrpel šok a psychickú ujmu, mal dojem, že ide o spiknutie orgánov činných v trestnom konaní proti jeho osobe, čo mu naháňalo hrôzu a znemožňovalo mu to bezpečne a slobodne sa pohybovať v uliciach a dokonca mal strach o vlastný život, a preto zmenil bydlisko, musel zmeniť zamestnanie a nakoľko je vyštudovaný právnik a legálnymi prostriedkami sa nevedel domôcť ochrany, u ostatných kolegov taxikárov vzbudzoval dojem, že nie je dobrý právnik. V tejto súvislosti konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by v skutočnosti bola znížená jeho česť, dôstojnosť alebo postavenie v spoločnosti. Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že utrpel psychickú ujmu, poukázal na to, že podľa vlastného tvrdenia odbornú lekársku pomoc nikdy nevyhľadal, lebo na to nebol dôvod. Vo vzťah k nútenej zmene práce uviedol, že žalobca nepreukázal, že musel zmeniť prácu v dôsledku ním označeného nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu, keďže podľa jeho vyjadrení nemal koncesiu, prácu vykonával "na dohodu", a preto, keď žalobca v tom čase nebol zamestnaný, nemožno vychádzať z toho, že by v časovej a vecnej súvislosti s vydaním rozhodnutia alebo rozhodnutia o opravnom prostriedku v danom trestnom konaní došlo k zmene jeho pracovného pomeru. Zároveň zdôraznil, že žalobca ani inými listinnými dôkazmi v spore nepreukázal vznik akejkoľvek inej ujmy v dôsledku ním označeného nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia. Napokon, vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi škodou/ nemajetkovou ujmu a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom, poukázal na to, že ani tento predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu nie je v danej veci naplnený, nakoľko ak by aj existovalo v danej veci nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, medzi nimi a tvrdenou ujmou neexistuje vzťah príčinnej súvislosti. Ani nevydanie žalobcom označeného nezákonného rozhodnutia a taký postup vyšetrovateľky, pri ktorom by trestné oznámenie vybavila hneď tak, že by ho odovzdala ako podnet na disciplinárne stíhanie policajta J., by totiž vo výsledku vo vzťahu k žalobcovi nič nezmenili. V rámci disciplinárneho konania totiž nebolo zistené, že by tento policajt postupoval pri výkone svojich kompetencií v rozpore so zákonom, t.j. nezákonne. Nestotožnil sa v tejto súvislosti s názorom žalobcu, že rozhodnutie o podnete na disciplinárne konanie voči p. J. nie je relevantné, pretože odporuje zákonu, a opätovne zdôraznil, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je súd oprávnený konštatovať nezákonnosť rozhodnutia alebo postupu iných orgánov, ale v rámci tohto konania je povinný vychádzať z rozhodnutí, ktoré tieto nedostatky konštatujú. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobca v spore nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a preto nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť. Pre úplnosť záverom uviedol, že na žalobcom predkladané dôkazy ako články z periodík a vyjadrenia tretích osôb vo vzťahu k policajtovi J. v konaní neprihliadal, keď predmetom tohto konania nie je správanie uvedeného policajta v minulosti a ani jeho vzťah k žalobcovi, a preto sú tieto dôkazy pre posúdenie veci právne bezvýznamné .Z totožného dôvodu nevykonal ani žalobcom navrhované dôkazy - výsluch U.. B. W. A.. Š., ktorí mali vypovedať o skutočnostiach vo vzťahu k prejednávanej veci za právne irelevantných. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v spore úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa (podľa obsahu) jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu, dôvodiac tým, že napadnutý rozsudok je nesprávny, nezákonný a zmätočný. V prvom rade poukázal na to, že v opise žaloby je uvedené, že uznesenie ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 bolo zmenené uznesením ČVS: SKIS-162/IS-2- V-2011, čo je však v rozpore so skutočnosťou, nakoľko uznesenie ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 bolo zmenené uznesením ČVS: SKIS-61/IS-1-V-2011. Tento nepravdivý údaj sa v rozsudku vyskytuje na viacerých miestach, a mohol priviesť sud k nesprávnemu záveru. Za zjavné a zámerné prekrúcanie jeho výpovede, vyjadrujúce utkvelú predstavu súdu, označil tvrdenie prvoinštančného súdu, podľa ktorého na pojednávaní uviedol, že musel zmeniť zamestnanie. Skutočnosť je pritom taká, že na pojednávaní zdôraznil, že o zamestnanie neprišiel a vysvetlil, že v rámci zamestnaneckého pomeru bol oprávnený dohodnúť sa s ktoroukoľvek taxislužbou (dispečingom) o spolupráci, avšak v dôsledku nezákonného rozhodnutia musel ukončiť spoluprácu s taxislužbou (dispečingom) Taxi taxi s.r.o., čo bolo preukázané písomným potvrdením aj výpoveďami konateľa a ďalších osôb. Zdôraznil, že strata možnosti pracovať bola len jedným z následkov, keďže sa po nezákonnom rozhodnutí musel skrývať,

nakoľko J. ho vyhľadal aj doma a pokúšal sa ho vylákať z bytu. Tomu vyšetrovateľka mohla zabrániť, keby správne vec posúdila. Nestotožnil sa so zistením súdu prvej inštancie, že policajt J. ho vykázal z parkoviska oprávnene s poukazom na § 12 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 311/1996 Z.z.. Uvedené ustanovenie vyhlášky totiž nehovorí nič o oprávneniach policajta, ktoré boli stanovené v § 31 ods. 1 vtedy platného zák. č. 168/1996 Z.z., podľa ktorého bol policajt oprávnený skontrolovať len doklady a označenie vozidla. Už na pojednávaní namietal, že zastavenie disciplinárneho konania je iba jeden z nezákonných aktov, ktorými sa príslušné orgány dlhodobo a úspešne pokúšali udržiavať policajta J. v činnej službe napriek jeho preukázanej nezákonnej činnosti. On pritom nebol účastníkom disciplinárneho konania, nebol teda ani oboznámený s jeho výsledkom a teda sa ho netýkalo, čo znamená, že v tomto konaní sa jednalo o irelevantný dôkaz. Vyslovil názor, že predmetom disciplinárneho konanie nie je to, či policajt postupoval neoprávnene, ale len to, či jeho neoprávnené konanie je disciplinárnym previnením. V tomto prípade záznam z vyhodnotenia disciplinárneho konania odporuje uzneseniu ČVS: SKIS-61/IS-1-V-2011, teda odporuje rozhodnutiu, ktoré ho vyvolalo. Súd sa však s rozporom v týchto dôkazoch nevysporiadal. Zdôraznil, že súd je viazaný len pozitívnym rozhodnutím o vine, nie zastavením konania, pričom nezákonnosť uznesenia vyšetrovateľky neodvodzoval len od listu Vn 224/10-17, avšak aj od ostatných písomností a zákonov, ktoré v priebehu sporu opísal. Napriek tomu sa prvoinštančný súd zaoberal len listom Vn 224/10-17, a preto nesprávne zistil, že prokurátor vydal pokyn len pre podozrenie z neoprávneného postupu. Súd tvrdí, že z uznesenia ČVS: SKIS-61/IS-1-V-2011 nevyplýva, že by nezákonné rozhodnutie bolo zmenené. Podľa žalobcu, aj podľa trestného poriadku, medzi odmietnutím trestného oznámenia a odovzdaním na disciplinárne konanie je podstatná zmena. Poukázal na to, že nezákonnosť bola v danej veci prokuratúrou preukázaná a odmietnutie trestného oznámenia na základe desať rokov neplatného predpisu je nezákonnosť. Pokiaľ mal súd na mysli, že nezákonnosť musí byť priamo konštatovaná, taká povinnosť prokuratúre, ani inému príslušnému orgánu z právneho poriadku nevyplýva. Súd prvej inštancie pritom nesprávne konštatoval, že postup pri získavaní podkladov pre rozhodnutie sa odzrkadlil v nezákonnom rozhodnutí, nakoľko vyhľadanie neplatného VZN na internete, ktoré je nesprávnym úradným postupom, v rozpore s ustanovením § 196 ods. 2 Trestného poriadku, nenašlo svoje vyjadrenie v uznesení. Zdôraznil, že opakovane uvádzal, že nemusel meniť zamestnanie a v konaní bola preukázaná znížená česť, dôstojnosť a postavenie v spoločnosti, lebo po nezákonnom rozhodnutí sa nemohol bezpečne pohybovať v spoločnosti, pracovať a stratil dôveru v štátne orgány. Na základe uvedeného konštatoval, že jeho žaloba bola posúdená nedostatočne, neodborne, neobjektívne a v rozpore s právnym poriadkom a rozsudok je výsledkom utkvelej predstavy súdu, ktorej prispôsobil výber dôkazov, jeho výpoveď, podania aj žalobu. Rozsudok, je "z rovnakého súdka" ako aj nezákonné uznesenie vyšetrovateľky a postupy J. a je dôkazom, že tento štát nie je schopný zabezpečiť spravodlivosť. Žiadal preto podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď sa plne stotožnil s názorom súdu ohľadne nepriznania žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko sa žalobcovi nepodarilo preukázať opodstatnenosť svojho nároku. Nepreukázal totiž ani jednu zo zákonom stanovených podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto prvoinštančný súd zistil v danom spore skutkový a právny stav v dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie a na základe zistených skutočností správne rozhodol.

5. Na toto vyjadrenie žalovaného žalobca nereagoval, hoci mu bolo riadne doručené.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu uplatnenú podanou žalobou podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko žalobca v spore nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia zrušeného alebo zmeneného pre nezákonnosť, existenciu tvrdeného nesprávneho úradného postupu v konaní o jeho trestnom oznámení

zo dňa 07.07.2010 pre podozrenie zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, avšak ani vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, a teda ani príčinnú súvislosti medzi nimi.

8. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie, že v prípade rozhodnutia zo dňa 21.7.2010, ČVS:SKIS-234/IS-1-V-2010, nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo pre jeho nezákonnosť zrušené alebo zmenené, a konanie vyšetrovateľky Policajného zboru SR U.. B., ktorá podľa žalobcu postupovala nesprávne, keď vyhľadala na internete neplatné Všeobecne záväzné nariadenie mesta Bratislava 7/1994 a založila ho do spisu, za nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. považovať nemožno. K zrušeniu citovaného rozhodnutia, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie žalobcu zo dňa 7.7.2010, nedošlo, keď i sťažnosť žalobcu podanej proti tomuto rozhodnutiu prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry uznesením zo dňa 4.8.2010, OPn 574/10 odľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca v odvolaní namieta, že uznesenie ČVS: SKIS-234/IS-1-V-2010 bolo zmenené uznesením ČVS: SKIS-61/ IS-1-V-2011, odvolací súd poukazuje na to, že týmto uznesením bol síce podľa § 197 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku podnet žalobcu týkajúci sa podozrenia zo zneužitia právomoci verejného činiteľa vo vzťahu k jeho vyháňaniu z parkoviska dňa 7.7.2010 odovzdaný na disciplinárne konanie riaditeľovi Odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania, alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, avšak predmetné rozhodnutie nevyvolalo vo vzťahu k rozhodnutiu zo dňa 21.7.2010, ČVS:SKIS-234/IS-1-V-2010; od ktorého žalobca odvodzoval uplatnený nárok; žiadne právne účinky.

9. Odvolací súd v tejto súvislosti, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, považuje za potrebné poukázať i na tú skutočnosť, že žalobca mal nepochybne právo podať trestné oznámenie, keď bol presvedčený, že došlo k spáchaniu trestného činu. Skutok (alebo ur-čitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa však nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ v podanom trestnom oznámení. Orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa takto podaným trestným oznámením zaoberať a rozhodnúť o ňom, no posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v ich kompetencii, keď oznamovateľ nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpove-dal jeho predstave. Pokiaľ potom aj v rámci postupu orgánov činných v trestnom konaní dôjde k pochybeniu, nemôže takéto pochybenie, ani prípadné nezákonné rozhodnutie vydané v tejto súvislosti, založiť predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výlučne týmto postupom alebo rozhodnutím. Bez zreteľa na žalobcom tvrdenú nezákonnosť rozhodnutia zo dňa 21.7.2010 ČVS:SKIS-234/IS-1-V-2010 a nesprávnosť úradného postupu vyšetrovateľky Policajného zboru SR, je tak vznik nároku uplatneného žalobcom na ich základe v danom spore z povahy veci vylúčený.

10. Správny je tiež záver súdu prvej inštancie, že žalobca v spore nepreukázal, že by mu v príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom alebo namietaným rozhodnutím zo dňa 21.7.2010 ČVS:SKIS-234/IS-1-V-2010, vznikla nemajetková ujma, na ktorej zmiernenie je potrebné priznať mu uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s jeho konštatovaním, že v spore nebolo ničím preukázané žalobcom tvrdené zníženie cti, dôstojnosti a postavenia v spoločnosti, zmena práce, avšak ani utrpená psychická ujma, prípadne akákoľvek iná ujma v dôsledku ním označeného nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia.

11. Nedôvodná je v nadväznosti na uvedené argumentácia žalobcu, ktorý v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil, keď vychádzal z toho, že nesprávny úradný postup vyšetrovateľky, ktorá založila do spisu neplatné VZN, bol postupom ktorý našiel odraz v rozhodnutí. Ohliadnuc od skutočnosti, že tento záver prvoinštančného súdu je vecne správny; a preto ani prípadná nesprávnosť namietaného postupu predpoklady na vznik nároku na náhradu škody sama o sebe nezakladá; je táto skutočnosť z hľadiska správnosti napadnutého rozsudku bez právneho významu, keď ani jej odlišné posúdenie nemôže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie v spore.

12. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že v dôsledku nesprávneho právneho postupu a nezákonného rozhodnutia bol p. J. naďalej príslušníkom policajného zboru a preto bol nútený sa pred ním ukrývať, odvolací súd uvádza, že konanie menovaného nemá s prejednávaným sporom žiadnu vecnú súvislosť, a preto je táto námietka žalobcu z hľadiska preskúmavanej veci taktiež bez právneho významu.

13. Napokon, neopodstatnená je i námietka žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie jeho žalobu posúdil nedostatočne, neodborne, neobjektívne a v rozpore s právnym poriadkom, pričom rozsudok je výsledkom utkvelej predstavy súdu, ktorej prispôsobil výber dôkazov, jeho výpoveď, podania aj žalobu. Prvoinštatčný súd totiž v danom spore rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu veci, na ktorý správne aplikoval aj právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z.z. a dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu nenaplnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku žalobcu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa citovaného zákona.

14. Obsah odvolania žalobcu teda nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie.

15. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 .

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .